Příspěvky uživatele

< návrat zpět

dopovedal som váhavo a hryzol si do jazyka, aby som sa nepokúšal si svoju predstavu ani stvárniť v myšlienkach. Radšej som postupoval pekne napred, prehĺtal nasucho a prázdno, pretože stále mi lúka vyvolávala stav úzkosti. Dokonca aj malý les ovocných stromov, všetko to tu bolo kedysi môj domov.

-> Třešňový háj

Extra úloha č. 5 / 5. územie

<- Narrské vršky

Dobehol som ich minimálne natoľko, aby som počul slová, ktoré sa akurát s besným chichúňaním valili z papuľky mladej vlčice. „To som moc realista alebo aj niekoho iného by zaujímalo, kde sú tu teraz žaby?“ zamrmlal som rovnako divnú otázku, ako ona zadelila to prehlásenie. Nebol som úplne divný a hlúpy, to nie. Bral som slová čiernobielej, mladej vlčice s decentnou rezervou, pretože bola predsa ešte stále viac vĺča ako dospelý kus vlčice. Predstavivosť mladých vedela byť neobmedzená a ja sám som si pamätal skoro všetky svoje výstrelky a podivnosti, ktoré som vtedy stváral, hoci ich bolo možno tak zo päť, nakoľko počiatok života bol len bojom o prežitie. Ale pud sebazáchovy mám celkom slabý, prebehla mi hlavou nezmyselná myšlienka, kým som sa dral snehom, ktorý čiastočne s príchodom noci primŕzal. Teplota šla dole, cítil som to na tvári a taktiež videl pri každom jednom výdychu, ktorý sa okamžite zmenil v obláčik bielosivej pary. Je tu skorá jar, tá bývala mrazivá, alebo to pôjde prudko hore? Ak by bolo horko ako v zime na tej púšti, asi by som dobrovoľne skočil do nejakej takej jamy, kde zahučal daniel k nám... Niečo, kde si je vlk istý, ale tak azda sa apokalypsa nechystá, už by tých menších aj stačilo,[/msl] zahĺbil som sa v myšlienkach a spočiatku si ani len nevšimol, že Lennie sa zmenila citeľne nálada.
Iste, vedel som, že som za to mohol ja. Moja sarkastická časť sa v duchu čiastočne bavila na jej účet, moja normálna osobnosť sa skôr zachmúrila. Nepomôžu akékoľvek slová. Jednoducho som sa pár krát nadýchol, spomalil, aby sme zladili krok, hoci nechal som ju držať sa šikmo vzadu, nech nemusí brodiť svoj vlastný závej snehu, ale ide ako tak v stopách.
Nym som aj ja povzbudil kývnutím hlavy. „Môžeš si zatiaľ predstavovať, ako taký žabiak vyzerá,“ zavolal som po nej a krátkym šteknutím ju vyzval, aby držala viac menej severozápadný smer, keďže slnko padalo pomaly k západu a orientácia nám bola zjednodušená. Tteda skôr a predovšetkým mladej vlčici, nakoľko my s Lennie sme tu žili roky. Má to ako dobrý tréning, celé toto dobrodružstvo, hoci ten sarkazmus od Lennie... vygumujeme nejako časom, zamyslel som sa, kým som pozoroval mladú, ako trošku pobehla napred skrz rovinaté územie.
Po očku som našiel periferne Lennie a pokúsil sa o chabý úsmev. Vytkla nám viac menej obom, že sme hrozne potichu. „Asi máš viac nápadov na rozhovory,“ podotkol som opatrným hlasom a zadíval sa okolo nás, či tu s nami nie je nechcená duša. Napríklad v podobe hnedého imbecila.
Na otázku vlčice som sa s polohlasným „hm“ zahĺbil do seba a vzdychol si. „V skutočnosti veľmi. Ale z istých dôvodov musím predpokladať, že to nepôjde veľmi...jednoducho,“

Nym bola evidentne rýchlejšia a zamierila si to z kopcov rovno niekam.. konečne smerom na sever. Mal by som si to potom s ňou prejsť, ale tak povedia mi samé. Ale aj tak sa nechcem nevedomky vláčiť kade tade,odfrkol som si pre seba, pretože som po tom všetkom mal chuť nič nerobiť aj niekoľko dní a najmä nevidieť. Začínal som to na sebe cítiť, že som bol mierne mimo posledné dni...
...no teraz to tak trochu dosť zlepšila Lennie, ktorá opätovne a zvláštne dobre naladená pribehla, len čo si vybavila nejaké veci s flundrou, ktorá očividne mala navigovať. Už viem, že neviem či do hôr prídeme, pomyslel som si avšak skôr s humorom, ako by som to nejako riešiť. Cestoval som rád.
Po znovu uvedení mozgu do prítomnosti som Lennie gesto opätoval a žmurkol po nej, nemal som nejako extra náladu na líškanie sa. Hoci jej sa teda nálada menila priam z hodiny na hodinu a ja som mohol ísť len ako hnedý medveď za nimi a premýšľať, čo príde. "Desíš okolo idúcich vlkov," odpovedal som jej na jej otázku o mojej polohe vecným hlasom a povzdychol si. Aký dopad to bude mať na mladú, asi. Nehneval som sa však na ňu a ani som nemohol, takže som so slabým náznakom úsmevu zdieľal aj jej radosť a pýchu, že Nym sa očividne sama vybrala na vrchol kopca. Zároveň mi bolo prezradené, že ak si zmyslím v budúcnosti navštíviť života, bude to pekne dlhá túra.
Vyrazil som proste s nimi kamsi severnejšie. Okolité územia a kraj vo mne vyvolávali náhle stavy úzkosti,ktorú som práve v hlase a rozhovore nechcel prejavovať, nech sa zas nemusí niekto pozastavovať nad mojou spokojnosťou, čo sa týkalo psychickej stránky. Ako som však predtým riešil vlčice, sám som si pripadal mierne rozhodený, takže som len nasledoval ich stopy v studenom snehu.

-> Ježia mýtina

Elektrické ohradníky však brali strašne veľa energií, ktoré farmári nestačili splácať a muselo rozpredávať majetok.

Extra úloha č. 5 /4. územie

<- Kopretinová lúka (skrz Tenebrae)

Hoci som sa pokúsil zavyť a dať tak vlčiciam echo, že som konečne za ich chvostami, ktoré sa mi mihli v diaľke, tak to skončilo bez odozvy. Namrzene som si odfrkol. Jasné, ale potom mi to určite nezabudne Lennie vytknúť, kde som sa toľko motal, zasahuje do osobných práv, hundral som si pre seba a nakoniec to len s povzdychom vypustil. Slnko sa pomaly blížilo ku kopcom a stmievalo sa. Konečne mi tak prestali slziť zraky z neustáleho žmúrenia, kde sa asi tak mihne sem tam nejaká tá špička chvosta, nakoľko vetru sa moc nechcelo prestať a bral mi pachy preč od ňufáku. Vyvolalo to vo mne prekvapivo kýchanie a ja už som sa zhrozil, že budem nachladnutý kvôli oslabeniu zo zranení. Musím len vymyslieť, ako sa z toho dostať tak, aby som nemusel zostať uväznený jednou bláznivou vlčicou v úkryte... ťažká úloha vhodná na neskôr.
Snehové vločky už nelietali, čo bolo plus, pretože sa behom dňa azda na všetkých južných územiach tá snehová hromada topila, výrazne znížila. Síce mi sneh stále dosahoval po končeky srsti na bruchu, no aspoň sme ho nemali až po hlavu.
Postupne ako som sa začal viac rozhliadať a zaujímať o okolitý, zasnežený kraj, som si všimol v mapke mojej cesty kopce, vyvýšenú časť krajiny uprostred ničoho. Mierne sa mi naježila srsť, pretože mi pripomínali skôr pieskové duny z púšte ako reálne kopce, ktoré by mali byť pokryté lesmi. Aj atmosféra sa zmenila... Ktovie, či aj to počasie sa má naozaj otepľovať, alebo som prišiel zase do nejakej magickej či mágiou poškvrnenej zóny, kde veci fungujú inak? Vlk sa nemôže v kľude vyspať. Dám si záväzok nájsť tri fajnové diery, nory čokoľvek, kde sa vyspím, budem spať, kým nezabudnem celú zimu, stanovil som budúce plány na tému „čo so sebou“.
Na úpätí kopcov som zavetril aj iné pachy, oba povedomé, no môj mozog bol natoľko lenivý premýšľať, že som ich vypustil z hlavy. Aj keby mali tí cudzáci žrádlo, zrejme by som sa do nejakých diskusií nepúšťal, ani do boja o to, mal som brucho plné a zároveň už aj prázdne až až. V diaľke som však zahliadol vlčice, pomerne vyššie, preto som sa šmýkajúc terigal ich smerom. „Hej! Čo zrovna tu robíme?“ zvolal som po nich jednoduchú otázku, namrzeným hlasom. V labách som cítil metre keď nie aj kilometre a popri dokončení a skrátení vzdialenosti k Lennie som sa mohol sústrediť akurát tak na dýchanie, aby ma nezačalo pichať v boku.

Extra úkol č. 5 - 3/25

<- Stredozemná pláň

Moje predošlé úvahy jednoducho nahradili nové. Nemusel som premýšľať ešte príliš predčasne nad návštevou známych, pretože Lennie (podľa stôp vedúca dvojčlennej kolóny) si zvolila cestu zrazu prudko na juh. Ocitol som sa v strede lúky, kým som pochopil, že naozaj sa točím zas a znova naspäť. Ak si zmysleli, že im nestačí ani odmäk a mokrý sneh a chcú ísť do púšte... Nálada mi klesla zas na mrzutú, pretože to bol proste normálny mód bežného života. Zavše sa začalo zvečeriavať a zubaté slnko sa pomaly ale isto ukrývalo za kopce, mal som ho takpovediac skoro pred sebou, preto som veľmi dobre nevidel pred seba. Bol som rád, že ako tak zvládam nasledovať ich stopu, pretože vietor mi bral pachy od ňufáku a odvieval ich kamsi do blba, do neznáma.
Či už som však predtým chcel alebo nechcel, spomienky sa mi predsa len vrátili. Smutne som sa rozhliadol po lúke, ktorá bola kedysi naším loviskom a susediacim územím. No široko ďaleko bola len veľká, otvorená plocha, akurát čo sa kraj zvažoval pri koryte rieky trochu z kopca. A aj to bolo čudné, pretože hoc som žil na Gallirei celé roky a vlastne väčšinu biedneho života, vedel som, že rieka tadiaľto isto nikdy netiekla. Možnože vyvrela z tôní v lese? Spod skaly úkrytu? polemizoval som, ale zavrtel hlavou a prestal s tým, akonáhle mi došlo, že sám seba hádžem do jamy depresie. A to tú som veruže nestál.
Skúsil som sa rozhliadnuť, ale čo som mal vidieť okrem snehu? Síce sa trochu topil, no to s príchodom večera prestalo a ja som zas videl vlastné výdychy v podobe obláčikov bielej pary. To nebolo znamenie, že v noci nám bude príjemné teplo, a to až také, že by sme sa s chuťou vyvalili do snehového záveja. Napríklad takého, akým som asa aktuálne predieral, ako som žmúril na stopy a tunel v snehu pred sebou. Mal som cestu o čosi príjemnejšiu, pretože som výnimočne nebol ja to baranidlo, ktoré razilo cestu snehom. Ten obetavý, ktorý má pravdepodobnosť ako prvý zahučať do nejakej diery, ktorú aktuálne nevidíme. A čo viac, slnko sa odrážalo od snehovej prikrývky, takže mi akurát tak slzili oči a ledva som žmúril pred seba.
Pomohol mi až vietor, pretože som náhle zachytil silný pach oboch vlčíc, zavše sa mi zazdalo, že som zahliadol nejakú čiernu hlavu opodiaľ, no splývalo mi to. Mohla to byť flundra, lenže jej biely chrbát sa dokonale ukryl medzi snehom. Preto som len zavyl na známosť, že som blízko.

-> Narrské kopce

Extra úkol č. 5 - 2/25

<- Náhorná plošina

Počas cesty mi ešte sem tam zaškvŕkalo v žalúdku. Boli to však skôr už len nejaké dozvuky podráždeného tráviaceho systému, pretože už som nemusel bežať len tak kamsi za ker a trpieť. Teda nie doslova, ale je to nepríjemné. Bol som rád, že už som v poriadku. V mysli som si zároveň pripomínal, aké je nevyhnutné spomenúť, že to mäso môže byť skazené, nakoľko sa v tom lese po love jedna zo samíc danielov roztiekla v zelený sliz. Pretože Smrť má až príliš rada hry. Alebo ich len začala tak obľubovať túto zimu, keď je kopec vlkov na skapatie? Ak aj niekto neumrel, zamýšľal som sa a na chvíľu zastavil, keď sa krajina okolo mňa mierne zmenila.
Po ľavici začínali vzdialené, zalesnené kopce, ktoré patrili rodine mojich priateľov. Slabo som sa usmial. Uvidíme sa asi skôr, než som sľúbil... Koľko som tam nebol? Pol roka? Mlčky som uvažoval a odvrátil postupne pohľad od lesov a skalnatého výčnelku, kde sídlila banda šakalov, ktorí vedeli robiť len večné problémy. Aj nám robili v Klímovom lese samé problémy, nič iné, ani sa z toho tela vlk poriadne nenažerie. Začal som znovu teda pozvoľna kráčať a istý čas mi aj vydržalo sledovať úplne verne stopy od Lennie a potom menšie odtlačky láb po mladej flundre. Išli tadiaľto nedávno a keby nefúkal vietor, čo rozháňa mračný, tak by sa dala zachytiť iste aj čerstvá, pachová stopa. Mohol som byť akurát tak vďačný, že vlčice si nechceli zo mňa urobiť dobrý deň a stopy za sebou nezakrývali. Ešte keby mala Lennie nejakú mágiu snehu, tak to som už naozaj mŕtvy... a asi aj leniviem tým pribúdajúcim vekom, keď už viac menej rezignujem a nehádam sa s tou vlčicou, riešil som si pre seba konšpiračné teórie a prechádzal pláňou, ktorú som aj pod stále veľkou vrstvou snehu rozoznával a poznal na nej každučké zákutie.
Spomínal som na mnohé lovy, ktoré nás aj z vedľajších území nahnali so zverou až sem a tu sme lov úspešne končili. Pravidelne sem zdrhali vĺčatá, na ktoré som už po rokoch viac menej myslel s úsmevov, no vtedy to bola pre mňa hotová tragédia.
Chcel som sa však stoj čo stoj vyhnúť zbytočnému návalu nostalgickej nálady, ktorá nie vždy zaručovala, že navodí do mysli len samé pozitívne myšlienky, hoc tomu tak posledne bolo. Bol som préíliš pesimista na to, aby som uveril, že spomienky prinesú aj niečo šťastné, preto som sa radšej pokúsil sústrediť sa na nádychy toho studeného vzduchu, ktorý konečne prestával byť ladový. A taktiež aj otriasanie si láb od nalepeného snehu, pretože zbytočnú hmotnosť naviac sa mi nosiť nechcelo, zavše nie aj so všetkými zraneniami. Nedával som síce starosti najavo najmä kvôli vlčiciam a vlastnému egu, no rany, ktoré sa mi po love otvorili ma seriózne začínali iritovať.
Stopa vlčíc náhle zmenila smer, už som sa neblížil k Asgaarskému hvozdu. Kam do všivavej zrúcaniny a Smrti sa pobrali? Prečo zas na juh? zaúpel som aj nahlas a po chvíli pátrania natrafil na správny smer a porazenecky ich šiel hľadať.

-> Kopretinová lúka

uvažoval som a zároveň zostal prekvapený, aké emócie vo mne spôsobila predstava Lennie a mladých. Chcel som sa do budúcna na totpo opýtať, prečo je čierna vlčica s bielym vrškom vlastne jej obľúbená, keď ani nie je veľa. Mal som dostatok času na premyslenie si dialógu, pretože sneh sa netopil zrovna ideálne rýchlo.

-> Stredozemná pláň

//Nechcelo mi to poslať celý príspevok

Extra úkol č. 5 1

<- Lúka vlčích makov

Po opustení lúky, ktorá v inom ročnom období žiarlila farebnosťou a kvetmi som pokračoval po rozľahlom a najmä prázdnom území po stopách vlčíc. Ako som sa však tak rozhliadal, premýšľal som, prečo zvolila Lennie cestu práve tadiaľto, nakoľko na plošine bolo toľko naviateho snehu, že som sa miestami zaboril do snehu až po plecia. A ten topiaci sa sneh nie a nie zliezť z kožuchu! Mohol som sa akokoľvek otriasať, dokonca aj laby mi oťaželi, pretože mi ich s každým krokom obaľoval lepkavý sneh. Toto fakticky nechápem, nerozumiem tomu, môžem nad tým premýšľať koľko chcem, ale nebudem rozumieť. Najprv chce byť zodpovedná a prejsť bezpečne, s tým by som aj súhlasil, po tej južnej hranici. Ja som síce navrhol odbočiť na lov, ale vďaka tomu máme plné žalúdky.
Takže odrazu zmena smeru skrz otvorené pláne a priestranstvá mal byť dobrý nápad. Odfrkol som si. Mal by som prestať už s tým lozením za ňou... nejako si neviem pomôcť, zahĺbil som sa do svojich nezmyselných úvah a sem tam za pochodu odvracal tvár od vetra, ktorý každých niekoľko desiatok sekúnd zmenil smer. No proste sa vír snehovách vločiek zdvihol a zaútočila na vlka na potulkách z inej strany. Naozaj som si tak nemohol užívať zimu ako doterajšie roky. To bola len radosť a rozčarovanie nad prvými vločkami, ktoré sa znášali z neba. Potom prvé poprášené lúky a odtlačky láb za každého zadkom. Napokon snehové záveje a možnosť blbnúť, zaspomínal som si, nakoľko mi príchod jari práve opačne privodil nostalgickú náladu, avšak... len s tými pozitívnejšími spomienkami.
Určite bolo lepšie rozmýšľať nad tým, ako nad nedávnou nehodou čriev na vedľajšom území.
Väčšinu z územia som sa snažil ísť krokom. Proste sa neponáhľať, laby pokladať s rozvahou tak, aby sa nezabárali. Jednak by ma to obmedzilo časovo, za druhé by ma to vyšťavilo viac, než by bolo v mojej momentálnej situácií vhodné. Musel som znášať dve vlčice, to už by aj stačolo ako výpočet. Zavše tá mladá flundra sa čím ďalej, tým viac začínala podobať na Lennie. Pri pripomenutí si ejto okolnosti sa mi zakaždým proste ježila srsť. Taktiež som nevedel z hlavy vypustiť aj to, prečo trojfarebná vlčica proste zrazu stojí tak za cudzím vĺčaťom. Veď spomínala, že nechce svoje, nie...?

Osud úkol č. 3 / štvrtý post

Auron mi odvetil dosť neurčito. Bolo jasné, že nevedel ako to v jeho rodnej svorke bolo, alebo teda tam, kde vyrastal. Potvrdilo mi to však, že teda nebol hlúpy, len nemal ako vedieť ostatné informácie a niečo viac k mágiám, ak to tam mali tak. Každý mohol žiť v nejakej bubline svojich zvyklostí.
Avšak keď som sa pýtal na to, či aj jeho rodina mala mágiu, prekvapivo odpovedal záporne. Zastrihal som ušami a pridvihol hlavu. Tak to máme zaujímavý úkaz teda vlka, opravil som sa v mysli, ktorý nám dokazuje, že je to možné. Odkiaľ sa potom tá energia berie?
Boli to však úvahy o niečom, na čo by som nenašiel sám odpoveď. Nech by som sa snažil akokoľvek i nasilu. "Potom ti dal mágiu asi Život," zhodnotil som to, aby som mal len pokoj na duši a nejako si to pre seba uzavrel. Fyzicky mi bolo taktiež lepšie, kŕče v bruchu pomaličky ustávali a mňa absolútne na duchu nebolelo, že tu bol na území nejaký vlk. Fyziologické záležitosti som všeobecne bral ako danú hotovú vec, ktorú aj tak nie je v našich silách ovplyvniť.
Auron bral však pozitívne celú tú vec, že možno je aj nepodarkom prírody, na čo som krátko, no rázne, zavrtel hlavou. "Nemal by si potom mágiu zeme predsa," podotkol som si viac menej pre seba, pretože vlk sa zdvihol k odchodu. Uňho sa zatiaľ neozýva brucho, ale to príde, potom nechutnom danielovi, pomyslel som si s povzdychom a kývol hlavou, keď sa so mnou lúčil. Maj sa. Rozlúčil som sa s čisto čiernym vlkom len krátkou myšlienkou, pretože už mu pod labami beztak chrupal sneh a studený vietor by mi moje slová odtrhol od tlamy skôr, než by boli vyslovené. Pozrel som sa zároveň s otočením sa na nebo, pretože vietor asi mal svoj účel. Slnko bolo niekde v strede, hoci stále neposkytovalo moc tepla.
Zívol som si teda, prehol chrbát a popukal som trošku kĺby. Zároveň som sa otriasol, pretože sa mi na srsti topil sneh a aj laby som mal dlhdobo mokré. Oziabali ma, studený vietor tomu nepridával. Takže som sa proste za čuchom pobral po stopách vlčíc, len aby odhodlaná a namotivovaná Lennie nedošla proste príliš ďaleko. Kto ich má naháňať po celej krajine, odfrkol som si a sem tam pobehol dlhými skokmi v závejoch, v snahe dohnať stratený čas.
Vydal som sa teda skrz lúku a pred sebou len samý sneh, ktorý sa nepríjemne leskol následkom slnečných lúčov. Ešte že mám dobrý nos a vidím aj stopy, napadlo mi, keď som sa po stý raz zaboril až po lakeť. Trvalo to, kým som sa presunul presne na staršiu stopu Lennie a mladej Flundry.

//Náhorná plošina

Osud úkol č. 3 / tretí post

Prešľapol som na mokrej vrstve snehu, do ktorej som sa následne o kúsok viac zaboril. Nedovolil som sa však pohodlne usadiť, nejako podobne ako čierny Auron, nakoľko on si vychutnával zvyšky z bylinožravca na kostiach. Predsa len som tomu vlku neveril, nemal som k tomu koniec koncov ani najmenší dôvod. Nepoznali sme sa, spoznali tak nejako až teraz minimálne tak, že si ho určite budem pamätať.
Bolestivo mi zovrelo žalúdok v kŕči a bublavý pocit žalúdku už svedčil o tom najhoršom, teda ani nie, ale nevhodnom niekde, kde niekto žerie. Nadýchol som sa studeného vzduchu a otriasol sa od snehu, ktorý mi utkvel v srsti a začal sa s odmäkom postupne topiť. Oočakával som od Aurona niečo také, ž by sa na základe jeho predošlej otázky azda aj skúsil pýtať. A to myslím pýtať naozaj že naozaj vo veľkom, proste len zo zvedavosti a túžbe po informáciách. Nerozumel som však tomu, prečo to tak chce. Napokon som si len ofrkol a oblizol si tlamu od krvi. Celkovo mi prišiel čudný v pár veciach, hoci som ho nemienil súdiť po pár minútach. Ja som tu bol ten čudák, celý od krvi, ohavné zranenia pozdĺž zátylku a kohútiku, ale ja som sa čudoval. Asi za to mohla tá zima.
„Kto zaviedol také pravidlo?“ podotkol som so zafunením a zaškvŕkaním žalúdka. Usiloval som sa uzavrieť si myseľ a otravné pripomienky ku všetkému, aby som sa cítil viac menej v pohode. Začali ma žrať mrle, pretože som vlčice už nemal na dohľad. Ani som netušil, či by som bol tak odhodlaný dôjsť na sever. Aj teraz by som išiel spať, pomyslel som si a odpustil si zívnutie.
Na komentár, že či neviem, ako zistí svoju mágiu alebo ako sa toto vlastne zisťuje som si neodpustil pootočenie hlavy. Nechápal som. Ten vlk mal zelené oči, trošku iný odtieň ako ja. Nedal som mu však ďalší bodík k podivnosti, pretože to predtým proste vysvetlil. [„Videl si sa niekedy v odraze vody?“[/b] poznamenal som s pachuťou sarkazmu, no kútik tlamy mi pobavene zacukal smerom hore. „Máš zelené oči, smaragdy... také majú nositelia živlu zeme,“ vysvetlil som mu pobavene, na čo sa mi však tvár zmrštila do utrápeného výrazu. Nadýchol som sa a popošiel pár krokov smerom k severu, blížiac sa za snehovú hromadu, pod ktorou - ako som predpokladal - boli kríky mi len nahlas skrútilo žalúdok. Po vlkovi som hodil len ospravedlňujúci úškrn. Príroda volá. Učupil som sa za zasneženým krovím a uľavil konečne boľavému bruchu. Aby zas niekde o les vedľa neoživla nejaká mŕtvola, zahrabal som dielo zlého mäsa a s maximálne vyrovnaným výrazom sa vrátil, hoci sa už k vlkovi toľko nepriblížil. Nazval by som to rozhovorom z diaľky. Naznačoval som tým blízky odchod z miesta, pretože predsa aj on vedel, že máme namierené niekde inam. Vyspať sa a prežiť zvyšok mrazov, dokončil som si pre seba. "Mali tvoji rodičia mágiu? Ak áno, mal by si ju mať pravdepodobne po nich," podotkol som ešte a pokračoval jednoducho v rozhovore ďalej. Netušil som však, ako mu mám viac pomôcť, preto som sa na chvíľu zahĺbil do seba.

//Alfa zaspala... alfu.. Tak má Taenaran šťastie :D

Osud úkol číslo 3 / druhý post

Díval som sa ešte chvíľu na bielu krajinu a sneh, ktorým sa predierali vlčice. Napriek teplu, odmak bol zatiaľ veľmi slabý a sotva citeľný,takze im nezostávalo nič iné, len si robiť svoje tunely a macat srsť. A mňa asi tiež, v dohľadnej dobe, zafunel som si pre seba otravene. Vôbec som sa neobaval, že by som ich nebodaj nenašiel to nie. Okrem nosa mi stačilo používať stále dobré oči, pretože sneh minimálne z Lennie umýval po ceste všetku krv, ktorá sa zachytavala na vrchoch zavejov. Keď už nič iné, aspoň nesneti, Lennie ma pravdu, vo bude v horách? Tak štyri a pol metra snehu, ktorý sa neroztopi ani do ďalšej zimy? Jupi, nadchol som sa pre blížiace sa dobrodružstvo. Náladu mi pomaly ale iste zhoršování kŕče v žalúdku. Mal som co robiť, aby som všetko z diviny udržal v sebe a ešte takto v spoločnosti, v strede lúky, kde vlk nemá ani súkromie. Zatiaľ som však na to neplanoval myslieť, jedine, co mi prišlo na rozum, bolo mäso z daniela.
To si, len tak mimochodom, už z chuti a hrozného hladu vychutnával čierny vlk. Nenápadne som sa uskrnul a uchechtnutie zakryl kašľom. Ak mi je zle z toho ozivleho daniela, tak bude aj jemu, to bude z toho, že sa tam ta samica roztiekla na zelený sliz ci co, zase pomsta Smrť, už zase?!
Stratil som sa na okamih v myšlienkach a s nádychom sa pozrel na vlka, ktorý sa predstavil ako Auron. Prikyvnutim som mu signalizovať, že som meno počul a teda hádam si aj zapamätal. pamäť zatiaľ slúži.
"Si odtiaľto?" nahodil som popri vlastnej snahe snehom si trošku očistiť aspoň predné laby. Moc krvi to dole nedalo a keď už, akurát sa na svetlo sveta ukázali desiatky jaziev a starých poranení na labach. Sam som radšej nechcel vidieť, v akom je stave môj chrbát po love. Najprv ma dotrha vlastná... Vlčica? malý náznak úsmevu. A potom konečně zahojene kusy koze zničí lov, kde vás skúša zabiť Smrť. Po tisíci raz. Milujem život na Gallirei. Moja myseľ bola v maximálne sarkastickom móde, hoci vyraz v tvári sa mi nemenil, len čo som sa sem tam zamračil, keď sa ozvali kŕče v žalúdku.
Auron mi medzi sustami zombie daniela oznámil, že sa snaží zistiť, či je tu niekto, kto pozná všetky územia. Ja starý ak by som ho predtým počúval, možno by som sa tak hlúpo nepýtal, pretože takto bolo jasné odkiaľ vlk je. Odinakial, jednoduché.
"Žijem tu vyše desiatky rokov, aj by som ti vedel niečo pomôcť, ale nemám toľko času zrejme, naiskrená vlčica to ráda použije aj na mne, ak sa budem flákať," podotkol som pobavene, hoci z môjho postoja mu muselo byt jasne, ze nie som len tak nejaký podpantoflak a viac menej sk z toho robím dobrý deň.

Osud úkol číslo 3 / prvý post[/b]

//Zlatak

Lennie zostala taktiež potichu a nevedel som, ako si vysvetliť to, že tak zrazu náhle. Akože áno, tiež som s nou moc nezdielal radost, že sme to zase prežili a tak, no na to som bol príliš pesimista. Práve preto som so sebou na lúku ťahal aj druhú zadnú nohu. Ak by sme chceli pred niekym ujsť, tak by si nás našiel tak ako tak, pretože krvavé cmuhy z krvavých stehien daniela sa ťahali na desiatky metrov s nami. Ten bastard vykrvacal len z předků očividně, pomyslel som si a s úľavou sa nadýchol, až sme prekročili hranice lesa. Bola to umorna cesta, pretože stádo sa ako na just muselo objaviť vlkom zo svorky práve na južnej hranici lesa, takže sme sa predierali skrz celý les. Aktuálně som ho nenáviděl, hoci s príchodom rána sa výrazne zdvihla teplota. Tuto zimu sme si ani nestihli užiť, lebo nikto prostě nevěděl, či vôbec prežijeme, premýšľal som, kým som nasledoval chvost partnerky pre každý zločin.
Začala však vymenovavat asi tak. Celý zoznam povinnosti, ktoré som odkladal roky. A ona ich chcela odrazu po mne naraz! Otvoril som tlamu, že sa nejako ohradim, no akonáhle spomenula meno môjho najlepšieho a najnormalnejsieho syna, zaklapol som s cvaknutim tlamu a zvětšil uši. "Sigy už je šťastný niekde inde... Aj by som povedal, že aspoň flundra spozná vlca, no už je tak dospělý, že dúfam vo vnúčatá," zasmial som sa a závětřil. Nym sme mali v podstate za hrudou snehu v dohľade a súhlasné som prikývol, keď Lennie podotkla, že aspoň nie je hlúpa a nešla do úkrytu priamou čiarou.
Mladá vlčica sa nachádzala v spoločnosti čisto čierneho vlka, suchej stavby tela, mal taktiež smaragdove oči. Už sme tu mali psychopata, čo Nym odniesol... No to si ešte s onou musím vysvětlit... Tak aby tu zas nebol macher, ktorý ju zviaze rastlinami, povzdychol som si, no ich konverzácia pred naším príchodom mi neprišla nejako negatívna.
Taka bola však reakcia Lennie, ktorej iskra z kožichu stipla do nosa aj mňa, na čo som po nej zaganil škaredý a zároveň ublizenym pohľadom, kým sa rozhodla na štěkat na toho chudáka. Pretocil som jej oči za chrbtom tak, aby to nevidela, pretože bola veľmi vysoká pravdepodobnosť, že s chytám elektrosok aj ja a mal som to po poslednej návšteve zrúcaniny veľmi dobre vžité do pamäti.
Chvíľu som ich ani nevnímal, ani len slová Flundry, proste som sii drzo začal odtrhat zo svojho stehna, keďže Lennie mi prikazala tahat aj jej stehno. Tak nadávat do dedov mi budeš, ale co námahy pre teba vlk musí spraviť, pomyslel som si s vtipom a mlčky zul studený úlovok.
Zastrihal som ušami, keď som zaznamenal rozvasneny hlas Lennie ako káže Flundre, aby ma nasledovala. Správanie sa vlčice ma však trosku zarazilo a aj jej cieľ vybaviť si čosi s nejakou jej známou.
Popohnal som pohľadom a švihnutim chvostom mladú, aby sa pohla smerom na severozápad. Tvar od krvi, ktorá striekala predtým prúdom z daniela mi pridávali na nebezpečnom výraze, takže som veril, že pôjdu napred. "Dobehnem vás," zavolal som za nimi, keď sa mi začali vzdalovat.
"Ak si tu bol s mladou len na pokec," obrátil som hlavu k čiernemu, "tak si to neber osobne, je prehnane starostlivá po tom, co sa ju pokusil jeden blbec uniesť počas lovu v tam tom lese, Zlatavom," rozhovoril som sa pomaly, hlasom bez farby a zároveň mu zdelil názov lesa, ktorý sme mali za chrbta i. Nepoznal som jeho Pach, nikdy som ho nevidel, a preto spadlo do úvahy, že je tu možno nový a pomerne dezorientovany. Nemal som to na začiatkoch rad, preto som dokázal preukázať aspoň čo to empatie. "Mimochodom, volám sa Savior, tulák," dodal som v rámci slušnosti a natiahol sa k rozrypanej zadnej nohe daniela. Chnapol som hnat do zubov a bez slova mu zvyšky hodil do snehu. "Tak sám zjavne nikomu neukradnes z jediného zradla, ktoré tu po mesiacoch bežalo, tak aspoň niečo, mam stedru náladu," zavrčal som prosto davajuc mu najavo, že do budúcna to tak nemusí být.
Popri čakaní na jeho odpoveď mi neprijemne skrutilo žalúdok dokonca aj nahlas. nie je to možné, aby to bol hlad, teraz som zrak...

Zastavil som svoju veľkorysú snahu o pomoc vlčiciam presne v bode, čo teda trošku dostali od oživených zvierat nakladačku na zadky a nakoniec sa im podarilo to zabiť. Niečo sa tam rozprsklo a ja som len znechutene nakrčil nos a pozrel sa do neba, ktoré sa začalo farbiť podľa úsvitu. Mraky vietor rozohnal a mne sa vliala do tela nová energia spojená s veľmi dobrým pocitom, že všetko bude zas dobré. Už som sa ani nesnažil si namýšľať, že by to mohla byť len náhla zmena nálady, či možno nastupujúca demencia, kdeže. Nadobudol som presvedčením, že si zase Smrť spravila čo chcela, pretože som sa jej o moc nežiadal. Asi ani nebudem, lebo tam s ňou môžem začať večný piknik, pomyslel som si čierno a sledoval odhodlanú Lennie.
Vlčica sa totiž vybrala k okraju zosunutej jamy. Naježili sa mi mierne chlpy a mal som pocit, že počujem pukot elektriny. Bol to len nejaký výboj,no odrazu z neba pomerne čistého uderil blesk, s ktorým sa zatiahlo. Tá rana bola ohlušujúca, prvú minútu som silno privieral oči a snažil sa zbaviť šumu v sluchoch. Ak ohluchnem, tak už nikdy v živote nezavriem tlamu a budem rozpráať toľko, koľko budem hore, pomyslel som si na okamih zabúdajúc na dobrý pocit, ktorý mi prilepšoval na nálade. Prichádzala jar.
Pozitívum na celom výbuchu, dyme a blesku bola rozmliaždená lebka daniela. Súcitiac s prírodou som sa nemo díval na mŕtvolu statného samca, ktorý svojou veľkosťou a najskôr aj hmotnosťou definitívne oznámil, že život sa vracia späť - prebral sa zo zimného spánku a nenormálnych mrazov.
Lennie sa z tohto tešila až príliš a výskala, či som to videl. Nepríjemne som sa zaškeril. "Nanešťastie, videl," riekol som teatrálne zdeseným hlasom, pretože pri predstave, že to tá prefíkaná samica použije niekedy proti mne, prichádzali na mňa mrákoty. Aspoň si so sebou spokojná, že ma máš omotaného, odfrkol som si už mierne namrzene a vyrovnal si tak negatívnu a pozitívnu energiu v tele.
Bolo vidieť, že hoci ja som sa namáhal a terigal tak desaťnásobne ťažšie zviera von z priekopy, ona mala dobrú náladu a už bola myšlienkami inde. "Aj tebe viem rátať rebrá," podotkol som na schladenie jej ega. Akoby sme aj tak nestáli pol metra v snehu. Pýtala sa ma na názor na hory, na čo som si len povzdychol. Nech už to mám všetko za sebou, pomyslel som si a kým ona porcovala nohu, stihol som zopár trhancov do seba hodiť a zhltnúť, kým som jej potom pomohol s odšklbnutím v kĺbe a následným doporcovaním si druhej zadnej nohy. Vzali sme si najviac svalnatú časť - dokonca zadok jeleňa nebol úplne stečený od krvi. My dvaja by sme v lete asi splynuli na lúke s vlčími makmi, no takto v zime nás bolo aspoň vidieť, takže som sa neobával, či flundru nájdeme.

-> Lúka vlčích makov