Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Zradcův remízek

Pokračovali sme v absolútnej tichosti. Varovala by ma vobec, ak by som mal stupit kamsi do prazdna alebo tak? Mozno je nemá, premyslal som o zvláštnej vlčici vedla seba, kym sme prechádzali skor zhlukom stromovako realnym lesom. Moz zvierat tu zjavne nezilo, necitil som ani ziadne pachy, tskze vidina vecere rychlo pominula. Mozno neskor, alebo najdem nejaku morsku potvoru, nadejal som sa, ked sme obisli posledne stromy a pred nami sa rozprestrelo členité uzemie.
Cim blizsie sme boli k moru, tym viac bola cítiť vp vzduchu sol. Nadychol som sa uplne ineho vzduchu, nez azda kdekolvek v tejto magickej krajine a spokojne vydychol. Vzdy trn slany vzduch tym plucam prospeje, mal by som sem chodiť častejšie, zaumienil som si a len kratko pozrel na hnedú. Jej laby ma v snehu, ktory ubúdal, stale nasledovali. "Si nemá?" opytal som sa nahle na rovinu, no pokracoval v chodzi uz po pomerne plytkom snehu, pod ktorym bol mokry piesok. "To nemyslim v zlom, no ak ano, nechcem marnit cas nejakou snahou o rozhovor," doplnil som sa, kym som zas hlavu z nej pbratil na more ored nami

//LILAC to urcite upravi do podoby, v akej to má byť, vsak?

//Údolie morény

Začal som stúpať údolím a podľa zvukov za sebou som usúdil, že sa hnedobéžová vlčica napokon rozhodla ísť mojim smerom. Každý si vybral nejaký a všetci sme sa rozpŕchli, je to snáď náhoda? Zadumane som skúmal terén pred sebou, pretože bolo vždy celkom pravdepodobné, že si urazíte nohu o nejaký skrytý balvan či čosi podobné. Zahučala mi tak asi dvakrát noha do skrytej diery či nory v zemi, na čo som si len potichu zanadával a ako nič kráčal ďalej.
Ako sa objavil prvý zhluk stromov, počkal som na hnedú. Moc toho nenarozpráva, také neobvyklé stretávať odrazu samých plachých jedincov, proti rokom minulým. Ticho je občas fajn, usúdil som napokon a len zotrval na mieste, kým nebola vlčica tak meter odo mňa. Nemal som ani dojem, že by na mňa vôbec nejako upriamila pohľad, proste ma slepo nasledovala. Chcel som teda len, nech nie som ako vodiaci chvost a postupujeme lesom prirodzenejšie. Nejako mi to nedalo sa zvrtnúť a bežať úplne bez rozmyslu do diaľav, sám, len tak. Vidina prechádzky po pláži sa mi celkom pozdávala, no teraz bolo prvoradfejšie sa vyhnúť každému zákernému kríku šípu, či náhodnej prepadline, pretože tento južne položený lesík bol zjavne plný prírodných nástrah.

//Mušličková pláž

// +2 kryštály pre Danie, poklad bude možno nabudúce

//+1 kryštáľ - odmena znížená z dôvodu lotérie

Keď Sirius otvoril tlamu, skončila sa všetka sranda. Mohli sme naňho len neveriacky zízať, no ja som sa skôr zamračil a pozoroval jeho tvár. Ľahostajnosť, ktorá z neho vyžarovala bola až nepríjemná, no nijak som to nekomentoval. Bolo treba rešpektovať niečie rozhodnutie byť ticho, koniec koncov sme sa nevideli večnosť.
Bzučanie v ušiach neustávalo a k nám sa postupne pridávali Ďalší a ďalší vlci-. S niektorými sa môj syn dal doreči, a keď oslovil akéhosi vytiahnutého, hnedého vlka pomenovaním 'tati', len som zamával chvostom. Aspoň sa oňho niekto staral, kto sa Siriusovi páčil viac, pomyslel som si vtedy len. Začínalo tu byť na mňa celkom dusno a po tom, čo aj Lennie kamsi zrazu prchala, rovným smerom ako cudzinci, nemalo viac zmysel tu zostávať. Viacero vlkov asi usúdilo, že je lepšie zmiznúť skôr, než sa tie osy objavia... či čo to bzučí, uvažoval som, kým som sa otriasol od nalepeného snehu a vydal sa po vychodených stopách kamsi na sever.
//Tayne
Skoro by som ju prehliadol, pretože som hľadel priamo pred seba a bol ponorený v myšlienkach. Zastavili ma však modré oči mne neznámej vlčice, ktorá kožuchom bolestivo pripomínala starých známych. "Ahoj, Čo tak sa ísť nadýchať morského vzduchu? Je tu nejak plno," vylúdil somzo seba viac menej žartom, pretože som potreboval prísť na iné myšlienky a zároveň ma niečo ťahalo k tomu, zistiť kto je táto hnedá zač. Nenamáhal som sa nad tým dumať, more a pláž mi prišla tiež len tak sekundovo na rozum, pretože som sa prestal cítiť v údolí plnom vlkov komfortne.
Len som na ňu náslende žmurkol a proste sa vydal na západ, za zvukom vody v diaľke, hoci som si ho momentálne ešte len namýšľal. Možno tam objavím ten šperk, napadlo mi, len čo som sa raz obzrel za pohľadom modrých očí a krokom pokračoval vpred.

// Zrádcův remízek //chápem ten presun snáď správnym smerom
+ sa veľmi ospravedlňujem, musela som urobiť a dokončiť nejaké veci a nebola som ani pri PC pár dní

//Odin on je omladený

V údolí som postupom času začul spočiatku jedno vytie, potom zas iné. Vetrom sa šírili aj pachy dotyčných, ktorí boli zrejme zvedaví a prilákalo ich bzučanie ôs, ktoré sa to vlastne nenachádzali. Alebo áno?
Ako som sa rozhliadal v snahe všimnúť si prípadné nebezpečenstvo skôr, rútilo sa ku mne čosi iné. Iná guľa chlpov, tmavohnedého odtieňu, aký som nosil ja so svetlými a prekvitnutými miestami do béžovej. Ako správny rodič som rozoznal, že ku mne kluše ten nepodarenejší z dvojčiat. Ten, o ktorom som myslel, že buď prežije ako šváb alebo ho ako švába zožerie život. Pozrime sa, povzdychol som si a zatváril sa maximálne prekvapene, keď ma oslovil menom ako cudzinca. "Ahoj Sirius," pozdravil som ho slušnejšie ako on mňa a prezrel si ho. Srsť mal podobne ulepenú ako nedávno Lennie, chudý driek, čo mu hustá zimná srsť azda skrývala rebrá, ktoré by inak zrejme trčali. Možno mu hrali šibalské ohníčky v očiach, no to bolo asi to jediné, čo ho držalo pri živote. Nedokázal som si predastaviť, že by sa tohto vlka s radosťou ujala akálkoľvek alfa. Možno tak na pozícií omegy, napadlo mi a len nemo prikývol, keď zatrilkoval, že sa dozvedel zvesti. "Od koho si sa dozvedel? Zaujíma ma však reálne, prečo si sa odpojil od súrodencov, keď ste mali cestovať spolu?" Premeriaval som si mlčky jeho tvár skúmavým pohľadom a utkvel očami v tých jeho. Samá roztopašnosť a hraná nevinnosť, za to na mne mladý vlk mohol vidieť, že budem nekompromisný a nebudem sa nechať navíjať na jeho lži. Aj o tebe kolujú zvesti, synáčik, pomyslel som si mierne ironicky, no tvár zachoval vážnu. Na druhú stranu som musel pookriať, pretože som si z našej nie tak podarenej rodinky ako jediný člen asi najviac vážil tie rodinné väzby.
A preto som pomaly prikročil k nemu, dávajúc mu najavo svoj úmysel, kým som sa k nemu pritisol bokom "v objatí" a následne sa zase vzdialil na svoje usedené miesto v snehu. Mal som veľa otázok, no to sa nám prirútila na scénu Lennie //jak rakeťáci// a jala sa syna patrične vítať. Bolo mi mierne nevoľno z tej jej pýchy na nie zrovna milých potomkov, takže som len odvrátil hlavu, kým sa privítali. Na margo našich najnovších nezhôd s jeho matkou sa ona tvárila, že je svet ružový. Ja som si len čosi zamumlal pre seba, keď komentovala podľa pachov osadenstvo. Skutočne, bývalú členku Rragarskej svorky som hneď necítil.

(//nebudem reagovať na zvyšok postu Lennie, pretože Savior sa nedrží pri skupine vlkov, bol úplne sám nakoľko údolie je veľké :))

//Vŕbový lesík

Prchal som tak, aby si ma nevšimli. Nemusel som vymýšľať obkľuky, nachádzali sa koniec koncov na okraji lesíku. Prešiel som pomedzi posledné ohnuté stromy a vypustil dvojicu vlčíc z mysli. Skutočne som nemal náladu na konfrontáciu s ani jednoou z nich. Vlastne posledné dni nechcem vidieť žiadne vlčice, napadlo mi, kým som zliezal z kopca dole do údolia. Bolo tu naviateho pomerne dosť snehu na to, že sme sa nachádzali ďaleko na juhu, no nedbal som.
Nešlo však prepočuť divné bzučanie, ako keby zrazu toto údolie zamorili celé hejná ôs či väčšieho bodavého hmyzu. Ostražito som sa rozhliadal, či sa tu na mňa náhodou niečo nerúti, no pre zatiaľ to vyzeralo, že je vzduch čistý. Hlavne žiaden ďalší dym, napadlo mi, keď som obchádzal zasneženú hromadu, ktorou boli najskôr dlámané stormy, ktoré sa sem skotúľali z lesov na okolí. Nnapokon údolie pôsobilo z diaľky skôr ako veľká priekopa presne na takéto účely.

//Hruškový sad

Ako sa ukázalo, ušiak naozaj smeroval týmto smerom. Dostal som sa na čarovné miesto - aspoň takto v zime pôsobilo. Stromy s dlhočiznými konármi až po zem boli zasypané snehovou prikrývkou a tvorili tak úkryty pred vetrom z okolia - kým by ste boli teda šťastlivec, na ktorého nepadne tá horda snehu, ktorá by sa náhle skĺzla z tých konárov. Citeľne sa oteplilo, a preto som možnosť prespať sa na takom mieste okamžite zavrhol. Si tu pre niečo iné, sústreď sa, povzbudil som sa a vrátil do reality zo snenia nad čarovnou zimnou krajinkou.
Blúdil som chvíľu sem a tam po hranici, kým som sa vydal viac na sever, kde som postrehol Ďalší náznak posunu zajaca. Nesnežilo, takže som našiel v lese čerstvé stopy. Vydať sa po nich bolo veľmi jednoduché.
Spočiatku som sa prepletal stromami svižným poklusom a odhadzoval okolo seba sneh, kým ma nezačal štípať nos. Dym? Ale nie, už zase! Spozornel som a takticky sa prikrčil. Začal som sa pohybovať pomalšie, obchádzal si zasnežené kroviny a stromy. Bol to pach spáleného mäsa. Nebol som tu zjavne sám a zrejme už ušiak padol niekomu inému za obeť.
Ocitol som sa tak čochvíľa v cípe lesa na severe, kde z jedného konca na druhý bolo vlastne vidieť, aký je tu les úzky. Zastavil som a prešmykol sa pod jednu vŕbu, ktorá ma čiastočne zakrývala konármi. Chvíľu som len vetril a presviedčal sa, že ma nos a pamäť neklame. Nnebolo to zas roky vzad, aby som zabudol na jedno špecifické a drzéí vĺča, sm ktorým som sa zahadzoval chvíľu v horách. Lenže tie boli na severe. Ak by som vedel tie jej cudzojazyčné nadávky, chŕlil by som jednu za druhou. Čo tu robí? Zvažoval som sa sám seba v duchu pochválil, že som dbal na ostražitosť a skryl sa. Po pár minútach pozorovania sa medzi stromami mihla tmavá silueta, azda niekto čiernej srsti. Na tej bielej krajine to bol celkom kontrast. Zmiatol ma huňatý chvost či čo to dotyčná ťahala za sebou, no na druhú stranu by som sám sebe prisahal, že to je... "Rowena?" vydýchol som šeptom a neveriacky zavrtel hlavou. Keď som sa však snažil v diaľke medzi stromami spozorovať pohyb, zbadal osm len záblesk bledej srsti, čo mohla byť jedine tá malá potvora - ktorá už nebola tk malá. Alebo sa našla jej matka, pomyslel som si a cúval ku kmeňu. Napokon som sa z druhej strany, než som sedel predral cez zasnežené konáre a rozhodol sa vzdialiť po severnej hranici preč. Ak by sa potvrdili moje do,nienky, rozhodne som sa v tento moment nechcel s dcérou stretnúť. Ak to bola ona, nepamätal om si totiž, že by bol jej pach taký, aký som cítil tu v lese.

//Údolie morény

Opierajúc sa chrbtom o popraskanú kôru staršieho stromu som chvíľu len sedel a díval sa po konároch a okolí. Nnebola to moc pohodlná poloha na odpočinok, pretože kmeň stromu bol azda užší ako môj trup, a preto som sa napokon natiahol a rozišiel skrz háj. Lesom sa to teda moc nedalo nazývať, videl som z jedného konca na druhý - a to bolo ešte ráno a pomerne šero. Príchod prehánok som odtušil skôr, než mi na srsť padlo prvých pár kvapiek. Zastavil som sa a díval sa pomysleným smerom k Zlatavému lesu, odkiaľ som prišiel. Odkiaľ som sem behom došiel, hnajúc sa od toho, čo mi spôsobovalo zas len zbytočný stres. Na toto mi to bolo dobré, aby mi Život vrátil časť mladosti a napokon ma zabijú bežné udalosti žitia, zaúpel som si pre seba a rozišiel sa pomaly po západnom okraji lesíka, ktorý som nemal ešte preskúmaný.
Našiel som tu totiž starú, pachovú stopu. Bol to trs zajačej srsti zachytený na šípovom kre - vedel som aké vedia byť tŕne takýchto kríkov nemilosrdné. Keď raz chytia, už nepustia. Prešla mnou krátka vlna empatie k tvorovi, ktorého dokonca krv utkvela na ďalšom takom krovisku. Ja som sa ich však rozhodol opatrne obísť, dávajúc si pozor, kam a do čoho v snehu kladiem laby, kým som nechytil smer, ktorým sa vydal. Ako sa zdvihol vietor a prihnal prvé mraky, do nosa sa mi však dostala vôňa borovíc a smrečín z hôr... ktorá mi pripomínala niekoho, kto tu už nemohol byť. Zvedavosť však vyhrala a ja som sa vydal po pachu do inej časti lesa. Uuž od pohľadu iného, podľa stromov.

//Vŕbový lesík

Musel jsem odejít, od nich, od všech. Bez ohledu na to, že ten les mohl být mým domovem či místem, kde jsem se cítil dobře. Pocit práva tam byl na místě, patřil mi. Přišly, nejprve hnáni zvědavostí, za zvuky a možná i pachem. Zvědavost je dohnala až na místo, které bylo holé, bez stromů, byl to jen nezáživný plac s popadanými stromy, většina tam byla shnilá. Tak nač sem chodili, když nebylo místo vůbec vábné? Vzduchem se jen šířila hniloba dřeva – a jak jsem předtím dříve doufal, zahalilo by toto aroma můj pach před všemi nechtěnými společníky, které jsem právě teď nechtěl.
A ono přece - byly tady. Větší skupina vlků, nejvíce vyčnívaly čtyři hlavní aktéři rozhovoru. Došli sem, posedali si do poléhané, suché trávy a začali debatovat jako bych byl vzduchem. Neměl jsem pocit, že jsem snad neviditelný, nebo mě nezahlédly. Tak fajn. Seďte si tam na těch zadcích, vždyť sedíte jen na shnilém dřevu a bahnu, co se vám ulpí na... Co mě vlastně tak štve?
Na vteřinu jsem se i v premýšlení zastavil, abych si urovnal hlavu. Měl jsem pocit, že se dívam na věci a život přes filtr, který byl jak neviditelná vrstva před obličejem. Ti vlci jsou jenom něco jako film, nejsou tu, tudíž si mě nemohly nijak povšimnout. To bylo normální. Ale co ne... odkdy má duše žadonila po společnosti a kontaktu s druhými? Proč jinak bych si stěžoval a tak zarputile přemýšlel nad faktem, že tam ti druzí jen sedí a baví se jenom mezi sebou?
Zustal jsem sedět a pozorovat skupinku vlku. Zahlouben prozatím ve svých myšlenkách.

//Zlatavý les

Viera, že nebude po dlhých týždňoch na zime a mraze schopná bežať nejako rýchlo, sa potvrdila. Preplietol som sa okrajom lesa pomerne rýchlo. Nedal sa ani porovnávať s hvozdmi skalnatejšieho rázu, aké sa nachádzali na východe. Stromy pomerne ďaleko od seba, kopa snehu bola kopa snehu a nie ukrytý balvan, o ktorý ste si rozrazili hnát a podobne. Hĺbka snehovej prikrývky tiež nebola tak hrozná ako na pláňach, odkiaľ sme sa zberali. Tteda už len ja sám. Zase raz.
Zastavil som sa až kvôli náhlej zmene v prostredí okolo mňa. Obklopovali ma menšie stromy, čudne a príliš pravidelne zoradené v radoch, tvoriac tak akýsi symetrický lesík. Tak hlavne opatrne, nájsť si úkryt skôr, než sa to tu otočí na niečo magické, pomyslel som si a na okamih vypustil hnev na partnerku z hlavy. Hnev ma sem dostal veľmi rýchlo a potreboval som si na chvíľu aspoň sadnúť a nadýchať sa.

//LOTÉRIA 20 5.
//Kopr. lúka okolo OJ

Ako by to bolo inak, keby moje slová nepretočila na seba. Zastal som, venoval jej skúmavý pohľad a len pretočil očami. "Rozpadla sa ti svorka, skoro si umrela prvý krát, na čo ťa vyhostili z ďalšej svorky, ušli od teba vĺčatá, znova si skoro umrela..." Začal som ticho vypočítavať všetky príležitosti, ktoré jej nemohli byť nijako príjemné - a to ani len v spomienkach na ne. Nie vážne, netreba vidieť svet tak ružovo. Ako to dokáže, popri tom všetkom? Len som si povzdychol a pokračoval v ceste. Chodníček od zveri končil pri červenom jazere, na ktorom plávali ľadové kryhy, aké možno vidieť v oceáne na severe. Taká zmenila pár životov, tam hore, pomyslel som si, pretože sa mi okamžite vybavila kra, ktorá skupinu vlkov so mnou doplavila na exotický ostrov v neznámom kraji.
Monológ o odlišnom pohľade na život a výchovu potomstva som spočiatku odignoroval, hoci nebyť dlhej srsti, bolo by vidieť, že mi navrela na spánku žilka. Zaškrípal som len zubami a zakryl to kašľom, ktorý nebol predstieraný. Pľúca veru mali čo robiť. A ona si ani neuvedomuje, že jej tu hrabem tunely v snehu, aby si nezašpinila srsť, povzdychol som si, ale neslyšne, len v mysli a pomyselne teda.
Rozprávala, že krúžky do ucha jej daroval Život ako pozostatok jej pôvodného prívesku. Venoval som jej len oči plne údivu, keď padla informácia, že by sa aj mne nejako zázračne mala zjaviť na uchu náušnica. Hádam na to vyškolí milšieho tvora ako tú morskú potvoru, zaspomínal som si na nález toho šperku. "Pristane ti, tá ozdôbka," dostal som zo seba krotko, hoci sa na povrch dral vnútorný hnev a frustrácia. Až nebudem vždy len ten mrzutý, možno si všimneš, že mám aj city. Toľko krát ranené, asi vás to baví. Neprajem toto nikomu, ak má byť Rowena rovnaká. Svoje trpké myšlienky som uschovával v mysli, zároveň sa popri tom snažil myslieť na tvar jazera, kryhy a sneh, aby Lennie nemohla odpočúvať všetko. Niečo som si chcel nechať pre seba, no na druhú stranu mi nevadilo, keď počula všetko, čo sa v mojej hlave odohrávalo.
"Keby si videla, že nie som len starý a mrzút, možno by si aj počula, že som dal návrh a aj tam mierim. A keďže som len nástroj na vym*danie tvojej k****, nepotrebuješ ma," dodal som s vrčaním a nezastieral viac bôľ a hnev, ktorý jej necitlivé slová zas vyvolali.
Jedným skokom som zrýchlil a rozbehol sa od jazera smerom na juh, do lesov. Vedel som, že lúka vlčích makov bude dobre priechodná, bez skrytých kanmeňov a pahorkov, takže som si tam mohol dovoliť využiť svoju rýchlosť a stratiť z očí vlčicu, ktorá mi za čas nášho priateľstva viac ublížila ako dala dobrého.
V lese som sa tak ocitol pomerne zavčasu, nestihol padnúť ani súmrak. Vedel som, že Lennie má už funkčný nos a neskape sama od zimy a hladu, takže som ignoroval fakt, že som ju nechal pomerne ďaleko za sebou. "Kus mršiny a kosti, to sa zo mňa stalo?" Pýtal som sa náhodnej sovy, ktorý som zočil nad sebou na hrubom konári starého dubu. Sova len zagúľala očami a presunula sa na druhý strom, kde mohla nerušene spať do príchodu noci.

//Hruškový sad

//LOTERIA 19 (4.)
//Narrské kopce (cez rieku)

Neočakával som dlhú odpoveď, a preto ma napokon vlčica celkom prekvapila svojim monológom. Možno to má niečo do seba, pomyslel som si a zostal chvíľu ticho, premýšľajúc, čo vlastne na to odpovedať. "Asi sa mi len prieči predstava, že je odporná na každého, pretože zlé veci sa jej rýchlo vrátia," objasnil som svoje myšlienkové pochody ohľadom dcéry. "Aby neskončila nabúchaná s vlčatami od nejakého mrzáka takým štýlom, chápeš." Dokončil som svoje otcovské obavy a napokon to rýchlo zahnal. Lennie bola dôkladné rozptýlenie a dotyky som jej musel opätovať, kým sme sa obaja pozviechali na nohy. Už nebola prihrbená a skoro zlomená vlčica, takže som sa pre zmenu na ňu teraz díval rád. "Samozrejme, že ťa mám rád," zavrnel som jej do srsti, keď som o krok pristúpil a oblizol jej hranu ucha. Cítil som však čosi studené a... čo to mala v uchu? Zmätene som zavrtel hlavou a odstúpil. "Podozrivé, ten život," zamumlal som a nahodil na chvíľu teatrálne zhrozený pohľad, ked predniesla, že tam zostane na veky uňho, onoho božského vlka.
Jej nápady však nemali konca. A tak som sa len smial, keď me opustili návršie z pieskovca a preliezali zas po ľade zamrznutej rieky na lúku. Veľmi známu a v zime jednoducho pustú. Mali sme však šťastie, pretože sme natrafili na vyšlapaný chodník po vysokej zveri, po ktorom som sa hneď pustil a otriasal z láb nalepený sneh. Lennie navrhovala nájsť si útočisko pri Kaskádach. Až sa mi naježila srsť, že by som mal ležať niekde v blízkosti toľkej vody. "Absolútne nie." Zamietol som ten návrh bez ďalších slov a len stisol pevne čeľuste k sebe. Na vodu ako živel som maml len samé zlé spomienky a s vekom prišlo uvedomenie si, že mi je komfortnejšie Ďaleko od nej.
Rozprávali sme sa aj o tom, že by bolo možno vhodné začať pátranie tam, odkiaľ vĺčatá - dnes už dospelí vlci - vzali roha. "Na jar," súhlasil som s malou podmienkou a venoval jej slabý úsmev, keď som sa na ňu obzrel. Nezaostávala, vyzerala byť plná síl.
Ako však spomenula vlčice, ktoré mala tiež rada a rada by ich aj videla, nasucho som prehltol. Ovládaj sa. Neotáčal som sa, zrýchlil som do poklusu, keďže na momentálnom mieste sme šli skrz tunel v snmehu, ktorý nám tu vyšlapala zver a nemuseli sme sa namáhavo predierať závejmi.

//Zlatavý les (okolo OJ)