Gallirea - Příspěvky uživatele

Zaujato som počúval a sedel, kým mi Sigy objasnil, ako je to v skutočnosti s tými maharskymi mociarmi. Beztak som si neodpustil nakrcenie nosa na znak znechutenia. Odolal som zvedavemu nutkaniu ísť k synovi pricuchnut, či nenapachol ako to pokazené blato. Kým som sa ja zamýšľal nad absurdnostami, Sigy to prostě zhrnul, že je tam veľa miest, kadiaľ sa dá ísť a on ich už pozná. "Mám ťa síce nadovšetko rad, ale z bahna ťa tahat nebudem, až sa ti raz smykne laba," podotkol som so smiechom. Ešte by sme tam skončili obaja.
Žíhaný vlk uznal, že je dobré, keď sa o Nym aj niekto stará. Kde vlastne toľko trčí? Prikývol som a hodil rýchly pohľad na Lennie. " Lennie ju zbožňuje a ja... som sa nechal skoro dobrovoľne zabiť smrťou, keď sa stratila, takže toľko empatie a lásky z mojej strany nemôže čakať," podotkol som krotko a zastrihal ušami, kým sa ti dvaja začali baviť medzi sebou. Sigy mal očividne aj mágiu myšlienok, takže som si ho akumavo pre meral, keď Lennie spustila poměrně dlhý monolog o magií. Vnúčatá. Hned. Do roka, počuješ? testoval som ho a tváril sa, že si obzerám zelené pazúry na predných. Každopádne ďalšia generácia by ma v skutočnosti reálne potešila, takže keď Lennie spomenula silu emócie,veril som, že to musí zachytiť. Ktovie na akej úrovni, učí sa, upokojil som sa v duchu a zároveň zdvihol hlavu k nebesám tesne pred tým, než sa na nás spustili prvé kvapky. Tí dvaja ma beztak ignorovali.
Ráno však spestril príchod mladej vlcice, drobnej, tak o polovicu menšej ako Lennie. Vrelo sa zvitala s Lennie a ja som si odpustil urazene mlasknutie, takže som smerom mladej len zavrtěl chvostom, kým pod packami Nym vyrástol podobný mach, na ktorom sme s Lennie sedeli, zavše tato rastlina aj pohltila vlhkosť.
"Sigy a co vrodená mágia, už ju ovládaš skoro úplne?" opýtal som sa medzi pauzou v ich monologu a ukončil to zivnutim. Také počasie, vráťme sa do jaskyne...

Počúval som zaujato o nejakej ochranarke u nich. Meno mi asi nic nehovoril, no o to viac zaujatý som bol, keď spomenul nebezpečenstvo na tom plače. "Máte nejakú mágiu, vďaka ktorej tvoje laby rozoznaju pevné bahno od toho, kde už zostaneš?" zaujímal som sa a úmyselne sformuloval vetu tak, aby vedel, že nechcem po ňom presnú a tajnú informáciu o ich mágii v lese. Ak tam nejaký je, keď je tam mokro.
Prívesok si vraj vyrobil svojpomocne ešte v Narvinijskom lese. Pichlo ma trosku pri srdci, že ten les už nemôže byť pre nás, no nič sa s tým nedalo robiť. Prikývol som a posledný raz si prírodnú nádheru obzr.
Prekvapil ma však jeho názor a uvedomelost ohľadom mláďat. Škoda, že vychovavas cudzie miesto svojich, ale charakter zoo zlata, pomyslel som si a prikývol. "Tá, čo ide s nami patrí pod Faliona v Ragarskych horách, odkiaľ je aj Lennie," podotkol som, že na svoju obranu to nie je fagan, ktorého by som hcel učiť. "A jej rodicia sú najskôr mŕtvi," podotkol som chladné, pretože mi to bolo ľúto. Vedel som, že na toto bude mať Sigy dostatok empatie kvôli mŕtvej matke, tu som však ťahať na svet nechcel.
Spýtal sa ma však pomerne překvapivou otázku, či nepoznám niekoho s myšlienkami ako mágiou. Pobavene som sa zavrtěl a nosom naznačil na Lennie, ktorá oddychovala na machu odo mňa opodial. "Tuto slečna je hotový telepat," podotkol som a věnoval vlčici prosebny pohľad, aby mu pomohla

Sigy mi postupne vykreslil Mahar ako územie, kde sa teda zdržiava jeho svorka. Nech už som mal akékoľvek výhrady voči jeho alfe, bol som úprimne rad, ze si našiel nejaký domov, nikdy nemal tak túlavé labky ako ja. "Šli sme nedávno okolo, no prišlo mi, že Alfa tam ani nie je, mali by ste lepšie označiť hranice," zamračil som sa, no radil mu v dobrom, pokojným hlasom. Aj tak vie, čo ma robiť, mal by byť už dospelý, rozumný vlk, pomyslel som si a pre meral si ho, s nostalgiou v myšlienkach a úvahách, prečo ten čas tak letí, že je predo mnou vlk takmer mojej veľkosti. (//Neviem ci je po Siane alebo Savovi, Savco je z tých vyšších vlkov 75cm khv + :D)
Lennie sa od nás odobrala ďalej a ja som sa pohodlne usalasil v mojom machu. "Kde si našiel tu šišku?" spýtal som sa zvddavo a zakmitanim chvosta mu dal najavo, že je to úprimná zvedavost, žiadna ďalšia vsetecna otázka A aj keby! Hodil som krátky pohľad na jeho ozdobu a usmial sa, pretože sa k nemu hodila aj jeho farbe srsti.
Očividne som ho však svojou malou prosbou rozhodil, takže som sa len odľahčene zasmial. "Máš pravdu, co mňa po tom, bud šťastný," poprial som mu. "A až raz niekoho teda nájdeš a budeš nás chcieť zoznámiť, budem tu," podotkol som opatrne a žmurkol.
Sigy mi popisoval ichh situáciu, že sa asi roztrhlo vrece s mladými. Donútil ma zamracit sa, rozhliadnut sa po lese. "Aj tu majú opustené vlca, my sa dokonca s jedným plahočíme," riekol som mu pravdivo, pretože pred vlastnou krvou som nezakryval a nemenil informácie.

Vlastná úloha č.2

Celkom rýchlo sa zoznámili a až teraz som si uvedomil, že je to divné, či skôr divná náhoda, že sme sa tu takto zhromaždili. Pousmial som sa nad tým však len a zvedavo strihol ušami, keď sa Sigy pustil do prekvapivo dlhého monológu. Bol som zaň však rád a sem tam som veselo zareagoval chvostom.
Bol som rád, že našiel svorku, no zamračil som sa, keď som si začal vybavovať spomienky z Nnarvinijského lesa, krátko po rozpade a náhlom zmiznutí Scarity ako poslednej alfy. To bude tá... čiernobiela... Zamýšľal som sa a spočiatku len prikývol. "Tvoju Alfu poznám, no nepovedal by som, že sme si padli... do oka," hľadal som chvíľu ten správny výraz a slabo sa uškrnul. Veď duchom som sa cítil byť stále mladý.
"Počtom je to aspoň podobne ako v Asgaare, tu?" Opýtal som sa ho ešte so záujom a uvelebil sa na mladučkom machovom vankúši, s miernou výzvou pre syna, či si mieni spohodlniť nejako život aj on. Alebo to možno bola len nevyslovená otázka, ako trénuje vrodenú mágiu, či už sa s ňou zžil. Ktohovie, ani sám som sa v sebe občas nevyznal.
Na moju zvedavosť a všetečnú otázku mi riekol, že nikto po jeho boku nie je, hoci som pozodrievavo prižmúril oči, keď sa mu sotva počuteľne zachvel hlas. Škoda, že jeho foter mal raz tak dobrý sluch. Táto maličkosť ma veľmi zaujímala asi počínajúc so starobou alebo čo, pretože som chcel toľké roky len úprimnosť, že som sa vžil do jeho emočného rozpoloženia, keď mi to vravel a potvrdil si tak svoju domnienku. Hryzol som si do jazyka, aby som sa nezačal prehnane veselo škeriť a s nádychom som nasadil neutrálny výraz.
Rozhodol som sa to nechať na porom a chvíľu si dával dokopy súvislosti, čo mi vlastne vraví. Na to som sa potichu zasmial a zavrtel hlavou. "Svorka prosperuje vďaka Arcanovi a Elise," zmienil som opatrne aj jemu blízku dušu,"no nie vďaka nám. Lennie ako povedala a ja sa túlam po celej krajine, i keď v lete skôr na severe," zamyslel som sa a dokončila vetu vlčice, ktorá sa odobrala kúsok bokom sa posadiť. Narovinu môjmu zihanemu synovi potvrdila, že je zo severu a nie je tam spokojná. Koniec koncov trojfarebna vlčica nemala nikdy problém povedať si svoj priamy názor, a tuto úprimnosť som si na nej veľmi cenil. Problémom zostalo to, že takto po přiznání možno začne Sigy niečo sipit, pretože sme očividne neboli spolu vo svorke.
Bol som rád za dôveru z jej strany, keď mi prost poradila, nech nič nevyťahujem. Ibaže by sa spýtal.
"Prečo nie ste spolu šťastní s tou...vlčicou? Určite existuje aspoň niekto po tvojom boku, kto ťa chápe, vypočuje, podrží," začal som opatrne v snahe o priateľský rozhovor. "Sigy už by bol možno čas na rodinu, nemyslíš si?" Zamumlal som nesmelo a nevinne sa uškrnul. Prial som mu to, bol to dobrý vlk, žiadny diabol ani posychopat, dokonca bol spoločenský. Prial som mu šťastnejší život, než bolo to jeho divoké detstvo, tak som sa prirodzene vyzvedal. Aj on už musel šípiť, že jeho hnedý otec nepadol z jedle, najmä šediny ho v tom utvrdzovali. Aši starnem, keď toľko vyzvedam alebo co... Ale chcem tak veľa, keď z piatich mi tu ostali dvaja? Zamýšľal som sa a len zucastnene pokyval hlavou, aby to zas nevyzeralo toľko na tranz bez pohnutia. Beztak som si ponatahoval poriadne labky a chrbát, v ktorom mi popukalo s úľavou som vydýchol a spokojne mlaskol.
Aby som nezabudol na vlčicu, mokrý hnus pod jej labkami a otravným zadkom nahradil taktiež mach, na čo som konečne cítil aspoň nejaký úbytok energie. Bol som fit najviac azda ako počas celej zimy, čiže mi to nerobilo vyložené problémy.

<-Siccumske jaskyne

Šiel som za ňou stale s podozrievavym pocitom, no jej nálada sa zase otočila, takže som to na chvíľu nechal tak a vedel som, že budem mať ešte kopec príležitostí sa s ňou o tom rozprávať. Každopádne kompliment o očividne zabral, pretože sa zrazu dokázala usmievať, kým sme sa spolu presúvali mokrým lesom na západné hranice, odkiaľ sme mali najrýchlejšiu cestu do Ragarskych hor.
Lennie sa ma medzitým spýtala, či sa nebudem lucit, no ešte kým to dopovedala, zavrtěl som hlavou. "Som tu ako doma, raz prídem, potom na rok, dva odídem a raz sa ukážem znova, zavše poďakoval som sa im už a poslal Arcanovi správu, že vypadnem hneď ako sa vyspím, no ty si záhadne unavená nebola," uškrnul som sa narazajuc na jej predošlú žiadosť o spánok, ved preto sme zabrali drzo Alfam jaskyňu.
Pokúšala sa však byť milá, takze som jej obliznutie hneď v rychlosti vrátil a snažil sa držať tej spokojne bublinky, ktorá má ešte stále obklopovala. Potom sa dostaneme do hôr a hnedý ma naštve, ved by skúsil mladej a Lennie niečo povedať. nadýchol som sa a pokúsil sa o úsmev, ktorý jej očividne chýbal, keď mi vytkla, že nemám být mrzutý. "Tak bude mi chýbať milá a prítulná Lennie," podpichol som ju a hravo ju tapol chvostom, kým som pobehol vopred.
Zatiaľ dala telepaticky vedieť Nym a premýšľal som, či je na mladú aj trochu hrdá, že už ju nemusíme vodiť za chvost. Ak nás teda vystopuje. Lennie mi zatiaľ navrhla do budúcna nápad obísť zas celú krajinu, len vo dvojici. S úsmevom som prikývol. "Guľa už v tom čase asi budeš, ale keď sme zvládli presunúť celú svorku kedysi kvôli potope do snežných hôr, tak jedna vlčica ma nezabije, ak by horelo," ubezpečil som ju so smiechom avydal sa za ňou.
Po chvíli som však zmenil smer, pretože som zavetril Sigyho. Vedel som hneď, komu Pach patri, na čo som veselo zavrtěl chvostom. Lennie sa tiež mračila, preto som do nej len drcol, keď som nám trochu zmenil kurz za jeho vytim. Onedlho som zahliadol žíhaný kozusok a svietiace špičky labiek. Veselo som vrtel chvostom, kým som sa vynoril spomedzi stromov. Mal som atypicky dobrú náladu. "Sigy!" zavolal som po ňom radostným hlasom, pretože hoc bol tiež trochu mimo obvyklu hmotnosť, vyzeral dobre. Na krku mi visela šiška, ktorú som si moc nepamätal, no teraz mi stačilo, že sme sa tak všetci stretli v lese známych. Držal som si od neho odstup, pretože som netušil, či dospelý vlk túži bo blizsej interakcii so starým, šedivým otcom ako len úsmevy z diaľky.
Hodil som pohľad po Lennie a naspäť na Sigyho zlaté oči. "Toto je Lennie, žili sme spolu ešte kým bola Narvinijska svorka," predstavil som vlčicu po boku, no pri zvyšku som sa mierne zasekol. Zrovna on mal zo synov navrelejsi vzťah s matkou, neviem ako mu spomenúť, že si jeho náhradná, pomyslel som si divajuc sa na Lennie velavyznamne, no na to má už zaujímal len žíhaný, predpokladajuc, že sa Sigy predatavi sám ako svojoravny. [/b]Koľko už má vlastné rokov? Zamyslel som sa. "Ako sa ti darí, ako žiješ? Už máš konečne po boku aj nejakú slečnu?" vyzvedal som akoby pod vplyvom mágie, pretože som nikdy nebol práve klbko šťastia, no aktuálne som mal výbornú náladu a stretnutie so synom mi ju len zdvihlo.

Nebral som jej to, že ak vyrazíme čo najskôr, možno nás najhoršie vplyvy počasia ani len nezastihnú a keď už, tak len špičky chvostov. Prikývol som. „Ty si chcela ísť pôvodne „spať“,“ podpichol som ju s hravými iskierkami v zelených očiach a uškrnul sa. Bol to dôvod, prečo sme neopustili hvozd akonáhle zmizla tá cudzinka a Lennie s Elisou ostali vyliečené. Plus túliť sa s ňou som predtým nemal v pláne práve tu, no zasmial som sa v duchu nad situáciou a len po vlčici pretočil oči, že mi vôbec nadáva do pesimistov. Len som sa ponaťahoval bez slova, pretože som jej aj tak vyjadril, že bude - ako inak, prekvapivo – po jej.
Jej povzdychnutie a mierna panika, hoc chvíľková v očiach mi však neušla, keď som jej pripomenul nevýhody tehotenstva. Teda skôr reálne obmedzenia, s ktorými sa vlčica bude musieť pobiť, no ja som vedel, že ona to zvládne. A pravdepodobne bude odháňať od seba ako besná, nemyslím si, že je ten typ, ktorému prepnú hormóny a bude ma chcieť znásilňovať na pravidelnej báze, vytvoril som si v hlave približný obraz a uvažoval, ako hormóny po pár dňoch a týždňoch pozmenia Lennie povahu a správanie sa. Smial som sa však s ňou, keď prehlásila, že bude proste úžasná aj s pupkom. Milo som zavrtel chvostom a podišiel k nej si aspoň po tú smietku lásky, ktorú mi mohla dať dovolením obtrieť si o ňu krk. „Budeš krásna tak ako tak,“ zamumlal som, pretože som sa proste ešte stále cítil príliš dobre na to, aby som bol zas v nevrlej bubline. A kŕmil som samozrejme aj jej ego tak, aby bola spokojná. Potom sme boli všetci spokojní.
Netrvalo to však ani chvíľu, pretože čo mne dalo námahu vôbec sformulovať vetu, aby som zistil, či je spokojná a v pohode alebo nie! A ona akurát tak vysmiala mňa aj s pohlavným orgánom, o ktorý vlastne vôbec nešlo. Keď do mňa drgla a vybehla pomedzi korene von, musela si všimnúť zvesených uší. Tak prepáč, že mám starosť a tváriť sa, akoby nič. Akoby si len chcela zahrať mi na city a presvedčiť ma. Ja som ti vyhovel, už je zase všetko na smiech, povzdychol som si a zatrepal hlavou. S pár nádychmi som sa preplietol koreňmi do lesa za vlčicou a tváril sa celkom spokojne, skoro ako predtým až na to, že som ťažko udržiaval uvoľnený úsmev ako doteraz. Dochádzali mi súvislosti. Snažil som sa však len zatnúť zuby, zostať divný a potichu a nasledovať ju na sever. Preto na jej otázku ohľadom hraníc som prikývol a vydal sa na západ.

-> Agaar

Lennie mi postupne po chvíli ticha prezradila, že má vlastne v myšlienkach tak trošku chaos. V prvom rade ju trápilo, čo budeme robiť. Vedel som, že chcela ísť na sever, no po našom akte lásky, ktorý zarobí možno na problémy, si už zrejme nebola tak istá, či sa k Falionovi chce vracať . Chápavo som zamrmlal a posunul sa tak, aby som jej videl do tváre. Stále ma tak celkom neprešla roznežnelá nálada a nechcel som sa z tejto bublinky tak skoro odtrhnúť, hoci okolnosti k tomu viedli a situácia si to žiadala. Koniec koncov, kým my sme si užili, alebo teda aspoň ja, alfy sa starali zavše o dodatočné, odrastenejšie vĺča. Dúfal som však, že nebude na ňu Elisa moc zlá, jedine ak by Nym nevedela čo so sebou.
„Môžeme zavolať Nym k hraniciam a ísť proste na sever, nič iné mi nenapadá, no na druhú stranu prídu strašné lejaky a obávam sa, že v horách to nebude najbezpečnejšie,“ vyslovil som svoju obavu rozospato a vlčici muselo byť jasné, že v druhom stave bude jej hnedý podpantoflák asi aj prehnane starostlivý a o to viac majetníckejší, čo sa jej osoby týkalo.
Kým som sa pustil do očisty jej zjazvených labiek, vyhŕkla, že uvažovala aj nad letnými mesiacmi. So záujmom som zdvihol pohľad a milo zavrtel chvostom nad jej rozpakmi, pretože si uvedomila, že to asi nebude tak ľahké, ak teda chytila a bude mať vlastnú, malú armádu. Vie, čo to obnáša alebo vždy len tak tárala? Nym sa viac menej vychováva sama, zamyslel som sa a rozpačito jej preložil tlapku cez jej prednú, kým som sa jej aj opýtal. „Lennie vieš o tom, že budeš vlastne dosť neobratná, lebo budeš každým dňom gulatieť a priberať na váhe?“ opýtal som sa veľmi opatrne a sledoval jej oči, či sa tam nemihne nejaký náznak zákerného útoku alebo prívalu nadávok. „T-teda aspoň dúfam, že... že sa to podarilo...“ vyhabkal som zo seba nesmelo a sklonil pohľad bokom.
Cenil som si jej úprimnosť, že na tak prostú otázku mi odpovedala a aj sa rozhovorila. Milo som sa usmial, keď podotkla, že viac už spolu byť ani nemôžeme. Veď už sme boli, pár minút vzad...alebo hodín? Pomyslel som si stále mierne unavene a jemne sa o ňu obtrel. Navrhla ísť v konečnom dôsledku po mladú, na čo som len so zívnutím prikývol a napodobil ju v naťahovaní sa, pričom mi ušiel jeden obdivný pohľad na ňu, ktorý som sa však snažil zakryť otrasením hlavy v pokuse rozlepiť si trochu oči a začať lepšie vnímať. „Bude sa tešiť, asi najlepšie vyraziť čo najskôr,“ podotkol som stále mierne rozladene, pretože sa mi nechcelo. „Mimochodom...“ Ozval som sa o tón tichšie a z hlasu boli cítiť rozpaky. „...neublížil som... ti?“ dodal som a celú od koreňa chvosta až po nos som si ju prezrel, či ju náhodou nebolí niečo, pretože som si sám uvedomoval, že už len jej zavalením som jej mohol niečo pohmoždiť. Posadil som sa a nahodil len rozpačitý úsmev a sám si nahováral, že to je len tou ospalosťou.

Takmer okamžite som zaspal a prestal vnímať okolie. Netušil som ani, že parohatý vlk sa z vedľajšej jaskyne odobral dávno preč, len aby nenarobil nejaký hluk, čo by ho prezradil. A ja som si spokojne odfukoval po výbuchu euforických pocitov, ktoré som prežíval s ňou, teda aspoň som si to myslel. Mmal som v tomto z nás dvoch nevinnejšiu myseľ, pretože som netušil, že Lennie sa len pretvaruje so sebavedomím, a pritom netuší o čo vlastne požiadala a čo sa to stalo medzi nami.
Hlava mi však dopadla na laby a tlamu mi postudila studená kamenná zem. Zachveli sa mi viečka, ale veru sa mi nechcelo vôbec ani preberať a ani hýbať. Netušil som, kam sa mohla vytratiť vlčica a ani prečo. Ak by som bol rýchlejšie pri zmysloch, asi by som premýšľal nad tým, či som sa proste nenechal zneužiť, no našťastie som bol stále celkom mimo. Nedokázal som však viac zažmúriť oči, preto som sa so zívnutím ponaťahoval a pripomenul si príjemné brnenie, ktoré som cítil predtým po jej dotyku. Zahnalo to asi aj nejaké pochybnosti. Najskôr jej jaskyňa nevyhovovala v konečnom dôsledku a šla von, napadlo mi.
Akonáhle som sa však trošku prebral k zmyslom, uvedomil som si, že už znovu leží pri mne ale rozhodne v inej polohe, než som si pamätal naposledy. S nevyprchajúcim sebavedomím som jej jemne prehrabol nosom srsť na lopatkách a krku, kým som si ponaťahoval nohy. Netušil som, čo by som mal povedať, čo sa jej preháňa vôbec hlavou, takže som odvrátil aj rozpačitý pohľad a bol len rád, že tu so mnou zostala. Každopádne ona sa zdala byť myšlienkami niekde inde a zatiaľ sa mi nezdalo, že by sa zberala k odchodu. "Nad čím premýšľaš?" opýtal som sa jej tichým hlasom a položil si zas hlavu na laby, aby som nezdolával väčšie rozpaky, než som cítil. Pretože jeden by prirodzene očakával nejakú reakciu, niečo od čoho sa odraziť, či sa jej nálada nezmenila. Dúfam, že nakoniec z toho nevyplynie, že len žartovala a proste som ju tu ja využil, povzdychol som si, no nechal sa ešte pár chvíľ opantávať sladkým pocitom, že všetko je ružové a ideálne. A že sa nik nemusí terigať na sever.

EXTRA 7

//Mierne Lennie manipulujem, snáď nevadí, keď tak upravím

Keďže som sa jej hrabal nosom v srsti na chrbte, nemohol som postrehnúť jej vytreštené oči, beztak tomu bolo iste len na chvíľku. Trošku som pošteklil evidentne jej ego, takže mi proste prikázala, že to nikomu nesmiem povedať. Začal som sa tlmene smiať do jej srsti, ktorú som tým zároveň rozfukoval. S tým, samozrejme, počítam. Ako si môžeš myslieť, že mi to nenapadlo, veď ťa poznám, pomyslel som si svoje a len zdvihol zrak, kým som ju ďalej šteklil po bruchu. Nemusela sa ani snažiť čítať mi myšlienky a mohla predsa v sekunde vedieť, nad čím práve premýšľam. Čo mi prebiehalo v hlave ešte pred pár minútami. Ale ona to nerobí, aspoň nie často... základ dôvery s niekým, kto má mágiu myšlienok ako vrodenú, pomyslel som si pobavene a nadýchol sa k odpovedi. „Ja ťa pred nikým ohovárať nebudem, ty im to dokážeš sama,“ odvetil som pobavene a pohľadom zelených očí ju v tom len utvrdzoval. Ako som si tak spomínal na jednotlivé udalosti a dobrodružstvá, počas zimy ako tuláci, čo bolo až paradoxné, som vedel, že vlastne všade a ku komukoľvek bola Lennie od začiatku ostrejšia a bránila si tak to svoje krajšie vnútro. Nezazlieval som jej to, tiež som práve nebol nadšený medvedík k objatiu pri rozhovoroch s inými. Dokonca som vedel byť až do príchodu do hvozdu k vlčici pomerne rezervovaný, až si to ani nezaslúžila, keď som teraz mohol vidieť to najlepšie na nej. Či už teda pomocou niekoho a nejakej mágie, alebo aj bez nej. Úprimne som jej veril, že to tak zostane aj po tom, čo odtiaľto odídeme. A necháme zatiaľ Nym u hnedého alebo čo, dodal som si pre seba, pretože som si nemohol ani viac vychutnávať chvíle s ňou o samote, keď neriešime záchranu života, magický lov, presun a dozor nad vĺčaťom a podobne. Naše životy boli veľa týždňov pestré a plné prekvapení. Je toto jedno z nich? To pekné? A správne, utvrdila sa aj moja roztrieštená psychika. Boľavé a deravé srdce malo aspoň možnosť sa nejako zaceliť, o to viac som jej chcel dokázať, že som tu taktiež pre ňu.
Pretože ako začala menovať, že nie je so mnou len kvôli genetickému materiálu, tlmene som sa zasmial a možno sa mi aj v šere jaskyne zaleskli oči. Alebo to bolo len miernym prachom dnu. Vysvetlila mi, že vďaka čiernobielej, malej vlčici jej utkvela predstava vlastného potomstva v mysli. Vedel som, že sú jej slová pravdivé. Boli sme koniec koncov spolu celý čas, odkedy skončilo to magické šialenstvo s naháňačkou duchov, kostier a vlkov s klobúkmi, ktoré boli mimoriadne nepraktické, esteticky nevkusné a ešte som sa s ním asi tak stopäťdesiat ráz niekde zachytil o konár, dokončil som si pre seba v duchu a potešene sa usmial, pričom sa mi rozvrtel hnedý chvost do strán. Nemal som sa rád za to, že som bol strašne emočne uzavretý a aj keby nás opantala mágia, nemohol som byť viac rád. Najmä, že si v poriadku, venoval som jej hlboký pohľad. Aj tak som nerozumel, ako zo mňa mohla vycítiť nechuť či to, že moje činy sú momentálne silené. Úprimne som sa smial, len čo sme vošli do jaskynného komplexu asgaarských vlkov, rozpačitý úsmev mi hral na tvári v podstate stále a hoc pri vstupe sem som bol zdržanlivejší, trochu sa mi prečistila hlava a vyhovovala mi jej blízka prítomnosť.
Ucítil som jemné štuchnutie, na čo som jej oplatil gesto oplatil láskyplným pohľadom a ešte raz ju pošteklil chvostom po boku, kým som ju jednou prednou prekročil a ľahol si opatrne tesne k nej. Lennie zotrvala na chrbte a keď som sa presúval k nej na zem, pohladila ma zľahka chvostom po stehne, na čo mi v nohe príjemne zabrnelo. Ľahol som si k nej a mierne zvesil uši, keď podotkla, že nebyť určite zas nejakej mágie, tak by sme tu spolu asi ani neboli. Nemôže to tak predsa brať... Bol mi prvoradý jej život ešte niekoľko minút vzad a najmä úspešný návrat do hôr z juhu, som sebecký? Kým som sa tíško zamýšľal, pomaly som začal s očistou jej ucha, ktoré bolo ku mne bližšie. Po okraji, na špičku, dnu, okolo ucha a po hlave. Neviem ako prejaviť tú túžbu, ktorá tam niekde je, celý čas, len som sa asi bál... Privrel som na okamih oči, kým som jej prechádzal jazykom cez čelo a líce smerom ku krku, kde som si na pár sekúnd skryl tvár v jej hebkej srsti. Až teraz mi napadlo, že nemá na sebe ten náhrdelník alebo tú ozdôbku s pávím okom, ktorú nosila predtým. (//oprav ma, ak ho už má na sebe) Aspoň mi nič neprekáža, pomyslel som si, keď som jej vydýchol do srsti na krku a užíval si jej prítomnosť. Hlavu som jej potom jemne položil k predným labkám na vrch hrudníku, keďže bola stále tak nejako prevrátená na čiernom chrbte. Takto ma mohla provokovať chvostom a celkovo len krehkým bruchom, ktoré by len tak vlk nikomu neodhalil, ak by mu stopercentne nedôveroval. Čakala v tichosti na moju odpoveď a keď som mierne pridvihol hlavu, aby som sa jej pozrel do očí, tiež sa v nich zračili myšlienky.
Podvihol som sa trošku na labách a presunul sa nad ňu. „Ľahol“ som si nad ňu tak, že som sa stále podopieral, aby som ju nezapučil mojou hmotnosťou, kým som jej ňufákom jemne obrátil tvár k sebe, no zároveň mohla cítiť hrejivé teplo z mojej srsti, takže som ju čiastočne prekrýval. Potichu som si vzdychol, stále s úsmevom, ktorý už bol sebavedomejší a nie tak neistý. Nezáležalo mi na tom, či nám k tomuto dopomohla mágia, príchod jari alebo aj tá mladá Nym a jej spoločnosť po celý čas.
„Nikoho a nijakú nebudem mať radšej, než teba. Jedine ak by sa narodila vlčia slečna, to bude konkurencia,“ ubezpečil som ju so smiechom nad tou predstavou a jemne jej rozhrabol srsť na hrudi. „A ak myslíš na moju minulosť...“ odmlčal som sa a na chvíľu zavrel zelené oči, takže sa vlčica mohla dívať len na tú škaredú jazvu cez oko a pár striebrosivých chlpov pri očiach. Nevedel som totiž z predošlého pohľadu do jej modrozelených očí určiť, nad čím asi tak môže premýšľať. Vedel som, že ovládam vďaka čiernej beštii zo zrúcaniny nejaké tie mágie, možno aj viac, než dve, no nevedel som čítať myšlienky. Nech som sa akokoľvek snažil, aktuálne som sa len do nej emočne vcítil, že som zachytil prudké emócie, ktoré stále potláčala, dôsledkom môjho mierneho vyosenia sa zo situácie, alebo ako to nazvať správne.
„Ublížila mi, roztrieštila mi rodinu a psychicky traumatizovala potomstvo, myslíš, že keby ju mám rád dosiaľ, že by som jej práve ja zlomil nosovú kosť?“ Dokončil som potichu a dal dôraz na to, že mi biela vlčica v konečnom dôsledku viac ublížila, ako by mi dala šťastných spomienok. Proste ich všetky anulovala, zaliezla z očí všetkých, všetko hodila na mňa, všetky starosti... Potom len samé depresie, že nemôžu mláďatá vyrastať s otcom, lebo ten vedie lovy, bráni územie a lieta všade možne. Počas premýšľania, ktoré som nedokázal zastaviť, keďže sa zas ukázala tá roztrieštená časť, som na okamih tuho zaťal čeľusť a stuhol na okamih v pohybe, kým som jej nosom kreslil čiary v srsti na prednej labke. Taktiež som Lennie prezradil odporný čin, odpornejšie zranenie, ktoré moja bývalá partnerka okúsila a stálo ju to život. Pretože som tým však uhasil tú nenávisť a vracala sa len sem tam v podobe nenávistných spomienok, vyprchalo to hneď, ako to prišlo.
Začal som totiž Lennie rozptyľovať šteklením, túlením sa k nej počúvajúc zrýchlený tep z hrudníku, hravým chniapaním po hnedých ušiach a podobne. Pri tom som veselo vrtel chvostom a usmieval sa. So stále šťastným výrazom som vyhľadal jej oči v snahe ubezpečiť sa, aspoň vnútorne, že mi dôveruje. Že mi tá trojfarebná, silná a nezávislá vlčica neuhryzne chvost, alebo niečo, prípadne ju nenapadnú ďalšie chmáry, ktoré by čo i len na sekundu privodili do jej mysle čierne myšlienky. Potreboval som jej dokázať, že mi na nej naozaj záleží a nie je to mágiou, neváhal som pri vstupe do menšej jaskyne kvôli nejakej jej chybe, či nedostatku. So všetkými som sa dokázal za tie roky stotožniť a uvedomiť si tak spolu aj s jej predošlými slovami, že s ňou reálne aj chcem zostať, nie je to z lenivosti, ako som sa spočiatku domnieval. Nebolo najskôr ani treba slov naviac, pretože som vedel, že je so svojou mágiou zžitá, hoci ju na mne nepraktizovala (snáď) každý deň, takže plne pochopí, čo sa mi melie naozaj hlavou. Pobláznenou hlavou možno. A možno aj ten nápad je tak bláznivý, až vlastne nie je.
Pomaly som vystrel zadné nohy a sklonil sa ešte k jej tvári, o ktorú som sa nežne obtrel. Bola krásna, nemala naozaj ani len jedno jediné miesto, na ktorom by som objavil náznak prvých šedín. A pritom som vedel, že je len o čosi mladšia odo mňa, no vekom sme sa k sebe taktiež hodili. Život jej dal mladú vizáž, mladá bola stále aj duchom a ja som sa toho chcel po každý deň držať, aby som nemusel zotrvať v tej svojej kupole nevrlosti ako po iné dni.
„Postav sa, prosím,“ šepol som túžobným hlasom a prešiel po jej hnedom nose, na čo som jej venoval pohľad, ktorý ju musel utvrdiť v tom, že ju naozaj chcem a aj tú mini armádu a malú svorku, ako to ona predtým nazvala. Pamätal som si aj na to, čo mi potvrdil Arcanus predtým, že im mladý vrátil obrovskú chuť do života, ktorú sme spolu s Lennie aj mali česť vidieť na vlastné oči.
Ustúpil som, aby som jej dal priestor pre pohyb a kým sa zdvíhala, jej prehrabol nosom srsť skrz celý bok a brucho, až po chvost. Díval som sa na ňu celý šťastný a niekde v duchu aj emočne rozhodený, pretože to bolo na psychiku vlka príliš. Takže keď sa postavila, nechal som proste priestor prirodzeným pudom, obtrel som sa jej zľahka o krk venujúc jej povzbudivý úsmev. Ďalší rok bude o to šťastnejší. Následne som ju len obišiel a jemne sa vyhupol na ňu, hoc aj tak musela chvíľu zniesť väčšiu hmotnosť môjho tela, kým som sa chytil zubami zľahka o jej hrubú, no stále za to jemnú srsť...
Tam nebolo veľa priestoru, alebo ako to nazvať, na nejaké nežnejšie gestá a slová. Uvoľnil som sa a pomaličky ju pustil, ocitol sa zas na štyroch labách, kým sa mi trochu zatočil svet pred očami. ... ... Myseľ som mal načisto vygumovanú a prázdnu, emočný výbuch z jej strany aj svojej, ktorý som cítil sa azda nedá ani popísať a zmohol som sa akurát tak na nesmelý úsmev a pritúlenie sa k nej, kým som sa s ňou možno tak dva kroky presunul na jednu z kožušín, oddychovať. Neexistovali slová, ktoré by som odrazu vedel vyriecť, nič by sa nehodilo. Vychutnával som si prítmie jaskyne a jej spoločnosť, plus atmosféru, ktorá zostala visieť zo vzduchu. Niekde vnútri som dúfal, že je v poriadku a nič ju nebolí, napriek tomu, že ma ubezpečila, že Smrť jej rebrovú, citlivú časť určite opravila do pôvodnej a zdravej podoby.
Ľahol som si a dúfal som, že sa stočí ku mne a budem ju pri sebe môcť stále cítiť. A po tomto sa mi má chcieť sa niekam skrz roztopený sneh trepať do Ragarských hôr? Tam si zase vyskúšať brodenie sa až po brucho? No nič, aspoň už máme nejaký ten cvik po toľkých lesoch a lúkach, ktoré sme túto zimu s mladou označili stopami tláp... Cítil som sa zrejme asi viac ako blažene, ak to vôbec bolo ešte možné. Veď čas na malé stresy a obavy príde aj neskôr, no nie?
Sledoval som zbožňujúcim pohľadom vlčicu, ktorá sa rozochvelo pripojila k odpočinku a ja som jej spočiatku celkom nesmelo olízol okraj ucha, kým sa uložila. Rozumel som aj predtým jej náhlej túžbe a popudu chcieť niečo svoje, niečo stvoriť a dal som jej tú možnosť. Spoločne, koniec koncov aj priebeh jednotlivých dní bol vďaka jej spoločnosti znesiteľnejší, bol som menej nevrlý ako obvykle. A ak by sa ma v tejto chvíli niekto opýtal, ako by som slovom opísal negatívnu emóciu, nedokázal by som povedať, že o niečo takom viem. Ani si predstaviť, že by som sa mohol niekedy zas mračiť, keď teraz je tu všetko v jaskyni tak svetlé a ružové a pekné, dokončil som dívajúc sa na vlčicu, ktorá vyzerala byť unavená ako ja. Alebo som si to aspoň myslel, ktovie. Zhlboka som sa nadýchol a potichu zívol, zaklapol tlamu. Lennie som ešte venoval studený „bozk“ ňufákom a spokojne si uložil hlavu skrz jej chrbát, na plece. Privrel som oči a pohľadom potichu skenoval jednotlivé cesty v srsti, na ktorých nová nerástla a boli to pozostatky škaredých zranení. Ľavú prednú mala teda prekrižovanú bárs kade riadne, nevedel som si predstaviť, čo sa jej mohlo stať, kým sa mi podarilo z východnej časti hvozdu prísť až sem. Koniec koncov les to bol riadne nepriestupný a zradný, ak ho vlčie laby nemali aspoň tisícpäťsto krát prejdený. Kým je tých cestičiek v srsti menej ako mám na predných ja, všetko je v poriadku, uspokojil som sa v myšlienkou a odolal pokušeniu ju cez prvú z jaziev pohladiť nosom. Zostal som pokojne ležať, vychutnávajúc si jej vôňu a telesné teplo, hoci sa vonku oteplilo. Niekde v útrobách som však cítil a možno aj kostiach, že táto predzvesť odmäku a jari bude mať na svedomí výdatné dažde, ktoré nemusia dopadnúť dobre.
Automaticky sa mi ako prvé vybavila spomienka spred pár rokov. Nie, nemyslel som na chvíle v Klímovom lese či nejakou mŕtvou partnerkou, kdeže. Síce to súviselo úzko aj s malým lesíkom na južnej polovici Gallirei, no to nebolo podstatné. Spomínal som, ako som viedol a korigoval evakuáciu všetkých tých desiatok vlkov, ktorí mi boli verní a rodinou. Les aj svet zaplavola veľká voda a odpustil som si krátky, hrdelý smiech, keď som si spomenul na Elisu, ktorá bola vtedy hlavným, armádnym generálom mojich piatich, hyperaktívnych vĺčat. A kde je teraz? Sama po dvoch aktoch lásky s Arcanom po boku, jej deti očividne ešte žijú.
Nevedel som sa nejako donútiť k spánku, pretože na mňa postupne prichádzal v hmlistých spomienkach, ktoré vyvolal vnútorný pocit, že našu cestu nám v konečnom dôsledku možno ešte niečo skomplikuje. Potom som si pripomenul náš záväzok lásky, alebo ako to nazval, s ktorým, možno, príde nový život. Možno ho bude potom Lennie mať radšej, znova, napadlo mi ešte ako posledné, kým som so slastným vzdychnutím a deja uplynulého nezavrel tuho oči a nezačal spokojne odfukovať vlčici do mäkkého kožúšku.

Zašepkal som jej do ucha trošku ublíženým hlasom, hoci to bolo len teatrálne gesto, keď som jej pomaly ňufákom prechádzal po hlave, užívajúc si jej prítomnosť. Pomaly som sa presúval na krk, po chrbte očakávajúc odpovede, pretože sa nedalo nijako zakryť, ba ani mágiou, že ma vyviedla z rovnováhy a uviedla do rozpakov, za ktoré som sa skoro až vnútorne hanbil.

//useklo post

Je pravda, že som sa trošku obával jej reakcií a vyľakali ma jej rozhádzané hormóny, pretože obvykle za tým bola nejaká nekalosť a ja som sa prasproste bál ďalšieho zásahu elektrinou. Čo keby zasiahla... a obidve... prehltol som na prázdno a s nádychom sa pokúsil vrátiť do predošlej rovnováhy, ktorú príťažlivá vlčica aj tak rozbila už po nápade, prespať sa tu. Ako som však čoskoro zistil, zámer bol niekde úplne inde a ja som bol v duchu podozrivo nadšený, že sa k nej môžem túliť a tak, no stále vo mne hlodali obavy voči tomu, čo má vlastne reálne za lubom.
Jej smiech mi však dodal trošku sebavedomia, teda, vzalo sa niekde vo mne a možno až trochu príliš. „Za to môže momentálne sladká partnerka,“ zazubil som sa veselo a rozvíril chvostom to málo prachu, ktoré sa tu držalo.
Lennie však musela zmieniť môj výkyv a našu vzdialenosť od seba, tak som si len vzdychol a nesmelo zavrtel chvostom. Čo, akože, ti mám na toto povedať, drahá? Pomyslel som si trhane a hrdo sa narovnal do stoja, pretože som potreboval jednoznačne a fyzicky poprieť aspekt, že by tu mohol byť u mňa nejaký snáĎ čo i len náznak strachu. Dobre, uznal som si, že keď mi provokatívne obhrýzla okraj ucha, stŕpol som so spokojným výrazom a nevšimol si jej nasledujúci plán. A čo iné by mohla vlčica, mimochodom dosť silná, chcieť iné, ako zvaliť ma sťa nejaké vĺča z útesu? Zmätene som však po dopade na jednu z kožušín (keďže alfy sú povestné obľubou luxusu) zažmurkal, pretože som sa cítil príliš spokojne, vláčne ako želé, pretože som nebol schopný vyvinúť čo i len známku negatívnej emócie, myšlienky.
Blažene som však zavrnel, keď sa ku mne pritúlila objímajúc ma. Väznila ma medzi svojimi labkami, no nenašiel som v sebe chuť odporovať. Len som si ležal a obdivne pozoroval na vlčici, že okrem nových jaziev ani moc nepochudla. Neodolal som nutkaniu. Kým bola na maximum natianutá som ju pomocou ňufáku a pazúrov začal veľmi zľahka štekliť a mohol som si v duchu len priasť spokojnosťou.
Dokonca mi ani neprišlo čudné, keď začala nahlas rozprávať o jej snoch a vytkla mi, že nemôžem ďalej tvrdiť, že Nym nemám rád. „Milujem a mám rád len to, čo je moje,“ dodal som znovu sa opakujúc, tak ako niekedy uprostred zimy. Teraz som akurát pošteklil zubami pre zmenu jej ucho a potiahol ju jemne za srsť na zátylí, keďže aj ona bola taká dôsledná. Niekde vo vnútri hlavy som mal chrobáka a tušenie, že som opätovne obeťou nejakej mágie, ale nedokázal som to rozoznať, nakoľko intenzívny pocit lásky voči Lennie mi zatienil racionálnu časť mozgu. Tá by proste zhodnotila, že som na toto už starý.
Sny a predstavy to však boli pekné, pretože som aj Elise a Arcimu proste prial, aby ich rodina mala ďalšie generácie, ktoré by im vždy vdýchli chuť do života. Sám som si spätne uvedomil, aký šťastný som bol po narodení potomkov. Nad tými úvahami som zavrtel chvostom...
...ktorý napokon padol k zemi, keď na mňa Lennie túžobne klipkala očami so žiadosťou, nad ktorou som sa mal zamyslieť a rozhodnúť...akože ihneď. Odmietnuť a dostať bleskom? Prijať a premýšľať, z ktorého útesu to zhodiť, ak to bude ako mladá Lennie? Do mojej hlavy vnikli aj náhle obavy, preto som odvrátil zrak a snažil sa svoje zlyhanie zakryť láskyplnou očistou jej hrudníka a láb. Čo mi to napadlo? Všetky budú úžasné, budú elita medzi vĺčatami a narobíme v horách poprask,[/msl] zamyslel som sa a provokatívne vyskočil na nohy, rovno nad ňu, pričom som ju šteklil po boku špičkou chvosta. Sklonil som hlavu k jej hnedým ušiam. „To by si chcela? Len mať potomkov?“

<- Asgaar

Samozrejme mala vlčica pre mňa okamžitú odpoveď, že je unavená. "Ešte že ťa milujem tak, že mi nevadí to, že ja sa nikdy nemôžem vyspať kedy chcem," zašomral som si s miernym cuknutím kútika tlamy pre seba a vyrovnal s ňou krok, keď sme sa cez korene obrích stromov preplietli do chodby jaskyne. Kamene našťastie nekĺzali tak ako som si pamätal a postupne sme sa dostávali k hlavnej jaskyni. Mám pocit, že tu naozaj nie je ani vlka, veď kto by konečne po dlhej dobe nevyliezol, že? pomyslel som si a potešene si povzdychol, keď mi dokázala, že je v poriadku a tá beštia ju tak nejak zachránila. Ale prečo?
Nebolo moc dôležité sa tým zapodievať a len som v rozpakoch hrabol labkou o kamene pod nami, keď sa zasmiala, že som vlastne nemožný, čo sa týkalo nejakých romantických interakcií. "Už keď si moja, tak áno," uškrnul som sa potvrdiac pravdu. Nikdy som nemal problém si nejakú k sebe namotať, no vlastne nikdy nebol ani dôvod. V tomto som si veril, no akonáhle už nejaká bola po mojom boku a typicky - pre vlčice - sa dožadovala nežnej pozornosti, bol som horší ako by to predviedol kus šutru.
Vo veľkej časti však nastal malý problém. Jedno divné indivíduum s parožím, prosím pekne parožím, akože reálnym, tu muselo sedieť na zadku a čumieť na obhorené konáre, o ktorých som predpokladal, že ich tu predtým pálili členovia svorky v snahe udržať si tu teplejšiu klímu. Aspoň má kto závidieť, pomyslel som si a jemným šťuchnutím do vlčice ju nasmeroval do zadnej časti, kde sme sa menšou chodbičkou prepracovali do menšej, útulnejšej časti jaskyne, odkiaľ nebolo vidieť (a hádam ani počuť) z veľkej.
Každopádne viac ma ropzosmiala, po fakt dlhej dobe, jej poznámka, ktorú sama nevedela, prečo povedala. Uvoľnil som sa, takže na mňa mne neznáma mágia od Elisy začala páchať skutočné "škody".
Rozhliadol som sa po priestore a bol rád, že sme chvíľu sami. Nevedel som, či to bolo pocitom, že o ňu môžem prísť alebo čo, ale odrazu sa mi zdala príťažlivejšia ako obyčajne a držal som sa radšej od nej, aby mi nenapadlo sa k nej lísať až priveľmi nežným spôsobom, ktoré by zavinilo neviditeľné nutkanie príchodzej jari. Zrejme. Došli sme do úkrytu, chrápe vám tu nejaký vlk s parohami, tak sme sa presunuli do zadnej časti, prosím o chvíľu oddychu, potom vypadneme, Arc, sústredil som sa na podobu čiernej alfy, v ktorého jaskyni sme sa práve upelešili. Veril som, že je natoľko skúsený v telepatii, že moju myšlienku určenú jemu bude počuť aj cez pol krajiny.
Lennie mi zatiaľ spomenula Lauru, takže som si prestal obzerať jaskyňu a venoval jej zaujatý pohľad, ako keby visím na každom jej slove. "Takže si si tu našla potencionálne kamarátky?" opýtal som sa zvesela a bol za ňu rád, že sa mohla socializovať aj s niekým iným ako mnou a mladou, ktorá si užívala chvíle s rovesníkmi niekde na východe či kde. Snažil som sa v mysli zahnať jej popletené slová pri vtupe do úkrytu, pretože vo mne vyvolala rozpaky, vďaka ktorým som sa donútil sadnúť si na zadok nie úplne tesne k nej, hoci som aspoň očami visel na nej.

Kedy budú výhry aj pridelené?

Okúsil som pocit intenzívneho šťastia, akonáhle sa vlčica prebrala. Asi som si vtedy aj uvedomil, že mi menej lezie na nervy, ako ju mám reálne rád, preto som počkal, kým sa poďakuje Arcanovi aj Elise, u ktorej sa však zdržala o čosi dlhšie. A určite mi povie, kam a čo chce zase robiť? pomyslel som si a prekvapene sa uškrnul, keď sa Elise rozvrtel chvost a začala aj s jej partnerom besne poskakovať. Zakmital som pár krát chvostom a veselo sa na nich usmial, keď Elisa vyzvala Arcana k behu a závodu. Pamätal som si, že vždy rada behávala, hoci proti mne mala vždy nervy, nakoľko som bol o dosť rýchlejší. Niekedy nabudúce, pomyslel som si a z tranzu ma vytiahlo moje meno.
Zastrihal som ušami a chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, kam mám odviesť Lennie, ktorá sa akurát hnevala, že jej na nohe zostala jazva po zrejme útoku zbabelej vlčice Styx, ktorá opustila hranice až pri veľkom nátlaku a zvolaní svorky. Prečo im nikto nedobehol na pomoc?
Nebol čas na také myšlienky, vďačne som ešte štekol po oboch kamarátoch, kým sa rozbehli smerom za vĺčatami - aspoň tak som odhadoval.
Po ich odchode som sa celkom opatrne priblížil k Lennie a jemne sa jej obtrel o krk, pretože som sa napriek záhadne zahojeným ranám bál o ňu oprieť nejako viac. Nemohol som tušiť, či ju to ešte nebolí. "Chcel som ísť preč," šepol som mierne sklamane potichu. "Ale som rád, že ťa tá zmija uzdravila, zistil som, že by si mi chýbala viac, než som si doteraz myslel," podotkol som mierne rozhodene a s kývnutím hlavy ju vyzval k pochodu skrz rozmanitý hvozd, kým som jej ešte prebehol jazykom tvár. "Asi už si zistila, že to tu nie je zrovna ľahko prestupné miesto," zasmial som sa a navigoval ju pomerne obratne a šikovne smerom na sever, keď sa nám členitosť terénu začala meniť pod labkami. Pribudlo veľa skál, zarastených kameňov a výčnelkov v lese. Nerozumel som síce v duchu, čo zapríčinilo náhly príval energie v Elise, ktorá sa znenazdajky cítila tak šťastná, že si dobrovoľne pustila dvojicu tulákov, hoc známych do úkrytu. Asi presvedčila dostatočne, keĎ jej pomohla s cudzinkou, uvažoval som, kým som po pachu hľadal na zoskupení väčších skalísk vchod.
Ppo zime neboli rastliny tak živé a husté, aby sme nezbadali tmavý vchod do jaskýň, ktoré, ako som vedel, boli pomerne rozľahlé. S mierne rozpačitým úsmevom som kývol vlčici, nech ide prvá. "Zo začiatku pôjdeme po samých, klzkých kameňoch," upozornil som ju len, lebo prakticky každý, kto sem úprvý raz vstúpi si takmer podvrtne členok na vlhkých skalách. A ešte zvlášť, keď sa topí sneh a je tu viac vody ako po celý rok.

-> Siccumské jaskyne

Situácia bola viac ako zlá a ja som mal mentálny pocit, že sa mi zopár trsov srsti začalo ofarbievať do striebornej, pretože zima ako ročné obdobie bola tentokrát na nervy. A to doslova. Emocionálne vypätý a v strese som bol takmer neustále, a keĎ sa už konečne veci upokojili, tak si proste musia vlčice ísť žrať si egá a napokon aj časti tiel, ako som spozoroval po príchode na sivej vlčici, s utrhnutou časťou ucha. S mŕtvolným výrazom som sa tej cudzinke prestal venovať, pretože si niťč iné za svoju drzosť ani nezaslúžila. Keď som si však hodnotil situáciu, musel som sa pyšne usmiať na Elisu, pretože som kedysi mal naozaj najlepšieho ochrancu v celej krajine, nehovoril som si to len tak pre seba. Očividne nám ostré návyky zostali.
Problémom však bola teraz Lennie, ktorá ležala v mokrej zmesi zeminy a snehu bez známok vedomia. Vytiekla jej nejaká tá krv z tlamy a ja som mal v očiach akurát tak horor, ktorý znásobovali spomienky. Musel som zatriasť hlavou, aby som vstrebal vôbec, čo sa tu udialo. A Arcanus má na krku tri...krky.
S citom, akoby bola porcelánová, som jej prešiel po uchu v snahe nejako ju prebrať, no to som si vlastne len ja namýšľal. Vzdialil som sa, pretože na Elisino naliehavé vytie sa dal asi každý do pozoru. Spočiatku mi unikol jeden tón, pretože sme zvykli vyť všetci kedysi spolu ako jeden zohraný tím, jedna zohraná rodina. Zaklapol som čeľusť a tváril sa, že nič. Sivá zdrhala, len čo sa dalo, no nezaujímala zjavne už nikoho.
A keď dobehol Arcanus, zmohol som sa len na odsunutie sa bokom. "Samozrejme, že sa s ňou nemôže hýbať, ale čo máš robiť, keď si v strese a tvoj priateľ s dobrou mágiou je kilometer mimo ako babysitt," zahundral som si potichu. Nebolo to podstatné, prežíval som smútok potichu, z vonka by to jeden nepoznal.
...a potom sa začal dvíhať vietor a diali sa veci. [il]To nie je počasie,[/i] prebehlo v hlave okamžite a prikčričl som sa možno skôr, ako zvyšní vlci. Veverice sa z ničoho nič rozhodli vybrať von z úkrytov, diali sa magické veci a ja som mal chuť zabiť samého seba, že už nemôžem mať pokoj. Do hry sa nám so zeleným hnusom a smradom vkradla čierna beštia zo zrúcaniny. Odpustil som si dokonca aj sarkastické poznámky, pretože vyliečila vlčice, na čo sa mi radostne rozkmital chvost. Bol som však mlčky celý čas, aj keď jej mágia pominula. Ja som cítil podobný smrad, aký slovne opisoval malý Sionn, no Elisa začala poskakovať ako splašený a šťastný potkan. Zamračil som sa, no tvár sa mi pri pohľade na Lennie vyjasnila. Vietor ustál a začali sa mi do mysle vnárať len šťastlivé spomienky na to, čo je najdôležitejšie. Na rodinu. Vlčica bola zrazu čistá, bez podliatiny na menej zasrstenom bruchu, bez všetkého. Mala však zatvorené oči, až som sa vplyvom náhlych pocitov šťastia zháčil, či jej tá hnusoba naozaj pomohla. Teda tetka smrť.
"Ďakujem vám... obom. Ak tú sivú niekde tam vonku stretnem, nevráti sa sem už." Oozval som sa vážnym hlasom, s patričnou vďakou k tomu, keď som obrátil hlavu na alfa pár hvozdu. Na to som sa sklonil a na moje pomery s maximálnou nehou sa dotkol očných viečok vlčice, oboch, nosom som prešiel k jej uchu. "Sivá je preč, všetko je zas fajn," pošepol som jej len, aby v náhlom popude paniky, čo sa asi okolo nej deje, nevstala a nemalo to nejaký zdravotný následok - teda keby vyskočí na nohy prudko.Mal som odrazu divnú a nepoznanú potrebu pri nej byť, záležalo mi na nej a v hlave som len riešil, či sa vôbec zobudí a kedy, pretože som sa rozhodol, že sa budem správať proste aspoň trochu pekne, (//Elisa by to zahrala lepšie, ale...

).
Posadil som sa a s krátkym pohľadom na polobdelú Lennie som sa pomaly vydal za Elisou, ktorej som sa len obtrel hlavou o huňatý krk, veľmi letmo a vzdialil sa zase bližšie k lennie dívajúc sa na dve alfy. "Dúfam, že ste a budete v poriadku, dočerpajte energiu," podotkol som a pozrel na vlčicu na zemi. Si si naplánovala veľkolepé stretnutie. Chystal som sa odísť, zavolať mladú, no nemyslel som si, že priatelia potrebujú slová.