Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//LOTÉRIA 7

Sivý chvost mi zmizol z nášho úkrytu z dohľadu, zatiaľ čo Lucy ešte chvíľu pobudla, na čo sa s nami v rýchlosti ešte raz rozlúčila a šla. Možno ťa ešte raz uvidím, kým sa odovzdám tej beštii, čo žije v zrúcanine. A možno nie, jej brat je tiež nevyspytateľný. Hádam, ak si založia svoju rodinu, nebudú chcieť z tejto krajiny odísť, je tu predsa celkom dobre, uvažoval som, kým som mlčky sledoval biele labky, ktoré mizli v snehovej prikrývke, ktorá sa stihla za uplynulú noc azda i strojnásobiť a nedokázal som si predstaviť, že by nemali svoj domov hneď za rohom a museli prekonávať zasnežené pláne. Našiel som jej zelené oči, ktoré sa dívali mojim smerom cez rameno až do chvíle, kým sa nestratili medzi prvými stromami ich lesa, kde žili. Utíchli aj hlasy, aj kroky a našťastie i tá nepríjemná búrka.
Osamel som s Wizku, takže som obrátil hlavu pre zmenu na ňu. Podľa jej slov jej nejako nevadilo, že sme si to odbavili dlhší rodinný rozhovor, keď už sme sa stretli po dlhšom čase. Jej poznámka však vyvolala určitú dávku zvedavosti. Kkeďže sa vlčica zrovna nestavala na nohy, rozhodol som sa konverzáciu ešte trochu natiahnuť. "Ppredpokladám teda, že tvoja rodina na Ggallirei nie je?" Zastrihal som ušami a v krátkosti si ponaťahoval stuhnutáý chrbát. Mráz sa naozaj vedel zarezať pod kožu aj húževnatým jedincom či zvyknutým na takéto počasie. "Niekedy neviem, či je dobré mať tu rodinu, keď nevieš nič o ich záujmoch, vzťahoch... Etney je pre mňa celkom šok," dodal som s úškrnom, pretože si isto i vlčica moghla všimnúť jeho nátury. "A čo Borúvková rodina?" Opýtal som sa dodatočne a pri spomenutí Borúvkovej svorky mi zaiskrilo v očiach. Bol to len očividný záujem, nesnažil som sa nasilu rozvádzať rozhovor, ostatne už som si celkom vyčerpal trpezlivosť na spoločenské rozhovory a bytie v nejakej spoločnosti. Doliehalo to na mňa v podobe stupňujúcej sa migrény, ktorá miu zachvátila hlavu.

//LOTÉRIA 6

Vznikol medzi nami veľmi rýchlo komunikačný šum. Zase sme sa nepochopili a Lucy po pár zasnených pohľadoch Etneyovým smerom mi to aj slovne povedala. Prikývol som, nemohol som sa s ňou priečiť. "Nikto z tvojej kráľovskej rodiny," vyprskol som to pomenovanie, "nie je tak povýšenecký ako ty. Krv neznamená všetko," dodal som záhadne a uzavrel tým túto debatu. Len som si vypočul krátky rozhovor vlčíc a počas neho sa sem tam poobzeral, ako vyzerá situácia. Víchor postupner utíchol a krajinu pohltilo mŕtvolné ticho. Krásne a mrazivé.
V tichosti som vnímal vzájomné gestá pobláznenej dvojice a veril som, že ho má nejakým spôsobom aj rada. No muselsom najprv vstrebať šok z ich kombinácie, ak ešte plánujú rodinu., Ďalšier úvahy som si však nechal v hlave a nerozoberal nič nahlas, len prikývol, keď dcéra tvrdila presvedčenýmhlasom, že by ju jejmladý druh ochránil. Pohľad som vtedy bodol do Etnyho a dúfal som, že nemusím plytvať slovami na to, aby chápal moje momentálne myšlienkove pochody. Nemusel to byť môj obľúbený vlk, no stále som bol typ otca, ktorý bude konať, ak sa jeho "krvi" niečo stane.
"Nevyvrátila si to," podpichol som na to Lucy, ktorá musela rýpať, že ja som bol v tak zlej pozícii. Lennie. Jediné meno, no spomienka bol len závan, ktorý bol hneď preč. Sivému vlkovi beztak vôbec nedocvaklo, o čomsom hovoril, a že mu to tu jeho partnerka ani nevyvrátila. Stratený, pomyslel som si a nijak zvlášť naňho nereagoval. Veď sme s dcérou riešili, kto ako žije. "Ak by ťa to zaujímalo, tak by si nepľula jed na vlkov, ktorých mám rád, to bola pointa. Spokojným by som t nenazval, no je mi ľahšie, že si v poriadku," slabo som sa pousmial a naklonil hlavu, prezerajúc si ju, vytesňujúc z mysle Wizku, ktorá sa mohla kedykoľvek vytratiť.
Bol však čas sa rozlúčiť, počasie poľavilo, ja som si vydýchol odpoužívania mágie. Lucy sa ku mne pritisla a ja som sa zachvel. Azda strachom, že je to naposledy, čo ju cítim a vidím. Rád ťa vidím takto šťastnú, pomyslel som si len a veľmi jemne, skoro až hravo ju zaťahal za pravé ucho. "Dávajte si na seba pozor a pozdravte alfu," rozlúčil som sa s ňou a presunul sa na druhú stranu úkrytu na úroveň tuto gammy Borúvkovej svorky. Vypočul som si vážne slová Etnmeya, ktorý bol ochotný Lucy chrániť cez všetko možné i nemožné. "V to dúfam," rozlúčil som sa len a vyprevadil ich pohľadom.
Po ich odchode a utíchnutíhlasov som sa otočil na vlčicu, čo tu zostala. "Ospravedlň tendlhý rozhovor," riekol som a pretočil oči. Rodinné naťahovačky ma nikdy nebavili.

//LOTÉRIA 5

Vďačne som klepol chvostom pár krát o zem, keď Wizku pritakala na moje slová a objasnila zmätenej dvojici našu situáciu. Mňa len zuajímalo načo to tak horlivo riešil aj Etney, ktorého sa môj život netýkal. To, že jeho nová partnerka je príliš ctižiadostivá a sebecká, než aby si priznala fakty je už druhá vec... a možno o tom ani nevie, zadumane som si ho premeral, kým sa pustila Lucy do hovoru. Stala sa stredobodom pozornosti nás troch, prehlušila dokonca aj besniacu búrku, ktorú som však tlmil na okolí nás na minimum, takže nehrozilo, že by nám úkryt zničil vietor či zavalil kompletne sneh, ktorý padal z nebies ešte veľmi dlho, aj počas noci.
Na noc som sa aj uložil do rohu ku vchodu, kde som si zdriemol, kým sme pokračovali v rozhovore. Na Lucuino napomenutie som si len nahlas vzdychol. "Ja som si to všimol, že nie si zdravá, no teba viac trápi sláva než to, v akom si stave zjavne. Nemáš päť rokov Lucy," pokúsil som sa opatrne odpovedať zhovievavým hlasom, hoc som očakával, že nebude mať moja dcéra pre to žiadne pochopenie. Nepoznala limity, prišlo mi.
Aj mi to potvrdila vrčaním, ktorým mi oponovala. Nebola však už dávno malá, takže som to nekomentoval, nereagoval na jej hnev tým svojim. Proste som sa posadil, natiahol, kým zo seba dostala zášť a stíchla. "Nedala si im najmenšiu šancu, aby si ich aspoň spoznala. Mohli to byť vlci a priatelia, ktorí by ti kryli chrbát vždy, keďže sú čiastočne rodina," začal som trochu z iného uhla, no viac menej rezignoval. Nestála mi za stratu zvyškovej energie, pretože popri ovládaní počasia ubúdali sily celkom rýchlo.
"Hádam si nemyslíš, že by sa Etney pustil do boja, skončil by skôr, než by začal," podotkol som, keď svoje telo posunula za chrbát sivého vlka. Bolo dobré, že mala aspoň nejakú oporu, no pri sebavedomí toho mladíka som pochyboval o jeho možnostiach a schopnostiach, Bolo to jednoducho prirodzenmé. "Nič proti, možno ťa podceňujem, ale nevidím pozitívne, že si mladý naivný vlk myslí, že je pre omnoho staršiu a vychcanejšiu vlčicu stred vesmíru, Lucy, majte sa radi, ale nezneužívaj ho," obrátil som sa v strede monológu na dcéru pokojným hlasom s prosbou v očiach. Nnemyslel som to zle, len som nevidel cez ružové okuliare ako tuto mladý Asgaarďaň, pobláznený hormónami. Uzavrel som však nadobudnutím vážneho výrazu tváre túto tému, nech si to potom dvojica vydiskutuje keď tak v súkromí.
Bol som v danej chvíli rád, že sa aj ona upokojila a pýtala sa. "Určite si vážená aj v hierarchii svorky, však?" Opýtal som sa dcéry, keď mi potvrdila, že až na nachladnutie sa má veľmi dobre. "Vyzerá, že ti život v Asgaar eprospieva, to je celé... a to so všetkým,"
doplnil som sa a na sekundu strelil pohľadom po sivom vlkovi s náznakom letmého úsmevu. Otočil som sa však na dcéru a chvíľu okom mrkol, či si Wizku nešla pospať a načerpať sily na návrat domov cez pohorie, ktoré nemuselo byť v tomto čase už vôbec priechodné.
"Lucy chceš to naozaj vedieť všetko o mne? Alebo len na to, aby si si ma doberala?" Opýtal som sa prv, než som odpovedal. "Nemám nikoho, potomstvo vždy vyrastie a ide si po svojom, začne sa túlať, čo má väčšina v krvi a o rodičov sa už nezaujímajú," začal som čiastočne s vyhýbavou, nie úplne priamou odpoveďou. "Nezdržujem sa nikde, túlam sa všade. Ale dobre vieš, že na juhu v teple obvykle nebývam rád," uškrnul som sa a natiaho lsi medzitým predné končatiny a chrbát. Mohol som sa popri tom dívať na usmiatu Llucy, ktorá zaujala odrazu k tichej vlčici priateľský postoj, keďže prognózovala, že ich potomstvo, moje prípadné ďalšie vnúčatá, budú úžasné.
Etney reagoval zas povýšenecky, na čo som ho odignoroval, aspoň na tých pár minút, kým som sa rozprával s dcérou. Bpolo mu tu zrejme zima, videl som triašku, ktorá ním mrvila, hoci zatiaľ nie nejako intenzívne. "V čom konkrétne máte byť vy dvaja lepší? Prezentuješ sa, ako keby sme boli my ostatní odpad, aké chrabré," venoval som mu napokon odmeraným hlasom odpoveď a kývol nosom na Wizku, pretože sme tiež spadali do tej jeho kategórie "podradných" a horších a menej skvelých vlkov. Moje oči mu vypaľovali chvíľu dieru do tých jeho, pohľad som mal pevný a výraz tvrdý, chladný, Nemal som dôvod k nemu po týchto rečiach zachovávať vrelý postoj ako k vlčiciam. Neudržoval som s ním však príliš dlho očný kontakt a vykukol von. "Sneženie ustáva," zachrapčal som len, pretože tých monológov bolo na mňa v jednu chvíľu moc.

//LOTERIA 4

Usadili sme sa napokon všetci vnútri. Konečne sa jeden aj počul, to bolo ďalšou výhodou, pretože sa ozvala aj celkom zamĺknutá Wizku, ako sa nám napokon jednoducho predstravila. Zaujalo ma, že by niekto mohol vedieť viac o trewj to anomálii - že jeden z mrtvych vstane, no než som stihol vysloviť myšlienku, dívajúc sa na modrookú, prerušila to Lucy. Vždy musíš byť tá, na ktorej sú všetky oči, to sa nezmenilo ani vekom, poznamenal som si a povzdychol si.
Nechcel som to ani riešiť, no akonáhle sa nepríjemné pohľady mojej dcéry smerom na Wixku stupňovali, vyhľadal som zelené oči a venoval jej pomerne temný, vážny pohľad. Správaj sa k druhým s úctou. Nechcel som ju ponižovať a kárať ju pred inými vlkmi, takže som proste dúfal, že moju gestikuláciu už za tie roky pozná.
Debata sa zo zážitkov zmenila dosť razantne. Atmosféra mierne zhustla a nešíril som to ja ani modrooká. Lucy si však zmyslela, že je v domnení o Wizku ako o mojej partnerke. Zasmial som sa strohým spôsobom a podobne nepríjemne ako ma ona vysmiala za to, že táram a Život jej klamal o mojej smrti. "Nenaučila si sa použíévať už nos ako lovkyňa Asgaaru? Nechce sa mi veriť," popichol som ju k troche rozvážnosti, nech sa aj logicky zxamyslí, zavetrí, než nepríjemne hodí nejaký svoj záver do éteru. Modrookej to muselo byť koniec koncov dosť nepríjemné a púre mňa to, že som cítil záblesky všetkých čriepúkov emócii tuprítomnýchg. Hopršie ako mágia myšlienok. Napokon som však lenrázne zavrtel hlavou, nech dostane Lucy aj odpoveď.
Nastal však ´další zvrat. Než by som stiuhol reagovať na to, že ma práve vysmiala, zmenila sa na arogantnú kopu chlpov, ktorou bývala aj v čase vzniku jaziev. Zamračil som sa a krátko zavrčal. Napokon som sa však upokojil a zahnal náhly poryv hnevu, ktorý mnou zakýval, pri jej nepríjemných slovách. Po očku som mrkol na tých dvoch pri nás, no nemienil som ich zaťahovať do našej debaty. "Oni zdieľajú tvoju krv. A až si raz náhodou užiješ tuto s princom rozkoš, pochopíš, prečo občas páry vychovajú aj viac vrhov. " Nesnažil som sa byť nepriateľský, skôr som to vyslovil rezignovaným hlasom. Bol to len môj názor a pohľad na vec, až to raz Lucy pochopí. Hryzol som si do jazyka, aby som nepovedal náhodou niečo, čo by som ľutoval. "Pozri, nemusíš si pestovať proste nenávisť voči nevinným dušiam, ktoré ani nepoznáš," uzavrel som to a nemienil sa k tomu vracať, ke)ď sa Etney pustil do pritakávania jeho družke. Kombinácia ich pováh sa mi práve nepáčila, nestotožňoval somn sa s týmto spojením. A nie lenako budúci starý otec, ale ako vlk, ktorý myslí aj na okolie, až tie malé budú mix týchto dvoch.
"Dúfam, že nebudú mať tak veľké ego, aby na to raz nedoplatili," riekol som odmeranejším hlasom sivému vlkovi a chvíľusi ho premeriaval pohľadom. "Mal by si mať úctu k tým, ktorí sú na tomto svete dlhšie a odžili si toho viac, ak si nespomínaš, videli sme sa na Kamennej pláži."Tam niekde to bolo. (//fakt sa videli aj tusim prebehla kratka vymena postov)
Prečo je toto tak vyčerpávajúce a chúďa vlčica, strihol som pohľadom k Wizku, že týchto dvoch musí počúvať.
"Ako sa máš ty Lucy? Nevyzeráš byť v poriadku," zvesil som uši a naklonil hlavu. Už som si trotiž na ten fujavici všimol, že má príliš mokrý nos a nedýcha dvakrát zdravo. Ale možno to bol len môj dojem, takže bolo múdre počuť odpoveď priamo od nej.

//LOTÉRIA 3
..nie, nebude to dlhé, skrátím to... uhm :D

Vycítil som z cudzej vlčice akurát tak nervozitu, súdiac podľa pohľadu upretého všade inde, než na mňa a prešľapovania. "To je teda blbé, keď ani nevieš, prečo nie si doma," skonštatoval som neutrálne, no nemienil sa k tomu viac vyjadrovať, či do nej ryť, aby rozpráývala ďalej. Aj tak zjavne nie je vo svcojej koži alebop sa cíti diskomfortne, pomyslel som si švihnúc chvostom zo strany na stranu.
Musel som ju beztak vytesniť, pretože sa k nám pridala moja dcéra, ktorú som nevidel asi aj celé roky. Vrátil som sa k nej pohľadom až po tom, čo si nás Lucy skúmavo premeriavala. Pretočil som oči a prešiel to len s povzdychom. Môžeš sa predsa pýtať, nevytvárať si vlastné domnienky, napadlo mi a bol som asi po stý raz za život rád, že neovládam mágiu myšlienok. Vidieť napríklad týmto dvom do hláv, asi by som sa šiel dobrovolne nechať uniesť prúdom Midiam, ktorá zurčala za nami. Nebola tak búrlivá ako v lete, malé zátočiny pokrýval ľad a tok sa trošku zúžil, no napriek tomu tu boli miesta, kde by sa vlk mohol ísť napiť. Hoci pri momentálnom počasí a chumelici som aspoň ja radšej topil na jazyku sneh.
Zastrihal som ušami a stočil pohľad zelených očí na Etneya, ktorý bol oficiálne predstavený ako jej partner. Samozrejme tam musel byť dovetok, že je to Arcanusov syn. "Ja viem, kto je jeho otec. Etneya som videl ešte v dobe, keď nevedel poriadne chodiť," zacukali mi kútiky tlamy, no ovládol som sa a len mu kývol hlavou. Lern by ma zaujímali jej pohnútky, vybrať si partnera, ktoreý by mohol byť jej synom? V Lucyinom svete asi prečo nie, uškŕňal som sa v duchu a na vonok vyvinul značné úsilie, aby sa ten úškrn neobjavil aj naozaj na mojej tvári.
Skoro som sa však neovládol, keď Etney podišiel bližšie ku mne s hrdo vztýčenou hlavou. Prekvapila ma jeho hodnosť, ktorú si zrejme, ako inak, pridelil sám. Stál som bez pohybu a jeho naoko úctivé gesto som prešiel len zašvihaním chvosta - bol to totožný pohyb, aký mohol vídavať kedysi na jeho matke. "Rád ťa teda oficiálne spoznávam, moje meno je Savior," riekol som a otočil hlavu zároveň aj na modrookú vlčicu, ktorejsom venoval o trošku vrelejší výraz tváre, než Etnymu. Koniec koncov mal som v hlave stále množstvo myšlienok k jeho vzťahu s Lucy, keďže sa ma to tiež nepriamo týkalo. Podlhej dobe sa vidieť a toľko noviniek, ticho som si povzdychol a štekotom prehlušil Lucyinu otázku, ktorú jej z tlamy vzal vetrisko. Kým sa neschováme, nemá to zmysel, pomyslel som si a v rámci prestávky od rozhovoru vyhrabal posledné kopy snehu, takže v úkryte proti okolitému svetu žiarila mladá tráva. Určite lepšia vidina ležoviska ako v tejto chumelici. Energie mi to prekvapivo takmer vôbec neubralo, takže som nadobuydol pocit, že Životove slová sa naplnili a vrátil mi čo to zo sily z predošlých rokov.
Bolo načase sa skryť. Etney nezakrýval svoje nadšenie, pretože poesledné minúty sa stále ošíval a otriasal od vločiek, ktoré sa mu vytrvalo usádzali v srsti. Vykročil, že pôjde prvý, no tu ho začal svrbieť nos a galatne prehlásil, že dámy prvé. Povzbudivo som mrkol aj na modrookú, ktorá váhala a rozpačito len nakúkala dnu. "Neváhaj," dodal som slovne a uzavrel za trojicou pochod pod prístrešie, kde sme sa mohli už o čosi pokojnejšie rozprávať.
Usadil som sa takmer pri vchode,m no aj ten z polovice prekrývala jedna stena z krtovia, takže som bol tiež chránený pred vetrom, no zároveň som sa mohol dívať tu a tam von, či sa sem nepriplichtia aj iní tuláci. Paradox, že starý tulák zachraňuje tri kožuchy zo svoriek, uchechtol som sa a rozhodol sa venovať dcére, už keď Etney naviazal konverzáciu s modrookou a pýtal sa jej na meno.
Lucy mala vraj čudné informácie práve od onoho boha Života, na čo som sa len chvíľuzamyslel. "Snažil sa ti povedať, že som mŕtvy," vydedukoval som a pozorne sledoval jej tvár a zelené oči, aká bude reakcia. "Rodina sa odo mňa rozpŕchla, tvoji súrodenci z druhého vrhu dospeli, rozutekali sa po kraji a ja len prežívam," zhrnul som svoj status do pár strohých slov, pretože som sa necítil úplne komfortne tu rozoberať veci do detailov pred tými dvoma. Hoci mi bolo jasné, že Lucy ako partnerka sivého mu všetko povie, radšej by som to nechal na ňu, než mu osobne vysvetľoval podrobnosti.

//včera sme to preberali na discorde, v mysli vydry sa asi tazko realne nazeru

//LOTÉRIA 2 (1/1.)

Došla na mňa akási zimná únava a ja som zaspal takmer okamžite. Bolo príjemné mať svoj úkryt, ktorý chránil pred vetrom i počasím, hoci som nedokázal ani spočítať, koľko ráz som bol odkázaný spať na snehu a dúfať, že proste nezamrznem. Ako obvykle som si však nedovolil úplne vypnúť, pretože som sa zakempil na území, ktorým prechádzali ako členovia svorky tak aj desiatky tulákov.
A niekto taký ma tu objavil, možno v nádeji, že sa ukryje pred nepriazňou počasia.
Našľapovanie láb v snehu ku mne prišlo skôr ako jej hlas. Bola to nejaká vlčica, nesmelá, len pozdravila a zrejme bola pred mojim provizórnym úkrytom. "Ahoj," odvetil som neformálnym spôsobom a odkašľal si, na čo som vyliezol z úkrytu a otriasol si uležanú, hnedú srsť. Bola to vlčica, nie nejako hrozivo vyzerajúca. Sivočierna, sfarbenie klasické ako u mnohých vlkov, no aj tak ste si takýchto jedincov zapamätali. Čo ma však prekvapilo, keď som zavetril, bol jej pach. Ovocný závan z jej srsti sa azda nedal pomýliť. "Čo robíš vonku v snehovej búrke, keď máš úkryt svorky?" Opýtal som sa začudovane a plánoval to aj rozvinúť, no Život začal hrať zjavne nejakú hru a pri rieke sa objavili dve siluety. Jedna drobučká, druhá medveďovitého charakteru. Obaja z Asgaaru.
Lucy? Pýtal som sa v duchu a na moment prestal vnímať, že tu sedela čiernosivá vlčica. "Sú to... známi," zhrnul som len vlčici s ospravedlňujúcim úsmevom, či skôr náznakom o úsmev. Na mojej tvári boli totiž obvykle len chmáry.
Bola to však skutočne moja dcéra z prvého vrhu. Dávno dospelá, prakticky už stará, ja som bol niečo viac ako staré, čo už malo behať dávno medzi dušami u Smrti. Prekvapil ma však Etney, zrovna Etney, syn Arcanusa, ktorý jej bol po boku. (//nie som si istá, či sa predstavili jeden druhému ale Arcanus asi Etnyho spomínal v nejakom rozhovore dávno). Zo slušnosti som však stočil pohľad na malú vlčicu, pokrytú snehom a bez ostychu k nej vykročil, objímajúc ju krkom a asi aj zohrievajúc vlastnou srsťou, ktorá nebola tak premočená ako ich. "Tak rád ťa vidím," šepol som jej do ucha popri tom, ako som sa odtiahol a prezrel si všetkých troch. Nebolo obvyklé, že zrovna mňa by niekto vyhľadal alebo som sa ocitol vo väčšej spoločnosti. Momentálne zrejme premrznutej. Ako vždy, keď som dcéru videl, ma bodol osteň výčitiek za zjazvenú tvár, z ktorej na m§a pozerali smaragdové oči. Podobala sa na matku ako stavbou tela, tak aj v tvári, no žiadne ďalšie emócie táto podobnosť vo mne nevyvolávala. Siana bola dávno mŕtva a aj v mojej mysli, zničila niekoľko životov, čo bolo pre mňa neodpustiteľné aj niekoľko rokov po jej úmrtí.
Korene môjho malého úkrytu sa zrazu uvoľnili, mierne sa zachvela zem ako dlhšie články dreva z najbližších stromov prerážali zmrznutý povrch, aby sa vydrali von. Pohľadom som sa díval na to, ako sila zeme tvorí novú skrýš, ako rastú malé kry, ako korene obrastá mach a iné rastlinstvo, ktoré upchávalo škáry - aspoň tie najväčšie. O pár minút tu stála solídna, drevená jaskyňa. ktorej steny tvorili kroviny. Kostru obopínali korene stromov pri nás, na ktoré som vďačne položil labu. Kmeň po kmeni. Zachraňuješ mi život, živel môj, pomyslel som si vďačne a ignorujúc osadenstvo začal s tým, čo predtým - vyhrabávať von naviaty sneh tak, aby sme sa mohli usadiť na slabú trávu, ktorá v tomto ročnom období nemala čo robiť na svete.
Len som myknutím hlavou naznačil vlkom, nech sa skryjú a môžeme sa baviť normálne. Mal som si s dcérou toho toľko čo povedať! A zároveň ma aspoň trochu zaujímala vlčica z Borúvkového lesa, ktorá sa tu objavila tiež z ničoho nič. Divné počasie na prechádzku, či ani nie?

Týmto ďakujem za seba, že s nami stále verne zotrvávaš a aspoň sleduješ stránku, už keď pan s modrým šátečkem nie je toľko aktívny (čo je škoda)
Aj vďaka Freyi si vždy viem spomenúť na najlepšie chvilky na Silmarione alebo na Radnyho a aj táto elegantná vlčia slečna v hre rozhodne chýba. Pssst Jenna ešte žije, mrk mrk...?

Príspevky:
~ 9x lístok pri rieke Midiam
~ 1x lístok v Maharských močiaroch

Spolu: 10 lístkov

//LOTÉRIA 1/1

Po uhasení smädu som sa túlal ešte chvíľu popri koryte rieky. Viac menej som neopúšťal moc hranicu Asgaarského hvozdu, odkiaľ som prednedávnom odišiel a nechal tam mladého vlka v úvahách. Kým som si však našiel nové miesto, kde sa zložiť pred mrazom, prebehli okolo akísi vlci, jeden z nich ten mladý, ktorý sa tváril, že mi nerozumie. Žijem tu fakt tak krátko, aby som nikdy nestretol niekoho, kto hovorí rovnakou rečou a nerozumie? AJ tie najmenšie vĺčatá rozumejú predsa už len mimike, pomyslel som si a díval sa, ako sa dvojica stratila z dohľadu.
Zatiaľ som sa presunul k malej zátoke, kde sa vírila voda a pohľad sa mi zastavil na hladine nie tak kvôli rybám, ako kvôli vlastnému odrazu. Čo to... Bol om pomerne v šoku. Zreničky sa mi rozšírili a s údivom som sa obzeral. Nevidel som striebornú srsť, ktorá mi pokrývala v tomto čase skoro celú tvár. Mal som len náznaky na tlame a pri očiach skoro nič, ako sa voda vlnila, zdalo sa mi, že mám tvár proste zas len tmavohnedú, srsť lesklú ako zamladi. Žeby jeden mocný vlk dodržal slovo? Zaujímalo by ma, či aj Stormovi tak ľahko vyhovel, vydedukoval som si a potešene sa škeril na vodnú plochu.
Možno aj preto som si všimol dcéru z prvého vrhu až po tom, čo zmizla v húští smerom, kde boli močiare. Zavetril som a prekvapene dvihol hlavu, obzerajúc sa. Lucy. Vv hlave mi šrotovali kolečká naplno, no akosi som nemal odvahu stretnúť sa so svojou príliš ctižiadostivou dcérou, s ktorou som to jednanie nikdy moc nezvládal. Dôkazom boli už len tie jazvy na jej tvári.
Zotrval som preto pri rieke napriek zhoršujúcemu sa počasiu. Nevadili mi hŕby snehu, mágiou som si nechal narásť z koreňov neďalekej vŕby oblúkovitý úkryt, malú jaskyňu, pričom som dotvoril lístím aj prednú stenu tak, aby na mňa nefúkalo. Sneh som si vyhrabal, takže som zohrial aj svaly, kým som sa napokon uložil na spánok. Mmožno pôjde domov nazad tadiaľto, bola moja posledná myšlienka, než som zadrichmal.

//Lucy necítila nie len Lauru, ale ani svojho rodiča

//Dakujem za osudovku, prima napad :) odmeny mi rozdel náhodne prosím, u Saviora je to jedno.

//Asgaar

Nechal som ho zahĺbeného v myšlienkach za sebou. Neobzeral som sa, lenivou chôdzou som našľapoval vpred a postupne zmizol z údolia. Ako som putoval lesom, na ktorý sa začali znášať lány snehových vločiek, počul som vlčie vytie aj hluk, ktorý nasvedčoval, že im započal lov. Skrútilo mi žalúdok hladom, no donútil som sa na to príliš nemyslieť. Proste som postupoval k rieke uvažujúc, čo budem robiť so životom, už keď mi bol prinavrátený neznámou silou. Alebo len vlastnou šikovnosťou a prefíkanosťou? Je to možné, no neveril som ,že by som stačil na Smrť a jej pätolízača s otvoreným torzom. To bolo celkom nechutné, spomenul som si na obludu, ktorá sa ma pokúsila naveky zatiahnuť do ríše mŕtvych a striasol sa.
Cez deň započala veterná apokalypsa, ktorá rezala snehom vlčie oči aj nos. Schoval som sa do spleti kríkov, ktoré mi tvorili aspoň ako také závetrie, kým som doputoval ku korytu známej rieky. Tiekla kúsok od Klímového lesa kedysi... Ako sa mohla krajina tak zmeniť za jeden vlčí život, že les zmizol z mapy a rieka tečie inakadiaľ? Dumal som a hľadal vhodnú zátočinu, kde by som sa napil opatrným chlípaním miniatúrnych dúškov vody.

//Trojici sa počas rozhovoru nad hlavami začne lámať a sypať kamenná suť aj s nejakými väčšími, blyštivými kamienkami - len námet, nemusí nik reagovať
+ 12 drahokamov každému! Super spam

//Bonus za najviac príspevkov ve křoví počas akcie +za prekvapivú dĺžku je 7 kryštáľov a 1 perla! hádam bude pokračovanie