Příspěvky uživatele

//Riveneth šťuch

//Fakt nestíham, takže pardon za preklepy a krátkosť...

Spočiatku mi hnedý vlastne ani neveril. Jeho pochybovačný pohľad som veľmi rýchlo opätoval a vrátil, pričom som zdvihol hlavu stojac si za svojim. Hádam nevidí, že len srsť máme ako skopírovanú? Idiot, ja som to proste vždy vedel, pomyslel som si a napokon len vypustil prudšie z pľúc dosiaľ zadržiavaný vzduch. "Ach, fakt ťa o tvojej minimálne počínajúcej slepote nebudem presviedčať, si starý skoro ako ja, čo je ´další aspekt. Videl si si na papuli vlastne tie šediny?" doberal somdvZhsi ho mierne a samému sa mi akosi z lúky nepodarilo pohnúť. Zavše sme sa tu zamotali natoľko dlho, že som bol uvarený vo vlastnej srsti a prahol som po vode.
Zdvihol som sa a pobral sa bez slova do tieňa najbližších stromov. Sem tam sa mi aj zazdalo, že od rieky sem prúdi vlhkejší vzduch, po ktorom moje pľúca len bažili.
Vďaka skvelému sluchu som vlka počul aj z väčšej vzdialenosti. Zostal som prekvapený, nakoľko sa priznával z vlastného strachu. "Tak zalez niekam k hadom pod skalu, kým sa neosmelíš," riekol som mu na to prosto, pričom som sa zaksichtil: "...alebo kým neskapeš na otravu krvi od jedu."
Moja zlomyseľná časť duše sa bujaro smiala. Potvrdil mi, že aj naše plány sa stotožňujú a ticho sa smial. Nechápavo som naklonil hlavu a odfrkol si. "Ak to nebude svorka dvoch osamelých, starých a najmä severských vlkov," ndýchol som sa, prekonal menší záchvat kašľa, "tak určite ani za svet nie." V očialyslo,ch sa mi zablyslo, blížil sa k nám známy pach a neveriackz som si oboch po jej príchode premeriaval. Nechcelo sa mi veriť, že osud ich takto raz spojí so mnou. A to som s každým ohováral toho druhého súrodenca, vtipná situácia. Len som vlčici kývol hlavou. "Kde a čo je Mahar?" dovolil som si len niečo málo zasiahnuť.

//To ste na Gallireu prišli spoločne naraz tak teraz drtíte? :D To tempo.... proste amazing, takéto hry bývali aj kedysi :) A tak popri zažraní sa do čítania a tak... sa vám tie 0 v inventároch trošku poupravili...

//Ešte že dáš na reči skôr, ako tu vôbec si a hráš. Mne ide len o môj čas, stačilo sem napísať komentár - ktorý by bol menej zbytočný ako toto tu - že proste nestíhaš a máš čas na hru 1 post za týždeň alebo dva. Nič viac. To, že sa ozvem, čo väčšina neurobí je hádam moja vec a vec mňa, nie tejto hry.

//Tu vôbec nejde o to, ako a či to pokazíš :) Názor iných ťa nemusí zaujímať.
Za odvahu 2 kryštále, pobavilo ;)

//Pridané 2 kryštále plus 3 kvetinky za "pravidelnú dochádzku" :)

Prekonať vlastne dávne spory počas chvíľky, to by mi predtým ani vo sne nenapadlo. I keď sa zdalo, že len momentálne sme obaja obarení horúčavou, keďže v tmavohnedých kožuchoch sme sa skoro naisto parili obaja. Hoci je tu stále možnosť, že jemu to tak vyhovuje, pomyslel som si.
Vlastne som tak rozmýšľal o sprostostiach na základe jeho vypadnutia z kontextu rozhovoru. Bolo proste očividné, že sa na chvíľu niekde v myšlienkach stratil - alebo sa mu teda naozaj varil mozog, všetko bolo možné. "Až je to vtipné, že sme skoro rovnakí. Ja mám dvoch mŕtvych bratov a sestru, ktorú som od rozpadu svorky ani len necítil na území," zhodnotil som a opäť si prehliadol jeho srsť v snahe zistiť, že náprsenka je možno len nejaký fľak alebo tak, že proste životmi aj vzhľadmi podobní vlci si predsa len nebudú tak podobní.
Napokon som sa len odsunul od neho ďalej a pozorujúc ho prešiel pod najbližší zhluk mladých stromov, ktoré aspoň ako tak poskytovali nejaký tieň. "Mal by si ju nájsť, kým žije," podotkol som yž celkom miernzm hlasom, ba aj srsť už nemala energiu byť naježená, proste teplo! Trpím, trpím...nie vlastne netrpím, netrpím, vôbec ti nie je horko... Nespokojne som sa posadil do trávy. "Zvyšok života strávim v snežných horách, keď to takto s počasím pôjde ďalej. Ale kašlem na svorky, dve sa mi rozpadli, asi mám smolu."

Sneh sa čoskoro začal vytrácať a ani som sa nenazdal a brodil som sa v mäkkom a klzkom blate. Síce som prečkal zimu v závetrí lesov, no zrovna som sa ocitol na pláňach, ktoré už predo mnou stihla navštíviť vysoká zver, ktorá so svojimi stovkami kíl zo zeme spravila jednu veľkú pascu pre nepozorného a neopatrného vlka. Spočiatku to šlo ľahko, držal som sa celkom pri kraji, odolával blatu, hoci každý krok dal zabrať akonáhle sa mi laby zaborili hlbšie. S nánosom mokrej, ťažkej hliny sa mi fakt nešlo príjemne a moje labky pokračovali pekne po pamäti smerom k rieke. Starý hlupák, fakt potrebuješ ešte čosi viac na kondíciu? Somár, takto sa trápiť hneď od rána, nadával som si v duchu, že som nezvolil radšej dlhšiu trasu, no obišiel by som toto tu. Skutočnosť však bola taká, že keď som zvážil brodenie sa blatom versus akupunktúra od ihličia niekoľko kilometrov po lese... toto sa zdala byť tá ľahšia alternatíva.
S hlbokým nádychom a odhodlaním som si pomohol s vrodenou mágiou a suchšiu, ľahšie zdolateľnejšiu cestu som si vytvoril s pomocou novo narastenej trávy, ktorá presiahla aj to blato. Snažiac sa nevykĺbiť si končatinu,. pretože povrch zostával bez tak klzký, som postupoval napred. S vedomím, že sa napijem, umyjem zo seba hmotnosť navyše a možno chytím aj nejakú tú rybu, som sa pustil do vytrvalého klusu užívajúc si zatiaľ pekné, slnečné ranné počasie.

//Azola získala 7 opálov

//Náhodou veľmi obstojné :) Tollpihemu pribudli 2 kryštále

//6 opálov

//Pridaných 7 zafírov <- ak to nie je aktuálne, napíš sz

Všetky sú od šikovných, kreatívnych ľudí :)
Hlasujem za č. 1 - to vľavo proste musí byť Savík, aj šediny to má :D
(bez komentára, že tie čiarky majú iný účel) a druhý hlas pripadá č. 5

Spočiatku sa aj zdalo, že sa to neobíde bez boja. Beztak som svojmu "takmer dvojníkovi" neveril ani ten hompáľajúci sa šperk na jeho krku, bez ohľadu na to, že nás oboch v konečnom dôsledku stretol ten istý osud. Proste zvyšok života osamote s vlastnými démonmi v podobe zlých spomienok. A tie nás budú ešte dlho prenasledovať.
Moje vyslovenie mena jeho partnerky akoby zažali iskru, ktorej sa stal o pár sekúnd aj oheň. Varovne som vyštekol a zahnal sa po ňom zubami, keď sa mi pokúsil naznačiť útok na hlavu. Prebodával som ho v daný moment zlovestným pohľadom a moja srsť bola asi toľko naježená, že beztak huňatá srsť pôsobila dojmom, že má pred sebou Skygge omnoho väčšieho oponenta.
Odrazu to však zmizlo aj jeho hnev sa zakolísal a prekvapene ustúpil. Mala zlomený nos (//ber to ako kosť), čiže pochybujem, že sa z toho sama vylízala. Vĺčatá opustila následne," môj hlas už bol celkom ľahostajný až mrazivo chladný. Výčitky už zmizli a vedomie, že vtedy to všetko nebola moja chyba to úplne uzavrelo. Žialil som za inými, ona už bola len miznúca spomienka. "Je čudné, že si na Satiru nezanevrel, zvlášť, keď od teba zdrhla a pravdepodobne má už potomkov s iným," zamyslel som sa na hlas rovnakým tónom ako doteraz, hoci trochu podpichu tam stále bolo.
Nox pomerne upokojil hormóny a možno azda v snahe nadviazať nenútený rozhovor mi spomenul, že kedysi stretol a poznal aj môjho syna, toho jediného normálneho. Na okamih som len privrel oči a kývol na znak, že si jeho slov vážim. "Som rád, že po strate matky tak silno spoločenský typ ako on prežil aj zimy ako tulák, nevídam sa so zvyškom rodiny. Ty tu vôbec nejakú máš?"
Napokon sme boli obaja asi dostatočne starí na to, aby sme si uvedomili, že bitka pe naše srdcia aj kĺby nie je asi ten najmúdrejší nápad.