Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V ušiach mi ešte zneli nejaké tie otázky mladej vlčice, no to už som si len pre seba niečo zamumlal a spal. V noci bolo v púšti síce fakt zima, no oproti posledným týždňom som to už viac neriešil.
Ucítil som ťapanec od niečoho chlpatého, na to som sa prevalil a s dlhým zívaním otvoril oči priamo na Lennie, ktorej očividne stačil krátky spánok a už budila aj mňa. No tak to dík, teda, zívol som a labou si pretrel tvár. Neskoro mi došlo, že je celá od piesku a následne som mohol nadávať a malé zrnká, ktoré ma začínali rezať v očiach. "Počkaj," zamumlal som na otázky vlčice a hodil pohľad po mladej, ktorá spokojne odfukovala pri mojich nohách.
Vstal som, otriasol sa od piesku a odšuchtal sa k jazierku. Lennie mala pravdu, že sa tu zdržalo pár bylinožravcov, no zvieratá to boli tenké, chudé a nestáli ani za pohľad. Za to mrchožrúti mali hostinu v podobe zvyškov ťavy, ktorú sme im nechali z predošlého večera. S obedom však začínalo byť až divne dusno a pach hnijúceho mäsa mi omračoval zdravý úsudok. Ponoril som si tvár do vody s otvorenými očami a vypláchol si ich. Uhasil riadne smäd, odskočil si za najbližšie palmy a mohol sa spokojne - teda celkom spokojne vrátiť.
"Jasné, fakt sa mi chce do hôr s lavínovým nebezpečenstvom tisícového stupňa," odvetil som vlčici s kyslým sarkastickým úsmevom a odpustil si opätovné zloženie sa do piesku. Otriasol som si mokrú srsť, z ktorej stále tiekla voda. "Videl som ih," pritakal som na jej slová, že tam bola zver. Kto by to naháňal v tom piesku, napadlo mi, kým som sa díval ešte smerom k jazierku. "Nebude tam čo žrať, môžme skúsiť upiecť elektrinou Cynthiu," nadhodil som pre jej zlepšenie nálady a s kývnutím potvrdil, že počkáme, kžým sa mladá vlčica vyspí. Tá sa čosi dopytovala pred spaním, kedy asi prišla a ako je stará. Už to nebolo malé mláďa, to rozhodne, dokonca bola asi tak polovica výšky nás dvoch, takže som celkom nerozumel tomu, či ju Lennie plánuje aj do hlr vliecť na sebe.

//Zakar sa zatiaľ preskakuje, takže dalsiiii

Napriek tomu, že zviera nestihlo utiecť som mal dosť bol som rád, keď mladá zožrala dobrú časť stravy. Lennie jej beztak vybrala ešte aj tukovu časť a rovnako dala príkazom aj mne, na čo som sa pobavene zasmial. "Ako bývalá alfa veľmi dobre viem, čo je dobré, drahá," uskrnal som sa, no bolo to od nej pekné gesto a napriek plnému bruchu som do seba na tlačil co sa. Dalo. Prehltol som a snažil sa vysvetliť Nym naše dohadovanie sa. A tiež prečo ma žlto biely slizky kus čohosi pred sebou. " Vo svorke sa tohto nedočkáš. Organy sú najviac výživné a obvykle majú na ne nárok len vlci na pozícii alfy a vysoko postavení. Tí musia žrať vždy prví, to si zapamätaj, až budeš zas doma. Tu sme banda tlakov a treba sa posilniť čím sa dá," dokončil som a odkašľal si.
Presunul som sa na druhú polovicu a preberal z brušnej dutiny ešte pár kusov, ktoré som im predhodil. Skôr ako prídu mrchozruti.
Lennie sa napokon priblížila ku mne v snahe očistiť mi aspoň papulu od krvi, na čo som neodolal úsmevu a neopatoval jej gesto. Akonáhle však mala za lubom ísť sa ma at vo vode, zamracil som sa. "Kým sa prebrodime snehom na sever budem čistý," ozval som sa na protest a veľmi neochotne sa vybral za tými dvoma.
Je pravda, že som do seba nalial asi tri litre vody co to len plný žalúdok zvládol a namocil si tvár a laby, no nejako som to nesilil a šiel si ľahnúť do piesku, ktorý má skriabal azda všade na kozí. Keď už pre nič iné tak pre zbavenie sa tých hnusný h zrniek tam pôjdem ešte raz. Divne, ze v horkú je vlastne niekde jazero. Prestal som nad tým prehnane rozmýšľať a vďačne som sa zviezol k vlčici, čo som okamžite zaspal.

//Práveže nikto ,hralo sa, že najprv alfy a treba ho dotiahnuť do úkrytu , je tam arcanus

Zápasiť potme len pri slabom svite polovičného mesiaca dávalo zabrať. Zviera si vytrhlo ďalšie dve nohy a hodilo sebou aj mnou do strany. "Hmppff," pokúsil som sa o nadávku, no nepovolil som stisk zubov na dotrhanom tele samice, ktorá pravdepodobne len prežívala. Nedokázal som si totiž predstaviť, že by tu našla nejaké žrádlo alebo dobrý život.
O pomoc som sa neprosil síce dlho, no v duchu mi to pripadalo ako večnosť. Mmusel som niekoľko ráz odskočiť pred kopajúcimi nohami a keď už nič iné, tak som jej natrhol aspoň šľachy, kým tu sa prirútila ešte stále v polospánku Lennie s vydesenou Flundrou, ktorá ani netušila, že by mi mohla pomôcť. Zviera však dostalo bolesti a zvalilo sa na bok, na čo sa mu vlčica zavesila na krk. Nečakal som ,keďže ona už vĺčaťu dala povel zostaň a zaryl zuby bližšie k sánke. Vytryskla mi do papule a na tvár krv a zranené zviera sa postupne prestalo hýbať a vzdávalo sa života. Prudko som trhol s hlavou a pomocou vlčice to dokončil, na čo som sa v záchvate suchého kašľa zvalil na roztrhaný krk tak vytúženej potravy. "Aspoň občas ten Život má rozum," utrúsil som chrapľavo a zložil sa na krvavý krk.
Trzpezlivo som počkal, kým nehrozil druhý záchvat a s hladom režúcim žalúdok si odtrhol kus krku, ktorý som sotva požul a prehltol. Vyčerpalo ma zápolenie so zvieraťom divných tvarov i rozmerov, no myslel som teda aj na náš čierny ksicht s bielym obočím a hodil jej hltan či čosi také. "Orgány ti dajú viac ako len kus svalu, jedz," riekol som, keď j´krvavý kus orgánu s mäsom a kožou dopadol do piesku k mladej. Lennie som venoval len vďačný pohľad a pokračoval s plnením si brucha, hoc som ani nedúfal, že by som mal zrazu energie na let krajinou naspät na sever. Tam majú domov... kam patrím ja? Asi je hlúpe zamýšľať sa nad tým teraz, no najskôr k nej, po očku som si prezrel mierne rozospatú, čiernosivú vlčicu s nejakými miestami béžovej, ktorá bola taktiež teraz od krvi a pomohla mi. Tak potom bude moja ďalšia cesta v živote jasná, pomyslel som si odhodlane a oždiboval krk postupujúc k lopatke.

<- Púšť Ararat

Vlčice spolu moc ďalej nehovorili akurát čo riešili otázku, prečo sa dávajú dve rovnaké pohlavia dohromady. Pohŕdavo som si odfrkol. "Z hľadiska zachovania rodu je to absolútna blbosť a podľa mňa genetická vada. Ale ak sú šťastné, tak nech sú, neberiem im to," doplnil som Lenniin p´monológ o svoj otvorený názor. Načo im to je? Nevedia si nájsť rovnocenného partnera opačného pohlavia? Teraz ešte aj flundra bude špekulovať, ako sa zaláskuje do nejakej vlčice, zatriasol som napokon hlavou a myšlienky z nej vyprázdnil. Nepotreboval som si hlavu zaťažovať navyše sociálnymi otázkami.
Zavše videl som, že aj vĺča sa nejako len kolembá a aj Lennie bola mrzutá a unavená. Preto som sa nepokúšal ani len nadväzovať rozhovor, ešte keď vlčica zahundrala, že ju mám proste zobudiť. Tak skoro mi hlava padať nebude, spal som, na rozdiel od teba.
Posadili sme sa a opreli chrbtom o strom s obrovskými listami. Všetko tu bolo pre mňa neznáme a vedel som ,že minimálne do ďalšej nechutnej zimy sa tu viac neukážem. Vlčica sa o mňa oprela a čosi mi bľabotala v polospánku. Netušil som, či to brať vážne, tak som si len o ňu oprel hlavu na znamenie, že som počúval. Mala neustálu dilemu nad svorkou a navrhla nám ako nový domov asgaar. "Chýbala by ti mladá," zhodnotil som šeptom do jej ucha, keď sa napokon schúlila do piesku, ktorý bol zvláštnou zmenou po týždňoch brodenia sa snehom.
Nebude to iné, keď sa s nimi dovlečiem na sever. V niečom má pravdu, no medzi asgaarskými žiť nemôžem, zamýšľal som sa a bedlivo sledoval okolie.
Keď sa vlčica pootočila, pomaly som vstal a odsunul sa. Potreboval som sa poriadne ponaťahovať,l ebo ma chytal spánok. Vyrušil ma zvuk vody. Musel som tri razy zažmurkať, no nezdalo sa mi to, zase mi dobrý sluch bol k úžitku. Do nosa sa mi dostal pach, ktorýsom nikdy necítil, no podobal sa čiastočne na bylinožravcov, preto som sa prikrčil a takmer až po bruchu nasledoval nos aj uši.
Možnože mala Lennie pravdu a naozaj tu čosi žije, pomyslel som si nádejne a po bruchu sa vyplazil na malú, pieskovú dunu pod ďalší strom. Naskytol sa mi pohľad na malé, vodné jazierko. Práve z neho sa napájal štvornohý tvor s dvomi hrbmi na tele. Nevyzeralo to, že má zviera na sebe veľa mäsa, no od hladu mi na piesok kvapkali sliny. Bolo by však nelogické nechať toho tvora odísť a predpokladal som, že s nohami prispôsobenými na piesok to vie aj rýchlo bežať.
Sústredil som sa práve na nohy zvieraťa a z vody vyliezli tenšie korene, ktoré sa pevne obmotali zveri okolo sponiek. Korene však rýchlo schli, neboli silné ako v ideálnom podnebí, preto som nejaké pridal a vyštartoval. Zviera ucítilo hrozbu a snažilo sa mykať hnátmi, aby sa oslobodilo. Zvládlo to však len s jednou nohou, kým sa mi laby namáhavo zabárali do piesku, kým som sa zavesil zveri zospodu na krk. Ozval sa čudný ryk, ja som drvil kožu v zuboch, no okrem krvi to zviera nie a nie padnúť. Nemal som odkiaľ vedieť, že to má tukové zásoby, skrz ktoré sa sám vlk nedostane. "Flundra! Lennie!" zavyl som, keď už zviera o mne aj tak vedelo. Raz ma odhodilo, no pád tlmil piesok, čiže som koristi uštedril pár cvaknutí do oblasti zraniteľných slabín a vychutnával si krv v papuli. Problém bo, že sa to snažilo vyslobodiť si ďalšiu nohhu a mne nezostávalo viac energie na mágiu. Možno nejaký beh a dlhšie trhať krk...

//Za Jennu napíšem do 10 min

//V dobrom ale to, že je o10 stupňov miernejšie neznamená, že sa zvieratá oživili... Stačí požiadať o osud ak nenapisem/niekto nenapíše sám od seba, v pohode nechám to tak.

//Nechcem byť zlá, ale viac sa sústreď na písanie čiarok ako na rýchle predbiehanie hráčov...

//Toto je jedna z najrýchlejších odpovedí, ak teda nemáte hru dopredu dohodnutú :D

//Whiskey naspäť v hre

<- Kaňon rieky

Chvíľu som ignoroval hašterenie sa vlčíc, či skôr teda ich dohady. Uvedomil som si totiž, že sa viac neboríme až po bruchá do snehu, no snehu ubúda. Mierne sa mi naježila srsť, pretože toto v mojej hlave vyvolávalo paranoidné reakcie. Jje to tak ako má byť? Alebo zas len niečo magické, čo donúti vlka bojovať o život? premýšľal som sarkasticky a mal sa na pozore. Medzi prsty sa mi takto postupne dostávali zrniečka piesku, ktorý som tu naozaj neočakával. "Toto územie musí byť asi riadne peklo, keď ho ani Gallirea nechce a neobjala zimou," zahundral som si poznámku a obzeral sa vôkol.
Očakával som všelijaké reakcie aj od malej Nym, ktorá sa stále vinila na to, čo sa jej stalo s rodinou. Len som si povzdychol. Kiežby som mal voči rodine taký vzťah, odfrkol som si. Dúfal som proste, že si vĺča nezmyslí len tak letieť bezhlavo niekam medzi pieskové kopce, pretože už ju nemusel nikdy nikto nájsť. "Prečo mám pocit, že už mi niekto vravel o púšti v spojitosti... s hadmi?" opáčil som nahlas a premýšľal. Nemienil som vyvolávať paniku či čosi také, proste som sa len realisticky a nahlas zamýšľal nad vecami a dianím vôkol seba.
Taktiež ma zarazila ďalšia zmena správania Lennie, pretože tá len oznámila , že ideme kamsi do oázy čo do pekla to je? a vydala sa po hranici púšte. Duny som si premeriaval nedôverčivým pohľadom - koniec koncov kde by vlk z bieleho severu poznal nejakú tú púšť, všakže. Dokonca mi aj detinsky napadlo, že má Nym pravdu a ten názov je hrozný.
Kým sa neroztopí aspoň nejaký sneh, neprejdeme, snehu je všade vyše brucha," podotkol som. "A prepáč, zlyhal som ako vankúš túto zimu," utrúsil som potichu nestarajúc sa, či to vôbec počula. Nnemrzel ma samotný aspekt, že by som nevyhovel jej pohodlnosti, no skôr fakt, že sme spolu netrávili zrovna normálne chvíle. Akurát samé magické výstrelky a boli sme pre mňa na samom konci sveta.

-> Oáza

//Prosím pri prechodoch ob územie to aj napíš do toho presunu : Rieka Mahtae (okolo/skrz/cez VVJ, Erynijksý les...)

//Tak isto prosím o dodržovanie pravidel o dĺžke príspevkov, 7+.

Labky sa mi zabárali a mizli v hlbokom snehu. Liezol som po pahorkoch a zaviatych skalách smerom k horám, ktoré boli ako hranica medzi dvomi lesmi s úplne inou klímou aj stromami. Les, do ktorého som mal namierené bol azda mojím najobľúbenejším miestom v krajine. Listy aelené tam síce už určite neuvidím a zrejme nič iné, ako hromady snehu, no na druhú strnau to tam aspoň poznám, zamyslel som sa, kým som sa vydriapal na úbočie. Leto bolo ešte veľmi ďaleko a ja sám som moc netušil, aký mám zámer - či sa zabiť alebo sa len niekde skryť.
Lákavejších miest na prespávanie určite bolo na Gallirei aj minimálne stovka ak nie aj dve, no ja som bol proste z tej skupiny čudných podivínov, ktorí si vyberali vždy tú absurdnejšiu možnosť.
Len čo sa začal terén trošku zvažovať dole, vedel som, že budem na správnom mieste. Letmo som sa usmial pri spomienkach na daný les, ktorým som sa prechádzal a vytváral pomedzi stromy snežné tunely, pretože tu naozaj nebolo nikoho, ba ani zvierat vhodných k lovu. Lov by sa však naozaj zišiel, pretože mi zvieralo žalúdok v kŕči - a to som prednedávnom jedol. Lep v papuli, totálne zlý pocit, lovecké možnosti žiadne, kto vlastne toto obdobie prežije?
Letmo som sa poobzeral, či som sám a pokúsil sa dostať sa viac na východ v snahe čosi objaviť, no nech som ponáral nos do snehu a hrabal koľko som chcel, nedokázal som určiť ani len presné polohy nôr zvierat.
Lákavé predstavy bolo nevyhnutné zahnať do úzadia mysle a pobrať sa do nejakých lepších končín, pretože mi omŕzali laby a už ma nebavilo otriasať si fúzy od námrazy, ktorá sa na ne sústavne lepila.