Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Ten úsmev je podozrivý, mam sa báť?" spýtal som sa pri pohľade na jej tvár. "Nebodaj konečne priznas, ako som ti od Narvinijskej svorky chýbal?“ uskrnul som sa a následne prekvapene zamrkal, keď mi oznámila, že za votrelkynou nemusíme. "Takže iskricka sa rozhodla, že dlabe na to?" zhodnotil som, keď mi prezradila najskôr jeden z dôvodov, prečo danú vlcicu neznáša. Každopádne s jej návrhom spehovania som súhlasil.
Beztak som vycítil prudkú eni jej nálady a úsmev trochu okresala a len spitla, že nie je pravda, že by len tak niekoho nechala. Kess vraj odišiel na prechádzku a zmizol a čím viac som nad tým premýšľal, tým mi napadali len viac a viac katastrofické scenáre. Utopil sa v rieke? Spadol do prepadliny? Privalil ho snáď strom? Nedalo sa to vysvetliť, len som sucitne sklopil uši a zavesil chvost. Očividne aj Lennie bola rozhodena, pretože na chvíľu sa zaziadalo telesného dotyku, ktorý upokojí. Netušil som, čo sa jej ženie hlavou, no len som sa jej sekundové obtrel hlavou o šiju a vzdialil sa.
Onedlho sme sa dostali na dohľad dvoch vlcic. Aj tej druhej pach som zachytil, no nepýtal som sa, lebo ona vysvetlenie podala sama. Ledva spomenula, že ťa, čo ju vola Iskrička bola čarovlcicou s finálovým klobúkom, spomenul som si. Čierna s prekvitnutpu srsťou. Vedľa nej bola druhá čierna so starým poranením na pleci a príveskom na stuhe, ktorú mi predstavila ako tu jej slávnu Severku. Poobzeral som si ju. "Hm, vôbec nevyzerá zle, taka čierna, zamatová srsť... Asi to prehodnotim..." začal som si hundrat sám pre seba a posadil som sa vedľa pravého pleca spoločníčky, ktorá si ľahla - už konečne do čohosi podobného tráve. Oklepat som sa stihol počas chôdze, takže som pripomínal ježka, z ktorého po ususeni bude jeden veľký, chundelaty medveď.
Zasmial som sa na jej zhrozenom výraze, že čo bude s týmto pekným územím, ak tu bude čierna a ešte k tomu mala flundra. (//sorry Nym :D). "Nemrac sa, budeš mat vrásky a potom ty tu budeš ta stara a senilna," rypol som si schuti. Ba padla otázka, kde že bude ta moja svorka seniorov. Zachechtal som sa snažiac sa smiech utlmiť. "Co keby bola v Snežných horách? Ty mi vyliečiš traumu a depresie a zavše môžeme ich tu potom napadnúť a vyhlásiť vojnu!" V očiach sa mi diabolsky zalesklo. "Severku vezmeme sebou a Falion ak ťa uprednostni pred malou flundrou, tak ma smolu. Vykastrovat proste," prezradil som jej plán a uprel zrak na dve vlcice.

"Tak to mame ujasnene - ja ti robím vankúš a ohrievač a ty mne ochranara, to je pecka," uskrnul som sa spokojne pokyval hlavou nad našim kompromisom. Aspoň to nebude pôsobiť tak, že ja som tu ten otrok.
Začala sa so mnou spúšťať z kopca a veru keby sa nám laby nezabarali do snehu, asi by sme boli dole veľmi rýchlym šmykom. Alebo by nás zase stopla borovica krpatá. Zbystril som však pozornosť, keď spomenula Kessela. Kde je tomu koniec... Povzdychol som si. "Iste, chápem aj tvoju väzbu s tým lesom. Nevieš asi ani ty, co sa stalo s Kessom? Bol mojim veľmi dobrým priateľom a práve on bol pridelený opatrovateľ a učiteľ pre Sigyho, toho jeho zmiznutie dosť vzalo," riekol som a venoval jej neveriacky pohľad, že ona o sebe tvrdí že je stara. Skusmo som ju drcol hlavou do pleca. " Nepočuť hrkanie, ešte sa nerozpadas ty starenka," pod pichol som ju s letmym úsmevom. Oceňovali som jej zmysel pre humor, ale z papule vlcice sa poznámky o mladých nedajú brat veľmi na ľahkú váhu.
Lennie sa rozhodla pre okľuku. Najprv som si myslel, že preto, aby jej srsť vyzerala reprezentatívne, no napokon mi vysvetlila, že danej vlcici zachránila život a nie je moc príjemná. "Takže votrelec." Zhodnotil som sucho. "Takže teraz si vymeníme úlohy, ona nebude drzá na teba, pretože ja budem tvoj ochranar osobný," podotkol som s uskrnom a odbehol si odskočiť. Prekvapivo, z krika nevyliezlo vlca. "Žiadne mrňa nevyliezlo! Teraz musíme nájsť bociana, kde také vtáky žijú?" opýtal som sa zamyslene, keď som sa vrátil k pravému boku trojfarebnej.
" Aká si láskavá duša počuj, to by som o tebe nepovedal," zaskeril som sa, keď mi prezradila, že jej zachránila život. " Mňa by si nechala utopiť, ale to si radšej nechaj pre seba ak je to pravda," riekol som zamyslene a otriasol sa od snehu. Kožuch som mal už definitívne takmer čiernej farby a Lenniina teória o mokrých bobroch pasovala.

O tom naozaj nebolo pochýb, že je Lennie nebojácna. Aj keď trosku pochybovacne som si ju pre meral, keď mi riekla, prečo by sa mala Smrti báť. "Nuž... Potom možno nemáš pud sebazáchovy a to vieme dávno, že odvahy máš dosť," mrkol som vo vlcici vedľa seba.
Jasne ze si ma zase musela doberat, preto som sa rozhodol to dat na pravú mieru. "Skôr som mal obavy, že ich rozpučim alebo tak," zasmial som sa a preto íl očami, keď mi rozprávala s jej problémom s autoritami a to, že vlastne so Scaritou v Narvinijskom lese boli kamarátky. "Co viem tak bola predtým na juhu, kde ste sa spoznali?"
Téma vlcat bola síce divná, no nakoniec z toho bolo aj čosi vtipné. Zasmial som sa na jej návrh, že ak podľa historiek stačí oznackovat ker, tak sa niekde guľa objaví. "Prečo by si to skúšala, keď ich tak nemáš v láske? Až mi príde, že máš možno nejaký ten vnútorný strach, že by si nebola... dobra matka?" načrtol som a možno pichol do citlivejsieho miesta. Hoci u tejto vlcice som v tom pochyboval.
Všetko bolo v pohode, kým nepadol jej šialený nápad. V tom momente som bol na nohách a stiahol som uši. "Síce príroda ti vie rozkazat a pudy ale... Na zimu sa nerobia, potrebujem energiu na prežitie nie na obskakovanie vlcic a potom aj malých," odvetil som narýchlo a odvrátil tvar. Nepotreboval som, aby videla tie rozpaky v mojich očiach.
Zachránilo ma však vlčie vytie. " Počuješ? Treba ísť! " za hovoril som fakt, že som jej vlastné nepovedal ani áno ani nie, mrskol som chvostom po Lennie sneh a už s veselsim výrazom sa začal spúšťať nižšie z kopca za pachom. Zakaždým som sa ohladuplne obzrel, či má Lennie nasleduje.

Pomerne potichu ma nasledovala do kopca, neobzeral som sa moc, stačilo mi len počúvať a podla toho odhadnúť, kde sa asi nachádza. Cítil som sa omnoho lepšie, čo som pripisoval plnému žalúdku, ktorý konečne nebol ako kotva a taktiež horské u vzduchu. Príjemné mi to prospelo a aj zahriatie si svalov do kopca, do ktorého som sa prilisne nehnal. Napokon môj náskok bol dostačujúci na to, aby vlcica vyšla naozaj pár sekúnd po mne.
Lennie sa ani nemusela zmierovat s porážkou, jednoducho sa ma spýtala, či pôjdem s nou. Odfrkol som si. "Hádam sa nebojíš, či?" zagulal som očami a zvažoval jej návrh. Co tam budem m znova robiť, ona si určite spomína, že som to bol ja, kto jej ukradol opál. Spoločníčke som neodpovedal. Ona sa začala reálne zaujímať o to, ako a ci to vykonať. Bolo celkom lákavé si predstaviť, čo taka mala lúpež spraví s egom samotnej smrti. "Aj tak je tak lstiva, že si od vlkov úctu nezaslúži," podotkol som a ešte zo dvakrát sa otriasol. Srsť mi značne navlhla a stmavla takmer až na čiernu.
Zvedavo som obrátil hlavu na Lennie, keď mi spomenula, že jej alfa a jeho nietakcelkompartnerka našli vlca. To sa dá len tak nájsť? Tu na sever a prežilo? No, niektorí sú zjavne šťastlivci, zhodnotil som a pokúšal som sa utlmiť svoje zvedavé otázky aj v tej hlave.
Radšej som sa zameral na jej postoj. Bolo cítiť miernu paniku zo strany Lennie, ktorá debatila o tom, prečo by si to mali - ci skôr nemali - vo štvorke nechať. Z kontextu som pochopil, že mláďa je samica. "Možno to skape na zimu a bude po starostiach," riekol som upokojivym hlasom a prikyvnutim súhlasil, keď navrhla ísť sa kamsi vyvalit. Beztak ak by vôkol nebol sneh, veľa by sme nevideli, pretože padla noc a teplota klesla.
S jej postojom voči značnej obľube mláďat u vlkov som s úskrnom súhlasil kyvvnutim. "Ja som sa ich bal, rozumný vlk si dá a dva dokopy, čo tie ihličnaté zuby spravia so slachou, ak správne trafila," otriasol som sa a na okamih privrel oči uvitajuc krátku spomienku na vlastných potomkov. "Nebol som s tými svojimi v ich rannom veku, začali sme sa zblizovat až v čase výcviku lovu a pri svorkovych stretnutiach, kde bola potrebná socializacia a kultivovanost z ich strany. Ako som vravel, nemám v sebe tu zabráni, že je to krásne a podobne, jedno vlca už bolo mnou usmrtené," dodal som zase nejaký ten criepok minulosti v rámci pokojného rozhovoru. Bol som s Lennie už nejaké tie tri dni ci koľko a prekvapivo mi jej spoločnosť stále vyhovovala.
Ako som aj predpokladal, v hierarchii mala Lennie vysoké ambície, no prekvapila ma jej ohľaduplnosť, že by prenechala pozície aj mladým. Chapavo som prikývol. "Mne sa ti mladší zväčša podriaďuju hoc aj nevedomky, u mňa by to nešlo," krátko som sa zasmial pozorujú, ako omietka sneh z vyvysenej skaly, kde som sa uvelebilblizko nej a prekrizil si vlahu predné laby cey seba. "Aši je to tými sedinami, alebo ja neviem," zamyslel som sa ešte k téme hierarchia a postavenie. S tým prišla aj otázka, či by som chcel ešte vlastnú svorku.
Dlhší čas, možno zopár minút som hľadel na nočnú krajinu a nádherné hory. "A prečo nie, založím si pre starých a opustených vlkov ako ja," dodal som s úsmevom.
Úsmev však hneď zvadol, pretože sa nenápadne pýtala, ako sa vlastne tie vlcata robia. Stuhol som a prizmuril som oči v podozrievavom pohľade. "Prehodnotila si svoj postoj alebo to chceš skúšať nebodaj?" uskrnul som sa a tľapol ju chvostom po gebuli, nech nevymysla hlúposti.

Prikývol som na jej slová, že možno časom nejakú tú funkciu dostane. "A na akej pozícií, respektíve, kde sa vidíš ty sama?" vypytoval som sa ešte ďalej. Pamätal som si ju ako sebavedomú a najmä ctižiadostivú vlčicu, hoci sa teraz až tak neprejavovala. Vždy nám niečo y mladých liet zostane, napadlo mi a počúval som jej dovetok, že s tou jej kamarátkou - Severkou, ako ju predstavila - sa nemám baviť. "Príde mi, že ma chceš pripraviť o dobrú zábavu alebo príjemnú spoločnosť vlčice," oplatil som jej úškrn. Ešte mi aj stihla pohroziť, že nemám nič skúšať, pretože jej priateľka už asi mala rozrobené na nejaký vzťah s vlkom menom Starling. Samé nové mená, nové tváre... Napokon je nám asi naozaj najpríjemnejšie sniekým starším, známym, usúdil som a priblížil sa, keď sa vyvalila do mokrého snehu.
Hoci mi od papule stúpala para, jesenné počasie bolo ešte cítiť a ani v týchto hornatých končinách ešte nemrzlo. Pozoroval som ju, ako si užíva príjemné ochladenie a len podotkla, že leto ju zabíja. Chápavo som prikývol a dvakrát švihol chvostom. Urobil som však chybu, že som bol moc blízko. Energia Lennie bola nekonečná a s výkrikom, že aj tak pokapeme ma povalila do snehu, na mokrom a klzkom povrchu som sa pošmykol a otriasal si chvíľu som zmäteným pohľadom tvár od nalepeného snehu. Prebodol som ju pohľadom potichu vrčiac. Moje oči sa zdali byť vážne. Nie, naozaj to nebola sranda, keď vás zakopávali! To je to posledné, čo mi chýba...
Bezmyšlienkovite som sa sústredil na pôdu pod jej nohami a s miernym vypätím kvôli ľadu a teplote som donútil pôdu pod jej labami pohnúť sa a prepadnúť, na čo sa vlčica ocitla v jame, v ktorej ju zasypal sneh, hoci len minimálne.
Ttoto mi presne stačilo na to, aby som odlákal pozornosť a vyteperil sa zo snehu. Vyzeral som skutočne vtipne, keď som na rôznych miestach na tele mal zlepený sneh, ktorý sa účinne zachytil o dlhú, chundelatú srsť.
Bez váhania som skočil po vlčici v letku chňapnúc ju na zátylí a silou gravitácie a zotrvačnosti som nás oboch prevalil smerom dole z kopca, z ktorého sme sa obaja začali nezastaviteľne gúľať. Lepil sa na nás sneh a ja som si len pomyslel, že vyzeráme ako snehová guľa s hnátmi na všetky strany. "Kto že bude niečo skúšať na koho...?" ozval som sa nahlas, kým sa točenie konečne skončilo. Hrozilo, že narazíme do zakrpateného stromu, preto som sa obratne otočil tak, aby som schytal väčšinu sily nárazu ja a vlčica sa mi len skotúľala k bruchu. "Mňa len tak neustrážiš, vlčica," potiahol som ju s citom za pravé ucho popri tom provokatívne sa uškŕňajúc a vysúkal sa na nohy otriasajúc sneh.
Po hravom Saviorovi už nebolo ani stopy a ja som chytil dych rozbiehajúc sa rovno naspäť n vrchol. "Kto prehrá pôjde za trest skúsiť okradnúť Smrť!" zavyl som ešte výzvu uvedomujúc si, že toto asi prehrám ja a usilovne sa driapal k vrcholu kopca, ktorý bol na dosah. Mokrý ťažký sneh dával zabrať, no mne dodal sneh a zima akoby nový život. Alebo to bolo niečo iné? Či snáď...niekto?

Nejako sme sa po čase vystriedali a ja som ju mohol akurát tak pozorovať, ako sa váľa v polosuchej tráve, zostala tiež dlhší čas ticho, no podľa uší som vedel, že ma stále počúva. Zavše u nej som si zvykol, že tá jej malá hlava vedela veľmi dobre ukladať informácie rozličného charakteru, aby ich mohla použiť na neskôr. Ideálne vo forme uštipačných narážok, uškrnul som sa sám pre seba a kochal sa výhľadom, kým neprehovorila.
Lennie mala veľmi záporný postoj voči vĺčatám a celkovo výchove, hoci som nepredpokladal, že základný pud prežitia a života v sebe nemá. Vyhovorila sa vlastne na starú Haruhi, že to ona tu je na to dobrá. "A ty tu máš nejakú funkciu? Alebo len slovný šikanátor?" poznamenal som pokojným hlasom očakávajúc reakciu. Či už teda prudkú alebo aj nie.
Postoj mojej spoločníčky som dokázal akceptovať ako vec takú a na jednu stranu som ju chápal. Veľa ráz som sa v duhcu vrátil k tomu, či to celé kedysi nebola len obrovská chyba. Lennie však práve riešila to, že by som sa náhodne skamarátil s jej kamarátkou, ktorá mala údajne trošku drzú tlamu. Veľmi ráznym spôsobom mi vysvetlila, že ja som tu ten na omyle a kamarátstvo - alebo nech bolo medxzi nami akékoľvek napätie - je čosi úplne iné. Veselo som vyceril zuby, pretože toto na ňu zabralo. "Už si si ma aj oficiálne privlastnila? No to sú mi novinky," pretočil som oči a skrýval úškrn. Radšej som zase zopár sekúnd analyzoval obzor.
Dlhá chvíľa to však nebola, pretože sa vlčica konečne zodvihla na nohy a vytriasala si zo srsti trávu - ostatne aj tak sme mali kožuchy ešte pomerne nasiaknuté vlahou, takže sa všetok prírodný bordel na ňu premenil. Skúmavo som sledoval jej činnosť. "Ak chceš, stále ťa môžem premeniť na klbko trávy, potom nebudeš mať problémy s tým, že ti zavadzajú steblá," skonštatoval som a o dva kroky sa priblížil. Lennie mi však navrhla možnosť flákania sa, na čo som kývol hlavou, nech teda naviguje. Jej nasledujúca otázka ohľadom hrania sa v snehu ma však trošku zamraxzila, preto si zas vytvorila náskok a ja som musel dobiehať. Ako bolo mi jasné, že v takejto výške tu bude sneh ale činnosť verzus spoločnosť verzus... "Neviem či to je zlúčiteľné s realitou a nedolámaním si kostí," zahundral som svojim typickým spôsobom, no akonáhle sme sa presunuli vyššie a laby sa mi dotkli bielej prikrývky, v očiach mi svietila radosť, ktorú som spočiatku urputne potláčal. Ostražito som však sledoval spoločníčku, pretože ona bola schopná ma určite sotit aj do epicentra lavíny.

Iba som pretáčal očami. Aj jej muselo byť jasné, že som si moc k srdcu jej rady nebral. Každopádne jej úprimná starosť o mláďatá vo mne vyvolala yas reakciu mierneho prekvapenia, na čo som si ju len podozrievavo premeral. "Nejaké tie pomliaždeniny, najviac som dostal ja," uchechtol som sa a v duchu si pripomínal, že už nikdy si netreba narobiť kôpky chlpov, za ktoré je vlk proste povinný položiť hoc aj život.
Prepichol som ju pohľadom a zamračil sa. "A tebe dám tak ďalší dôvod si uťahovať z veku alebo môjho zdravia, hm? Prešpekulovaná si, Lennie, mňa len tak hocičo nezabije," zasmial som sa náhle na odľahčenie atmosféry. Rozhodne som nebol z tých, čo by sa boli ľutovali.
Jej ironia v hlase bola citeľná, na čo som sa pobavene yaškeril a yavrtel chvostom. "Začni si zvykať a neklam, dobre si sa ku mne túlila, ešte ti budem dobry" podotkol som presvedčivo a v očiach sa mi zaiskrilo. Žeby hravosť? Nepodobal som sa razom na starého dedka, ktorým má Lennie s obľubou prezývala.
Bedlivo som počúval a sem tam atrigol uchom, keď mi vysvetľovala ich situáciu co sa teda hierarchie týka. Tvrdila, že ako je to posledný čas na Gallirei zvykom, tak aj tu vládne len jeden alfa samec menom Falion. To mi teda ešte chýbalo, s rovnakým pohlavím je to komplikovanejšie, rozmýšľal som a bol vlastne spätne rad, ze ma vlčica svojským spôsobom okupala. Beztak už som v hlave tvoril plán, ako byť slušný a menej sebavedomý, ako spomínaný Falion, hoc som ho nepoznal. Moja spoločníčka síce s obľubou do mňa ryla, že som stratil to moje sebavedomie, ktoré lákalo aj tie vlcice, no predsa len sa čas od času ukázala aura bývalého alfa vlka.
Dal som jej však v tomto za pravdu, že je neobvyklé, aby bol pár. "Na mňa sa partnerka vykašlala, tak som musel ustrážiť 30 hladných krokov sám... Nerozumiem tejto novej móde, ale len mu prajem nech si nájde družku. 0otom urobia potomkov a Lennie sa o to bude musieť starať," zachechtal som sa zlomyselnym spôsobom a zľahka dubol vlcici do pleca.
Vďačne som klepol chvostom o zem za všetky informácie popri tom, ako som sa pohodlne uvelebil blízko nej. Ona sa valala so spokojným výrazom v tráve a rozprávala mi, nech neskúsim byť zlý na jej kamarátku. "Co ty vieš, možno bude čochvíľa moja kamarátka," pod pichol som ju s veselým uskrnom a lisiackym pohľadom. Všeličo môžem mať za lubom.
Otočil som na ňu hlavu, keď začala napodobňovať moje výrazy tváre. Hoci som sa najprv statočne držal a smiech sa nevedel predrat na povrch, prehral som a schuti sa zasmial. Tak ako už naozaj ale naozaj dávno nie. Kazí ma ta tvoja spoločnosť, vlčica.
"Herečka nikdy nebudeš dobrá a môžem sa tváriť ako chcem, teba som ešte neodplasil, furt ma všade nájdeš!" posťažoval som si naoko namrzene, no kútiky papule mi aj tak cukali smerom nahor.
Bol som zároveň poučený, že mám držať jazyk za zubami a nikomu nevytarat, že sme sa kedysi dosť neznášali.Tp ten čas tak letí, že sme si bližší? zamyslel som sa a chvíľu sa tváril, že ju ignorujem. "Jedovatá vieš byt aj teraz, mimochodom, nesvedčí ti to," dodal som a pozoroval ju, ako vyskočila na nohy a natiahla sa. Predtým mi ustedrila štuchnutie a ja som sa následne s ostražitým pohľadom vzdialil. Žalúdok ma už konečne prestal bolieť, takže už len stačilo si vychutnávať jesenné slnko.
// dopíšem ,idem do zápchy

<- Armanské hory

Uvoľnený rozhovor a nejaký ten smiech aspoň z mojej strany zmizli. Zvyšok cesty aj skrz hranice sme šli mlčky. Vedel som, kedy som sa ocitol na území. Les, ktorý prináležal ku skalnatým horám bol plný života a aj moje uši zachytili množstvo yvukov. "Tu to kypí životom ,asi sa nečudujem, že si sa tu usadila... Ak sa nemýlim, kúsok odtiaľto sa nachádzajú Snežné hory, či?" opýtal som sa jej po dlhšej odmlke mierne chrapľavým hlasom. Nepostrehla očividne moje zdravotné komplikácie, kvôli ktorým som chvíľu klusal mimo nej, avšak cítil som, že je mierne napätá. Asi som to spôsobil ja, ale mám si nad tým lámať hlavu? Možno iba trošku. Nadýchol som sa horského, sviežeho vzduchu, ktorý mi uvoľnil dýchacie cesty, hoc som stále cítil nepríjemné pichanie v hrudnom koši.
Ako som aj predpokladal, Lennie ma dobehla a mierne ma zaskočila jej starosť. Slabo som sa na ňu usmial - takéto gesto u mňa nevidela hádam nikdy. "Bol som kedysi veľmi schopným lovcom a najmä obvykle najvytrvalejším jedincom loveckej skupiny, kým som pri snahe ochrániť neposedné vĺčatá nedostal parádny zásah do hrudníka od jeleňa," odmlčal som sa a pátral v pamäti po spomienkach. Nebol to rozhodne príjemný zážitok, dostať kopanec na nesprávne miesto od tristokilového bylinožravca. Našťastie ma vtedy ochránila mágia... a možno aj samotný Život, uvažoval som a s nádychom dokončil: "Opatrovatelia ich neustrážili a mladí zdrhli za našou skupinou na Kopretinovú lúku a rovno pod kopytá stáda." Pozrel som sa jej do očí, keď sme napokon zastavili a ona sa posadila do trávy. "Povedzme, že pľúca mi už nefungujú na sto percent v niektorých situáciách a najmä počas vyššej záťaže," dodal som na vysvetlenie a ako naschvál sa pár sekúnd dusil, pretože konečne aj moje laby zastavili.
Nadýchol som sa a na tvári vystrúhal úškrn. Po kašli už ani stopy. Zamračil som sa však pri zmene jej postoja a cvakol naprázdno zubami pri jej slovách. "Práveže si to nechám ako téma na potom, zaujíma ma to. Inak aj ty si mala nejakú vecičku na krku, či mýlim sa?" podotkol som a hodil krátky pohľad na jej hrudník, na to sa moje oči vrátili n aspäť na jej tvár. "Aký máš teraz plán? A vôbec, aké sú tunajšie Alfy?" opýtal som sa strategickú otázku, aby som zhruba vedel, komu čeliť. To že som si sedkal na cudzom území ma až tak netrápilo, teda vlastne voči tomu som mal ľahostajný postoj, len čo som si obzeral prírodu vôkol.

<- Erynijský les

V duchu som sa vytešoval z toho, že sa mi predsa len podarilo do nej trošku lepšie rýpnuť. Bol to ako nekonečný kolobeh - raz ma urazila ona, potom zase ja. Ale bol som v nevýhode, Lennie mala možnosť ma podpichovať ohľadom vyššieho veku.
"Pozri sa, v takomto veku mám tie najlepšie kvality a sama si uznala, že mám stále šmrnc," podotkol som a sebavedomo zdvihol hlavu a chvost, na čo svaly dedkovské zabrali a urobil som si pred ňou dosť náskok. Vôbec mi nevadili ani skaly, ani kry, stále som ich zvládal s ľahkosťou lane preskákať a dokonca nabrať aj na rýchlosti. Netušil som, či má vlk zo svorky lepšiu kondíciu a výdrž ako tulák ako ja, no u Lennie som predpokladal, že sa udržiava vo forme, preto mi ani nepadlo spomaliť. Pokračovanie klusom, sem tam poľavenie kvôli kamienkom, ktoré sa vedeli parádne zabodnúť do labiek.
Postupne sme spoločn e prekonali pohorie a Lennie len šepla do vetra, že aj v tomto lese bola svorka. Nasal som pachy a cítil akurát tak nostalgiu. Ageronský les patril medzi moje najpreferovanejšie územia na poflakovanie sa a oddych. Toto som jej o sebe ešte neprezrádzal, no vlčica mohla podľa môjho spokojného výrazu a uvoľnenej tváre spoznať, že je mi tu príjemne a les poznám, pretože som sa vybral po pachoch presne po známych cestičkách a raz nám ušetril cestu na sever aj skratkou pomedzi krovie, ktorá bola pomerne skrztá a poznali ju hádam len ušaté stvorenia, ktoré som mal v pláne loviť v blízkej dobe.
Bola bz asi chorá tá Lennie, keby ani nie za pár minút neprišla nová, uštipačná poznámka. Pretočil som oči a zladil s ňou krok, na čo som jej uštedril slabé pľacnutie chvostom do boku. "Hlava aj fyzička sú u mňa na tom veľmi obstojne, nepotrebujem sa ako zbabelec oháňať mágiou," riekol som odmeranejším hlasom, pretože som vlkov oplývajúcich množstvami mágií značne nemal v láske. Spravidla boli príliš egoistickí a neznesiteľní. To si bola aj ty ale asi prehodnotím názor, pomzslel som si a perif=rne vlčicu pozoroval, kým som sa zrovna nedíval pod labky.
Rozhovorila sa o mágiách a na hrozbu ohľadom usmaženia sa mi na zátzlí zježila srsť. "Ale to bz ťa nemal kto zohrievať, ty potvora," poznamenal som žmurknúc. Po vyšliapaní na trošku vyšší kopec som musel spomaliť do kroku, pretože som horko ťažko zadržoval v hrudníku kašeľ, ktorý ak sa prejaví, tak tak skoro nezastaví. Odvrátil som sa od vlčice a privrel oči. Bol som kúsok pred ňou, čiže som mal čas, aby tlmený kašeľ utíchol a mohol som skoro bezstarostne pokračovať ďalej. Jej zmienka o telepatii ma zaujala, na čo som po nej hodil spýtavý pohľad. Možno bude lepšie túto tému prebrať neskôr, napadlo mi, nakoľko som sa obával, že ak prehovorím, rozkašlem sa už definitívne. Na jej dopzt po pochvale očí som len potichu zamručal a venoval jej rýchly pohľad s náznakom úsmevu. Moc by ti stúplo ego, ak by som ťa toľko chválil, vlčica, prebleslo mi hlavou, no vyrušila ma vyššia intenzita pachov v okolí. Museli sme sa pomaly nachádzať na území jej svorky.

-> Ragar

<- Rieka Mahtae (ever)

Nevyčítal som jej, že ma ani trochu nepočkala, pretože aj tak si zrejme myslela, že s rdosťou skočím do tej rieky a budem plávať ako bobor ya ňou. V tom prípade by som ju nemusel dobiehať, ale toto je lepšia varianta, yostať ako tak suchý, pomyslel som si spokojne. Každopádne každú takúto chvíľku pokazila aj tak vždy Lennie nejako z jej trefných poznámok. "Až sa mi bude tvoj sarkastický jazyk páčiť, tak budem najskôr už senilný" podotkol som a pretočil oči.
Ocenil om však, že popri vytriasaní ďalších kvapiek vody ma pre tentoraz ušetrila a oklepala sa v dostatočnej vzdialenosti. Na to sa ma pýtala, kde bol vlastne Klímák. Tak ona mi vytkne, že severský vlk nelezie do púšte ale ona nevie kde bol les s toľkými vlkmi, ach, povdzdychol som si. Nemusel som jej vonkoncom nič vravieť, aj tak som vedel, že keby chcela, odpovede si nájde v mojej hlave aj sama. Ale keď už sme tu mali takú pekné, konverzačnú chvíľku... "Hneď vedľa Stredozemnej pláne, smerom na východ, momentálne tadiaľ pretká rieka a nájdeš tam len menšie zoskupenie skalísk, ktoré boli kedysi naším úkrytom," dokončil som s nádychom smútku, pretože ma toto obdobie stále mrzelo. Bolo vlatne to najlepšie a aj tak skončilo veľmi náhle a prudko, pritom vlk prežil toľko strastí ako potopu a na to príde takýto úder.
"Haruhi som spoznal v Narvinijskom lese, alebo niekde v jeho okolí. Vieč čo, ani si nespomínam. Každopádne bolo milé pozhovárať sa so známou, ktorá je v podobnom veku, obaja sme mali potomkov a zavše roky sa s partnerom túlali. Bolo by pekné, ak by u vás mohli dožiť," zamyslel som sa nad sivobielou vlčicou, ktorej na čele kraľoval fialový odznak jej mágie. Marí sa mi, že bývali obaja pochudnutí, dúfam, že proste nedostanem príkazom za moje príživníctvo loviť aj im, bedákal som si sám pre seba a nasledoval jej mokrý zadok, ktorý šiel predo mnou. Išli sme pomerne potichu, ihličie na zemi tlmilo akékoľvek zvuky. Jediné sme vydávali len my dvaja s naším rozhovorom, ktorý počas celej cesty neprestával, až som sa spätne naozaj začal zasa čudovať. A práve pri tejto konkrétnej spoločníčke.
Postupne stromy redli, ukazovali sa nám mladšie a terén začal byť svahovitejší. Urputne sm sa držal, aby ma nezastavil kašeľ, ktorý ma sprevádzal ako parťák už niekoľko rokov. Znamenalo bz to to totiž, aspoň pre mňa, okamžitú pauzu.
Uistenie, že mi do hlavy dobrovoľne až tak často nelezie mi celkom spríjemnilo náladu. Dokonca natoľko, že som jej bol teda ochotný odpovedať na predtým zmienenú otázku ohľadom mágií. Asi budeš sklamaná. "Viem predpovedať počasie, hoci túto schopnosť som viac neskúmal a potom ani neviem, bol som u Smrti ale tá špina ma preľstila... ja som jej na oplátku ukradol zopár šutrov, ktoré som si našiel v zrúcanine," uškrnul som sa a zadíval s ana vlčicu, či jej odpoveď bude dostatočná. "Ty si náš obed zabila s vrodenou mágiou, oči ti sfarbil Život? Podľa mágie alebo random? Lebo podľa mňa s tvojou tlamou ani na modro zelené okále neulovíš partnera," podpichol som ju so spokojným úškrnom a pridal do vytrvalého klusu, ktorým som zvládal obzčajne bežať oľko som chcel. Kým ma nezastavia zdravotné problémy.

-> Armanské hory

Bol som oboznámený, že určite by som mal byt v strehu. Ona aj tak isto vedela, že ja by som bol ten, ktorý by v tomto prípade spravil nejaký nečakaný v pád, no Lennie mala z tohoto ocividne väčšiu radosť. "Sebavedomá ako vždy" uskrnul som sa na ňu a prehľadávať zatiaľ blízke okolie koryta, či nenájdem nejakú tú zátoku, ktorú obklopujú veľké kamene, po ktorých by bolo možné prejsť na druhý breh. Akosi som totiž vycítil, že cesta pôjde priamo cez vodu a ci sa mi to paci alebo nie.
Ona si medzitým trosku pre cvičila laby a brodila sa až po chrbát vo vode, ktorá zruzovela postupným umývaním krvi z jej srsti. Popri tom macani sa sa na mňa oborila, že ona je skôr psychologička podpora. Odfrkol som si. "Ber to ako chceš, ja tu nemám moc duši, na ktoré by sa dalo spoľahnúť. Ale zvykol som si riešiť veci sám," do povedal som a nechápavo sa na ňu díval, že znáša tu vodu takto na jeseň.
Avšak prezývka potvora sa mi začala na ňu viac a viac pozdávať, pretože tá hnusoba namiesto otrasenia sa si to priskocila okamžite ku mne. Zo srsti jej tiekol vodopád vody a hádajte, kto nebol odrazu len vankúš ale aj plyš na o sušenie? Nikto iný, než ja. Zafarbila sa síce zas od krvi, no ona si vhupla do rieky znova. Skôr ako odskočila späť som po nej chňapol zubami a zachytil akurát tak špičku chvosta, čo som jej možno zo tri chlpy vytrhol. "Si neznesiteľná niekedy vieš to?" ozval som sa mrzuto a venoval jej zamračený pohľad, na čo som sa zo dva krát otriasol.
Jednoducho som sa nechal zabaviť jej slovami o tom, že zatiaľ pozná len jedného vlka, čo to dokáže. "To máš o zábavu postarané, keď vidíš zrovna mne do hlavy," pripomenul som jej nepríjemný aspekt a zazubil sa. Ona mi však už prchla skrz rieku na druhý breh a zavolala po mne, či som niekoho poznal zo Smrekového lesa.
Najprv som pobehol zopár metrov po toku južnejšie, kde bol malý skok, ktorý tvorili oblé a klzke kamene, na čo voda tadeto prúdia celkom rýchlo. clAsi z energie získanej zo srny som vycaril z oboch brehov rieky korene, ktoré sa začali spájať a prepletat pomedzi skaly. Nebolo práve jednoduché tadiaľ prejsť a rozhodne sa vo mne hneď aktivoval adrenalín, no pazurmi a pomocou zubov som sa po zachytáva a pre liezol. Síce ku koncu som aj tak bol nútený skočiť po brucho do studenej vody, no s nejakým tým skripanim zubov som to zvládol.
Lennie som dobeh pri hraniciach lesa a maximálne neohladuplne otriasol zvyšky krvi aj vody rovno na ňu. "Nepoznal som odtiaľto moc vlkov, každopádne nechápem, že taky krásny les opustí celá svorka... Ten môj zanikol, tečie tadiaľ len dravá rieka, no tento je stále v pohode," rozrecnil som sa zároveň vzhliadnuc ku koruna ihličnanov.

-> Erynij

<- Nahorna plosina

Nebola by to predsa Lennie, keby si hneď nezačala robiť srandicky. To sa ti akurát tak hodí ty potvora, sama vytvoriť niečo, na čo sa budeš ešte dlho baviť, myslel som si svoje a dostal pomaly z hlavy aj jej náhly útok. "Opakujem, na samičie triky a tvoje besne výpady nie je môj plný pupok pripravený." Chvíľu ešte trvalo, kým som si potichu tapkal za zvukom rieky a snažil sa zabudnúť na plné brucho. Akurát ona, hoc mi polichotila, rozhodla, že je nevyhnutná očista a kde inde, než v tej rieke. Vo vode.
Za tento nápad odo mňa dostala mimoriadne nevrazivy pohľad a zostal som sa mracit. "Bláznivá vlcica, toto co sú za sprosté nápady, nemám zrovna v láske vodu," podotkol som otvorené a na rovinu. V mojom hlase nebola ani štipka strachu, neprežil som s vodou žiadne trauma, ale proste tak hrozne nerád som si macal kožuch, ktorý potom hrozne dlho schol. Krv opada aj s nejakými chlpmi, alebo za prší, netreba rieku, začal som rátať svoje moznosti.
Beztak som vedel, že jej budem slúžiť ako úbohá poduška na zohriatie a v ten moment som premýšľal, či som klesol až tak hlboko.
Vytrhol ma z myšlienok jej hlas, zrazu ma zaspala zvedavymi otázkami. Pochybovacne som si ju premeral. "Ak ti poviem ešte aj o mojich schopnostiach tak to znamená, že sme akože... Priatelia alebo tak? Alebo ma potom napadnes?" pýtal som sa jej podozrievavo a nahlas zaupel, keď sme sa blížili ku korztu rieky. Mali sme šťastie na zopár zatočí, kde sa voda iba krútila a nebol tam prúd, plus v plytkej vode sa mohla ovlazit. Ja som sa zmohol len na to, že som zo skočil nižšie a začal hltavo piť. Voda sa mi okolo papule sfarbila na červeno, ako sa zmyla krv, no hneď na to som cuvol aspoň meter dozadu. Rozhodol som sa jej radšej odpovedať, lebo nemala informácie, čo sa stalo po rozpade Narvinijskej svorky. "Čo by asi starý tulák mohol robiť," odvetil som sarkasticky. "Pobudol som nejaký čas u priateľov v Asgaare. Inak som bol celé mesiace sám, žiadna dobrodružná story, prepáč," svihol som chvostom a doprial si ešte zopár duskov vody. Zrazu aká zvedavosť u nej, nemá niečo za lubom? poocku som po nej poskuloval, aby som vopred mohol odhaliť jej Úmysl,y, hoci ja som tu bol ten v nevýhode, že nevidím druhým do hlavy. "Ty mi radse povedz, ako skryť pred niekym ako si ty svoje myšlienky?" Nepredpokladal som, že mii odpovie ale za pokus to stálo .

Jasné, prečo sa nezahrat na tajnostkarku, pomyslel som si a slabo zaskripal zubami, keď mi to odmietla prezradiť, akou mágiou ju skolila. Rezignovane som zavesil hlavu a chvost. "Uznávam, si proste strašne šikovná, odvážna vlcia dáma, stačí?" riekol som pokorne, hoci na konci vety bolo cítiť sarkazmus.
No a tu na to ta potvora vyradila, čo bolo za tým! "Hej!" za protestoval som a prepichol ju pohľadom. Proste som sa od nej nechal nachytať a úplne zbytočne jej tu lichotim, ach. Zavše vyzvedala, čo za to. "Možno to zvážim a poslúžim ti ako teply pelech v zime," riekol som zamyslene, pretože pri takto samostatnej vlcici nad vecou som nemal veľa výhod.
V konečnom dôsledku mi však prezradila jej tajomstvo a obdivne som piskol. "Tak to už áno, nenakopla ťa?" opýtal som sa pomerne starostlivo, hoci opatrne, pretože som nevedel akú spätnú reakciu môžem očakávať. Vôbec som sa v tejto novej Lennie nevyznal. Ale niečo jej zostalo. To podpichovanie, že aký som to tulák keď neviem kde je púšť. "Vidíš tu srsť? Nenávidím teplo, na čo by som skúmal juh," zamumlal som a postavil sa na labky.
Vzbudila vo mne záujem ohľadom toho jazera, no ne hhcel som byť moc vsetecny, takže som len zastrihal ušami a prikývol.
Než som sa však stačil nejako rozhýbať, moje laby stratili stabilitu, pretože táto nezávislá, vlcia osobnosť ma povalila na chrbát a bol som na sekundu bezbranny. Odolal som nutkaniu natiahnuť nohy po jej bruchu a od tlačiť ju, lebo ma paralyzovala hoci len na par sekúnd. "Tieto ženské triky, už ti ani ublížiť nemôžem," posťažoval som si ohľadom neferovosti situácie a nevedel narýchlo skryť ani rozpaky, ktoré spôsobila ona.
Srnu bola medzitým odvliect vlkovi opodial a ja som tak mal čas nadýchnuť sa a neutralizovat vlastný výraz. Očividne bola navigácia na cestu na mne, hoci som nevedel presnú polohu lesa. Vahavo a najprv len krokom kvôli plnému bruchu som sa rozišiel smerom na sever. Zostal som podozrivo ticho snažiac sa tlmiť aj myšlienky, pretože bolo zjavne, že ma Lennie značne vyviedla zo sebavedomej rovnováhy.

-> Rieka Mahtae sever

Pre mňa nová informácia - že si viac rozumie so samcami ako s jej pohlavím. Pri tvojej povahe to viem pochopiť, venoval som jej len úškrn a prikývol, na čo nasledoval ešte kúsok z brucha nebohej srny, ktorá stále nevychladla. V tom mi napadlo, že ako ju vôbec skolila. "Ako si vlastne skolila tu srnu? Ako dobre, možno si úžasná a nebojacna a tak," zdrhol sa mi trosku hlas, na čo som zas našiel vnútornú rovnováhu, "ale sama a srnu? Co za mágiu...?" Anisom neodpovedal, bolo na mne vidieť, že som zvedavý.
Prestal som sa na chvíľu pchať a nedal na kvapky krvi, ktoré mi kvapkali z tlamy na labky, ktoré som si medzitým ponatahoval. Prekvapila ma empatia z jej strany, keď sa mierne opýtala, o čom bol zlý sen. Len som si povzdychol a pretocil očami. "Nebuď taka sladká, iba spomienky a vytie pár nebohý h duší," riekol som naoko ľahostajne. "Zavše si mi sama ukázala co to dôvery, zaslúžiš si ju aj z mojej strany," dodal som a jemne sa na ňu usmial. Bol to pre mňa mimoriadne netypický výraz tváre aj gesto.
K nausnici v mojom uchu však išla ndmila poznámka, ako mi ju raz vezme aj s uchom. Dokonca sa mi najezila srsť, pretože sa ku mne natiahla a cvakla naprázdno tesakmi rovno vedľa ucha. Hravym a najmä opatrným spôsobom som po nej chnapol zubami. "To si pozriem, kto prebije koho a žiadne magie, ktoré zabijú srnu!" varoval som spoločníčku.
Lennie mi rozprávala jej zážitky v podobe ducha. Napato som počúval. "Máš rada vodu, či ti niečím ucarovalo to jazierko?" premýšľal som nad tým, čo ju lákalo na tom ísť sa kúpať do ľadovej vody. Ešte sa mi aj ospravedlnila za všetky razy, čo ma zamrazila ako duch. Pretocil som oči. "Tým sa netráp, môžem si to vziať ako lichotku, že si za mnou stále lietala," podpichol som ju žmurknuc okom. Jej zážitky s mágiou v tejto krajine ma však skoro odzbrojili a len som nechápavo kyval hlavou. "Teba sa tak jeden nezbaví ako počúvam. Hovorila si púštne? To je tu púšť niekde?" Nerozumel som tomu a ani prečo liezla do takého horká, keďže hneď následne na to mi potvrdila, že ju tie letné sparne dní zabíjajú. Ja som nemal také dobrodružné zážitky, preto som len zavrel hlavou. " V podstate som vycaroval nejaké to svetlo, paprsky, stačil dotyk o kostlivlkov a rozsypali sa... Nič svetové ale Gallirea dáva občas zabrať. Na druhu stranu aspoň som videl mnoho nových miest, koniec koncov, čo iné budem ako tulák robiť," uskrnul som sa a s plným bruchom sa lenivo posadil vedľa mŕtvej vysokej. Jej poznámka o to., ako sa takto plní dostaneme niekam bola trefna. Počkať, kedy som si sám sebe odsúhlasil, že s ňou idem? premýšľal som, keďže som to zobral ako hotovú vec, že pôjdem s nou. "Ale niesť ta nebudem, nie ze by si bola jekaa objemna, ale..." hodil som po nej letmý pohľad. Necítil som sa fyzicky na záťaž navyše.

Netrvalo dlho a vlcica sa zobudila tiež. Mal som silný pocit, že za to môžu moje nepokojné myšlienky, keďže som skrz Storma vedel, ako mágia myšlienok funguje. Zavesil som uši a počkal, až sa preberie.
"Vyspatá?" spýtal som sa jej zase najmä zo slusnosti, hoci ona vyzerala určite o dosť lepšie ako ja. No Lennie nečakala, zdvihla sa a mohol som ju pozorovať ako stopuje a následne beží do diaľky. Asi sa jej aj začnem báť ak vie skolit zver sama, bez pomoci, napadlo i a moja myšlienka sa len potvrdila, keď vlcica pritiahla celú srnu! Venoval som jej pohľad plný obdivu, ktorý tak skoro odo mňa nebude môcť čakať. "A vraj ja tu mam niekomu loviť večeru, aspoň na to použi brata, keď je asocial," vrátil som sa trosku k nášmu rozhovoru predtým, než sme zaspali. Netrápilo ma ako obyčajne, či ju urazim, aj tak sa s bratom vysporiadala vecne a proste sa s ním prestala baviť. Chápal som jej prakticky prístup k veci, hoci som jej brata nepoznal.
K vlkom, ktorí nám boli známi spomenula aj, ze sa tu niekde poflakuje červená vlcica, vraj dcéra Haruhi. Informáciu som si uložil. "Keď nemáš nervy na starú Haruhi ako to, že mňa znesies?" riekol som zadumane.
Nemal som nad tým ani kedy premýšľať, pretože sa ma pýtala, ako často takto zle spím. "Len keď počas dňa vytiahnem nejakú špinu z mojej minulosti," podotkol som namrzene. "Každopádne ma mrzí, že som ťa zobudil," zamumlal som skoro neslysne, snažil som sa jej neukazovat tu moju milsiu časť, ktorá nebola večne mrzuta.
Lennie sa začala pchať srnou, pomerne nekulturne, na čo som jej venoval úškrn a podobne sa pustil do stehna vysokej. Bol to skvelý pocit, naplniť žalúdok a po pravde po veľa mesiacoch aj s vysokou a nie len kralikmi. Krv mi taktiež zaprasila naprsenku, papulu na komplet no nič som si z toho nerobil, len čo som si oblizol ňufák. Žalúdok som však mal tak stiahnutý, že som sa stihol pomedzi susta rozprávať. Ona stihla o mňa prejaviť aj miernu starosť, či nejdem ešte spať. Rázne som pokrútil hlavou, na čo zacinkal malý lístok v mojom uchu. Na tvári sa mi objavil úškrn. "No vidím, že sa ti moc nepodarilo ukradnúť si," riekol som. Nemala aj ona nejakú cetku na krku predtým?
Téma sa obrátila na posledný magicky záťah tejto krajiny. Kyslo som sa uskrnul. "Nedával som si veľké nádeje, že sa premenime naspäť. Ale ja som mal aspoň svoju formu len otravný klobúk. Aspoň som objavil nové miesta," riekol som. "Aké to je byť duchom?" pýtal som sa zvedavo a popri tom obkusoval a trhal zvyšky mäsa zo stehennej kosti.