Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Jasné ja sa ospravedlňujem, veľa práce posledné dni a fakt nechuť písať. Dnes určite napíšem.

//b

Sneh. Kopce. Ľad a čriepky vznášajúce sa vo veterných prúdoch. Mráz skoro až po kosť. Pred očami sa mihali len záblesky, sem tam bielej, sem tam žiarivých farieb a okamihov.
Do kĺbov labiek sa mi dostávalo teplo, srdce na to zareagovalo tiež dosť lepšie, sen sa zmenil na parné letné obdobie. Asi aj tieto faktory zapríčinili, že ma zobudil pocit divnej atmosféry vo vzduchu. A len to, ani vlastne nie tak slová vlkov - áno, vlkov. Bolo ich tu viac.
Zaspával som len sám s Elisou vedľa, či? Nepohol som sa. Bol som to proste odmalička ja, najprv sa mi prebrala myseľ, až potom prišiel pohyb. Takýmto správaním a postupne aj zvykom som si ušetril kopec modrín a poranení na hlave - keďže súrodenci zvykli vždy bezhlavo stavať sa v nízkej nore na nohy. Idioti. Ale predsa ich už niet, to máte za to, že ste si od narodenia trieskali hlavy. Svoje myšlienky som nemal nastavené zlomyseľne, ba naopak. Plus takto som si bránil sám seba pred chmárami zo straty, ktorá sa poznačila až do poslednej cievy v tele.
Takže som vlastne zostal bez pohybu a aj maličký výkyv v pravidelnosti dýchania sa zvonka zakolísal možno tak na neviditeľnú sekundu času. Počul som hlas jemnejší aj iný, hlbší. Vlčica a vlk. Pach samice mi veľmi inklinoval k mojej sivej kamarátke a napokon po rozpamätaní sa aj jej partnerovi, čiže som usúdil, že to bude Elisina dcéra. No ktože by si to pomyslel, že ona bude mať krpatých! Musím si potom do nej rýpnuť, pomyslel som si a odolával nutkaniu si kýchnuť. Prestalo to síce, no šteklilo ma riadne v nose.
Cudzinca som len podľa hlasu a pachu nespoznával. Nemienil som sa starať do cudzích vecí, preto som ďalej predstieral mŕtvolu. Pripadal mi voči sivej Alfe dosť drzý, na čo som si až zahryzol do jazyka aby sa mi z hrdla nevydralo vrčanie. Opovážlivec naivný.
Elisa sa odrazu rozhovorila v krátkosti o mne, zrejme ten pocit, že ma niekto sleduje patril k tomuto tématu. Cítil som niečie oči a prostredníctvom dialógu zistil, že si ma prezerá zrejme mladá vlčica. Nádych, výcdych. V pokoji, relax, nehýbať sa.

//Ahoj (vitaj :)) potom ti poradím, používaj v texte odstavce :) Sprehľadníš tým text a nebude to súvislá spleť slov, v ktorých sa druhý stráca.

//b

<- Asgaar

Stále som mal labky premrznuté a mierne skrehnuté, čiže aj s mojou rovnováhou to kolísalo. Takúto zimu som naposledy zažil za mojich mladých rokov na severe, nie tu, posťažoval som si pre seba a miestami si ešte odkašľal, pretože ma ten záchvat tak úplne nevedel prejsť. Dal som, koniec koncov, labám dosť zabrať a taktiež aj kondičke. Nebolo to vôbec jednoduché sa brodiť v snehových závejoch a na otvorených priestranstvách sa ubrániť vetru. To proste nešlo.
Skoro mlčky som priateľku nasledoval do tej ich tajomnej spleti, v ktorej bolo zopár jaskýň. Bolo mi však odporúčané nasledovať jej stopy, čo mi teda dvakrát vysvetľovať nemusela. Pohyb sa tak razom stal jednoduchý oproti životu vonku v tej víchrici.
Netrvalo dlho, aby sa sivá vlčica rozhýbala, okamžite nám pomocou mágie zabezpečila teplo. Ono to bolo niečím dané, že sem napadá ten bordel zhora a drevo, pomyslel som si prizerajúc sa poskakujúcim iskierkam. "Vďaka, už nebolo kam inam zrhnúť pri tom sneťžnom chaose, čo sa teraz odohráva na plá-á-ááňach," poďakovanie sa som dokončil zdĺhavým zívaním a len zložil hlavu na predné labky, pričom som sa chrbtom otočil priamo k ohňu - aj keby mi mala srsť chytiť, hlavné bolo,k že je teplo. Zavše aj moje unavené svaly to potrebovali veľmi akútne.
Už som videl len tmu a bol takmer utopený v driemotách, kým som nezačul zvuk pazúrov dopadajúcich na kameň, nejaké tie kroky.
Bol som príliš lenivý vôbec otvoriť oči či aspoň strihnúť ušami,takže som len pootvoril jedno zelené oko. Pohľad mi utkvel na prevažne čiernej vlčici, ktorej oči boli zlaté... aj neboli. Zbadal som tam záblesk červenej, teda záležalo, ako sa v pohľade neznámej vlčice odrazilo svetlo z ohňa. Súvislosti som poznal, len moja hlava nespolupracovala a napokon ma únava definitívne zložila.

//TOLLPIHE

//Winter posielala každé zvlášť za char? :)

//Duncan si polepšil o 2 kryštále.

//Nedodržaná minimálna dĺžka príspevku (ani keď som pospájala polovičné riadky). Odmena ľútosti: 2 vlčie maky.
Nabudúce dodrž minimálne pravidlo, ak chceš aspoň ten 1 krištáľ prosím.

//4b

Jej mrzutý výraz vystriedal smiech, ktorý som rád počul a slabo jej úsmev opätoval. "Predpokladám, že si si nedala povedať a venovala sa povinnostiam, na úkor zábavy. To neznamená, že si si ho užila!" opravil som ju s dôležitým výrazom a ako ma tak poznala - alebo teda minimálne z môjho momentálneho výrazu - mohla tušiť, že ešte časom zistí, čo som vlastne teraz myslel. Pre istotu som sa pokúšal strážiť si myšlienky, aby mi náhodou nenazrela ho hlavy. Hoci si nie som vedomý, že by to vedela. To bola parketa jej partnera, ale kuš, aj tak som ich neskutočne dlho nevidel. Zavrtel som hlavou a pohľadom a kývnutím ocenil, keď vyčarovala malý plameň, ktorý topil sneh - takže sme mohli kráčať po mokrom. Zavesil som sa jej za chvost a nasledoval ju do toho ich nedostupného a super tajného úkrytu.
Zívol som si a otriasol sa. Cítil som, že v noci bude zase zima a vietor. "Najbližšie dni to nebude s počasím o moc lepšie, ktovie, možno sa mi nebude z toho tvojho pelechu vyliezť," zasmial som sa pokračujúc dnu. "Najprv spánok, klebety potom," dodal som ešte mrmlúc si pre seba.

-> Siccumské j.

3 bodík
Zima a zima. Nie, to nebolo počasie, ktoré by ma zmohlo. S nedávno objavenou mágiou počasia som dopredu tušil, že príde treskúci mráz a povyháňa aj zver alá obed do tých najhlbších nôr, kde sa ani ten studený vietor nedostane. Skôr ma premohla námaha zo zdolávania snehových závejov a následného vyhrabávania sa z nich. Vietor, ktorý sa opieral do bokov - a to som mal ešte šťastie, že som nebol leňoch a veľa sa hýbal, čiže svaly mi neochabli a neopadli ani vekom.
Prisudzoval som to aj tej psychickej stránke, rozpadu svorky, nepodarenej rozlúčke so synom a kadečomu ďalšiemu. Ale čo na tom záleží, veď ani nikomu...
Z tranzu ma prebralo vytie. Labky som si moc necítil, hoci som nebol cez hrubý kožuch premrznutý - veď som v zime pripomínal medveďa aj svojou veľkosťou.
Zažmurkal som, aby mi oči zaostrili na prichádzajúci sivý kožuch. Hlas aj srsť patrili jednej vlčici, ktorú som považoval za najlepšiu kamarátku a rodinu. Kyslo som sa uškrnul, hoci som ledva potláčal kašeľ. "Čo toľko hystérie, milá Alfa, chcem len spať," zahundral som a neodolal pohnútke podpichnúť ju, napriek tomu, že som si v duchu cenil jej starostlivosť a obavy o mňa. Krátko som sa prezrel, pretože ma stihol zasypať nejaký ten sneh. Definitívne ma prebrala poznámka o mojom veku, čo síce bola pravda, no aj tak ma tp vedelo popudiť, na čo som je chňapol zubami po najbližšej nohe. Stiahol som sa jej tesne vedľa nohy, takže musela vedieť, že keby mi je cudzia má končatinu minimálne pomliaždenú. "Starý, ale rýchly," žmurkol som na ňu a pokúsil sa vyčarovať na ustarostenej tvári aspoň trošku veselší výraz. Všimol som si jej ustarostenú tvár, preto som sa ťažkopádne pozviechal na nohy a otriasol sa. "Tento tvoj brloh v tomto prekliatom lese ma ničí, naozaj!" posťažoval som si poukazujúc na množstvo skál a prekážok. "A čo že si neužívaš sneh a ideš do pelechu?" opýtal som sa jej a bojoval v duchu s nohami, ktoré sa pokúšali triasť a položiť ma zas na zem, do snehu. Dosť že som tých bielych chuchvalcov mal zalepených v srsti nespočetne veľa.
Elisu som si prezrela zastavil sa na jej očiach. Vyzerala naozaj dobre, srsť mala lesklú a postavu mohutnú ako správna Alfa. V duchu som sa posumial. Najlepší ochranár svorky, aký kedy bol a teraz výborná vodkyňa.

//Ak dnes Ezallo nenapíše - je to už 7 dní - tak napíšem večer, ide lotéria, treba zbierať body...

Ocitol som sa odrazu mimo les, mimo to závetrie, ktoré ma chránilo pred nápormi vetra, ktorý ma udieral sústavne do bokov. Opačne by to bolo v lete, kde by ste vánok na pláňach uvítali a aj si užili viac radosť z možnosti bežať. Oči radšej teraz len zažmúriť, neodchlípiť poriadne ani viečka čo by mi snehu do nich nafúkalo, také je to na nič, premýšľal som za pochodu snehovými závejmi. Otvorené priestranstvo nebolo moc dobrý nápad, no keďže počasie a jeho výkyvy mi nedovolili dobre vidieť cez snehové víry, už som sa tu žiaľ nachádzal. Opačne trebalo ísť, zlyháva ti tvoja pamäť. Očiidne však celé moje blúdenie po pláni nebolo zapríčinené zlou či vyprchávajúcou pamäťou, ako som tak zistil. Orientačný zmysel mi spolu s príchodom mrznúceho počasia a víchric kamsi ušiel. Odletel preč.
Ostal som tu na severe samučičký sám ja a moje zjazvené laby. O tie laby sa jednalo, ktoré aj zamladi prešli stovky kilometrov a stále mi dobre slúžili - veď nimi som sa miestami musel vyhrabať, keď som prosto zapadol. Očividný bol však príchod úsvitu, keďže zubaté slnko mi začalo zaslepovať zrak. Ono tá púť ani nebola takto dlhá, len mne to prišlo nekonečné - teda nie, že by som nebol zvyknutý, ba naopak! Oči už som mohol otv oriť a rozbehnúť sa skáčúc ako srna v lese skrz zvyšok zasneženého prostredia niekam, kde bude trochu viac tých stromov, z ktorých konárov mi bude padať na hlavu zas ten sneh.

2 bodík
<- Rieka Mahtae

Bola to náhoda či osud? Aké príznačné len tak nájsť závetrie priamo v objatí kmeňov stromov asgaarských. Okamžite po pretackaní sa v snehovej chumelici okolo prvých stromov ma do nosa napriek poveternostným podmienkam udrel pach svorky, pachy, ktoré boli pre mňa i rodinou. Nebol by som to však ja, keby som si z toho hlavu ani len nerobil a netrepal sa snehom ďalej.
Po pár metroch sa aj vetrisko medzi stromami upokojilo a ja som mohol slobodne zo srsti striasť všetku námrazu, všetky kvapky, ktoré na mňa skočili pri rieke a následne zamrzli na kryštále ľadu. Asi aby jeden aj splynul s okolím, keď už na tom snehu toľko kričí môj zadok.
Ako taký drzý tulák som sa rozhodol predierať sa lesom, pomedzi zasnežené skaly a sem tam mi aj laby skĺzli a ja som sa nešťastne kotúľal opačnm smerom, než som vlastne chcel sledovať. A ešte k tomu to bolo dosť nepríjemné a najmä nepohodlné vstávať s citľnými modrinami, ktoré sa mi na udretých miestach na nohách a bokoch začali tvoriť. Naozaj to nebolo ktoviečo. Plus nenahrávala mi ani tma zimnej noci.
Táto noc a počasie mi pripomínalo podmienky, do ktorých ma zubami vyhodila moja vlastná matka. Sám som sa ako malý predieral takými závejmi, akými som si prešiel na pláni a pri koryte rieky. Bolo to tak dávno a na staré kolená to vlka dobieha? Aby okúsil, o koľko to zvláda lepšie a zmocnel? Stratil som sa dočasne v myšlienkach. Začal sa po vytriezvení z tranzu nasledovať stopy od zveri a utíšiť svoj posun po lese, v ktorom som bol túlavý cudzinec. Ba aj stopy som zametal chvostom čo to dalo, zahrieval som krv vo svlaoch ako sa len dalo. Udržoval si pomalé, klusové tempo - vytrvalý beh na presun z miesta na miesto. Viem, že niekde musia mať ten pelech, bol som v ňom že? Áno, je to dobré miesto, najprv vyšľapeš kopčisko a potom s vyplazeným jazykom odkvecneš, pripomínal som si poslednú návštevu v Asgaarskom hvozde, ktorý bol ako obvykle veľmi náročne prestupný. Ten sneh tomu nepomáhal, nevidel som, kam dávam laby.
Ale vydriapal a vyšmýkal som sa do kopca. Nabil som si nos pár ráz, kašľom vyplašil nejakého toho jazveca z kríku. Nezmohol som sa však na viac, než sa zvaliť rovno na brucho, akonáhle som začul klopnutie môjho zeleného pazúra o kamennú zem, ktorá jasne značila, že som tesne pred úkrytom. A bolo mi ukradnuté, čie územie to je. Aj by som to zvládol dnu do závetria a väčšieho sucha, no zmohla ma únava aj kašeľ. Po záchvate sa mi proste zavreli viečka a upadol som do zimnej kómy, kde na mňa len padali vločky a v srsti sa mi tvorili malé, snehové záveje.

1 bodík
<- Z.G.

V prvom rade som bol rád, že som sa po lenivom spánku tam v horách rozhodol prejsť sa. No že prechádzka, ktorá ma a byť relaxačnou časťou dna pre moju dušu, bude nakoniec zbesilý beh v snahe nájsť úkryt pred fujavicou?
Že odrazu fúka a vietor vám trhá slová z pľúc?
Nevidíte nič, lebo snehové vzdušné víry sú zrazu tak trendz pre prírodu.
Ale dobre, nazvime to teda relaxačná prechádzka.

Ťapkal som si len chvíľu a s úsmevom vychutnával snehových vločiek. S príchodom noci začalo strašne fučať a viditeľnosť bola naozaj mizerná, šiel som len po slabých pachoch a pamäti labiek, ktoré týmto smrom k rieke prešli v minulosti nespočetne krát. A pamäť majú dobrú a nestarnúcu, na rozdiel odo mňa, pomyslel som si úsmevne a unavene sa brodil a predieral snehom. Vytrvalo som klusal na úsekoch, kde nebolo toľko závejov. V kluise počúval len dupot mojich láb a pukanie snehu pod váhou mojich krokov. Samozrejme nadišla aj chvíľa, keď som sa zastavil, vzkašľal sa, počkal, kým ma ostrý pocit v hrle prejde. Ponaťahoval si laby. Pri rieke som si zvládol aj ovlažiť jazyk ľadovou vodou, kým ma do nej takmer nesfúklo. Pomáhal som si však aj mágiou a aj v´daka nej a nejakej intuícií, čo sa prírody týkalo, som zablúdil konečne dop úkrytu a závetria.

-> Hvozd Asgaar

//V prvom rade ti poradím do budúcna na pre sebarozvoj :)
Za interpunkčným zn. '...' sa dáva medzera, nie pred tri bodky.
Zle: "Eh, nie .. ja som len.."
Správne: "Eh, nie... Ja som len..
Plus ti utekajú úvodzovky :)."

Tak pre tento raz si Duncan prilepšil o 1 krištáľ :) Inak tvoja slovenčina je dosť dobrá, neboj.