Gallirea - Příspěvky uživatele

<- Ukryt

Bol som pomerne slušne vyhnany von, to už bol Falion na odchode. Zmizol ako duch, pretože keď som zmuril do večerného šera, pretože som toho vlka nikde nevidel. Očakával som však, že prídu aj nejaké následky za cudzinca v ukryte, no nedbal som příliš. Jeho problém, že nemá označené hranice, hoci to sa zlepšilo. Ale ochranca územia je kde? Keď ani on to ako alfa nezvláda, zamyslel som sa a pri cumeni na nebo sa mi zazdalo, že tam vidím lietať veľké zviera, ktoré však zmizlo v tme. Zamračil som sa. Žeby to bol a spehoval a sledoval tak ostatných? Je to možné.
Zatiaľ čo ja som premýšľal o tom, že som sa tu ocitol sám, z úkrytu sa ozývalo bolestivé knucanie aozvena z jaskyne to znásobí la, čo vyvolalo automatické vstavanie srsti dupkom. Neviem si predstaviť, akú bolesť prežíva... Lebo nepočujem žiaden sarkazmus ani nič iné, povzdychol som si, pretože ten ubolený hlas akoby patril inej vlcici, než ktorú som poznal.
Keď sa však ozval Elisin hlas, že je všetko v poriadku, spokojne som sa otriasol a nechal obavy odviat horským vetrom. Síce som následne vstal a otočil sa k okraju lrevisu, no váhal som so zdvihnutou labou, či mám dosť odvahy tam ísť. Predtým to bolo strašne veľa kriku a nadávok a strach... Ale Lennie je aspoň silná, pomyslel som si s úsmevom a prešiel popod previs dnu.

-> Ukryt

//... keď zúfalo naháňaš kamienky :'D

Len som si odfrkol, keď mi oznámila, že ona si na rozdiel odo mňa neváľa nikde šunky, taktiež, že žiadne také ani na sebe nemala. Iba ona to nevidí, že vôbec, napadlo mi, kým sa škerila, že hnedého moc nemám v láske. „Neviem sa s jeho názormi stotožniť, to potom ťažko presvedčíš samého seba, že je ten dotyčný fajn,“ odvetil som jej zamysleným hlasom a pohľadom ju varoval, aby ani neskúšala rozhovor s Falionom. Najmä nie v takom štýle, ako povedala.
Vďačne som prikývol a švihol chvostom, keˇmi potrdila, že Storm žije, hoc očividne podal svorku do iných labiek. Toto ani neviem, či chcem pred Lennie vyťahovať, určite nie teraz, viac stresu nepotrebuje, potvrdil som si pre seba v duchu a ešte raz sa napil z priehlbiny v skale, kadiaľ pretekal potôčik.
„Nnemá s bratom dobrý vzťah, takže je možné, že by ti šla pomôcť... a malí zostanú na kku mne,“ teatrálne som si povzdychol a uškrnuil sa. Počúval som jej slová o ochrane a tej aliancii a len prikyvoval. „Z počutia sa to zdá byť fajn, aj mladí vlci sa naučia, stačí zistiť, ako sú lojálni,“ riekol som ešte na jej odpoveď, koho tam plánuje školiť alebpo povýšiť. To už sme ale šli pod previs, len čo sa okolo nás šmykla sivobiela vlčica s abnormálne dlhým chvstom. Hodi som očkom po Elise, či ju pozná a napokon vleziol pooid sjaku do jaskyne.

-> Stříbřitý převis

//Odpíšem za všetkých večer, nemám náladu sa trápiť na mobile

"Nepríde ti ani len divne, ze T nie si vôbec zadýchaná?" Opýtal som sa jej s prizmurenymi očami, keď si sadla a dobre ze nepretacala oči. Nemal som jej to za zlé. Ja som si vlastne natahoval čas. "V ukryte je Falion, nechce sa mi s ním znovu baviť, stalo ma to veľa síl neodseknut mu svoje," riekol som ešte na obhajobu seba samého a zadíval sa na krajinu, ktorá konečne nebola pod snehom. Pribúdajú kvety, napadlo mi, keď som prechádzal očami po územiach bez stromov.
Zaujato som počúval Elisu a napokon sa krátko zasmial. " Ja som mu vravel presne to isté, je nemožný, c podporil som kamarátku v jej názore a počúval podobnú situáciu vraj na severe od nich, kde sídlil Boruvkovy les a ich svorka, s ktorou podľa Elisy uzavreli nejakú alianciu mieru ci čosi také. Akonáhle vyslovila meno novej alfy, strnul som. "Storm je kde?" Opýtal som sa opatrne. "Nanešťastie tu mladú alfu poznám, čo spomínaš, teda z počutia." Odmlčal som sa a zamračil sa. "Je to brat Lennie," " vydýchol som a privrel oči. " Divím sa ti, že si mu nevyprasila kožuch za nezodpovednosť, ale pre vás by to malo byt určite lepšie. Mate ochrancov územia? Alebo si ich snáď skolis? " Spýtal som sa jej narážajúc na jej minulosť. Vždy bola vytrvalá. I keď som rozumel, že z akého dôvodu nezasiahla riskantnejsie a viac, dokonca mi potvrdila, že Storm tam žije a dýchá. "Malá by si mu poradiť zájsť za Životom, ak omladil teba, tak možno aj jemu by prospela nová energia, ani neviem ako sa ma," povedal som zamyslene a pustil sa do výstupu na kopec, spod ktorého trčali mnohé skaly. Do uší sa mi dostal z ôk zurcania vody, takže čochvíľa sme videli tenký potok, ktorý sa v malom vodopád rútil cez převis. Po cynthii ti nebolo našťastie stopy, ja som si len našiel priehlbinu na skalnatom podklade, kde sa držalo vvoac vody a doprial si zopár duskov.

Ako bol chladný vzduch, tak slnko mi začalo naozaj vadiť. Výstup však musel spotrebovať energiu azda každému, okrem mladých, takže som pre istotu neplytval energiou na to, aby som si to slnko nejako prekryl oblakmi, ktoré boli potrhané po oblohe. Elisina pripomienka však mala veľa do seba, preto som sa pre seba pousmial. „Vlastne máš pravdu, možno to bude fajn, ak teda nebudú len po Lennie,“ zdráhavo som sa usmial a s funením preskočil skalnatý výbežok, za ktorým sme mohli postupovať skrz sedlo na druhú stranu kopca.
„Sionn je ale milý vlk, mladý, zbrklý, ale milý a má vás rád,“ dodal som ešte pre ňu povzbudivo, pretože napriek ich početnej svorke a povinnostiam sa biely vlk netváril, že by bol zanedbávaný či trpel nedostatkom pozornosti. „Máš dobrý úsudok,“ odfrkol som si odpovedajúc jej na jej úvahu. Ako inak, no možno ju to chytí až moc, uvažoval som, kým sme sa konečne priblížili sklanatému previsu, odkiaľ boli už aj cítiť nejaké pachy členov. Vlastne len alfa a Cynthia, ale tú som nikde v dohľade nezbadal, preto som si spokojne kráčal horami. „Mne o tom nehovor, dôvod mi bol podaný taký, že on vraj odhovára každého a apeluje na to, aby si život tu rozmysleli, ale aj tak si tých vlkov berie dobrovoľne na zodpovednosť.“ Potichu som si pre seba povzdychol, pretože tu bolo viacero aspektov, ktoré ma reálne trápili. „Možno ich nebude veľa a bude sa to dať ustrážiť,“ podotkol som nádejne a zastavil sa na krátku pauzu za skalnatým výčnelkom z hory, ktorý poskytoval tieň. Aspoň niečo, lebo mám pocit, že sa mi upraží hlava. Posadil som sa na kamenistú zem a chvíľu len zhlboka dýchal dívajúc sa na veľké jazero v diaľke a vlastne takmer celú krajinu. Aspoň čosi bolo na horách impozantné a jedinečné, okrem klímy a počasia.

K jej poľahčujúcej okolnosti som sa len uškrnul tak, aby to nevidela. „Dobre, uznávam, ale ťažilo ma svedomie a nie som typ, čo ti niečo spraví alebo povie poza chrbát,“ povedal som zmierlivo a zahľadel sa na ňu, či je všetko vlastne fajn a nemusíme to riešiť. Chcela predsa ona počuť nejaké tie pikošky, tak ich má, usmial som sa, hoc len v duchu nad tou myšlienkou a napojil sa na štrkovú cestičku medzi vresom a krovím, ktorá sa kľukatila smerom hore, kadiaľ sme sa dostali na hrebeň. Veľké borovice už neboli skoro ani v dohľade.
„Po pravde sa neviem moc zbaviť obáv, či sa vôbec tešiť, lebo to tu bude ťažké,“ zdôveril som sa jej opatrne so svojim psychickým rozpoložením ohľadu príchodu mláďat a len si povzdychol. „Asi len vstrebávam šok z toho, že to nebolo plánované,“ zasmial som sa krátko pre seba a na protest krátko štekol, keď tuto moja kamarátka v podobnom veku ako ja nabrala svižné a obratné tempo do strmákov po skalách aj vrese, do toho sa pridal sneh.
Zavolala po mne dosť hnusnú otázku, no len som pretočil očii a pobehol, aby som bol pár skokmi na výbežku, na ktorom ma čakala. „Trošku humoru a chuti do života, ak má byť niekto flundra, tak asi skôr ja, nemyslíš?“ Odfrkol som si a podal to skôr ako rečnícku otázku, na ktorú proste netreba odpovedať. Bola to len moja krátka myšlienka vyslovená nahlas. „Škoda, že neveríš tomu, ako vyzeráš, lebo toto je rozhodne vzhľad šesťročnej vlčice,“ podotkol som opatrne a slabo zamával chvostom. Nemyslel som to nijak v zlom. Jeho poučenie o vlčiciach v druhom stave ma pobavil, no len som sa uškrnul. „To verím a nepochybujem v to, vlci sú tie ustrašené bábovky, ktoré sa o vás boja,“ zagúľal som očami a postupne sme preskákali po hrebeni z začali výstup na ďalšie, horské sedlo. „Tá jaskyňa je dosť zašitá a nikomu by sa sem hore asi nechcelo ísť hľadať svorku a je jzásoby,“ zamumlal som a prižmúril oči, lebo som mal pocit, že mi horské slnko čochvíľa vypáli obe sietnice.

Len som privrel oči, keď mi potvrdila moje domnienky. Nečakané... Akože naozaj, naozaj nečakané, ohromene som len vydýchol a zostal pár minút ticho zízať do blba, pretože som sa s tým nedokázal nejako vyrovnať. Nič z toho nemuselo byť ani nadchádzajúce starosti... Neisto som hrabol labkou do zeme a nevedel, ako začať. Potom som to prestal riešiť, pretože ako som očakával, aj jej dôjdu ostatné veci. „No, spôsobilo to dosť... Ako to povedať,“ zmýšľal som sa nahlas a obrátil sa na ňu. „...škody,“ našiel som správne slovo a len si pre seba prikývol, pričom som sa natiahol a krokom obišiel prvé stromy následne čakajúc, či ma bude nasledovať.
Popri tom prišiel jej zhrozený výraz a aj zopár nadávok. Zvesil som uši a stiahol mierne chvost, no výraz som mal stále tvrdý ako kamene všade vôkol. „Musím ti pripomínať, kto nám preprogramoval rozum aj pudy k tomu, aby sa šiel rozmnožovať dokonca s návrhom vášho úkrytu?“ Ozval som sa mierne podráždene a premeral si ju. Lennie prišla s druhým bláznivým nápadom hneď po tom, čo vybuchla mágia, ach, toto je... ani neviem čo si myslieť. A nevedela to ani Elisa, zostala chvíľu čumieť s otvorenou tlamou, kým prehlásila, že tam musí všetko vnútri zapáliť. „Kožušiny aj jaskyňa je nedotknutá,“ ubezpečil som ju sucho. „Tiež sa mi nepozdávalo ísť spať niekam, kde ste si to s Arcom potom ešte zopár ráz zrejme zopakovali, ale nie som fajnový,“ uškrnul som sa o čosi veselšie a ovládol vyprsknutie, keď mi potvrdila, že predsa len o nejakého mlaďocha šlo, hoci mi nešlo moc do hlavy, prečo by sa práve Elisa zamotala s kanibalom alebo vrahom. Možno má rada adrenalín, usúdil som napokon, keď sme začali stúpať do kopca.
Povedala mi však, že to bolo zas a znova Gallireou. „A dala by si si inak povedať, keby niet len mágie?“ Opýtal som sa ešte zvedavejšie ako šedivá bába drbna. Skoro každá svorka mala takého člena, ktorý vyklebetil všetky drby sveta a do všetkých uší. Tu s nami nik nebol, len zima, vietor, horské slnko, ktoré nás solepovalo pri výstupe do prvého sedla. A podľa jej tváre som radšej ani nechcel riešiť jej nadšenie pre turistiku. Pretože zrejme zastávala názor ako ja. „Úprimne nemám poňatia, ako sa tam hore Lennie s bruchom vyštverala,“ zamýšľal som sa nahlas a postupne si všímal menších a menších borovíc aj ubúdajúcej vegetácie.

Elisa mi rozprávala o tej mágii celkom mechanicky, takže som usúdil, že vlastne nevie, prečo sa pýtam. Keby som ja vedel, frustrovane som si povzdychol a hrabol do zvyškov snehu, pretože sme sa nachádzali pomerne na juhu a dažde predtým tu väčšinu snehu stihli spláchnuť. Počúval som ju a predstavil si to no a keď spomenula, že sama sebe privodila šťastie... „To si bola ty,“ zamumlal som si pre seba a zahľadel sa medzi stromy, či sa sem neblížia mladí alebo niekto iný. Nikto iný a nič to nemohlo byť, Lennie mi ukázala, že si to celé namýšľam, keď mi to ani neopätovala, no, aspoň viem, na čom som, odfrkol som si a prikývol, venoval jej vďačný pohľad. „Mám len pocit, že som sa pubertálne zamiloval do vlčice a chcel jej venovať všetku lásku sveta, pretože moja najlepšia kamarátka si rovnako šťastne začala hopkať vtedy lesom,“ hlesol som omráčene a zatriasol pár ráz hlavou, aby som toto všetko vstrebal. Niekedy som normálne až nebol rád za to, že som patril k pomerne bystrým a rýchlo mi dochádzali súvislosti.
Moju otázku o mladých vlkoch však zahovorila s tým, že sa zmierili so správaním sa mojej dcéry. „Je svojská, no nie zlá,“ potvrdil som a postavil sa, ponaťahoval. Na to som ju obišiel a pošteklil jej nosom kraj ucha. „Ja ťa tiež neodsúdim za nevinný flirt, žijeme celkom dlho a občas si treba život spestriť,“ šepol som a na to sa ticho zasmial. Chcel som ju len ubezpečiť, že má vo mne oporu, nech sa jedná o čokoľvek. No dobre, ak raz príde s bruchom a tým, že otec je niekto iný, bude to asi šok, ktorý nezhltnem len tak... ale kým je šťastná, načo to riešiť? Pomyslel som si s úsmevom a posadil sa k nej. Kožuch mala vyhriaty od slnka.
Vyjadrila sa veľmi trefne ohľadom podráždenosti vlčíc v druhom stave a celkovo aj nejakej alfe, ktorá ju nezaujímala. Potešene som sa uškrnul, že som mal na tomto svete nejakú parťáčku na všetko. Hoci presne nevedela, kde je úkryt tých divných vlkov. „Môžeme vyraziť, ale je to celkom túra,“ varoval som ju a dúfal, že moja partnerka bude mať lepšiu náladu po jedle a v prítomnosti samice, než mrzutého partnera, ktorého teraz isto nechcela vidieť. Keď už jej dal to , čo jej bolo treba.

Prišlo jej zábavné, že viem mágiu aspoň ovládať, Sotva som sa uškrnul a počúval jej rozprávanie. Mohla za to v tom lese ona...? Nebola prehnane šťastná a Arcanus tiež? Sakra, začal som si dávať dohromady súvislosti. Prestávalo sa mi to páčiť a vlastne ešte viac, že by som jej mal rozprávať ďalšie detaily. Nevieš síce čítať myšlienky, ale tak sama si mi potvrdila, že sa vieš dozvedieť čokoľvek. Hľadel som do neba a uvažoval. „Ako mocné emócie dokážeš vyvolať?“ Opýtal som sa jej z iného okraja a po očku na ňu mrkol, či uvidím na jej tvári k tomu nejaký výraz. Chápal som, že z toho nebola sama nadšneá.
Napriek tomu, že hneď spomenula Lennie a jej rozprávanie sa pustila do dlhej reči aj ona, počas ktorej som ju neprerušoval, leb jej kývnutím potvrdil, že už som niečo počul. Elisa mi to však rozviedla trošku viac a nemal som odrazu pocit, že len tápem v tme. „Osud je nevyspytateľný, no dobre vedieť, že moja partnerka rada trhá kusy z tela,“ poznamenal som a hystericky vyprskol. „Nikto asi nikdy nepochopí, o čo Životovi šlo. Ako vravíš, všetci to mali ťažké a ak sa cez to nedokáže preniesť, nezaslúži si žiť a zasievať zlo,“ podotkol som možno trochu kruto, no tým som tú kapitolu uzavrel. A aby nebolo málo, ona mi potvrdila, že tá beštia má brata. Však prečo by tu nebola celá rodinka, máme málo starostí, napadlo mi a len som prikývol. „Si milšia ako ja, na mňa bola drzá posledný krát,“ dodal som k téme svojej dcéry, pretože som sa musel zasmiať., keď Elisa potvrdila jej správanie sa ako nesofistikované k veku.
Prevalil som sa naspäť na brucho, lebo sa ku mne aj tak nepridala a zadíval sa na ňu. „Cítila si sa snáď opustene, že si si vyhľadala nejakého mladého?“ Podpichol som kamarátku jemne, no priateľsky buchol chvostom o zem, aby sa neurazila alebo ma neskúsila zapáliť. Hoc sme rozoberali temperament mojej dcéry, Elisa taktiež nebola svätúšik zrovna. „Ale ďakujem, dávno som sa s nikým netrhal na kusy,“ poznamenal som sarkasticky a natiahol si zjazvené hnáty, na čo som ich zas skrčil k hrudníku. „Nájdem ich, len za účelom pozorovania, neteší ma, že tu také skupiny behajú a nik nevie, čo chystajú,“ dodal som ešte a zastrihal ušami s pohľadom upretým medzi ihličnany, pretože som zachytil hlas Nym, ktorá štekla po Elisinom synovi. Dobre, sú spolu.
Mohli sme sa tak vrátiť k téme pôrodu, u ktorého bola Elisa ochotná asistovať. Pri zmienke pestúnky (//pečovatelka by mala byť opatrovateľka, ale to slovo mi tam nesedí a je to hrozne dlhé :D) som sa stroho zasmial. „Tú funkciu tu jedna vlčica má a hádaj čo? Stratila Nym hneď prvý deň, na čo sme ju šli hľadať my s Lennie, pričom ma skoro prizabila smrť, nie, radšej budem pestúnka ja sám,“ odfrkol som si pri spoienke na žalostnú ukážku pridelenia tunajších funkcií hnedým alfom. „Asi bude lepšie, ke´d hodíš reč aj s Falionom alfou, keď tu chceš byť, mne sa nechce tomu hňupovi vysvetľovať ani to, že som našiel mladé stromy v lese,“ zafunel som a zívol si. Slnko bolo fakt príjemné.

Vysvetlila mi ako to s mágiami má a chápavo som prikývol. Taktiež ma preľstila, vlastne koho nie, že, pomyslel som si a ešte sa zo dvakrát prevalil a zostal som ležať na chrbte, takže tráva aspoň zakrývala lysé miesto bez srsti na kohútiku. Díval som sa na oblohu. „Vždy nebudeš ničím, kým nebudeš schopná sa o seba starať aj bez mágie... Ja som žiadal o niečo iné, miesto toho ti viem zariadiť pekné počasie, “ poznamenal som sakrasticky, na čo sa vplyvom mojich emócii zamračilo a následne mraky zas odfúol vietor a znovu bolo slnečno. Neubralo mi to mnoho energie, teda po žrádle som to ani tak nepociťoval. „Ale ak o danej mágii ani nevieš, je to špinavosť, no vraj Život sa posledne v asgaare zachoval divne som počul?“ Položil som hlavu na pravé líce a žmúril na kamarátku, či mi povie aj ona, čo sa tam dopekla stalo alebo ako to vníma. Nemuseli sme sa k tomu extra vracať.
Elisa mi potvrdila, že sú tu naozaj len na chvíľu. Som rád, že ste sa zastavili, pomyslel som si a veselo rozhrnul chvostom trávu podo mnou. „Som rád, že si si urobila voľno aspoň na pár hodín, ak by bola treba pomoc, tak už konečne môžem na chvíľu tvrdiť, že vieš, kde ma nájdeš,“ sucho som sa zasmial svojmu konštatovaniu.
Musel som sa zaškeriť, keď mi prezradila, že Sionna si do parády vezme Lucy. Na to som však zvážnel a potešene zavrtel chvostom. „Už je menej drzá a váži si vás?“ Opýtal som sa na svoju svojskú dcéru, ktorá sa odo mňa síce dosť líšila, no niektoré črty nám zostali spoločné. Ani by som sa nečudoval, keby ju mali v hierarchii už niekde vysoko.
Jej reakcia bola vlastne očakávaná a ako priateľka nesklamala, poznal som ju a očividne sa moc nezmenila až na tie mágie teda. Na jej vetu, že ovláda mágiu ohľadom pravdovravnosti som sa zamračil a jasne jej tým dal najavo, že o ničom takom neviem. „Ale ja sa tým netajím, aspoň si trochu viac užijem život,“ zasmial som sa na odľahčenie a skusmo poťapkal labou vedľa seba, či si nechce aj ona vyhrievať pupok ako ja, hoci jej to asi vyhovovao tam, kde bola. Srsť sa jej na slniečku pekne leskla a svetlo potvrdilo, že naozaj nemá striebornú nikde. Vlastne mi povedala všetko, na čo som myslel už ja sám, len som mlčky prikývol a zahľadel sa na oblaky. „Ja viem, ak to bude nutné, odídeme aj s mladými. Tá Styx sa k nim nedostane, zabije ju blesk skôr, enž by stačila dôjsť k úkrytu,“ podotkol som krotko a sám seba dal do pohody, aby som sa príliš nestresoval. Kývnutím som ju vyzval k rozhovoru a podaniu tých informácií, ktoré o nich údajne mala. Určite sa čo to ako alfa dozvedela. A mne také veci proste uniknú, povzdychol som si a zamrvil sa v tráve užívajúc si slnko a chladný vzduch. Elisa sa zatiaľ zasmiala, že mi gratuluje. Privrel som oči v nádychu, že jej niečo odseknem, ale vyžehlila si to tým, že mi potvrdila jej úprimnú radosť, dokonca navrhla, že by mohla tehotnej vlčici pomôcť. „Bolo by to skvelé, lebo ja sa bojím, že pri tých mladých po nej zošediviem ešte viac,“ zdôveril som sa šeptom a napokon sa len zachechtal. „Aby sa nakoniec nebáli kanibali, až tu budú behať zubaté príšery,“ povedal som s náznakom pýchy v hlase, čo bol ten mierny prejav radosti z nového vrhu. Pretože ako Elisa vravela, rozhodne to oživí život a naplní ho troškou šťastia. Na chvíľu.
Pretočil som oči na jej poznámku o strážení. „Ak z nich budú tak skvelí vlci ako Sigy a Lucy, tak ti ich nechám na celé leto,“ zasmial som sa a povzbudivo sa na ňu posumial.

Stále bola skeptická a nechcela si to pripustiť. „Moc nemusíš mágie všeobecne, hm?“ Pýtal som sa len pre potvrdenie svojej domnienky a rovnako detinsky ako ona predtým som na ňu vyplazil jazyk, keď presvedčivo tvrdila, ako mne už neslúži zrak. To by si sa divila! Čo všetko vidím! Najhoršie je to, že aj to čo nechcem. Nechcel som vidieť mladých, bol som rád za to, že Nym tu niekoho má a neujde od nudy z hôr bez dozoru.
Usadil som sa v tráve a v podstate sa po chvíli vyvalil a vyváľal sa, pretože konečne preschla po daždi. Rozmýšľal som nad jej odmietavým postojom. To musím k tebe prísť, prejsť ti labou po celom tele pri pokus naťahovať nejakú nadbytočnú kožu po pôrodoch a podobne, alebo sa zvládmeš ohnúť do U a pozrieť sa? Nahlas som si však len vzdychol. „Až budeš niekde pri vode, pozri sa. Na severe, na hranici so Snežnými horami sa nachádza horské jazierko, na spodku som zahliadol raz kryštále. Neodporúčam kúpeľ, hoci je to dobrá terapia na bolavé srdce, sa ponoríš a nič necítiš,“ rozhovoril som sa, hoci môj hlas sa postupne stal mierne zatrpknutým a sarkastickým. Zaryl som pazúry do zeme a uvoľnil sa s nádychom. „Každopádne je tam pekne a mohla by si sa vidieť,“ dodal som so slabým úsmevom, kým sa náš rozhovor ubral iným, pre mňa nepríjemným, smerom.
„On mi povedal, že vyžaduje lojálnosť a úprimnosť, len plním rozkazy,“ zasmial som sa a venoval jej nevinný pohľad. Prikývol som však, že som sa napokon pridal. Kvôli nej... asi... „Horský vzduch robí dobre mojim pľúcam, až pôjde Sionn na lov vysokej, radšej nech sa najprv pozerá, tých mojich Meadow a Mico nezastavili a stálo ma to zdravý orgán,“ sucho som sa zasmial a odkašľal si.
Jej rázny hlas ma však prebral a zvážnel som. Chvíľu po jej otázke, ktorá mi zacukala kútikmi som jej študoval len červené oči, neuhol pohľadom. Sotva mám rodinu. Vĺčatá zmizli, zvyšné ma nenávidia, ty máš Arca. Prial som priateľke jej šťastie, to naozaj. Povzdychol som si a zadíval sa na lesklé špičky hôr, ktoré osvetľovalo slnko. Záblesky zo snehu sa ma pokúsili sem tam oslepiť, no bol to impozantný pohľad. „To druhé... Z bláznivej zamilovanosti som však už vyrástol, ovplyvnila nás nejaká mágia,“ odpovedal som jej prekvapivo vyrovnaným hlasom, aby si teda nemyslela, že ma Lennie pohladila chvostom po tvári a ja som neovládol vlastné hormóny. Teda na to, že vnútri zúrila panika,snažil som sa navonok udržať vyrovnanú tvár, rovnako ako to vedela sivá vlčica pri mne. „Nebudem sa vyhovárať, Lennie už je pokročilo tehotná a predpokladám, že sa tie mladé narodia onedlho,“ dokončil som rovnako pevným hlasom ako ona a obrátil na ňu vážny pohľad. Bol som ochotný zniesť jej naštvané slová, ľútosť, čokoľvek. Sám som sa s tým nejako vyrovnával, hoci hlava stále nevedela, či sa teším alebo obávam.

Na jej poznámku o rodine som sa len uškrnul a obzrel sa, či trpezlivo mladý počká na jeho kamarátku, alebo nás bude sledovať. Oočividne mu bola príjemnejšia spoločnosť Nym, čo som sa mu ani nečudoval. Elisa mi medzitým rozprávala o nejakom magickom daždi, ktorý na ňu život poslal, takže sa cíti iná. "Vyzeráš na to, že sa Klímová svorka rozpadla včera a ty si utiekla a stretli sme sa vonku, Klímová svorka neexistuje minimálne päť či šesť rokov, drahá," namietol som a potvrdzoval slová jej syna predtým o tom, že sa jeho matka naozaj zmenila. Tu už vlka naozaj nič neprekvapí, ale žeby mal niečo ako schopnosť omladiť? Jasné, žw má, keď vie darovať život, napomenul som sa v duchu a obišiel zopár borovíc, kým sme sa dostali na malú čistinu, kde ráatli najmä mladé ihličnany a bolo tu dosť miesta na váľanie sa v tráve a na slnku.
"Alfu týram ja, svojou úprimnosťou," zaškeril som sa. "Ale nikoho tu vraj nedrží, tak sa budem flákať aj ďalej," dodal som potešeným hlasom, pretože mi to život v horách značne uľahčilo. "Podarilo sa mi zabiť srnca, asi sa zatúlal z galtavaru," oznámil som spokojne a vlčica si mohla všimnúť ešte čo to ružovej srsti na náprsenke, kde zostala zaschnutá jeho krv. Vlastne nikdy som nejako nedbal na čistotu, že. Keď sa však spýtala na Lennie, hryzol som si zvnútra do líca, aby som ovládol svoj výraz. Ona nevie, že čaká mladé. A kto jej to má povedať? Ja? Ani náhodou! Pošlem ju k Smrti, tá jej povie... Nie, tá jej povie aj to čo nechcem, axch povedz jej do doprčic sám, zvádzal som so sebou vnútorný boj a zmohol sa len na slabý náznak úsmevu. Nemohol som tušiť, ako bude reagovať. "Má sa dobre, odpočíva v jaskyni, pretože je moc veľká na to, aby lozila po horských sedlách," naznačil som opatrne a zadíval sa na vrchy zasnežených hôr. "Alfa je hňup, úkryt je vysoko v horách, tečie cezeň potok, je tam vlhko, prievan, nemohol som tam zostať," zamračil som sa a vyjadril jej svoje obavy a znechutenie z toho miest.a