Gallirea - Příspěvky uživatele

Ešte predtým, než som spokojne zaspal som ju ešte počúval so zavretými očami. Pamäť mi ešte slúžila, takže som sa neobával, že by som niečo zabudol a nevedel jej odpovedať. "Pekne sny," zamumlal som jej ešte do srsti a upadol do pomerne hlbokého spánku.
Ako to už býva, keď za dňa vytiahnem nejaký ten bordel z minulosti, musí sa mi to ešte znovu pripomenúť aj v snoch. Nevyberiem si, no podvedomie sa rozhodlo vrátiť k zlým spomienkam zo severu, preto som sem tam nespokojné trhol zo spánku labou. Až keď som si ju položil k hlave na bok vlcice, zostal som trošku pokojnejší. Niektoré pasaze v mojom príbehu v sne boli znesitelne, jednalo sa skôr o snehové scenérie, ale aj ta to dopadlo ako vždy.
Vlčie vytie. Zúfalstvo, nárek, kňučanie a potom nič.

Na tento moment a vytie, ktoré mi prišlo ako reálne som sa prudko strhol zo spánku, dezorientovane žmurkajúc. Takmer som vyskočil ešte v polospanku na nohy, keď som si uvedomil, že ležím na niekom, no potom mi to došlo. Lennie. Dúfal som, že som ju neprebudil, pretože som sám predychaval nočnú moru, tep som mal zrýchlený a upokojoval som sa len pomalými nadychmi studeného, jesenného vzduchu, ktorý sa miesil s jej prachom. V spánku vyzerala celkom nežne a najmä neškodne. alAz by jeden vlk neveril, že vie vyzerať tak mierumilovne. Ale ja jej na to nenaletim, povedal som si v duchu pre seba a opatrne sa posunul tak, aby som už nespočíval ani len labkou na nej a oprel som sa jej len jemne o chrbát, ktorý mala nechránený ani len tým malincim pred vetrom. Predsa len na otvorenej plani fukalo trosku viac.
Môj mozog už nepocitoval takú otupelost, takže som sa rozhliadol. Yetera som mal stále v dohľade, no nik iný sa tu neobjavil. Ale počas magie a premeny na príšery boli všetci všade, teraz keby chcem nájsť spoločnosť, bez šance mimo svoriek. Aj keď... Mne stačí ona ako spoločnosť, pomyslel som si a premýšľal som, či je to sarkasticky myslené, alebo naozaj juuz beriem ako teda "novú Lennie", ktorá si síce zachovala svoj ostrý jazyk a odvahu, ale zároveň je trochu milsia. Aspoň na mňa teda, keďže sme doteraz spolu moc ne vychádzali. Sém tam som som sa na ňu zadíval, no hrudník sa jej stále dvíhal v pokojnom rytme, čiže spala. Ja som zostal so zdvihnutou hlavou pozorovať okolie.

//keď sa Lennie zobudí, tak nadviažem na posledný post co sa týka rozhovoru

Nemohol som jej to mať za zlé, že bola zvedavá. Povzdychol som si. "V podstate áno aj nie, Lucy je stelesnením mladej energie a drzosti. Proste si za to môže sama, aj keď moja reakcia bola prehnaná, každopádne sa mi ospravedlnila a neviní ma za to," rozhovoril som sa o svojej dcére. Bola síce paličatá a jej papuľa nemala zábrany, no charakter mala zlatý. Lennie sa však zaujímala aj o ostatných. "Druhá dcéra bola dlhodobo v Asgaarskej svorke, no ju smrť matky najskôr odrovnala natoľko, že odišla z Gallirei, bola na matka hrozne nalipnutá. Jeden zo synov tam bol tiež, ale zmizol, ukázal sa v nezodpovednom svetle voči svorke a ďalší zo synov sa tu podľa mňa moc nezdržal a zdrhol po rozpade jeho rodnej svorky, nevidel som ho celé roky," dokončil som a zhlboka sa nadýchol, mierne si odkašľúc. "Ty asi tiež nemáš brata moc v láske, ako som postrehol, hm?" nadhodil som, keďže ona mi nemala ako a o akých vĺčatách moc rozprávať.
Na to, že bola dva roky u Života jej ten hajzlík teda moc neprial, čo sa jej partnerov týkalo. Aj mi prezradila, že Scarita im ako Alfa potomstvo dovolila, no skončilo to hádkou. Vycítil som, že toto je pre Lennie dôležitá spomienka a niečo, čo len tak nevytrúbi hoc komu. Ako sa veci v živote môžu rýchlo zmeniť... Ťažko povedať, či táto životná situácia Lennie nejako poznačila, hoci, očividne, k lepšiemu, zamyslel som sa a chvíľu zostal empaticky potichu. "Ulovím ti niekde nejaké vĺča, chceš?" navrhol som jej žartom, aby mala toto obdobie nejako vykompenzované. Každopádne aj keby si našla nejakú polovičku, veril som, že by nebola zlou matkou po všetkých skúsenostiach, ktoré má za sebou. Boli iste aj iné možnosti, ako by tie vĺčatá mohli vzniknúť, no tento smer myšlienok som rýchlo pozametal niekde pod všetko ostatné v mojej mysli. Záletnícke myšlienky mali občas veľkú moc a teda možno aj momentálne miesto a to, že sme tu zohrievali jeden druhého.
Na jej poznámku, že moja matka - fúria už asi nežije som len niečo nezrozumiteľne zahundral. Nijako sa ma to nedotklo. A hneď na to som vycítil z jej strany náhle rozpaky, na čo ma počastovala tým, že ju mám radšej nejako uraziť. Z mojej strany mohla akurát tak počuť smiech, ktorý som tlmil zaborením tlamy do jej srsti. "Ty lemra jedna, ako je možné, že si ma ešte neodniesla k tebe do pelechu, na sever?!" zašomral som jej do ucha a pošteklil ho dychom. Nnetušil som, či som splnil jej očakávania, no aj tak som sa musel uškrnúť nad jej reakciou. Toto ešte určite zneužijem, niekedy.
Prezradila napokon aj mená starého páru a ja som prekvapene zalapal po dychu. "Haruhi? Takže sa im darí! To rád počujem," zabručal som spokojne a klepol chvostom o zem. "Tiež sú celoživotní tuláci, nemôžeš sa im diviť," dodal som ešte nad jej poznámkou, že sa dedulkovci vlastne kdesi flákajú.
Nad jej ďalšími slovami som sa len krátko zasmial. "U teba vlk nikdy nevie, musím byť v strehu," podotkol som a mierne pridvihol hlavu, keď sa vlčica snažila pretočiť na chrbát. Bol som mierne prekvapený, že mi až tak dôverovala. Ale tak zas na oplátku, ona mala pri zuboch chvíľu moje hrdlo, mne teraz nastavila odhalené brucho. Prekvapene som zažmurkal a nasal do nosa jej pach. Pretočila hlavu a obdivovala mi cetku na uchu. Jemne som potriasol hlavou a strieborný lístok zacinkal. "Napadol ma krab, ktorý mi to implantoval, bolo to celkom bolestivé a neviem, či ťa mám až tak rád, aby som dovolil ti to strhnúť," uškrnul som sa a spokojne si nechal hlavu spočívať na jej boku. Zhodnotila jej situáciu a stav, že všetci priatelia sú pomerne mladí a zbrklí ako my kedysi. Kto by si pomyslel, že napokon mi toto bude vyhovovať a bude mi jej spoločnosť príjemná... Asi to preháňam, presvedčil som samého seba. Stále bolo okolo nás cítiť mierne rozpaky zo strany oboch, no prekvapivo som jej veril natoľko, že sa mi začali zatvárať oči.

//Idem do práce a potom na nočnú, v noci môžme drtiť :D :D

Bol som rád za každú jednu informáciu, ktorá sa mi dostala do uší ohľadom mojej rodiny. Dva či trikrát som klepol chvostom o zem, pretože jej slová samozrejme zahriali pri srdiečku. "Oznámením o smrti jeho matky som ho na istý čas zlomil, jeho sestra má odo mňa nepekné jazvy na tvári, hoci to je trošku iný príbeh. Každopádne v Klímovej svorke mali vĺčatá trošku inú výchovu, nemal som toľko času sa im venovať, tak mal každý svojho vlastného opatrovateľa (//pečovatele, slovenčina to slovo przní)," zatiaľ čo ja som mal na starosť svorku 30tich hladových krkov, dokončil som si pre seba v duchu, pretože v tom čase som mal naozaj dosť dobrý d§vod, prečo som vlastných potomkov nestihol vychovávať naplno tak, ako sa patrí v bežnom živote mláďaťa. Aj som si to trochu vyčítal ,no na druhú stranu ich starí rodičia svojich potomkov vyhodili do hnusnej búrky, aby pomreli, tí moji mali aspoň rodinu, úkryt, potravu.
Jej poznámka o tom, že možno ja budem zrazu dedko ma však veľmi rýchlo vytrhla z úvah. Odkašľal som si a rozpačito jej odpovedal: "Vlastne by som asi mal radosť, konečne mám dostatok voľného času na to, aby som bol aj s rodinou." Síce som na tento aspekt, že aj moji potomkovia si nájdu druhov, nepomyslel, no nebránil som sa myšlienke, ktorá mi na tvári vyčarovala úsmev.
Dovolil som si však trošku rýpnuť aj do nej. "So Suertem ste nestihli sa aspoň baviť o vĺčatách? Či ty si nematerinský typ?" V mojom hlase bola mierna zvedavosť, ba ani ma netrápilo, že sa môže uraziť, alebo že jej možno zabrnkám na citlivú notu tým, že tiež nemá už tri roky a pokiaľ som ja vedel, nikdy okolo seba nemala malých harantov. Nad jej poznámkou o mojej rodine som sa však len zaškeril. "Ak myslíš tú z domoviny, tak áno. Bratia neprežili, svoju matku - ak žije - by som najskôr usmrtil ja, keby ju stretnem," môj hlas odrazu niesol ľadový podtón. Nemal som žiadne citové puto k vlčici, ktorá mi dala život a následne ma aj s bratmi odsúdila na istú smrť. Ja som prežil zázrakom. Každopádne Lennie sa nechcela moc vŕtať v tom negatívnom, čo bolo, preto som uvoľnil aj vnútorné napätie.
Rozprávala mi, že možno vyzerá mladšie preto, že bývala u Života dva roky. Takže brat Smrti predsa len niekde existuje. Zaujímavé, zamyslel som sa a zamrmlal čosi na súhlas. "Vyzeráš dobre, možno si tam bola viac ako dva roky," usúdil som, zatiaľ čo v duchu som sa snažil odohnať rozpaky, ktoré nado mnou mali zase na chvíľu moc. A za ďalšie... ja som bol schopný jej zložiť kompliment? Pochváliť ju? Akosi to nabralo iný spád, sila času je nepredstaviteľná, pozastavil som sa nad zmenami v priebehu rokov. Najmä v mojom postoji voči Lennie, ktorá bola kedysi neskutočne protivná a bol som vždy vlastne rád, keď som nebol v jej prítomnosti.
A dnes? Ležali sme vedľa seba totálne vyčerpaní po ďalšom magickom zásahu Gallirei, k tomu ja s hlavou položenou skrz jej zátylie.
Začal som ju radšej lepšie počúvať a sústrediť sa na slová, aby moja hlava neporovnávala, nerozmýšľala toľko a nespomínala na časy minulé. Bolo to tak pre mňa lepšie. Snažila sa ma ešte raz presvedčiť, že to so mnou vôbec nie je zlé a mal by som si trúfnuť možno znova aj na mladú družku. Pobavene som vyprskol. "Vychovávať ešte aj partnerku? To asi nie, možno ako krátkodobý úlet, ale životnou polovičkou by sa nejaká dotyčná mala mne aspoň približovať," zamyslel som sa na hlas, hoci som nemal v úmysle všetko vytárať. Ale pri nej mi to mohlo byť ukradnuté, aj tak mi videla do hlavy.
Opisovala mi situáciu v ich svorke, ktorá očividne zatiaľ nebola mnohopočetná. Rozprávala o nejakom starom páre. Zamračil som sa. Koho poznám ešte takého starého a pár? Možno tu boli nejakí vytrvalí tuláci, ktorí dlhodobo spolu prežili, napadlo mi, no viac som sa nevypytoval. Za to ona ma podpichla s tým, že by sa mi určite chcelo byť zase tak trochu otcom. Zagúľal som očami. "To nezistím, kým si neurobím ďalšie," zahundral som pobavene.
Chytila sa na môj vtip a pekne mi to platila s tým, že aspoň budú mať čo žrať, až sa raz vôbec neprebudím. Počul som jej smiech a stále zostával prekvapený, že aj ona vie byť v mojej spoločnosti tak uvoľnená a spokojná. Ba aj ona podotkla, že je to asi prvý raz, čo ma počuje smiať sa. "Asi sa budeš musieť snažiť byť nepríjemná a potom mi zohrievať kožuch, možno to zase zafunguje," poznamenal som pri opise momentálnej situácie a nášho dialógu.
Potvrdila sa mi jej uvedomelosť, pretože po návrate domov plánovala niekoho zneužiť, aby jej čosi ulovil. Znovu mi ponúkla, že môžem ísť s ňou s istotou, že sa mi tam bude páčiť. "Možno, ak veríš, že sa tam zvládnem dopraviť, a že sa nedostanem do konfliktu s vašou Alfou," riekol som zamysleným hlasom, hoci už som nebol tým, ktorý nerešpektoval a vbiehal na cudzie územia. "Prečo si vlastne tak milá... zrazu?" opýtal som sa a posnažil sa nejako otázku podať tak, aby sa neurazila. Nepotreboval som ju naštvať v situácií, kedy má k môjmu hrdlu pomerne dobrý dosah. Nie že by ma to teda trápilo, že ťa po stý raz urazím, ty na oplátku mňa a zase fungujeme.

Nejaké bližšie zákulisné drby ohľadom svorky jej brata som nezistil. Bola akurát mierne zaskočená, že ja o tom ešte neviem. No, keď sa akosi pohybuješ pol roka na južnej strane Gallirei, stratíš prehľad. Až mám chuť povedať, že tu nič nie je. Riekla mi, že s bratom nie je moc v kontakte a nebol som ten typ, čo by si chcel vyliať srdce ohľadom rodinných záležitostí. Bbeztak sa ma spýtala na Sigyho, pretože toho poznala. "Nevidel som ho dlhší čas, ale hnedá vlčica Launee z Maharskej svorky tvrdila, že vraj sa usadil a našiel si tam domov, takže mám možnosť ho ísť navštíviť, čo je fajn," odpovedal som už o trošku veselším hlasom. "Je z neho dobrý vlk, samostatný a šikovný, zaslúži si rodinu," dodal som o stupeň tichším hlasom. Bol som rád za žíhaného vĺčka, zostal tu s jeho sestrou ako jediný a najmä mal srdce na správnom mieste. A nezanevrel na mňa, podotkol som si v duchu pre seba.
Ocenil som jej vnímavosť, že môj život na severe bolo jedno veľké trauma a veľmi nerád sa k nemu vraciam. "Spomínam na snežnú svorku a ňu len priamo v Snežných horách, inak je to proste moc ťažké, bola to moja rodina po tom, čo ma matka s bratmi vyhodila do snehovej búrky, mali sme pár mesiacov," rozhovoril som sa trošku, no na záver sa letmo usmial. Poznačilo ma to veľmi, no časom sa to hojí tak ako všetko. Možno by som nevydržal ani len toľko zím sa sám túlať bez pomoci nejakej svorky, ak by mi osud nenachystal takéto prekážky, napadlo mi, na čo som túto kapitolu pre seba uzavrel. Koniec koncov otváral som ju len priamo tam, na severe.
Lennie mi naozaj prišla iná. Skúmavo som sa jej zahľadel do očí a vedel, že to myslí vážne. Tá chlpatá guľa plná poznámok tam a sem, to protivné stvorenie očividne vyrástlo na vlčiu dámu. Alebo aspoň trochu. "Na tebe to aspoň nie je a nebude ani vidieť, kožúšok máš stále plný farieb," podotkol som opatrne, pretože som netušil, ako vekom zmenená Lennie zareaguje na akýkoľvek typ pochvaly či lichôtky v tomto prípade. Zmohol som sa na slabý úsmev, naozaj na nej nikde nebolo ešte vidieť ani náznak striebristej srsti.
Počúval som ju s hlavou položenou na labách. Situácia sa zmenila za tie roky a naozaj som zostal mierne zaskočený, že táto vlčica vie byť voči mne aj prívetivá a má snahu ma povzbudiť. Vydýchol som a pozrel sa jej zase do očí. "Jedna partnerka s celou svorkou - mŕtva," začal som vymenovávať, "druhá partnerka mŕtva, no zostali aspoň vĺčatá. Ale len dve z piatich," pokračoval som neutrálnym hlasom vo výpočte. "tretia veľmi blízka duša - zmizla, moja sestra - taktiež zmizla. No a napokon na staré kolená bol život v Narvinijskom lese krásny a zanikla aj tá svorka... Sa mi div, že už tomu neverím, že nenosím smolu, a že sa nerozpadne aj ďalšia rodina, kam by som sa skúšal pridať," poznamenal som skleslo, no potom sa zopár krát nadýchol a upokojil sa. Venoval som jej slabý úsmev. "Ale nepopieram, že je pravda to, čo hovoríš. Nie každý toleruje moju potrebu byť čas od času úplne a dlhodobo sám," dodal som ešte zamyslene, bez štipky negatívneho zmýšľania. Proste som s ňou len konverzoval.
Potvrdila mi moju domnienku, že sa niekde usadila. Bola uvedomelá a vedela, že kvalitný život poskytne jedine miesto vo svorke a rodina. Každopádne zvedavo som nastražil uši, lebo rozprávala o svorke niekde vyššie na severe a rozhodne si získala tak moju plnú pozornosť. "Na jar možno bude plná mladých, čo potom?" opýtal som sa jej, pretože bolo vidno, že konečne našla svoj domov a mala spokojný život. "Každopádne znie to príjemne, mať domov niekde, kde sa v lete nedostane horko. Pochádzam zo severských plání bez života len s otrasne silným vetrom, mrazmi pod nulou a nedostatkom potravy. Tento kožuch zabíja leto," zasmial som sa v krátkosti a ďubol nosom do vlastného pleca, kde sa mi ňufák akurát tak stratil. Síce tú hnedú pretkala sivá srsť, sem tam, no stále bol môj kožuch medvedí a huňatý, pripravený na zimné obdobie.
Jej ponuka prežitia zimy v jej spoločnosti a spoločnosti neznámych v jej svorke ma zaujala. "Nemienim byť nikde príživník, zavše náhodou zhebnem a čo potom spravíte s telom?" zasmial som sa na vlastný účet, no žmurknutím som ju utvrdil v tom, že len žartujem. A nech za tým žiadne pesimistické myšlienky nehľadá. Sám som vedel, že budem mať ešte mnoho liet pred sebou, pretože som sa cítil pomerne dobre. Na tuláka som bol obstojne živený, mal som energiu stále cestovať a vždy som sa nejako zaopatril. Taktiež Lennie podotkla a priznala si, že musela byť kedysi neznesiteľná, na čo sa prišuchla bližšie a ja som cítil jej telesné teplo. "Bolo to znesiteľné, mňa len tak pár sarkastických viet nezlomí," podotkol som so slabým náznakom úsmevu a mierne rozpačito sa díval na vlčicinu hlavu, ktorá sa spokojne položila. Najprv som sa zháčil, či to len nepredstiera a nepokúsi sa ma chmatnúť potom zubami. Nič horšie už sa nestane, pomyslel som si a s citom si svoju hnedú hlavu položil na jej zátylie. Emócie, ktoré vyvolal blízky vlk zároveň s teplom z jej kožuchu som len tak tak v hlave ustál. Všetko mi napovedalo, že by som mal dať na jej radu a možno začať odznova žiť. Mozog sa mi pomaly ukladal na spánok, pretože mi bolo tak akurát príjemne teplo, vďaka tráve pod nami aj celkom pohodlne, keďže plošina bola sama o sebe dosť suchá a kamenistá, zavše po dlhej dobe som mal pocit, že niekto sa o mňa aj zaujíma, pretože predsa len za posledné roky som tých priateľov moc nemal. Kto by to bol povedal, že, napadlo mi, na čo mi zacukalo kútikom papule.
Vlčica mi však ešte stihla oznámiť krutú pravdu, na čo sa mi z hrudníka ozval tlmený smiech. Ona mohla akurát tak cítiť len slabé chvenie, pretože ma úprimne pobavila. "Povedzme, že pri tebe sa trošku viac krotím, ale inak mám chuť žiť! Inak by som tu nebol," riekol som a nahlas zívol.

//Btw je to na tebe, kedy zaspia, neviem koľko je u vás hodín a dokedy vieš hrať. Ja mám voľné doobedie.

Ja som si síce predstavoval relax v podobe vyprázdnenia plošiny, no nestalo sa tak. Prekvapivo vlčica sa ez slova presunula ku mne, do provizórneho závetria z malinových krov, ostružín a na mäkký koberec z trávy. Iste, mohol som si vytvoriť aj nežnejší pelech na spanie, nejaké tie kríky či korene, no toto uberalo najmenej energie - a že som jej veru nemal ani len na chôdzu dostatok!
Počul som šuchnutie tela o zem a cítil jej telesné teplo. Držala sa kúsok odo mňa, no tiež musela byť ukrutne vyčerpaná - koniec koncov ona bývala duchom, v takej podstate sú asi aj pokusy o zmáčanie papule blbé. Ešte že ide zima a určite nepotrebujeme nejaké tie tuky nazvyš, pomyslel som si sarkasticky a tváril sa, že spím.
Tváril som sa aj vtedy, čo začala rozprávať. Som len spiace klbko. Som len spiaca guľa. opakoval som si, no prestal som s márnou snahou o spánok nasilu a započúval sa, čo mi vlastne o Borůvkovej svorke rozprávala. Nesedeli mi nejako udalosti a evidentne mala viac znalostí a informácií ako ja. Zamračil som sa a lenivo na ňu otvoril jedno zelené oko. Zjazvené som nechal oddychovať. "Takže mi chceš povedať, že ešte tvoja krv behá po svete v samčej podobe a dokonca je zrazu Alfa?" Môj hlas bol neveriacky,nechcela si to spočiatku ani hlava priznať. Taktiež informácia o tom, že Lennie a jej krv je tu dvakrát mi spôsobilo zježenie srsti, hoci len veľmi nepatrné. Najvyšší čas zastaviť sa za Stormom, premýšľal som taktický plán, až budem fit aspoň na kráčanie.
No jej hlas neustával, preto som bol nútený to oko otvoriť. Oznámila mi jej slobodný stav, no druhé oko som otvoril až po tom, čo spomenula, že počula časť nášho rozhovoru. Slabo som zaškrípal zubami. Nemienil som jej to úmyselne tárať, aby ma potom nútila - tak ako teraz - vracať sa do minulosti. "Povedzme, že som sa pobil na severe s Alfa vlčicou svorky vyhladovaných vlkov a následne im zachránil krky... kým to nedopadlo tragickou smrťou po zosuve skál, mňa jediného to minulo o vlas," začal som s opisom prvej etapy v živote, v ktorej som bol alfa. Ak potrebuješ brať na seba psychickú záťaž a trauma z minulosti, prosím, pomyslel som si uštipačne. Moja odpoveď bola strohá, bez citu. Za tie roky som sa naučil fungovať bez emócií a účinne ich potláčať. Čo na tom, že ma to trhá zvnútra, akonáhle sa mi vynoria spomienky a vytie smrti.
Lennie však bola akosi príliš konverzačne naladená a pamätala si, že som kedysi spomínal aj nejaký les tu. "Doteraz si sa nezdala ako vhodná bútľavá vŕba na vyliatie si emócií," dodal som ešte na jej otázku, prečo som vlastne dosiaľ nikdy nič nespomenul. Síce bola členka rovnakej svorky,m no náš vzťah tak nejak škrípe. Ani sa to nedá nazvať nejakým vzťahom, sám som nevedel, či mi viac lezie na nervy alebo si cením niektoré jej vlastnosti. Ťažko povedať. Nerozmýšľal som nad ňou, len čo som zhodnotil, že má tuším oči inej farby a počúval, čo má ešte na srdci.
Skôr ako by hne´d rozprávala som videl, že si ma tiež premerala pohľadom a len povedala to, čo som vedel dávno. Uchechtol som sa. "Asi to mám dané, byť sám a prežiť. Trápenie dookola," odpovedal som sarkasticky a natiahol si pred seba predné nohy v snahe pomôcť stŕpnutým svalom. Desiatky jaziev na nich len mierne vystúpili a na to som si nohy stiahol k sebe. Hlavu som pridvihol a zadíval sa na ňu. "A ty čo? Usadila si ten svoj chlpatý zadok niekde?" opýtal som sa, len aby reč nestála a hlasno zívol, minimálne trikrát po sebe.

Konverzácia sa uberala pomerne čudným smerom, nakoľko vlčica s Yeterom akosi zabúdali aj odpovedať a rozvíjať to tu. A aby k tomu nebolo málo, Lennie sa síce ako duch nehla z miesta, no priletela iná dušivlčica a zmrazila nás! Aby mi nebolo málo. Švihol som ako prvé chvostom, kým som nabral opätovný cit do láb.
Yeter mal tiež očividne sebavedomie na normálnej miere akurát sa uisťoval, že sa k ničomu nezvrhne. Zavrtel som hlavou, môj výraz tváre bol skoro nečitateľný. "Nevyvolávam konflikty, kým nie si nepriateľ. Taktiež nebojujem pre tréning, pretože viac ako desať liet a život ako tulák ťa vycvičí až až," ubezpečil som ho, hoci s druhou časťou o len takých cvičných súbojoch som nebol sám stotožnený. Dobrý tréning nikdy nie je na škodu, no nepotreboval som pred prakticky cudzím vlkom tárať, ako mám v neporiadku pľúca, ako už aj moje laby majú dosť a podobne. Ostatne ako som si ho krátko prezrel, bolo mi jasné, že určite je to schopný, vlčí samec. Napokon sa mi aj sám pochválil, že je asgaarskou deltou. Slabo som sa usmial, na to úsmev hneď zmizol. "Si teda spoľahlivý a majú v teba dôveru, nesklam tú ich," poradil som mu a chápavo prikývol, keď opísal jeho vzťah s alfami. "Najmä sú veľmi silný ôpár, stabilný. Sú spolu už niekoľko rokov, neopustia jeden druhého a najmä obaja sú rodinne založení. Ppreto aj svorka má silné puto," dodal som a zadíval sa na Wizku, ktorá sa odrazu začala meniť.
Ja som taktiež cítil brnenie, ktoré sa šírilo telom, hmotnosť klobúka z hlavuy zmizla a náhle som cítil neskutočnú slabosť a ospalosť. Papuľa sa mi otvárala v zívaní a musel som si aspoň na okamih ľahnúť do trávy, ktorá bola mnou vyčarovaná pomocou mágie. Žalúdok mi zvieralo v kŕčoch, pretože za posledné dni nič nedostal. Hrdlo vzprahnuté. Ale krajina sa o nás stará, pomyslel som si sarkasticky.
Nechápavo som však vzhliadol na vlčicu, ktorej sa postupne vrátili orgány aj srsť bielo čiernej farby, pričom na nás pozerali modré okále. Akonáhle sa zhmotnila, len sa rozlúčila s tým, že musí bežať a opustila náš debatný krúžok. Nechápavo som sa pozrel na Yetera. "To sú mi tí mladí dnes, stále sa to niekam ponáhľa a ten ignor," zahundral som si sám pre seba a rozhliadol sa po pláni. "Ja moc nemám kam ísť, bež skontrolovať les, delta, ja si líham tam, kam ma labky zavedúúúúú," monológ mi prerušilo dlhočizné zívanie. "A momentálne som tu, takže idem spať. Pozdrav Alfy," rozlúčil som sa s ním a stočil sa do klbka pod malinčie, ktoré mojou mágiou stále pretrvávalo.
Obrátil som hlavu ešte smerom, kde sa naposledy vznášala Lennie a zavyl som po nej: "Ak chceš spať, mám tu ešte kúsok trávnatého fleku," ponúkol som sa slušne a na to už moja hlava nevnímala svet vôkol mňa.

//Hej pošlite to aj do perliciek sukromnici!

//Ó fretkovani ani nehovoriť... Jedna nemenovana fretka dala 81 herných príspevkov od 10.10.

//Aspoň ja sa pekne podakujem, keď ostatní len zdrhat naspäť do svoriek :) Bolo to príjemné spestrenie aj nakopnúť ie do hry :)

Na vlčici bolo evidentné, že nebola teda moc stotožnená s tým, že ju zase spomínaný Etney asgaarský premenil na hŕbu kostí. Nepociťoval som ľútosť, to nikdy, na to som bol príliš realista či ako to nazvať. Niektoré veci sa proste raz pokašlú...
Dala sa však dokopy, nemalo to trvalé následky a mohli sme sa spokojne rozprávať ďalej. Ak to teda ešte len nebude mať trvalé následky, všetko môže prísť, prebleslo mi hlavou, na čo som sa zadíval na pozitívny prístup hnedého Yetera, ktorý tu bol ako kôpka srsti s tým "pozitívnym chi" a mohol tak krotiť náš praktický pohľad na svet a život. Bezpochyby aj vlčica nebola najšťastnejší optimista, pretože som postrehol jej chápavé prikývnutie a jemne buchol chvostom v priateľskom geste dvakrát o zem. Ešte si aj tlupu parťákov nájdem na starobu, potichu som sa zachechtal a počúval Wizku, ktorá nám prezradila odkiaľ že ide.
Prekvapivo (na môj čas strávený v tomto kraji) vyslovila meno svorky, ktorú som veľmi dobre poznal. Zacukali mi kútiky úst pri spomienke na ich les. „Pravdaže poznám. Bol som tam nespočet krát aj pri tej tôni lesnej, čo patrí k územiu,“ riekol som vlčici, ktorá podľa zmienky malého jazierka hneď musela vedieť, že ju nijako nešálim a ani len neklamem. Veď načo.
Prišla však tá divná časť rozhovoru, kedy sa aj atmosféra okolo nás prepadala do priepasti trápnosti, ale nič som si z toho nerobil a priestorom sa ozval môj hlboký hlas v podobe smiechu. Síce len krátko ale aj tak, na to som hneď zvážnel, hoci v zelených očiach mi hrali iskierky žartu. "Si milá, Wizku, no netreba. Kedykoľvek by som chcel, Storm by ma prijal, poznám sa s ním dlhé roky, stal sa Alfou tamojšieho lesa pomerne v krátkej dobe po mne, ja som mal les vedľa Stredozemnej pláne," odmlčal som sa na chvíľu a krátkym pohľadom strelil tým smerom. A dnes tadiaľ tečie rieka, ktorá sa južne stáva pomaly až jedovatou a ani spomienka ani stopy, len zopár zoskupení skál, ktoré bývali kedysi úkrytom, zaspomínal som si a do reality ma vrátil až hnedý vlk s klobúkom.
„Nejde ani o to, myslieť tak a privolať si dobré, to chápem. Ale z môjho pohľadu a života dlhšieho ako jedno desaťročie beriem veci viac prakticky. Vďaka tomu prežívam polovicu života ako tulák bez opatery rodiny a stále som tu,“ podotkol som, pretože v prírode fungoval naozaj taký zákon, v ktorom slabšie jedince skolabovali, mizli, umierali, samé sa zničili. Tak to bolo nastavené a malo to tak byť.
Vlkom som síce až teraz prezradil približnú dĺžku môjho života, od ktorého sa odrážali aj šediny, ktoré so svetlom úsvitu začali byť vidieť. Yeter sa sám zamotal do nepríjemnej situácie, kedy sa ma snažil vlastne neuraziť, zároveň mi poradiť a bol tam aj nejaký pokus, ako seba ešte viac nestrápniť. Vždy ma bude baviť sledovať takéto situácie. Najskôr som bol kedysi rovnaký, v jeho veku, pomyslel som si úsmevnú myšlienku a sledoval, ako sa z toho klbíčka vymoce, hoci mi pobavene cukali kútiky a sem tam sa mi z hrudníku ozval tlmený smiech. „Bez obáv, striebornej srsti mám dosť, rozumu o kúštik viac, skúseností mnohonásobne viac a najmä stále som v kondícií na to, aby som vás oboch zvládol prišpendliť k zemi, ak by k tomu došlo. No rozhovor, očividne, plynie príjemným smerom,“ riekol som, hoci môj hlas znel odrazu až príliš seriózne. O časti, v ktorej by som pravdepodobne vyhral v boji som naozaj nežartoval. Každopádne do takých opletačiek som nemal najmenšiu chuť sa zapájať. Zatriasol som hlavou počúvajúc cinkanie drobnej ozdoby v uchu a zívol som si. Wizku medzitým posunula rozhovor na vyšší level, ktorý sa mňa až tak moc netýkal. Každopádne vlk moju pozornosť určite upútal tým, že mi potvrdil moje domnienky - odkiaľ pochádza. Ako inak než z Asgaaaru.
Pozrel som sa naňho a premeral si ho. "Asi si lojálny, keď máš všetky uši aj nohy popri Elise," uškrnul som sa. "Každopádne je to skvelá Alfa aj s Arcanom ako pár," dodal som bez nejakého bližšieho vysvetlenia, odkiaľ vlastne dvojicu vlkov dôverne poznám a tak ďalej. Zavše mi bolo jasné, že ak by sa Yeter moc sústredil, určite by prišiel n to, že môj pach už priamo na území nie jeden krát cítil.

Ja napokon v danú sobotu pracujem, neviem na koľko percent je pravdepodobné, že by som si smenu presunula. Každopádne ak by som vedela vziať Kaleo a niekoho po ceste (starej) z Moravy a Brna tak určite fajn. (Som ochotná robiť zajížďky od trasy do -20-30 km, som ochotná ísť aj cez pol republiky, ak si človek zaplatí benzín O:))

//Prečo osud nepremenil Blueberryho na tekvicu skôr :D :D toto niekto nakreslite :D

//Preskočiť ma pokojne, ďalší krát keď budem na rade odpíšem aspoň z mobilu

Môj slabý pokus trošku zabral a tiež si dovolila posťažovať na to, že vlastne bez toho všetkého biologického materiálu a kožuchu všetko tlačí. Prekvapujúce.
Každopádne som bol rád, že si trochu vydýchla, hoci som stále videl, ako jej laby myká k odchodu. Ba čo dokonca viac, prešla sa bližšie k Lennie! Tá keby môže, tá ťa začaruje či je duch alebo nie, pomyslel som si pri pohľade na zrazu dve vlčice - jedna ako hradba a štít, druhá tá obeť.
Ono vlastne ani netrvalo dlho a obeť sa z nej stala. Prebehol totiž sivý vĺčik, ktorému som poskytol prístrešok na tej hnusnej kamennej pláži. Nevšimol si ma. Vyl a jčal ako nás zachráni a vlastne určite mu prišlo, že si s ňou nevieme dať rady a on nás spasí.
Za to Yeter po ňom zakričal menom, čím som si bol úplne istý, že som sa predtým nezmýlil a jedná sa o rovnakého vlka, o syna asgaarských álf.
Kostlivlčica napokon mala aj meno. "Savior," zahundral som skoro úplne potichu na rozdiel od jej zvučného hlasu. Beztak ju prekričal Yeter, ktorý sa ju zároveň snažil upokojiť s tým, že krajina sa o nás určite postará. "Ja som tu príliš pesimista, aby som si to mohol dovoliť tvrdiť, no život je tu dobrý," dodal som na slová spoločníka a pomrvil sa na mieste. Na pokon z toho bolo ponaťahovanie si predných láb pred seba a zívnutie.
Ticho nebolo veľmi dlho, nakoľko Etney ako čarovlk už bol dávno preč a Yeter hodil do vetra štandardnú otázku medzi cudzincami. Pokrútil som hlavou a vylúdil svojím basom len zopár viet. "Po rozpade 3 svoriek, z čoho v dvoch som bol Alfa, už nemám chuť sa kamsi pridávať. Zišiel by sa mi ten komfort za roky tuláctva, no kto prichýli starého vlka," riekol som s mierne pobaveným hlasom a v očiach mi zaiskrilo. Keby aj schopnosti boli také obmedzené, vek je u mňa len číslo.

//Wizku ak nerozfúkaš Lennie môžeš písať ak chceš :)