Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Pridaný 1 kryštál.

<- Východný Galtavar

Lennie zostala aj naďalej potichu. Nepočul som z jej tlamy ani potom, čo som sa náhle objavil z iného smeru v lese zas pri nich, no ako som po očku pozeral vôkol, naozaj tu nesnežilo a skrz stromy prenikali slnečné lúče, čo bola obrovská zmena oproti chumelici na pláňach. Gallirea je nevyspytateľná, zahováral som vlastný magický počin v myšlienkach a len zaškrípal zubami, keď mi vĺča predstavilo celú situáciu a sebecké správanie jej rodičov. "Pozri... v prvom rade ide o to chrániť život - ten svoj. A keď už život stvoríš, všetko ostatné ide bokom a zase by si sa mala zamerať na to poslanie ochrániť ten malý život, ktorým si bola ty a sestra. Urobili opačne, sebecky a nezodpovedne, s ťažkým dopadom na teba. Moji rodičia boli rovnakí, možno trochu viac krutí," rozhovoril som sa trošku viac, nech nemá zlý pocit, pretože vo mne prelomila mrzutosť, keďže ani nejaká flundra si takýto počiatok života proste nezaslúžila.
Hoci som sa pozrel sem tam aj na Lennie, hoc v mojich zrakoch nebol záujem len ľahostajný chlad, uvedomil som si, že netuším ako presne to mala. Vždy všetko hovorila s impulzom a stručne. A napriek tomu si len otravná a svojská,l je to povaha, nemáš v sebe démonov, pomyslel som si a odkašľal si, čo ma skoro donútilo zastaviť kvôli záchvatu, pretože poredsa len som míňal dosť energie ,aby išli vlčice pod peknou, rannou oblohou bez snehu. Tak či tak nás očividne čakala dlhá cesta plná brodenia sa závejmi, ak intenzita sneženia neprestane po celý deň. A ono neprestane celú noc. Zavše mi malá ešte dodala, že ju našla práve Cynthia, keď zablúdila ku smrti predo mnou. Aspoň som nebol na zlej stope. Neodpovedal som jej, len čosi zavrčal.
Predral som sa za trojfarebnou skrz krovie a umožnil mágiou zeme aj malej flundre prejsť skrz konáre, ktoré sa pred ňou rozostúpili. Zhlboka som sa nadýchol a pridal do klusu, nech sa mi zas trojfarebná nestratí. Čo uvidíš ty, až prídeš tam, kam ideme?

-> Zarostlý les (skrz Kierb)

<- ZG (okolo jazera)

V prvom momente som si ani neuvdeomil ako rýchlo sa dá zmiznúť ostatným, že som sa vlastne účelne oddelil od skupiny a vzdialil. Obe vlčice bežali viac menej po hraniciach územia a očividne smerom k hvozdu na východe. Obzrel som sa však za nimi až som bol dosť ďaleko a tie dve boli ako malá a veľká bodka v diaľke. Stačí mi vedieť, ktorým smerom idete, pomyslel som si a švihnutím chvosta sa otočil a bežal vytrvalým klusom cez pláň. Dával som si bedlivo pozor na labky, aby som nezahučal v nejakej jame alebo nepodvrtol si nohu na jame vyhĺbenej v zemi od bylinožravcov, ktorí sa motali napriek zime stále po pláni. Cítil som, že začína naozaj mrznúť a zamračil som sa na nebo. Mračná, z ktorých sa začali sypať vločky sa rozostúpili priamo nad hvozdom, kam mierili vlčice. Cítil som úbytok energie, no zároveň v duchu žasol nad silou tejto mágie. Prečo mi toto tá hnusná beštia umožnila? Nie je to aj voči jej záujmom trochu?
Beztak som vedel, že sa môže čokoľvek stať v takej zime a nechcel som, aby Lennie musela sama vláčiť mŕtvolu Nym na ragarské územie, pretože by to bola iba oštara potom to vysvetľovanie.
Zamieril som teda naspäť za nimi, hoci som si hundral popod nos a nadával. Naozaj som mal náladu na všetko len nie na pobyt v spoločnosti vlkov - obzvlášť tak všetečných vlčíc.

-> Východný hvozd

//Ospravedlňuješ sa? Si normálna? :D úmyselne to hodnotím až teraz, snažila som si nájsť dostatok času na pomalé čítanie
Toto je asi najdlhší post tu, okrem iného fakt pekný, čitateľný, funny :) Sionn si nájde v úkryte 3 kryštále + drobnosť.

Lennie chápem vašu frustráciu a čo Morf tuším nespomenula, kvitujem úprimnosť a odvahu sa ozvať, najmä zastávanie si Wizku. Je to pekné a tak, no zvyšná argumentácia by bola vhodnejšia práve v súkromných vzkazoch - Ok, hlavný koment beriem, ale zvyšok mal ísť do vzkazu, neber to v zlom :)
Vlčíšek sa rozhodol ako sa rozhodol, neuznal to a hotovo. Rules are rules. Celá akcia mala systém a poriadok, lebo mala pravidlá, ktorých sa Morf s Elisou držali. Wizku má stále možnosť nahrabať si peknú pdmenu na územiach v rozcestníku ako kompenzáciu jej pokojne prihodím nejakú maličkosť nazvyš, kompromis? ;)
Uzatváram to, vyriešené, keď tak pm.

<- Ragarské pohorie (cez jedlák)

Obe vlčice, aj veľká aj malá a mimoriadne mladá horlivo diskutovali ohľadom mŕtvych. Ja som ako nepríčetná, živá mŕtvola postupoval za nimi. Kládol labky do ich stôp - teda nie že by mi sneh nejako vadil, za normálnych okolností by som sa tešil. Ale čo sú to normálne okolnosti? Zalizol som sa a cítil na papuli stále krv nebohých ušatých stvorení, ktoré mi boli raňajkami. Ako som si počas pochodu nenápadne prezeral Lennie, nevidel som na nej stopy krvi, iba kúsok zlepenej srsti som jej zbadal pod kútikom papule, no odolal som miernemu pokušeniu jej to svojpomocne umyť. Je asi zbytočné sa pýtať samého seba, čo sa deje. Moc dobre to viem, zavrtel som hlavou a nadýchol sa, trošku pridal.
Počúval som tie dve a strážil náš trojčlenný konvoj zozadu. Sem tam som sa obzrel, mračil som sa konštantne stále, ale neprehovoril som. Ony riešili rodičov Nym, ktorí boli mŕtvi a celkom som nechápal situácií, takže s odkašľaním som sa napokon donútil prehovoriť. "Rodičia ťa nechceli? Alebo ako si sa ocitla sama? Dlžíš pár vlkom príbeh," prehovoril som a jemne do vĺčaťa šťuchol zozadu. Akceptoval som jej ospravedlnenie bez slova a úmyselne som potlačil príval pozitívnych emócií, ktoré sa na mňa nahrnuli, keď mi naozaj, úprimne ďakovala. "Kde si sa vlastne vtedy flákala, Flundra?" zahundral som nie moc nadšeným hlasom a odvrátil tvár, keď ma Lennie kontrolovala pohľadom. Nemusím ti nič hovoriť, držím si len sľub vankúša na zimu.
Napriek všetkým strastiam som mal svoje zásady a sľuby som sa snažil dodržať v rámci vlastných možností, niekedy chuti. Bez ohľadu na to, ako ma neskutočne rozčuľovalo, že som jej kedy nejaký sľub dal som s tým už nemohol nič robiť. Štval ma celý svet a vo vnútri som sa rozpadal, pokračoval som len za nimi cez pláň okolo jazera na východ, sem tam zavetriac len vábny pach zveriny.

-> VG (okolo VVJ alebo kade)

Je vlastne dobre, ak si ho obhajuje a rešpektuje ho. Nech je aj toxická, aspoň je verná, premýšľal som a spätne po konverzácii s vlčicou si uvedomil aj teda to, že aj u nej sa nájde nejaká kladná vlastnosť. Lennie by si mohla v nej nájsť spojenkyňu, nie ísť proti nej, pomyslel som si a vypustil úvahy z hlavy.
Ako som sa predral spomedzi malých stromov a kríkov, začul som onedlho šramot, dopadanie láb do snehu a sem tam aj nadávky, ako sa vlčica buď to preborila až po brucho do nejakej jamy, alebo dostala parádnu facku od borovice. To bude tá karma, čo ti to vracia, napadlo mi, hoci stále som tak isto pokračoval po úbočí, nezaujímal ma chvost v podobe vlčice, ktorá prežívala vlastnú frustráciu nad tým, že ma nedokázala ako cudzinca vypoklonkovať čo najskôr preč z územia.
Napokon ma aj dobehla a prinútil som svoje laby zastaviť na mieste, obrátiť na ňu hlavu s nezaujatým výrazom. Bola naježená, jasne dávala svojimi gestami najavo, že tu nemám čo robiť. "Máš rada nebezpečné hry?" zavrnel som na oko provokatívne, no môj tón hlasu bol nebezpečne ľadový. Cynthia musela vidieť síce oči naoko pokojnej, zelenej farby, ktoré však ukrývali za sebou hrozbu, napriek zraneniam. Ale jej minimálny pud sebazáchovy ak prekoná lojalita, tak toto naozaj nebude členka tejto svorky, proti ktorej treba ísť. Nereagoval som na ňu, rozbehol som sa Ďalej klusom, po území, hoci som nešiel veľmi do vnútrozemia. Každopádne alarmoval ma sluch na dopadanie vlčích láb do snehu a čochvíľa hlasy. Musel som zastaviť.
Dobehla ma ďalšia príšerná vlčica, s ktorou som nechcel byť. Vedel som, že by pre mňa bolo jednoduchšie už dávno odísť, už vtedy, keď sa rozhodla ísť vyspať sa do kožušín. No racionálna časť mozgu vedela, že kvôli zraneniam musím zostať ležať a nabrať sily, jedlo mi taktiež pomohlo.
Bolo v momentálnej chvíli dôležité stáť a čakať. Pôvodkyňa mojich emocionálno fyzických problémov totiž odstavila Cynthiu a započul som čosi o prímerí. Odrazu rozumná. Odfrkol som si a hodil po Nym škaredý pohľad, pretože vĺča Lennie posielala práve za mnou. Jasné prečo nie, hoď mi to zas na krk! Začalo to vo mne vrieť. Snehové vločky a prostredie a chlad tlmili moje myšlienky, ktoré som mal predtým a postupne sa vracali.
Aby nebolo málo, podišla ku mne, mračil som sa, jej očiam som venoval zlostný pohľad a moja srsť sa automaticky naježila.
Prekvapila ma jej ďalšia náhla zmena správania. Možno na ňu to malé bude mať pozitívny vplyv, hm. Nie že by som vývin situácie ja nejako radostne uvítal. Jej vľúdne slová mi oznámili úmysel, snažila sa ma uprosiť. Cítil som jej dotyk, keď sa mi obtrela o plece. Boli to známe pocity, známe emócie no neboli moje. Zaškrípal som zubami a jemne ju od seba odtisol. "Nech je po tvojom," zavrčal som potichu a kývnutím hlavy ju vyzval, nech vedie, nevedel som, kde je nejaký magický jazvec, ktorý sa teda asi nedá žrať, takže to bolo celkom na nej.

-> ZG cez Jedlovy pas

//Tollpihe získal 2 kryštále + niečo malé za pravidelnú "dochádzku" :)

Cynthia nič extrémnejšie alebo vo veľkej miere z toho magického sveta tu nezažila. Tvrdohlavo si stála na tom svojom mieste, odkiaľ ma aj oslovila, keď sem došla z hôr. Odfrkol som si a potichu zaškrípal zubami. Neodbytná. Snažila sa zachrániť reputáciu jej alfy, ja som len pretočil oči. "A to vás tu žije do desať, čo bude robiť s viacerými...?" zamyslel som sa nahlas, no povedané to bolo ľahostajným tónom. Zavrtel som hlavou a otriasol sa. "Hory a Falion ťa aj tak neochránia pred krajinou a Smrťou tu za rohom," podotkol som ešte a rozhliadol sa kamsi južnejšie na koruny ihličnanov. Tam niekde v diaľke si spokojne ležala Smrť vo svojej zrúcanine z mramoru.
Vlčica však pochopila moje slová, pretože nahlas podotkla, že problém budú mať všetci, keďže to malé vĺča proste nikomu nepatrí. "Pridelí ju nejakej vlčici, uvidíš," rýpol som si do nej, pretože som proste nepredpokladal, že si bude hnedý alfa, ktorý bol zavše sám, poradiť s mláďaťom takého temperamentu. Keď sa na to pozerám z iného uhlu, všetky vlčice tu má tak nejako divoké, napadlo mi, pričom som si spomenul aj na to, že mi Lennie spomínala členstvo Haruhi tu, ktorá napriek veku bola vždy až moc zhovorčivá a vitálna.
Následne som ju urazil a pohŕdavo si odfrkol. "Vzťahovačná slečna" zahundral som a pobral som sa smerom popri hranici, stále po ich území dole z kopca. Zoskočil som zo skaly, za ktorou som bol predtým ukrytý, len čo som o ňu škrabol pazúrmi a na pár sekpnd sa Cynthii úplne stratil z očí. Vôbec ma nezaujímalo, či ma bude naháňať a taktirž si skočí medzi pichľavé borovice. Ja som sa prikrčil a po jedle plný energie celkom šikovne podliezol popod malé stromy pokračujúc smerom na hrebeň menšej hory pod našou polohou pred chvíľou. Tušil som, že ma bude prekvitnutá asi nasledovať, minimálne z diaľky, pretože pred mojim náhlym odchodom sa pýtala, kam že sa chystám. Ďalej od teba a toxického vzduchu.

Lenivo som sa zodvihol a vydal sa teda kamsi na západ, aby som preskúmal najbližšie územia a skúsil čosi uloviť. Lov mi pripadal v momentálnom psychickom rozpoložení ako najlepší nápad práve na okolitých planinách, preto som opustil postupne ihličnatý les a zamieril si to na zoskupenie obrovských lúk, ktoré počas leta zvykli bývať posiate kvetmi všetkých druhov. Lákavá idylka pre melancholikov a vlkov s vrodeným živlom zeme, len čo je pravda. Len taká škoda, že za posledné roky som nadšenie pre prírodu nejako stratil, pomyslel som si s kyslým úškrnom a klusal najprv pozdĺž hraníc lesa, či nemá nejaké to malé zvieratko noru blízko hraníc.
Labky som kládol na čiastočne zamrznutú deň z uplynulej noci a sústredil sa maximálne na nos a sluch. Lámanie akejsi malej halúzky a šuchot. Letmo som otočil pohľad na dané miesto kúsok mne za chrbtom a pomaly prikrčený sa otočil a prisunul ku kroviu po mojej ľavici. Len poď, ak by si mal pud sebazáchovy, nikdy by si neskončil ako niečia korisť, prihováral som sa v duchu pomyselnému šuchotu v kríku.
Lenže aké bolo potom moje prekvapenie, keď si spomedzi konárikov nonšalantne vypochodovala samica bažantia, ktorá ma v prvom momente ani len nespozorovala - veď ani čuch tie vtáky nemali riadny. Lišiacky som sa pousmial, pretože mi už aj žalúdok celkom statočne zvieralo hladom. Ladným skokom som sa priblížil k bažantici, ktorá sa dala na zbesilý úprk. Len čo sa o to však pokúsila, ja som sa pripravil a prišľapol jej šikovne chvost, na čo som sa na ňu hodil a prigniavil ju pod sebou. Lýtkom vzadu som jej zabránil prekĺznuť spodo mňa na čo som jej zlomil väz a čo najväčšiu časť ošklbal, aby som sa ako tak dostal k raňajkám. Lenivé ráno pomaly postupovalo, slnko sa dvíhalo nad obzor a na lúke sa trblietala ranná rosa v podobe námrazy. Lenivo som zívol a ígnorujúc prírodné nádhery sa venoval len skorému úlovku.

//Pridané 2 kryštále

//Wizku získala 1 kryštál :)

//Styx pribudli do úkrytu 2 kryštále :) (a čokoľvek je správne, miesto 'ať' by tam bolo slovo 'nech' ale inak super).

//Lennie si polepšila o 2 kryštále, nice.

Prestával som mať akosi chuť sa s ňou o niečom zhovárať. Len vyvrátila moju domnienku, že je tak trochu mimo, na čo som len čosi nezrozumiteľne zabručal. Podotkla, že pri divných a magických útokoch tejto krajiny je asi aj lepšie ak nie je tulák. "Ani zďaleka si nezažila to najšialenejšie a ak mieni vaša Alfa ochraňovať cudziu flundru na úkor ostatných, tak potom je jedno, či si tulák alebo nie." Možno až príliš pesimistický obraz toho, čo sa bude diať ďalej?
Všetky slová k nej boli vyslovené priamočiaro, nepotreboval som dumať dlho nad tým a tým, ako len formulujem nejakú hlúpu vetu. Možno môj spôsob premýšľania vyznel kruto, avšak jej jazyk taktiež očividne nemal zábrany pred ničím. Vlčica sa však akosi rozhovorila na moju prostú otázku, na ktorej odpoveď som vlastne až tak horlivo nečakal a netriasol sa pre to, aby mi vôbec odpovedala čo i len jedno slovo, nie to sa ešte takto rozrečnila. Preto ma zarazilo, že sa so mnou rozpráva, ako keby sme tu len trávili lenivý deň ako dvaja starí známi, ktorí dostali chuť po spoločnosti a konverzovať. A pritom mne sa tá chuť postupne vytrácala, na chlad som si dokonale zvykol, no bolesť z rán to začala prebíjať. Beztak to nevolo horšie ako hlava a migréna, ktorá snáď neutíchala, ale je to otravné, keď vás vnútorne irituje aj čosi ďalšie.
"A kto ju má vlastne na starosti? Sama sebe paňou," odsekol som na jej polemizovanie o tom, kto by mal malú, čiernobielu flundru vychovať. Ale nezdalo sa teda, že by tu boli aj jej rodičia alebo, že by sa plánovali niekedy vrátiť po mláďa. Ak boli ešte živými. Na jej vzťah s Lennie mi odpovedala asi toľko, že sama netuší, čo jej vadí, hoci predpokladala, že to možno bolo len niečo malé, čo ju proste dvakrát tak štvalo. Zamumlala, že keďže chráni Nym, je zlostnejšia a Cynthia priznala, že by ju asi usmažila bleskom. Odfrkol som si. "Netreba ju podceniť, viac ti k tomu nepoviem," dodal som stroho a rozhliadol sa. Z môjho výrazu, ktorý trval tak pár sekúnd pri spomenutí blesku muselo byť jasné, že ja som už na vlastnej koži čosi podobné od trojfarebnej pocítil. To je asi jedno čo použije, vždy to bolí a najmä štve, pomyslel som si mračiac sa pri spomienke na ten chlpatý chumáč, ktorý ma toľko kedysi otravoval.
Zavetril som. Nikde vôkol ani len náznaku pachu alfy, ktorá by sa k nám blížila overiť situáciu. Možno jej toľko verí? Pozrel som sa očkom po prekvitnutej vlčici. Jej srsť bola huňatá, no beztak sa nemohla vyrovnať mojej hrubej srsti, ktorá proste bola všetkým stavaná na tieto podmienky. "A nie je lepšie byť tulák v nížine a lese, ako člen svorky v celoročne chladných horách?" Podal som to ako rečnícku otázku, vlastne som ani neočakával odpoveď a rozhliadol sa na to.
Ani sme tu spolu nesedeli nejako dlho a už sa vyzvedala prekvitnutá ohľadom rán na chrbte. Zježila sa mi srsť akonáhle sa opýtala a zavrčal som, odvrátil som od nej pohľad. "Očividne vlčie zuby, vedátorka," riekol som sarkasticky a niečo si len neurčito pre seba mumlal. Tieto typy všetečné... alebo len proste chcem byť asi sám, zamyslel som sa a pohľadom nasledoval jednotlivé končiare v ranných mrakoch. Pomedzi kopce s preháňal silný vietor, pred ktorým som sem tam musel skloniť zrak. Začal som ľutovať, že som nezostal vo svojom závetrí kvôli tejto, no kvôli načatému chrbtu som sa cítil zraniteľnejšie a druhý by mohli využiť príležitosť. "Mala by si si to s Lennie urovnať, ak tu chceš s ňou spokojne žiť. Lebo ona odtiaľto neodíde," dodal som potichu a poslednú časť s veľmi presvedčivým hlasom. Veril som tomu, že ako poznám Lennie, tá sa z tejto svorky nepohne kým sa ich alfa neobesí alebo neskočí zo skaly z toho všetkého tu. Postavil som sa teda zatiaľ na laby a natiahol sa s bolestivým heknutím, ten chrbát nebol ktoviečo. Vzdialil som sa od vlčice možno tak na krok a pootočil sa k nej, mohla teraz v plnej paráde vidieť "párance" v mojej koži. Môj výraz v tvári sa však nezmenil, zamračený, nevrlý.