Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- skrz Údolie morény z Vrbového lesíka

Bežal som a obraz so stromami a tmavými zákutiami kroví sa mi len mihal v periférnom vifení ako rozmazaná šmuha. Ak by na mňa aj číhalo nejaké zviera, či možno pomstychtivý diviak, ani by som si ho nebol všimol. I keď ako nosím ten klobúk na gebuli, zľakol by sa ma, podľa mňa, aj trohjhlavý drak, ak by niečo také existovalo, zasmial som sa sám pre seba a hlboko sa nadýchol vlhkého vzduchu po dobehnutí na pláň. Odkopol som cestou nejakého hraboša, ktorý len naštvane zapišťal, no nedal si tú námahu ísť za mnou. Proste tie zvieratká žrali tie tekvice vôkol a už san pustili aj do najväčšej. Bude to znamenať, že kúzlo pominie? napadlo mi a svoj zrak som sústredil na utekajúcu kostlivlčicu. Dal som jej aj náskok aj upozornenie mojím vytím, no beztak v rýchlosti na mňa nemala. Wizku osvetlil záblesk svetla, ktorý ňou prešiel a vlčica sa rozsypala na malú hromadu. "Dúfam, že nejaký šakal si enájde tvoju kopu kostí ako obedňajšiu maškrtku," uškrnul som sa a hneď sa aj zvrtol a bežal rovno k prúdu rieky a po prúde rovno na sever.

//Wizku chytená
-> Popri rieke Mahtae do Erynija

Nebol som tak šťastlivý. aby sa mi priateľa a jeho potomko podarilo zachytiť hoc čo hlasom. Namrzene som zaškrípal zubami a hromžil možno aj trošku dopredu, pretože som v kostiach vedel, že bude pršať.
Tak sa aj stalo hneď z rána a lejak dosiahol takej intenzity, že čoskoro sa môj zovňajšok vynímal ako čierny, zatiaľ čo srsť sa mi nadĺžila o stekajúcu vodu. Po pravde sám som tak nejak nechcel vidieť ani len v odraze, ako asi vyzerám. So zelenými odznakmi a pazúrmi - ak by na mňa taká príšera vybehla z krovia, asi by som sa zložil od strachu, že si po mňa prišla Smrť - to bolo tak, keď odrazu môj kožuch vôbec nepripomínal hnedú a teda že tučný som tiež nebol!
Mmojimi ne-tukmi však čoskoro preletela vlčcica duch. Hlasno som za ňou zahromžil a strnulo stál, kým to nezmizlo. Išiel som do rizika, no vedel som, že hoci si ma tá istá laúpí zase, ja budem mať tiež úlovok.
Pustil som sa z Lesika svižným klusom skrz údolie na plošinu rodiska kostlivlkov. Proste vždy som vedel, že tam aspoň jedného lapím, hoc som sa pomaličky začal zmierovať s tým, že tá istá vlčica mnou preletí znova.

-> Skrz Údolie morény na Náhornú plošinu

//K halloweenskej akcii máš vyjadrenie v pokeci. A prečo sem neletieť a nebyť ako duch ? :) Spestríš si zábavu.

<- Zlaťák
Listy sfarbené do viacerých farieb, odlesky svetla v lese, tráva, príjemný vzduch, žiadny nepríjemný potok. Všetky tieto aspekty som vnímal, ako som mieril k severnejším hraniciam lesas, ktorý sa postupne začal meniť. Stromy s mohutnými kmeňmi zmizli, nahradili ich vŕby, ktoré ma šteklili po nose konármi, keď sa zdvihol poryv vetra, čo i len slabý.
Ten však so sebou priniesol aj pachy mojich obetí, dokonca dve! Pochytil ma ten pocit okamžite, bez toho, aby malo niekde miesto aj racionálne uvažovanie. Pribehol som k dvojici kostlivlkov, pričom jeden bol podstatne menší až maličký. Oboch ožiaril paprsok svetla, ktorý ich rozložil na časti a uväznil na mieste! Divoko som sa zasmial a zatriasol klobúkom, kým tu konečne prišiel na rad rozum a normálny čuch. Prekvapene som sa zadíval na dve hromádky, na čo som opatrne pričuchol k tej malej. Tá ma až toľko nežrala ako tá väčšia, ktorou nebol nikto iný, než môj veľmi dobrý známy Arcanus. Pretočil som oči. Ani to malé sa mi nezdalo, ba páchlo to po ňom a po Elise! Zamračil som sa a premeral si ho neveriackym pohľadom. „Až sa mi nechce veriť, že lovím práve teba a tuto malé... čo si si to zase zamiesil?!“ oboril som sa naňho naoko zhrozene, naoko so žartom. Pozrel som sa na menšiu kopu. „Až príde moment, keď sa rozhodneš utiecť s rodičom, nájdi strýka Saviora, ja sa o teba postarám a preskúmame každé územie,“ žmurkol som na malú kopu, pričom ma niekde vnútorne žralo, že majú moji priatelia ďalšieho potomka a ja o tom neviem. Zatajili to. A najhoršie, že podľa vzhľadu som si to teraz nedokázal anui overiť, ak by bol hnedý, tak by som aj uveril, že určite nevypadol z Elisy.

<- Tajomná lúka okolo potoka
Moje laby a myseľ sprevádzaná víťazoslávnym pocitom z úspešného lovu ma hnali vpred. Nasledoval som okolo toku potoka, ktorý sa divoko kľukatil pomedzi stromy. Bol veľmi dlhý a pri pohľade na vodu som stále nemal nutkanie z toho piť. Sprevádzala ma task trošku paranoja, povery ešte z čias Klímovej svorky, keď vás tuláci varovali pred divnou vodou na juhu. Ostatne som si aj tak nedokázal predstaviť, ako tu vlci môžu spokojne žiť.
Nasledovalo však príjemné závetrie Zlatavého lesa, ktorý ma privítal prvým dubom na hraniciach. Spokojne som za sebou nechal žblnkot vody, ktorá sa dala viac menej prekonať skokom, alebo dvomi možno s minimálnym omočením láb. Namáčať som si ich naozaj viac nepotreboval. Beztak som si ich v studánkach namočil až až a celý čas sa mi lepili listy na srsť, na laby blato a všetok neporiadok. Nezaujímalo ma to, zostal som sa kochať len krásou Zlatavého lesa, ktorý nemal na jeseň konkurenta.
-> Vrbový lesík

//Nebolo mi akosi dovolené napísať prechod... okolo Ronehrského potoka do Zlaťáku

<- Oblý vrchol

Postupne som zostupoval nižšie a mohutné ihličnany ubúdali. Obchádzal som pár menších, preskočil nejaké top krovie, kde ma vypľulo na lúku. Urobil som si rýchly prehľad, kde sa čo nachádza a zapol trošku orientačný zmysel. Počas lovenia kostlivlkov som ho, po pravde, ani moc nepotreboval. Vnútorná intuícia a pachy ma dostali vždy celkom úspešne za mojimi obeťami.
Tak to bolo aj v tomto prípade, keď som zbadal náznak kostí, hoci tu boli aj moji kumpáni v klobúkoch. Tryskom som sa spustil z kopca a okolo vlčice (//Wizku) sa objavil svetlý záblesk, po ktorom tu bola už len ona, samučičká, rozložená na čiastočky. Mohla dúfať, že ju nerozoberú tie tvory, ktoré som sem tam stretol v lese za mnou, určite museli mať hlad s prichádzajúcim obdobím zimy. Naozaj by som nechcel byť v jeho koži, keď si jeden aj predstaví, že by prišlo nejaké otravné zviera, kúslo ťa tými zúbkami a odnieslo ti nohu preč! A čo potom, ak sa zvládne premeniť naspäť?

<- Tmavé smrčiny cez Starý ostrov

A bolo to tu, cítil som, že južnejšie sa už asi ani len nebudem vedieť dostať. Obchádzal som tajomné pohorie, ktoré nevzbudzovalo rešpekt svojou výškou či veľkosťou, lebo sa to naozaj ani len nedalo porovnávať s takými Snežnými horami, či kopcami tam hore, na severe. Na okamih sa mi aj zacnelo, no ten pocit bol preč. Musel som uloviť všetkých kostlivlkov predsa!
Všetky úvahy nad flórou a faunou ustúpili. Nepočítal som zopár šišiek, ktoré si vždy vedeli účinne nájsť cestu na vlčiu gebuľu., to už som ani len nevnímal. Zavetril som korisť, za ktorou som sa horlivo začal náhliť. Pomocou gravitácie to išlo dole z kopcov veľmi jednoducho.

-> Tajomná lúka

<- Studánky cez Kaňon

Pocit bezpečia sa aspoň o trošičku zvýšil, keď ma skryli prvé stromy. Ocitol som sa v akomsi ihličnatom pásme a v diaľke som počul rieku. Jasné, že aj na tú prišlo a museli sme sa dostať na druhý breh, čo som však veľmi šikovne a rýchlo vyriešil zas mágiou a využitím naplaveného dreva. Nemal som tendenciu z nej piť a bol som si istý, že z tej vody si veru neloknem ani keby som v normálne podobe a potrebujem životodarnú tekutinu. V priestupnejších častiach lesa som pobehol do klusu a postupne v labách cítil, že terén sa začína zdvíhať a mení sa. Nepoznal som južné hranice, hoc som vedel, že ďalej už asi naozaj nič nie je. Ani som si nepamätal, či som niekedy za svoj život bol až takto na juhu. Podnebie tu bolo trochu miernejšie, no prichádzajúca jeseň a farby všade vôkol by ani slepý neprehliadol.

-> Kraj sveta /cez starý ostrov/ resp. Oblý vrchol, lebo kraj nemá knihu.

<- Kaňon rieky

Bol to celkom príjemný pocit, takto sa môcť pohnúť a ponevierať sa po svete. Pripisoval som vplyv mágie na vlkov, ktorých som poznal ako duše zo svoriek a teraz sa zvládali celé dni flákať po Gallirei a loviť ich protivníkov. Bolo to aj celkom vtipné, byť tak trošku veselšia kopa, asi by si jeden našiel aj hromadu nových priateľov.
Nepochopil som v prvej sekunde, prečo som sa vrátil na toto mokré miesto, no potom som ju uvidel. Kostlivlčicu, ktorú som už raz chytil. Víťazoslávne som sa zasmial a len na ňu namieril labou. V podobe čarovlka sa dali všelijaké kúsky, aj také, ako vystreliť paprsok svetla na kostivlka a rozložiť ho na čiastočky. (//Azola) Bola chytená, rozložená, nehybná. Potichu som sa zachechtal a zahájil ústup naspäť do kaňonu a rýchly úprk preč,. Skôr ako ma tu vyňuchá duch.

 Tmavé smrčiny (cez Kaňon rieky)

Strávil som na mieste niekoľko dní. Po pravde mohol som teda aj vynaložiť nejakú tú snahu a pohnúť sa napríklad aj z miesta, no načo. Bol som celkom solídne ukrytý a zavše som cítil skrz územie a okolo kaňonu prechádzať len čarovlkov a vlčice, ktorí boli moji parťáci v nepleche a love. Už som hádam ani nepočítal, koľko dní moje myšlienky sužuje strach z duchov, koľko dní som lovil kostlivlkov. Bolo to už asi veľa. Koniec koncov, netreba nejako sledovať čas.
Ako som si to však o tom čase pomyslel, na äzemie sa dostal duch., ktorý ma proste vždy a všade musel dostať. No proste za každú cenu. Lennie. Uvedomenie sa prišli skôr, ako na mňa prehovorila - čo si, samozrejme, trúfla až keď mnou prešla a mňa zašteklilo v bruchu. Ako zamrznutá kopa som ju mohol len prebodávať nenávistným pohľadom, hoci vlčica bola naopak mnou značne zaujatá a obzerala si ma. Zafŕkal som. Dala by si si povedať ty mrcha jedna prefíkaná? napadlo mi len, čo sa pýtala, či sa mám dobre. Asi ako zmrznutá čarodejnica, pomyslel som si kyslo a díval sa, ako letí preč.

Mne to však tiež dlho netrvalo a rozhodol som sa pre svoj pomalý a strategický posun, vďaka ktorému pochytám aspoň dvojo kostí a zase niekde uľahnem... aby si Lennie mala s kým prísť pokecať, až sa nebudem hýbať.

-> Studánky

//Potom prosím AJ flaresa písať jeho úlovky do cboxu v knihe na to (práve probiha vpravo aco)

//Ešte že idem na obed, tak môže byt zo mňa prasek :D a Duncan ty tiež nemáš zač keby nejdem jest nik ma nechytí :D

<- Vysoká strž cez Húštiny

Napokon som sa celkom úspešne predral skrz ďalšie územie, ktoré mi pohyb neuľahčovalo. Ani môj švihácky klobúk ani moc čarodejného vlka mi však nepomohla pri suchom kašli, ktorý ma náhle prepado la musel som trošku zvoľniť z tempa, na čo som len nahlas zaškrípal zubami.
Poľavil som do vytrvalého klusu, ktorým som zvládol bežať hádam donekonečna a nestíhal sa ani kochať prírodou. Empatia vˇoči okoliu bola silná vďaka vrodenej mágii, no akurát tak ma to mohlo mrzieť. Namosúrený som si uľavil zopár nadávkami,m na čo som vyplašil nejaké to vtáctvo a už aj som uvažoval nad strategickým útekom niekam do trávy, kde si premočené laby oddýchnu a najmä sa usušia. Žiaľ vedel som len povedať, že mám pred sebou ´další veterný deň, k ohriatiu a vysušeniu srsti to teda veľmi nepomohlo.
Nestihol som však ani len vbehnúť medzi prvé smreky a už ma mal! Zamrazilo ma a stuhol som na mieste. Ten chudák sa chechtal a letel preč. Tebe sa to povie babrák, keď ti nezavadzajú šutre pod nohami! Hromžil som ešte za nim a stočil sa do klbka tváriac sa, že som neviditeľný. Minimálne na ten čas, kým budem schopný pohybu.

-> Starý ostrov cez Tmavé smrčiny

<- Studánky

Môj nápad mi nakoniec celkom pekne vyšiel a po vode som sa dostal na miesto, položené pomerne nadmorky vysoko. Podo mnou sa čnela burácajúca rieka v kaňone. Nestíhal som sa ani nadýchnuť a užívať si rannú krásu tohto miesta, ktoré bolo mnou prakticky novo objavené. Nebol vlastne ani čas na to, kochať sa a obdivovať a čudovať sa, že mám toľko liet za sebou a toto miesto nepoznám.
Po vetre som zaňuchal duchov, veľmi citlivé uši jednej seniorskej čarodejnice zachytili hovor. S nádychom som sa rozbehol rovno k dvojici kostlivlkov (//Azola + prepáč-neprepáč Zakar) s výkrikom "A mám vás, na kosti sa obráťte!" Objavil sa len slabý záblesk a obaja spoločníci sa premenili na hormadu kostí. Aké to asi musí byť, ležať jeden v druhom? Nechcel by som to zistiť, s touto myšlienkou som sa rýchlo s panikou poobzeral a plným tryskom preč.

-> Kaňon rieky cez Húštiny