Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Ono keď si prečítaš Savovu povahu on nevyvoláva bitky úmyselne tiež :D

//7 zafírov a 4 mušličky :) Pamätám si vaše hry, pekny post :) Máš to potom pripísané.

//Príde mi, že si občas miestami nevládala a proste chvíľu písala vyslovene česky. Nerob to prosím, nemusíš naťahovať nutno post. Radšej 12 riadkov snahy a kvality, ako nasilu 20, je TK ťažké, ja viem.
Takže tentokrát 1 krištáľ, ale inak fajn ;)

Budeme schopní spolu ešte nejako vychádzať? Nechce sa mi veľmi tĺcť uprostred noci, rojili sa mi v hlave myšlienky, ktoré mala na svedomí moja lenivá časť mozgu. Proste som mal chuť sa radšej zvaliť do tej trávy a prípadne sa nechať udupať vysokou, ktorá sa sem k nám podvečer stiahla. Zavetril som lákavú vôňu, no ani keby sme s tmavohnedým nešli jeden druhému po krku, beztak by sme nič nechytili. Napokon sa aj tá vysoká odobrala ďalej, akonáhle nás spozorovali.
Nechal som bylinožravcov v ich vlastnom svete požierania trávy a nudy a premeral si vlka kus odo mňa. Pohľad sa mi zastavil na jeho očiach, nemal som dôvod mu uhýbať. Videl som, že ma tiež skenoval očami. Zdravé zhodnotenie a úsudok predsa musia byť vždy na mieste. Ak je v jeho prípade zdravé, dovolil som si v duchu rýpnuť.
Nakoľko som však zaujal Skyggeho pozornosť, natočil som trochu uši. "Nie, všetci boli v Snežných horách. Nevšimol si si, kam vedie tá čierna rieka za nami? Skrz les, ktorý tam proste nie je, len pár zoskupení skál, jedno z toho mohol byť kedysi úkryt, ktorý sme tam mali." Môj hlas neznel agresívne ani nijako sarkasticky ako predtým. Proste rezignovaným tónom som mu oznámil skutočnosť, kým sa začal oheň medzi nami zase zväčšovať, pretože som mu brnkol na citlivú strunku. Zavše sa mi priznal, že jeho svorka v Zlatavom lese tiež už nie je. Na okamih som sa tváril až prekvapene, bolo to nádherné miesto pre život vlkov. A vôbec nie tak stiesnené, ako Klímový les. Naše osudy mali zaujímavú cestu. Podobali sme sa ako brat bratovi, hoci som si dovolil trúfnuť, že ja som momentálne v lepšom fyzickom stave, ešte k tomu keď väčšinu zimy som sa flákal pod záštitou cudzej svorky. Obaja sme prišli o domov a boli sme nikým, len dve oistavy, ktoré blúdia krajinou.
Sklopil som na chvíľu zrak. Nebolo to príjemné a nedalo sa byť aspoň na okamih čiastočne empatickým. Kým teda neprišla tá stará, známa téma - vlčice.
Srsť sa mi opätovne naježila a v očiach sa mi nebezpečne blyslo. "Aspoň, že to priznáš. Ale čakal by som, že ak sú spolu, budeš rozhodený viac," prehodil som a podozrievavo si ho premeral očami. "Siana je mŕtva, moja rodina je fuč!" Vyštekol som odrazu o dosť prudším hlasom a zuby sme odrazu mali vycerené obaja. "Takže asi to tak malo byť, teraz sa môžu mlieť medzi sebou a nemusia do toho zaťahovať nás, prekliate vlčice," odfrkol som si a skryl zuby. Zase som to bol ja, nevrlý a podráždený, no nič z toho nenasvedčovalo, že by som mu šiel po krku. Možno akurát tak v rozvášnenej chvíľke, že som bližšie postúpil k nemu. Vzdialenosť som znovu neupravil. Asi je to aj lepšie takto? Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Zatriasol som hlavou v snahe prečistiť si myseľ. Náušnica do noci chvíľu zacinkala, potom všetko zas utíchlo. "Nie je to lepšie bez nich?" trúfalo som skúsil opáčiť a ostražito som ho sledoval, nie len oči ale aj nohy.

Moja tvár sa po nepríjemnej udalosti s hlinou mračila asi tak ako obloha nad územím. Aj som sa pokúsil pomaly v tráve presunúť, no zastavili ma jeho oči, skoro identické mojim. Cítil som jeho pohľad na sebe a s kamenným výrazom som si premeral vlka, s ktorým som sa takmer priamo kedysi dostával do roztržky. A pritom za všetko mohli tie vlčice, uškrnul som sa v duchu pre seba a takmer vyprskol nad jeho absurdnou otázkou, ktorá preťala ticho.
"Evidentne som ti chýbal,"prehodil som len tak, neočakávajúc ani len odozvu. Len tak akousi náhodou sme sa priplietli po dlhých rokoch jeden druhému pod nohy - a to aj podľa mojich znalostí a zážitkov je tento kraj obrovský. A zrazu len tak zízame na seba v dlhej tráve, obaja zježená srsť z automatického reflexu. Zlé a čierne spomienky udrú vždy prvé.
Atmosféra akoby hustla. Ja som mal tiež chuť sa skryť za opar mágie a zostať v bezpečnej bublinke, no adrenalín vedel do žíl aj mladosť vlievať.
Na jeho otázku som mu spočiatku ani len neodpovedal a sledoval jeho zuby, ktoré sa veru teda dlho neskrývali. Videl som aj na Skyggem, že už nie je veru najmladší.. Za to mu na krku čosi pribudlo, hoc skrz trávu som ten predmet nevidel. Všetci majú parádnu vec len ty čosi, čo cinká a šteklí na chrbte ucha, pf, pretočil som očami. "Sadím nové stromy, založím si znovu les, ktorý zmyla voda," odpovedal som mu sarkasticky. "Ty hľadáš určite tú tvoju onú... Satira sa volala. Hľadáš v tráve a jej niet?" oplatil som mu otázku tou istou otázkou, hoci v trochu prifarbenom kontexte. Prišlo mi to ako podozrivá náhoda, toto celé stretnutie. Konflikt mali hlavne ony, má zmysel vôbec sa obťažovať?

<- Stredozemka cez čerešne
//Zaspala som popri písaní postu, pardon :D A kže nový noťas si sám od seba prepne kurzor, kde zrovna píšem vyzerajú tie preklepy tak ako vyzerajú

Ako som sa vzďaľoval od tej čiernej rieky, postupne začalo pribúdať aj stromov a čo viac - svetla. Orientovalo sa mi lepšie hoci ťaživej, nostalgickej atmosfére alebo čomu, čo na mňa doľahlo po prekonaní známej - takmer púštnej - pláne.
Celé to však prebíjal pocit spokojného žalúdku, hoci tie raňajky mali asi takú váhu ako nejaký slabý pamlsok. Na chuť. Zvlášť po tom divnom novom v Asgaare, Elisa tuším začína strácať úroveň, keď tuším naberie všetko, čo jej chodí do pelechu. Dokonca doslova. Vydýchol som z pľúc zadržiavaný vzduch a rozhliadol sa, kam ma c moje nohy doviedli. Keďže to bolo pravidlo vždy, ke´d hlava nemala silu na to prevziať vládu, ujali sa jej proste laby.
Vyšiel som totálne nepozorný spomedzi stromov na rozľahlú čistinu v lese. Samá tráva a kvety a tak. Obzeral som si miesto totálne odhalený okoliu, pretože som sa nezmohol ani na toľko použiť čuch alebo základné zmysly, vďaka ktorým vlk tulák zvládol vonku sám prežiť.
Rozjímajúc sa nad chuťou nedávnej krvi králika, ktorá sa mi vpila aj do srsti na papuli som nedbalo kládol labu za labou, na čo som čochvíľa skoro nosom skončil vo vysokej tráve. Spôsobil to iba jeden zlý krok do hlbokého krtinca čerstvej zeminy. Potichu som zanadával. Chcel som aj pokračovať v chôdzi, no akosi som mal labu o kilo či dve ťažšiu z nánosu hliny, preto som len v jednoduchosti zaal zľahka trepať labkou. Zmenilo sa to o necelú minútu na dve divoké šklbnutia hnátom, aby blato odletelo preč. A tak sa aj stalo, no akosi som to nezačul dopadnúť na trávu. Uši zaznamenali hluk (//predpokladám, že keby na teba padne z neba niečo, tiež sa trochu strhneš :D) na čo osm s aprikrčil a zavetril. Hoci som pach chvíľu rozoznával a napokon spoznal, aj tak som sám seba presviedčal, že to je len nejaká srna, ktorú sa dotyčný vlk pokúšal dostať neúspešne k zemi a teraz nasiakla jeho pachom. Pri spomienkach sa mi srsť na zátylí mierne zježila, no nestál som o konflikt.

//INAYA, AREN, ASTA náhodou všetko pobavilo :) a vôbec to nie je také zlé. Kvôli menšej bonusovke vyzerajú odmeny aj o čosi inak, lepšie.
Inaya za veľmi obstojnú slovenčinu 4 kryštále, 2 oblázky, 3 vlčie maky
Asta taktiež 4 kryštále, 8 vlčích makov
Aren za naozaj pekný, dlhý post 4 kryštále, 5 oblázkov, 1 vlčí mak

<- Skrz čerešňový háj zo stredozemky

Ocitol som sa namiestach, ktoré mi boli známe, dokonca som mal až z vlastnej paranoje pocit, že aj v tráve počujem sem tam moje meno či iné, mne známe. Najmä skoro dávno zabudnuté... Kyslo som sa zaškeril a chvíľu len stál, pomerne malý kúsok od rieky. Sladkovodná rieka no jej tok burácal tak, že ani cez zimné odobie - ako som prehcádzal okolo - nebola zamrznutá. Ani len štipka ľadu. A teraz? Ako som sa tak pozeral, bola plná života na rozdiel odo mňa. A prečo vlastne, len si tu tak blúdim, sem a tam, občas myknem chvostom akože žijem, dohadoval som sa sarkasticky sám so sebou v mysli. Začal som dávať aj končatiny do pohybu, stailo nájsť dobrý flek, kadiaľ to prejsť!
Samozrejme, že moje kroky sprevádzali aj moje nadávky a nevrlé šomranie zakaždým, ke´d som sa v snahe nájsť prechod netrafil. Proste slepá ulička sem a tam. Tak som musel začať používať aj nos,´. Len som sa poobzeral, čisto z ostražitosti a trošku sa skryl do tieňov, začal postupovať klusom. Pošťastilo sa mi asi až po niekoľkých minútach. A čo bolo lepšie, stačilo nepatrné mihnutie malého chvosta a ja som mal motiváciu pridať a uloviť si skoré raňajky v podobe malého zajaca. Stačilo ho len oklamať, trošku zmiasť a mohol som si užívať krv, ktorá mi po ňom zostala na jazyku. Srsťou som sa už toľko nezaoberal.
Po poživni som mal odrazu aj pocit, že vnímam ostrejšie a vrátila sa mi dobrá nálada.
Teda... ja som to nemohol vedieť, ako sa to zvrtne, nedával som moc pozor...

-> Ježek mýtina

//Nebrať to osobne, toto má vyšší účel!

<- Rieka Midiam

Musel som trosku spomaliť a vydýchnuť si. Zvyknutý som síce na dlhé trasy bol, no teraz bola pravda, že som niekoľko týždňov dovolenkoval drzo na cudzom území svorky. Moc blahobytu sa mi nedostalo, teda az na spánok pri ohni v teplučkom pelechu Elisy a jej kumpanov. Každopádne stačilo mi to, pretože zima dala isto všetkým zabrať.
Akonáhle som obišiel posledné kricie, ktoré zakryvalo lesné riečne koryto, zočil som rozlahlu pláň. Labky sa mi zastavili a zhlboka som sa nadýchol - snažil som sa predísť kašľu, ktorý sa mi vždy po prekrvenie pľúc snažil dat zabrať a strpcit moju existenciu života. Toto zimné obdobie tu muselo byt aspoň dva metre snehu ci ľadu, staré dobré časy, sentimentalne som sa usmial a nabral na rýchlosti. Svaly boli zahriate až až, potreboval som natiahnuť Šľachy. Prechádzal som totiž ovocným sadom čerešní a tam toho boli čo preliezat.

-> cez čeresnovy háj k rieke Tenebrae

<- Šakalia pahorkatina

Zvuk vody sa mi čím ďalej tým viac približoval. Dokonca aj pocit, že mám v hrdle púšť sa o to viac zintenzívnil až som si pre seba musel zanadavat. Ved sa vlastne o seba ani riadne nestarám, aspoň ze v lese mali tie králiky, čo by mi asi tak žalúdok povedal, ukončil som krátkym zavrtenim hlavy môj trápny monológ samého so sebou a pretrepal sa skrz krovie, ktoré sa usilovne snažilo ma držať od vody. Bol som praktický a nemenil som si zbytočne plytvat energiou na pomoc mágie. Vlci majú štyri nohy, mozog, silu a mali by ju používať. Čochvíľa mladá generácia nebude ani len vedieť loviť po starom, odfrkol som si a do myslí sa mi nevdojak dostali krátke záblesky mojich vlastných potomkov, z ktorých už proste neboli ani ti mladí, večne pobláznení vlci. Boli riadne dospelí, našli si svoje domovy a niektorí aj mimo útočisko našej krajiny vlkov.
Toto všetko som zastavil zošmyknutím sa až k vodnej hladine, z ktorej som hltavo pil. Popri tom som trochu začal s tým zlepšovaním života a vytvoril si elegantný, zemný prechod tým, že som nechal časť koryta rieky prepadnúť sa a prehĺbiť. Par sekúnd mi stačilo na vytvorenie si brodu. bleskovo som sa odrazil a prekonal plytku vodu. Za mnou si už potom prúd našiel cestu. To, či už zostane rieka na tom mieste navždy hlbšia, o to som sa už nestaral.

-> Stredozemka

<¬ Asgaar

Neotacal som sa zbytočne. Hoci sa začalo postupne zmrakat a oblohu pokryla tma, len som spomalil a dôveroval vlastnej pamäti a pomerne skvelej orientácii v juznej polovici Gallirei. Život tu aspoň mal nejaký zmysel, aspoň viem, čo ma pri týchto skalách môže napadnúť, pomyslel som si kyslo a ostrazito sledoval okolie. Veľmi dobre som vedel, aké bytosti to tu obývajú a zavše som ich z duše nenávidel. Mam som síce aj padny dôvod, no na ten som príliš nedal, skôr to bola zast aj z princípu. Síce som s pribudajucou tmou videl sem tam nejaký pohyb, vždy mi len stačilo trosku zahrať skrz hrdlo a zuby a cítil som zmenu atmosféry. Jednoducho z neviditeľných oči, ktoré lpeli na mojom chrbte sa zrazu stala len pomerne pokojná noc. Blížila sa rieka a akonáhle som mal prúd vody na dosluch, pridal som do tempa.

-> Rieka Midiam

// ASETI Upozorňujem na minimálnu dĺžku príspevkov, prečítaj si pravidlá. Nabudúce zmažem.

Akonáhle sa začala Laura trošičku viac zaujímať o nováčika začal prebiehať môj únikový plán. Jednoducho som využil silu tieňov a pomaly sa vytratil, potichu ako duch. Čiastočne za to určite mohla aj pomerne nedávno objavená mágia, keďže vlci sa mohli začať obzerať až po tom, čo nadobudli pocit, že im zaľahlo v ušiach. Jednoducho som sa počas ich hluchoty vyparil.
Celkovo bolo ťažké vôbec nájsť únikovú cestu z lesa. Všade bol nejaký povyk, cítil som, že Elisa už možno aj porodila a nemienil som sa jej pliesť pod nohy v stave jej materskej nepríčetnosti. Bol by som predsa len hlupák. Na to ju poznám až príliš dobre, uškrnul som sa a pomáhajúc si aj mágiou som tak nejako doklusal až k južným hraniciam lesa. Síce som mal v pláne zamieriť na celé leto niekam do chládku na sever, no okolnosti zmenilo veľa vlčích labiek, ktoré sa aktuálne premávali po lese. Ani by si tu nemal oxidovať, nepatríš sem. Rozrastá sa im rodinu, mal by som byť najskôr šťastný? Pocit intenzívneho šťastia už dávno vyprchal. Zaškrípal som si len pre seba zubami a na rozlúčku pri hraniciach zavyl. Nikto s vlkov nemusel tušiť, že tu bol votrelec, polovica z nich ma ani nepoznala. A tak som sa aj pobral ďalej.

-> Pahorkatina

//Laura pokojne ma preskočte, ja som s vami ani hrať nemala v pláne, pardon