Gallirea - Příspěvky uživatele

Osud úloha č. 4

//pardon, je to odfláknuté, len nech nezdržujem viac...

V sekunde by vlk ani netušil, ktorá možnosť z tých úbohých dvoch je lepšia. Pre čo sa rozhodnúť - pre zeleninový gang mladých vysávačov enegie? Alebo na zváranie rán ohňom? To by bolo niečo málo k dnešnému dňu. Slnko sa síce snažilo svietiť, oteplilo sa, no ja som sa mal zároveň zapájať do hry vĺčat a zároveň venovať pozornosť okoliu. "K pokladu sa dostanete nabudúce, prešli ste prvý level. Musíte veľa trénovať, aby ste mohli do ďalieho levelu," oznámil som im teatrálne dôležitým hlasom a každému z troch mladých vlkov venoval prísny pohľad. Prísny pohľad ostrieľaného vlka. Ktorý robí škôlku v prírode pre deti všetkých rodičov, aj takých, ktorí neexistujú, jupí, pomyslel som si sarkasticky a týmto ťahom sa šikovne vymanil, nahrabal Nym ešte na krk sneh, nech sa v tom mokrom čurbesi chvíľu zabaví, a pobral som sa k Arcanovi. Očakával som, že to ude páliť, bolieť, no... ono ani nie. Skôr som cítil tlak na rany, ktorý bol nepríjemný, ale nebolelo to ako oheň. Arcanus však len prekvapene vydýchol a ja som sa mohol točiť ako som chcel, nedovidel by som si na chrbát. Cítil som však, že ma každý ohyb tela nereže tesne pri chrbtoci, za čo som venoval kamarátovi vďačný pohľad, ktorý nepotreboval slová naviac.
Z celého záhadného liečenia ma vytrhol hlas flundry, ktorá odrazu znela ako vystrašený krtko, nie ako sebavedomý pirát. Spomenula Styx. Zapátral som v pamäti a akonáhle mi svitlo, srsť sa mi naježila. Teraz to mám chápať, že si tam chcela ísť? Ešte že máš vždy takého podpantofláka, ktorý dôjde dokončiť dielo, pomyslel som si a hodil po prítomných ospravedlňujpci pohľad. "Niekedy nabudúce. Sionn, rád som ťa spoznal, držte sa," mrkol som po mladých a silene zamával chvostom na znak ako takého priateľstva. Nnech to neznie ako cirkevný príhovor. Na odchode už s vráskou medzi očami som sa obrátil na čiernobielu alfu, ktorá bola omámená na zadku v tom mokrom hnuse z toho, čo dokázala. Alfa mesiaca sa stáva... vyhlásil som si pre seba v duchu a pousmial som sa. "Ďakujem, vrelé dík, tie rany obmedzovali v pohybe," posťažoval som si trošku úprimným hlasom. Neklesal som na duchu, nebol ani len pesimista. Prešiel som následne pohľadom z Arcana na osadenstvo, ktoré tvorilo baklažánča, partizón a flundra-ostružina. Na to som sa s úškrnom a zašvihaním chvostom vrátil pohľadom na čierneho alfa vlka a vyhľadal pohľad strieborných očí. "Si fakt mizerná alfa, proste na nič, stal sa z teba pečovatel," zachechtal som sa a v očiach mi len šibalsky zaiskrilo, aby to Arcanus pochopil s humorom. Naozaj mu zhodou náhod zostali na krku mladí fagani. "Neboj, jeden pôjde s nami. Prosím ťa, dohliadol by si na ňu ešte zopár minút? Vlčice sa nerozprávajú, ale isto už..." nedokončil som vetu a zaklapol tlamu. Môj výraz sa zmenil na sústredený a díval som sa k juhu, odkiaľ som počúpval a vetril. Hodil som po nich ospravedlňujpci pohľad. "Máš to u mňa, liečiteľ. Nym, prosím zostaň tu na severovýchode, pôjdeme nájsť úkryt na večer," riekol som mladej vlčici a pobehol kus ďalej. "Všetko bude v poriadku," zamumlal som ešte netušiac, či aj to mladá zachytila.
Rozbehol som sa dole z kopca, na čo som aj tak musel spomaliť. Blato, do ktorého dopadali moje laby so snehom mi prskalo do tváre a očí a poslepiačky by vlk ľahko prišiel k úrazu. V zvlášť tal hustom a nepriechodnom lese.
Scéna, ktorá sa mi naskytla, bola v prvých sekundách strašná. Vypla sa mi racionálna časť mozgu. Stálo to za to... Nie, fňukol som si aspoň v duchu a díval sa na Elisu s krvavými čmuhami v srsti a besným pohľadom, pod ktorou v snehovej čľapkanici ležala Lennie, ktorej vytekal očividne prednedávnom z papule krvavý pramienok. Arcanus! Bola to moja jediná myšlienka, keď som sa s vážnym výrazom, skoro až zhrozeným dostal k Elise a veľmi slabo jej prešiel po líci, z ktorého som jazykom zmyl ten kúsok krvi. "Tá zmija utiekla," vydýchol som prosto očividné, keď som tu našiel len zadýchané vlčice, pričom spôsob dvíhania hrudníka u Lennie sa mi vôbec nepozdával. "Musíme zavolať Arciho, nedáte sa ani jedna dokopy... objavil schopnosti, vďaka ktorým lieči," objasnil som im, byť ako očitý dôkaz so zacelenými trhancami od zubov na chrbte. Venoval som Elise smutný pohľad. "Mrzí ma to, že sa to stalo a my zavadziame," podotkol som prosto a zavyl po vetre smerom tam, odkiaľ som prišiel. Vedel som, že s vĺčatami sme ísť nemôže, takže som proste pomocou mágie docielil nemotornej splete konárov a koreňov s lístím, hoc som napokon zaváhal a zadíval sa nečitateľným pohľadom na Lennie. "Ak chceš ísť nasilu po svojich, aspoň sa opri," zamumlal som nevediac, čo povedať, čo sa tu vôbec stalo. Veľa nevysloveného. Asi sa nejako dotrepeme za tebou... Nemajú tu nikjoho, kto sa o tých mrňúsov postará alebo ich odloží bokom?

//Ale Jenne nenájdeš šediny :D ale oukej Nox je geroj, však sa roky šetrí a sedí na juhu

on žije! Dokonca našiel pampelišky, keď je stále 30cm snehu! :D

///EDIT Nox: :D Jo, dočasně vstal z mrtvých, ale zas tam asi brzo upadne. A ano, na to je pán expert :D Jen srabi si čtou počasí totiž (Promiň Morfí

)

Vlastná úloha č. 1 - 2/2

Sivobiely, mladý vlk sa celkom ochotne chytil konverzácie, keď sa odpojil od dvoch vlčíc a došiel k nám. Totižto si ma ako prvé poprezeral a usúdil, že si ma pamätá. Slabo som sa uškrnul. Aká že to je dobrá pamäť, v detstve si proste jeden pamätá všetko, aj tie najposlednejšie detaily, razom sa to vynorí z vody... A on si pamätá tamtú gallirejskú magickú vec, no to poteš, on bol kostlivec, nemal som odkiaľ vedieť, akej farby má kožuch. Rozumbrada vĺča. Nedal som na svojej tvári nič poznať, preto, keď sa mi mladý vĺčik predstavil už sám a oficiálne, som len prikývol a stroho odvetil: „Savior.“ Nemal som rád nejaké extra formality okolo predstavovania sa, či už teda vysvetľovanie mena pre menej chápavých alebo zdvorilostné frázy navyše. Zbytočné.
Sionn sa však začal strašne tešiť, pretože si pamätal, že ho vezmem niekedy na výlet. Momentálne som mesiace na výlete s iným mladistvým výkvetom, nie ďakujem, nechajte ma aspoň rok spať. Nabudúce, zaúpel som v duchu a v realite sa len nadýchol a žmurkol zjazveným okom. „Nie, tú vec už nemám, nevytvoril som ju ja ale mágia, tá nie je hmatateľná, však?“ pokúšal som sa to mladému vysvetliť a letmo som sa obzrel po Lennie s Laurou, ktoré stáli opodiaľ. Nechala ma tak, rozprávať sa a finálne sa zoznámiť s mladým, pretože aj Arcanus ma proste predstavil a vysvetlil mu, že som mu vlastne niečo ako strýko. ...ktorého dosiaľ nepoznal ani nevedel, že existuje. To je vedľajšie. „Mal by si byť rád, že je na tebe zas mäso a koža,“ podotkol som a mierne sa zamračil. Buďto som bol príliš starý, aby som chápal jeho logiku, alebo som ho proste len nepochopil, čo mohlo byť ľahko spôsobené tým, že sme sa videli osobne a normálne po prvý raz v živote.
Arcanus mi medzitým na tému vĺčat spomenul, že tá kópia len v mladšej verzii, je vlastne taktiež odhodené mláďa. Tvár sa mi zachmúrila. „Ja som tiež z takej sorty, ako oni, chápem ako sa cítia a mladá Nym je šťastná, že našla novú rodinu... Inak nezabudnú,“ podotkol som, pretože som naozaj tieto uzlíčky šťastia a nepochopiteľných výstrelkov vedel pochopiť, keďže sám som bola v ranom veku vyhodený.
Na druhú stránku, Arc potvrdil, že im nový potomok vdýchol energiu, pretože tí prvorodení sa zdúchli. Slobodné duše. Pousmial som sa a pretočil oči, keď mi skúmal tým vševediacim pohľadom chrbát. „Ovládaš aj ty oheň?“ opýtal som sa alfa vlka a obrátil sa, aby som mu hľadel priamo do očí. Muselo mu byť jasné, na čo myslím. Ozval som sa bez stopy strachu, po tých rokoch to už bola hotová vec a zažil som si to. Zoškvarila ma elektrina, Nerssie mi pálila končatiny, trafil ma priami elektrický výboj, nie, oheň ma nezloží, dodal som v mysli pre priateľa, ktorý bol v telepatií a takých veciach na majstrovskej úrovni. Tieto nechutnosti predsa nemusel počúvať zvyšok osadenstva.
Lenže ako sme riešili moje poranenia, ocitol som sa uprostred prepadnutia malého gangu. Vĺčatá sa rozhodli hrať sa na zeleninu a malá Lilac sa mi hodila do rebier ako guľa do kuželiek, na čo som sa rozosmial svojím basom a jemne ju hlavou postrčil, aby sa postavila. Jej výraz a taktiež flundry, ktorá sa zapojila a len s citom sa o mňa oprela som bral vážne. Síce ma chytil vnútorný záchvat paniky, no plánoval som teda aspoň jedno kolo hrať s nimi. Prevalil som sa a strhol so sebou Nym, ktorá padla do mokrého snehu. Pridržal som sa však labami a nezavalil ju, prekrývala ju len moja srsť, v skutočnosti som jej privalil len zadné nohy. „Rozdelíme si ale poklad, inak nevydám tvoju parťáčku,“ prehovoril som vážnym hlasom a odpustil si zavrčanie, pretože moja miera trpezlivosti a chuti do hry bola minimálna.

//I am dead xD

Vlastná úloha č. 1 - 1/2

Laura zostala prekvapivo potichu, pretože ju možno rozhodilo Lenniino sebavedomie alebo čo. Možno ten príval otázok, až som sa sám divil, aká vie byť vlčica priateľská. To len ja som vyhral sarkazmus, pobavene som sa uškrnul , a kým sme sa priblížili na dohľad skupine, zľahka som si o ňu obtrel líce. Tieto emócie boli pre mňa po niekoľkých rokoch nové a čudné, zle som ich spracovával, a tak mi vlčica nemohla nič zazlievať. Aspoň taký dojem som mal ja.
Lennie sa presunula k hnedosivému, no začul som len niečo, že má s tvárou. Ja som sa pobral rovno k Arcanovi, ako keby nie som vlastne tulák na území cudzej svorky. Samozrejme si ani on nemohol nevšimnúť doriadený kožuch, preto mi jeho otázka prišla skoro až ironická. "Na výber bolo nechať sa zasypať sutinou v zrúcanine, alebo nechať si odtrhnúť kus chrbta," zasmial som sa stroho, sarkasticky. Bolo to vtiponé, no zároveň smutná a nepekná realita. "Vybral som si masochistickejšiu možnosť," stlmil som hlas a len zrakom priateľovi naznačil smer trojfarebnej vlčice, ktorá sa bavila so Zakarom. Arcanus si mohol , no nemusel, domyslieť časť príbehu. Ani netuším, čo tu robí hnedý.
Keď však zvedavo prehodil, že azda či je Nym moja, pobavene som sa uškrnul a zavrtel hlavou. "Ževraj sem cudzinci odhadzujú vĺčatá, kvôli mrazu... ona je jedným z takých," prehodil som potichu s kamennou mimikou tváre, aby nás vĺčatá nejako neodpočúvali. Tým sa vrteli chvosty jedna radosť a pohľad na ne bol i pre mňa nečakane potešujúci a spokojný.
"Naopak ty si si zarobil na ďalšie mrňa, Elisa je prítulnejšia s pribúdajúcim vekom, tuším?" zhodnotil som v krátkosti a narýchlo sa poobzeral, kde je kto a čo robia. Len pre prehľad, sivá alfa nás však nenasledovala.
Uprel som však pohľad zelených očí na vychudnutého, viacmenej bieleho vĺčka, ktorý mal otcovu pozornosť a bol volaný predstaviť sa. "Hoj, mladý," pozdravil som ho s úsmevom prefíkaného, mladého vlka, hoci mi tvár striebrili šediny. Mal som prekvapivo dobrú náladu až som začínal uvažovať nad tým, že sa nám to s Lennie strieda. Pozrel som na Arca čakajúc, nech nás zoznámi on, nevedel som akosi pomenovať, čo by som mohol byť pre Sionna, vzhľadom na vzťah k jeho rodine.

Pri zmienke Klímového lesa sa jej tvár zachmúrila. Bol to úprimný smútok až ma to donútilo zvesiť uši. „Tiež tie spomienky nenávidím,“ riekol som potichu v obraznom slova zmysle. Vlk si našiel veľmi veľa šťastných dní v tej histórií spomienok, to áno. No pri všetkom v živote stálo to ‚ale‘, ktoré tam ležalo zákonite. Boli to príliš boľavé spomienky, a mne trvalo roky sebadisciplíny ich držať v súlade s mojimi emóciami pod kontrolou. Takže som len stíchol chápavo a nechal ju rozprávať. Uznal som jej hneď kývnutím energetickú náročnosť nejakej umelej výstavby lesného jazierka, preto som to viac nerozoberal a neotváral daný nápad.
Skôr bolo dôležitejšie to, že sa jej veselý výraz zastavil a stuhla. Možno len na okamih, no poznal som ju toľko liet, že som si zmenu všimol v sekunde. Ako som mohol vedieť, že sa presne toto stane, a preto som sem nemal liezť, zaúpel som v duchu a rozpačito prešľapol na mieste. Pozbieraj sa, bývalá alfa, vlepil som si v duchu facku a odkašľal si. Môj výraz sprísnel a so zdvihnutou hlavou som sa mohol kochať jej neveriackym výrazom. Nevydržal som to však a rozosmial sa, čo malo za následok moje takmer udusenie sa kašľom, no smial som sa aj tak. Konečne to celé doplo aj mojej hlave a ja som sa na tom paradoxe práve náramne pobavil. „To som mal robiť ja pre ňu, vydieračku jednu,“ odfrkol som si a žmurkol, nech je pochopené, že som si s tým oslovením Lennie len robim dobrý deň. „Máme iný vzťah... skôr to bolo dosiaľ založené na partnerstvo pri lovoch a cestovaní alebo teda psychická opora jeden druhému, než nejaké intímnejšie spolunažívanie, ktoré je vo vzťahoch bežné,“ vysvetlil som jej svoju vidinu situácie a sám sa na chvíľku zamyslel, či je to rozumné, čo som práve povedal. Videl som to však naozaj tak. Ešte som však nedokázal prísť na to, že či z tej spolucestovateľky mám len strach z následkov, alebo je to skôr o neistote, čo si voči nej môžem dovoliť. To príde časom, mmožno.
Zatriasol som hlavou v snahe vyhnať myšlienky na samice a popri tom sa dostal aj k tomu, prečo sa Elisa asi tak zarazila. Povzdychol som si a neodpustil si mierne zaškrípanie zubami. „Zničila ma zvnútra, rozbila moje srdce a desiatok vlkov, ktorí boli rodina. A ja zase opačne taktiež, nie som už nič. Potrebujem nejaký pilier, ktorý mi udrží psychiku, aby som nerezignoval, lebo po posledných útokoch Smrti na moju osobu, toho mám dosť. Dosť toho, že Gallirea ťa chce akosi furt zmrzačiť,“ dopovedal som a mierne zvýšil tón hlasu. Odkašľal som si posledné zvyšky ľútosti nad bielou, nebohou vlčicou, ktorá bola kedysi pre ten les ikonická. Nadýchol som sa a zbavil sa starostí.
Vyčaroval som na ksichte pomerne priateľský úsmev, keď napokon sivá dodala, že nám praje. „Máme svoj vek, musíme sa snažiť žiť,“ dodal som ešte a pousmial sa.
K mágii mi Elisa dodala, že ju má asi z podobných okolností ako ja sám, že je nepredvídateľná. „Ak bola zatiaľ v dobrom užitočná, tak sa príliš nestresuj, môžeš trénovať na Árčim,“ doprial som s humorom mierne zlomyseľne a žmurkol. Elisa však spomenula, že by som mal ísť asi za vlčicami kvôli dlhej ceste. Zahľadel som sa ešte na priateľku, pristúpil k nej po snehovom útoku stromu a zaboril si tvár do jej huňatej srsti na krku, pričom mi jazvu na líci šimral zub na jej prívesku. „Staraj sa o seba a viac sa smej, pristane ti to,“ zalichotil som sivej alfe a jemne jej hryzol do okraju sivého ucha, kým som sa krokom vydal po stopách vlčíc. Nevedel som, či ma bude nasledovať, tak som sa lúčil len tak dočasne, ako vždy. Neustále som sa sem totiž roky vracal.
Nemusel som sa ani veľmi snažiť, kým som poklusom v mokrom snehu dobehol dve vlčice, výškou neprimerané. Zastrihal som ušami, či nezačujem nejakú zmienku o mne, za ktorú by som mohol do Lennie potom ryť, no bezúspešne. Držal som si úctivú vzdialenosť za ich chvostmi, pretože ma nezaujímal ich rozhovor a nechcelo sa mi viac rozprávať. Hrdlo som mal vyprahnuté, oči z odleskov na snehu unavené a bol rád, že dýcham.
Netrvalo to ani tak dlho a medzi stromami sa objavili siluety vlkov, nebola tu očividne Nym so Zakarom sama. Už z diaľky som spoznal Elisinho partnera, ktorého som pozdravil a prekvapeným zažmurkaním zistil, že okrem Nym sú tu ďalší dvaja krpatí... teda nie až tak, čo sa bielosivého týkalo. Podľa pachu mi bolo jasné, že to je Elisou spomínaný Sionn, hoci jeho mrňavú kamarátku som nepoznal. Vyzerajú s Nym ako od jednej matky, odfrkol som si, kým som sa presunul k Arcanovi dívajúc sa na Sionna. "Zoznámiš nás?" uškrnul som sa prehovoriac potichu čiernej alfe a počkal, kým sa pridajú vlčice.

"Neuvažovali ste o vytvorení umelej tône alebo čohosi takého? Aj tá v Klímovom lese bola dosť plytká a v lete sa zdalo, že vyschne," predhodil som jej nápad, hoci nebol možno tak ľahko zrealizovateľný. Tu sa dá všetko, keď aj mŕtvoly ožívajú, pomyslel som si a díval sa na sivú vlčicu, ktorá taktiež pozerala po okolí zahĺbená zrejme v podobných myšlienkach ako ja.
Pridal som sa k nej, keď sa zasmiala, že možno aj ja niekoho stretnem a prehodnotím svoje doterajšie životné hodnoty. Rozpačito som hrabol labou v snehu pod sebou a s nádychom sa donútil pozrieť na Elisu a nie niekam do útrob jej hvozdu. "No ono tak nejak tá Lennie si našla mňa," zahundral som potichu a tŕpol, aká bude jej nasledujúca reakcia. Záležalo mi na jej názore - veľmi, a preto dokázalo aj toto chabé oznámenie vo mne vyvolať rozpačité emócie. "Skôr sa obávam, že ona nezvládne nápor jarných hormonálnych reakcií," zasmial som sa, pretože mi jej chvíľky milej nálady mierne lichotili. Samozrejme z istého hľadiska by som si dal povedať, no pri predstave následkov sa mi ježila srsť a hlavu mi opantával strach. Na to by to chcelo adrenalín a vôbec aj oznámiť priateľke, ktorá pozná polovicu mojej histórie, že som si narazil ďalšiu vlčicu, uškrnul som sa pre seba a pár ráz sa nadýchol studeného vzduchu začínajúceho rána. V noci trošku prituhlo, takže sneh sa nám pod labami aj prestal topiť. S príchodom rána sa však prikrývka rovno nado mnou snažila o zosuv, ktorému som sa len tak tak vyhol a strhol labami Elisu bokom. Na jej predošlom mieste bol nový závej, z ktorého by sa síce vyhrabala, no načo. "Prepáč," prehodil som len ticho, že som si dovolil na ňu použiť vôbec silu, aby som ju dostal preč od nepríjemného, ranného snehu v kožuchu a ušiach.
Jej otázka však dokázala urovnať moje rozbúrené myšlienky aj emócie. Paradoxne sa jednalo o tú mágiu. "Viem asi toľko, že mi ju Smrť prišila asi naschvál, pretože zatiaľ sa mi pár krát stalo, že ma ovplyvnili cudzie emócie... Ale nijako viac, nepoznal som dosiaľ vlka, ktorý by túto mágiu ovládal stopercentne... nebodaj si ju ovládla aj ty?" usmial som sa na priateľku a povzbudivo zavrtel chvostom. Zadíval som sa však zároveň aj medzi stromy. Mal by som ísť pozdraviť Arcana, spoznať toho jeho syna a ísť, ktovie čo sa dialo v horách počas našej neprítomnosti. Hhádam ten smrad mladú nevyženie.

Videl som v jej očiach odpoveď. Samozrejme mi aj následne navrhla, že tu môžeme zostať, alebo sem kedykoľvek prísť. V očiach sa mi zračila tichá vďaka. To vieš, že áno, ste rodina. "Asgaar je rozmanitý hvozd a aj dobrý pre život, ak tu máte niekoho, kto ovláda vodný živel," podotkol som ako pochvalu a prebehol si jazykom po tlame. Cítil som stále na srsti železitú chuť krvi, no nemienil som sa tu ísť váľať a túliť so snehovým závejom len pre snahu umyť sa. Prídu prvé dažde...
"Skôr ja vykopnem vlčice odtiaľ a od neho," uškrnul som sa s iskierkami šibalstva v očiach. Možno to bola aj mierna zlomyseľnosť, ale držal som sa proste negatívnych myšlienok spojených s hnedým alfa vlkom. Vytriasol som si to však z hlavy a pohodlne sa usadil v mokrom snehu. "Ako sa vám rozrástla vlastne svorka?" opýtal som sa zvedavo, keď mi vysvetlila, že malý Sionn určite vdýchol do jeho rodičov novú energiu a určite aj chuť žiť. To je moc Života, napadlo mi v krátkosti a prekvapene zažmurkal, keď zmienila moju dcéru. Očakával som, že budeme riešiť tie najmožnejšie aj najnemožnejšie veci, no to, že spomenula rodinu ma držalo na mieste. Hoc som rozmýšľal, že by som sa možno aj pobral za tou flundrou a skrátil jej pokec s roivesníkom. Trochu hry jej nezaškodí.
"Som rád, že je Lucy stále tu, je to silná osobnosť," podotkol som s úškrnom, v snahe zahnať chmáry, ktoré vo mne Elisa vyvolala spomenutím vlastného potomstva. Mal by som na to vôbec ešte schopnosti? Je možné, že by dali nové malé životy energiu tak ako to spomína ona? Boli to myšlienky, ktoré som vedel rozvíjať aj ďalej, no rozhodol som sa aj tak priateľke odpovedať."Allasseona videl niekto po rozpade Klímu na juhu, potom zmizol. Sigy je stále zlatý vlk, no neviem, kam ho labky zaviedli. Nesson tu už nie je, odkedy?" prerušil som samého seba a poobzral sa. Po zavetrení som však cítil stále len pach jednej z dcér. "Evidentne aj Amelis je fuč," dodal som rozmrzelo a len si povzdychol s privretím očí. Nikto ich nemôže nikam držať a ak sú slobodné duše ako ja, nikde sa moc neadaptujú na dlho.

V okolí sme zostali takmer sami, les bol tichý a prázdny, necítil som tu nejako moc extra členov okrem skupiny, ktorú sme predtým riešili. Zarazila ma však zmeska pachov, ktorá sa mi tu miesila, no počkal som, kým mi Elisa odpovie, než ju zahltím ďalšími otázkami. A že ich bolo teda dosť! Jeden by ani vereil, koľko sa toho nazbiera za rok... alebo koľko som tu nebol, pomyslel som si a popri počúvaní spoločníčky sa obzeral po zasneženom lese, v ktorom však nastal taktiež odmäk a sneh sa začal topiť; prikrývka "klesať".
Zvedavo som nastražil uši, keď spomenula Lennie. Bolo mi jasné, že ju ju určite zapamätá a ďalšiu drzosť jej beztak neprepáči akoby sa chumelilo. "Patrila taktiež do Narvinijskej svorky, kým teda nezmizol Kess a Scarita," riekol som tichším hlasom, mysliac na priateľstvo číslo neviemanikoľkouž, ktoré sa rozpadlo náhlym zmiznutím vlka, či jeho odchodom z Gallirei, ktorá až na pár magických výstrelkov bola pohodovým miestom pre život. "Je húževnatá," potvrdil som jej na jej dodatok, že trojfarebná môže byť dobrá spoločnosť na púť krajinou. Koniec koncov to bola celkom veľká vlčia samica, ktorú rozhodne len tak niečo nepoloží. Cítil som však isté rozpaky pri rozoberaní môjho vzťahu s dotyčnou vlčicou podrobnejšie, hoci sa jednalo o Elisu, komu by som sa vyspovedal. Možno bude aj vhodnejšia príležitosť v budúcnosti, povzdychol som si.
K poznámke náročnosti pobytu s vĺčaťom som len prikývol. "Je to inteligentná slečna, no mám pocit, že pochytila od Lennie trošku viac drzosti, než by bolo v jej veku patričné," krátko som sa zasmial, pretože to bola proste realita. Nym si nemala vytvoriť v kom inom svoj vzor. Na otázku o svorke som sa zamračil a zavrtel hlavou. Poznal som jej momentálne myšlienky a vedel, prečo sa pýta, z akých dôvodov. "Možno v budúcnosti, chcem pomôcť Lennie s pár záležitosťami na severe... budem asi trochu dosť za hnusáka, ale nemám tamojšiu alfu fakt v láske," tón hlasu bol o čosi chladnejší a moja hlava duchom inde, tam na sevre v horách, kde sídlila okrídlená alfa.
Chmáry však vyhnal monológ o jej synovi, ktorý mi začala rozprávať. Uvoľnil som sa a veselo chvostom rozvíril sneh. "Mrzí ma, že ten vzťah s prvorodenými nedopadol dobre, ale tretí ti aspoň dáva novú energiu do života," pousmial som sa. "Mohla by si ma s ním zoznámiť, ktovie, či prídem zas až o rok alebo sa mi podarískôr," dodal som ešte a ponaťahoval sa skúmajúc emócie v tvári sivej vlčice. Netvárila sa nejako nešťastne, že jej dcéra sa odtiaľto vyparila, hovorila to ako vecný fakt.

Ako som aj vopred predpoklada, neprejavila nejaké zvlášť emócie, kým sme tu vlastne boli stále štyria a riešilo sa, kto je s vĺčaťom, kto za nimi pôjde. Úprimne som tak celkom nerozumel pohnútkam Lennie, ktorá už sa aj náhlila preč za mladou a odmietal som prijať od nej akékoľvek výčitky typu 'kde si nechal to vlče'. Nie je moje. Bol som v tomto jednoduchý, preto som len našiel tyrkysové (//zjednoduším si to srry :D) oči a žmurkol na ňu. Nech to zas tak neberie, že ju odstrčím bokom, lebo si idem po dlhej dobe s niekým sadnúť do snehu a len tak sa bezstarostne rozprávať.
Keď ma prepichol pohľad dvoch červených očí, musel som sa v krátkosti zasmiať nad tónom, akým Elisa prehlásila, že trojfarebná patrí ku mne. „Na šťastie... či nešťastie?“ uškrnul som sa a zamával chvostom s krátkym pohľadom na Lennie, aby to pochopila v dobrom. „Nazval by som to skôr ‚ona si ma našla a už ma nepustí‘, ale nebolo by to celkom presné a pravdivé,“ podotkol som s miernym úsmevom a prehliadol si sivú zblízka, no nespozoroval som na nej nejaké extra zranenia. Ona bola beztak z rokov minulých zvyknutá, že som bol obvykle tá obeť, ktorá mala na sebe kopec vlastnej krvi, či už vlastnou vinou alebo nie.
Trochu som ustúpil, keď sivá alfa poprosila jej pravú tlapku, aby odviedla Lennie, či skôr ju sprevádzala naspäť za Nym. Je tam druhá alfa, čo stresuje,pomyslel som si s povzdychom a odprevadil Lennie pohľadom, keď som sa sám otočil a trochu vzdialil z mokrého, vydupaného miesta. Mal som príležitosť k rozhovoru, do ktorého ma síce dve bláznivé vlčice donútili, ale bol som rád.
A práve preto som uvoľnil napätie na tvári a dokázal sa úprimne na kamarátku usmiať, v snahe zahnať jej obavy, ktoré sa jej zrkadlili v rubínových očiach. „Môže za to ona, Lennie,“ riekol som neutrálne a strihol uchom s náušnicou dozadu, smerom, ktorým sa pobrali zvyšné vlčice. „Vytiahla ma spod sutín zo zrúcaniny, Smrť sa rozhodla, že si ma tam nechá,“ dokončil som rýchlo, aby si nemyslela, že ide moju partnerku pre každý zločin teraz roztrhať. Moja tvár mala na sebe kyslý výraz. „Vlastne som tam šiel úplne zbytočne v snahe nájsť tú mladú, čo sa s nami vlečie, Lennie si ju adoptovala,“ dokončil som mierne sklamaným a nešťastným hlasom, no na to som len zatrepal hlavou a usmial sa. Bolo to skôr teatrálne, nežby som reálne žialil, že sa Nym s nami ťahá. Niekedy má fakt farebné otázky, ktoré nakopnú deň, napadlo mi.
„Asi po celej krajine,“ riekol som vážnym hlasom na jej otázku, kde som sa to zas flákal. „Putujem s nimi od severu až po juh, boli sme na púšti, v Zlatavom lese lovili daniele, ktoré potom očarovala Smrť a lov bol trochu hektickejší,“ odmlčal som sa v rýchlom zhrnutí posledných zážitkov a zvedavo si prezrel Elisinu tvár. „Z potuliek sa ku mne doniesli chýry, že ste sa rozhodli pre ďalšie potomstvo,“ podpichol som priateľku šťuchnúc jej nosom do pleca, kým som sa posadil do mokrého snehu. Spomínala mi, že jej partner by mi s ranami možno pomohol, na čo som sa nevyjadril, len sa pousmial. Zvážim to neskôr.

//Pridaný kryštáľ + 1 kopretina

Asi som aj márne dúfal, že by tu mohol byť boj dvoch nabitých a silných samíc. Nie že by som im želal, dotrhať sa, no pre diváka to mohlo byť zaujímavé predstavenie, ak som bral v úvahu temperament oboch. A potom by to bolo aj tak najhoršie pre mňa ,rozsúdiť to, odfrkol som si v kľude aj nahlas, pretože mi bolo jasné, že tie dve ma určite zavetria. Oči ako orlice, sluch ako... čo má dobrý sluch? A nos lepší než krt alebo čo, zamyslel som sa a počúval ich výmenu názorov, hoci som ich priamo nevidel.
Ttlmene som sa zasmial, keď prehlásila, že ma nechá chvíľku samého a už sa aj vykašlem na vĺča. Drahá je s partnerom Elisy a druhou Alfou, plus tam je miss Zakar, na čo asi by som tam bol aj ja, pomyslel som si a dúfal, že možno moju myšlienku zachytí. Svojmu priateľovi som viac ako plne dôveroval. Ak by sa mala Nym vítať s Elisou, pri tej jej mierne drzej tlame, ktorú poňala od Lennie, tak by som tam bol na mieste ako pripečený. Zavše ma tiež zaujímal dym, ktorý tu vlastne ani nebol. Ilúzia? napadlo mi, no nedokázal som stále prísť na to, prečo tak silou mocou túži Lennie spoznať práve Elisu.
Keď sa však ozval ďalší povedomý hlas a Lennie sa začala vypytovať dotyčnej s úmyslom odísť, postavila som sa otriasajúc mokrý sneh a pomalým krokom som prešiel poza pár stromov a menší pahorok pod mokrým snehom, kým sa mi naskytol pohľad na trojicu vlčíc, ktoré by boli schopné sa vzájomne zneškodniť, ak by k tomu došlo. "Nepotrebujem súkromie," zavrčal som potichu smerom k tej mojej trojfarebnej ako prvé, keď mali možnosť ma aj zahliadnuť.
Nebol som práve v špičkovom stave, v srsti polepená krv po love, na chrbte kusy bez huňatej srsti (//bolo vytrhnuté miestami až po mäso na savovom chrbte na zátylku a v oblasti kohútika a mierne načaté rany, ktoré boli reálne riadne staré, má to zacelené, krátku srsť na jazvách, jedna rana otvorená) takže som ani nemohol dúfať v dobrý dojem.
"Ahoj," prehodil som jednoducho k drobnej béžovej, ktorú som poznal a podľa silného pachu som usudzoval, že to bola Elisina beta. Za to Elisa ma prekvapila azda len v tom, že som ju po dlhom čase nevidel guľatú a lesklú, ale postrehol som nejaké tie rebrá, hoc ich nebolo tak veľa ako u nás ostatných, keďže bola predsa len alfa. Momentálne trošku rozrušená, pretože som vedel, akú má morálku čo sa týka aj zodpovednosti za svoj post a svorku. Viaže ju k lesu a vlkom také silné puto, ako som mal ja kedysi s tými desiatkami... zaspomínal som si a potvrdil, že toto puto sa medzi mnou a sivou vlčicou stále nepretrhlo. Teda aspoň som v to dúfal, keď som sa rozhodol vybrať k nim. Postavil som sa spredu k Elise a potom len málinko uhol, nech vidí aspoň jedným okom aj na Lennie. Jemne som jej položil hlavu cez krk v snahe o decentné objatie, hoci pre mňa znamenala tá vlčica asi všetko, rovnako ako jej partner a niektorí z Asgaaru. Vydýchol som jej do kožuchu na zátylí. "Chýbala si mi," prehodil som len a bezstarostne jej prehrabol ňufákom srsť na krku, z ktorého som rýchlo prešiel cez líce a slušne sa vzdialil na neutrálnu pôdu - mimo fyzický dosah všetkých troch. Teda možno až tak nie bezstarostne, keďže som sa obával reakcie trojfarebnej, aby si moje počínanie a fyzickyý kontakt so sivou nevyložila zle.
"Vy všetci," dodal som ešte Elise a hodil rýchly pohľad po jej malej bete. (//nepamätám si, či sa vôbec s Laurou zoznamovali :DD).
Môj vzťah so sivou alfou bol špecifický a vlastne väčšina či všetci vlci, ktorí stihli niekedy vidieť Elisu so mnou asi nemohli veriť vlastným očiam, že si niekoho iného ako Arcana pustí k telu. Neobával som sa, že mi rovno zubami rafne po ňufáku, pretože moje momentálne emócie boli o čosi silnejšie než pud sebazáchovy, plus som jej nadovšetko dôveroval.
"Nemienime sa zdržať, pokračujeme na sever dúfajúc, že tam začne taktiež odmäk dovtedy," ubezpečil som obe asgaarské vlčice so stále vážnym výrazom. Proste sebakontrola mi ani nedovolila sa neprimerane tešiť blízkej priateľke, hoci som chytal kŕče do chvostu, ktorý sa chcel vrtieť sťa vrtuľa, no striktne som si to v duchu zakazoval - už len z čistej dôstojnosti. Bude divné, ak sa prešedivený vlk bude tešiť ako mesačný fagan, no nie?

<- Třešňový háj

Hoci som zo seba ako tak vysúkal poslednú otázku mierenú na mladú, hrdlo s ami na to stiahlo. Prešli sme pomedzi prvé stromy a ani som si neuvedomil, kedy som sa dostal vlastne na úroveň mladej, kým Lennie do mňa len rýpala, že ja som vlastne schopnosti brata Smrti nikdy nepotreboval. Asi by som najprv musel mať minimálne tušenie, čo mi akože on môže dať, keď Smrť dá vlkovmu statu prakticky všetko, pomyslel som si a neriešil to viac. Mali sme pred sebou kopec dní cesty a času, kedy sa bude dať pohodlnejšie rozprávať, než zrovna doslova na hraniciach vlčej svorky. Ešte k tomu po krutej a dlhočiznej zime.
Išiel som si to s nimi v snehu a preplietol sa postupne medzi prvé stromy, idúc po svahovitom teréne, ktorý bo lstále pod snehom. Prebral som sa do reality až po tom, čo flundra vyhŕkla, prečo si my s vlčicou neurobíme potomkov. Mal som sto chutí vyprsknúť, no napokon som to utlmil kašľom a obzeral sa, keď sme zastavili. Možno by som si dal povedať... Na um mi prichádzali nemiestne myšlienky, ktoré korigoval akurát tak testosterón, a preto som sa sústredil na mladú svedomito ignorujúc narážku niekoho, kto mal byť akože mojou partnerkou. Snažila sa o vtip, ale vzhľadom na nedostatok pohodlného spánku, nedostatok súcitu som sa rozhodol byť v kľude a nechať poznámku len prejsť ušami, niekam preč.
Možno preto som sa tak na chvíľu vypol, že som ani len nepostrehol rýchly odchod Lennie, ktorá čosi mladej spomínala o jazere. Jej pach som zavetril až chvíľu po tom, čo sa odpojila, na čo som sa len mohol prázdnymi očami dívať predpokladaným smerom. Čo zas vymyslíš, povzdychol som si a znovu si uvedomil, že vo všetkom rezignujem. Čoskoro bude po mojom, pomyslel som si záludne a díval sa na mladú, ktorá sa zrazu rozbehla kamsi.
Stihol som akurát tak šteknúť a bola preč. Povzdychol som si, pretože som sám pre seba osamel v lese, ktorý mi bol temer domovom. Poznal som kopec, na ktorom sme sa ocitli a pozvoľna som sa začal spúšťať k južným hraniciam, pretože akonáhle ustal vietor, zavetril som prenikavý pach alfa samca, ktorý mieril k Nym a... tomu tulákovi od dúhy zo severu. Moje ego si muselo pripomenúť, že to je automaticky sok, nech má akékoľvek úmysly, takže som si len zaboril nos do snehu a schladil hlavu, urovnal myšlienky.
Z tranzu ma vytrhol zápach dymu, takže som sa ostražito narovnal a díval sa do diaľky, odkiaľ to šlo. „Elisa,“ šepol som potichu s neblahým tušením v hlase, kým som sa pustil vpred. Za čuchom, za intuíciou. Po pamäti rozoznávajúc les pochovaný pod senhovou prikrývkou. Nemohol som ani premýšľať nad tým, či vlastne mám radosť zo znovu videnia sa so známymi a najlepšou kamarátkou, na ktorú bude žiarliť najskôr Lennie, ale aj Nym. Predstava nasledujúcej budúcnosti mnou zamávala, takže poklusať, či popreskakovať pár podozrivých závejov, kde boli určite skaly, som si dovolil až po niekoľkých sto metroch. Dym sa postupne vytratil a ja som sa s vážnym výrazom lovca predieral lesom, pokiaľ čo možno najtichšie, hoc som si pamútal, že moji priatelia asgarskí ovládajú moc, vďaka ktorej tu doma vedia o všetkom a všetkých.
Čochvíľa boli na dosluch hlasy. Moja hrozná predtucha sa naplnila, stretla sa jedna egoisticky veľká osobnosť s tou druhou, obe silno nezávislé. Odpustil som si povzdych, preto som len prevrátil oči, ľahol si na brucho a plazil sa na dosluch. Bol som však stále ďaleko, a preto som zachytil len útržky slov. Začal som sa polovične plaziť na vyvýšeninu, ktorá bola zrejme skalnatá, dokonca z nej rástol strom. Ľahol som si hore do snehu, prekrížil predné hnáty a s miernymi obavami sledoval situáciu kúsoček nižšie odo mňa. Zatiaľčo v okolí to prekypovalo energiou, ja som mal neutrálny výraz. Bude boj? zamyslel som sa možno aj trošičku nádejne, no to bol len ten sebecký črep mojej povahy, každý ho mal. Obával som sa stretu dvoch rozladených vlčíc a zbieral som vylehovaním energiu na prípadný zásah, ak by bol nevyhnutný.