Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//LOTERIA 18 (3.)

Našťastie sa dotyčná rozhodla pre elegantný a uhladený príchod ako dáma. Zachytil som už z diaľky pukot snehu pod jej labami, no celkovo nenarobila taký hluk, ako keby sa rozhodla bežať dole z kopcov ako nezastaviteľný hulk plný adrenalínu.
Pomocou predných láb som sa otočil na mieste, posunul si zadok a uvoľnil jej už popredu uschnutú zem bez stopy snehu. Nech si aj ona užije zopár minút jari, kým to kvôli úbytku energie vzdám. Jja som si zas mohol užiť pohľad na vlčicu, ktorá mi pomotala hlavu. Keď som sa na svoju situáciu díval spätne, nerozumel som mnohému. Najviac nechápem, čo ma priťahovalo na Siane? Bola milá a tak... a možno trochu pekná ale... ale vážne, v duchu som sa smial nad tým, aké jednoduché bolo myslieť testosterónom zamladi, že mi učarovala prvá biela prdel, čo sa okolo mňa obšmietla, a pritom som bol tak rád, že mám po boku niekoho ostrého ako bola Lennie. Nemal som už sily na to byť rytierom za každých okolností pre všetkých, hoci som si v týchto dňoch bol plne vedomý toho, že telo fungovalo ako pred pár rokmi. Necítil som sa tak žalostne starý, ustúpili bolesti kĺbov a to bolo to hlavné - mohol som sa presúvať kam som chcel.
Hneď mi bolo oznámené, že sú potomkovia v poriadku. "Otázkou zostáva, koľko vlkov v nie tak dobrom poriadku je po stretnutí s nimi," zhodnotil som to a zvesela klepol chvostom pár krát o zem, keď sa priblížila. Žiaden puch močiarov, žiadne blato a vetvičky v srsti, žiadna ulízaná a polepená srsť, ale naopak to bola ona, v plnej kráse, s pár kusmi rebier, ktoré jej stále boli vidieť. "Prečo si vlastne hrdá na to, že je možno z tvojej dcéry - našej - parchant?" Vrátil som sa k predošlej téme, pretože ma to proste zuajímalo. Keď sa natisla ku mne, len som sa zasmial a venoval jej teda ten bozk, po ktorom prahla a spokojne vydýchol, keď som cítil pri sebe jej telesné teplo. Živá. Je tu.
Predtým, než sa zaujímala, kam vlastne pôjdeme mi objasnila, že za jej zázračnou premenou môže ten vlk hore. Podozrievavo som prižmúril oči. "Čím ho uplácaš, že ťa nechal nažive a aešte ti aj spravil zjav?" Uuškrnul som sa a napokon to nechal tak, upustil od mágie, takže slnko bolo zrazu chladnejšie a teplota sa vracala postupne k mrazom tak, aby sme neutrpeli obaja teplotný šok.
"Niekam na juh, možno Zlatavý les? Alebo viac na západ je údolie s iným lesíkom, kde by sme mohli mať pokoj od sveta," predniesol som návrh a začal si naťahovať nohy, ktoré mi tu popri tom váľaní sa celkom zdreveneli.
"Nie som si istý, či chcem byť limitovaný nejakým miestom. Príde odmäk, náhodou potopa a noru zmetie voda," usúdil som na margo jej úvah a napokon opustil parádny flek, zabárajúc laby znova do studeného snehu.

//Kopr. lúka (cez rieku Tenebrae)

//LOTÉRIA 17 (2.)

A odrazu bola fuč. Stačilo jediné žmurknutie, ani som si nevšimol, či šla nakoniec doľava alebo doprava. Zakrútil som hlavou, koniec koncov v celom okolí kopcov priam presakovala do ovzdušia mágia a jej výboje. Keby si snáď Lennie zmyslela ma vydesiť k smrti pomocou mágie teraz, asi by som to nepostrehol, to iné chvenie vo vzduchu, nakoľko s prítomnosťou Života tu bola atmosféra magická až príliš.
Zmenil som polohu, spravil si kolečko a napokon sa vyvalil na brucho. Zem podo mnou následkom teplých, slnečných lúčov schla, takže som sa napokon po ľavom boku pretočil a vyvalil laby dohora aj pupok. Príjemné. Zavrel som oči a proste si užíval chvíľu samoty a príjemnej zmeny počasia, hoci tak dva metre odo mňa sa držal sneh a určite i mrzlo. Cítil som úbytok energie, no nebol tak znateľný, aby som si nemohol dovoliť počkať aj na partnerku, nech sa usuší od snehu až príde. Predpokladal som teda, že po tom brodení sa cez lúky a pláne a aešte tam do kopca bude ako zmoknuté kura, ktoré padlo do hlbokej mláky v močiari, podľa ktorého donedávna aj tak zapáchala. Nebol som povrchným vlkom, no túliť sa k niečomu pachovo odpudivému sa mi priečilo tak ako tak, hoc to bola matka nášho potomstva, twj svätej trojice. Aj by ma zaujímalo, ako by dopadla návšteva zrúcaniny u takého Siriusa... Vyšiel by z toho celý, alebo by dopadol ako ja? Zamyslel som sa a otvoril lenivo jedno oko, aby som overil situáciu okolo seba. Nikde nikoho, zimný pokoj a kľud. Nikto nenabehol do môjho jarného kolečka sa vyhrievať. Pretočil som sa zase na brucho z neblahej predstavy Lennie, ktorá by mojej polohy rozhodne hneď zneužila a čosi mi vyviedla. Keby mi napríklad teraz pristála snehová guľa na odhalenom bruchu, asi by som niekomu fakt skočil po krku.

//LOTÉRIA 16 (1.)

Nad jej otázkou som len gúľal očami. Jasné, hneď, hneď aj to bola tvoja priorita. Rodina nebola tvoja priorita číslo jeden nikdy, alebo máme len iné vnímanie toho ako celku, ako to má a nemá vyzerať, odpovedal som jej len v duchu, kým sme spoločne došli až po úpätie kopcov. Ja som si okolo seba vytvoril príjemné, jarné počasie, takže som si len sadol na hlinu, kde sa roztopil aj zvyšok snehu a nechal slnko, nech mi zohrieva kožuch. To prospeje.
"Nemyslím, že by zrovna toho bieleho vlka hore trápili depresie," namietol som ešte na jej slová, keď sa odhodlávala na výšľap. Videl som záveje snehu a po piesku ani stopy, netušil som, ako chce trafiť hore a nezahučať do nejakej zaviatej rokliny, no kým bol božský vlk z kopcov naozaj tak božský a láskavý ku všetkým, určite by vlčicu nenechal padnúť, aby ju znova pochoval sneh.
Okrajovo sme sa začali baviť aj o Rowene, ktorá sa flákala nik netušil kde. Lennie sa však vyprsila, že je vlastne na dcéru hrdá, že nie je z nej zrejme niekto prívetivý, naopak vítala možnosť, že by naša čiernohnedá dcéra bola postrach a magnet na problémy. Potichu som len zavrčal a dal najavo svoj názor. V tomto sa proste nestotožníme, každý má inú predstavu o živote...
Trojfarebná tvrdila, že nechce zostať na vrchoch kopcov veľmi dlho, takže som ani nemusel prikyvovať, ako ju tam nenechám a budem sa štverať do vrchu s ňou. Možno tam nájde Storma, možno nie. Nenapadlo mi ju poprosiť, či sa naňho opýta, s povzdychom som odprevádzal partnerku pohľadom.
Kkráčala snehom, brodila sa ním vyzerajúc ako dolámané krovie po lavíne a postupne sa mi zmenšovala.

//Pre Danie taktiež 2 kryštály za dlhší príspevok, + 1 perla ako štartovné

//Zaujímavý sen a námet, teda za post pre Lennie 2 kryštály + 1 perla ako motivácia na štart v knihe

//LOTERIA 15 (1/2.)

Pri jej prehlásení,že ešte že dobre, že som nažive, som sa zakuckal, chvíľu zápolil s kašľom a napokon sa len s otrasením srsti dal nejako dohromady. Keby si ty vedela... Máš talent na prešvihávanie dôležitých udalostí, pomyslel som si a popri tom si spomenul na syna, ktorý tam bol vtedy so mnou. "Nemáš úplne pravdu a čo je horšie, neviem či prežil Alastor, boli sme totiž obaja na tom ostrove, odkiaľ sa šíril dym," priznal som napokon a ostražito sledoval reakciu jednej veľmi impulzívnej vlčice, ktorá bola schopná metať blesky, či bleskom sa zjaviť niekomu za chrbtom.
Ostatne mi to potvrdila svojimi zlomyseľnými fantáziami a ja som jej preto uštedril spršku snehu, ktorý som na ňu začal hrabať zadnými. "ôAni náhodou, k Smrti ťa nepustím vyjednávať, ešte by sa ti tam zapáčilo," v klrátkosti som sa zamsial, nech aj ona chápe, že jej rozhodne nič nevyčítam - len to bola pomerne desivá poredstava.
Zas raz sa mi rozrečnila o jej živote u bieleho vlka v kopcoch. Bolo to už tak dávno a predsa to mala v čerstvej pamäti, ako mi rozprávala, kým sme sa urputne brodoili iným smerom,n ež som pôvodne zamýšľal. Lennie sa naozaj rozhodla totiž života navštíviť. "Mne sa moc nepáčila predstava sústavnej idylky, aj to je nuda," zamrail som sa na kopce, ktoré sa začali približovať. Mali sme šťastie, že na rozdiel od červeného jazera sa dalo po toku tejto rieky prejsť. Vždy mi pripomenula, že zmyla zo sveta posledné zvyšky mojiuch spomienok a prvých rokov na Gallirei, v prvej dobrej svorke. Kde je aspoň členom koniec, ked les odniesla voda, poymslel som si, stočil pohľad zo zľadovatenej vodnej čiary zas pred seba a opatrne sa prešmykal na druhý breh, pričom som čakal so starostlivýmp ohľadom na Lennie, nech prejde- ň
Nestíhal som reagovať. Tobôž ešte tak odpovedať. Llennie to v hlave štotovalo teda veľmi rýchl oa dala si dokopy, kto asi ďalší môže mť vĺčaťtá. "ôO Lylwelin a Sigym toho moc neviem, presunuli sa kamsi severjenšie a teda oni nečakajú," rozhodol som sa aj tak zarputilo odpovedať, dokázať, že nie som tu len tka nanič, keď ona sa pýta aj si odpovedá úplne sama.
Bola však v takom šoku zo spojenia Lucy a jej nového partnera, v akom som bol ja, keď som to videl. "Naživo je to ešte horšie, egocentrickejšiu dvojicu som za život nestretol," zaúpel som tak nejak s potrebou sa vyrozprávať a posťažovať si. Lucy nebola príklad svätého a božského potomka, no bola jedoiná dcéra, ktorá mi zostala a vedela so mnou komunikova.ť "A mám zlý dojem, ako sa šíria zvesti, že naša dcéra bude čosi podobné," dodal som ticho a zastavil na úpätí kopcov, nech sa vydýcham. Bolo to rovnaké miesto, kde som bol pred pár mesiacmi s najlepším kamarátom. Kde ti je koniec... tam horwe? V zrúcanine snáď? Kde je pokoj? dumal som a na pol ucha počúval Lennie. (//nemá v uchu náušnicu btw)
Zavrtel som hlavou však nad jej návrhom ísť hore. "ďaleko, nič po ňom nechcem," riekol som len a privrel oči, sústrediac sa na okolie. Čakanie mi určite spríjemní jarné slnko, ktoré sa začalo opierať o moju srsť aj sneh vôkol, ktorý sa začal pomerne rýchlo topiť. Vytvoril som si vlastnú oázu uprostred mrazu a ticha.

//LOTERIA 14 (1/1.)
//Stredozemná pláň (cez tenebrae)

Nevedel som, či o posledných incidentoch Lennie vie a nejako som si sám povedal, že to možno načnem. "Kým si niekde hibernovala," začal som s úškrnom, "krajinu pohltil dym, nedýchateľný, samozrejme záhada šla z nejakého ostrova ďaleko na západe v oceáne..." A koniec príbehu, to by bolo na úvod. V podstate som kývnutím súhlasil s jej slovami a zamyslel sa nad tým, čo by sme robili, keby sme boli v ich koži. "Teba by som ako božskú entitu mať nechcel, bola by si možno horšia ako ona," dovolil som si potichu rýpnuť a hned to zahovoril dalsim monologom. "Možno sa zabáva večným počítaním tých šutrov, co jej vlci donesu," uvažoval som a sem tam sa obzrel, či ma zvláda vlčica nasledovať. Boli sme už zhruba v polovici pláne, ktorú som veľmi dobre za celý svoj život tu mohol zpoznať. od prvého po posledný ker a kameň. "A Život niečo berie na tú radosť, musí byť reálne smutný, že s ním nik nezostane a on sa odtiaľ nepohne. Prečo vlastne nejde z tých kopcov nikdy preč?" Opýtal som sa len tak mimochdoom v nádeji, že ona bude vedieť viac., Predsa unho nejaky cas bola.
Lennie trvala na tom červenom jazere, nuž hoci sa mi nechcelo, poslušne som sa podvolil, nakoľko som súcitil s jej momentálnym stavom aj zjavom, páchla ako močiare a to teda vôbec nebolo vábne.
"Ja o ničom neviem, tiež si nespomínam, že by tu boli tône vody," začal som na svoju obhajobu zarazeným hlasom, no taktiež som sa napil, znova. Prehltanie snehu nebolo prijemne z dlhodobeho hladiska. A trochu som sa strail v prileve Lenniiných dalsich slov,. lebo som netusil kto ma byt zbuchnuty. "Jak ona?"

//háj

Vlčice, pomyslel som si len, keď Lennie náhle pookriala a úhlasila s nápadom, že by nebolo odveci opýtať sa mocnejšej entity na to, prečo je vlastne ešte na žive. "Koniec koncov ja som tiež ušiel smrti, nepovedal by som predtým, že sa to dá," uškrnul som sa a naladil sa na jej pokojnejšiu vlnu, kým príde ďalšie tsunami emócií. Rozmyslela si však samotný výlet, a tak sme nemierili napokon priamo na juh, skôr cez stred krajiny niekam na západ. "Nerád ti kazím ilúzie, ale jazerá sú pod ľadom," zrušil som jej nádeje o tom, ako si dá do poriadku srsť, pretože si zrejme nestihla všimnúť, že panuje naozaj silný mráz, ktorý štípe laby aj citlivé ňufáky.
Popri premýšľaní a predstavovaní si jazera, ktoré by snáď nebolo pod ľadom, som však zakopol... a na môj údiv pristál na brehu malej tône. Kde sa vzala? Z ničoho nič, pri zasypanom skalnatom čomsi v strede pláne. Voda bola tekutá, reálna, dlubol som do nej pár krát labou. "Voda si ťa našla sama," riekol som len a bez nejakých zábran sa napil. Chutila normálne, neodpadával som do minúty, bol tu priestor na radosť. Hltanie snehu ma už fakt obťažovalo, napadlo mi, keď som uhasil smäd a vyzval Lennie, nech si teda robí s tou vodou čo chce. (//on nevie, že má mágiu vody)
"Mám ťa snáď niesť?" Zasmial som sa s pretočením očí, keď na mňa zahrala scénku popri tom, ako so mnou zrovnala krok. Aj tak som si však pobehol, aby nemusela ona plytvať silami na brodenie závejov. "Rozšíri sa mi zrejme rodinka o ďalšie vnúčatá," začal som horúcou novinkou a obzrel sa, ako zareaguje, úpričom som sa rozhliadal a občas zastavil, aby som pozmenil smer. Možno by bolo dobre na pláži, napadlo mi.

//Narrské kopce cez (Tenebrae)

//LOTÉRIA 13 (5/5)
//Močiare

Panovala medzi nami, ako už tradične, mrzutá nálada. Ona absolútne nechápe mňa a ja ju, dokonalá kombinácia, chceme vedieť čo sa stalo z nášho spojenia sa vôbec? Zamýšľal som sa, kým som sa mal možnosť na lúke pod lesmi nadýchať vzduchu, ktorý sa mi oprel s novým ránom do tvárí. "Ty si hlavne zas výbuch, sama o sebe tvrdíš, že si mŕtvola, mám oblizovať mŕtvolu?" Zašomral som si pre seba a znechutene sa otriasol. Niečo na tom pravdy bolo, že mi prišla trojfarebná vlčica momentálne šialene asexuálna, zvlášť po tom fiasku na jar. Tak určite, už aj sa k tebe pôjdem túliť.
Moje kroky smerovali priamou čiarou niekam na juhozápad. Veril som, že taký Zlatavý les bude ideálne útočisko na prečkanie zvyšku zimy. Ostatne niekde sa tam nachádzalo skalisko s jaskyňami, ktoré kedysi chránilo členov svorky, ktorá zanikla. Tak ako mnohé. "Možno ti bude lepšie, keď si zaujatosť nejakého boha nebudeš tak brať," dodal som pre zmenu prívetivejšie a trošku pookrial. Kým vlčica neprikúrila svojím temperamentom opäť. Jedno sa druhým vybíja, takže naše tri nádherné deti budú milé, nežné a rozhodne nie po nás, hm? Zamyslel som sa, aby som vypustil jej sarkastickú poznámku. "Je mi ľúto, že si zostala trčať pod snehom. Ale keď sabotuješ moju snahu ťa chrániť a starať sa o teba, nediv sa," odvetil som ešte stále pokojne, skoro až reziugnovane, pričom som jej venoval krátky pohľad. Zároveň počkal, kým sa priblíži. Snažil som sa dolovať cestu snehom tak, aby si ona mohla pohodlne ťapkať v brázdne za mnou do Ďalšieho malého lesíku. Vynárali sa mi v ňom nepríjemné spomienky a vedomie ma alarmovalo, aby som sa rozbehol, bežal a zastavil až niekde veľmi ďaleko. No pri pohľade na zúboženú Lennie mi to nedovolilo srdce, prebilo mozog.
Ona začala hysterčiť, že mala byť po srmti a nie je a všetko nie je v poriadku. Len som si povzdychol. "Si živá, môžeme ísť za Životom, zistiť, či to bol on," navrhol som len, kým sme sa predrali lesíkom zas na otvorené priestranstvo.

//Stredozemná pláň (//ak chceš pre seba posty do loterie, ja už mám na dnes stopku)

//LOTÉRIA 12 (1/4.)

Stál som, díval sa n a ňu ako na mátohu. Pôvabný kus samice teda nepredstavovala, ako by si to možno jeden vysnil, no celý život som mal skoro pred sebou obrázok podobných vlkov a tulákov ako ona. Strhaných, sem tam nejaký ten konár v srsti bez lesku a tak. Jej pohľad však nebol kalný, zmätený či sklený. Oči jej žiarili rovnako jasne, ako pred pár mesiacmi, kedy sme sa konečne nejako prestali vadiť za hlúposti.
Jej slová ma nepresvedčili práve o tom, že by som mal prekonať vzdialenosť a privinúť si ju k sebe, nakoľko vlčice ma vždy dokázali obmäkčiť na medveďa vhodného na túlenie sa, miesto niekoho dôstojného na nohách. Tentoraz som však zostal stáť, vedel som, čo všetko ma na našom partnerstve predtým ťažilo a ona tomu neprispela, že posledne zmizla. Ale možno jej len krivdím a má to byť tak. Tuláci, čo sa na základe nejakej vzájomnej sympatie sčuchnú a potom si ide každý po svojom? Takýto typ spolužitia som si veru po narodení potomstva v nepredstavoval. Nad jej vysvetlením som len pretočil oči. "Až budeš teda najbližšie skučať, že chceš, tak skús zostať na mieste a neziznúť v hustom lese," pripomenul som jej udalosti a uoravil realitu do pravej podoby, zatiaľ čo ona ju trochu skreslila. Nebol som naštvaný, môj hlas bol len prázdny. Emočne.
Podľa jej nasledujúceho monológu som sa však duševne utvrdil v tom, že je to naozaj ona, nie len prízrak. Vyzerala, že ju vypľula nejaká tá bažina tu na okolí, no predovšetkým žila - ako sama povedala, zrejme ju nechcela ani Smrť. "Je zvláštne, že si učila mladých úcte k Smrti, ktorú teraz... nenávidíš?" Preniesol som zamysleným hlasom a otriasol sa, pretože mi na chrbát skźlo tak kilo snehu z konárov stromu nado mnou.
Ja som zvolil ostražitý odstup, ona sršala energiou a ohňom, ktorý jej plápolal niekde vnútri pri srdci a vďaka tomu neumrzla k smrti, hoci by som prisahal, že jej ňufák bol akýsi nezdravo bledý, obmrznutý kryštálikmi ľadu. Mal som to gentlemanovské nutkanie k nej ísť a očistiť jej tvár, dotknúť sa jej, po toľkých týždňoch... Ale jej nálada ma udržovala triezveho. Proste om začal kráčať a obchádzať posledné stromy, na lúky viac na juh, kde by sme sa zohriali - najmä ona. Cítil som z nej aj závan krvi, za čo som bol rád, že aspoň ona mala šťastie na raňajky.
"Nie si ty ich matka, aby si o nich vedela?" Vrátil som jej otázku otázkou a len krátko sa obzrel cez rameno, kývnuc hlavou, nech šlape-

//Čerešňový háj

//LOTÉRIA 11 (1/3.)

Budú to len bludy, nič viac, pomyslel som si, keď mi nos znova pošteklila známa vôňa. Prisudzoval som ju však tomuto prostrediu, musel som si aj tak dávať pozor, pretože ako sa ukázalo po pár metroch, nie každá tá bažina zamrzla na ľad, po ktorom by sa dalo chodiť. Otrepal som si viac ráz tak labu od vody a bahna, keď sa mi zrazu prepadla do plytkej bačoriny pod tenkou vrstvou ľadu.Maximálne som tak zanadával a na moje neprekvapenie nevyleteli ani len vrabca z krovísk, nič. Vládlo tu hrobové ticho. Lesom sa nieslo aj to, keĎ niečia laba dopadla na sneh a ten vrzgal pod hmotnosťou tela. No boli to len závany, rovnako ako tenpach. Nnenechám sa zlákať nejakou blbou bludičkou, tie očividne mrazom neskapú a robia zle neustále, pomyslel som si spomínajúc na slová vlastného syna, ktorý tu predtým žil. Je kruté, že mu život nadelil takýto osud, po mne - smola na zázemie, ako to inak nazvať, zamyslene som si to ťapkal k hranici, pričom stromčekov začalo ubúdať.
V poslednej sekunde som zachytil tiché praskotanie vzduchu, ako keby je tu niekde výboj energie. Ostražito som zrýchlil, a tak keď sa ozvalo prásk s následnutím vyšteknutím dotyčnej, neskončila mi priamo za zadkom, ale tak meter odo mňa.
Pach sa rozlial vzduchom v mojom tesnom okolí a mne sa podlomili nohy. Zostal som stáť, prekonávajúc náhly záchvev totálnej slabosti. Nedokázal som určiť, prečo tie emócie, no predo mnou sa týčila - či skôr krčila - silueta vychudnutej, kožou potiahnutej vlčice. Mala šťastie, že jej srsť bola celkom stavaná na zimu, inak by som videl, ako sa jej trasú kosti v tele. Netušil som, rpečo ma tí magickí vlčí bohovia tak trestali a za čo, že keď už mám pri sebe partnerku, vyzerá ako mátoha z bažín. A tak som k nej spočiatku aj pristupoval, ostražito, s nedôverou.
"Si snáď len mátoha, čo pomáha strácať sa tulákom v okolí," šepol som neveriacky a premeriaval si ju. Husársky kúsok s pokusom o môj infarkt by sa však tej živej podobal. "Lennie," vydýchol som len bezmocne jej meno, pričom mi para od tlamy automaticky zamrzla na fúzoch. Nezmohol som sa pohyb k nej, keby bola len ozajstný prelud.

//LOTÉRIA 10
//Midiam

Najprv som dúfal v nejaký dobrý prechod cez rieku, potom sa zas nádejal, že chytím rybu. Ale fakt, rybu? V tomto mraze? Vystačil som si teda s tým, že som mal možnosť dostať sa na druhý breh bez namočenia sa, ak som nerátal konček chvosta či zopár chlpov, ktoré hneď primrzli k sebe. Hoci búrka prestala, zimu sme tu mali v plnej paráda - a to som si ani nedával práve vychádzku po severnej hranici, no motal som sa v hnusných močiaroch.
Musel som však uznať, akonáhle som obišiel prvých pár malých stromov, že v zime vyzeralo toto miesto úplne inak, čarovne. Bolo tu mŕtvolné ticho a teraz sa jeden ani nemusel desiť, že zapadne labou v nejakej močarine a utopí sa tu, či udusí bahnom, ktoré ho pohtlí. Aspoň to boli moje prehnané predstavy vždy, keď som cez takúto oblasť práe prechádzal, nakoľko som sa nikdy nikde nezdržiaval príliš dlhú dobu. Pre rodinu som mohol byť duchom rovnako dobre, ako boli takí, čo odtiaľto odišli skúmať širšiu oblasť sveta. Nakoniec fajn, celkom riedky les, zopár krovín, dá sa tu ísť, premýšľal som, kým som sa otriasol od napadaných vločiek a pomaly rozhýbaval končatiny, stuhnuté od dlhej nečinnosti v úkryte. Energia sa mi postupne vracala, koniec koncov som sa pri rieke prespal, kým sa vlčice bavili medzi sebou, takže som sa mohol sústrediť len na náhodný lov niečoho... možno tak zablúdenej veverice, ako som sa tak rozhliadal a vetril. Zachytil som však aj o čosi zaujímavejší pach, no nič vábne, čo k čomu by vlk chcel čuchnúť. Pripomínalo to trochu ten močiar v lete, no neskúmal som to nijak bližšie, odklonil som sa k južnej hranici hľadajúc čosi dobré dpo žalúdka.

//LOTÉRIA 9

Jej vyjadrenie malo zmysel, takže som len ticho prikývol. Aj tak sa nemala nejako k rozvíjaniu dialógu, vystačila si s pár plachými úsmevmi. Nič a nikto nebude nikdy úplne dokonalé, doplnil som si ju teda len v mysli, kým sa ona zrejme zamýšľala, ako mi dobre odpovedať. Jej vnímanie sa mi celkom pozdávalo. "Si rozumná," odtušil som len z jej slov, pretože nie každý vlk by vôbec vedel na takú otázku odpovedať. "Vždy budú tvojimi priateľmi, odchod od nejakej skupiny neznamená, že sa nemôžete baviť," povzbudil som ju v tom, nad čím prmeýšľala evidentne už dlhšiu dobu. "Poznám ten les aj kopu starších členov, ak sa rozrástli, to je len dobre. Každý by však mal byť šťastný," dodal som a chvíľu s aodmlčal, trápiac sa s vlastným kašľom. Hoci som ušiel doslova a do písmena smrti, predošlých neduhov zdravotného charakteru ma to nezbavilo. Môžem byť rád za to málo.
Pousmial som sa, keď zdvihla hlavu s prehlásením, že tiež už nepotrebuje ochranu. "Cestuj, spoznávaj krajinu, má čo ponúknuť. Na starobu si nájdeš vhodné miesto," uškrnul som sa s poznámkou na vlastný účet a znova sa ponaťahoval. Bol čas ísť, korene úkrytu postupne ochabovali. Pravdepodobne tu zostanú zmotané veľmi dlhý čas, no určite nebudú držať tvar drevenej jaskyne.
Musel som však zavrtieť hlavou, keˇsi Wizku zle vyložila moje slová. "Snežné hory sú vyššie, patríí k nim aj Zubatá hora, najvyšší vrch," trochu zemepisu nemohlo zaškodiť. "Sídlila tam svorka... zavalila ich lavína balvanov a snehu v jednom z údolí," dodal som, pričom som mal pocit, že sa mi slová sotva derú z hrdla. Nneboli to pekné spomienky, prezieravejšie typy by pdtušili, že to bola moja prvá takáto rodina, kde som žil.
Storma žiaľ nevidela a jej ďalšia veta ma donútila premýšľať. "Možno už je niekde na druhej strane, bol rovnako starý ako ja," pousmial som a, pričom som nedomyslel, že vďaka Životovi mi väčšina šedín zmizla a stiahla sa len na okolie očí a nosa.
Odprevádzal som ju však aj osobne, nie len úpohľadom. Ppoznamenala, že tiež nemá moc šťastie a vydá sa teda hľadať partnerov. Chvost sa mi kmihol zo strany na stranu. "Veľa šťastia, Wizku," poprial som jej len a nesledoval, kadiaľ sa vydala. Ja som sa rozhodol vydať južnejšie na miesta, kde nebola rieka tak prudká a často primŕzala. Aspoň sa teda po nej dalo dostať.

(//moc neskoro mi došlo, že wizku už je fuč xD)
//Maharské močiare

//Hlásim Saviora & Lennie

//LOTÉRIA 8

Rodinka dávno odišla, do ktorej už som mohol rátať aj Etneya a my sme s vlčicou osameli. Prišlo mi úsmevné, že sa obaja domnievali, že by mohla byť mojou partnerkou. Ak je takáto submisívna a tichá všeobecne, bola by mi akurát tak ako rohož, pomyslel som si na margo tej témy a chvíľu na ňu hľadel. Premýšľala, možno sa utápala vo svojich myšlienkach. No zakaždým stiahla pohľad kamsi do zeme alebo na korene, ktoré nás obklopovali. Mágiu som však nedržal viac pri živote. Čo mohlo, zamrzlo a uvädlo ako tá tráva pod nami, korene naopak len mierne klesli, takže som sa stiahol viac k východu, keby sa prevalili na strope zrovna.
Potvrdila mi následne moje domnienky, že je tu bez pokrvnej rodiny. "A našla si na Gallirei svoj mier, či ani nie?" Nepýtal som sa priamo na to, čo sa jej stalo. či snád ušla, stala sa nejaká katastrofa, či je zrodená z dvoch tulákov, ktorí sa náhodne na jar sčuchli. Alebo prečo sa proste nevráti, keďže ako sama hovorila, nebola zrejme v momentálnej svorke šťastná. "Lpie na tebe výrazný pach toho lesa, takže si tam už nejaký dlhší čas. Čo alebo kto ťa priviedol na myšlienku vzdať sa zázemia?" Zaujímal som sa a po dlhšom premýšľaní sa rozhodol, že musím tiež niečo o sebe povedať aj z iného ako ridnného života, nech sa necíti Wizku ako na výsluchu. "Mňa a abrata naša matka vyhodila na ľad hneď ako mohla, takže ja som nemal dôvod sa vrátiť," riekol som pokojným hlasom. Zmiereným, nemal om z toho po toľkých rokoch traumu, beztak z mojich rodičov už neboli možno ani kosti. "Začal som žiť so svorkou v tunajších Snežných horách, kým som sa dal na púť po Gallirei, hľadať si známosti, priateľstvá... nešťastne voliť partnerky," dokončil som to vtipom na svoj účet a nadýchol sa mrazivého vzduchu. Síce sa znova blížil večer, no počasie celkom prialo, a tak som mal v úmysle s nastávajúcim ránom sa ísť možno trochu brodiť snehom a násjť si raňajky.
"Ako sa má vlastne Storm? Sme dlhoroční priatelia," načal som po pár minútach ticha a otočil svoj pohľad na vlčicu. Zamračil som sa však, pretože jej oči stočené kamsi na zem mi práve nevyhovovali, bolo divné takto konverzovať.