Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//No, ja sa asi vykotúľam z domu a dnes už asi neodpíšem, lebo sa vraciam až po práci domov o 1:00... takže zas zítra

//Nicely...
Calum získal 2 kryštále, 14 kvetín, 5 kamienkov, 7 mušlí

//Cynthia si polepšila do úkrytu o 3 kryštále, 11 kamienkov, 13 oblázkov, 5 kvetín

//Si asi prvá, ktorá "sľúbené pokračovanie" dotiahla až do konca a pravidelne :D Great story so... for you : 3 crystals, 15 flowers, 10 shells and 6 sapphires.

No svoju doterajšiu spoločníčku v podobe ducha som musel začať ignorovať, hoci som ju po očku stále nespúšťal z dohľadu. Náhodou keby sa rozhodnem pre rýchly útek, či by zareagovala tak rýchlo, aby ma zase dolapila a zmrazila na mieste.
Teraz tu však bola hromádka kostí, ktorá sa aj čoskoro pozbierala. Akosi nepochopila moju odpoveď, nuž som len pretočil očami.
Navrhla nám pár hodinový mier. "Pokojne. Aj tak ma tuto, Lennie," ukázal som ňufákom na siluetu ducha, "zmrazí zase na mieste. Je to divný pocit, keď skrz teba prejde duch," rozrečnil som sa trošku v snahe odľahčiť atmosféru.
Na kostlivlčici bolo vidieť, že je nervózna a zadné hnáty mala tiež poriadne napnuté. Ak neprestanú aj tie predné, vydlabe si pod sebou jamku, napadlo mi krátkom zhodnotení nervozity u vlčice predo mnou. Držala si menší odstup, no aj tak sme sa dobre počuli. Zavše mne uši slúžili o čosi lepšie. Pravdaže k tomu prospievlo aj počasie, síce bolo veľmi chladno, no voda už konečne nepadala a srsť sa mi začala schnúť. Spokojne som vydýchol a položil som si chvost skrz predné laby. Aspoň zakrýval trošku tie desiatky jaziev na tých nohách.
Skoro som sa neovládol a zasmial sa, keď sa vlčica z kostí pýtala, kedy táto hra skončí. Vraj hra! Pobavene mi zacukali kútiky papule, ktoré už tiež začínali byť pretkané šedinami. "Hra? Ale kdeže, to je realita mágie tejto krajiny. Nemusí to skončiť nikdy," riekol som jej prostým oznámením, takmer až ľahostajným spôsobom. "Ale nutno podotknúť, že už som bol všelikde a všeličím," dodal som ešte.
Zadíval som sa aj na siluetu ducha, no Lennie si hľadela svojho v tom svojom vnútornom svete. Má ešte toho partnera? Vlastne nechápem, ako ju dokázal vystáť, premýšľal som a neprajné myšlienky som napokon z hlavy vytriasol. Trochu som otriasol klobúk od posledných kvapiek po daždi.
A medzičasom sa priblížil môj neznámy spolubojovník so svetlým klobúkom. Akonáhle prehovoril mi bolo jasné, že už som ho niekde videl, no nedokázal som ho zaradiť. Slušne sa predstavil ako Yeter (//môže sa stať, že napíšem občas zeter sorry :D Potom môže byť rovno zetor!) a podľa doterajšieho správania to hulvát teda nebol. Nie že by teda mne na tom záležalo. Zostal som potichu, nech sa trochu aj kostlivlčica osmelí k životu. Hoci kosti nemôžu byť živé... ale vlastne na Gallirei môžu, tu sa dá všetko.

Aké bolo pre túto vlčicu typické, že zvládla odvrátiť hlavu a odignorovať vás. Ani sa vlastne neviem a nemienim rozčuľovať, nestojí mi to už za to pri tebe, Lennie, odfrkol som si zastrihajúc ušami, pretože zachytili zvuk. Moje reflexy však neboli tak rýchle a už som len začul pohŕdavé slová odlietajúceho ducha. Prižmúril som len oči. Ten hklas spoznávam, nebola to tá slávna Alfa, ktorá sprevádzala môjho syna?
Z úvah ma vytrhol hrkot ako keby kostí a následné šuchnutie tela o môj záveterný val z malinčia. V skutočnosti som ani nebol tak ďaleko od reality, keďže dobehol nikto iný ako kostlivlčica! Mal som silné nutkanie ju už už rozložiť - veď aj s hromádkou sa dá viesť fajný pokec, či?
Napokon však vlčica začala veľmi rýchlo o čomsi rečniť a proste sa nám votrela do... vlastne nič. Nebol to dialóg, ja som si rozprával pre seba a Lennie chytala vitamín D z Mesiaca, alebo niečo také.
Povzdychol som si dívajúc sa na kostlivku. Vykrikovala, že ju určite zmrazím a podobne, na to vyhŕkla, či nás tiež bolia labky. Potichu som sa zasmial. "Moje kosti už nezvládnu asi tie tvoje, takže bez obáv, možno až vtedy, ak sa rozhodneš sa ponaháňať," žmurkol som po vlčici zjazveným okom a ešte sa obzrel po Lennie, ktorá bola duchom neprítomná. Duch duchom neprítomný. Heh, dobré.

Ako na zavolanie, nečakal som tu ani nejako dlho a zostal som za mrazený najprv od jednej vlcice, na to od druhej. Co horšie, ta druha nebol nik iný ako Lennie. Trpko som si povzdychol. Na druhú stranu aspoň som krytý pred vetrom a tými mysami, keby im nestačili tekvice k žrádlu, pomyslel som si a zadíval sa na siluetu, ktorá sa vznasala predo mnou. "Čo by sa malo zmeniť, môj život je stále rovnaký. Od prvých mesiacov života tulák až po dobu, keď sa Smrť konečne odváži prísť si po mňa," odpovedal som jej a mykol chvostom. Viac menej bol môj výraz znudený a nebol som si práve istý, či tu chcem čas tráviť zrovna s takouto spoločnosťou.
Pýtala sa ma taktiež na Réto, na čo som len pokrútil hlavou. "Najskôr sa stratila sama v sebe, ktovie," premýšľal som nahlas a obrátil oči na tmavú oblohu. Mraky sa postupne potrhali, hoci v noci by sme márne čakali na ten vytúžený, slnečný svit. Ani som sa nad tým nezamyslal. Však ona si miesto určite nasla. za triasol som hnedou hlavou, momentálne aj s klobúkom a pozrel na ducha, ktorý má intenzívne prenasledoval po celom kraji. "Nebodaj ti chýbalo moje starecké hundranie, že ma stále sleduješ," podpichol som vlcicu a uskrnul sa.
Sém tam som skontroloval dej okolo, či sa kopa kostí nedala dohromady, aby som mohol znova bežať a čarovať a ktovie co ešte. Takto som si len zmenil polohu, aby ma malinčie nebodalo moc do chrbta a užíval si jesenné počasie Aj tak to o chvíľu skončí a bude zas prijemne, napadlo mi. Nemal som moc priestor v hlave na myšlienky a nejaké nápady na dlhé konverzácie, no očividne to aj Lennie chýbalo, len si trosku poklebetit. Ako som si ju tak prezrel, srsť mala peknú, rebrá vidieť nebolo a netvarila sa nespokojne. Usúdil som, že posledný člen Narvinijskej svorky sa predsa len niekde znovu usadil. A to mohla byť zámienka na ďalšie rýpnutie. "Aká si dobre živená, dávaj pozor, aby si na seba toho tuku moc ne nabrala, potom ma už nechytíš," žmurkol som po nej bez náznaku nejakého odchodu. Aj tak by ma zase zastavila.

<- Kamenná pláž

Nepotreboval som, aby ma začal kostlivlk zasypávať urážkami čo môj nevlastný synovec, aby ma prenasledoval. Určite má ešte k tomu mladšie nohy, napadlo mi a s úľavou si vydýchol, keď som prekonal posledný, klzký kameň a laba mi dopadla na suchú pláň, ktorá sa stále neprestávala hemžiť hlodavcami. Normálne by som ich asi aj ponaháňal a nejakých zhltol na večeru, no nepociťoval som hlad. Z tohto aspektu som pociťoval vnútorný nepokoj, čo sa asi stane, až toto náhodou pominie, keď som týždne nežral a nepil? Nadýchol som sa a klusom sa rozbehol za miznúcim, čiernym chvostom v diaľke. Nebola to moja obeť, o tú som prakticky a doslova zakopol po ceste. Bola to tá istá kostlivlčica, ktorú som predsa začaroval nedávno! "Mala by si sa dať dokopy a zmiznúť... Um a asi som ti odkopol stehennú kosť tamto bokom," poukázal som na odletenú dlhú kosť opodiaľ pri tekviciach. Chcel som ju ožiariť nejakým tým paprskom alebo svetlom, ale nič také neprichádzalo. Ona sa nepohla dosiaľ z miesta? nechápavo som zavrtel hlavou a posadil sa opodiaľ ku kríkom, okolo ktorých som si mágiou vytvoril nové kry a spleť malinčia ako úkryt. Nefúkalo moc, iba rozháňalo mračná a ja som si mohol počkať na kostlivku a užívať si západ slnka.

<- Západné lúky okolo Rieky Mahtae (juh)

Rieka mi robila spoločníka skoro celú cestu. Na lúke v tráve som sa síce trochu vyhol a vzdialil zároveň opd koryta, no sluch stále načúval a laby tak vedeli, že putujem správne. Nenáhlil som sa, aj keby mnou nejaký duch teraz prešiel, vedel som, že v noci bude obloha pokojná a môj kožuch nebude viac premočený. Koniec koncov sa mi srsť začala konečne schnúť, hoci stále som pripomínal stotoženie či duplikát Smrti so zelenými pazúrmi, odznakmi a ešte keď kožuch ani zďaleka nepripomínal hnedú.
Mykol som chvostom a prešiel do kroku, keď sa mi cesta začala meniť na kamene. Nebolo by totiž správne použiť výraz - pribúdali kamene. Ono boli všade, ja som si trávou vystielal cestu, takže som pohodlne a pomerne pohodlne prechádzal. Dokonca som čoskoro zbadal aj kostlivlka! (//Awarak) Nebol priďaleko, no vietor mi do nosa zavial známy pach, hoci nie tak úplne. Veď ďalekko neutečie, zmrazili ho cudzie kolegyne, čarovlčice, pomyslel som si spočiatku s váhavým pozorovaním kostlivlka, ktorý sa snažil utiecť.
Napokon zvedavosť vyhrala a po pachu som sa blížil k inému okraju pláže, kde sa sem tam nachádzali nejaké tie kríky. V kroví sa mi zamarilo, že vidím tmavúp srsť. Jednalo sa o spiaceho vlka, schúleného v mokrom klbku ako premokol. Nestihol nikam dobehnúť, koniec koncov, boli to slušné lejaky, napadlo mi, pretože ja som si stihol nájsť svoj previs pod skalou. Vlk však bol cítiť Asgaarským hvozdom a najmä mi bolo skoro hneď jasné, kto sú jeho rodičia.
Ponad telo spiaceho vlka (//Etney) sa začali vzpínať korene, ktoré sa nad ním spojili vp odobe oblúkovej striešky. Pod vlkov vyrašila bujná tráva ako mäkký koberec. Nič viac som preňho nemohol urobiť a bolo mi jasné, že ako sa korene prebíjali spod kamenia, ozýval sa hrozný rachot balvanov, ktoré menili následkom pohybov zeme svoje doterajšie rozloženie a polohu. Máš aj strýka a ani o tom nevieš, pomyslel som si a šikovne za začlenil do tieňov krovísk a balvanov prenasledujúc nový cieľ.
Kostlivlk bol takmer na dosah, na čo som sa síce zapotácal pri snahe chmatnúť ho za chvost, no napokon postačil aj mneší zosuv pôdy, keď ho privalili kamene a moje čarodejnícke poslanie ho svetlým lúčom rozložilo na kosti. Pobavene som sa zasmial, hoc možno aj trochu kruto. Jeho pach mi nebol známy. Otočil som sa a vydal sa na trošku lepší terén.

-> Náhorná plošina
//Awarak chytený, Etney dostal od strýčka pelech :D

<- Erynij skrz Vodopády

Pohľad na vodopády bol impozantný. Najprv som si len tak ťapkal krokom, občas klusom lesom a načúval šumu vody, kým sa terén nezmenil na skalnatý. Bol som nútený mierne použiť aj mágiu na upravenie povrchov, keďže klzké skaly obalené riasami rozhodne nepripadali do úvahy ako možný prechod skrz vodu. Akurát by ma prúd na takom mieste zabil. Ešte že máme dostatočný pud sebazáchovy... Iba Ainesson na to očividne doplatil, pomyslel som si spomínajúc na hyperaktívneho syna, ktorý bol vlastne sklamaním. Nevedel som, kde je mu koniec, no nehodlal som sa ním zpaodievať. Potriasol som čarodejníckym klobúkom a klusom sa pustil skrz priestranné lúky. Bbežalo sa dobre a a mokrú trávu, ktorá ma bičovala po bokoch som ani len nevnímal. Cítil som, že nižšie sa budú určite nachádzať aj nejaké tie vhodné obete.

-> Kamenná pláž okolo rieky Mahtae (juh)

Isteže som si veľmi dobre pospal. Nevadilo mi, ani keď som zavetril ducha, ktorý prešiel skrz previsom a následne i mnou. Akurát ma tak na tom štvalo to, že to bola zrovna Lennie. Nie, ono to nemohol byť ktokoľvek iný, prenasleduje ma, až sa stane mojim duchom raz naozaj, zaškrípal som zubami, lenivo sa ponaťahoval na zemi s rozhodnutím, že by som si teda ešte mohol ísť trošku zabehať, nech mi nehrdzavejú kosti.
Zabehať si a uloviť kostlivlkov.
To znelo ako plán.
Zívol som si a poobzeral sa mračiac sa pomedzi koruny ihličnanov na nebo. Občas sa stalo, že som sa zamýšľal nad mágiou počasia. Bolo vlastne dobré a pre hlavu prospešné vedieť, aké počasie príde? Pposadil som sa sem tam zívajúc a vdychujúc takmer až horský, vlhký vzduch. Po daždi Smrekový les voňal tým svojim typickým čarom, až sa mi nechcelo spočiatku ani len zodvihnúť. Napokon sa aj tie mračná roztrhali a ja som sa po mokrej pokrývke ihličia v lese spúšaťl zas na juh, okolo vodopádov.

-> Západné lúky (okolo vodopádov)

//Wizku získala 2 kryštále, 7 kvetín, 9 šutrov, 10 oblázkov

//Príjemný námet na čítanie: :)
Cynthia si prilepšila o kryštále, 13 kvetín, 9 šutrov, 8 oblázkov

//Aj to, že napíšeš niečo má hodnotu.
Konkr. u Lennie 2 kryštále, 10 šutrov, 9 kvetín, 6 mušlí

<- Náhorná plošina popri Rieke Mahtae

Mihnutím oka som ako posledného na pláni zočil ducha. Zamrazilo ma a oblial ma pocit strachu, ktorý som vlastne zažíval len v starej zrúcanine, kde bývala tá naša jedovatá Smrť. Určite ma teraz sleduješ beštia a dáš mi to vyžrať, až budem čosi chcieť, ach, škrípajúc zubami som vdychoval vlhký vzduch a ignoroval dážď. Kvapky vody mi stekali po srsti pomedzi oči skrz nos, no neprekážalo mi to. Ako tulák som zapojil zase svoje labky do vytrvalého klusu, ktorým som prekonal brehy a vkročil do lesa.
Zasiahla ma intenzívna vôňa ihličia, na čo som rýchlo premýšľal, kam sa skryť. Ak by som mal možnosť usušiť si srsť a cítiť sa trošku komfortnejšie, vôbec by nevadilo, ak by ma nejaký duch zmrazil svojím ľadovým telom . Ale takáto pauza v podobe rýchleho šlofíka pripadala do úvahy jedine v prípade, že nájdem nejaký pelech.
Ignorujúc aspekt, ako sa mi ihličky na zemi zabodávali sústavne kamsi do medzier medzi prstami som stúpal po teréne, kým som nezočil prvé skaly. Bol to bývalý úkryt svorky Smrkového lesa a mňa oviala nostalgia a pocit, že do hlavnej jaskyne vstupovať nebudem. Skôr len ma prekvapilo keď som prechádzal okolo, že nejaký tvor či vlk si nedávno driapal cestu dnu, pretože mach a burina boli poškodené násilným útokom. Nechápavo som zavrtel hlavou a stočil sa pod menší previs na suché lístie, ktoré odspoda príjemne hrialo a nasalo trošku z tej vody. Len dúfam, že soi ma nepomýlia so Smrťou, pomyslel som si a prezrel si svoj zovňajšok, ktorý pôsobil ako čierna guľa s nebezpečne zelenými odznakmi. Nemať klobúk, mohol som sa ísť Smrti pochváliť, akýže som to ja fanúšik.