Gallirea - Příspěvky uživatele

Zobudil som sa na hromobitie - alebo sa len niekde v diaľke snáď konár zlomil? Zaklipkal som viečkami, ktoré sa mi zachveli ešte v čiastočnom spaní, bdení, bytí pri vedomí či ako to nazvať, proste niekde v strede. Zatiaľ sa mi však ani len vstávať nechcelo, pretože som z vonku cítil chlad, hoc ja sám som ležal len pod akýmsi skalným previsom. Zabudol som na to medzičasom, uškrnul som sa pre seba a ešte sa jeden krát prevalil na chrbát. Začal som som aj s naťahovaním končatín a to pekne postupne od predných až po zadné, ktoré som len lenivo natiahol do toho malého priestoru, ktorý som si narýchlo pred dažďom našiel.
Zívaním som celý tento proces prebúdzania sa ukončil a vysunul sa pomaly spod skaly, pod ktorou som strávil noc, možno aj ten deň, pretože som sa cítil akosi mimoriadne čulý a plný energie. Zaklonil som hlavu a dívajúc sa pomedzi koruny stromov usúdil, že zrejme tie mračná prinesú so sebou sneh, už nešlo pri momentálnych teplotách aj vlhkosti len o dážď, ktorý vedel vlkovi totálne premáčať kožuch a spôsobiť pocit nepohodlia. Zaumienil som si však, že nakoľko mnou prúdila vlna energie, treba to ísť využiť a šup ho klusom na najbližšie pláne či k rieke si zaloviť. Zatiaľ, kým nepadne sneh, to bolo najlepšie riešenie - ba i môj žalúdok hlasným škvŕkaním ten nápad odobril. Zúrivo poháňaný žalúdkom, no to sa pozrime, to je tá správna motivácia, napadlo mi, načo som sa pomaly rozišiel niekam na západ nájsť vhodný, lovecký terén.

//To je tak cute, že mi nedá nedať Sionnovi tie 2 kryštále :D Nájdeš si ich v úkryte, super.

Čím ďalej sme šli, tým sa nám viac labky zabárali. Zima bola však očividne aj v horách iba na úplných počiatkoch, preto to nebolo viac ako nad členky. Obyčajne by som sa tešil ba až radoval zo snehovej nádielky, no akosi aj keď som sa sústredil, nedokázal som si radosť zo zimného počasia ani len predstaviť, nie to ju ešte aj prežívať.
Lennie mi medzitým objasnila, že za všetko vlastne mohol pobyt v rovnakej svorke. Prikývol som. „Ctižiadostivá si doteraz,“ podotkol som neutrálnym tónom. „Presne pre to sa nechcem pridávať do rovnakej svorky ako ty, boli by z toho len problémy a okrídleného budem mať asi sakramentský problém rešpektovať.“ Pri zmienke jej hnedého Alfa vlka s krídlami, Faliona, som sa zamračil, precedil to skrz zuby. Takému nič nedlžím ako on, len sa obháňa mágiami, ale tvárička sťa vĺča. Pohŕdal som ním, v momentálnej situácii možno aj viac ako by to bolo normálne, pretože keď ma zaviedla do ich hôr prvý raz, nevšímal som si ho nejako citeľne.
Zrýchlil som do klusu, pretože sme obišli zopár kopcov, na čo som zabočil a voviedol nás oboch do ústia priesmyku - zrejme už medzi týmto pohorím a ragarským, hoci som to nevedel presne. Tep sa mi mierne zrýchlil a rýchlym pohybom hlavy kontroloval končiare okolo nás, pretože sme boli v hrobke, ktorú ešte nestihli zasypať lavíny. Z úzkosti, ktorú vo mne tento priestor vyvolal prestalo takmer úplne snežiť, len čo sem tam spadla nejaká snehová vločka.
Mágia na mňa mala dôsledok asi taký, že sa mi podlomili nohy a musel som prejsť do kroku. Ktovie ako dlho bude trvať, kým zas bude mať vlk dostatok energie na všetky potrebné činnosti. Pesimisticky mám pocit, že asi nikdy, teraz.
Prechádzali sme priesmykom, ktorý sa v určitom bode rapídne zúžil. Spod snehu trčali šedočierne skaliská, kopec skál zakrytých aj jemnou pokrývkou snehu sa váľalo aj vôkol nás. Zastavil som priamo pred koncom zúženej časti pri väčšej hromade skál. „Na toto miesto nezabudnem nikdy, ani ke´d tu bude desať metrov vysoko sneh,“ prehovoril som mimoriadne tlmeným hlasom a vlčica na mne mohla vidieť narastajúce napätie. Zatínal som pazúry do zeme. „Mal som pár mesiacov, čo ma s bratmi rodičia vyhodili na ľadové pláne, z bojov o potravu tá krásna jazva cez oko a bratov zavraždili pred mojimi očami,“ žmurkol som po vlčici ľavým okom, hoci môj výraz pripomínal skôr živú zombie ako veselého vlka. Pri zmienke mŕtvych súrodencov ešte v tak mladom veku mohla jasne pochopiť, že to je dosť vážne trauma pre tak mladé vĺča, ktoré sa ocitlo zrazu na celom svete samé. A boje o potravu, boj o život pred severskými mrazmi, poznáš to, dokončoval som si nepodstatné fakty v mysli. V očiach som však už cit pre mŕtvych bratov nemal, bolo to veľmi dávno, bola to detská spomienka a také som si nedržal, keďže rodičov a najmä matku som znenávidel. „Z toho ten stres z vĺčat,“ šepol som mimovoľne, pretože nič iné mi z detsva nezostalo - len panika vychovávať iné alebo svoje.
Popošiel som k hŕbe zahrabanej v snehu a ledabolo odhrnul vrstvu. Jasné, boli tam kamene. Hlavu som zaklonil a díval sa na končiare nad nami, v očiach som mal sklenený pohľad. „Sídlila tu kedysi svorka, ktorú viedla vlčica, Carmen,“ začal som a veľmi slabo bolo počuť, ako sa mi pri jej mene zachvel hlas. „Bol som mladý, po pár rokoch osamote dosť drzý a nezničiteľný, takže jasné, že mi napadlo svorke ukradnúť korisť,“ poznamenal som, pričom mi ľahko cuklo kútikom nahor, no môj výraz sa zmenil na ponurý, nešťastný, akokoľvek si vlk vedel predstaviť zúfalstvo a tieň, ktorý z duše nezmizne. Ani som si neuvedomil, že som sa pootočil bokom od hŕby, už som nemal silu potláčať ani emócie, ktoré vo mne tentop priesmyk vyvolával a ani nič iné. Veď nech vidí, je mi to jedno. Chcela ma vidieť zničeného najviac ako sa dá, no prosím.
„Pridal som sa k svorke a pomáhal Carmen krotiť neovládateľných, mladých členov, ktorí jej išli po krku, ako Alfe,“ vysvetlil som počiatočnú funkciu. „Bola to moja prvá láska,“ uškrnul som sa, hoci úškrn sa podobal skôr na grimasu tvora, ktorého mučia. „...zároveň aj prvý raz, čo som bol Alfa. Carmen čakala aj mladé, hoci neboli moje, na lov sme v severských zimách museli čoraz ďalej a ďalej,“ rozprával som s jasne znejúcou gradáciou, že toto bol happy začiatok. „Ccestou naspäť do hôr som práve ja zvolil túto cestu, pretože bola neskutočná víchrica a tvrdohlavá a ješitná Carmen sa s bruchom ťahala s nami, čiže bolo dôležité ponáhľať sa. A ako to dopadlo? Z hôr sa spustili lavíny presne v tomto bode. Sneh a skaly zasiahli všetkých, okrem mňa. Sneh a šutre ich pozabíjali na mieste, rozmliaždili kosti,“ rozkašľal som sa a možno že dobre že tak. Monológ som vravel ba až s hysterickým podtónom, ktorý som prekryl vrčaním a následne kašľom. Oči mi už neslzili po hodinách len z prachu. Zažmurkal som. „To žalostné vytie, zvuk lámania kostí... na to nezabudnem nikdy. Mám to v ušiach každý jeden raz, čo som tu, kedysi každodenne. Vidím tváre vlkov, mojej rodiny plné strachu a úzkosti a ja som tomu mohol zabrániť len hlúpou obkľukou hôr,“ dokončil som na záver už s vrčaním, pretože to bola záležitosť, za ktorú som sa nenávidel. Ako na zavolanie som to tu mal pred očami, v ušiach žalostné náreky, na čo som náhle stiahol uši a zložil sa ku skalám na zem. Zachvelo mnou, no nie chladom.
Pár sekúnd som držal oči zavreté, z ktorých vytiekli aj možno zo dve slzy, na to som sa pozviechal a postavil, s menším heknutím, lebo chrbát sa musel proste ozvať. Otočil som sa na vlčicu s mŕtvolným výrazom. „Druhá trauma. Potom nasledoval útek do vnútrozemia, natrafenie na Sianu, ktorá ma zaviedla do Klímového lesa. Bola druhou partnerkou, ja s ňou po boku Betami svorky, z ktorých sme sa po tragickej smrti jednej Alfy presunuli na post Álf my.“ Odmlčal som sa, neskutočne ma dusilo, hlas mi mierne stále preskakoval a vedel som, že za to môže toto miesto. V mojom živote bola od počiatku Smrť, videl som ju, mohol som ju i vítať. Nečudo, že mi návšteva tej zrúcaniny zakaždým robila dvakrát tak zle, zakaždým sa mi viac vysmievala, viac provokovala, všetko. A zároveň tú hnusobu štvalo, že sme boli známymi a mňa si vziať nemohla, jej večná frustrácia.
Hlavou som pokynul trojfarebnej, nech ma nasleduje, obišiel som najbližší kopec a začal som sa driapať vyššie, na opačnú stranu hôr, z ktorej vlk mal výhľad len na nehostinné pláne pokryté snehom a ľadom, žiadna utešená Gallirea, žiadne lesy.
Po niekoľkých minútach funenia, kašľa a lapania dychu som sa len obzrel, či si to nerozmyslela. Dostali sme sa do pomerne skrytých končín a nebyť mágie zeme, ktorá vytvorila koreň a napojila sa na dávnu mágiu, asi by som vchod nenašiel tak ľahko.
Vchod do jaskyne bol čiastočne zasnežený, obrastený nejakou starou burinou, ktorá bola pozostatkom mojej vrodenej mágie. Zubami som zvyšky koreňov postŕhal odhrabal nejaký ten sneh a kamenie a vliezol do menšieho výklenku, za ktorým bola čierna tma a chodba kamsi ďalej. Zotrval som však v prednej časti, obrátil hlavu na vlčicu. „Snežnú svorku som pochoval, aspoň teda tých, ktorých som týždne vydolovával spod kameňov a snehu, Carmen leží tu,“ pohodil som hlavou do tmy za nami, nech to bolo akokoľvek morbídne. Je zvláštne spomínať na časy, keď som bol mladý, silno citovo upätý na jednu vlčiu dušu a koľko hlúpych vecí som robil, len aby som niečo robil. Len v snahe striasť sa démonov a prečo? Pre nič.
„Nik živý tu okrem mňa nikdy nebol.“ Odmlčal som sa, môj hlas znel prázdno, cítil som sa emočne vyčerpaný, triasol som sa, nedokázal som už ani len vlastnú slabosť skrývať. Bola jediná, ktorej som vlastne aj vôbec prezradil, kde ma môže hľadať, ak ma nenájde kdekoľvek na celej Gallirei, miesto, kam som ušiel v slabých chvíľach alebo stavoch, v ktorých som nenávidel všetkých a potreboval som byť sám.
So zaškrípaním zubov som sa však donútil rozprávať ďalej. Celý príbeh, celá story, všetky moje slabiny, z ktorých si potom môže vlčica uťahovať. „Potom potopa, to už boli narodené moje vĺčatá. Po tom incidentne nadovšetko dôverujem momentálnej Alfa vlčici Asgaaru, pretože sa postarala, aby mladé neprišli o život. Vrátili sme sa, les dali do poriadku mágiami, život išiel ďalej. Kým udalosti nedovŕšili vrcholu a nestrhol sa boj medzi mnou a terajšou partnerkou, Sianou.“ V očiach som mal prísny výraz, skoro až zlosť. Toto nebola trauma, tam ma mrzeli len okolnosti ohľadom mladých. „Zlomil som jej nosovú kosť a dotrhal krk aj tvár, umrela, mimo les. Vĺčatá to však videli a dodnes mi niektoré z nich neodpustili a nenávidia ma,“ dodal som zničene, pretože to, že potomstvo videlo krviprelievanie ich rodičov ma zasiahlo z celého rozpadu svorky najviac. „Vyše tridsať krkov bola moja rodina. Prišiel som o ňu znova, o potomkov tiež. Oo moju sestru, ktorá sa narodila neskôr a objavila sa u nás tiež, spolu s ešte jednou vlčicou boli mojím slnkom v tme, aby nebol zo mňa vrah alebo len zlostná beštia, ktorá chodí po svete a zúri na všetko živé. Obe sa stratili.“
Podišiel som ku vchodu do jaskyne, pretože mágia sa viac nedržala a začalo snežiť. Priestor medzi horami naplnilo moje frustrované vytia z celého života, smútok za tými, ktorých si vzala Smrť alebo tými, ktorí mi zmizli zo života, lebo zistili, ako na tom som. Zosunul som sa na kamennú zem a položil si hlavu medzi predné laby. Oči som mal lesklé, zaslzené stále z podráždenia ale aj znovu vytiahnutia starých rán, tie na chrbte a reálne som ani nevnímal. Ani škrabanec na líci, ktorý som si spravil sám. Nič. „Máš jackpot, môžeš si zo mňa do smrti uťahovať a nadávať mi do zbabelcov.“ Môj hlas už bol skoro nepočuteľný pre polohluché jedince a niekoho, kto by bol odo mňa ďaleko. Ani neviem, či je správne, že vie všetko. Zvyšok vie aj sama, len zmysel života nula, flákanie sa po krajine, skrývanie sa a Narvinijský les... ďalšia zhasnutá nádej a posledná. Súdené nebyť šťastným, pomyslel som si kyslo na svoj účet a privrel oči, díval som sa do šera, hoci okolo nás vďaka snehu bol stále dostatok svetla. Cítil som sa totálne zle, mal som chuť skočiť dole do priepasti, pretože beztak som vedel, že Smrť si na mne zgustne inak a nenechá ma skapať samovraždou. Nikdy to nevyšlo.

<- Jazero Nä'hi

Šiel som chvíľu mlčky, kým som za sebou započul vlčicine labky dopadajúce na zem. Nepredpokladal som, že pôjde, no na druhú stranu ako som ju poznal, tá jej všetečnosť ju nikdy neopúšťala. Oponovala mi však, že ona jej reči nepočúva. Pretočil som očami, stále som sa držal kúsok pred ňou, hoci aj slepý by si všimol, že je môj krok váhavý miestami a idem vlastne len po pamäti - čo bolo v prípade odchodu od tamtoho jazierka ťažšie, pretože to jazierko som tiež navštívil prvý raz za svoj život na Gallirei. „Tretí raz...“ zavrčal som, „o reči tej beštie vôbec nejde.“ Mojej mrzutosti naozaj len napomáhala tým, že som niečo musel objasňovať znova. Nemienil som sa s ňou hádať a sám som zostal vlastne zo seba prekvapený, že som jej neskočil po hrdle za ten útok, ktorým zapríčinila opätovné krvácanie rán, čo som len tak sem tam tvoril chodníček z kvapiek v snehu, pretože toho pribúdalo akonáhle sme sa začali blížiť k horám. A nebude to trvať dlho a budem musieť ako zbabelec - kým vraj som - priznať, že vlastne nič nevidím, pomyslel som si kyslo.
Lennie mi podotkla, že stavia vzťahy na dôvere a ak by sa mi prehrabala hlavou, tak by som jej nemohol veriť. Zamumlal som chrapľavým hlasom len čosi na súhlas a zažmurkal, aby som si rozostril zrak, no nešlo to. Namrzene som zaškrípal zubami a zastavil. „Čo sa zmenilo na našej vzájomnej nevraživosti Lennie? Prečo tá zmena? Lebo mne osobne proste menej lezieš na nervy, si znesiteľnejšia,“ začal som rozhovor na inú tému odkašľajúc si, pretože ma celé telo neustále týralo. Vedel som, že minimálne ďalších dvanásť hodín nebudem ani vidieť, ani rozprávať s mojim čistým basom, ani dýchať normálne. „V noci bude snežiť, mali by sme počkať do rána v jaskyni,“ oznámil som sucho ako prostú, oznamovaciu vetu a zadíval sa do nebies šedej farby. Beztak som nič lepšie a s viacero tvarmi nempohol vnímať so zrakom, ktorý som mal prvý raz v živote mizerný. Tak takto sa má cítiť starý vlk? napadlo mi, hoci to bola celkom úsmevná myšlienka. Škoda, že do smiechu mi nebolo ani trochu a v hlave sa mi vynárali obrazy, pri ktorých som automaticky stuhol a strnul na mieste, akonáhle sa predo mnou týčili snehové končiare hôr. Privrel som oči a zhlboka sa nadýchol. Zavetril som, nos mi aj tak nič nepovedal a zamieril som si to k prvým končiarom, cez ktoré som sa mienil dostať do priesmyku, kde som dúfal, že sa nezosypem už úplne. Zbabelci sa môžu zosypať. To je pozitívne.

//Dá sa použiť aj hejno aj to je spisovné :) Pridaný 1 kryštál

Podarilo sa mi ju naštvať a celkom parádne. Ani som sa o to nemusel veľmi snažiť a nebyť v rozpoložení, v ktorom som bol, zrejme by som sa uškrnul. Ona mi však oznámila, že kašle na celé vĺča a vytkla mi, že nemám naňho žiarliť. Pohŕdavo som si odfrkol. „Je mi to jedno, buď si s ňou koľko chceš. Ale priznaj si potom konečne, že ti to vyhovuje byť náhradnou matkou a chýba ti tá možnosť,“ odsekol som prísnym hlasom a sledoval ju, ako sa postavila a vzdialila. Veď som ťa ani o nič nežiadal, mohla si ma tam nechať, potom by som nemusel znášať teba rozzúrenú do biela a výčitky, ako som niekde nechal to krpaté. Myšlienky som však mal zápornejšie ako som sa reálne cítil, tušil som, že od Smrti sa aj Lennie musela dozvedieť, že v skutočnosti som tam Nym šiel hľadať.
Urazila sa na mňa, no so mnou to ani nepohlo. Ba znova som sa k nej otočil chrbtom a nechal vietor, nech mi veje rovno do tváre spolu s občasnými snehovými vločkami. Chystalo sa totiž parádne snežiť a deň pomaly končil a slnko zapadalo. Ja premýšľam až moc. Oznámila mi, že sa nemám ani len obťažovať s ňou čokoľvek riešiť, kým jej nepoviem všetok ten temný hnus, ktorý som si so sebou roky nosil. Vybudoval som si v mysli bariéru, skrz ktorú sa ani spomienky ani nostalgia nedostali a fungoval na tom dobre niekoľko rokov, vracal som sa k svojmu spokojnému ja, ktoré mala aj ona možnosť spoznať nedávno, no beštia zo zrúcaniny si proste zmyslela, že mi tú bariéru zničí. Nemôžem za to, trvalo to roky, uzavrieť to všetko a odtlačiť preč... díval som sa za vlčicou, ktorá labami máchala na všetky strany, kopala do kamienkov a odchádzala. Mrzí ma to.
Díval som sa na vrcholky hôr nado mnou a sotva letmo vnímal pramienok krvi, ktorý sa mi stále rinul srsťou z otvorenej rany. Nemohol som povedať, že by mi nepomohla, koniec koncov to som jej ani nijako nevytkol. Len som nerozumel tomu, čo presne odo mňa očakávala, keď sa cítim maximálne zle a to aj z fyzickej stránky - pretože ma znervózňovala vlastná slabosť, a to aj z psychickej stránky, ktorú som mal krehkú a labilnú a tušil som, že to bude trvať viac ako len pár mesiacov.
Pokúsil som sa pozviechať na nohy s úmyslom, že sa presuniem radšej niekam ďalej od ich lesa, len aby som ju nemusel stretávať. Vlčica to však vyriešila za mňa, pretože zrovna v momente, ako som sa ledva pozviechal na nohy na mňa dopadla vlčia váha, ktorá ma zložila silou nárazu na tvrdé kamene pri jazere. Dopadol som však rovno na potrhaný chrbát, na čo som zlostne a zároveň od bolesti zavyl a chňapol jej automatickým reflexom po hrubej koži na krku. Prvotný stisk bol veľmi silný, hoci viac ako pár kvapiek krvi z tejto časti vlčieho tela nemohlo ísť skrz hrubú srsť. Nemôžem. Stisk som však hneď položil a zložil hlavu na studenú zem. Vyla po mne, kričala, pocítil som emócie, ktoré nemohli byť moje a mal som z toho zmätok. Asi len pri nej cítim všetko, čo ona, asi je to tým, že sa poznáme, pomyslel som si a neriešil to, že sa jej zúfalstvo aj hnev prenášalo aj na mňa.
Pokúsil som sa jej pozrieť do očí, no moje ma stále rezali, stále som videl zahmlene a neskutočne ma štípali. Nemohol som preto vidieť, že jej oči slzili asi z iného dôvodu, čiže nijako to moje srdce obmäkčiť nemohlo. Vytýkala mi celú záležitosť so Smrťou, nadávala do zbabelcov, ja som len zavrel oči a potichu zavrčal. „Tá nechutná beštia vo mne zničila niečo, vďaka čomu som sa s tebou vedel smiať a vedel som byť otvorený... a teba vždy nechala odísť, tak si to skús porovnať, keď z tej prekliatej zrúcaniny nie je úniku,“ vrčal som tlmene a odrazil prednými labami nejaké tie útoky z jej strany, ako sa ma pokúšala tĺcť. Mal som sto chutí ju agresívne zo seba dať dole, kopnúť ju do slabín, do žalúdka, čokoľvek. Držal som sa však zrejme predovšetkým kvôli jej mágií elektriny.
Na tvár mi dopadla malá kvapka. Zamračil som sa, krvou podliate oči znovu otvoril. Nebol to dážď, o tom by som vďaka mágii vedel. Priznal som si to po odchode z Ageronského lesa, že zrejme mám moc ovládať počasie, čiže analýza to bola rýchla. Dopadli na mňa možno ešte zo tri slzy z jej očí, čo mi stále chcela bubnovať labami po hrudníku. Rýchlo však uskočila a naježila sa, pretože ona očakávala, že ju napadnem. Možno by sa aj patrilo, aby jej niekto vštepil tiež trošku niečo o tom, čo to je asi životný a osobný priestor. Prevalil som sa s heknutím a postavil sa, mračil som sa na ňu a srsť som mal taktiež naježenú. Ty môžeš chcieť, neovplyvním to ja. Nie sám...
Zatrepal som hlavou, len nech mi nemôže tie myšlienky čítať. Beztak mala svoju vrodenú mágiu na takej úrovni, že mohla všetko. „Čo ti bráni v tom si všetko z mojej hlavy vytiahnuť? Nech sa páči, drahá,“ poznamenal som sarkasticky a švihol nervózne chvostom. Nerozumel som na čo sa toľko vypytuje. Už keď nemala zábrany na mňa skočiť, naraziť mi zas doráňaný chrbát, v ktorom mi neskutočne pulzovala bolesť, prečo mala tie zábrany neliezť mi do hlavy. Frustrovane som hrabol pazúrmi do zeme, obrátil sa jej chrbtom, otočil sa a kráčal zas k jazierku. Bez štipky opatrnosti som skočil rovno do hlbokej vody a ponoril sa. Cítil som, že mi kryha na hladine škrabla plece, no to bolo nič v porovnaní s psychickou bolesťou a načatými ranami na chrbte. Tie mi síce ona ošetrovala, no vzápätí ma otrieskala o tvrdú zem.
Pod vodou som bol len chvíľu, potreboval som vypláchnuť oči, vyštípať mrázom tvár, na čo som hrabol nohami a vyplával. Vydriapal som sa so škrabotom na kamene a otriasol sa minimálne, len tak ledabolo. Do bokov mi udrel vietor. Chvíľu som mal mlčky zvesenú hlavu k zemi a zarýval som pazúry do zeme. Vykašľal som zas nejakú tú vodu so zmesou krvi a bordelu z pľúc. Nepochopíš to, zanevrieš na mňa. Tak ako všetci.
Bolesť však utlmil trýznivý chlad, ktorý sa naozaj zarýval pod kožu. Vydýchol som už trošku pokojnejšie, už ma trápila len minulosť a vlčica, nie fyzická bolesť na tele. Obrátil som sa na Lennie a pomalým krokom šiel k nej. Zastavil som sa pri jej boku, do očí som sa jej nepozrel. „Ty strašne túžiš po tom, aby sme sa už nikdy nevideli, hm?“ zamumlal som neurčito, no stále zlostným hlasom. Nerozumela dôsledkom, ktoré budú, až by som jej povedal to, o čo ma žiadala. Možno by síce pochopila to, čo sa stalo v zrúcanine a prečo je zo mňa emocionálna troska, ktorá koná len impulzom a výbušne, no nepochopí všetko ostatné. „Toho chytráka, čo chceš, ti nevrátim, dlžím ti vysvetlenie... ak ho chceš poznať, nasleduj ma. Potom ma aj tak už nebudeš chcieť nikdy vidieť,“ zavrčal som potichu, no už viac menej rezignovane. Chlad ma podporil v tom zbaviť sa posledného priateľského puta s niekým, kým sa zas utiahnem sám do seba a budem celé dni tráviť zašitý v horách. ...a nikdy už nebudeš roniť slzy za niekoho, ako som ja, dodal som si sám pre seba v duchu a ani sa jej nedotkol, ani mokrým chlpom sa o ňu neobtrel. So zvesenou hlavou kvôli vetru som začal postupovať smerom do hôr. Neobzeral som sa, či ma nasleduje, bol by som radšej, ak by nie. Nebol som nijako pripravený na zdieľanie emocionálneho bremena, ktoré ma trápilo a vždy v minulosti keď som tak aj učinil, zostal som sám, dotyční zmizli aj z Gallirei aj z môjho života a zanechali mi na duši ďalšiu z mnohých rán. Jja už som však ani nevedel, čo je to plač, posledné slzy uschli ešte kedysi v snežných horách, kam som aj mal namierené. Do vlastného, imaginárneho pekla. Asi to má byť nekonečný kolobeh. Nájde sa niekto, komu dôveruješ, ten ťa potom zradí a vydiera s tým, že chce vedieť pravdu. Prečo majú potrebu zisťovať, prečo je zo mňa troska? Lennie, robí ti to dobre, ubližovať? Z toho sa nezložím... môžeš mi chrbát dotrhať aj znova. Alebo ak chceš ublížiť sama sebe, prosím. Nájdi si na to niekoho iného, ktorý ti z agresie dokaličí telo. Vnímanie som si posunul len na seba, na labky, ktoré som kládol na sneh, hoci krok som mal pomerne neistý a pomalý. Stále som videl rozmazane a oči sa mi snažili slziť z prachu, ktorý nie a nie ísť von.

-> Snežné hory

Už ma nezaujíma nič iné... ale prestanú ma už rezať oči?! Nemal som na toto žiadnu odpoveď. Držal som ich zavreté tak dlho, až som nadobudol pocit, že mi aj viečka primrzli ako som mal srsť stále miestami mokrú. Ale ja som to nemyslel tej Flundre toho snehového princa doslova, sťažoval som si v mysli. Na druhú stranu som si však mimoriadne užíval chlad, ktorý úspešne zaháňal všetky starosti a len ich tam niekde dusil. Nechcelo sa mi ani len odísť. Predpokladal som však, že sa ma trojfarebná pokúsi nájsť, len aby mi mohla otravovať život.
Tak aj bolo.
Zastrihal som ušami a zaznamenal slabé kroky, dopadanie vlčích láb na zasneženú zem, hoci stále to bol len skôr taký poprašok, ktorý sem nafúkal vietor. A začalo to, ako mi proste oznámila, že ma ide doraziť. To mala na mysli Smrť... Beštia, nikdy sa nepomýli, zafŕkal som na znamenie života, ale to je tak všetko, oči som stále držal zavreté a vychutával si mráz na holej koži a stále mokrom chvoste a labách.
Lennie však dokončila vetu čímsi atypicým pre ňu a takmer som odskočil stranou. To som však zrejme mal zpraktizovať, pretože som začul, že sa blíži ku mne. Z hrdla sa mi vydralo vrčanie, ktorým som ju už dlho nepočastoval. Ale mienené len ako varovanie - zatiaľ. Neotváral som viečka obsypané kryštálikmi ľadu, proste som ju len počúval, čo má všetko na srdci. Jej to však nedalo, len mi zdôraznila ako nemusím hovoriť o udalosti v zrúcanine, na čo som znovu len zavrčal a zaryl predné pazúry do kameňa. Ľahko sa ti povie, keď ťa zakaždým nechala odísť.
Vlčica mala toľko drzosti, že sa ku mne zo sedu zošuchla a začala mi ošetrovať rany na chrbte, na čo sa mi polomokrá srsť zježila a švacol som ju do boku mokrým chvostom, ktorý už ani hádam nemal cit od tej studenej vody a chladu. Vedel som, že ak by som tu ležal ešte chvíľu, začalo by na noc snežiť.
Jej výhovorku ohľadom jej bandy som odignoroval strihnutím ucha s náušnicou. Jej prosba ma však donútila k počinu. Mala pravdu, no zároveň ja som to videl inak a vedel, že tam nebudem mať nikdy pokoj od nikoho.
Opatrne som otvoril oči, stále hrozne podráždené, červené a otočil na ňu hlavu s vycereným chrupom. "Tam pokoj mať nebudem vlčica, choď sa starať o Flundru, kvôli ktorej majú všetci problémy," rozkašľal som sa po mojom naštvanom úvode a oznámení tvrdej reality. Nadýchol som sa a dokončil: "Sama si sa jej chcela zbaviť, aby nebola príťaž pre ostatných. Gratulujem," poznamenal som chrapľavo ironickým tónom a odkašľal si, na čo som si pre seba hrdelne zavrčal, aby som to prekonal a prestal sa dusiť.
"Tu nič necítim," zamumlal som si a s bolestivým heknutím a následným vrčaním som sa vydriapal do sedu. Cítil som, že nejaká rana na chrbte sa mi zas otvorila a potom len pocit krvi, ktorá stekala pomedzi srsť. Nepochopíš to. Nikto to nikdy nepochopil, prebehlo mi hlavou už v omnoho menej zlostnom podtóne. Zostal som jej sedieť chrbtom, nech sa na mňa nemusí ani len dívať, nemal som záujem o spoločnosť a prekračovala tak trošku medze osobného priestoru. Vlk chce mať svoj pokoj tak raz za niekoľko rokov, zase kvôli niekomu inému sa takmer smrti obetuje a odrazu sa niekto zaujíma. Svet je zaujímavý. Keď som už tu, mohol by som preskúpmať hrebene tamtých kopcov aj keď prd vidím, zamýšľal som sa a zažmurkal, snažil sa aspoň dovidieť. Oči už fungovali lepšie a vyplavili väčšinu bordelu. Videl som niečo rozmazane, no obraz bol celkom dobrý až na pocit, že ma režú oči. Ale to sa dala nespomenúť.
"O čo ti vlastne ide a tvojmu vypočítavému rozumu, hm?" zachrčal som a natočil k nej len to jedno ucho.

//To je blbosť, pretože som čakala na odpoveď a post Lennie. Prežiješ to, to mám VIP za snahu napísať obstojne dlhé posty

Ja ti len dávam info, že toto čítať nemusíš.

<- Ageronský les

Stále som v duchu cítil jej bezmocnosť a zúfalstvo, opantalo mi to myseľ. Nikdy to nikomu neprizná a asi ani len sebe, skôr s tým počítam, že sa pokúsi zabiť mňa. Určite ma prebrala len pre to, aby ma mohla šikanovať, s mŕtvym by toľko srandy nebolo, premýšľal som popri chôdzi lesom. Zabočil som na známe chodníčky, hoci popri myšlienkových pochodoch som trafil na úplne inú cestu, čiže som si nemohol ísť vyliať srdce a chytiť dobrú depresiu do snežných hôr, ako som teda pôvodne mal v pláne, pretože i v tom západnom lese som trávil kedysi veľmi veľa času. Ale aj ja na teba budem mať páku po tomto všetkom, hoci asi nemám právo byť ten nepríjemný. Ale čo, aj tak môžem byť, koho kedy môj život a názor zaujímal.
Zostal som mimoriadne zatrpknutý a postupne som sa dostával do štádia, v ktorom som bol kedysi, keď zmizla moja sestra a s ňou najskôr utiekla aj čiernobiela Naila, ktorá bola zdrojom optimizmu, ktorý ma kedysi úspešne ťahal nad hladinu a nedovolil mi padnúť na dno.
Ppretože teraz som bol na dne. Aj síl aj energie či už teda fyzickej alebo psychickej. Počas pochodu som ani nevnímal krajinu, maximálne som si všimol strom, vedľa ktorého som padol, keď mi skolabovali končatiny a vypovedali službu. V takých momentoch (pretože sa to zopakovalo viac ráz) som len pozeral na daný strom či rastlinu vedľa mňa a čerpal z nej energiu.
Vždy som sa však znova zodvihol na hnedé laby, ktoré v miulosti taktiež utŕžili mnoho rán a len ukazovali neznámym a zvedavým dušiam, že by sa mali mať pri mne na pozore. Asi pre niečo som napriek všetkému stále stál na nohách a neskapal som, hoci tie pľúcne problémy ma naozaj tráôili už pár liet.
Dusil som sa aj teraz, mal som priedušky totálne podráždené a o očiach ani nehovoriac. Zrejme aj keby som sa riadne sústredil na cestu z lesa, beztak by som netrafil na ten správny chodníček, pretože zrak mi zastierali slzy. Oči ma neskutočne štípali a vedel som, že nemajú zelenú farbu.
Takto so zastretým zrakom som sa polovične doplazil, polovične dokráčal až niekam na sever, na holé priestranstvo, ktoré sa striedalo s menšími ihličnanmi, napokon som to otočil smerom chrbtom k horám niekam k hraniciam lesa, prepchal sa cez kríky, ktoré som už nemal silu obchádzať. Moja mágia by aj sama od seba pôsobila a takmer automaticky by mi spriechodnila každú cestu, no bol som vysilený. Až v tej zrúcanine a aj vďaka hnusnej beštii som pochopil, že ma kedysi preľstila a obdarovala ma pomerne zničujúcou mágiou, ktorá zo mňa vytiahla takmer život, hoci v reálnom svete a za stavu plnej energie to muselo byť aj niečo užitočné. A ak si pripomeniem, že mi mizla srsť... Ono mi hnusoba vyhovela. Ttakmer zaiste, no vplyvom jej mágie ma takmer zabili moje dve magické schopnosti, ktoré sa zlúčili a bol som rád, že ich zrejme až tak neovládam.
Radšej som zásluhy prežitia a vydržania tak dlho pripísal slabej úrovni mágie ako tomu, že ma vyhrabala spod mramorových trosiek a sutín práve trojfarebná Lennie, ktorá ma násilným spôsobom aj odvliekla a prinútila sa prebrať z mdlôb. Cítil som sa vlastne aj vyspatý, pretože takýmto tvrdým spánkom som na potulkách nezaspal nikdy, no zničili ma ostatné okolnosti.
Nech som zarýval zelené pazúry do zeme akokoľvek v snahe cítiť pri sebe svoj životodarný živel, nepomohlo mi to odstrániť hnev. Zároveň vnútronú frustráciu.
Nervózne som si pre seba zavrčal a takmer sa zas udusil kašľom, položil som sa na zem, ktorá bola odrazu až moc tvrdá. Kamene a biele... ako sneh? Toto zas čo má byť? Kedy to tu vzniklo?
Rozčuľoval som sa v duchu a prečesával očami okolie, no trvalo mi to dlho, kým som pochopil. Musel som žmúriť, častoi zavrieť oči, nechať ich slziť, potom zas sa dívať a vidieť všetko stále rozmazane. Ocitol som sa pri nejakom horskom jazierku, ktoré bolo maličké a veľkosťou podobné ako tôň v Klímovom lese kedysi. Oobkolesené bolo spomínanými bielymi kameňmi, ktoré boli biele sťa sneh, zamračil som sa, keď som zbadal na vodnej hladine malú, vodnú kryhu. Ba dokonca aj dno jazierka sa blyštilo, no nedíval som sa veľmi dobre, pretože som zbadal svoj odraz.
Bol som viac bielosivý ako hnedý a neboli to šediny. Srsť som mal zlepenú od krvi na rôznych miestach, celú hnusnú a špinavú od prachu, hliny, machu, oči sťa démon, ktoré mi začali zase slziť. Frustrovane som zavyl a zložil sa na kamene k vodnej hladine, pokúsil som sa aj driapať si kožu okolo očí a samotné oči, no spôsobilo mi to len minimálnu a tupú bolesť, možno som si niekde natrhol aj líce, z ktorého mi začal tiecť malý pramienok krvi, ktorý sfarbil oblé kamene podo mnou. Cítil som sa tak zle, že mnou spôsobená ranka ma naozaj ani len nebolela. Toto je nekonečný kolobeh, že ja som sa zaujímal o to, kde skončila Flundra! Kto iný by mi povedal, kde je? Zavše trojfarebná fúria ma určite prebudila len pre to, aby ma mohla zabiť. Veď ja ju počkám tu, nech to dokončí.
Pootvoril som oko a priplazil sa bližšie k vodnej hladine, namočil si špičky predných labiek. Bol to ako slabý elektrický šok, voda bola skutočne trýznivo ľadová, no priniesla mi úľavu na ubolenú dušu a možnosť nemyslieť na to všetko, čo som nedokázal dostať z hlavy. Mohol som vyť, vrčať a do toho sa dusiť strašným kašľom, počas ktorého som pri jazere vypľul aj krv, no neprekvapilo ma to. Bolo mi jasné, že čiastočky prachu a malého štrku mi rezli aj zvnútra do tela. Nemal som ani len chuť sa takto ponevierať niekde po svete. Skontroloval som si rany na chrbte, ktoré príšerne štípali a pri ohýbaní sa mi pukla tenká vrstva krviniek, ktoré stihli rany ako tak zaceliť, na čo sa krv spustila znova. Neviem či ma privedie Smrť k sebe sama, alebo to bude tá vlčica, ale milých úsmevov sa už odo mňa nedočká, aspoň nie tak skoro...
Zaprel som sa prednými labkami o kraj jazierka a nechal svoje dobité, špinavé a krvavé telo padnúť do ľadovej vody. Gravitácia ma z plytčiny stiahla pod hladinu, pretože to malé jazierko bolo nečakane hlboké. Nepočul som už nič. Otvoril oči, vnútri prežíval bolesť a trýznenie, pretože ma v očiach neskutočne rezalo. Ľadová voda mi čoskoro premočila srsť až na kožu a dostala sa do rán, ktoré začala aktívne vyplachovať.
Bol to hádam horší pocit ako keď na mňa padali kusy mramorových stien v zrúcanine, horšie ako ten elektrický šok. Toto boli azda tisícky bodcov, ktoré sa do mňa zabodli a prenikali až pod kožu, do pľúc, očí, ktoré som nasilu otvoril a nechal vodu, aby z nich vyplavila bordel. V pľúcach som už nemohol mať ani miesto pre kyslík, cez ten všetok humus, ktorý okolo mňa sfarbil vodu rôznymi odtieňmi.
Laby mi dopadli na dno, ktoré robilo vonku hore tie záblesky. Boli to... kryštále? Dobrý tip na výlet pre Smrť, nemám ani energiu nejaký loviť, pomyslel som si, hlava mi chcela utiecť do sladkých, temných mdlôb, na čo som sa zadnou nohou odrazil od dna a len zopár ráz hrabol, aby som sa dostal nad hladinu.
Dôsledne som si dal pozor, aby som s aprudko nenadýchol a púšťal som si kyslík do seba len veľmi v malých dúškoch. Do tváre sa mi oprel studený vietor a ja som po veľmi dlhom čase zistil, čo je to zima. Končatiny som však mal citlivé, lebo som s nimi hrabol vo vode, aby som odplával ku kamennému brehu a krvavému fliačku na kameňoch, odkiaľ som sa hodil do vody. Hlavu som bezducho prevesil na breh a len splýval v ľadovej vode, ktorá utlmila účinne všetku bolesť. Tlmila aj tú psychickú... Chlad mal moc nad všetkým, ba dokonca aj nad mojou vnútornou averziou z vodných tokov a plôch a aj samotného kúpania sa. Bol som vyčerpaný a stále tak plný zášte, že som prekonal aj vlastnú hranicu. Ale bol to čiastočne aj pud sebazáchovy, pretože rany bolo treba vypláchnuť a zavše bolo dosť vysoko pravdepodobné, že by ma s mojim pôvodným vzhľadom nejaký tulák či člen svorky napadol. Vyzeral som nebezpečne ako tulák vrah a to je to posledné, čo by si hoc aj ten okrídlený Falion pustil k telu a vôbec k hraniciam svorky, kde žili vlci, za ktorých zodpovedal.
Zodpovednosť... také silné a slabé slovo. Ako sa dá ľahko taký záväzok porušiť. Ako sa dajú emocionálne putá ľahko pretrhnúť, že, Siana? Hlavu som nezdvihol z kameňa, pretože by ma vtiahlo asi do hlbín jazierka, no oči stále podliate krvou som vyvrátil k nebu. Už síce naberali mojej zelenej farby, no beztak to bol hrozný pohľad. Myslel som zas na minulosť, dobehla ma nostalgia, pretože som mal naozaj slabú chvíľu a bol v pozícií koristi, ktorá je pred smrťou a konečným útokom lovca. Moja psychická obrana a sila, ktorá držala všetky zlé spomienky preč bola fuč. Ocitol som sa v kobke zášti a hnevu, bol som mrzutý a nebyť ponorený až na hlavu celým telom v trýznivo ľadovej vode - bol by som pre okolie nebezpečný svojimi impulzívnymi činmi. Myslel som na vlčicu bielej srsti, ku ktorej som však už dávno nemal žiadne puto. Ani nebolo tak silné, odkedy ma zlákala do Klímového lesa a roky sa poslušne natriasala ako správna partnerka, ktorá sa nechala obskočiť pre svoje blaho a urobiť si päť nezvládateľných potomkov. V hlave som však mal len bielu srsť, ktorá do seba vpíjala tmavú krv. Pripomenul sa mi zvuk praskania nosovej kosti, ktorý ma vedel trýzniť často po nociach a len krv.
Privrel som oči, ktoré budú rovnako desivé, keď ich najbližšie skúsim otvoriť. Musím ti uznať aspoň toľko wsily, že si sa zvládla odplaziť niekam do rieky a nechať sa uniesť prúdom a skapať, asi by som sa hanbil za niekoho, kto by sa nechal položiť pred všetkými aj pred potomkami. Niečo si ma naučila, ale to je tak všetko. Vybudovala nemilosrdnosť pri útoku, nekontrolujem ani neovládam silu, s ktorou zakročím či už fyzicky alebo slovne. To je krása. Voda mi znecitlivela celé telo. V hlave mi pulzovalo, cítil som stále spánok, na ktorý mi dopadol tam v tej tme mramor, mal som chuť zas ponoriť aj hlavu pod vodu, čo som napokon znovu spravil, odrazil som sa labami spúť do vody a ponoril si tvár, len aby mi uši so striebornou náušnicou trčali nad hladinu. Tvár mi začala meravieť a ja som pocítil neskutočnú úľavu, ktorú som si chvíľu vychutnal a vynoril sa, aby som zas mohol kašľať a dusiť sa, pretože organizmus intenzívne pracoval na regenerácií. Zas a znova ma aj bez mágie držala vlastná húževnatosť.
Spočinul som zas hlavou na špinavých kameňoch a oči držal zavreté. Vnímal som len ako mi steká ľadová voda po tvári, na končekoch srsti sa mi isto vytvorili aj ľadové kryštáliky. Rez na pravom líci bol zatvorený, netiekla z neho krv, pretože aj tie krvinky to vzdali následkom hnusnej zimy. Vetrisko mi šiju presušil, vytvoril trošku toho ľadu, ja som len pravidelne každých pár sekúnd zabral labami, trochu rozprúdil krv, aby ma nepodchladilo. Nebol som vo vode ani len desať minút, čiže ma to nemuselo trápiť. Možno tak tri minúty, len v hlave mi to pripadalo ako večnosť.
Aj tvár mi takto postupne schla, len čo slzy zmiešané s prachom si robili v srsti svoje cestičky. Držal som zraky stále zavreté, bol to nepríjemný pocit, keď som videl všetko ako v rozmazanom filme a ešte som aj cítil, ako mi tie oči slzia a najmä ako strašne režú. Následne som sa vytiahol s heknutím od bolesti na kamene a nechal vo vode len chvost. Neunúval som sa tie boľavé okále otvoriť a zadívať sa na hladinu pred okamihom kryštášľovo čistého jazierka, ktoré sfarbila tmavá krv a špina, ktorej na mne aj zo mňa tieklo celkom slušne, hoci mráz mi všetky rany zatvoril svojou vrstvou ľadu a zabránil krvácaniu. Na hladine plávali kúsky čierneho machu zo zrúcaniny a z tej vody by sa ani vyprahnutý kamzík nenapil. Ja som ležal na boku a takpovediac si užíval ľadový chlad, ktorý som pocítil okamžite ako zafúkal vietor, ktorý mi podfukoval premočenú srsť. Ako som bol mokrý, mohol som si dovidieť aj na rezy a trhance kože na chrbte, no oľutoval som svoj nápad čo i len na pár sekúnd otvoriť oči a kontrolovať, takže som ich yase pevne zavrel, slzil, mračil sa, pokúšal sa zaspať v tej zime tak nejako samovoľne, keďže mi mráz priniesol menší pokoj do duše - ktorý ako som tak dúfal nevyprchá tak skoro.

<- Stará zrúcanina (cez Jedľový pás)

Presúvam sa ja či len moje myšlienky? Všetko je ako zrýchlený obraz, cítim údery, no nevnímam ich. Ona si ma musela u seba nechať, určite bude zo mňa zachviľu taká kopa kostí, pod ktorou som bol, ktoré tam všade Smrť má. Počkať, ako to je možné, že tu blúdim vo svojej hlave dookola? Nespomínam si, žeby Smrť využívala nejako priamo svoje mágie aj keď asi ma má tak plné zuby, že ma tam nechala blúdiť, ona mi nedovolila odtiaľ ujsť... Ušiel som? Som preč? Myšlienky ma mátali Nové zranenie a vlastne otvorené ranky prebrali moje podvedomie k životu, pretože hlava bola z užívania mágií natoľko vyčerpaná, že odmietala zo začiatku regulárne spolupracovať, tak ako naschvál.
Podnebie sa však zmenilo, ťaživá atmosféra z tmavej časti jedľového pásu zmizla ako som sa dostal niekam preč, niekam, kde je čistejší vzduch a menej zoxidovaný ako tam v tej pevnosti Smrti. Ona si koniec koncov tú pevnosť sama ničí zemetraseniami, spúšťaním sutín na vlkov - ako na mňa zopár hodín - a potom ju asi z drahých kameňov opravuje. Nekonečný kolobeh. Tohle mi nedělej...a nejaká ta salva nadávok a urážok? Kto má na toto energiu, nežijem či žijem a ešte ma tu otravuje hlas... Čí hlas? Snažil som sa tak moc prebrať k životu. Zápasiť s mdlobami, ktoré mi uzavreli hlavu niekde v priestore medzi realitou a snením - či som snáď blúznil? Prišlo mi to ako reálna možnosť. Nechcel som sa ani veľmi zobudiť, veril som, že som stále v sutinách tmavej zrúcaniny, že na mňa číha Smrť a chichoce sa, svoj nechutný hlas a škodoradosť prenáša do stien, ktoré mi rezonujú do uší.
Ale toto nebola škodoradosť... Emocionálne inde, nepodobá sa na beštiu... Ležal som, nehýbal sa, no môj hrudný kôš sa pravidelne dvíhal a ja som sa nedokázal svojpomocne zobudiť. Nešlo to, ako keby som mal stále na spánku murivo z mramoru, ktoré mi Smrť dopomohla zosunúť z výšky na tú hlavu. Účinne ma omráčila a to tak, že som nevedel, ako musím byť naštvaný či zúfalý, aby som precitol.
Odrazu dotyk. Nemohla to byť čierna, rebratá beštia, tá by si poslúžila a kreslila do mäsa pazúrmi. Len také slabé tľapnutie. Už som vnímal dotyk, bol som na okraji toho precitnúť, no mdloby ma zase vrátili na rovnaké dno, z ktorého som sa intenzívne hrabal. Emócie, ktoré však nepatrili mali však obrovskú silu a prenášali sa aj na mňa. Smútok. Hnev a zlosť. Zúfalstvo. Ani len zastrihať uchom mi nešlo. Som v poriadku, som, blúdim... kde blúdim?
Potom už len hnev vôkol mňa a sotva počuteľný vzlyk značiaci okraj zúfalstva, počiatok náreku, ktorý však zamietol hnev. „Moc se omlouvám...“ ale komu? Kto ti má prepáčiť?
Myšlienky sa mi ani len nemohli rozbehnúť a uväzniť ma viac v bludisku niekde medzi realitou a snením. Z toho celého som mal pocit, že snáď blúznim, že som určite niekde tam, kde som ešte nebol.
A prebrala ma deštruktívna mágia. Uuši zachytili len zapraskanie a na to sa mojim telom prehnala mocná energia, ktorá pálila, šialene bolela a zobudila ma asi tak, ako keby do mňa udrel blesk. V konečnom dôsledku to bola takmer pravda, no už som necítil okolo seba toľko emócií, ako keby sa vzdialili. Z hrdla sa mi vydralo bolestivé zaskučanie, ktoré v reálnom živote odo mňa nepočul takmer žiaden živý vlk, čo ma za tie roky poznal. Kvílivý nárek následkom náhlej bolesti a pálenia však prešiel do hrdelného vrčania, na čo som sa takmer udusil, pretože z dýchacích ciest sa mi snažila dostať suť, malé úlomky štrku a prach. Sám som nevedel ako som sa pozviechal do polovičného sedu a zlostne vrčal, dusil sa, kašľal, bál sa dokonca aj otvboriť oči, ktoré v momentálnom stave boli podliate krvou od podráždenia z muriva v zrúcanine.
Nenachádzal som sa však už tam. Klipkali mi viečka, chveli sa, zatínal som zlostne zelené pazúry do zeme. Zem? Hlina a mäkká zem... som vonku.
Precitol som.
Moja vrodená mágia mi dopomohla, hoci najväčšiu zásluhu mal elektrický šok, ktorý mi prešiel celým telom a ešľte sa mi aj čiastočne dymilo zo srsti, ktorá už konečne nebola na niektorých miestach priesvitná. Veľmi dobre som vedel, kto je natoľko sadistický, že mi uštedrí takú ranu, že mi brnia končatiny. Cítil som však ešte, že mi po chrbte steká krv a to na viacerých miestach. Zamračil som sa a otočil sa napriek bolesti tak, aby som si dokázal prehliadnuť škody. Na mojom chrbte bolo totiž páchané také násilie, že dotyčné zuby prehryzli aj hrubú srsť a kožu a rozdelili mi ju tak na viacero častí, videl som viacero hryyov ba až trhancov, krv sa z tej časti nevalila prúdmi, no v srsti som mal zlepené cesty, ktoré si tmavá tekutina vytvorila, aby mi dosiahla na brucho a kvapkala na zem.
Vyzeral som skutočne hrozne, možno ešte horšie ako Smrť. Oči som mal podliate krvou od prachu, tmavohnedá srsť bola na torze polepená krvou, ktorá stále sem tam vytekala pri určitých pohyboch, hnedá srsť bola zavše všade od bieleho prachu, niekde zachytené kúsočky machu a psychicky som sa cítil tak pod psa, ako už dávno nie. Mať energiu na plno tak v takomto rozpoložení by som najskôr zlikvidoval celý les až by stará zrúcanina čiernej beštie odrazu ležala na holej pláni plnej pníkov, ktoré boli kedysi stromami. Ešte že chýba tá energia, pomyslel som si a žmúriac sa rozhliadol.
Nos mi hneď alarmoval niekoľko pachov, cítil som tú elektrickú sadistku, ktorá ma násilím prebrala a najskôr asi aj dostala zo sutín, za čo som jej vďačil. Podvedomie mi pri živote tiež držalo jej zúfalstvo, ktoré - ako som vopred vedel - bude skrývať a jednoznačne popierať. Budem pre ňu zas len ten babrák, ktorého Smrť takmer zakopala zaživa, ktorý jej niekde nechal vĺča, ktoré vlastne ona pôvodne chcela zabiť či zmrzačiť.
A teraz?
Pohľad mi padol práve na malú kopu, nad ktorou sa týčila trojfarebná v ochrannej pozícií. Síce tu bol ešte Zakar, no zároveň aj prekvitnutá, novopečená členka ich Ragarskej svorky, na ktorú sa Lennie zúrivo ježila. Ani som však nestačil poriadne otvoriť oči (akože to ani nešlo) a malá Flundra sa rozbehla do krovín, kde som zaznamenal pohyb cudzieho vlka. Ale no tak, mohla ma odvliecť aj niekam, kde je trošku pokoja, pomyslel som si a zaúpel od bolesti, keď som sa staval na nohy. Tie boli prvých pár sekúnd totálne vratké, spravil som len dva kroky, čo som sa akurát tak zaknísal a takmer sa zložil. V hlave mi pulzoval tep, mal som pocit, že zase padnem do mdlôb no držala ma bolesť, podliatiny, potrhaná koža na chrbte a teplá krv, ktorá bola moja vlastná a stále mi pripomínala, že mi koluje v žilách a ja žijem.
Bol som boľavý, naštvaný, cítil som len obrovskú zlosť na rebratú beštiu, ktorá mi tento stav privodila, zároveň ma už vytáčalo to, že Flundru Lennie zachránila a zase - ako sa javilo teraz - s ňou boli len problémy. S hrdelným vrčaním som začal s pomalými krokmi, kým sa mi chôdza neustálila. Môj zjav bol hádam horší ako smrť, v podráždených očiach, ktoré chytili červenkastý nádych miesto zelenej sa javila čistá zášť a otrávenosť nad celou situáciou.
Prešmykol som sa popri Zakarovi ku kroviu, od ktorého ma delila len prekvitnutá. „Uhni,“ štekol som po nej s miernym syknutím od bolesti. Pohľad sa mi sem tam stále menil na rozmazaný, no v kroví som jasne roroznal malý, čiernobiely fľak a sivú vlčicu, ktorú tá malá zúrivo hrýzla. Nechápal som pointu. Netrápili ma dôsledky mojich činov a v momentálnej chvíli som neznášal asi všetkých a netrápilo ma fakt nič.
Bez štipky ľútosti či citu som chňapol Flundru za kožu na krku, pozbieral poslednú silu a šmaril ňou do strany, takže som ju oddelil od sivej, ktorej možno aj natrhla kožu, keďže som netušil, či pri mojom chvate Fflundra jej kožu vlbec pustila zo zubov. Len krv, povyk vlkov, tlmený náraz, ako Flundra dopadla k Zakarovým nohám. „Takto neprežiješ, treba sa naučiť používať rozum,“ sykol som chrapľavým hlasom po Flundre a venoval jej len prísny pohľad. Bolo mi jasné, že bude mať traumu po návšteve Smrti asi aj zo mňa, pretože som vyzeral strašne. Môj bas, ktorý bol momentálne zachrípnutý znel naozaj strašne a nikto by so mnou nechcel tráviť chvíle. Obrátil som sa na neznámu sivú. „Bež, Smrť k tebe bude milosrdnejšia ako táto tlupa,“ sykol som potichu a v rámci ostražitosti si premeral zoskupenie vlkov. Lennie som sa vyhol pohľadom, nechal som si ju až na koniec, keď som sa odvliekol zo scénu smerom hlbšie do lesa.
Našiel som jej oči sfarbené mágiou. Dlžím ti, už si môžeš zachraňovať Flundru. Bol to fakt. Nemal som zábrany, keď som vĺča zubami strhol z tej druhej, pravdepodobne okrem podliatiny na rebrách a modrín bude mať Flundra tiež trošku krvičky v srsti. Nnezaujímalo ma to. Nechcel som zostávať so skupinou, cítil som sa na to príliš slabý, no dúfal som, že aspoň upokojím situáciu, pretože tá malá privedie všetkých pod zem, keď už teda mne nebolo dovolené ju pochovať zaživa.
Zamieril som kamsi na severozápad, nemal som sa ako ponáhľať, dusil som sa kašľom, slzili mi oči, ktoré vyplavovali špinu a prach a postupne som cítil, že aj krv asi prestala tiecť. Nemal som cit hádam ani v špičkách uší po elektro šoku, z ktorého som sa stále vedel striasť, ako som si na ten pocit len pomyslel.

-> Jazero Nä'hi

//Iba dokončujem post, lebo nižšie tu Savior zostal = presun

Ani som sa nepokúšal postaviť sa a overiť si situáciu, keď sa konečne prestala zem chvieť. Otrasy spôsobené tou beštiou však zapríčinili ďalší zosuv muriva, ktoré padalo veruže aj na mňa. Mach to síce utlmil, no aj tak som sa cítil strašne pod psa, do očí sa mi nahrnul prach, kašeľ som už ledva tlmil. A stačilo tak málo, aby jedna vhodne tvarovaná skala zasiahla spánok a omráčila ma, zostali pôsobiť len moje mágie, ktoré boli odrazu pre mňa - ako nositeľa - deštruktívne. Vysali zo mňa energiu a ja som sa poddal spánku skrytý pred všetkými vlčími očami. Bba aj tá čierna magická bytosť na mňa možno medzičasom zabudla.
Nemal som pojem o čase, moje podvedomie prechádzalo z mdlôb na driemanie, z ktorého som sa beztak nedokázal vyprostiť.
Asi by som tu ležal aj naveky, kým by si ma Smrť naozaj nezobrala už natrvalo, keby nebolo trojfarebnej, nahnevanej vlčice. Presne tej, ktorá mi spôsobovala migrény už roky, presne tej, ktorú som v duchu neznášal ale občas aj obdivoval. Zosunula sa ďalšia časť steny, mňa posunulo a nejaký ten bordel zo mňa spadol.
Nie, nie, nie, nie nie! ... Nezobudím sa, nejde to. Počujem ťa, nemá to zmysel. Už cítim len bolesť, berie si ma Smrť? Vyhrala konečne nado mnou? Komu patrí ten zúfalý hlas plný náreku, komu?

Moje hnedé ja bolo nasilu vyhrabané spod sutín, machu a vlčích kostí. Nedokázal som sa zobudiť napriek tomu, že som podvedome počul, čo sa deje. Nevnímal som to však ako jasnú realitu. Po chrbte mi stekala teplá krv, ktorá patrila mne, no ja som o tom zatiaľ nevedel. Ani o každom údere od kameňov či múrov.

-> Ageronský les (cez Jedľový pás)

<- Ageronský les (cez Jedlový pás)

Postupne prestávali povedľa mňa padať aj tie šišky, hoci najviac ma v danej chvíli iritovalo ihličie, ktoré sa mi snažilo zabodávať medzi prsty. Vytlačilo mi to dokonca z hlavy aj úvahy o tom, kde skončil zvyšok tej bandy, hoci som mal medzi jedľami pocit, že som zachytil slabý pach aj Flundry aj toho pieskového kamoša Lennie.
Predo mnou sa však les stával čoraz pochmúrnejším. Preliezol som skrz pozahýbané korene jedného z dubov, vytriasol z labiek ihličky a slabo sa dotkol prvého z čiernych balvanov. Len nech o mne vie, tá beštia, pomyslel som si a prešiel po kameni ešte k tomu aj zeleným pazúrom.
Nevedel som, či majú tie skaliská, ktoré som následne preliezal, nejaký rozumný účel. Alebo či rezonujú, ak sa ich dotkne votrelec. No neprikláňal som sa veľmi ani k jednej z teórií, nakoľko tá vychudnutá beštia vždy o mne vedela. O príchode každého, bolo to jej sídlo. Labky sa mi takmer bez hluku dotýkali zeme, obchádzal som skaliská, vnáral sa do tmavej časti lesa. Pôsobil tu úplne inak, aj hlúpy hlodavec musel vedieť, že tu čosi nie je s denným poriadkom.
Čím bližšie som bol, tým viac sa mi ježila srsť na zátylí, tak nejako samovoľne. Moje kroky boli úplne tiché, keď som sa s funením vydriapal skrz val. Každý nášľap bol do mäkkého machu, ktorý smerom k múrom ošľahaným vetrom menil farbu zo zelenej na úplne tmavú. Miestami som mal pocit, že je ten mach dokonca čierny. Naozaj som sa v duchu chválil za to, že som toto miesto navštívil za bieleho dňa. Aj keď biely ešte asi len bude, zajtra, napadlo mi a opatrne s hlavou pri zemi som prekonával sutiny a menší štrk, ktorý tiež nebol pre chôdzu veľmi príjemný.
Zvonka nebyť balvanov, celkovej atmosféry a vôbec, by si nepozorné oči objektu nevšimli, nakoľko steny kvalitne ukrýval mach, ktorému sa tu hojne darilo. Za to druhú tú kedysi vnútornú stranu stien zdobili zelené žilky, ktoré v mramore tvorili zložité siete. Obišiel som teda poslednú z veží, ktoré sa hrozivo týčili nado mnou a zakrývali mesiac (ktorý beztak nebol vidieť) a vošiel do jednej z hlavných miestností, už s hlavou hrdo vztýčenou a pohľadom veľmi ostražitým.
Vnoril som sa medzi múry a srsť už mi teda nevedela zostať zarovnaná na chrbte. Mal som tendenciu sa stále obzerať, hoc som vedel, že za chrbtom nik nie je. Beztak ma sledovali zákerné, zelené oči. Moju tvár osvetlilo zelené svetlo z dvoch plameňov, ktoré sa tu vznášali hádam od nepamäti. Pamätal som si však, aký údiv vo mne tento jav vyvolal prvý raz, keď som sem zablúdil. Iskry zelených plameňov mi tancovali v očiach, labami som ticho došľapoval na zrazu rovnú podlahu, zem, alebo čokoľvek, čo bolo kedysi taktiež vybudované. Niekým? Niečím?
Pamätal som si každý úsek a zrazu prisahal (zrejme len samému sebe), že sa to tu skutočne ani o piaď nezmenilo. Vľavo by prenikalo slnečné svetlo, ktoré vlčie oči už dlhé zimné dni poriadne neuzreli. Neunúval som sa však ani prejsť popod kamenný oblúkovitý vchod, v ktorom boli vsadené povestné drahokamy – tých som mal a chystal sa nimi vykúpiť si možnosť odtiaľto odísť a nezostať tu už naveky. Ba nebol som si istý, či som si nejaký jeden jej z oblúku aj neprivlastnil , preto som sa celkom obával, čo mi asi tak tá potvora povie.
Jednoducho som zastavil obklopený vírom prachu, ktorý sa lenivo zdvihol z rozbitej kamennej dlážky a skenoval pohľadom zachované schodisko, po ktorom som sa kedysi pokúšal vyliezť. V kútiku duše som tušil, že by sa mi to snáď aj podarilo, no nebolo by to k ničomu dobré. Nos som až krčil od nechutného zápachu hniloby dreva, ktoré sa zaseklo v štádiu hnitia a zrejme sa rozhodlo v ňom aj zostať a nepokračovať. Nemal som totiž ani veľkú chuť zabáčať do niektorej z miestností, ja som vedel, že jej to skôr či neskôr nedá a ukáže sa mi na oči. Zatiaľ som mohol len krčiť nos. Nebavilo ma to tu, steny so zeleným žilkovaním boli rovnako nepriateľské, ako všetko v okolí vrátane tmavých múrov, vrátane skoro čierneho machu a každej špáry v zemi, ktorá kedysi musela byť pomerne rovná. Hoc by ma asi zaujímalo, akí tvorovia tu mohli žiť, komu vyhovovala takáto podlaha? A nie zem? Alebo si to možno čierna postavila z rozmaru a z kostí a kamienkov všetkých nebohých duší, ktoré sem zavítali.
Napriek vlastným úvahám som nepoľavoval na ostražitosti. Ako som premýšľal skôr nad tými schodmi, kdesi za mnou o seba zaškrípali kamene, ozval sa zvuk praskajúceho dreva, ktoré hnilo. Drevo sa však naozaj zlomilo a ja som len tak tak uskočil, pretože odhnilo niekde zhora, od stropu. Nemal som však veľmi predstavu, ako môže byť táto stavba vysoká či rozľahlá. Mal som dostatok odvahy na to sem prísť, no nie to tu ešte skúmať a tráviť tu čas. Veď Smrť vedela o všetkých príchodzích, jej moc siahala aj za hranice valu, ktorý obháňal jej zrúcaninu zvonka.
Začal som byť však mierne netrpezlivý, preto som mrzuto hrabol do zeme a zvuk škrípajúcich pazúrov vyvolal nepríjemnú ozvenu. Obzrel som sa, zamračil sa aj na tie hnilé schody. „Ale už by ťa to mohlo prestať baviť, potichu pozorovať, beštia,“ prehovoril som do ticha takmer so škrípaným zubov, ktoré mi bolo razom ako náhly zvuk opätované. Zježil sa mi chrbát, no môj pohľad zostal pevný. Ozval sa psychopatický smiech, na slepo som cvakol zubami do priestoru. „Ale čo si zas taký nevraživý, trošku mi treba tie dni tu spríjemniť!“ Ozvalo sa kdesi nado mnou a bolo mi jasné, že tá hnusoba je niekde tam. Beztak panovala pomaly všetkým mágiám, preto nebolo pre ňu ako božskú a nesmrteľnú bytosť ťažké len tak sa mi objaviť za chrbtom. „Baf!“ vyštekla na mňa, na čo som zúrivo vyceril zuby.
Momentálnym, psychickým rozpoložením som sa v duchu však tak zľakol, že mi znenazdajky zmizli končeky srsti, poblikával mi aj pazúr. Zaskočene som si premeral svoje telo a pri malom sústredení som dokázal to miznutie častí kožuchu vytvárať aj ja sám.
Smrť sa len potichu chichotala. „Asi by som ti mala povedať prepáč, že si to, o čo si posledne žiadal dostal až pomerne nedávno a miesto toho máš moc poblúzniť,“ povedala zadumane a jej hlas mi akurát tak navodil stav naježenej srsti. Srsť však odmietala poslúchať a vrátiť sa na svoje miesto, aby som vyzeral pomerne normálne, hoc som už aj celkom uschol, kým som sem išiel a prefúklo mi kožuch pomedzi rovné kmene ihličnanov. „Takže si ma podviedla chápem to tak?“ dožadoval som sa odpovedi a znížil tón hlasu, prižmúril oči. Snažil som sa pôsobiť nebojácnym dojmom a mal som plán, že sa odtiaľto proste len vykúpim tými cennosťami, ktorých tu mala nespočetne veľa. Bytosť sa pokúsila ku mne priblížiť a osvetlila mi tvár tým mykaním jej zeleného chvostiska. Potichu som zavrčal a ustúpil, rozdrvil nejaké tie kosti, na ktoré som sa už ani len neobťažoval pozrieť. Nie sú príliš krátke?* Nie sú, bol to veľký...jedinec, pomyslel som si a nepripustil si tú možnosť, že to s najväčšou pravdepodobnosťou boli všetko kostry vlkov. Možno tu predtým žili, to už bola záhada. "Ty nič neprezradíš, tak fajn, pôjdem odtaľto preč, stále sa nechystám tu s tebou zostať ako hromádka," zašomral som potichu a poukázal nosom na kosti, z ktorých som nejakú tú časť pred malým okamihom rozdrvil vlastnou hmostnosťou.
Neplánoval som sa tu však nijako zdržovať. „Doniesol som ti nejaké tie ametysty aj zafíry, ak mi dáš odpovede a posilníš mágie, ktorými si ma obdarovala,“ riekol som naoko pokorne, hoci mi takmer ušlo zaškrípanie zubov, Zašvihal som hnedým chvostom. Mal som naozaj sto chutí jej povedať, ako ma okradla a oklamala, no nemuselo by to pre mňa dopadnúť dobre. Aj myseľ som si uzavrel, pretože Smrť sa iste vedela rýpať aj v hlave.
Vzbudil som v nej však očividný záujem, v očiach sa jej diabolsky zalesklo. Videl som, žw túži po čoraz väčšom bohatstve. „Mimochodom... bolo tu čierne vĺča, s bielym chrbtom a fľakmi nad očami, taká...“ zháčil som sa v snahe to mláďa opísať. „...Flundra?“ dokončila za mňa Smrť úlisným ba až pobaveným hlasom. Prižmúril som podozrievavo oči. „Áno, tá Flundra. Čo si jej spravila?!“ oboril som sa na ňu a začal následne po hmate cúvať, pretože Smrť sa približovala, zelený schvost jej chudé telo oblizoval ako jazyky, pokúsila sa po mne zahnať zahnutými pazúrmi, na čo som uskočil a takmer si vykĺbil labu v nejakej tej diere, kde chýbalo z dlážky.
Presne do tej špáry som pustil zopár zafírov, ktoré sa v šere stien zablyšťali. Naozaj to stačilo na to, aby som upútal jej pozornosť a vycúval až k východu. „Tá malá sopľanda ešte žije, uvidíme, že dokedy,“ zachichotala sa a zem pod nohami sa mi začala triasť. Po ceste som jej ešte nechal aj ametysty aj čo sa mi zmestilo do malej siete, ktorú som si predtým uplietol z koreňov a snažil sa, aby bola šťastná a našla si tam dostatok, inak ma zase prekabáti tak, ako tomu bolo posledne. Neunúval som sa už veľmi ju prosiť a konkretizovať, čo vlastne chcem. Ona to vedela.
Vedela aj to, ako rýchlo som sa rozbehol, hoc som sa si desať ráz potkol o nejaké menšie kamenie a suť, ako som vybiehal na val. Rozkašľal som sa a neisto sa obzrel na jej hrám, ktorý sa tváril, že už zase spí. Zem sa netriasla, husinu som mal však stále riadnu. Tak už len dúfať, že tú Flundru niekde nájdem... a aj jej dočasnú opatrovateľku... Tak premýšľam, ak bola dlhodobo u brata tejto beštie, nemohol ju tam zlanáriť aj teraz? napadlo mi, no zaumienil som si v prvom raze nájsť tých dvoch.
Hoci som však celkom poznal to hlavné rozloženie miestností, zelené ohne odrazu zhasli a ja som sa ocitol v tme. V tme? Nie je náhodou biely, zamračený deň?! zhrozil som sa a automatickým reflexom sa prikrčil. Zaliezol som prakticky do miestnosti vľavo, ignoroval chrupanie materiálov pod nohami, ježil srsť, ako sa stenami ozýval jej smiech. „Tvoj trest sa už blíži a nebudem to ja,“ posmieval sa mi hlas, ktorý znel pomaly že nie z každej steny. Zacúval som so stiahnutými ušami do rohu a snažil sa dýchať, hoci prerývaný dych spôsobil kašeľ. Nevedel som naozaj, čo alebo koho môže myslieť, pred ňou som sa nepokúšal skryť či kašeľ nejako tlmiť. Ozýval sa ešte chvíľu formou ozveny a do toho len hnusný smiech a chichot. Odplazil som sa do rohu a takpovediac sa pokryl machom a kosťami, takže som zamaskoval aj biele odznaky aj zelené pazúry. Nebolo ma vidieť. Bolo to asi prvý raz, kedy som tu stratil orientáciu, pretože Smrť sa na starom, ostrieľanom vlkovi mimoriadne bavila. A skončil som, asi som jej doniesol málo, že ma odtiaľto nechce pustiť, napadlo mi a skormútene som sa schúlil do seba, schoval dobre že nie aj nos pod chvost. Nedávno získaná mágia neviditeľnosti však zostala pôsobiť a končeky srsti aj šediny mi zmizli, spriesvitnili sa, zavše som sa tak sústredil, aby som nebol videný, že okolo mňa sa javili imaginárne kusy čierneho skaliska, aké boli vonku, mimo zrúcaniny. Prial som si byť úplne neviditeľný, no síce moje časti boli vidno, vlk ma nemohol započuť. Mágia halucinácií pôsobila z hľadiska môjho emočného rozpoloženia.

<- Lesík topoľov (skrz Armanské hory)

Prívetivé miesto som opustil pomerne rýchlo. Nebol to práve veľký les, no vedel som, že sa tam ešte vrátim. Vysoké stromy postupne začali rednúť a moje labky museli zabrať smerom do hôr. Vybral som si celkom náročnú cestu a čo viac, necítil som už ani jeden pach mojich spoločníkov. O piesočníka mi však vážne nešlo, skôr ma štvalo, že Lennie niekam zdrhla, niekam prchlo aj to vĺča. Už to vidím ako ma ona pôjde zožrať, že som to stratil, ale neprizná si, že si to chce nechať, povzdychol som si a klusal údolím, kým napadne prvý sneh. Vedel som, že v noci začne snežiť a naozaj som nemal v pláne uviaznuť v údolí či nejakom priesmyku, kde by ma snehová prikrývka odrezala od sveta.
Poživeň v podobe zajaza v tom listnatom leséku na opačnom úpätí hôr mi spravila viac než dobre. Cítil som sa plný energie a neriešil som ani škodoradostné= veveričky, ktoré mi skúšali hádzať šišky na hlavu. Ja som pokračoval po svojej ceste, kedysi pravidelne vyšliapanej, na ktorej som míňal niektoré z veľmi starých dubov, pod ktorými som sa zvykol kedysi skrývať.
Akonáhle však stromy začali meniť tvar, nadýchol som sa vône ihličia a pokračoval priamo po pamäti na jedno prekliate miesto. Koniec koncov to jej obydlie lákalo všetkých živých i neživých.

-> Stará zrúcanina (cez Jedlový pás)

<- Dlhá rieka (cez Ostružinovú lúku)

Pre istotu som sa tváril, že som malú Flundru ani len nepočul, keď sa pokúšala piesočníkovi vymýšľať meno, ktoré som sa následne aj dozvedel. Zakar mi sympatický nebol, koniec koncov ako skoro každý, vlčí samec. Moju pozornosť upútalo najprv zmiznutie dúhy aj nesmrteľného mužíka, ktorému sa ani nedalo ten hnát odtrhnúť. Táto krajina nikdy nesklame, pomyslel som si a len tak tak som pohľadom periférne stihol Lennie, ktorá sa záhadne odpojila so slovami, či to tiež vidíme. Akože čo? Uuž aj slepá si z tej tvojej mágie elektriny? pomyslel som si a nehľadiac na tých dvoch - veď to malé nebolo moje - som sa odpojil v snahe ju nájsť.
Cesta nebola zlá, zamieril som si to na lúku, pretože sa mi tak trochu stratila. Nepoužíval som nos, uši mi zahlcovala malá čierna potvora a jej aktívny rozhovor s pieskovým, no čo si viac priať. Aspoň, že tie lejaky ustali a cítil som, že sa prudko ochladzuje, ba že v noci príde prvý mráz. Možno bude niečo na tej mágii počasia, musím sa tej beštie ísť opýtať, ach, už som tam nejako pravidelne, uškrnul som sa sám pre seba a minul prvý, vysoký strom.
Strom ma svojou stavbou upútal, pretože bol úzky, koruna nie košatá ale ťahal sa do výšky. Prekvapene som zažmurkal a obzeral sa, kde sa to nachádzam.
Túto časť severu som nemal zmapovanú teda vôbec. Les sa pýšil aj inými stromami, zelene tu bolo naozaj kopec a popri mojom zmätenom obzeraní sa som nohou čľupol rovno do prameňa vody. Ukázalo sa, že územím sa ťahá potôčik. Bez váhania som uhasil smäd a zavetril. Kde je voda, tam je žrádlo.
A tak aj bolo.
Rozklusal som sa prikrčený pomedzi mohutné stromy. Atmosféra lesa pôsobila veľmi upokojujúco, na čo som sa aj ja v duchu nejako vyrovnal z tých posledných, magických udalostí a vedel sa tak dobre sústrediť. Na poslednej tráve popri potoku som totiž objavil celkom pekného ušiaka, ktorého som pomedzi krovie aj dolapil. Pomohol som si s mágiou mu zatarasiť cestu, čo stačilo na to, aby som sa zahnal labou a prehryzol mu hrdlo. Z hrdla sa mi vydralo spokojné zavrčanie, ako mi ním stekala teplá krv. Potrava mi dodala dostatočne veľa novej energie aj odvahy, ísť tam, kam bolo treba...ale zároveň nebolo.

-> Ageronský les (cez Armanské hory)