Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Elysejské pole

V duchu som sa ani len nesnažil rátať prejdené kroky. Kroky hlbokým snehom, ktorého pribúdalo. Ustarostene som hodil rýchly pohľad na nebo, no výhľad mi zakryli neustále padajúce, snehové vločky. Odfrkol som si. "Je ti jasné, že Falion by nás musel prísť vyzdvihnúť na jeho chrbát, aby sme sa dostali teraz do hôr, hm?" podotkol som trpko k počasiu. Dokonca hoc sme sa ocitli na otvorenom priestranstve, nikde som necítil pachy kopytníkov, ktorí sa tu v lete iste museli obvykle popásať. Mŕtva krajina.
"Nie si za Flundru zodpovedná," pripomenul som jej s miernym náznakom vrčania. Toto cestovanie snehom a nechutným mrazom neumožňovalo zrovna príjemný rozhovor a pohľady z očí do očí. Mohol som ju po čase akurát tak nechať ísť vpredu a dívať sa na jej... odznaky v srsti na chrbte. Stihla ma však takmer odrovnať s tým, že budem určite jej spolupáchateľ. S akou istotou si za tým stojíš, napadlo mi a pomaly som zavrtel hlavou. "Ja som zabíjal aj vlkov aj vlčice, čo tie dve? A nehovorím o jednom jedincovi," odpovedal som jej morbídne prostým faktom, ako to v realite bolo. Mal som proste jednoduché vysvetlenie na to, aby som sa nemusel zapájať do ich šarvátky alebo si teda nejako obraňovať Lennie. Mám skôr obavy, že by už proste potom... neboli a bol by tu len Falion a k tomu by došlo, držím sa od tohto už ďalej, pokračoval som mlčky za ňou. Ani som sa nesnažil jej niečo hovoriť či našepkávať v mysli, proste som ten chaos nevedel v hlave zastaviť a myšlienky mi išli samovoľne.
Tému s Kesselom sme uzavreli, obaja sme boli presvedčení, že našiel dobrý a nový život. Uurčite lepší ako v tomto svete hladomoru... ku... to je seriózny problém, toto sa k tomu minimálne blíži, privrel som oči a snažil sa orientovať v hlbokej noci, v ktorej sme nemohli vidieť, tempo sa preto spomalilo na neisté plíženie sa krajinou. A Lennie? Tá si stihla ešte aj robiť starosti o vĺča, ktoré bolo niekde v lese neďaleko a bez nás. ,Možno zasypané snehom. Len som pretočil očami. "Som na hrane momentálne, nepokúšaj," poradil som jej skoro neslyšne a počúval okolie.

-> Zubria vysočina

Missák
Za mňa určite Starling, pretože sfarbenie je proste úplne super a hlavne ma ako jeden z mála sivobielych vlkov naozaj zaujal. Druhého volím Tollpiheho, pretože ako viacerí zmiernili, ten fľak je proste cute a celkovo sú moji favoriti hnedi vlci, s bielou nikdy nič nepokazíš :)

MISS bude Wolfganie pre jej chutný kukuč a jednoduchosť, pretože v jednoduchosti je krása. Prívesok je decentný, hodí sa k nej, je prirodzene sfarbenia ako aj vlci v prírode a tak ďalej.

Miss prcek bude určite Flundra (teda Nym) s jej drzosťou a chutné sfarbeným kožuchom, rozhodne jej musí konkurovať Gavriil, pretože kožuch jednoduchý, no jedinečný a povaha lenochoda s ruským prízvukom... Top :D

Taktiež sa prihlasujem.

//Pridaný 1 kryštáľ

<- Húštiny

Aspoň ešte stále premýšľa, pomyslel som si, keď začala vypočítavať možný scénar situácia, ktorá nastane, ak teda Falion pôjde dole. Pomaly som prikývol. "Tie dve by určite mohli ísť proti tebe, hneď ako by bol okrídlený fuč," začal som pomaly a zamysleným hlasom, "no pud sebazáchovy by im nedovolil ísť proti niekomu, kto sa postaví rovno ako autorita. S pasívnym prístupom ti pôjdu po krku ešte skôr ako budeš delta." Bol som možno trošičku negatívny, no technicky to vlastne bola realita. Ak sa rozpadne, tak je to aj tak jedno, vlk tam môže zostať a má parádny úkryt, o ktorý by sa síce asi musel pobiť... Ako to tak vidím s touto zimou, budeme sa biť aj o žrádlo, premýšľal som, kým tu sa mi náhle tok myšlienok stočil k počasiu. Mráz bol v noci hádam ešte horší, hoc aspoň nefúkalo. Zavetril som, no život som tu necítil žiadny. Ak sa nám podarí sa dostať naspäť do Ragaru.
Kúzelná Lennie ma však omylom sotila do snehu, na čo sa jej na tvári zjavil ľútostivý výraz. Ja som bol paranoidný a premeral si ju podozrievavým pohľadom. "Neskúšaj to na mňa hrať, lebo ty budeš tá dole a v snehu," zavrčal som hravo a trochu pobehol napred. Uškrnul som sa, keď si Lennie pri tomto mieste spomenula na čarodejnice a len skonštatovala, že z Narvinijského lesa sme len my dvaja, vulgárni, frustrovaní vlci v pokročilom veku, ktorí sa terigajú svetom. Avšak dodala, že vďaka práve Kessovi spoznala Scaritu, ktorá sa stala jej dobrou priateľkou až v Narviniji. "Takže za Scaritou si sa išla vyplakať, keď sme sa náhodou stretli a urážali sa?" podotkol som rečnícku otázku a potichu sa zasmial, aby to zas nebrala tak vážne. Na nerjaký čas ma opustili depresie, pretože ako voda v tom jazierku na severe, tak aj teraz bol všade mráz a jeho kryštáliky sa mi zachytávali na končekoch srsti a chvosta.
Trhlo mnou však až po tom, čo spomenula moju svorku. Váhavo som sa na ňu otočil a zamračil sa. "Bolo to malé, no skvelé miesto, listnatý les s mnohými mýtinami, zoskupením tôní, potoky, skalnatá vyvýšenina, v ktorej bola jaskyňa, les bol mierne členivtý, proste idylka," hoci som jej miesto opisoval, môj hlas bol ponurý ba až ironický. Všetko bola pravda, no stále na mňa dosadali chmáry z minulosti. "A Kess určite žije, je to dobrý vlk, skvelý učiteľ," dodal som a vydal sa s ňou ďalej po stopách zmiznutej vysokej na lúku opodiaľ. Všade bolo len bielo a sneh, neobzeral som sa cez deň, no v noci som začal, krajina vyzerala úplne inak.

-> Spálenisko

<- Tulipanova luka

Pripadalo jej ako zložité dat sa nejako v mieri dokopy so Styx a Cynthiou, na čo som pretocil oči. "Hľadáš problém tam, kde nie je, zatni zuby, možno by ti pomohli v tom tvojom zvratenom plane, ktorý sa ti rodí v hlave", podotkol som a kráčal snehom ďalej. Pobavene som sa uskrnul, keď si moje slová vylozila po svojom. "To vravíš ty, pochybujem, že si o veľa mladšia odo mňa, bez rozdielu na tom, že teba Život udržal aj výzorom mladú," drcol som do nej jemne nosom, ktorý už som mal pri nufaku prekvitnutý striebornou srsťou, hoci ten jej nie ako by sa patrilo. Každopádne na to prišlo drcnutie z jej strany až prekvapivo silné, ak by sa mi laba práve neprepadla pod snehom do jamy, možno by som to aj ustal, ale takto som sa polovičné vyvalil do snehu a potichu zavrcal, zároveň ako som sa staval na nohy a otriasla zo seba vrstvu navyše.
Neverila mi, že to môžem myslieť vôbec vážne s pridaním sa k nej do svorky. "Kvôli sebe by som to predsa nerobil a ako som povedal, Falion ma nevezme už len pre to, že je to idiot a jemu sa klaňať nebudem," cvakol som na prázdno zubami s vlastnou nespokojnostou nad tým, že vôbec musím o tom darebakovi premýšľať. "Však mi stále nadavas, že som starý a podceňuješ ma, takže logicky asi nebudem schopný loovec," zmurkol som zároveň kaziac jej predstavy jednoduchým v vrátením slov.
"Bolo to dobre miesto na život, najmä pri tomto mraze to v horách nebude veľmi obyvatelne," podotkol som na jej nostalgicku chvíľku ohľadom Narvinijskeho lesa. "Scarita ti bola blízka, poznala si aj jej partnera?"

—za Lennie

<- Jazvečí les

Iba som sa krtko zamyslel, videla tu svorku na pokraji rozpadu a pritom im aj takto na zimu, na to studené územie pribudli noví vlci ako posila. "Tak ich sikanuj, nech lovia, nech ukážu, že si zaslúžia miesto tam. Aj s tým lenivým alfa vlkom by niekto mal hodiť rec," venoval som jej veľa významný pohľad a následne za nadával, keď sa mi laby prepadli do nejakej zasneženej jamy na lúke. Vyrábala som sa, otriasol nalepené vločky v hustom kožuchu a užíval si sneh a vôbec to, že nemusím riešiť nejaké bočné problémy alebo jej dilema s tým, kde vlastne bude žiť. "Ja už som sa rozhodol pred rokmi, ale ty si rozhodne lepší materiál pre svorku ako túlať sa," podotkol som a zlqdil s nou krok. Véd keď už sa mame stratiť v jame a zaveji, tak ideálne obaja.
"Pozri, už som sa nejako preniesol cez tvoje rypave poznámky, to bude len o zvyku nie o tom, že by si bola iná, hoci bez šedín ti to pristane, keď už ťa ten život omladil," ozval som sa s náznakom úsmevu a pozoroval krajinu vôkol nás, ktorou sme volnM tempom prechádzali.
"Mňa si chcela nechať posledné," odpovedal som jej na to, že by si zaobstaral k ayebe vlka, čo s ňou ma aspoň toto spoločne. Neskoro.
Zamracil som sa, keď sa vyjadrila o bratovi a spomenula aj meno mne blizheko vlka. "Osobne by som ho dotrhal, ak siahol Stormovi na krk, len aby bol Alfou," precedil som skrz zatate zuby už vážnejším hlasom, no Lennie atmosféru otočila a smiala sa, že sa ju pokúšam vydierať. "Co ty vieš, možno nás tam všetkých túto zimu zabije mráz a hlad a bude sa to musieť celé zrušiť, ale nie som stotozneny s tým ubohym vlkom, ktorý sa skrýva za mágie," odfrkol som si pohŕdavo a nasledoval ju na plán, kde som posledne objavil holdy hlodavcov. Čiže čím viac sme šli, tým menej zvierat som co i len cítil.

-> HustinY

Začala polemizovať o tom, že by bolo pre ňu asi najlepšie odísť. Zavrel som nechápavo hlavou, rozum mi jej zmenu rozhodnutí proste nebral. Nechápal som to. "Kvôli niečomu si nechcela byť tulák, spomeň si na to," poradil som jej potichu a len si vzdychol. Nikdy nemalo moc význam jej niečo vyhovárať.
"A čo tak neísť po tých dvoch? Ale naopak byť na ich strane proti Falionovi, adakta ver, že túto zimu vonku len tak neprežiješ," podotkol som a ako na potvrdenie mojich slov sa do nás oprel ľadový vietor.
Nym sme napokon nechali za sebou a pokračovali okolo stromov pokrytých perinou smerom na lúku. Nechal som ju viesť, že kadiaľ, asi si chcela spraviť len kolečko v blízkosti lesa, aby sa mala flundra zase nestratila. "Mohla by si skúsiť byť otvorenejsia tým priatelstvam, ty si úmyselne odhanas vlkov od seba." Rozumel som jej povahe, videl som jej vystupovanie aj vyjadrovanie sa, bolo celkom očividne, prečo nemám a hŕbu blízkych duši okolo seba. Možno si preto tak cenila aj to vĺča. Každopádne vyjadrila sa, že ak raz vlci umru, tak tam majú aj zostať. "Vidím to rovnako, pre mňa je zbytočné otvárať staré rany," odvetil som len a celkom zaujato ju počúval, keď mi opisovala magiu jej brata. Aj to jeho meno je mi povedome, v ktorom lese som ho videl? "To je dosť mimo, vyvolať mŕtvoly, aj tí vedia niečo urobiť?" vypytoval som sa a držal sa svedomito jej boku.
Nad jej vyjadrením, že ja sa o ňu budem starať a zabezpečím nám lepšie počasie som sa musel zasmiať. "Tak to je tvoja ideálna predstava, hej? Asi začnem byť zas nepríjemný, potom dobrovoľne pôjdeš do jaskyne do ragaru," uskrnul som sa a ako sme prechádzali popri krovi, svihnutim chvosta som po vlcici odpálil snehovú nádielku a pre istotu pobehol napred, hoci bežať v hlbokom snehu nebolo dvakrát ľahké.
" A keby sa pridám ja...? " skúsil som jej zmeniť presvedčenie volajúc ponad plece. Nechcel som skončiť udupany v snehu.

-> Tulipanova luka

Jej náhly návrh ma celkom dostal. Zdvihla rozhodne môj záujem, na čo som natočil obe uši jej smerom. "Ty si mi ustúpila? Toto je pokrok v našom vzťahu," pokúsil som sa nadhodiť humorne a uškrnúť sa, hoci moje oči boli stále ponuré a zahĺbené v myšlienkach nad obavami zo stretnutia. To však v konečnom dôsledku mala absolvovať len Nym, pretože ja som si tvrdohlavo stál za tým, že som taký zbabelec, že sas dušami nechcem práve teraz rozprávať. Hrdinské.
Kývol som hlavou a vyzval ju k pochodu, len čo som po ceste hodil rýchly pohľad po Nym, no ju si už najskôr aj tak bral jazvec. Labky sa mi zabárali do mäkkého snehu a tým, že stále čerstvo padal naše kroky neboli v lese vôbec počuť. S pohodením hlavou som s ňou súhlasil a bol rád, že mi podala jasnejšie vysvetlenie. "To by som prosil, mám ich dosť... nechceš jedno?" Zrodil sa mi v hlave nápad a len mi napadlo, že by tuto od slečny elektricky nebezpečnej dostali riadnu spartanskú výchovu. Možno by sa prekonali a mali radšej mňa, svitlo mi.
Jej narastajúci odpor voči vlastnej alfe sa nedal prehliadnuť. "Ak ju máš rada, tak ju necháš tak, ja neviem, ak ti nemôže pomôcť ho zvrhnúť, tak na čo ju použiješ? Bude rukojemník alebo čo?" začal som o čosi energickejšie diskutovať, no stále tichým hlasom, len čo som po lese hodil zopár pohľadov, či sa niekto nemotá v našej blízkosti.
Nikto len spomienky. Pre ňu boli zjavne dôležité len jej dve kamarátky. "Prečo boli tie duše len dve a nie viac?" Záludná otázka, len čo je pravda. Dávno som si všimol to, že je vlastne extrovert, okolo ktorého nikto nie je, nikoho sama nechce a tak ďalej. Nedíval som sa však na ňu ale dával si pozor na labky, pod snehom mohla byť hocijaká diera predsa. Nebolo by to asi moc dobré zahučať v nejakej s celou končatinou.
Popri úvahách som dostal sprchu a výsmech z jej strany, že sa až tak s Elisou zrejme nepoznám. Potichu som zavrčal. "Viem, že má potomstvo, to je celé ak myslíš to. Nebol som v Asgaare dlhodobo, hádam aj roky, neviem čo sa udialo," hlas som udržoval v neutrálnej ba až ľahostajnej rovine. "Bojíš sa, čo by ti povedali tí mŕtvi?" opáčil som a chvíľu sa na ňu popri chôdzi díval, len čo som si sem tam otriasol kožuch od vločiek alebo kýchol, lebo mi nejaká nezbedná zmes zmrznutej vody pristála priamo na nozdre.

Sarkazmus sa jej vrátil v plnej miere. "Niekedy mi pripadá, že si to neuvedomuješ," podotkol som a premeral si ju pohľadom. Kde sa v nej berú také myšlienky?
Odvrátil som sa, keď počastovala moju mŕtvu minulosť urážkou až som mal chuť sa uškrnúť, že sa naladila zrazu na moju notu. Nedokázal som však k nebohým vlčiciam prechovávať zášť, napriek tomu všetkému. Chcel som si pamätať to dobré a šťastné spomienky uchovávať. "Asi len jedna z nich, stále trvám na tom, že nechcem vidieť ani jednu z nich, nikoho, kto umrel," dodal som si ráznym hlasom a otočil pevný pohľad zas na Lennie. Bol som odhodlaný tam ísť, ale len kvôli čiernobielej flundre, ktorá vlastne stála opodiaľ zahĺbená očividne vo vlastných myšlienkach.
Pozastavil som svoje úvahy však až po tom, čo mi Lennie pripomenula, kao nám vlastne sám žuvot podhodil pod nohy Nym. "Nám...?" opýtal som sa neveriacky a zamračil sa na ňu. Aspoň neklam sama sebe, keď si si ju privlastnila, nemám s ňou nič. Priečila sa mi maximálne myšlienka, že by sme sa o ňu akokoľvek mali starať a v podstate som to aj predtým v bažinách spravil sám od seba a automaticky, no nič to nemenilo na fakte, že som si ju nemienil prideliť k sebe ako prívesok. Odmietavo som zavrtel hlavou. Prečo si zmenila postoj?
Pár krát som sa nadýchol mrazivého vzduchu a prvirel oči, snažil sa vyjasniť si trochu hlavu. "Mala by si k nej byť konečne úprimná," sykol som jej do ucha porpi tom, ako som sa priblížil a vzdialil zároveň tak od Nym. Lennie však bola sebavedomá a presvedčená o tom, že by som jej nemohol nič. Potichu som zavrčal. "Ak takto raz podceníš naozaj niekoho, kto by ti chcel ublížiť, doplatíš na to, tvoja vec," rezignoval som a trošku cúvol, keď sa k nám z krovia vybralo tlsté zviera, ktoré si to namierilo odrazu svižnejším brodením sa snehom rovno k Nym. Nastražil som uši, nemal som nutkanie ju ísť chrániť a keď som sa tak pozrwl na Lennie, ktorá sa zvíjala smiechom, tak asi ani ona nie. Nikdy jazvece nevidela? pomyslel som si a zamračil sa. "Flundra choď s ním, mal by vedieť kadiaľ," navrhol som vĺčaťu a posadil sa do snehu. "Kto je vôbec Etney?" zašomral som si pre seba a kreslil labou v snehu obrázky.

Jej nenápadný úsmev mi povedal svoje - nálada sa zase vymenila o stoosemdesiat stupňov a bola to odrazu iná vlčia osobnosť. Celkom odlišná od tej totálne utopenej v depresii, napadlo mi a podozrievavým pohľadom som si ju premeral. Vypustili sme totiž obaja na chvíľu z myslí čiernobiele vĺča, ktoré sa tu niekde motalo v okolí nás.
Spôsobilo to aj to, že sa smiala, keď som jej mohol za sekundu ukončiť život, prejavila mi maximálne hlbokú dôveru len tým gestom. Stiahol som uši, dlho trvalo, kým som sa znova pozrel čo i len jej smerom, nie to ešte priamo jej do očí.
Už už som mal pootvorenú papulu, že jej odpoviem, no Lennie radšej zahájila profesionálny výraz nevinnosti. Nesnažil som sa skrývať myšlienky, málokedy mi proste liezla do hlavy. No dnes jej to asi prišlo vhod, pretože keď sa mi v mysli ozval jej smiech, zmätene som stiahol uši a mierne vyceril zuby, hoc len na sekundu. Ubezpečila ma, že slová zatiaľ netreba a ani som sa nenazdal a bola tvárou zaborena v mojej srsti. Upísal som sa diablovi, prisaham, pomyslel som si a odmietavo sa posadil, keď sa ma snažila prehovárať k pohybu za magickým jazvecom.
Najskôr však tým, že som si sám sebe priznal pocity, ktoré neboli len obyčajné kamaratske voči vlcici, som sa napokon zdvihol. Podotkla, že s trhanim krídel ma iné plány, na čo som jej venoval spytavy pohľad. "Si zákerná, vieš to?" podotkol som so slabým úškrnom. Ak máš v mysli niečo ako napadnutie a vzburu, tak s tým počkaj aspoň po zime. A to bol dôležitý aspekt to počasie. Okolo nás boli síce stromy, aj veľké aj malé, no všetky boli pokryté snehovou perinou a my sme sa minimálne po členky prebarali do snehu. Obával som sa, že bude celkom ťažké vrátiť sa aj s malou flundrou naspäť takú vzdialenosť, pretože mráz sa snažil dostať pod kožu a ešte vždy hrozilo, že nás zasype sneh. Hodil som krátky pohľad na váhajúce vĺča. "Nič horšie než už sa ti stalo byť nemôže, akurát nenastvat jazvece, vedia byť nebezpečné s ich pazurmi," dodal som a ako na povel sa začalo hmyrit niečo v krovi kúsoček od nás. Automaticky som sa najezil, no keďže zviera tam stále zostali ukryté, podišiel som k spoločníčkam.
Premeral som si Lennie skumavymi očami, pretože jej nálada sa zmenila na totálne dobrú, energicku a malo to značný vplyv aj na nás. Depresia čiastočne zmizla, no aj tak som sa nedokázal na okolie usmievať sa a tešiť tak ako ona. Bojoval som s vlastnými obavami. Aby nebolo málo, troj farebná ma drzo od chrbta po strčila, nech sa rozhýbem, na čo som jej smerom cvakol zubami - na prázdno. "Nepotrebujem ich zdravit, tiež sa nerozlucili len nechali vo mne dieru," odfrkol som mrzuto. "Prečo nejdeš aj ty? Koho by si videla?" zabŕdol som pevným hlasom do jej súkromia, ktoré mi bolo v mnohých ohľadoch neznáme a s nádychom som sa presunul bližšie k nej a prestal sa mracit, hoci z očí mi nemohla len tak zistiť, akú mám vlastne náladu teraz.
Tvrdila, že nemôže to byť nič zlé, keď je v tejto zemi smrť. Zavrtel som hlavou. "Možno je prítomná, no nevládne tu. Stále je tu život, ten by si mohla oceniť, no nie?" dodal som a nufakom som poukázal na vlčie mláďa, ktoré sme od severu ťahali si sebou. Rodičov už možno nemala, možno žijú, možno nie, no ona mohla byť nová nádej. Stále som neveril, že je to inak napriek tomu, že aj ta čierna beštia býva v tomto kraji a ma na nás taky dosah. "Možno ma pochopíš, až sa porozprávaš s niektorým z mojich vĺčat, ostatne ja ani neviem akým spôsobom sa vyrovnali so smrťou matky," prehovoril som zamyslene a Lenniina dobrá nálada a vnútorné šťastie donútili moje chmary na čas odísť do kúta, vedel som zas normálne premýšľať a nekonat s impulzom.
Na to som sa však obrátil, pretože zo spomenutého krovia sa lenivo vysukal jazvec s tučným bruchom, ktorý prejavil očividne záujem práve o Nym, ktorá bola malý a najľahší cieľ. Zamrzol som na mieste a len ho pozoroval, čo ma v úmysle.

<- Baziny

Bolo rozhodnuté, že flundra chce ísť za tým magickým zvieraťom sama, takže ju Lennie dvakrát tak povzbudila. Vnútorne som znervoznel, keď sme sa tu ocitli v zasnezenom lese sami, akurát TK s mokrými kozuchmi od neustáleho sneženia. Môj kožuch sa tak razom zmenil v šere lesa na takmer čierny, čo bol celkom kontrast oproti okoliu.
Hlavne mi nešlo do hlavy, ako mohla tak rýchlo zmeniť náladu. Až sa mi nechce veriť, že konečne to zabralo, konečne počúvala a uvedomila sa. Alebo si to iba zle vykladám? Neisto som hrabol labou so zelenými pazurmi do snehu podo mnou. "Ja už nemám vidinu šťastia alebo niečoho nového pred sebou, tak to nie je fuk?" od sekol som a odvrátil zachmurenu tvár. Na znak, že ju počúvam som aspoň občas zastrihal uchom s nausnicou. "Nie som dobrá spoločnosť pre mláďatá, to je celé," zamumlal som sotva pocutelne a počúval zvuky lesa. Vedel som, že sú tu aj iní vlci, no pachy mi neboli ani len povedome.
"Ľutujem, že si zas púšťam niekoho k telu, čo ako vždy ublíži. A už si mi ublížila. Ak sa mienis zabiť, tak ti hrdlo roztrham radšej ja, nech je to rýchle," vysvetlil som jej svoj postoj a rýchlym pohybom, ani by sa jeden nenazdali, som bol tesne pri nej a z boku som jej zubami slabo stisol kožu na krku, ktorá skrývala dôležitú tepnu. Len ukážka, ako rýchlo vie o ten život prísť, až si ho fakt prestane vážiť. Nespomínal som si na nejaké lovy kedysi pod Scaritou, ani som netušil, či vlcica pozná moje fyzické hranice, bral som to ako moju poslednú výhodu.
Srsť na mieste, kde som ju stisol som jej letmo prebehol jazykom, uhladil, vzdialil sa od nej zase s výrazom, že jeden môže asi tak hádať, nad čím premýšľam. Potichu som si povzdychol, keď priznala, že by sa jej páčilo, keby som jej ten kožuch raz zachránil aj ja. Ona niečo priznala? To je neuveriteľné. "Mne sa akurát tak darí priviesť všetkých známych do hrobu k Smrti, neviem, či po mne neziadaš veľa," podotkol som potichu o čosi miernejším hlasom, no stále okolo mňa vládlo moje vnútorné napätie, ktoré bolo ako časovaná bomba. Pozrel som na ňu, no jej tvár sa uprene dívala za mladou. Cítil som jej rozpaky, jej emócie na mňa doliehali, no vlastný hnev to tlmil. Vysvetlila mi jej pôvodný úmysel a ja som potichu zalapal po dychu. Už vtedy? Vnímala si to tak už vtedy?
Na druhú stranu, ja sam som nemal priestor na nejaké iné emócie, ako bol hlboký žiaľ a zlosť, ktorá má ovládala posledné dni. Svedomito som už pár týždňov udrzoval od nej telesnú dostatočnú vzdialenosť, pretože som sa cítil pri nej zvláštne a zraniteľne - a co horšie, ten pocit som veľmi dobre poznal. Šťastný a nepokazeny vlk, čistá duša by cítila radosť. Ja som cítil akurát tak žiaľ, ktorý má tryznil zvnútra a tak veľmi som sa mu bránil, až mi bolo ťažko. Cchel by som... Naozaj by som ti Cchel ukázať, ako ťa vnímam, svoju lepšiu časť... Ale príliš to boli. Boli to záležitosti, ktoré by som nikdy nahlas nepriznal, v tom som bol proste zbabely.
Trhane som sa nadýchol a rozpačito sa bacol do snehu. "Nikto nechce vo svorke vlka, ktorý je stále preč. Zavše kým sa mi ten zmrd sám od seba neosoravedlni, nemienim názor naňho prehodnotiť a hoci má milión mágii, trhal by som z neho kusy mäsa a krídel, kým by ma nedorazil." Lennie muselo docvaknut, že hovorím práve o dotycnom alfa samcov Li, ktorému by som sa. Musel podriadiť, ak by som s nou chcel zostať. Chcel som, ale cena bola moc vysoká.
Mal som Lenniinu útechu, že tu bude na nás čakať, no ani za svet som sa nedvíhal zo snehovej prikrývky v snahe ísť za nejakým zvieraťom, čo mu ukáže len všetko, kvôli čomu mam chuť sa sám zabiť. "Nechcem tam ísť," vysukal som zo seba odrazu úplne iným hlasom, tón skoro až plačlivý, zúfalý. Zavrel som hlavou a posadil sa, zavrel oči. "Nezvládneš so mnou niesť váhu môjho žiaľu, nemôžem ti tým ublížiť Lennie... Nezaslúžiš si byť po boku niekoho ako ja." Bas bol zrazu pevný, rozhodný, bez štipky ľútosti. Pohľad som mal tvrdý, neustupny. Nelutoval som sa, oznámil som jej to ako fakt, takto som vnímal realitu a s ňou to nemalo co dočinenia. Budeš niekde blízko mňa a skončíš ako tie ostatne, ako moja rodina, ako všetci.
Začal som sa prechádzať popri najbližších stromoch. Ovplyvnila ma číra frustrácia, z čoho som mal zase akurát tak nervy, lebo už som netušil, ako sa toho zbaviť. Za tie roky som bol sam prekvapený, akú psychickú aj fyzickú záťaž znesiem a aj keď som si momentálne vravel, že je to proste už na mňa moc, akosi ma stále nepolozilo. Ani keby som chcel by som v momentalnom okamihu nevedel zaspať .

Podozrievavo som si vĺča premeral pohľadom, keď ma úmyselne oslovila vymyslenou prezývkou. Už to asi so mnou zostane. Taktiež ma poučila o egu, na čo som len zavrel hlavou a povzdychol si. Nepochopila ma a ťažko sa debatovalo s tak mladým vlkom, zvlášť vlčicu, ktorú začala vychovávať zrovna Lennie. "Ak je víla, tak je určite všemocná, lebo je to buď mágia alebo blud." Realisticky som si zastával svoj názor a nemienil som ustúpiť, mohla z toho vzniknúť celkom slušná diskusia.
Pozornosť som však musel otočiť na Lennie a nechal som mladú, keď už dáva pozor, že sme naozaj na nebezpečnom mieste na pokoji, mohla sa oslobodiť. A ja som na to čelil salve urážok. Na par sekúnd som si pritisol ňufák o hustú srsť na hrudníku v snahe zakryť slabý úsmev. Prvý odkedy som opustil Snežné hory. Aspoň niečo na teba funguje.
Bolo však typické, že všetku vinu za jej depresiu hodila na mňa. "Malo veci ľutujem, no ľutujem reálne to, že som ti vôbec niečo povedal. Také typické vyhovárať sa, ale ja som mal byt ten úprimný, neklam mi do očí vlčica, neznášam to," zavrcal som si po nej svoj monológ a venoval jej pohľad nastvaneho diabla. Bez srandy som v daný moment nepôsobil ani štipku priateľsky. Ani som sa nestaral, či sa má flundra nezlakne, pretože s novými jazvami bez srsti a tými starými môj zjav naozaj v takejto nálade nemohol pôsobiť privetivo.
Sledoval som ju, ako sa dostala z bahna a len ladovo odvetila, že radšej zabije iných ako seba. "A že kto je tu pri madona, keď si si len počkala, aby som ti zachránil zadok," odfrkol som si. Bol som ľahostajný aj voči vlastnému arogantnemu správaniu voči nej, nič iné si nezaslúžila.Sama nadáva sťa najhorší zloduch a jej ego siaha do nebies, čo jej to ublíži. Vzdialil som sa od bahnovej vlcice, ktorá si našla kus snehu a viac menej najhorší bordel zo seba dala dole. Pretocil som zelené oči. Najprv sa zase*ieš, potom chytíš mindrák a nakoniec stracas čas čistením sa, vlčice, nechápavo som zavrel hlavou a s nezaujatym výrazom ju počúval, pričom sme sa dali do pohybu. Jej egu bolo ublížené, takže sa hrdo vydala vpred ako navigácia, ktorú sme potrebovali. Teda nie ja ale ta jej mala flundra.
Vzbudila vo mne však záujem, keď z ničoho nič začalo hrmiet a vedel som vďaka mágii, že to je ňou. Pohrozila mi, na čo som zlostne zavrcal. "Aby som ti tú jedovatu držku nezavrel nadobro, zlatko," zavrnel som provokatívne, no hlas bol neustále sfarbený hnevom. Naozaj mi stačili len drobné impulzy v momentálnej situácii. Moje oči jej museli dávať jasne najavo, že mnou nepohne a nebojím sa jej. Zavše po zážitku u Smrti a potom vedela, že ma nezlozi len tak ani strata krvi a depresia. Len tak náhodou som nežil dlhé roky ako tulák, keby som sa o seba nevedel postarať.
Každopádne zase ju vymenilo, ako sme opúšťali toto ohyzdne miesto. Odrazu sa ma krotko vedela opýtať, či sa s ňou porozprávam súkromne potom. Prekvapivo som si ju premeral a zamracil sa. "Choď si po kecať s mŕtvolami, patríš k nim do klubu, nie ze ty im poďakuješ, si očividne rovnaká," od sekol som, no hlas sa mi na sekundu zachvel. Čiastočne ma to cele mrzelo, a aby som sa rozptylil, obrátil som sa na flundru. "Čo sa chystáš rodičom povedať, až ich uvidíš? Ja by som ich zabil za ich sebecký čin na tvojom mieste, " žmurkol som po nej zjazvenym okom a snažil sa to nahodiť ako žart, hoci vlastnú sadisticku časť v sebe som nemohol popierať.

-> jazvec les

<- Zarostlý les

Ako mi mala čiernobiela guľa pritakala, len som sa uskrnul. Sebavedomie z nej kypelo a hrdo zdvihla hlavu. "Aby ti ego neprerastlo tu malú hlavu," podotkol som sucho a pretocil očami. Aši som to ani pochváliť nemal, nestalo to ani len za náznak. Pokračovali sme chvíľu potichu, kým sme sa dostali z hustého lesa. Očakávanie by síce bolo na nejakú zamrznutu lúku, alebo tak, no vykročili sme na územie zápachu, pričom som znechutene krcil nos. Nevedel som, kde jazvec sídli a keďže Lennie sa na navigáciu vybodla, ja som sa tiež nesnažil ísť najjednoduchsou možnou cestou, však prečo sa namáhať naviac, no nie?
Nym spomenula nejaké meno, nemal som poňatia ci to bola sestra alebo brat. Len riekla, že bola víla. Odfrkol som si len. "Keby bola, bola by tu s tebou, no nie? Veľmi som sa nesnažil prejaviť nejaký nejakú ľútosť, môj prístup voči nej nebol láskavý, ale naopak nekompromisný a tvrdý. Ale bol som úprimný, vedel som, prečo som a maloletými aj mojimi potomkami netrafil veľa času, keď boli tak mladí, že žili každý len v tej svojej vysnívanej bubline fantázie, kde je všetko príjemné a ružové.
Realita nám však ukázala iné, pretože Lennie ako bola nervózna a pocitovo očividne na dne, tak sa jej to aj vypomstilo a pri prechode skrz staré drevo sa proste zlomilo. To máš za to, že ja sa cítim ešte viac na dne vďaka tebe.
Moja nálada sa pohybovala zas na bode mrazu a akonáhle sa prepadla do mokrade a uviazla vo vode a blate, ktoré tu nezamrzalo, spomínanými koreňmi som reflexom zachytil zadné nohy flundry, aby som jej znemožnil pohyb vpred a osamote. Ona už by bola pod hladinou.
A čoskoro bude aj Lennie. Pozrel som sa na troj farebnú, ktorá rezignovane položila hlavu na hladinu s účelom rýchlejšieho udusenia sa v blate. "To je tvoja nová technika ako so mnou pohnúť, pokus o samovraždu?" s vrcanim som nadhodil za počnúc konverzáciu, ako keby celý kraj netrápilo extrémne mrazy a ona sa nepokusala zabiť. Zakázala mi použiť magiu formou, ktorá zaviazala Nym, ktorá následkom trhnutia asi padla rovno na nos.
Ak nemáš už prečo žiť, mala si zostať u Smrti. Miesto toho si riskovala, aby som tam naveky nezostal, tak nesnaž sa klamať samú seba. Lomcoval mnou len hnev, ktorý museli obe vycítiť a zvlášť Lennie, voči ktorej boli negatívne emócie mierené. Miesto koreňov som sa sústredil na miesto za vlcicou a nechal pôdu, aby sa prepadla, vytvorila sa jama dostatočne hlboká na to, aby voda z okolia vlcice gravitaciou stiekla do novo vytvorenej priehlbiny. Zostala len zaseknutá v blate, na čo som odmietavo zavrel hlavou. "Si totálny idiot ak si myslíš, že ťa odtiaľ budem ťahať z toho hnusu, načo sa snažiť. Načo sa snažiť vôbec aj byť voči tebe milsi, si rovnaká ako ostatné, ďalšia co sa pokúša skapať!" Trpezlivosť mi došla. Jej ľahostajnosť mi spôsobila novú ranu na duchu. Obrátil som sa jej chrbtom a podišiel k Nym, nech nevidí na mojej tvári, ako sa cítim po tomto incidente. Nechal som Lennie možnosť vyhrabať sa z blata, voda odtiakla z jej okolia úplne a keďže na place pofukoval ostrý vietor, blato sa iste pod ňou prestalo prepadat.
Podišiel som však k mladej a rozhliadol sa. "Mali by sme pokračovať lepšou cestou, ako toť niekto nerozvazny, skúsme sa vrátiť na okraj územia a ísť po hranici, bude to lepšie," navrhol som, no zostal som stat na mieste zvažujúc možnosti. Išlo mi len o to rozptýliť sa, o nič viac.

<- Východný hvozd (cez rieku Kierb)

Vĺča úspešne pokračovalo popri mne, zatiaľ čo Lennie nám šla v stopách ako zo začiatku ja, keď ma vytiahla akýmsi jej osobným šarmom a nadávkami z hôr. Neozýval som sa jej smerom, nebol som v tomto rovnaký ako ona, hoci ma to vnútorne trápilo. Vlastne všetko čo ma kedy trápilo ma zožieralo vnútri ako kyselina, zatiaľ čo navonok len ľahostajnosť.
Úbytok energie som však cítil len s občasne pulzujúcich rán na chrbte, inak ma prekvapivo ani mágia nevyčerpávala. Nemuselo by byť na škodu nájsť si opustené miesto a zistiť, čo vlastne tá rebrina zariadila...akože, o mágii počasia by som ani nesníval, zamyslel som sa mierne sebecky nad sebou a stratil sa v myšlienkach, kým Flundra mi len ustavične rozprávala. Kkonkrétne o mágiách a tom, že u Smrti sama nechala nejaké kamienky. Odkiaľ má to malé ubliakané malé kamene? Nechcel som jej však pokaziť to rozčuľovanie sa mladej, nerozvážnej vlčice, vlastne úplne malej. Však ty na to prídeš neskôr, pomyslel som si a povzdychol si popri pokluse. Vvošli sme do lesa, kde bolo nutné spomaliť, pretože bol ťažšie prechodný. Poskytoval však dostatočné závetrie, preto mágia počasia prestala pôsobiť.
"Nemusí ťa to mrzieť, bude z teba silná vlčica, ak budeš rozumná, pretože zlé ťa zocelí." Môj hlas neznel stále ani štipku priateľsky, proste som jej to podal ako suché oznámenie, priveľmi sa mi rozprávať nechcelo. No niečo málo som pookrial, pretože jej nevinná starosť, pričom ani nemohla rozumieť doterajším nástrahám života, ktoré ju stihli stretnúť; bola tak čistá a úprimná, že som začínal postoj voči nej prehodnocovať. Úprimnosť si vážim asi najviac, zvlášť to má váhu pri nemysliacom vĺčati, napadlo mi a jemne som ju drcol, nech pokračuje v navigácií podľa nej k juhu a spomalil, zosúladil krok s Lennie.
Skúsil som spomaliť. aby sa Nym vzdialila pár krokov. Mohla počúvať, zastať čokoľvek, bolo mi to jedno. Chýbal mi osobný priestor, pretože nátlak v podobe zvedavosti zo stramy flundry ma začínal vyčerpávať. Zároveň ma začalo trochu trápiť, prečo ide dvojfarebná sama a smutne, videl som na nej, že ju niečo žerie. Priblížil som sa k nej a chňapol ju zubami za uchom. Síce som silu nekrotil a možno jej vyšla aj kvapka krvi, no zároveň bolo gesto hravé, u mojej zabednenosti až nežné. Veľmi potichu, sotva počuteľne som zakňučal, mračil som sa a v očiach mal mierne ustarostený pohľad. Každopádne už len tento typ zvukového prejavu bol u mňa absolútne neobvyklý. A zrazu sa stane, že ma pri nej prepadne slabosť... rozpadám sa už zvnútra alebo ...? Mal som otázky a odpovedí nikde. "Prepáč, že nosíš teraz v srdci chmáry, kvôli mne," váhavo som zo seba vysúkal. Tón môjho hlasu bol rozpačitý až mierne vyplašený. Ako zareaguje? Udrie do mňa blesk alebo ma kopne elektrinou? Zhlboka som sa nadýchol, privrel oči a zrýchlil.
Pobehol som k ľavému boku Nym a preskočil zavadzajúce krovie. "Mala si viac súrodencov...?" opýtal som sa, stále mierne vykoľajeným a zdráhavým hlasom, no všetku neistotu som šikovne zamaskoval kašľom, ktorý sa ma tak ako tak pokúšal už od jazera zachvátiť. Posledné dni len totálny výdaj energie. Snažil som sa len sprosto to vĺča využiť vo vlastný prospech. Na vlastné, sebecké rozptýlenie. Boli to moje emócie?

-> Bažiny