Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Síce sa to strhlo opačným smerom a my sme miesto pomoci ponúkli minimužíkovi smrť - nestal sa očakávaný efekt. Síce bola krv aj na vlkovi, ja som bol od krvi, zem bola od krvi a svietila nám do toho divná dúha, to malé stvorenie sa začalo šibnuto smiať a chichotať, že jeho to šteklí. Akože seriózne vážne, takmer ma toto posadilo na zadok . To akože nemôže byť pravda, on sa sám regeneruje? Či skôr oživuje, aj to je možnosť, zamýšľal som sa popri pozorovaní javu, ako tvorovi dorástli končatiny a stále sa smial. Ba piesočník sa to pokúsil prehltnúť, no ono to odrazi vyletelo z jeho tlamy a zmizlo aj s dúhou.
Jediné, čo som potom vnímal bola tupá bolesť hlavy ako mi na ňu dopadlo zopár kamienkov. Zagúľal som očami a oblizol i stále krvavú papuľu. Problém vyriešený, napadlo mi a mohol som spokojne kráčať.
Čochvíľa sa pridala ku mne Lennie, no nevšíml som si ju veľmi, pretože popri porcovaní magickej večere som prehliadol Flundru, ktorá to celé psychick nezvládla. Piesočník sa ju snažil upokojiť. "Mala by si sa vzchopiť, lebo skapeš od hlavu a nebude ti stále niekto loviť," oznámil som vĺčaťu krutú realitu aj jeho možnosti. Bolo to odo mňa možno bezcitné, no na druhú stranu aj ona musela vidieť, že sa snažíme pomôcť. Cudzines sa snažil odhodiť mužíka, Lennie si ju odrazu zastávala a ja som jej prostr povedal pravdu, lebo bolí.
Presúval som sa od miesta krvi a činu viac a viac západným smerom. S odchodom dúhy zostala aj obloha našťastie čistá a skoro bex oblakov, hoci fúkalo. V konečnom dôsledku to bol slabý vetrík, ktorý ani neprehlušil vlčicu vedľa mňa. Mal som za to, že ide pozorovať Flundru pred nami.
Miesto toho bola prehnane milá a aj opatrná. Odfrkol som si. "Nehraj mi na city, je to na dve veci," zašomral som a ani sa na ňu nepozrel. Len som kládol labu za labou, vzďaľoval sa aj od šumu rieky.
Po chvíli však urobila pohyb ku mne - to mojeoči zaznamenali. Takmer som sa na ňu obrátil, pretože si ešte zgustla na krvi na mojej papuli a ja som sebou len slabo mykol. Zostal som ticho tlmiac aj myšlienky a zadíval som sa do diaľky za čiernou guľou. "Rýchlo sa vzdávaš ak si si práve priznala, že ti to nevadí," riekol som a premýšľal, ako to vlastne majú. Jej dotyk spred chvíľk som svedomito odignoroval a pobehol za mladou, ktorá držala celkom svižné tempo.

-> Lesík topoľov (cez ostružinovú lúku)

Okrem môjho naťahovania sa s Lennie som mal vlastne aj čas premýšľať. Malé stvorenie sa totiž nezdalo byť agresívne, zatiaľ, no treba, aby sme ako skupina rátali s najhorším. Keď som si tak spätne uvedomil a pospomínal, kedy som bol naposledy obklopený takouto skupinou vlkov, bolo to najskôr ešte v čase ,keď môj pošahaný syn patril Elise do svorky. Ani ona ho neuchránila pred ním samým, pomyslel som si a zaujato otočil hlavu na tých dvoch, keď Lennie práve spomenula, že okrem nej má také zvláštne oči už len jeden vlk. Môže sa to vzťahovať aj na každé oko iné? Bude to ona...?
Srsť sa mi následkom myšlienok automaticky naježila, no teraz sa to dalo zahrať na to, že sa mi prieči celá tá dúha, ružový piesočník, či inak farebná tráva a tak ďalej. Ich rozhovor bol každopádne zaujímavý. Ja som sa ho ani len nesnažil počúvať, no nevedel som si vypnúť uši, ktoré jednoducho rokmi boli vycibrené na brilantnú úroveň a teda aj samotný dosluch na diaľku. Trošku treba ubrať na hlasitosti, nemajú obaja len tak náhodou mágiu myšlienok? Nech si svoje kecy schovajú do svojich hláv, pomyslel som si mierne namrzene, pretože som vedel, že rozoberajú aj moju známosť s Lennie. Už je tomu pár rokov... aj viac ako pár.
No, môj nápad so strategickým úkrytom nevyšiel. Koniec koncov som s tým aj počítal aj s tým, že po mne vybafla a ukázala zuby. Prerátal som sa však v tom, že tá mrcha použije mágiu, takže keď som súčasne s Nym dostal pecku do nosa, vydralo sa mi z hrdla vrčanie, na čo som po vlčici takmer chňapol tesákmi - a už bez akéhokoľvek náznaku hry. V očiach sa mi nebezpečne zablyslo. Nehraj sa s tým, s čím netreba. Ty do mňa rýpať môžeš, to je v poriadku, či si teraz taká sebavedomá, lebo tu pribudol tuto piesočník a máš štít? Adresoval som jej myšlienky, no zároveň som nad tými otázkami uvažoval aj sám.
Oblizol som si ňufák a priblížil sa k čiernobielej, malej vlčici. Ak dostala totiž s takou silou ako ja, mohlo ju to reálne aj zabolieť. A ako sa ukázalo, tak najmä v tej jej dušičke. To bolo treba, no jasné. Malo sa to zakopať.
Mladá ma však vehementne presviedčala, že ona mne určite neklame, lebo to si priatelia nerobia. Ešte že ja som očividne klamár, keď sa niekto vie stokrát za mesiac otočiť proti mne, hundral som si pre seba a napokon uvoľnil - hoc aj nasilu - svoj napätý výraz k Flundre. "Tvoj žalúdok ťa prezradil - ak malá, hoc nevinná lož môže vyústiť v niečo veľké a zlé," vysvetlil som jej pomerne otcvoským spôsobom, trpezlivo, hoc môj hlas znel predsa len podráždene, pretože stále som cítil na ňufáku iskru od Lennie. Len som si po ňom sem tam prebehol jazykom, či je vlastne ešte v celku.
Vĺča však bolo zvedavé a išlo sa malému prihovárať, no ten zajačal, že je jeho. Nejakým nezrozumiteľným dialektom, no jačalo to, nahlas.
Takže okamžitá panika zo strany Flundry, ktorú sa Lennie ešte aj pokúsila slovne vymeniť za malého. Avšak ani tá Flundra nie je taká hlúpa, pretože sa jej to citeľne dotklo. Zabudlo sa na okamih na celého pidimužíka. Piesočník to začal zachraňovať a ja som len pretočil oči. "Nym to sa volá irónia - nie je to pravda, ani lož, len tak z vtipu Lennie prehodila tých pár slov, vy vlčice ste náladové, ty to pochopíš neskôr." Uzavrel som piesočníkov pokus o záchranu a pokúsil sa aspoň po mladej žmurknúť.
Mohli sme sa tým pádom venovať tejto zamotanej situácií. Za všetko bude určite môcť ona, kým sa mi zase nepriplietla pod nohy, nič magického po mne neútočilo, nepremieňalo ma a nehádzalo mi to pod nohy niečo, čo sa možno dá žrať...
Moje domnienky však čochvíľa potvrdil práve vlk. Ubezpečoval vĺča, že ho proste hodí naspäť na jeho dúhový most - azda aspoň pidi mužíka nebudú iskry páliť. Chmatol ho za končatinu a ako sa napriahol, pukli nejaké kostičky, pretrhli sa väzy a hups! Mužík bol bez končatiny, po piesočníkovi tiekla krv. Pohľad v očiach sa mu zmenil - bol tulák ako ja, išla zima a to, že ho chcel zožrať tak, ako predtým Lennie, to bolo pochopiteľné. Ba komu by sa nezbiehali sliny, keď po dlhšej dobe a hroznom, daždivom počasí, nájde nejaké to teplé mäso a kosti. Ja som sa v prvej sekunde zdržal a potom ma pach krvi aj tak prilákal o krok bližšie.
Znepokojene som sa obzrel na dúhu, ktorá iskrila. "Rozdeľte si ho a ideme, lebo ich príde po dúhovom moste ďalších desať," prehodil som takmer šepotom a zároveň bez zaváhania sa napriahol zjazvenou labou a zasadil mu poslednú úder zboku o krk, ktorý moje zelené pazúry akurát tak natrhli na polovicu, vrátane poškodenia lebky. Nemal šancu prežiť. Jednu končatinu som hodil Flundre. "Nažer sa, divožienka, možno vďaka jeho schopnosti budeš vedieť chodiť po dúhe!" povzbudil som ju a ledva ledva ovládol hlas, aby z pozitívnej roviny nespadol zas na bod mrazu, pretože moja nálada na tej nule reálne aj bola. Liezli mi na nervy vlastne všetci traja, ale akosi som sa kvôli tomuto magičnu držal.
I bez toho humbuku bolo treba ísť niekam, kde nás nezasiahne ďalší lejak. Zavše práve sa tu drasticky odtrhla končatina a časť čeľuste po zásahu nemotorného piesočníka a po doraze odo mňa. A to znamenalo len jediné – dôsledky.
Štekol som po trojici vlkov a pohnal ich do pohybu smerom k miestam, kam sa proste veľa ráz nemalo chodiť. Namieril som si to tam, kam chcela aj trojfarebná – ukázať našej zimnej Flundričke ten skvostný príbytok Smrti, nad ktorým sa predtým v lese tak rozkokošila.

V konečnom dôsledku bolo aj celkom príjemné tráviť čas s Flundrou. Síce sa ma pokúšala navábiť do vody - ba čo viac! Vrátilo mi to stvorenie štípnutie, na čo som automaticky zavrčal, no malá Nym to beztak nepochopila a šantila sa po svojom. Bba ani si nevšimla, kedy prišiel ten hnedošedý, ktorý tak strašne moc Lennie imponoval. Ale uži si staré známosti, teda v jeho prípade asi mladé. Aj tak nevieš čo so životom, vlčica, zagúľal som očami a neveriacky si ju premeral, keď mi tvrdila, že mňa má aj tak radšej ako Flundru a beztak mi bude ďalej aj po jej náhlej a neočakávanej smrti robiť nervy. "Ale isteže, bež za zajačikom," riekol som s pretočením očí a pobavene sa uškrnul. Nijako citovo ani emočne sa ma ich stretnutie a rozhovor nemohli dotknúť.
Obaja sa síce vzdialili, no prepočítali sa s tým, že uši mi slúžili omnoho lepšie ako bolo u vlkov bežné, preto som počul aj jeho nepríjemné poznámky, ktoré by som si možno aj mohol vziať k srdcu. Ešte že som príliš lenivý ti natrhávať kožuch, pomyslel som si pre seba pobavene a zadíval sa na Flundru, ktorá úplne iným spôsobom aj hlasom zhodnotila, že nemá hlad. Podozrievavo som si ju premeral - a to pohľad zelených očí z tváre, ktorú križovali jazvy nebol iste príjemný. "Aspoň mne neklam, keď ja už o tebe viem, aká si dobrá klamárka!" napomenul som ju a vlastne ju upovedomil o tom, že nám to sama vzkecala predtým - čiže vierohodnosť v jej osobu sa radikálne znížila. Aj keby mi to nepovedala, rozmýšľal by som a analyzoval jej odpoveď, či má v sebe aspoň nejaké to zrnko pravdy.
Prebrala ma až menšia sprška z vody, ktorá nepatrila k lejaku, ktorý intenzívne trval. Obloha sa trošku vyčistila a krajina začala hrať farbami. Vĺča však zaplo svoje biturbo v zadku a bezváhania vyla po Lennie, aké je to úžasné, že sa nám tu zjavila dúha.
A čo viac, než to, že zafarbila aj cudzinca do šialených farieb. Pobavene som sa zachechtal a pobehol za krpatou pozrieť sa na ten jav.
Stalo sa asi toľko, že koniec či začiatok dúhy objavil nás - alebo my ju? Len som si mrzuto povzdychol, pretože táto krajina s nami mala zase nejaké iné plány. Možno aj Smrť sa bojí, že jej tam Flundru donesieme, ktovie, uvažoval som a mierne sa naježil, keď spadol z dúhy nejaký dvojnohý pajác, ktorý čosi pišťal. Iskry, ktoré vyletovali z dúhy pri zemi ma však donútili schovať sa za Lennie a drcnúť ju smerom k dúhe. "No ty chytrá, čo sa rada hrá s iskrami, makaj niečo urobiť," podpichol som ju a súhlasne prikývol na návrh cudzáka, ktorého proste napadlo ho tam šmariť. "Flundra, princezná, no že hybaj ho chytiť, možno s ním na chrbte ťa to nepopáli!" vyzval som ju bez štipky normálneho rozumu, proste naschvál. Nezáležalo mi na to, čo sa s tou malou stane ani s tým živočíchom, či čo to vlastne malo byť. A my si tamtie tvoje reči predebatíme neskôr, "drahá", pomyslel som si po očku dívajúc sa na Lennie, hoci aj podtón môjho myšlienkového toku bol maximálne sarkastický.

Osobne pridelím maličkú drobnosť tomu, kto predpísal vlkovi najhoršiu smrť :D Sem s výtvormi!

//Sounds like a plan!

//Bude moc kruté, keď Savko by ho tu proste nechal a odišiel?

Nevím, jestli to bylo jen tím počasím nebo možná i věkem, že jsem se následkem posledních, deštivých dnů cítil maximálně pod psa. Jako, neměl jsem odkud sice vědět, jak se takové psi mohou cítit, ale můj kožich byl neustále mokrý, těžký, vypadal jsem jako černá bestie s těmi zelenými drápy a srstí také zelenou, no prostě něco takového by jeden hledal akorát tak někde za jedlovým pásem - přímo ve staré zřícenině té bestie.
Nezbývalo mi nic jiného, jen vylézt z úkrytu, který jsem si našel pod skalním převisem ve smrkovém lese, asi po padesáté jednou se otřást, cítit, jako nějaká ta hmotnost vody mizí a následně na to zalézt do pelíšku a tvářit se, že ani neexistuji . Zvládl jsem akorát tak tento pohyb, pak převalit se na druhý box, frustrovaně škrábat drápy o kamennou zem či něco si reptat pod nos a podporovat tak mou mrzutou náladu. Nic šťastné ani optimistické nebylo v dohledu. Ba dokonce jsem byl líný jít i na lov, nějaké to zvíře ulovit. Začal jsem tak silně přemýšlet, že možná nějaké to zvířátko poběží kolem, a prostě ho lapím do pasti s magií, ačkoli to bylo paradoxně proti té přírodě i tomu, že mým vrozeným živlem byla ona zem.

Posledné dni boli mimoriadne vyčerpávajúce. Prvý šok nám spôsobí smaotná krajina, Gallirea, kde všetci žijeme, a to tým, že nás proste z tej srandy premení na bandu oblúd. Príšery sa teda rozlezú svetom, ja som musel nosiť na hlave ťažký klobúk a chytať kostlivlkov. Prehnane šialené, namáhavé, dosť ma to vysililo a i bez toho sa žrádlo začalo zháňať s príchodom zimy ťažšie. Potrava bola nedostupnejšia a moja nálada sa nepohla z bodu mrazu. Predovšetkým som sa však snažil dohnať spánok.
Páčilo by sa mi spať aj celý týždeň v kuse, proste nevedieť ani, aký je deň či noc, aké je obdobie, už asi začínam chápať zmýšľanie medveďov, pomyslel som si a napokon sa uchýlil pod sklaný previs v nejakom z mnohých, gallirejských lesov. Pretože nestačilo, že intenzívny lejak umýval kraj aj obyvateľov včera, tak musel začať aj dnes. Pršalo neustále, cez vodu som ani nevidel a držal som sa len vo svojom náhodne objavenom úkryte. Prístrešok to teda nebol ktovie aký, no aspoň som zostal relatívne suchý. Pomoci sa určite žiadnej nedostane, preto som mohol len pozorovať stekajúcu vodu po kmeňoch stromov a postupne aj nový jav počasie, ktorým bola dúha, ktorá odrazu sfarbila svet vôkol. Páni, a to sme si mysleli, že sa vyspíme čo? Pravdaže to tu nemôže byť jednoduché, musí sa niečo diať. Povzdychol som si, schúlil sa čo najďalej od mokrej zeme a kvapiek, ktoré sa divoko na skale rovno odrážali na mňa. Podľahol som bezsennému spánku, no dokedy?

//Tak by to mohol niekto upraviť, že sú to zľavy od 40 po max 60% a nie takto...

//Lennie získava 2 kryštále

<- Tajga

Vyzval som Flundru, aby šla a ona mi dokonca ukázala, ako vie bežať. Bez ohľadu na to, že ma skoro zrazila z nôh, ja som sa však nestaral, či mi ujde nejako extra ďaleko. Každopádne bolo vtipné, ako sa chytila na to, že ukáže ako vie skvele klamať. Tá naivita týchto malých..., pobavene som sa uškrnul, hoci ma solídne začínala rozbolievať hlava, pretože Flundra stále rozprávala, výskala, rozprávala, stále rozprávala a ja som len potichu zaškrípal zubami a zvesil uši. Hlavu som si nedovolil, mal som oči nonstop ostražité a kto by si ma lepšie všímal tak vedel, že nás nemôže ani nikto prekvapiť, lebo to proste budem vedieť.
Zarazila ma však hlúpa otázka tej malej, že my s Lennie sme určite spolu a priletí nejaký ten vták. Úplne bez zábran som vyprskol a pobehnúc dohonil Flundru, ktorú som rezákmi štípol do kožuchu na chrbte. "Lennie má moc vysoké štandardy, na to ju moc štvem a som starý," povedal som jej s úškrnom a len mrkol krátko po trojfarebnej na jej reakciu.
Začala podporovať flundrino nadšenie ako ísť za Smrťou a aj k jej bratovi. Zaúpel som, no to sme už boli pri rieke, kde Lennie našla breh, ktorý sa dal pohodlne zísť. Ja som pokračoval trošku južnejšie po prúde, kde som bol za vyvýšeninou a mohol sa v pokoji napiť, koľko len moje hrdlo ráčilo. Nym plávala čo to šlo a potápala sa, v ten moment som prestal máčať jazyk vo vode, pretože po prúde šlo z tých dvoch samé bahno. Prasce, odfrkol som si a ponaťahoval sa, dokonca som sa zmohol na to, aby som sa presunul za vlčicami.
Mladá Flundra sa potápala a jačala čosi z vody o tom, ako bude ako morská panna a ja sa môžem pridať. Stuhol som na mieste a len zmätene zažmurkal, keď sa ma Lennie vedľa čosi pýtala. Nezareagoval som hneď.
Nestačilo najprv to malé a jej poznámky, ešte aj Lennie musela provokovať. Na citlivejšiu strunu. Venoval som jej len znechutený pohľad, keď bahno z jej chvosta pristálo aj na mne. "Nemienim si nič také zopakovať, som rád, že sa ti páči tá mrňavá, aspoň mám pokoj," zamrmlal som si pre seba spokojne. "Smrť má teda super miesto na život, to ti poviem!" zavolal som po Flundre, ktorá sa snažla očividne splynúť rybami, keď sa rozčarovala, aké super bývanie táto božská entita asi má. Nemôžem jej nedať za pravdu, trafila sa, pomyslel som si a posadil sa na breh, hoci už som mal aj na okamih nutkanie pridať sa plávať, len aby ma dospelá vlčica vedľa mňa nepodpichovala. Jej drcnutie som odignoroval. "Bolí ma z nej hlava, aj ty za to môžeš, nemala si to vyťahovať z hliny," zahundral som skoro úplne neslyšne a pochyboval som, že ma vôbec aj Lennie počula a nie to Flundra, ktorá sa čvachtala v prúde o život. Ja som sa cez tú vodu ledva počul.
Nebola by to táto skvelá krajina, keby nezačalo na to liať tak ako predošlý deň. Zavše sa potom čosi stalo a krajina hýrila všetkými farbami. Stojíme... priamo v konci dúhy? díval som sa okolo seba a na farby vôkol. Samozrejme tento úkaz prilákal cudzinca hnedej farby, ktorý sa rovno prišiel k nám prikmpotríkovať. Z hrdla sa mi automaticky vydralo vrčanie bez toho, aby som sa naňho pozrel. Kto si myslí, že je a aký má dôvod...
Nemusel som sa veľmi zamýšľať, bol vraj jedným z tých kostlivlkov počas posledného výstrelku Gallirei a jej mágie, zavše poznal Lennie. Ale ale, ona má nápadníka? To je ako možné? zamračil som sa a v konečnom dôsledku div že nevyprskol. Zachoval som si však vážny výraz a tváril sa, že pozorujem Flundru, aby sa neutopila. Alebo aby ona nedonútila rieku vyschnúť a odtiecť, koľko zvládala rozprávať. A tamten si len trúfne tvrdiť, že to malé je naše. Si idiot alebo si úplný idiot? Určite už len naša kombinácia farieb srsti vytvorí čierneho bastarda, ha, vynadal som mu v duchu a len cvakol zubami. "Tak určite, asi ako tak, že ty budeš jej starší brat, podobáte sa," neodpustil som si mrzutú poznámku a na to om sa proste postavil a zišiel nižšie k vode, preč od tých dvoch.
"Hej Nym!" zavyl som po nej, keby bola s ušami zas niekde pod vodou. "Ak máš hlad, chyť si rybu, Smrť drží totiž diétu a taká rebrina ako ona ti neponúkne obed," poznamenal som len hrabnúc neurčito labou do hliny, ktorú som len tak z nudy začal rozrývať pazúrmi. Sem tam som len strihol hnedým uchom s náušnicou, či sa za mnou niečo nové nedeje - napríklad pohyb smerom ku mne a tak.

//Mierne chaotické, no lepšie sa mi to nedalo, zaspávam pri pc

//Pridané 2 kryštále

Mohol to byt pekny škandál, ak by sme sa vrátili bez krpatej. Proste by sa prepadla, my sme bežali pred dažďom a ona by sa nenašla. Ale Lennie sa nechala obalamutit a v konečnom dôsledku ja, čo som nič proti malej nemal, som ju neznášal asi viac ako samotná troj farebná vlčica. To určite tie hormóny, samice nepodarené, pomyslel som si a posadil sa na zadok. Pozoroval som odboj proti prekvitnutej Cynthii, ktorá sa v tomto čase v ich svorke pokúšala o členstvo. Ako mi tak Lennie rozprávala o tom ich alfovi, bolo mi jasné, že ju vezme. Moc pachov som tam teda necítil a potrebujú lov u posilu.
A ja som bol kde? Pripútaný pri mierne psycho vlčici, ktorá práve nahuckala flundru, aby vyštvali Cynthiu z lesa. Odfrkol som si a len sa v duchu bavil na tom, že to malé pripomína hrudu bahna, z ktorej trčia zlaté oči.
Sém tam som len prikývol, akože súhlasím a snažil som sa tváriť zaujať, až kým Lennie nepodisla ku mne a nezasepkala mi do ucha jej plán. "Si zákerná," zhodnotil som, no môj hlas znel skôr uznanlivo, ako by som jej to vyčítal.
Bol som vlastne celý čas ticho. Flundra riešila, prečo nejdeme za jej rodičmi a Lennie sa šikovne vyhovorila. "Keď prší, nemôže byť sneh, zmyje ho. Čiže tvojho otca takto nenájdeš," podporil som zlomyselnu vlcicu vedľa seba a zase sa zahlbil sdo svojho vnútra, kým moje uši nezaznamenali tu moju vymyslenu prezývku snežného bojovníka, na čo som takmer vyprskol, no odvrátil som tvar a udržal sa. Otriasol som si srsť, ktorá napriek tmavej farbe vyzerala rozhodne tisíc raz lepšie ako Flundra a Lennie. Ba nechápem, čo ju prinútilo to vziať na chrbát.
Avšak jej poznámka o tom, ako milujem vodu vo mne vyvolala reakciu, ktorá má donútila vyskočiť na nohy a chňapnúť zubami po trojfarebnej. "Rád v nej topím... myšlienky," dodal som a hodil pohľad po vĺčati. "Flundra vyzeráš hrozne a tuto Lennie nemôže byť kráľovná, ak po nej bude stekat bahno z tvojej srsti. Chodiť vieš, či?" opýtal som sa čo najmenej sarkasticky a s hundranim vyrazil k spomínanej rieke, keď už sa chceli macat v zime.

-> Dlhá rieka

//Ľadová pláň

Na pláni bola celkom dobrá viditeľnosť, hoci postupne prichádzalo šero. Vnoril som sa medzi ihličnany a podľa pachu zaznamenal Lennie, ktorá sa s blatovou obludou na chrbte presúvala smerom k pláni - zrejme za mnou. Zavyl som dlhým tónom na známosť, že ich čakám na hraniciach s tajgou a namrzene som si pre seba zatiaľ mohol škrípať zubami. Tak najprv máš plán taký a nakoniec to ochotne v takom nechutnom stave nosíš? Si ty normálna? Nie, jasné, že nie si, načo sa pýtam, hrabol som labou nervózne do mäkkej zeminy a zdvihol zrak.
Zdvihol sa vietor a nahnal mi do očí zopár snehových vločiek. Boli snáď z pláne? Alebo už naozaj odzvonilo aj jeseni?
Otriasol som si hnedú hlavu a vyhrabal si v mäkkom ihličí priehlbinu, do ktorej som sa posadil chrbtom k vetru a oprel sa o smrek. Hoci som aj privrel oči a oddychoval ignorujúc fakt, že mám zas premočenú srsť, ona sa mi aj tak dostala do hlavy. Odfrkol som si. Počúrala si sa strachom, priznaj si to, pomyslel som si a ignoroval aspekt, že ten jej úžasný alfa Falion zrejme má asi tak tucet mágií na najvyššej možnej úrovni skillu a my dvaja sme také dve omrvinky oproti nemu. Každopádne mali sme páku a to práve malú, čiernobielu Flundru, ktorá vraj prehlásila o Lennie, že je super, takže odrazu boli kamarátky. Tiež ma zaujímalo, odkiaľ trojfarebná berie toľko energie na prenos myšlienok na diaľku, pretože to určite pre mňa do blízkej budúcnosti znamenalo, že ju budem musieť aj s flundrou sám odvliecť do lesa. A hoci som toho už mal kopec za sebou, ako ťažný kôň som sa práve necítil.

//Môžete ma 1x preskočiť, nevidím už ani na monitor a nedávam post dnes, ráno bude.