Gallirea - Příspěvky uživatele

//Ak nepíše od konca mája kašľať a preskočiť, nezdrzujte sa dali ste jej času dosť :) Hlavne je, že človek, čo žiadal o ďalší char

//JENNA sa hlási. Ak nebudem aktívna aspoň 7 riadkovými postami, má osud právo Saviora pokutovať

Tak ako vždy to napokon vyriešila ona. Cudzákovi som venoval akurát tak podráždený pohľad, no hneď na to putovali moje oči na Elisin šedý chvost, ktorý mizol medzi stromami. Aha, tak takto? Výborne, nechaj ma tu s ním, nie som člen, čo ma po ňom, gánil som očami na miesto, kde som naposledy zazrel sivú Alfa vlčicu.
Zavrtel som hlavou a povzdychol si. "Sprostí majú šťastie, asi na tom niečo bude," zahundral som si sám pre seba a otočil sa na Rorryho. "Neďaleko by mala byť dlhodobá členka svorky Laura, jej ťa zavesím na chvost, nemám náladu sa s tebou obťažovať," dokončil som stroho a len myknutím hlavy zavelil na odchod. Predtým som si akurát tak natiahol laby. Pohrával som sa taktiež so sarkastickou a zlomyseľnou myšlienkou, že sa mu stratím. Mágia totiž stále pôsobila a vlk zostával bez čuchu. Vedel som, že na tú chvíľu mám ešte energiu ho trápiť. Bolo by zaujímavé mu proste ujsť, nech si tu blúdi sám, zasmial som sa pre seba a pre istotu sa ešte obzrel, či vlôbec so mnou ide.

Nasledoval som stopu vlčice, ktorej meno som sa dozvedel prednedávnom. Netrvalo dlho a mohli sme čochvíľa zbadať jej béžovo čiernu srsť. "Zdravím Laura. Toto je váš nový člen, prijímala ho Elisa, nechce sa mi bvyť sprievodcom," pozdravil som sa a dokončil ľahostajným hlasom. Nemal som naňho náladu, bol hlúpy, že sem len tak vbehol a vôbec... Na čo sa s ním obťažovať.

//BuBuBuBu, kto si to tu všimne a pridá pekný post do 06.06.2019, možno ho neminú aj nejaké šutre a krištáľ naviac

Propaganda musí byť.

//Môžete na preskočiť.

//Nebol skôr k dispo. pc

S postupným pribúdaním svetla zmizla aj Elisina ohnivá guľa. Ako som si tak premeriaval - teraz už za svetla - neznámeho, očividne mu vytratenie sa nebezpečnej mágie dodalo prehnané sebavedomie. Chvíľu som nenápadne skúmal aj priateľku, pretože začínala byť čím ´ďalej, tým viac nervózna a podráždená. Tušil som, že za tým nie je len tento tu. Zavše sa zachoval ako totálny idiot. Zavrčal som, v očiach sa mi nebezpečne blýsklo a vystúpil som dopredu pred neho. "Očividne si sa nechcel pridať, tak vypadni a nestoj tu ako idiot, nie to sa ešte pýtať stupídne otázky!" Už som nebol pobavený. Koreň okolo nohy mu zmizol. Máš čas bežať hlupák.
Môj výraz mu už jasne mohol napovedať, že skončí bez hlavy ak nevypadne.
Obrátil som sa čiastočne hlavou na Elisu. "Vyprevadím ho za kožuch až za hranice, myslím, že môžeš ísť," šepol som smerom k nej potichu,m no zároveň jej nechával voľnosť na vlastné rozhodnutia. K Rorrymu som sa priblížil s vycereným chrupom, pričom sa mi v očiach nebezpečne blýskalo. Tlačil som ho na ústup - veď žiadny záujem stať sa členom neprejavil, tak načo by tu mal Elisu zbytočne rozčuľovať?
Rozpamätal som sa aj, že sa akosi durdil, že nás nepozná. "Mimo to, nemám potrebu vykrikovať informácie o sebe ešte takto hlúpym jedincom bez čuchu," podotkol som cvaknúc zubami a podráždene som švihol chvostom. Ustúpil som sivej vlčici tak, aby naňho videla, no zároveň som medzi nimi dvomi stále stál s výrazom fakt podráždeného, šedivého vlka.

Postupne začali prvé lúče prenikať skrz koruny stromov nad našimi hlavami. Cudzinec pred nami sa vyfarbil a snažil som sa udržať neutrálny výraz. Toľko odznakov som už dávno na vlkoch nevidel a čo viac - ani tohoto jedinca. Odkiaľ sa sem zbiehajú, tí mladí, odfrkol som si bedlivo ho pozorujúc. Presunul som sa pomalým krokom, prikrčený tak, aby som ho mozol sledovať a zároveň mal Elisu v zornom poli - teda, nie že by ona potrebovala ochranu, to vôbec! Skôr aby neroztrhala mladého na kúsky. Aj keď na druhú stranu... Show must go on.
Elisa mu dala samozrejme na výber iba dve možnosti a to jedna bola veľmi zlá a druhá ešte horšia. Neodpustil som si krátke "uchechtnutie" sebe do srsti na hrudníku ponechávajúc v očiach mimoriadne vážny pohľad. Na oplátku však Rorrey - ako sa nám prišelec predstavil - sa snažil domáhať aj trošku slušnosti. Naježil som sa a potichu zavrčal. To nemôže hádam myslieť vážne po tom, čo jeho laby a žiadny čuch ho doviedli ďaleko za hranice lesa...Hneď na to som sa upokojil a na jeho veľavýznamný pohľad som cvakol zubami. "Mám radšej samice, teba by som si do zubov nedal," elegantne som ho hlbokým hlasom urazil a tváriac sa, že pozerám na sovu spiacu nad nami mu nechal zadný hnát zakliesniť koreňom. Bol tam ten koreň predtým? Alebo nebol? Moja tvár sa upokojila tváriac sa ako nič. Trochu som poľavil na postoji a viac sa obzeral pôsobiac, že už nedávam pozor a nezaujíma ma - čo vlastne naozaj áno, nezaujímal ma.

//Ďakujem, že ste počkali :) dostala som 17.5. a 18 dve nečakané nočné šichty a som ako chodiaci zombie, podľa toho hrozne vyzerá aj post :D

//Okej zmena, asi skôr zajtra dnes nečakaná návšteva doma, to zas bude do polnoci...

//Storm bol včera štuchnutý kvôli aktivite.

//Odpíšem najskôr zajtra, dnes jedine ak po 22 hodine

Nerozumel som často pohnútkam vlkov schovávať sa na územiach svorky, kde žijúci vlci vlastne vôbec nemuseli byť prívetiví a dotyčný mohol takýmto stupídnym nápadom ľahko prísť o kožuch. Na druhú stranu som si to moc nedovolil súdiť, keďže sám som ako tulák mal hranice v paži. No na rozdiel od teba, strakáč, mňa pri flákaní sa po území nestihnú nikdy chytiť, uškrnul som sa sám pre seba, no v tme to beztak vlk nemohol vidieť. Bol som si istý, že som ho nikdy predtým nevidel.
Mojím príchodom bol zjavne zaskočený a zostal v rozpakoch. Atmosféra sa naplnila zmätkom a panikou, ktorá sa v ňom snažila prebudiť, no zatiaľ to nevyzeralo, že by sa rozhodol tryskom - ako mu to hvozd dovolí - letieť preč. Typická odpoveď, že loen hľadal úkryt. Pretočil som očami a cvakol naprázdno zubami. "Ale čuch očividne nemáš a ak aj, tak ho nepotrebuješ, nech sa páči," dokončil som, pričom vlk pomaly ale isto prestával cítiť okolité pachy, nemohol už cítiť ani ten môj, ba ani Elisin, pretože tá sa sem doplichtila skoro okamžite. Očakával som, či začne panikáriť, alebo nejaký ten zmätok, no vlastne mi to bolo jedno. Pri úteku ani nebude vedieť, z akej strany naňho niekto zaútočí, ak aj trafí z lesa, pomyslel som si mierne zlomyseľne a zatriasol hlavou, presunul sa pomaly, azda až váhavo k Elisinmu pravému boku a zostal o krok viac vzadu. Ona tu bola Alfa.
Podozrievavo som si ju premeral, pretože bola odhodlaná k útoku. Ani to neskúšaj, krvi máš ešte na sebe dosť, pomyslel som si sarkasticky a môj pohľad, veľmi rýchly na ňu, hovoril za všetko.

Určite som medzitým upadol do driemot. Nič sa však v mojom okolí nevyskytlo také, čo by odpočinok prerušilo, preto som si spokojne chrupkal ďalej. Veď čo už že mám zrovna ja na starosti? Nič, len sa váľať na území svorky akože som tulák, ktorý nikam nepatrí, potichu som sa zasmial nad tou iróniou, hoci to nebola až tak pravda. Asgaarský les mi bol čiastočným domovom, keď som potreboval.
Dlho som zíval, kým som prešiel k samotnému naťahovaniu sa, dvba tri krát som sa prevalil, hoci zem bola hnusne vlhká a bol som si istý, že mi v srsti uviazne aj nejaké to blato. Nič to, vyskočil som na nohy poriadne otriasajúc sa. Až vtedy som si uvedomilk, že je vlaastne pomerne hlboká noc. Rozišiel som sa krokom po lese v snahe dôjsť k nejakému pramienku z neďalekej rieky a hľadal som popri tom miesto medzi korunami stromov. Netrvalo to dlho, aj blesky a búrky poničili zopár stromov, takže sa mi čochvíľa naskytol pohľad hore. Nebesá boli zamračené a ja som cítil, že bude pršať, teda aspoň minimálne. Na to ako na zavolanie mi spadla kvapka na nos. Moja nálada sa razom prehupla na takmer bod mrazu. Otrávene som zaškrípal zubami. Do jaskýň teraz nemôžem, Elisine hormóny by mi odtrhli ucho ak by ma aj rovno nevykastrovala, povzdycol som si a rozhodol sa pre menšiu tréningovú aktivitu - a to pohyb po rozľahlom, no hustom hvozde plnom skál a vyvýšenín. Les nebol nikdy priamo bežeckým miestom, preto som bol núterný si dávať veľmi pozor na labky, zároveň som sa zakrádal čo najtichšie, ako sa len dalo.
Cestou k rieke som zacítil v nose pomerne ostrý pach, evidentne návštevník, nepoznal som ho. Budem sa tváriť, že ja tu nič, tam nič ale podržím ho tu, pomyslel som si a po pachu nasledoval stopu, nakoľko celkom priaznivo fúkalo, hoc vietor nebol najsilnejší - našťastie - pretože zase kvap! A rovno na nos. To bude noc.
Nos ma krásne zaviedol smerom k rieke, na čo som usúdil, že ak je to tunajší, tak tu nebol veľmi dlho a išiel od Mahtae.
Po chvíli som zočil tmavú siluetu, na niektorých miestach vrátane hrudníka a brucha mal bledšiu srsť - nešpecifikoval som ju ako bielu ale ani sivú, ale ťažko určiť. Napriek tomu môj sluch mi veľmi dobre slúžil a stačilo sa mi zorientovať už len podľa neho. Zostal som stáť čiastočne skrytý v tieni veľkého dubu, v kroví. Z hrdla sa mi vydralo tiché zavrčanie.
"Čo tu chceš a kam ideš?" ozval sa môj hlboký hlas z tmy s podtónom vrčania. Očividne vĺčik mal namierené do lesa a vôbec sa neobťažoval bť na hraniciach. Ak ma pamäť neklame, jeho pach som tu nikdy necítil, nemôže byť odtiaľto. Zavše... slabý pach, je tulák. Moja myseľ zatiaľ všetko samostatne analyzovala. On mohol vidieť akurát tak tmavú tvár a prenikavé, smaragdovo zelené oči. A samozrejme asi aj tú striebornú opachu v mojom uchu, to sa nedalo prehliadnuť. Podľa očí som usúdil, že taktiež má mágiu zeme ako vrodenú - alôe ani to mi nepripado na sympatiách voči nemu, koniec koncov pomaly padajúce dažďové kvapky mi úplne zhoršili noc aj náladu.

Ako písal dole Falion a asi aj Skylieth, niektoré veci sa doladia. Pre zatiaľ je to to asi najlepšie, nikto nevraví, že to nie je len na skúšku ALE zas ani to, že to bude tak, ako je dané už teraz.
Tiež mám vlka rodiča a skóre 2/5 je fakt nahovno, Allasseon mal 2 hráčov a ani len jeden nehral viac ako dva mesiace. Aj tak ho nechcem v hre opäť.

//Ospravedlň ma, nevšimla som si príspevku tu, pretože som nebola dlhodobo prihlásená. Už je aj dĺžka obstojná, pridelené 2k.

Nemám ani poňatia keďže už pri tejto hre nesedávam celé dni :D sakra to musím písať registráciu? :D ehm>.<