Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ako zistím, ako dlho mám slot na charakter? :D :D

Nie, veru ani tma to nezakryla. V konečnom dôsledku som mohol byť rád, že som dostal aspoň ako takú odpoveď. Elisa sa len stroho poďakovala za úlovok a jej vysvetlenie som vzal kývnutím hlavy. Vlastne je to celkom prekvapivé, že Siane sa narodilo päť malých a ešte k tomu zdravých. Dobre, o Ainessonovi ešte popremýšľam, kde je tomu koniec, zatriasol som hnedou hlavou len aby som vytriasol ten nostalgický bordel, ktorý som tak strašne nemal rád. Áno, dokonca som si na to našiel aj označenie, pretože si moja hlava začínala čím ďalej, tým viac uvedomovať, že som tu vlastne úplne sám.
Moju poornosť na seba strhla béžová vlčica, ktorá mi sfarbením prudko pripomínala Amelis, až ma zase niekde v hrudníku pichlo. Predstavila sa mi ako prvá, pôsobila priateľským dojmom. Než som však stačil zamumlať čokoľvek, nasledovala Elisu do úkrytu, pričom nikto tu nemusel vyť, že pôrod sa blíži. Otec budúcej mladej nádeje tejto svorky tiež musel ísť, preto sa so mnou len rozlúčil s nádejou, že sa im tu ukážem aj skôr, nie po niekoľkých mesiacoch. A ideálne vyčerpaný mrazmi, uškrnul som sa a len po Arcanovi štekol na pozdrav. Zadíval som sa na čiernu oblohu premýšľajúc, čo mi vlastne teraz zostáva.
Malátne som si vzal zvyšok zajačice, keďže ňou vlčice pohrdli, hoci im Arcanus vyslovene nepovedal, že je to moja časť úlovku - a ja som sa snažil im ju ponúknuť. Hoc som toho veľa teda nenahovoril.
So zajačicou v papuli som sa začal bezcieľne flákať po cudzom území, kým som si nenašiel nejaký ten skalný previs, pod ktorý som sa vtesnal a privrel oči.

//Lucy ak máš čas na lenivé tempo, tak sa potom možno sem doplichtím s nejakým charom

Došiel som k nemu natoľko blízko, aby sme zase spolu mohli hovoriť a videli si vôbec do očí. úlovky som na chvíľu položil na zem a prebehol si jazkom po ňufáku. Premeral som si Arcana, ktorého hrudník sa ešte stále mierne plytko dvíhal z čoho som usúdil, že zajačí samec zjavne bol nejaký ten vytrvalý bežec a vlk ho musel prekabátiť a chytiť. Niet nad to loviť v hustom hvozde plnom opahorkov a kameňov, lúky sú moc nudné, povzdychol som si a pretočil očami pri jeho poznámke, že som stále z kondície nevyšiel. "Pud sebazáchovy, každý vlk by aj v najvyššom veku mal byť schopný uživiť sa, ak mieni byť tulákom ako ja," podotkol som prosto švihnúc chvostom. Ono to bolo naozaj tak, že tí starší si väčšinou našli za mlada miesto vo svorke, v ktorej zostali celý život - a za ich skúsenosti a prínos sa o nich vedela svorka v neskorších rokoch postarať. Aj ja som tak naivne dúfal, v tom Narvinijskom lese... Niektoré veci nie sú dané. Oči som nechal na momentík zavreté, no musel som sa prebraťž do reality.
Korisť sa predsa nedoručí konečným adresátom sama, plus som vedel, že má starosť o svoju partnerku, aby aj ona niečo mala do žalúdka. Hoci je tvoja partnerka krvilačná beštia vo vyšších rokoch, ktorá by si skántrila aj medve´da keby musí, pomyslel som si s vtipom.
Moje myšlienky však prerušil Arcanov hlas, ktorý m a vyzval k tomu, aby som si samicu vzal. Môj pohľad bol na okamih skoro až skeptický. O to viac som nespokojne cvakol zubami, keď spomenul, že s Elisou bude aj ich syn a nejaká Laura.
Vzal som zajace do papule, pričom mi on pomohol a rozklusal som sa za ním. "Niečo si z nej vezmem, aj ostatným musíš dať nažrať. Koniec koncov to ja som tu ten príživník," zasmial som sa slabo a nasledoval ho za stále približujúcimi sa pachmi.

Stretol som sa s pohľadom strieborných očí a menej galantne som šmaril zajačicu k nohám vlčíc. Obe som si premeral. Béžovú som už určite aspoň raz videl, hoci som si nebol istý, či sme vôbec prehodili medzi sebou slovka. Moja spoločnosť je však opbvykle nepríjemná ostatným, takže načo sa unúvať, uškrnul som sa a Elise, za to, venoval podozrievavý pohľad, ktorý značil, že sa cítim maximálne dotknutý. Rozhodne bola až moc dobre živená - alebo skôr niečo živila ona. Nespadol som z jedle, keďže som sám otcom a preto som len oči odvrátil. Nemienil som sa s ňou rozprávať, kým nezačne ona a nepríde za mnou. Myslel som si, že jej nie som až tak cudzí ako najlepší priateľ a rodina, hm, popošiel som a pri Laure si z mŕtvej zajačice utrhol hodný kus chrbta, s ktorým som sa šiel posadiť k najbližšej skalke, ktorá trčala zo zeme. Chjvíľu som sa s kusom mäsa len pohrával a trhal ho, kým som ho napokon aj zjedol. S krvou som sa už neobťažoval, tam nech si steká po papuli rovno mne na - predtým bielu - náprsenku. Jazykom som si rýchlo prebehol po čerstvých dvoch rankách uprostred mora jaziev, ktoré mi križovali obe predné laby. No, možno tam práve jedna maličká po nebohej samici pribudne. Keď som si nohy premeral, občas sa mi zvykla stavať srsť, pretože na labách som mal vbiac poškodenej kože ako samotnej srsti. Nevedel som, či tuto moja nevlastná rodina vôbec vie, kto mi to spôsobil.
Odvrátil som sa od skupiny, ešte raqz si prebehol jazykom po stope vlastnej krvi a nechal som len hlavu opretú na skalke. Len odpočívať. Aj kašeľ sa totiž dostavil ako sme dobehli, no utlmil som ho a zhlboka dýchal skúmajúc les. Rozmýšľal som, kde je ich syn, keď jeho pach je tu pomerne čerstvý. Taktiež mi napadlo, prečo mi vždy Ainesson robil také starosti, keď vôbec sa tí piati toľko nebúrili ako ich syn a dcéra - avšak mali iných rodičov.

Nebolo až tak jednoduché predierať sa hustým lesom, ale pamäť navigovala. Veľa ráy sme tu boli aj predtým so svorkou na love. A kto bz si pomyslel, že raz sa tu usadia, zahnal som úsmevnú myšlienku počúvajúc Arcanusa, kým sme sa blížili k pelechu ušiakov. "Možnože, keby sme im ukazovali okolitý svet mimo rodný les menej, možnože by tie labky nezdedili," uvažoval som nahlas, avšak tichším tónom. No nedalo mi to, dlho som jeho ani jeho partnerku nevidel, nemal som nič, zas len túlavé labky a nič iné.
Nebol si sám istý, čo ostatní cítia, no vlkov by mali, na čo som mierne vyprskol. "Asi by si si to mal preveriť, pretože nikto ma tu nechytil, neskočil mi na chrbát, nikto sa neunúval skontrolovať môj pach. Elisa ma našla a dovliekla do jaskyne," podotkol som, no nie v zlom. Fakt prajem, aby sa les rozrastal a svorka rástla. Kto by to nechcel.
Popri tomto rozhovore aj jeho spomenutí, že ich dcéra - Awnay, tak sa volá! - vlastne naozaj opustila rodný les. Povzdychol som si. "Viem, spal som na scéne, keď sa udiala - akurát sdoteraz som bol v tom, že to bol divný sen. Musím pochváliť Elisu, vekom pestuje trpezlivosť, alebo otupila na tebe už zuby?" podpichol som priateľa, čo bolo asi tak jediné čo som stihol, kým nám rozdelil korisť. Potichu som zaškrípal zubami, keď mi pridelil matku, ktorá napriek obmedzenému a malému mozgu bude hrdinsky brániť mladé v nore, ktorých osud už bol dávno spečatený - a to vrátane nej.
Stačilo sa však len nechať ovládnuť pudmi a hladom z treskúcej zimy - tak netypickej pre tento kraj - a už to išlo samé. Podarilo sa jej dohrýzť ma do beztak zjazvenej prednej nohy, pretože kvílenie - hoc kratučké - jej druha (//sorry za manipuláciu, beriem to že Arcanus samca zabil, snažím sa ti pomôcť stihnúť vĺčatá teda :D) ju vylákalo z pelechu, no hneď pri ňom som číhal ja. Ukončil som jej život rýchlo a zubami jej roztrhal krk. Mláďatá bolo treba vybrať, trošku vyhrabať noru... Avšak nakoľko moja vrodená mágia mi prúdila v žilách, automaticky len prip pomyslení na ďalší úplán a postup sa zem nad norou prepadla, odhalila všetky chodby a aj hmýriace sa malé zajačiky - už aspoň dva týždne staré - pod nánosom hliny, ktorá sa prosto prepadla. Netrpeli, neužili si života. Boli tri, jedno padlo za obeť mne - drzo som si doprial krvi na cudzom území, ktoré mi aj tak bolo ako prechodný domov fungujúci pre vlkov - bezdomovcov.
Utrel som si jazykom krv z papule a čiasotčne s mágiou aj mechanicky som sa snažil zarovanť hlinu, aby se,m nejaký vlk nespadol. Už len pre to, že po zosuve zeminy sa ukázalo, aké rozsiahle zajačie dúpä vlastne bolo. Na čerstvej hline som nechal narásť trávu, nejaký ten krík a prestal, nechal to viac na prírode. Nebol som predsa nikdy nejaký spasiteľ, že.
Veľkú samicu so zvyšnimi mladými som vzal do zubov a vrátil sa späť po pachu za Arcanom. "Do úkrytu, či máte tu nejakú mýtinu ako jedálenský priestor pre audity svorky?" spýtal som sa viac menej žartom. Premeral som si úspešného parťáka a čakajúc na odpoveď sa len pozeral pomedzi stromy ignorujúc mierne štípanie v nohe, kam ma stihla zajačica zasiahnuť.

Keď som sa vlastne zamyslel nad jeho slovami, došlo mi, že ako aj všetci prišli tak aj odišli. Vyparili sa niekam. "Ale či aj ten tretí môj potomok nezdrhne," zamrmlal som mierne podráždene, pretože k tomuto správaniu a ne-lojalite sme ich v rodnom lese veru naozaj neučili. Asi je aj zbytočné si zaťažovať hlavu, že.
S Elisou sme sa rozlúčili a pobrali sa vlastnou cestou loviť aspoň tie malé protivné zajace, ktoré zaiste očarí vidina prvej trávy a vydurí ich to z nôr a úkrytov, kde sú pre nás nedosiahnuteľní. Bavili sme sa čosi aj o jeho povesti, na čo mi pyšne ukázal, ako ľahko vie nájsť rodinu zajacov aj s mladými. Až je to smutné, že príde celá rodina o život. Ale nie, je to ich problém, že sa vždy vrátia na nebezpečné miesta pre nich, preceňujú svoju rýchlosť, premýšľal som nad potencionálnym úlovkom, čo mi akurát zapríčinilo škvŕkanie v žalúdku.
Pobehol som mierne do klusu dobiehajúc Arcana, ktorý už určil polohu na lovenie. "Na akej úrovni vedia použiť mágiu napríklad také kappy? Ale je to fan, nemusím sa nijako ohlasovať keby mi také čosi vlôbec napadne," uškrnul som sa zároveň preskočiac skalu, ktorú sa mi nechcelo obchádzať. Len som začul pazry na zadných, že o kameň mierne škrtli. "Ako som tak správne pochopil, tie vaše vĺčatá vám ešte nezdrhli? Hoci o tej mladej si nie som tak istý, či sa mi snívalo, že odchádza, alebo to naozaj vravela Elise," rozhovoril som sa trošku pátrajúv v pamäti. Aj som sa mračil, lebno som si zrazu nebol istý tým, čo je skutočné a čo nie-.

Netrvalo dlho, aby som si všimol ako je sivá vlčica unavená. Bola aj mierne duchom neprítomná, no nemohol som si byť až tak istý, keďže nepatrila práve k tým extrovertným typom, ktoré milovali rečniť o zbytočnostiach aj polovicu zo dňa. A nie, nie je to len zimná jarná únava, či ako to volajú, pomyslel som si pre seba a povzdychol si premeriavajúc si Elisu starostlivým pohľadom, ktorý som vymenil za podozrievavý smerom k jej partnerovi.
Napokon som sa o to ani tak nestaral. Dokonca som tisíci raz počul priamo od nej, že tu môžem čokoľvek, lebo som tu ako doma. Keby som bol niekto, kto silno prežíva emócie asi by som bol aj dojatý. Meh.
"A čo tvoje vĺčatá? AJ tie môžem vychovávať?" uškrnul som sa veselo pohodiac chvostom, na čo som si aj zívol a natiahol sa. Prikývol som, keď mi Arcanus vysvetlil jeho zakotvenú zadnú časť v tomto hvozde a pobavene som sa uškrnul. "Treba spáliť nadbytočné kilá, Alfa," prehovoril som a prázdno cvakol zubami, keď mi prezradil, že by si pokazil povesť,m keby si za súťažíme. Pretočil som oči. "Tu urobíš viac kotrmelcov a výskokov z tých kotúľov ako beh na rovnej ploche. To je na tom byť tulákom najviac fajn - môžeš bežať celé kilometre, kým možno precitneš, kde asi si," podotkol som len tak k téme a zastrihal ušami, keď spomenul lov na zajace. "Prekliate ušaté stvorenia, bežia ako ďas, neviem či na ne mám," riekol som na oko skleslo, no po pravde som spomínal na kopec pádov do jám a podobných záležitostí, pretože ušiaci najmä v lese boli dosť mrštní a mali výhodu mini veľkosti.
"Moje kosti aj kondícia sú v poriadku, len tuku na rebrách ubudlo," štekol som Arcanovým smerom, kým som vstal. Išiel som popri Elise, do ktorej som slabo drcol, zatiaľ na rozlúčku, keďže som pochyboval, že sa bude chystať s nami. "Tak teda, Alfa s povesťou?" ozval som sa obrátiac hlavu na priateľa.

Zamrvil som sa v snahe nájsť si nejaké pohodlnejšie miestočko na sedenie, ako na pramienkoch vody, ktoré sa zjavili s topením snehu. Taktiež pod konármi to nebolo zrovna múdre a sprchu zo snehu som do tváre nechcel dostať nikdy. Moc extrémne, povzdychol som si a premeral si zvedavým pohľadom priateľku, ktorá zostala mlčky stojac robiť nám len spoločnosť.
Zavrtel som hlavou, vyhnal nostalgické myšlienky. Sigz ma momentálne sprosto povedané - nezaujímal. Bol to zdravý vlk v najlepšom veku a kožuch mal po mne, čiže od zimy mu umrznutie práve nehrozilo.
Obrátil som teda hlavu na Arcana, ktorý bol vlastne odjakživa viac konverzačný typ ako jeho partnerka. Tej som venoval len slabý úsmev. Rešpektujem to, že nemáš náladu.
Čierny Alfa mi rozprával o svorke na severe, ktorá taktiež zmizla. "Je to celé divné, rodí sa zvláštnma generácia vlkov, keď si nedokážu udržať rodinu pokope, ale čo by to malo tuláka trápiť," uškrnul som sa pohodiac chvostom. "Sigy to zvládne, potuloval sa s nejakou čiernobielou vlčicou, Alfou, takže ktovie, možno to aj niekam dotiahne," slabo som sa zasmial a postavil sa, zároveň naťahujúc si chrbát a labky, na ktorých križujúce sa jazvy akurát tak vystúpili. Počúval som a pozrel sa priamo Arcanoi doo čí, keď spomenul starého priateľa. V duchu som sa zachmúril, no na vonok bol môj výraz neutrálny, strál.e ešte mierne ospalý. Aj tak keby treba, do stotiny som na nohách a bežím, zívol som si. "Storma som dlho nevidel," riekol som premýšľajúc, kedy to bolo asi tak naposledy. "Dal sa tuším zase dokopy s tou Taillou alebo tak. A akože roky, keď prebehneš horu a si u nich v lese?" zaškúlil som očami po priateľovi a premeral si jeho huňatú srsť a pomerne mohutrný vzrast aj vďaka postaveniu. Ja som si svoju hrdosť zachoval, keďže svaly na m,ne zostali nalepené stále. Tulák a večný pohyb, pomyslel som si s úsmevom a zavetril. Nezdalo sa mi to ani predtým.
Jeden z množstva pachov v lese som spoznal, bola to moja dcéra, ale nie tá, ktorá tu pôvodne mala miesto. Neveriacky som pozrel na Elisu a priblížil sa k nej. "Prijali ste Lucy do svorky a ešte má chvost? Elisa, asi starneš," podotkol som a žartovne žmurkol, aby vedela, že to vôbec nemyslím v zlom. Pamätal som si totiž, aký vzťah k tomuto môjmu vĺčaťu predtým Elisa mala. Jemne som ju štuchol do krku a pousmial sa, hoci to bolo veľmi slabé a krátko trvajúce gesto - asi tak dve sekundy.
Odstúpil som nechajúc jej priestor a zadíval sa na jej druha, ktorý sa zaujímal teda aj o mňa. Jeho poznámku som akože nepočul a zagúľal očami. "Aby som ťa nevyzval po odmäku na šprint a uvidíme, kto bude prvý, tlstá Alfa," dovolil som si do Arcana s chuťou rýpnuť , pretože jeho huňatý kožuch plus dobrá životospráva Alfy mu opticky pár kilečiek pridala. A možno to nie je lken srsťou, hm, zamyslel som sa dobre si uvedomujúc, že jeho strieborné oči značia mágiu, ktorá mi do tej hlavy vidí. Ba za tie rtoky isto na vysokej úrovni. Avšak aj tak som ho podpichol sebaisto, pretože som čiastočne aj zaspomínal na lovy a všetko okolo toho a vždy som vedel byť pri koristi najrýchlejšie a štvať ju dlhšie - kým teda neprišli aj zdravotné problémy. (//btw až keď som to písala som mrkla na profily a Savko je na tom obstojne :D)
Prikývol som, keĎ medzi nimi prebehla tichá výmena, pretože som vedel, že tu vždy môžem byť. Po pravde teraz som sa tiež neobťažoval vytím a doplazil sa skoro až do úkrytu - teda keby som predtým aj vedel, kde je, možno by mi sily stačili aj na to ísť dnu. "Zima bola mrazivá, ale chlad som necítil. Skôr primálo spánku a kým som sa sem doplazil, bol som aj tri dni bez žrádla a pelechu - čo mi pripomína,m že si musíte zaobstarať novú mršinu. Tamtú pred jaskyňou som obral čo sa lôen dalo," dokončil som pričom som chvíľku zápasil so suchým kašľom. Na mojej tvári sa mihla známka viny, ktorá rýchlo zmizla. "Ale ulovím niečo, keď treba," zamrmlal som ešte.

Asi som sa proste len tak dlho bezducho díval na neustále padajúci sneh, že som prehupol až do obdobia jarnej únavy. Alebo skoro jarnej? Aká časť roka je, to je úvaha... Moje divné a spomalené myšlienky prerušil set kvapiek, ktoré sa v rýchlom slede spustili z neba na môj ňufák - a rovno pred oči!
Nebolo to ani tak z neba, keď som sa prinútil ponaťahovať krk a zdvihnúť zrak hore. Okamžite som zaznamenal fakt, že s mojou teóriou o včasnej jarnej únave to nebude možno až tak odveci. Potichu som sa pre seba zasmial, čo vyvolalo menší záchvat suchého kašľa. Len som si na záver odfrkol, hrabol labou po nose a pozoroval môj objav. Že sa otepľuje a asi výrazne, keď zo snehových prikrývok stromov sa kĺžu kusy snehu a menia sa na roj kvapiek, ktoré stekajú dole. Tak ako aj na mňa. Na môj nos. Presnejšie.
Bolo čas natiahnuť sa, váľať, ešte raz sa natiahnuť a ísť ďalej.
Aj som vlastne stihol spraviť tie tri alebo nanajvýš štyri kroky, kým som postrehol vzdialený zvuk. Mne veľmi dobre známe dopadanie labiek do topiaceho sa snehu. Nahodil som nezaujatý výraz, ktorý značil, že som určite nemal v úmysle ísť ohlodávať ich mršinu pred jaskyňou či loviť. Ale a obaja? pomyslel som si následnej už aj očami - nie len sluchom - analyzujúc kráčajúcu dvojicu. Čiernobiela srsť so šedou. Slabo som sa pousmial, rád som ich videl a ich spoločný život, ktorý pretrvával už roky.
"Síce dobre, no prespal som koniec zimy!" posťažoval som si žartom a dívajúc sa na Elisu slabo zavrtel chvostom. Poznal som ju aj jej štýl vyjadrovania sa. Vväčšinou bola priama a nerozprávala veľa. A to si na nej cením. Za to jej partner, Arcanus huňatý, tomu šla papuľa trochu viac. Nahlas som si zívol a zastrihaním uší mu dal najavo, že ho počúvam. "Vlastne nebola príležitosť. Narvinijská svorka sa rozpadla - teda lepšie povedané rozplynula do vzduchu," odmlčal som sa odkašľúc si a na tvári som si ponechal len vážny pohľad. V ňom už smútok nemohol byť, len tvrdá rezignácia. "Najväčšia škoda, že to ranilo Sigyho, jeho prvý domov po Klímovom lese..." vyjadril som potichu len stav mojich myšlienok a spleti emócií za túto zimu a obdobie. Už som ten čas vlastne ani moc nevnímal.

<- úkryt

Takýchto okamihov bolo v mojom živote naozaj viac. Že som sa sprosto zasekol na nejakom mieste, driemal, sem tam sa prevalil a nemal ani len najmenšiu chuť žiť.
Dokázal som sa však pozviechať a vyliezť, ba čo viac! Môj citlivý nos ma doviedol na stopu mršiny, ktorá až priveľmi na náhodu ležala naozaj kúsok pred vchodom do jaskyne. Na náhody naozaj neverím, zrejme boli tunajší na love, zamyslel som sa a v rámci toho sa šikovne poobzeral a zavetril, či to niekto nemohol aj priotráviť alebo tak. Síce som bol možno príliš paranoidný, no také veci vás už svet a okolnosti naučia, za dlhé roky života.
Po uistení sa, že je všetko teda v poriadku a nikto ma tu v kríkoch nepozoruje som našiel vábnejšiu a viac zachovalú časť, do ktorej som sa pustil. Hlad, ktorý sprevádzal môj žalúdok od sekundy, čo sa mi zoplo vedomie a otvorili oči, mi zakázal riešiť pachuť a stuchlinu. Proste som si čosi vzal, nejakú tú kosť a spokojne sa vybral o kúsok bokom od zvyškov mäsa. Usadil som sa pod polovičný previs zo skaly, v ktorej bol úkryt tunajších vlkov. Moju rodinu som na území nejako necítil, no prišlo mi zvláštne, že tu takmer určite je – alebo bola – moja dcéra Lucy. Jedna z mála potomkov, s ktorými som sa ešte dokázal stretnúť, pretože ich ostatní náhodní okoloidúci nepovažovali za ducha, ktorý nikdy nejestvoval. Zakaždým som sa len skúsil spýtať, hľadať.
Potichu som si povzdychol a len s minimálnou chuťou žiť sa oprel o strom a sediac som zostal pozorovať okolie.

//Nolaya si polepšila o 1 krištáľ. Myšlienky potom píšeš s tou chat bublinkou vedľa Mka, nie kurzívou obyčajnou :)

//Pridelené 2 kryštále.

//To je doosť lepšie :D pridané 2k.

//Prečítaj si pravidlá. Toto má sotva 7 riadkov...

Bolo celkom príjemné takto dlhodobejšie vypnúť a užívať si v podvedomí len teplo, ktoré vytváral Elisin oheň a bol neďaleko mňa. Na také štandardy som teda naozaj nebol zvyknutý.
Držal som viečka zavreté. Z bdenia ma prebrali zvýšené hlasy a nepríjemný tón. Zježila sa mi jemne srsť na chrbte. Počul som ostrejšiu výmenu názorov medzi mojou priateľkou a jej dcérou. A čudoval som sa, či náhofdou Elisa nestarne, keď si takto nechá skákať po hlave. Ba čo viac! Priviesť cudzinca do srdca lesa aj úkrytu je choromyseľné... Má až moc dobrú matku., ja by som toho smrada cudzieho roztrhal, zamyslel som sa, keď odozneli kroky von.
Elisa mi oznámila, že sa ide prejsť. Vedel som, že tušila, že môj spánok nie je hlboký a už som viac menej len driemal, prevaľoval sa a oddychoval.
Utíchli posledné kroky a aj oheň prestal pukotať s odchodom nositeľky toho živla. Nahlas som si zívol a rozhodol sa ponaťahovať si taktiež trochu kosti. Naozaj som nemal v pláne, aby ma tu našiel niekto zo svorky, bol by to blbý nápad. Nemal som obavy ani stres, no nechcel som sa púšťať do zbytočnej bitky, keby moje impulzívne ja zasiahlo trošku príliš brutálne. Nebolo by na škodu zistiť, či stále sneží...
S dlhým zívaním som sa pobral von z jaskyne.
http://gallirea.cz/index.php?p=nova-mapa
-> Asgaar