Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Oáza

Po ceste hore a dole, z kopca piesku na ďalší som sa plahočil s vyplazeným jazykom a sem tam sa obzrel na trojfarebnú, či ma nasleduje a nestratili sme sa. V diaľke som videl na pieskových vodách vodu, predtým som zacítil aj reálne lovnú zver a ono to bola ale aj nebola príšera. Nechápavo som vrtel hlavou, otriasal sa, snažil sa zbaviť divnej hmly, ktorá mi opantala zdravý úsudok. "Tá rieka ide až do temného lesa, nie? Pretože som dostal kus vlny do ksichtu," začal som uvažovať nahlas. Môj hlas bol nevrlý, vlastne som sám sebou pohŕdal, že som nejako psychicky nezdolal halucinácie a blud. A pritom paradoxne, sám som mal tú moc privola takéto stavy na vlka. Dokonca si moja pobláznená hlava aj myslela, hoc na sekundu, že by za to možno mohla aj vlčica pre jej vlastné potešenie. No keďže som jej správanie vyhodnotil za večer ako veľmi milé a prívetivé, nechcelo s ami veriť, že by si len tak z nudy zo mňa vystrelila.
Obdivoval som ten jej optimizmus a hoci mi mohla vidieť na pohľade, že som bol v duchu totálne rozhodený, pokúsil som sa o niečo ako rozhovor. "Určite, cítim sa fajn, ako sa to vezme," podotkol som unavene a zívol. Neboli tu však ideálne podmienky a keď som zakopol o skrytý kameň, spod ktorého zasyčalo, s nadávkou som uskočil bokom a pobehol rýchlešie vpred, držiac sa striktne okraja a miest, kde sa vyskytovalo mrholenie, ktoré značilo blízkosť lesnatejších území.
Vedel som však, že len mlčky sedela a myslela si svoje, kým ja som lovil príšeru, a preto som nechdel byť sarkastický. Musela sa prííííšerne baviť, k popukaniu. Ja ako idiot zavesený na strome, čiže do budúcna milión kariet čierneho humoru a obrazu vlka ktorý sa vešia na strom. No, čo už, aspoň bude mať na čo spomínať, až sa náhodou bude nudiť v jaskyni, kde strávi nejaký ten čas. Mali by sme nájsť čosi lepšie, ako tamtú dieru... "Ja neviem, ona tam bola, niečo mi poradilo, že je to Lochneská príšera, či čosi také," zavrtel som nechápavo hlavou v snahe vytriezvieť. "Točí sa mi trochu hlava, ale inak okej," zamumlal som si a dúfal, že toto územie bude raz u konca. ďalší štrk, kamene, horúci piesok, ktorý začal sotva chladnúť. Našťastie to nebolo zlé ako v lete.

-> Tekutý piesok

Extra 6

Stále mi nešlo do hlavy, ako to bolo možné. Veď som ju cítil, taky divný, prenikavý pach, ktorý je cítiť aj skrz dážď... Alebo to bola len zmes tCh stromov a pôdy, ja neviem. Ale tá príšera tu bola. Lochneska, uvažoval som, kým som sa vydriapal na breh a otriasol sa ešte niekoľko krát. Potom nasledovalo otrepané lab od pieskových zabalov, kým som vôbec mohol vykročiť ďalej, bez toho, že by ma niečo neustále štvalo medzi prstami.
Kracalo sa mi ťažkopádne, kým som liezol na pieskovu dunu pri oáze, pretože sa mi pod nohami sunul piesok vo vlnách dole. Za jeden výlet tu vlk zažije všetko a to dokonca za jeden aj pol dna! Videli sme morské vlny, riečne vlny po zničených stavbách bobrov, teraz piesok... Ale aj ta príšera robila vlny. Odkiaľ poznám jej meno?
Bol som zmätený. Nechcel som to príliš dávať najavo, no nie vždy sa práve dalo zakryť očividne. Vzdychol som si a zamračil sa, preskočil vrchol pieskové ho kopca, kým sa moje labky sunuli zas dole. Vykročili sme do púšte a dúfal som, že nás nepostihne žiaden nešťastný osud. Na druhu stranu ma tajomný hlas, ktorý má navigovat k Lochneskej príšerne neopúšťal. Hlások som bral ako poradcu. Ja som si bol totiž krvopotne istý, že to nemohol byť blud, určite som ju Uloviť, alebo sa skryla do diery na dne jazierka, veď kto by sa v ňom extra kupal, keď si v ňom macali nohy všetky živočíchy, ktoré tu zvládali prežiť?
Rozhodol som sa, že by som si mohol odniesť suvenír, ktorý by som umiestnil niekde v horách. Možno niečo pre Lennie, nejaký dráhy kámen. V piesku, ktorý bol teoreticky aj kameňom som dúfal, že možno na trafím na väčší kus. A tak som sa proste zamotal do púšte miesto smerom von. S divnym správaním sa bez slova k vlčici, od ktorej som neočakával nič iné, ako výsmech možno nadávky, lebo jej to príde vtipné. Ona tam bola, určite.

>Púšť po II.

//Tmavé smrčiny

Taktiež som sa na území lesa necítil práve najlepšie, preto sa ešte viac na mňa preniesla paranoja, keď som cítil, že je aj vlčica mierne vykoľajená. Každopádne rovnako sebavedomým spôsobom tvrdila, že sme asi najlepší z najlepších, keď sme zimu prežili, načo som veselo zavrtel mokrým chvostom a frkol po nej pár desiatok kvapiek navyše, ktoré už jej proti daždivému dňu naozaj nemohli ublížiť. "Ja sa nehádam ani nemienim argumentovať, mňa zabije akurát tak Smrť, očividne mi osud nedopraje umrieť normálnymi spôsobmi, hoci pokusov bolo už asi sto," uškrnul som sa kyslo a preskočil rozbahnenú mláku, ktorá sa mi priplietla pod nohy. Očividne miestami ani ihličnany nezvládali vpiť všetku vlahu, ktorá bola po celom dni a dvadsiatich štyroch hodinách zrejme i nadmerná a napokon takéto počasie vedelo prírode viac uškodiť, akoby jej v konečnom dôsledku pomohlo.
Lenniino zmýšľanie o depresií z mŕtvych a tak sa mi priveľmi nepozdávalo. Mal by som jej nejakým spôsobom znemožniť tie časté návštevy k Smrti a Životu, veď jej manipulujú s úsudkom, zamračil som sa pre seba a odvrátil sa, keď sme sa vymotali z ponurého miesta, kde vládla ťaživá atmosféra, ktorá vlka pohltila, čím dlhšie sa medzi smrekmi nachádzal. "Na tom mi až tak nezáleží, veď budem aj tak po smrti. Skôr by mi bolo ľúto živých," podotkol som a prižmúril oči, keď sa nám pod tlapkami začal s trávou miesiť aj piesok. Teplota sa prirodzene o dosť zvýšila, no keďže sa schyľovalo k noci, nehrozilo, že by sme sa uvarili vo vlastnej srsti.
Vlčica riešila divné miesto, skrz ktoré sme šli do viac divného, kde som, paradoxne, bol už behom jedného roka druhý raz. Ale je to naozaj lepšie a pokojnejšie, keď tu mladá netára, vlk si nemusí dávať pozor na jazyk a čo ešte len bude! Nerozumiem tomu, že je presvedčená, ako to mladá vezme s našim potomstvom. Nechce sa mi celkom veriť, že by sa Nym tak ľahučko stotožnila s úlohou najstaršej sestry... a ja s predstavou nej ako dcéry, vzdychol som si a zavetril. Cítil som to bližšie.
Pobehol som do poklusu, pretože labky nám opätovne brúsil piesok. Pre zmenu vyhriaty a menej suchý, pretože tu kvapkalo veľmi striedmo. Začul som zvuky a špliechanie vody. Voda a vlny? Ale to je blbosť, čo sa to jazierko zväčšilo z mláky na väčšiu mláku? Oozvala sa rozumná časť mozgu, no to zahatil opar mágie z čiernej rieky, ktorá mi ošpliechala tvár a nabrala sa mi nedobrovoľne do tlamy. Lennie však nezdieľala moje nadšenie a len sa otrávne ozvala, čo to zas meliem, na čo som jej venoval mrzutý pohľad. "Ale ono tam niečo je! Príšera! Zviera! Niečo v tom jazere je..." Trval som si na svojom a čoskoro sme sa dostali z teplého piesku na menej teplý, k jazierku, ktoré mi prišlo ako riadne jazero odrazu. Šokovane som zažmurkal a prikrčil sa, keď sa hladina divoko rozvlnila. Nepomyslel som na Lennie, pretože to, čo som cítil, vynáralo hlavu...
...rovno z jazierka, ktoré bolo jazerom. Pred očami, ako som zastavil na brehu jazera sa objavil dlhočizný krk a zviera bez srsti, len hrubej kože, ktoré si plávalo po jazere. Lochneská príšera, zašepkal mi divný hlas v hlave, aby som vedel, čo to lovím. Hodil som rýchle očko po Lennie, aby radšej počkala a mne v hlave skrsol bizarný nápad, že by to bolo perfektné na lov, bolo by z toho neskutočne veľa mäsa a určite by sme našli spôsob , ako to zakonzervovať. Prikrčil som sa s nastraženými ušami a začal jazero obchádzať och rbta príšery, ktorá sa otočila a čosi s hlavou riešila medzi palmami. Pár skokmi som sa k nej dostal, odrazil sa od piesku a v letku jej objal krk, do ktorého zom zahryzol. Pocítil som tlak a bolesť v tlame, pretože jej krk bol tuhý. (//v realite objíma palmu :D :D ) Začudovane som ju pustil a pokúsil sa odraziť, skočiť jej po mäkkej častu brucha, ktoré vynorila bez ohľadu na to, že bola päťnásobne väčšia , ako ja...
... a prebral ma náraz na hladinu s pieskom v očiach. "Ale pre Života a všetky božstvá s tou vodou, je všade!" Začal som hromžiť, pľuť vodu a brodiť sa tou piesočnatou mlákou na breh, kde som sa pár ráz otriasol a mierne vykoľajene zízal na hladinku jazierka, akonáhle sa upokojilo. Malo normálne rozmery. Nechápavo som zatriasol hlavou a zažmurkal. Akonáhle som však chcel prehovoriť, ozvala sa bolesť od ďasna a s pľuvaním a pomocou odrazu vodnej hladinu som zbadal zapichnutý úlomok kôry zo stromy v ďasne, z ktorého však šlo drevo rýchlo von. Hold si chvíľu pocestujem s chuťou krvi v tlame.
Ešte raz som sa obzrel a len kývol vlčici, že je čas sa vzdialiť od tmavých smrčín, kde som zachytil pach Lochneskej príšery, ktorá neexistovala. Veď by sa ani nezmestila do tej mláky...

-> Púšť Ararat

//Rieka Tenebrae

Obaja sme celkom úspešne prekonali hrádzu a nechal som mágiu a rastliny, nech si žijú svojim životom. To je taký rozdiel v energii, keď som najedený... A ani neviem, že som pohol s nejakou rastlinou, či rozvinul koreňovú sústavu stromov, to už je úplné nič, zívol som si a spokojne mľaskol, pretože počas týchto dobrodružných výprav som objavoval vlastné možnosti. Napriek veku a striebornej srsti na hlave som mal stále veľa predností, ktorých sa mohol obávať aj ten nami kritizovaný Falion. Hoci mal som dobre v pamäti, že ten vlk uplatil Smrť aj jej brata, pretože oplýval možnosťou využiť nespočet mágií. Všetky som ani nepoznal.
Ako som zoskočil do zatopenej trávy, akurát mi pri boku narazila vlna z rieky o kamene na hrane koryta a rozprskla sa mi rovno na tvári. Nedalo sa inak, než z tej čiernej vody prehltnúť, vlastne sa mi dostalo aj do nosa a aslušne som sa nahltal. Začal som prskať a kýchať, kým som sa po tisíci šiesty raz otriasol a s pár nadávkami pobehol, aby som s vlčicou zrovnal krok pomedzi ihličnaté stromy, ktorých tu bolo neúrekom. Napriek južnej oblasti.
Lennie tvrdila, že to aj tak nie je bežné s tými nálezmi vĺčat. "Určite, ale deje sa to. Tak tí najlepší jedinci prežijú," poznamenal som sebavedome a uškrnul sa, pretože vlčica vedela, že som bol vyvrheľ z ľadových plání, z ktorých som sa svetským zázrakom dostal do svorky v horách a následne sem. A prežil. A daň? Psychické trauma a zlé sny, ktoré ma rozožierali zvnútra.
Neovládol som sa ani svoju predošlú tendenciu trucovať, keď milo ocenila moje gesto a snahu o jej pravidelnú stravu. Na jej slová som prikývol a zavrtel mokrým chvostom. "Veľkodušne som zabil jej partnera, aby sa netrápil," potvrdil som jej, že som si žalúdok zaplnil. Koniec koncov, ešte končeky bielej náprsenky boli do ružova od krvi, hoci dážď pracoval vytrvalo.
Jej slová ma vnútorne šhriali, len som sa na ňu uculil ako šťastné vĺča a pobehol okolo stromu, ktorý nás z chôdze vedľa seba oddelil. Nevedel som, nad čím premýšľala, no opísala mi kto bol vlastne tá Neyteri. Pospájali sa mi kolieska a prikývol somm- "Už viem, mala mágiu zeme, pokiaľ si spomínam. Je divné, že len tak zmizla, asi by mi to nedalo spať, keby viem, že nie je mŕtva definitívne," riekol som zadumane a zrazu sa zháčil, pretože sa mi zdalo, že som počul nejaký zvuk. Pach zvieraťa. Mne neznámeho. čo je to? Večera? Tak skoro? Nikdy som to necítil, čo to je...? Dumal som a minútu stál ako prikovaný a len vetril. Napokon som zmätene zažmurkal a trošku sa odklonil južnejšie ignorujúc otázku, prečo ideme zas do púštneho pekla. "Ty si to nezacítila? Jasné, veď prší... niečo nové... možno na lov..." Rozprával som si mierne dezorientovane sám pre seba neuvedomujúc si, že mi očividne čierna, temná vodička poplietla racionálny úsudok a zmysly.

//Púštna oáza

//Sarumen

Šum rieky sa približoval a silnel, prehlušil aj to jemné bubnovanie dažďových kvapiek na konáre stromov a kríkov, ktoré sme míňali. Na Morfeove odpovede sme nejako nečakali a ja som si len podozrievavo premeriaval Lennie, keď ho poprosila o nejakú láskavosť a bola až prekvapivo milá. Otrávila sa tou rybou a tá anulovala jej nepríjemnú náladu? Alebo sú hormóny na chvíľu okej? Všeličo sa mohlo stať, pomyslel som si a ešte raz sa obrátil na čierneho alfu, kým som mu kývol hlavou. Bolo to skôr z diaľky a pomedzi stromy, možno môj tmavý kožuch už ani nevidel, nebyť svetlých odznakov. Tie biele som mal však kvalitne zaprasené od bahna. Aj o mladých im ochotne spomenula, žeby si tu vytvárala dobré vzťahy? Uvažoval som ešte o čudnom prejave Lennie. Nebola to zlé, že mala celkom úsmevnú náladu, no pre mňa proste divné. ešte na obed sme sa rozdelili ostro si vymieňajúc názory a teraz? Krotká a usmievavá. Nechápavo som nad týmto zavrtel hlavou a musel riešiť úplne iné problémy, pretože sa medzi rozostupmi stormov objavilo koryto rieky, ktorá ústila azda niekde v temnom lese, alebo kde.
Rozhodol som sa vlčici však najskôr odpoveda ťa pátral som v pamäti po lokáciách riek na Gallirei, pretože som vedel, že aj táto tmavá voda má niekde slabé miesto, kadiaľ sa bude dať nehjako prejsť. Keď som videl, aká je prudká a najmä rozvodnená, že sme čoskoro stáli v blate a zaplavenej tráve, radšej som chvíľu zanechal prieskumu a počúval ju. Rozprávala mi o vĺčatách a čudovala sa nad tým, odkiaľ sa toľké nabrali. Asi by to zaujímalo viacerých, pomyslel som si a len si vzdychol. "Je to normálny jav v prírode, keď sa počasie zblázni a nastane taká zima, aká bola... Deje sa to na úplnom severe bežne, len tamtie mláďatá bez potravy málokedy prídu až sem, tie, čo majú v Sarumene, sú možno z južnejších oblastí, ktoré tak isto zasiahol tvrdý mráz," dokončil som a odkašlal si.
Nerozumel som síce tomu kúzlu, prečo som netrucoval a ochotne sa s ňou bavil, ako keby nič, no tvrdoihlavo som si zostával presvedčený, že som nepochybil - veď negatívny som bol tak ako tak aj iné všedné dni, skoro celoročne, dalo by sa povedať.
Zahľadel som sa na rieku a do šera nastávajúceho večera. V diaľke som zbadal nejaký zlom v koryte, kde by mohlo byť azda niečo napadané na prechod skrz, pretože som si toto koryto netrúfal rozširovať a riskovať tak, že im akosi zaplavíme hvozd. Mmuseli by sme utekať pred vodou aj rozhnevanou svorkou.
Nna jej oznámení konca hádky som sa len zasmial. "S vlkom bez zmyslu pre humor nuda snáď nie je?" Položil som jej rečnícku otázku a pretočil oči. "Už je ti lepšie? Jedla...si?" Opýtal som sa jej opatrnejšie a slabo sa pousmial. Keď som si ju prezrel, naozaj na nej druhý stav bol očividný, hoci ešte svižne zvládala ísť po svojich. Každopádne rátal som s tým, že budeme musieť možno častejšie niekde zastaviť, loviť či spať. Boloto normálne a zdravou logikou som chápal, že ju ďalšie životy v nej vyčerpávajú. Za to si každá, ukecaná a otravná vlčica zaslúžila obdiv.
Položila mi otázku presne vtedy, keď sme dosiahli toho bodu, ktorý sa mi zdal krivý na vlnke rieky. Znechutene som krčil nos a potichu nadával, keď som mal laby v konečnom dôsledku zas ponorené skoro až po zápästie z vytopeného koryta rieky, cez ktoré však boli napadané stromy s kamením a určite tu niekde tľapkali bobry chvostami a vydávali druhým stavebné príkazy. Nnapriek Leninovej (// :D) neobľube týchto zvierat som bol v tomto momente za ne rád, pričom pedantne pre zvýšenie bezpečnosti hrádzu spevnili ťahavé rastliny s koreňmi najbližších, živých stromov. Kývol som Lennie, nech ide prvá, aby som ju videl. "Meno mi niečo hovorí, ale nevybavím si ju asi, veľa vlkov zmizlo," podotkol som len, kým vlčica začala neistý prechod skrz pokrivené, hnilé, mokré drevo.

-> Tmavé smrčiny

Morfeus neskrýval jeho prekvapenie, že žijeme v horách. Pobavene som sa zaškeril a pohodil chvostom. Ani ja neverím, že sa tam zdravý vlk rozhodne založiť svorku, keď tu má obrovskú a prosperujúcu Gallireu pod nosom, niekto je, hold, divný, pomyslel som si a prikývol. "Vieš, keď má niekto divný pohľad na svet a myslí si, že je to super, k úkrytu sa dostávaš cez niekoľko horských sediel a úbočí," odfrkol som si s miernym pohŕdaním v hlase. Pokračoval som s ním po rozmanitom hvozde a sem tam sa poobzeral, keď moje uši miesto dažďa rozoznali aj iné zvuky. Dokonca sa mi zdalo, že sa neďaleko mihlo vĺča, hoci to bol taký tmavý fľak, že som nemohol s určitosťou nikomu svoju domnienku potvrdiť.
Bolo prirodzené, že sa ma pýtal na dôvod výberu svojho domova. Ťažko som si povzdychol. "Kvôli Lennie, ktorá toho alfu nemá taktiež rada, no už nemá na výber moc," riekol som pomerne mätúcu vetu pre Morfea, pretože hoc som vlčicu cítil, že sa k nám asi aj blíži, nebola tu. Vedel som však, že si na moje slová okamžite spomenie ako ju uvidí aj s tým zaguľateným pupkom. Ubieha ten čas.
Čierny vlk bol rád, že som mu potvrdil reálnu existenciu oázy. "V noci je tam však mráz ako v horách, takže odporúčam lov na veľmi skoré ráno, nech tam nezhebnete od horka," dodal som ešte užitočnú info. Nemal som s tým problém sa mu zdôveriť, poznal som akurát tak meno, vedel som akú má srsť, že má sotva zacelené rany na tele, no zim bola krutá a nemienil som to riešiť. Predsa len napriek stále záhadnej osobnosti som považoval Morfea určite za schopnejšieho alfa vlka, nakoľko mali hranice jasne označené a bol u mňa takmer okamžite.
Ako na zavolanie, akoby som to vedel, prirútila sa aj zaguľatená Lennie, ktorá spustila celkom siahodlhý monológ. Premeral som si ju prekvapeným pohľadom. Tak s cuzdzími sa baviť, to už je v pohode? Fajn. Veď aj ja som mohol trucovať.
Morfeus nás odprevadil k druhým hraniciam, ktoré som poznal podľa šumu tmavej rieky, ktorá bola skoro až na dohľad. "Ďakujeme za možnosť prejsť," dodal som ešte s pohľadom upretým na alfu a zamračil sa, keď Lennie spomenula čosi o tom, že tu ten hlúpy Duncan nie je. "Ale to je taká škoda, kto mu teraz upraví fúziky," zvolal som teatrálne, mrkol len alfovi na pozdrav a vybral sa za zvukom vody.

-> Tenebrae

//Odteraz to bude Kazar, to je viac cool

Morfeus si ma premeriaval pohľadom a ani som sa mu nedivil. Napokon súhlasil dosť ochotne, že môžem prejsť jeho rozmanitým lesom pod podmienkou, že pôjde vedľa mňa, nuž sme sa vvydali vpred cez všetky tie prepadliny a kríky. Na jeho poznámku o žraní vlčat, žw to môže povedať každý som sa len uškrnul. "S kanibalizmom skúsenosť už mám, no nieje to môj životný štýl, odkedy nežijem na ľadových pláňach," podotkol som mierne morbídne a zahľadel sa medzi stromy.
---
(//>>> až odtiaľto pôvodný post, domys,li si zvyšok, opisoval Styx a pomoc života neférovú proti vlčiciam :DD)hnusobe zaútočiť, proti dobrým vlčiciam,"[/b] riekol som zachmúrene a upozornil ho na tento čudný aspekt zmeny orientácie toho milého vlčieho boha.
Rozhovor s Morfeom sa mi pozdával a rovnako aj on, bol to sympatický a priamočiary vlk, čo som ja oceňoval. "Ragarské hory sú vlastne susediace so Snežnými, nie je to ideálne miesto, alfa je tam Falion, okrídlený podivín, ktorý nedbá na hranice a tak ďalej, ale to je škoda reči," povedal som skrátenú verziu bez obáv, že sa vyjadrujem o vlastnej alfe mierne hanlivo. "V oáze sme našli pri jazierku takzvanú ťavu,. zviera s hrbmi na chrbte. Beží vraj veľmi rýchlo, no zatihli sme ju počas napájania a strhli dvaja dospelí. Mala výživné, tukové mäso, nie moc chutné, no pomohlo nám prežiť zimu," rozhovoril som sa a dokončil svoj monológ krátkym kašľom. Prospieval mi vlhký vzduch, hoci v tunajšom hvozde to bolo až trošku moc.
Chcel som aj čosi ešte dodať, že ten nový pach patrí ku mne, ale akonáhle sa medzi stromami mihlo telo daniela so zelenými očami, sklapol som. Morfea som si vlastne nevybavil, že bol tiež na love, takže som to ani nekomentoval. Čo zase pre Život robíš, vlčica?! Hromžil som v duchu na jej výmysel, lebo som nepredpokladal, že tento fór zapríčinil niekto iný z ich lesa.

Ticho narušovali akurát tak zvuky lesa a jemné bubnovanie kvapiek na kmene stromov a ešte stále holé konáre, hoci keď som trošku prižmúril oči a zadíval sa na nejaký mladší strom, menší, uvidel som na konároch nesmelé puky, ktoré indikovali príchod jari už definitívne. Keby niekto tomu životovi neveril náhodou, uškrnul som sa, potiahol konár a s brnknutím ho nechal odletieť naspäť, prišom som sa, samozrejme, okamžite uhol.
Kým som sa tu zabával s konármi mladých stromov a preplietal sa zložitým hvozdom, akoby som ho v myšlienkach privolal, objavila sa najprv hmla, potom ostrý pach sprevádzaný samotným nositeľom, a to alfa vlkom. Tá hmla nie je prirodzená, uvedomil som si, keď som sa na neho díval plus mi tak nejak poradila aj vlastná mágia.
Stál predo mnou mohutný, čierny vlk s bielymi odznakmi. Aj mágie, aj srti, na tlape, ktorú si starostlivo čistil od piesku mal strieborný náramok. Ďalší šťastlivec, ktorému žiadne pekelné, červené zviera nemuselo precvakávať tkanivo, pretočil som nad tým v duchu oči a zdvihol pohľad. Jeho strieborné oči vo mne vyvolali neblahé tušenie, že možno boli moje myšlienky naozaj tak hlučné, že došiel hneď. Každopádne neriešil som to.
Vlk mal očividne dobrú náladu, lebo len slušne pozdravil ako keby sa nechumelilo a neprechádzal som sa po území ako tulák. Ktorý už nie je tulák, na to si nezvyknem. "Ahoj, potreboval by som sa dostať odtiaľto len do púšte, počas zimy tam boli celkom dobré lovecké možnosti a rád by som sa presvedčil, či sa to s príchodom jari nezmenilo." Dohovoril som a ani o piaď neuhol pohľadom, mal som rozhodný, sebavedomý postoj, hoc som čelil alfovi. Nie zrovna mladému, bol to vlk v najlepších rokoch, preto som ho ani nemienil podceňovať napriek jeho priateľskému zjavu. "Volám sa Savior, som tulá... kappa ragarskej svorky," zháčil som sa v strede vety a vystrúhal nepodarený, ospravedlňujúci úškrn. Pprešľapol som len z nohy na nohu. "Chcel by som len prejsť, nežeriem vĺčatá, nekradnem vlčice, lebo jednu nebezpečnú už mám, pokojne ma odprevaď," zhrnul som mu svoju požiadavku a čakal na jeho reakciu.

//Tajomná lúka

Ešte som si spokojne oblizoval krv z papule a nedbal na zvyšok láb či pôvodne bielu náprsenku. Žalúdok ako otravný orgán som utíšil, čiže som mal o jednu nepodstatnú starosť menej. To by sme mali... Hmm cudzie územie, kde je ochranca, keď alfu tu nejako necítim? Zamyslel som sa popri preskakovaní malého valu obrasteného krovím, z ktorého som sa len vymotal a pokračoval ďalej. Hvozd to bol naozaj hustý, takže koruny hoc holých stromov mi nad hlavpou tvorili spleť konárov, ktorá ani len vodu moc neprepúšťala. Otriasol som sa asi po tisíci štvrtý raz, pretože som sa zmáčal v potoku, kde som zahrdúsil zajačicu. Po tvári sa mi mihol spokojný úsmev, keď som si lov prehral. Teraz mi stačilo s vyplazeným jazykom naháňať potrebný kyslík, ktorého zrejme aj rezervné zásoby boli skoro na nule, keďže som si riadne zabehal.
Ako som si pamätal s našej výpravy, obzerajúc si les, neďaleko sa dalo dostať až do púšte. Až je zarážajúce, ako celkom rýchlo sa sem vlk dokáže dostať, hoci je to už celkom dosť dní... Ale stále žiaden ochranár, pomyslel som si a neodpustil si pobavený smiech. Sarkastický.
Prechádzal som hvozdom, pomaličky, krokom, ticho našľapujúc a zavyl na znamenie, že viem o svorke trošku oneskorene, no očakával som, že správna a silná hierarchia zabezpečí to, že ma ucítia hneď a pobežia za mnou. Prenikavý pach alfy akoby sa však postupne z rastlín a stromov vytrácal, takže som predpokladal, že prvý obyvateľ lesa, s ktorým sa stretnem, bude niekto iný alebo len obyčajná kappa, proti ktorej som mal omnoho väčšie sebavedomie, teda to minimálne. Ak by tá kappa mala asi toľko mágií ako Falion, rozmysel by som si dvakrát, či moje bežecké výkony nenatiahnem a nezapíšem si to ako maratón, až niekde v púšti vypľujem pľúca.
Postupoval som lesom a užíval si pomerne teplý vzduch. Jasné, stále bola zima, no prvým dobrým znamením bolo, že som nevidel moje výdychy ako obláčiky bielej pary.
Pamätal som na slová vlčice, že sme sa mali stretnúť niekde tu, no uvedomil som sa až kdesi skoro v strede územia, hoci som sa veľmi od hraníc nevzdialil. Do vnútrozemia ma donútili ísť až valy a priekopy a pofidérne, čierne diery, do ktorých som proste nechcel zahučať, tak som si to z praktických dôvodov ťapkal hlbšie v lese, kým ma Lennie nájde. Aby som jej to uľahčil, drzo som si uľavil na krík pri nejakých kusoch polámaných skál a pobehol ďalej.

<- Ronherský potok

Ani som sa radšej nemienil zamýšľať nad tým, čo si vlčica pomyslí, až to obedové menu na skale nájde. Predpokladal som, že zajačicu nájde určite po pachu, pretože som neveril, že nebola hladná. Musela byť tak aj trojnásobne ako ja, pretože som si pamätal, akí apetít vedia mať vlčice v druhom stave. Nechcel som si však kaziť náladu tým, ak by sa ho ani nedotkla. Stačilo doprosovania sa, ona musí vedieť, čo je pre ňu najlepšie, ja aj tak myslím údajne len na seba, keď sa starám, no nestarám sa o jej skvelý záujem mať svorku, keď sa jej brucho začína zväčšovať a o chvíľu bude rada, že dýcha. Ak sa nebodaj nejako moc oteplí, tak bude naozaj rada, že je rada pretože jej bude extrémne horko. Aspoň na to bude dobrý ten Ragar, hoc pochybujem, že dažde prestanú tak skoro ako by sme si mysleli, zamyslel som sa a nastražil všetky zmysly.
Zajac sa v skutočnosti stále tak nejako pohyboval vôkol mňa v kroví. Váhal, či si môže dovoliť tak riskantný čin, a to rozbehnúť sa naprieč lúkou, ktorá bola v dohľade. Vlastne som na ňu vybehol a s dopadom láb začul šuchotanie v malinčí, na ktoré som sa zameral a pripravil sa na jeho výskok a zbesilý beh.
Ten prišiel skoro okamžite, nečakal som, poriadne sa nadýchol plniac si pľúca vlhkým vzduchom, ktorý mi neprospieval síce tak dobre ako morský, no beztak to zabránilo suchému kašľu. Mohol som teda opätovne vystreliť po dvinej a tm,avej lúke, odkiaľ začínal tajomný potok, z ktorého sa ani nebojácni neodvážili piť z čistého rozumného úsudku. A teda aj pudu sebazáchovy, s ktorým sa rodil každý. [mys]Teda asi až na Styx. Rátam, že možno aj jej rodina je divná ak nejakú má,[/mysl] dodal som si pre seba a nemienil si kaziť lov úvahami o prepnutej vlčici, ktorá dobrovoľne podstúpila amputáciu ucha.
Táto lúka nebola pekným miestom, a preto v konečnom dôsledku ani nemohlo vadiť, že som sa niekoľkými dlhými skokmi priblížil zajacovi, obišiel ho a zahatil mu cestu, chytil ho aj dvakrát za nohu, no dvakrát sa mi vytrhol a kríval preč, niekam zas k lesu. Zažmurkal som a zavrčal si pre seba, skryl som sa do krovia a pomedzi stromy na kraji lúky si ho nadišiel a konečne skočil po ňom. Pritlačil som ho k zemi labami a kým on ckvílil, moje zuby si našli jeho hrdlo a napokon aj mäso, ľšľachy a všetko, čo môj žalúdok tak túžobne už od severu požadoval. Ja som nebol až tak nadšený, králičine som moc neholdoval, no ako pokrm na energiu to bolo viac než dostačujúce, zvládal som do seba napratať skoro všetko krom hlavy a paciek, tie mi moc nešli, bolo tam viac kostí ako mäsa.
Zavetril som územie svorky a odhodlane sa tam vydal preliezajúc skrz prvú priekopu. Ppoznal som hvozd, všetci ho poznali. Ako nepriestupný a zradný, kde sa vlk môže startiť.

-> Sarumenský hvozd

<- Pahorkatina dlhých uší

Očakával som (našťastie), že sa dvojica ušiakov rozhodne pre rýchly úprk do neznámych končín. Nestihol som sa tu ani poriadne poobzerať, no došlo mi, že na tomto hornatom pľace soom dosiaš nebo lasi nikdy. Aspoň si rozšírim obzory pre prípad nejakej magickej núdze, aj na juhu žiaľ treba poznať priaznivé územia pre úkryt a potravu, tamtápahorkatina sa zdala byť domovom zajacov, ešte že sa tak rýchlo množia a budeme mať čoskoro zas krajinu plnú a budú denné hody, pomyslel som si mlsne, keď som uskočil do boku a zatarasil ušatému cestu. Hej, kam si akože myslíš, že ešte zvládneš ťápať v tom bahne?! Zavrčal som, keď sa samica zajaca posnažila o lesť a odbočiť najprv doprava, pričom uskočila náhle do opačnej strany. Chňapol som síve po nej, no vytrhol tak nejakú srsť, ktorú som so znechuteným výrazom vypľul.
Moje nohy už vedeli, že zase budú musieť zabrať a pľúca to, že ma nemôžu sklamať, pretože hon na králiky bol vždy celkom vytrvalostný tréning. Nadýchol som sa vlhkého vzduchu, zažmurkal v snahe rozohnať kvapky vody z očí a robiehal sa za nimi, postupne do plného tempa.
Stromy začali ubúdať a uši zachytili zurčanie potoka temných farieb, popri ktorom ušatí bežali. Vyriešil som to jednoducho tým, že som im zatarasil cestu pri vode a počkal na to, kým skočia. Učinila tak však len samica, po ktorej som skočil a pristál bruchom v ľadovom potoku, ktorého tmavá voda sa začala farbiť aj krvou, ktorá vytekala zajačici z hrdla.
Na zvuk lámania konárov som sa so zajačicou v tlame obzrel a zbaadal dieru, kadiaľ jej (najsklr) partner prebehol a zmizol z dohľadu. Keď som však zavetril, stále som ho počul. Využil som potoka a pomaly sa brodil v studenej vode nižšie po prúde, kým som stále počul a sem tam aj videl zajaca. Vedel som, že skôr či neskôr ho dostihnem, plus vietor mi do nosa zavial pach Lennie, čiže som predpokladal, že bude niekde blízko. Možno dokonca za mnou, napadlo mi.
Spravil som si zachádzku a na skalách pri potoku nechal položené ešte teplé telo zajačice, pod ktorou vyrástol žltozelený lišajník, ktorý slúžil ako stopa a indícia pre vlčicu, ktorá behala niekde južným krajom mimo mňa.
Ja som sa medzitým vydal už veľmi prezieravo a potichu za jej zdrhačom, predtým nabíjačom. Hádam nebola kotná, a ak aj, tak to mala aspoň rýchlo za sebou, bleslo mi hlavou, kým som sa ani neobťažoval otriasať sa od vody a bežal som na voľné priestranstvo.

-> Tajomná lúka

<- Južná hornatina

Schádzal som opatrne do údolia, nakoľko štrkovité cestičky boli sem tam po okrajoch v zákrutách stále rozbahnené. Na stromy a okolie bubnovali dažďové kvapky. Nezostávalo mi nič iné, len sa po tisíci tretí raz otriasť, teda, moc efektívne to nebolo, ale psychicky som mal lepší pocit, že ma ten kožuch neťahá k zemi.
Schádzal som nižšie a postupne ubúdalo aj kameňov, kráčal som už len po nejakej pahorkatine. Akurát som takto prechádzal okolo zhluku mladých, listnatých stromov (samozrejme, že ešte bez lístia) a strnul v pohybe, s labkou doslova vo vzduchu. Pred očami sa mi mihli dva rýchle fľaky, ktoré skočili do krovísk, odkiaľ sem tam trčala nejaká tá skala. Môj žalúdok bol rýchlejší ako mozog, takže mi na zem s tečúcou slinou napadlo, že som konečne našiel miesto, kam Život vrátil reálny život o čosi rýchlejšie, ako na ostatné územia Gallirei. Kráľovstvo ušatých príšer? Zajačie vojsko? Odkiaľ sa ich tu toľko berie?! Okej, pokoj, boli to len dvaja, v tom počasí a norách, ktoré budú ako blatové diery sa mi bude loviť celkom nanič, zapojil som racionálnejšiu časť mozgu a plánoval stratégiu, ako zabiť oboch. Nie že by to bolo na nejaké uhasenie sadistických chúťok, no bol som hladný a myslel na ušiakov len ako na fajnový obed po poslednom, zrejme plesnivom či akom žrádle, ktoré mi spôsobilo žalúdočné problémy.
Rozklusal som sa prikrčený po pahorkatine a podľa nerovností sa buď prikrčil alebo naopak vyrovnal, ay som uľavil chrbátu, v ktorom ma začali oáliť svaly spolu s lopatkami. Isteže, mohol som to vymyslieť celkom jednoducho, či už chytiť zajkov mágiou alebo ich zasypať a pochovať pod zem, či už živých alebo takmer na smrť vydesených. Chcel som si však šetriť energiu na ďalšie putovanie, ktoré som mal pred sebou, a preto som si napokon zvolil svoju pozorovateľnu v priehlbine. Hlavu som si ukryl pod najnižšie konáre malinčia, alebo čo to bol za pichľavý ker a pozoroval pomedzi medzery konárikov priestor pred sebou.
Netrvalo dlho a ušiaci vyskákali von. Neboli nejako extra tlstí, ale beztak som si olízol ďalšiu slinu a pomaly sa presunul zo svojho úkrytu. Táto pahorkatina nebola ako stvorená na lov a rýchly beh, akým disponovali ušaté tvory, a preto som sa s vrčaním na nich vyrútil a štekotom ich hnal mnou požadovaným smerom.

-> Ronherský potok

//Vŕbový lesík

Ušetril som si tú cestu do rozľahlého, Zlatavého lesa, pretože by som akurát zostal smutný zo zániku ďalšej vlčej svorky na tak prosperujúcom území, plnom života. Až teraz, keď som bol tu na juhu a nebolo tu pol metra snehu, som si uvedomil, že vlastne ani neviem ako vyzerá zadná časť Zlatavého lesa, proste jeho najjužnejšia hranica. Pár minútiek však ešte trvalo kým ma pošteklilo posledných pár desiatok konárov vŕb a ja som vykĺzol na malé priestranstvo. Pohľad mi padol na kamenistý a sivý svah pohoria, ktoré sa vztyčovalo práve nad Zlaťákom, alebo ako sa kedysi šepkalo, Fjärilským lesom. Aspoň nejakú historku mám pre tie mladé, napadlo mi, kým som začal s výstupom a spomalil do kroku.
Po celý čas ma viac-menej sprevádzalo množstvo rozličnej vegetácie, v ktorej sa sem tam mihol lesklý chrobák či lietajúci hmyz. Ale bolo ho máličko. Príroda sa predsa len spamätávala, pretože zima vzala veľa životov do zrúcaniny a bude nejaké obdobie trvať, kým sa to obnoví. Táto krajina to s tou mágiou všade zvládne. Tu dýchajú stromy mágiou, každé steblo trávy, pôda, voda, všetko... a raz zač as to vlka ohltí a potom tu behám po celej zemi s klobúkom na hlave, spomenul som si na tie rýchle výpravy a hľadanie vlkov, z ktorých zmizlo všetko tkanivo aj srsť. Bolo to celé divné.
Stúpal som do kopca a akonáhle ma nechránili stromy, oprel sa mi do tváre vietor. Nebol však slaný ani tak ľadový, aký nás sprevádzal celé ráno. Vyštveral som sa len na prvý hrebeň a kráčal po kamenistom úbočí, pričom som stále šiel okolo nejakých kríkov. Až po celkom dlhšom čase mi došlo, že by som aj mohol trošku zamerať svoj mozog na hladné brucho a nájsť si nejaký obed. Keď už sa tu tej flóre teda vynikajúco darilo napriek doterajšej, mizernej zime. Zavetril som a ucítil akurát tak niečo slabé, nevýrazné. Zavše to bolo cítiť najmä pri koreňoch krov a vo vysokej tráve z čoho som usúdil, že to budú určite nejaké hlodavce.
Akonáhle sa mi však do nosa dostal vlčí pch, spozornel som, nastražil uši a skrčil sa za skaly. Ten neznámy sivého kožuchu dupal neďaleko mňa, vykrikoval akési nezmysly a čo viac, bol vlastne sám. Šialenstvo má očividne rôzne formy, usúdil som a prikrčený sa rozbehol skočiac do prvého krovia, ktoré mierilo do doliny, kadiaľ som chcel pokračovať. Možno niekam, kde by sa dalo spať a nevykrikoval by tam pomätenec?

-> Pahorkatina dlhých uší

//údolie morény

Po krivých cestičkách a starých chodníčkoch po vlkoch som sa dostal úspešne dole do údolia. To jkazierko tam bolo z naplaveného snehu, ako som mal aj predpoklady, nakoľko voda v ňom bola kalná a skôr by tu jeden započul žaby a našiel v lete komáre, akoby sa z tej mláky napil.
Práve preto som sa vydal smerom za stromami, ktoré boli lákavou vidinou úkrytu pred dažďom, ktorý opätovne započal. Aspoň som šiel viac menej po rovine a nemuseli sa moje labky vyspoiriadavať s kĺzaním sa dole do údolia po blate, ktorého bolo teraz zjavne po celej krajine až nadpriemerné množstvo.
Naposledy som prechádzal popod dlhočizné konáriky vŕb keď som mal na hlave narazený ten fialový klobúk a rozprášil som tu chudáka Sionna s Arcanom. Bolo to vtedy a zároveň veľmi dávno, čo som mladému sľúbil, že ho zoberiem niekedy na nejaké yaujímavé miesto. Predpokladal som však, že než tá doba vlastne príde buďto ho vlci z hvozdu niekam zoberú, alebo utečie z domu aj sám, pretože už teraz to bol mladý pubertiak, ktorého čoskoro začnú páliť labky v túžbe po poznaní a nejakom tom dobrodružstve. Veril som však, že ho možno uvidím aj v horách. A hádam si ho tam Nym nebude chcieť nechať, odmietam vychovávať dvoch cudzích pubertiakov. Ani neviem zahnať myšlienky, stotožním sa vôbec niekedy s tým, že by som sa mal starať o opustené vĺča? Bol som možno trošku sebecký a egoista, pretože mi myseľ a úsudok zakrývalo to ublíženie, ktoré som cítil, keď ma na ľadové pláne s bratmi vyhnala vlastná matka kvôli druhému vrhu, z ktorého vzišla aj moja sestra, ktorú túlavé laby zaniesli ďaleko za hranice Gallirei. Laxi ty by si bola proste ideálna na výchovu mladej, alebo čohokoľvek, ja by som nemal mať potomstvo, zavrtel som hlavou a zahľadel sa kamsi medzi stromy v snahe dovidieť azda až na tie kopce, keď tam vraj niekde sídlil ten Život. Neveril som Lennie, že by ju chcel úmyselne zabiť a očakával som, že to pôjde moja nezávislá vlčica zistiť sama na vlastnú tlapku.
Až voda, ktorú som si obtrel z konára vŕby o tvár ma prebrala. Toto miesto bolo naozaj úchvatný kus lesa, rovnako ako vedľajší Zlatavý les, kde z neznámych príčin vyhynula alebo sa vyparila celá svorka vlkov. A pritom to tu bolo skvelým a ideálnym miestom pre život, takže som len nechápajúc zavrtel hlavou a trošku pobehol, v snahe čo najrýchlejšie si nájsť nejaký pelech na spanie.

-> Južná hornatina