Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V podstate počas rozhovoru s prekvitnutou som sa prestával čudovať, prečo tak moc lezie Lennie na nervy. Táto vlčica bola akosi nezmar, ktorého sa jeden už nezbaví, keď sa čo i len priblíži. Vystriedala pár ironických úškrnov a zotrvala na svojom mieste, nevzdala to ani napriek mojej mrzutosti. Lennie to máš karmu za konečne aj dobré skutky.
Cynthia sa však vyhovorila, že nemala ako poznať tunajšiu situáciu, na čo som len pretočil očami. "Ak máš funkčný nos mohla si tu Lennie cítiť a ak si netušila, že si v horách, tak si asi magor," dokončil som jednoduchý výpočet okolností a zhodnotil situáciu čiernej vlčice. Tvrdila, že bude všetkých nperajníkov ignorovať, kým bude aspoň pár percent vlčích duší, čo by ju akceptovali a prijali medzi seba. Prikývol som. "Prečo ťa omrzelo tuláctvo?" nadhodil som a rozvinul tak trochu aktuálnu tému. Nie že by som mal najväčšiu chuť na roxhovor, no najedol som a a spánok taktiež prospel, plus aspoň ma zhováranie sa s nezaujímavým exemplárom nejako zamestnávalo, čo bolo fajn. Na nejaký čas, napadlo mi.
S jej vecným postojom voči Nym som sa stotožňoval. "Ja ti nepoviem, čo je vo výchove mladých správne," zahudnral som a tľapol chvostom po zemi zo strnulosti. Rany na chrbte som kvôli zime prevažne nevnímal.
Bolo mi medzitým vysvetlené, ako to s tým ich vzťahom s Lennie je, či skôr lepšie povedané - vzájomnou znášanlivosťou a toleranciou voči tej druhej. Nemal som dôvod Cynthii neveriť, takže som len prikývol a prezrel si ju. Netušil som, ako dávno sa stal tento incident no na čiernej to očividne nenechalo nejaké následky. "Tvoj život stojí za nič, ak ti je jedno, že ti ho niekto pomohol zachrániť," povedal som len prosto a odvrátil čiastočne pohľad niekam na juh, na jazero. "Mali by ste si to ujasniť, ale to len trepem, je to váš život," odfrkol som si a zostal potichu, nehol som sa z miesta a vlčicu som si nechával stále v zornom poli.

Nebola to práve tá najveselsia kopa, s ktorou by vlk chcel tráviť aspoň trošku času. No zrejme sa aspoň zatiaľ nechystala k žiadnym radikálnym činom. Dokonca prezývku zvládla sarkasticky odbiť. "Už len po tebe a tvojej prítomnosti túžim, mam po krajine aj lepší výber vlčíc," podotkol som bezohľadne, pretože na mňa tento druh humoru veľmi nepôsobil. Aspoň nie je emocionálna a precitlivena troska, napadlo mii pri pohľade na jej čierny kožuch.
Predstavila sa mi ako Cynthia. Stále som však nemal chuť jej čokoľvek o sebe rozprávať, hoci ona tiež svoje meno vyslovila do éteru len pre to, aby jej nik nehovoril otrasnou prezývkou, na ktorej sa viacerí vlci bavili. "Prečo si vlastne vo svorke, kde ťa minimálne dvaja vlci neznášajú? A zrovna v horách bez potravy?" zahovoril som jej typické reči o území a tom ako by som tu vlastne nemal byt. Neb som idiot, vedel som to
Sruha vec je rešpektovať toto pravidlo, ktoré odjakživa pre mňa nebolo relevantné.
Hrabol som labkou do zmesky blata, ihličia a zvyšku snehu. "Tieto hory poznám lepšie ako tvoj alfa, žil som tu neďaleko. Prišiel som sem s Lennie, kamsi zaliezla," odvetil som stroho a natiahol si laby, pretože som začínal cítiť mravcenie. "Nemam dôvod za ňou ísť. Co sa však stalo medzi vami dvoma?" obrátil som tému rozhovoru zas na Cynthiu a jej zivotp????, pretože môj bol proste nezaujímavý.

Ani som si sprvu nedovolil dúfať, že by mi nejaká vyššie sila dopriala pokojnejší spánok. Zaspal som totiž pod zakrpatenými ihličnanmi celkom rýchlo s pocitom, že idem omdlieť a už som o sebe nevedel s pevne zavretými očami. Spal som pár dlhých hodín, v čo som si predtým ani len nedovoliť nádejať sa, že zvládnem oddychovať tak dlho - že to moja hlava zvládne. A ku všetkému teoreticky bezsenný.
Zachveli sa mi viečka, ktoré som z čistej ostražitosti následne otvoril a prečesal pohľadom okolie malých kmeňov, kameňov a snehu, ktorý bol viac menej roztopený a najmä mokrý. Ak som aj mal sny, nepamätal som si na ne, v hlave som mal prázdno, hoci som sa cítil neskutočne vyčerpane a odrazilo sa mi to najskôr aj na tvári. Mal som však výhodu od prirodzena, že som húževnato vydržal a nepoľavil na ostražitosti a obozretnosti ani v situáciách, ktoré ma emočne aj fyzicky predtým vyčerpali. Vďaka tej studenej zemi, na niečo to koniec koncov bolo dobré a irónia života? Že na to vlk príde a celé to pochopí až na počiatku staroby...
Povzdychol som si nad realitou, no nezúfal som si. Duchom som sa cítil na sebavedomého, mladého alfa samca, hoci nedávno tento stav spokojnosti úplne pretrhla Smrť a ja som sa tak vrátil do minulosti, o desať úrovní naspäť. Tie som musel prekonať znova.
Vycvičená myseľ na najrôznejšie podnety a skvelý sluch ma však upozornili na pohyb v mojom okolí, našľapovanie láb do mokrej trávy, do mlák a čľapkanice z nedávneho snehu, ktorý nám napadal uplynulú noc. Ľahký krok, pach povedomý... Vlčica... prekvitnutá či niekto iný? Nepohol som sa však z miesta a ležal nehybný sťa socha. Až keď dotyčná potvrdila, že o mojej presnej polohe vie, som sa obkľúkou smerom od nej vyplazil a vydriapal spod borovíc, na čo som sa so sekundovým pohľadom "au, sakra" postavil na nohy a vyrovnal sa. Nie to úplne rovnej polohy, lebo koža na chrbáte mi to momentálne neumožňovala.
Díval som sa do fialových očí prekvitnutej vlčice, ktorá bola tunajšou členkou svorky a taktiež mierne iritujúcim jedincom pre ostatných jej kolegov zo svorky. Pri spomienke na nevraživosť vočoi Cynthii smerovanej od môjho tímu nedávnych spoločníkov, som sa aj zamýšľal, na základe čoho bola teda prijatá do tej svorky. Každopádne zatrepal som mierne hlavou, pretože toto bol len môj automatický popud z toho, čo bývalo.
Pre moje psychické rozpoloženie som si ani neuvedomil jej ironickú otázku. Cvakol som zubami a stiahol mierne uši. "Dostatočne na to, aby som mohol začať ironickú vojnu nezmyslov," podpichol som ju spätne, no s nevrlým hlasom a bez jedinej štipky humoru ba sarkazmu. Iba som jej niečo stručne oznámil ako obyčajný, holý fakt. "A nazdar..." dodal som, nakoľko som našiel v sebe tú trošku slušnosti, "...vochechule," ušlo mi, na čo som len zagúľal očami. Nemám výčitky svedomia, to je celkom divný život, odkedy tento pocit nepoznám, pomyslel som si a zastrihaním uší zaznamenal jej otázku. Tak možno to prehodnotím slečinka, k niečomu už budeš, zamyslel som sa a na sekundu som vo vlčici pred sebou spoznal mladosť kamarátky Elisy, ktorá mala rovnaký temperament.
Za normálnych okolností by som na ňu ani nebol tak nepríjemný, čo môj hlboký hlas vyznieval dojmom neustálej výhružky fakt hrozne, no ani spánok a jedlo mi nepomohli nejako zabudnúť, čo by bolo ideálne.
"Ležím tu," odpovedal som proste, takmer ľahostajne, avšak rovnako hlasom podfarbeným hnevom. Nebol mierený ani na ňu, no nejako ma štvalo proste všetko vôkol okrem snehu, azda len. Zašvihal som hnedým chvostom, z ktorého odlietali kvapky vody zo snehu so zvyškami krvi koristi a tej vlastnej. Vďaka prostrediu som cítil menej bolesti takej aj takej, no na vonok som pred nikým nechcel ukazovať vlastné slabosti. Napokon som celkom šikovne predviedol len proste nepríjemného, staršieho vlka v celkom zlostnom móde, nič viac.

//Smrť Gavriilovi

Jej labky sa zastavili vedľa mňa a počastovala ma mimoriadne otráveným pohľadom. Som pre teba jed a aj tak sa ma držíš, aká irónia. Snažil som sa čím ďalej, tým viac prichádzať na iné myšlienky, aby som sa znova nezosypal. Moje ego neskutočne štvalo, že toho bola svedkom a mala na mňa páku, ak by sme sa v budúcnosti natoľko pohádali, že už nebudeme ani známymi, nie to ešte priateľmi. Takmer mi ušlo povzdychnutie, no zamaskoval som to kašľom, ktorý bol aj tak u mňa veľmi typický a to bola jedna z vecí, ktoré Lennie o mne už taktiež vedela. Dávne zranenie, blbé okolnosti, odvážny otec a psychopatická banda potomkov bez pudu sebazáchovy. Všelijako by sa ten príbeh dal skrátiť i pomenovať.
Neurčito som prehrabol sneh pod labami a mračiac sa venoval pozornosť jej. Sem tam som sa díval na ňu, no uhýbal som pohľadu do očí, čo bolo tiež u mňa neobvyklé. Lennie vadilo to, že musí zdieľať hory s prekvitnutou Cynthiou, prechovávala k nej dosť zášť a nebol vhodný čas sa jej na to pýtať. Koniec koncov tiež by sa mi asi ani len nechcelo z lenivosti jej opisovať napríklad môj vzťah so Skyggem, s ktorým možno na staré kolená uzavrieme mier.
Ona mi však náhle oznámila sucho ako ochranca, že by som mal vypadnúť a otočila sa na odchod. "Ako keby mi záležalo niekedy v živote na nejakých hraniciach, postarám sa o seba aj sám!" zavyl som po nej skôr ako sa mi dostala z dohľadu vyššie do hôr. Predpokladal som, že mieri rovno do ich úkrytu. Len si bež, aj tak si túžiš ľahnúť do tepla. Mňa sever teda vychoval o čosi neľútostnejšie a v húževnatejšieho vlka, nezlomí ma len tak mráz, hundral som si pre seba v mysli v snahe zahnať emócie. Aj vlastné aj tie jej, pretože som vedel, že jej hnev bol skôr z frustrácie a nešťastia, ako realita. Nechcel som si priznať viac slabosti, než som preukázal, potreboval som však rozptýlenie, aby som sa nevrátil do hôr.
Otočil som sa bez pohľadu na cestičku z jej stôp, ktoré zmizli neďaleko. ďalšia mágia? Vybral som sa po svojich stopách naspäť k Snežným horám. Neopustil som však tak celkom ich územie, zamieril som južnejšie s nosom blízko zemi a ňuchajúc nejakú tú neskorú večeru. Môj žalúdok chcel, moja hlava jedlo nepripúšťala v úvahu. Hľadal som len niečo, čo môžem zardúsiť a rozptýliť sa pohľadom aj na niečiu inú krv, nie na moju, ktorou som mal zlepenú srsť na chrbte a rebrách z vlastných, pomerne čerstvých zranení. Mal som však prax, že ušatci sa nachádzajú všade a množia extrémnne rýchlo, preto som veril, že keď podleziem zopár malých borovíc a dostanem sa nižšie, nejakého nájdem.
Tak aj bolo, rovno samec so samicou, hoci na dvoch odlišných miestach. Samec mal silnejšie zadné hnáty a hopsal sťa žaba, ten mi dal aj zabrať a nebyť hustého krovia, kde sa mu noha zachytila, nebol by môj nikdy. Zlomil som mu čeľusťami zadnú nohu, nech ho obmedzím na pohybe a po jeho zajačom náreku ho usmrtil. Akýkoľvek zvuk značiaci trýzeň bol lepší, ako vlčie náreky v mojej hlave, ktoré mi v ušiach pripadali ako zo skutočného sveta a vyvolávali paranoje. Samicu zajaca šlo chytiť pomerne ľahko, bola celkom pochudnutá, no aj to stačilo.
Obe moje obete som vliekol s krvavou cestou za nimi naspäť k hraniciam, odkiaľ sme s Lennie prišli. Tam som si ľahol a začal sa zabávať trhaním ušiakov na kusy, niečo som aj zhltol, ale mal som pocit, že prehĺtam skaly, preto som sa v mäse len rýpal a špinil si labky a papuľu. Miesto na nocovanie som si strategicky našiel nižšie pod malým zhlukom borovíc, nad ktorými trčala zo zeme skala, či nejaká vyvýšenina. Mal som závetrie a sneh pod bruchom mi až tak neprekážal.

//Pre zvyšok Ragar-tlupy: Savior leží blízko hranice zo Snežných hôr, sám, veľké tržné rany na chrbtici čo sa jeho vzhľadu týka, plus neodporúčam nasierať :D

<- Snežné hory

Snahu zakrývať akokoľvek stopy za sebou v snehu som zahodil a nepokúšal sa o nič, len som klusal už miernejším tempom s prestávkami v kroku, keď som prekonával horské hrebene v snahe dostať sa viac na východ. Preč od zlého. Možno do horšieho, ktovie.Beztak som vedel, že vlčica ma bude nasledovať na dané územie či chce alebo nie, koniec koncov, to ona tu bola doma. Hory postupne menili veľkosť, obklopovali ma menšie končiare, hoci pôsobili rovnako nehostinne ako tie snežné. S nočným vetríkom mi udrel do nosa pach svorky, preto som presne vedel, kedy som prešiel cez pomyselné hranice.
Vlčica ma medzitým dobehla a držala si úctivú vzdialenosť, ale počul som ju skoro neustále, neodtrhla sa. Zavetril som a snažiul sa pachy od seba rozlíšiť, avcšak ten, ktorý prináležal okrídlenému samcovi na vedúcej pozícií v hierarchii nebolo vôbec ťažké spoznať. Bol tu, nachádzal sa tu, na čo som mierne pootočil hlavu na Lennie. "Mala by si mu ísť oznámiť, že žiješ a nezabila si jeho obľúbenkyňu," odvetil som stroho, bez emócií. Zastavil som pod nejakou náhodou, slanou vyvýšeninou a posadil sa do kyprej snehovej prikrývky. Divný nápad zrovna toto miesto zvoliť ako územie vhodné pre život, čo sa tu dá vôbec loviť?
Fyziologické potreby pre život boli celkom mocná záležitosť, na ktorých nedostatok alarmoval mozog okamžite. Cítil som, že mám brucho stiahnuté, no nebolo to veľmi len hladom a ja som skutočne nemal náladu ani energiu ísť loviť. Bachol som sa do snehu a pár krát s prevalil tak, aby sa sneh úmyselne nalepil na srsť a šlo mi najmä o nedávne rany - potrebovali zachladiť a ja taktiež. Opätovne som sa zdvihol do sedu a ostražito si premeriaval okolie, či niekoho nzahliadnem. Nebudem potom za seba ručiť.

Postupne sa mi pri zdolávaní snehových závejov vracal cit do končatín. Bolesti mi úspešne tlmil chlad a práve toho som sa celkom obával, až prekonám hranicu hôr a ocitnem sa niekde v miernejšom pásme v lese, kde nebude taká zima. Nadávať budem akurát tak ešte viac, len tak, na spríjemnenie dňa svojmu okoliu.
Zápasil som s najhlbším snehom najmä na úbočí, potom sa mi podarilo dosiahnuť zmrznutej zeme a len takého poprašku, ktorý mi akurát len zakryl zelené pazúry a časť láb, ktoré zanechávali za sebou stopy. V určitý moment môjho postupu som cítil, že mám na sebe upretý pohľad. Už len z tej vnútornej paranoje som mal nutkanie sa obzrieť, dokonca som pootočil ucho, no potom mi došlo, že sa vlčica zrejme len díva na môj odchod. Tak asi je jej tam fajn, ako chcela hrdinsky zdrhnúť, už sa môže len smiať ako ja sa trápim v snehu, zamyslel som sa a premýšľal počas chôdze a následne slabého poklusu, kam asi tak pôjdem. Oči už konečne začínali fungovať zas na sto percent a na bielom podklade v bielej krajine sa dobre šlo aj v noci.
Nepočul som však za sebou ani len dopad láb na sneh, ani zosuv snehovej lavíny, nič. V ušiach mi kvílil žiaľ, ktorý nepatril mne, ale niesol sa tžýmto priestorom vzduchom. Obzrel som sa akurát tak smerom k priesmyku smrti, ktorým sme sem prešli a zamieril na opačný koniec. Mal som nejaký ten plán v hlave a dúfal som, že sa mi to zas celé nepomstí.
Počas natiahnutia končatín do dlhšieho kroku s ami však otvorila jedna z rán, na čo som jedovato zavrčal a ignoroval to. Vedel som, že potrebujem viacero hodín ak nie aj dní, aby som sa zotvil a mohol slobodne cestovať a túlať sa. Aj ona si určite myslí, že som blázon a zošaliem z večnej samoty. Tá mi ale priniesla mier, asi už teda šialený som, polemizoval som si pre seba užívajúc si ticho hôr a samotu. Keďže som napredoval celkom vytrvalým klusom napriek bolestivej rane, nebezpečné miesto aj daná hora sa mi začala vzďaľovať za chrbtom, za ktorý som sa ani len neobzrel. Ja som v tom čase už musel byť pre vlčicu len tmavý bod, ktorý sa stratí ľahko v tieni popri obiehaní náhodných balvanov.

-> Ragarské pohorie

Trúfol som si pomyslieť si, že by mohla Lennie odísť a dať na jeho radu ísť domov vysvetliť, čo sa za posledné dni udialo. Napríklad ako chcela zabiť vĺča, ktoré som napokon skoro dorazil ja, následkom irónie života som to malé šiel hľadať a nechal sa zničiť od beštie. Aké idylické. A najlepšie na tom je, že všetko kvôli nej... kvôli tebe Lennie. Desil som sa vlastných pocitov, ktoré nenávratne smerovali len k tomu jednému. Nerozumel som celkom tomu, prečo sa posledné udalosti vyvíjali tým čudným smerom, spôsobovali príliš veľa emócií a napokon som ich zavŕšil totálnym zosypaním sa následkom emočného pekla, ktoré sa nedalo zničiť, uhasiť, čokoľvek. A za to si mohla pripísať zásluhy zase Smrť.
Miesto spokojného života a radovánok z prvého snehu sme trčali uväznení na mieste tragédie, ktoré moju zlosť držalo na mieste. Vlastne možno to bola len tá zima. Premýšľal som aj o tom, ako je možné, že som ju v ten moment pri jazierku nenapadol aspoň v rámci sebaobrany, pretože mi spôsobila opsychickú i fyzickú bolesť. Aj dôsledky toho, aký mala na mňa trojafarebná psychický vplyv ma šokovali ba až desili. Nerozumel som tomu. Neznámo vyvolávalo v mojej hlave akurát tak stres, ktorý som sa náročnými rokmi života naučil úspešne skrývať.
Zošuchol som sa popri stene na presne opačnú stranu východu z jaskyne a zavrel som oči. Vyplavil sa mi z ich skoro všetok prach s drobučkým štrkom a na viečka padla ťažoba. Obrovská únava, vyčerpanosť za posledné dva dni, k tomu som si pripomínal, že včerajšok a rozhovor s Lennie ma totálne odrovnal. Dlho som odolával nutkaniu podľahnúť spánku, možno až príliš.
Lennie zostala potichu, oči už neotvorila. Mohol som si len domýšľať či spí, alebo jej pracujú myšlienky a premýšľa. Nezavadil som o ňu už ani jediným pohľadom, neprehovoril. Hrdlo som mal vyprahnuté a boľavé. Stačilo len vypnúť sebaovládanie a silu, ktorú som ešte na to mal a juž som nevnímal naozaj nič. Spánok prišiel takmer okamžite.

Ocitol som sa v snehovej búrke. Nemalo byť pekné počasie? zarazil som sa a žmúril do vetra, ktorý mi do očí vháňal sneh. Nebol som sám, už aj to bolo čudné. Bol som obklopený skupinou vlkov, viac menej bielych, nejakých šedých a pár hnedých jedincov sa tu tiež našlo. V prvom okamihu som ich ani len nespoznal, rozišiel som sa krokom preč od skupiny, na čo sa horami ozval obrovský rachot, ktorý vlka hneď donúti uskočiť a obzrieť sa.
Nneskoro. Tony snehu a ľadu sa valili na osadenstvo a trvalo to len pár sekúnd, kým sa c´všetko aj so skalami spustilo na nich. Náreky zúfalstva a bezhraničnej hrôzy, plač..."Pomoc!" ozývalo sa priestorom. Už len vytie a hluk, cez ktorý som nedokázal rozoznať jednotlivé slová... Situácia sa zmenila a ocitol som sa v nejakom lese. Všetko sa opakovalo, dookola. Pred očami sa mi zjavilo telo bledosivého vlka pokrúteného v neprirodzenej polohe, jedna jeho predná končatina nebola tak úplne v celku, v tyrkysových očiach vyhasol život. A už len úpenlivé vytie...
... ktoré ma úspešne prebudilo do reality. V spánku som sa prehodil z boka na bok aspoň dvakrát, mračil som sa hádam viac ako za bieleho dňa mimo spania a škriabal kamennú zem. Zháčil som sa, akonáhle som nadobudol normálneho vedomia, schúlil som sa bližšie k studenej stene jaskyne, na čo som napokon otvoril oči a vstal prudkým pohybom, hoci mi to spôsobilo v chrbte celkom otrasnú bolesť. Bolestivo som sykol a oprel si rany o studenú stenu, privrel oči. Vedel som, že ona je tu so mnou stále, bola naozaj neodbytná, horšia ako ploštica. Nezostávalo mi nič iné, len jej čiastočne vyhovieť, hoci v duchu sa mi rodil nový plán. Nepremýšľal som však nad ním, aby ma neprekukla a nezabránila mi v mojich úmysloch.
Ani som ju neoslovil, prešiel som pomerne potichu okolo nej a opatrne sa prednými zaprel smerom k svahu, aby som sa zošmykol nižšie na rímsu, z ktorej šla pôvodne cestička až sem hore, hoci bola zaviata snehom. Prepadol som sa doň až po brucho, na čo som zanadával a vyhrabal sa. Nna úbočí to bolo na brodenie sa, ktoré míňalo energiu, no potreboval som sa hýbať, nakoľko cit v končatinách som už čiastočne strácal. Miestami som sa teda brodil do údolia, miestami šmýkal so zvesenou hlavou a chvostom nechávajúc jaskyňu za sebou.

Keď už mi nič na svete nemohlo zlepšiť náladu, tak malá iskra sa našla, keď som ju naštval mojou teóriou. Bol to začarovaný kolobeh, jeden sme vytáčali do biela toho druhého, urážali sa, občas spolu vychádzali. Beztak som nepredpokladal, že to bude tak skoro, čo vydržím v niečej spoločnosti a teraz tu vôbec nešlo o túto konkrétnu vlčiu osobnosť. Ale kým s nikým nie som, nemám nervy, nič sa nekazí, žiadne záhadné udalosti ako posledne, utvrdil som sa vo vlastnej pravde.
Jaskynným priestorom sa akurát tak ozývalo jej vrčanie, pretože som svoju nevrlosť zjavne preniesol aj na ňu. Naozaj to potrebuješ, vlčica? Len odsekla, že ju chcela nejaká príšera zožrať v jaskyni, to asi toľko k tomu vysvetleniu, prečo sa tu cíti nepríjemne. "Ale čo budeš robiť bez jaskyne, keď celý čas túžiš ísť sa zachumlať do kožušín v Ragare?" prehodil som a otriasol sa. Srsť som mal stále vlhkú kvôli prostrediu, v ktorom sme sa nachádzali a úprimne som veril, že sprška, ktorá šla aj na vlčicu jej musela dať najavo, že ja momentálne nie som ideálny adept na zohrievanie. Aj tak som nemal náladu ani chuť na akýkoľvej telesný kontakt. Mohol som byť rád, že mi krv zase prestala tiecť z toho chrbta, ktorý sa bude hojiť ešte celkom dlho a veril som, že pod hrubou srsťou zostane naveky jazva ako pripomienka časov minulých.
"Tá vypočítavosť vlčíc, doslova u všetkých je nehorázna," poznamenal som na jej náhle prehlásenie, že sa jej tu vlastne celkom páči. Ľahla si a zavrela oči, bola dosť dlho potichu. Frustrovane som zaúpel. Čo mám s tebou robiť, nechať ťa tu skapať, keď ani jedného z nás Smrť nechce? Ako jej vysvetliť, že sa nezmením. Bude trvať celé mesiace, kým si zas hlavu obrním pred tým temným, všetko tá beštia zo zrúcaniny zničila, všetku snahu a úsilie mať normálny život. Len ako daň za to, že vlastne nie a nie umrieť. Koľko mám vôbec rokov? Videl som v odraze vody, že mám sem tam striebornú srsť. Prečo sa stále cítim mlado? Toto tu bude nekonečné... Pustil som preč svoje sebaovládanie a obrátil hlavu na vlčicu, ktorá beztak mala oči zavreté.
"Presne pre to všetko, čo teraz cítiš som ti nechcel povedať nič. Donútila si ma, psychopat," ozval som sa do priestoru medzi nami, hoci posledné slovko som sotva zašepkal, bolo to len moje hundranie pre mňa a moju... spokojnosť asi ťažko, pre lepší, sekundový pocit. Môj hlas mal stále podtón zlosti, avšak ale aj frustrácie. "Mala by si ísť domov aspoň oznámiť, že žiješ, Flundre na tebe celkom záleží, čo som si všimol," zabrblal som neurčito a pomrvil sa v sede dívajúc sa zas von, sledujúc malé vločky.

Lenost mě neopouštěla. Strávil jsem několik dalších, dlouhých minut převalováním se ze strany na stranu dokonce i na záda. To jsem s tlapami nad sebou bubnoval do stropu převisu, pod kterým jsem ležel schoulený v malém klubíčku. Uvažoval jsem asi tak nad tím, jak může být skála nade mnou a kolem mě stará, což mou náladu však přivedlo do takové mrzutosti, že jsem shodil nohy zas na bok, na zem, a začal zabírat a plazit se ven. Cítil jsem, že došlo ke změně počasí a na nos mi padla první, sněhová vločka. I takový moment, kdy vám kus zmrzlé vody dopadne na nos a následně se přemění tělesným teplem na vodu zpátky, i to mi vědělo zlepšit den. Potešene jsem zavrtěl ocasem a chytal vločky, nedíval se pod nohy, prostě se toulal lesem a chňapal zuby po vločkách. Jaká to zbytečná činnost, že?
Nic mě nedokázalo vyrušit a vytrhnout z aktuální zábavy, kdybych zelenýma očima periferním pohledem nepostřehl rychlý, hopsavý pohyb. Asi bych toho ušáku i ignoroval, kdyby se mě nepokoušel vytočit. Přihopsal ke mně, pak sprint do křoví opodál, které se ještě chvíli třáslo, jako kdyby tam těch králíků byl celý harém. A pak zase hop sem, hop tam tak, abych ho viděl. Chce mi snad něco ukázat kromě toho, že to je potencionální večeře?

//1k

Nevydržal som sa dívať do tmy večne, postavil som sa na nohy a vrátil sa naspäť ku vchodu jaskyne. Vonku stále snežilo, hoci sa to nedalo s určitosťou nazvať víchricou. Zmenilo sa však svetlo, pretože nastala noc. Vďaka snehu sme mohli síce vidieť pomerne dobre a do široka, do ďaleka, no aj tak sa mi priečila celkom predstava, že by som ju proste mal nejako vykopnúť odtiaľto nech si ide. Veril som maximálne jej schopnostiam, pretože to bola silná vlčica ako po magickej tak i po fyzickej stránke, no predsa... niečo mi aj tak stále vŕtalo mysľou. Ja neviem, potrebuje sa zabiť v horách? No prosím, hľa tamto za zákrutou ju zasype prvá lavína. Nie, dve vlčice vyhrabávať nebudem, odfrkol som si a mračil sa s pohľadom upreným von.
Lennie sa pokúšala zjavne prinútiť ma navštíviť ten Asgaar. Aby si sa ma zbavila a mala pokoj. Potvrdila mi, že ten malý kostlivlk vo vrbovom lesíku bol naozaj Arcanov syn a jeho partnerky. Čo je síce škoda, že som ho videl iba vo forme kostí ale... nič čo by ma položilo, nie je to dôležité. Akurát som sa zarazil, že si otvorene priznala, že to malé busí byť rozkošné, na čo som si ju kútikom oka premeral, či sa neškerí od ucha k uchu a myslí to vážne. "Ak si so mnou len pre to, že by som bol potencionálny materiál na tvoju armádu malých flundier a faganov, tak to sa neobťažuj. Majú troch potomkov, nie sú moji, nezaujímajú ma." Môj bas znel veľmi chladným dojmom a mračenie sa tomu nepridávalo. Hovoril som priamo a narovinu, úprimne, nech to vyznievalo akokoľvek hnusne či kruto. Hoci som už bol ochotný sa s ňou rozprávať, stále som bol psychicky labilný a moja nálada a rozpoloženie sa vedelo zmeniť doslova z minúty na minútu tak, ako tomu bola svedkom pred chvíľou. Chcelo sa mi nariekať a vyť za mŕtvymi, no zároveň celé to všetko spätne mi prišlo vtipné. Bolo to divné, bol som ja divný? Určite áno. Ale ako som tak obrátil hlavu na Lennie pri spomienke na všetky tie dni v Narvinijskom lese... aj ona bola vtedy divná - vlastne aj teraz, pretože som netušil, aké má so mnou zámery okrem toho, že jej mám robiť vankúš.
Prešľapol som z laby na labu, v ktorých som skoro stratil cit. Nemohol som povedať, že by mi bola zima. Keď sme boli malí, bratia, bola nám takáto zima, sužoval nás mráz. vy už ste na lepšom, určite menej nehostinnom mieste... a mne už zima nikdy nebude.
Predtým som musel zápoliť so zimou a teraz s protivnou vlčicou. Jej postoj sa tiež zmenil, až som musel nad tým pretočiť oči. Najprv dobre že sa nejdeš pretrhnúť od pomoci a ľútosti a vlaatného zúfalstva, že skapem, potom nič nepriznáš a ja som ten idiot, lebo sa ťa snažím od seba odohnať, aj keď mám dôvody. Ach život, bolí ma z nej hlava, čo si to vytvoril, posťažoval som si v duchu a počúval, aké uštipačné slová si ešte jazyk vlčice pre mňa nájde.
Potvrdila mi akurát tak to, že už sa jej nezbavím. Zaškrípal som zubami, nálada sa mi zas menila na zlostnú. Mal som toho plné zuby, boleli ma oči, čo som akurát tak na jedno oko videl lepšie, čo ju absolútne netrápilo, z nej ma bolela hlava a ako som si aj myslel, akurát sa smiala tomu celému. "Dobre vedieť, že mocná Lennie je pos*atá z tmavej jaskyne, aspoň tu budem vždy môcť byť sám," riekol som podpichovačne a potichu zavrčal. Bojoval som sám vnútri s tým, aby som neupadol zas do hlbokej depresie, čo by som tu len mrzol a díval sa bezducho na hory ešte niekoľko dní.
Odtiahol som sa, keď sa váľala a z nudy s mágiou vytvorila akýsi obraz králika, ktorý zase zmizol. V duchu ma striaslo, čím tá prekliata vlčica ešte nezvládne vlka prekvapiť. Avšak zdalo sa, ako sa pozviechala na nohy, že sa chystá domov, vykúkala von, že vločky síce lietali, no nebola búrka, hoci sivé mraky zakrývajúce mesiac hovorili o opaku. "Ak sa necháš zasypať lavínou vedz, že teba odtiaľ hrabať nebudem." Au. Nepozdávala sa mi predstava, že pôjde sama. Povzdychol som si, sadol si na okraj jaskyne a čelo si oprel o kamennú stenu dívajúc sa kamsi do hôr, do diaľky. "Choď domov, kým ho máš za tie potulky s Flundrou, ja mám domov tu... a nikde," zahundral som a nervózne švihal chvostom v nepravidelných intervaloch. "Si predvídateľná, očakával som, že toho hneď budeš zneužívať, že ti vlk ukáže vlastnú slabosť. Rýpni si do mňa, ak ti to urobí dobre. Môžeš mi načať telo aj na rebrách, potrhať ďalších pár kusov, tvojmu egu to ulahodí," dokončil som chrapľavo zároveň už nepotláčajúc suchý kašeľ, ktorý sa dral z pľúc na povrch. Pritisol som si hlavu k hrudníku potichu dusiac sa, sem tam vrčiac. Po utlmení som zase s prázdnym pohľadom snehové vločky, ktoré sa v elegantnom tanci spúšťali na hory a svet vôkol.

//Team Cynthia!

Uvedomoval som si do akej miery som bol na ňu nepríjemný a možno ma to aj štvalo, niekde hlboko vnútri, no inak to so mnou v danej chvíli ani nepohlo. Neocenil som jej snahu poskytnúť mi trochu tepla, neriešil som vlastné premrznuté hnáty. Aspoň tú hromadu zlého a problémov nevnímam.
Obrátil som na ňu hnedú hlavu až po tom, čo som vycítil jej neistotu a zachytil jej rýchly pohľad za nás, pretože potvrdila, že ju to tu celkom desí. "Lebku mala na padrť, neboj, nepríde ti od chrbta kostlivlk," zamumlal som morbídne. Vždy to mala lepšie, len o tom vedela, že je tu pochovaná, respektíve jej ostatky. Ja som to mal horšie, čo som také telo ťahal až sem ešte pokryté kožou a tak ďalej. Ale takéto bežné javy ma už nemohli vykoľajiť po všetkých zlých skúsenostiach a najmä úmrtí bratov. Staval som sa preto k tomu už pomerne ľahostajne, paradoxne tu som vedel premýšľať, prekonať depresiu - teda potlačiť ju do úzadia a zase nejako polovične fungovať.
Vlčica sa prevalila a podotkla, že aj takéto príbehy by sa mali posúvať ďalej. "To by vymrela pri mojom šťastí polovica populácie, každý zmizol alebo skapal, čo to vedel," podotkol som nehľadiac na jej city, pretože sa to vlastne týkalo aj jej. Celá tá séria zmiznutí a náhod však nemusela m´byť nutno mojou chybou. Nikdy nebudem vedieť, či žijú tí, čo odišli alebo nie. A mohli umrieť aj vlastným zlyhaním či zmrznutím počas zimy ako tuláci. Také veci sa dejú.
Ja som len zložil hlavu zas na studenú zem a chlad, ktorý už sa mi asi aj úspešne zaryl do kostí som ani len nevnímal. Zavrel som oči a snažil sa udržať sa nejako pri zmysloch, len bdieť, aby neprišli tie hrozné obrazy v spánku, čo naozaj hrozilo tak na deväťdesiat deväť percent. Vyrušila ma však zas Lennie s jej bravúrnym nápadom - a to ísť navštíviť Elisu. Chápal som, že to myslí v dobrom, ale necítil som sa na to ich vidieť. "Nechcem ich vidieť, bol som tam minulú zimu," precedil som skrz zaťaté zuby. "Možno by si mala ísť, keď svitne ráno, nech je pre teba cesta bezpečná, ja to tu poznám spamäti, hoci už niekoľko hodín nevidím," vysúkal som zo seba už trošku menej mrzuto, no stále som bol potichu a zamĺkly. V hlave sa mi prehrával scenár, čo spravím, ak ju proste len na slovo neodplaším, aby konečne šla domov, do tepla. Vytiahnem ju zubami do najbližšieho záveja? To ju stačí strčiť von z jaskyne.
Potichu som zaškrípal zubami a presunul sa trošku viac do tmy ukazujúc trojfarebnej, že nič na mňa nevyskočí. Díval som sa len do tmy. Odpočívaj a dávaj na nás pozor, vždy si vedela byť všade prítomná, prebleslo mi mysľou. Taktiež aj pár spomienok a zvesil som uši, keď sa mi v hlave zase ozvali hlasy v podobe nárekov. Prišlo to, odišlo, kedy sa tým hrôzam zachcelo. Hory vyvolávali nostalgiu, no zas kdekoľvek inde som sa necítil v bezpečí aj sám pred sebou samým. Nervózne som švihol chvostom a zaškrípal pazúrom o kamennú zem. "Kam máš na pláne ísť?" ozval som sa potichu narážajúc na jej predošlé slová o tom, ako si ona odbehne a potom by po mňa prišla do asgaaru. Ja už nie som vĺča, nepotrebujem opateru.

Stále som sa v duchu čudoval ako to, že išla vôbec za mnou. Situácia pritom neľahká, uprostred zasneženého večera a pred snehovou búrkou do hôr. Počul som jej zrýchlený dych, hoci zdravotne na tom bola lepšie ako ja. Aj som si pripúšťal, žebyť v pohode a pokoji tak sa nevydriapem hádam ani po úpätie týchrto hôr, nie až sem. Dobre, je húževnatá tak, že neskape v polovici cesty, čo si ja až v cieli všimnem, že proste chýba jeden kus. Len som si pre seba poznamenával v duchu a sem tam privrel oči, keď do jaskyne zafúkal vietor.
Podľa jej nasledujúcich slov som si len potvrdil, že ma naozaj veľmi dobre počúvala. Preto to icho z jej strany, nebola to ignorácia, čo som si vydýchol. Po zistení reality by som sa akurát tak naštval do biela. Na jej slová som však len čosi neurčito zabrblal na súhlas a stále očami tikal po horách vôkol nás, nepohol sa z aktuálnej polohy. Bol som ale rád, že som ju počas výstupu sem uviedol aj do rozpakov a aj keby mi čosi chcela podotknúť, asi by sa nedonútila to zo seba vysúkať. Odrazu aká submisivita, kde sa to v nej berie, začudoval som stále udržujúc nehybnú pozíciu. Všimol som si však aj to, hoc som bol celkom zronený, aká zdržanlivá zostala trojfarebná po vstupe do úkrytu, chvost mala takmer stiahnutý, len bezducho pozorovala steny a vyskúšala si po mojom priznaní si aj presvetliť zadnú časť. Bezúspešne, len ja som vedel, že je to fakt dlhé a tak ďalej.
Zase som raz pocítil emócie, ktoré by som práve nepripisoval sebe a mierne sa otriasol , pretože bolo nadmieru očividné, že sa to tu Lennie nepáči a nevybrala by si takéto miesto na volné chvíle počas nezáväzného pokecu.
Rozhovor však razom zmenila. Ja som za to úmyselne meno nezmieňoval, ona vykopala ďalší dôležitý črep toho, čo bolo. Moja reakcia bola čisto obranná, priestorom sa ozvalo moje hrdelné vrčanie. Keď si ku mne ľahko a položila na m§a chvost, len som sa otriasol, obrátil sa v rámci bolestí chrbta a chvost jej zmietol zo seba labou. Nneznášal som ľútosť v akejkoľvek forme. Spätne ma potom mrzelo, že som sa takmer po nej zahnal, no čo viac mohla odo mňa očakávať? Práve som jej spomenul, ako som zmasakroval bývalú partnerku na smrť; nuž ktoby rád v mojej blízkosti zostrval, nikto.
Náhla zmena atmosféry spôsobená jej zmenou nálady ma takmer vyviedla z miery, zmätene som sa na ňu pozrel. Stále som sa cítil pomerne zraniteľný, hoci navonok som to šikovne zastieral a predstieral vlastne opak. Preto ma jej atypicky, nelenniiovská, nežná reakcia zaskočila a stuhol som na mieste. Hrablo jej z tých vĺčat. Ona si chce adoptovať Flundru, alebo čo, že je taká milá, predpovedal som tie najrôznejšie vysvetlenia jej správania sa. Moja hlava si nič nedokázala pripustiť a zároveň som si ju sám nechcel púšťať do života. Nnejde ani o konkrétne teba. Ide o všetkých, všetkým je lepšie mimo moju prítomnosť. Trhane som si povzdychol, v podstate stále minimálne hýbajúc sa. "Budeš mať kožuch zbytočne zmáčaný, neopieraj sa," zahundral som neurčito ako výhovorku na vysvetlenie, prečo by bolo fajn, keby sa odtiahla. Zároveň ma to však popudilo a polomokrú srsť naježil, pričom tak viac vystúpili na svetlo najnovšie rany pozdĺž krku a chrbtice. Až by som chcel tulivak, asi by som išiel za Životom, nie? Jednoduché. Iba jej labu som si nechal prehodenú cez moje predné a nijak to gesto zvlášť nekomentoval, pretože konečne prišla s niečím užitočným - rozprávala mi o mieste, na Gallirei? ktoré malo moc spojiť náš svet s dušami tých po smrti.
Už a väčším záujmom som natočil ucho, no na to potichu zaškrípal zubami a odvrátil hlavu . "Vidím ich každý deň, každú noc. Nepotrebujem viac." Hlas som mal veľmi odmeraný, napriek jej vyznaniu, úprimnosti a prekvapivej vďaky.
Bola vďačná a vďačnosť som vycítil, na okamih som sa ak cítil ja. Tento malý náznak však rýchlo pominl, ešte skôr, než sa začal. Cenil som si to, že sa Lennie takto prejavila, no zároveň ma škrelo, ťže to muselo bzť za takýchto okolností a tak ďalej. Odtiahol som sa od nej v neskrývaných rozpakoch a zvesenými ušami, pretože ma už nežrala len jedna vec, ale rovno dve. Môj tichý, emocionálny boj. O koľko rozdiel oproti realite a fyzickému boju.