Gallirea - Příspěvky uživatele

//+6 kvetín

//+10 oblázkov

//+12 mušličiek

//+2 kryštály

//+ 2 kryštály

//+ 1 kryštáľ
+ 1 perla

Nezostávalo nám mnoho možností. Vlastne dokopy žiadne. Mohol som premýšľať celý čas, deň, noc, deň a ďalšiu noc. Stihol sa dokonca medzitým aj roztopiť všetok sneh - a že ho bolo na tých previsnutých konároch! Stál som tak na totálne premáčanej zemi, bez energie s tým vôbec niečo urobiť, už keď som sa nemohol hnúť od vlčice. Neodpustil som si len trpký povzdych.
K večeru sa začali ešte aj priháňať mračná a ja som v duchu šialene zaúpel. Predstava premočenej srsti spojená s následným, nachladnutím sa mi maximálne priečila. No pôjde táto hnedá? Napadlo mi, keď som opätovne pootočil hlavu, nech mám modrookú aspoň v zornom poli.
Začali sme sa dvíhať skoro súčasne, mňa hnala predstava zhoršenia počasia, pretože som o nej vopred vedel, no na druhú stranu aj náhly smäd.
"Kráčať hádam takto môžeme?" Ozval som sa po dlhých hodinách zarputilého mlčania a nosom naznačil smer. Kedysi dávno som tu bol a spomínal na potok či rieku, ktorá tu neďaleko južnách hraníc tieklaz. Len či tam stále je nejaký prameň? Napadlo mi, kým sme sa vydali lesíkom.
Do nosa sa mi však dostal pach Roweny. Stále si tu? Zamyslel som sa, no pri pohľade na hnedú mi zároveň došlo, že hýbať sa teraz kamsi inam, než za záujmami nás oboch, je nemožné. A preto som len zavyl zdĺhavejšie dcére na pozdrav, kým sme sa vydali trochu iným smerom. Máš spoločnosť, nebudem ťa rušiť, pomyslel som si len, kým sa zmenil smer vetra a prítomnosť čiernohnedej vlčice tým pádom zmizla.

//Ronherská skala

Našťastie sa vlci kdesi hlbšie v lese medzi stromami neuráčili sem napochodovať. Aspoň pre zatiaľ, napadlo mi, kým som bol ešte zahĺbený v myšlienkach a s pohľadom upretým priamo pred seba, kamsi medzi vŕby. Prišlo aj výrazné oteplenie proti uplynulým dňom mrazu, a tak som mohol akurát tak pozorovať, ako skĺza sneh po dlhých, tenkých konároch vôkol. Nešlo mi ani len sa pohnúť a vyvarovať sa tak sprške lepivého a mokrého snehu, pretože akonáhle som chcel uskočiť od stromu, pri ktorom sme stáli, neviditeľná sila ma úpripútala k vlčici a ja som sa bezmocne zviezol do tej čľapkanice podo mnou. Zmohol som sa len na nevrlé zavrčanie a otrasenie si srsti od nalepených vločiek.
Vlčica odmietala, že by za toto mohla ona. Takže som si len povzdychol a viac pohľadov jej nevenoval, len sa frustrovane snažil spraviť krok od nej, ktorý sa nedal vôbec urobiť.

//ospravedlňujem sa, ak nereagujem 2 dni, kopaj ma na discorde prosím

Rozbehli sa ušatí rýchlobežci, rozbehli sme sa aj my dvaja. Vlčicu som videl periférne len ako fľak hnedej. Osud či akási mágia nám však nepriala, nakoľko ani jeden z nás nebol v love úspešný. Hlad sa už seriózne začal hlásiť o slovo a moja nálada tak mala tendenciu klesať k bodu mrazu. Nestačí, že sa tu poneviera so mnou nemý duch, posťažoval som si pre seba, keď som škrípajúc zubami vyprevádzal očami starú aj s jej mladými, ktorí sa k nej pripojili, akonáhle zdrhli hnedej.
A čo horšie, nejaká sila ma začala ťahať smerom k vlčici, bránil som sa a ona zrejme tiež, no menej, nakoľko do mňa narazila a vybila mi čiastočne dych. "To ty?" Zamračil som sa na ňu s otázkou, hoci som sa zaprisahal, že na ňu hovoriť nebudem. Pokúsil som sa vstať a otriasť si kožuch, žew sa rozbehnem stopovať si jedlo... no nešlo to. Moje plece bolo len pár centimetrov od modrookej a nemohol som sa hnúť. Boli to ako neviditeľné putá. A čo teraz? Zo všetkých tulákov ma niečo pripúta k nej? Vzhľadom na ozvenu hlasou v lesíku som sa moc nechcel zdržiavať. Dotyční boli pomerne hluční a ich pach sa miesil so zvláštne príjemným... a najmä veľmi dobre známym. Rowena, si stále tu? Poobzeral som sa, no čiernohnedú dcéru som nevidel, mohol som len z diaľky načúvať spleti hlasov.

Vlčica ma nasledovala pod strom a nejako sme si so slovami aj bez nich vysvetlili, na čom vlastne sme. Ona nehovorí, ja nebudem nič hovoriť a lámať si jazyk. A premýšľať môže vždy jeden aj potichu, nemusí to byť nahlas, podotkol som si pre seba a chvíľu si prezeral okolie i modrookú vlčicu, kým mi um prišiel na hlad. Ten sa ozval v podobe kŕču v prázdnom žalúdku. Odpustil som si ston z nepohodlia a skúsil zavetriť.
Hnedá bol však rýchlejšia, hneď si všimla hopkať v snehu malú rodinku zajacov. Akési príliš skoré prírastky, tí zajaci fakt nevedia robiť nič iné len skákať a skákať po sebe, pomyslel som si, keď som trošku prefíkanejšie vyšiel popod konáre z druhej strany stromu tam, kde rodinka mierila. Vlčica nebola veľmi nenápadná, snažila sa chytiť mladé. Veľkorysé, no ak skapú neskôr dobre pre nás, došlo mi, kým som počkal, až mi matka zajačica vbehne k pazúrom. Zvrtla sa tryskom preč, no ja som na to čakal, pomohol si vetvou stromu, do ktorej sa dospelá zajačica zaplietla a ja som jej tak mohol ísť prehryznúť krk...

//Mag. palouk

Pohyb mi celkom prospieval, zvlášť mizol postupne pocit, že som ako z neohybného kusu šutru, pretože od studeného vetra na pláži pri mori mi stuhla šija aj mnohé iné svaly. Popri pobreží som teda zvolil rýchlejší postup a čoskoro vďaka sluchu postrehol, že nepočujem laby hnedej vlčice, ako by dopadali do snehu. A ako by aj áno, keď zaostávala.
O tom som sa sám presvedčil, keď som zastavil asi sto metrov od prvých stromov s tenučkými konármi, ktoré boli dokonale prikryté snehovou perinou. Moje oči v zimnej krajine nemuseli dlho hľadať, zbadal som hnedú, ktorá mi až príšerne moc pripomínala známeho. Nič nprehovorila, tlamu mala pevne zatvorenú. No keď sa priblížila, dalo sa jej na tvári vyčítať isté napätie. "Čo ti je, máš snáď zápchu, že sa tak tváriš? Fakt sa nebudem rozprávať sám so sebou a nemou, tak neočakávaj nejaké monológy," dodal som ešte, pretočil oči a krokom sa pobral k lesu. Boli tu staršie nezaviate stopy, ktoré ma veľmi netrápili. Známe pachy som sa pokúsil ignorovať. Ešte by ma tak náhodou našla a konfrontovala, že s kým sa to poflakujem krajinou. Jjej matka ani neviem kam šla, zamyslel som sa v krátkosti nad možnou situáciou, že by som tu našiel Rowenu - alebo ona mňa.
Nnehľadal som najviac sympaticklý strom, proste som preliezol pod jeden. Jjeho ohnuté a snehom pokryté konáre tvorili nado mnou kupolu a aj skvelé závetrie - takže som sa nemusel hrabať ani niekam hlbšie do lesa.

//Prímorské pláne

Mohol som popri chôdzi akurát tak dumať nad tým, prečo ma hnedobéžová nasleduje. Videla snáď na mne niečo? Nemohol som sa jej však ani len spýtať, keďže ako mi sama kývnutím svojej hlavy potvrdila - bola nemá. Možno nemá jazyk. Za život somsa veru s takto hendikepovaným vlkom nestretol, a to som si myslel, že už som za pobyt v tejto magickej krajine zažil všetko.
Ponáhľal som sa smerom viac na juh, no pochod po pláňach, kde do nás narážal silný vietor prúdiaci od mora, nebol veľmi dobrou voľbou. Rozhodne nebolo vhodné počasie na prechádzky, a tak akonáhle to bolo možné, zrýchlil som aspoň do vytrvalého poklusu, pri ktorom sa zahrejú svaly a my sa presunieme rýchlejšie. Myslel som už na stromy s dlhočiznými, tenučkými konármi, ktoré tvorili samostatné stromové previsy. Lesík bol neďaleko, teda čochvíľu sme sa mohli skryť do závetria.

//Vŕbový lesík

//Mušličková pláž

Vrátil som sa o kúsok vyššie na návršie, ktoré delilo pláž od zvyšku sveta na východ a pokračoval po hranici pláže. Nedalo sa ani premýšľať v množnom čísle. Tak nejak som s vlčicou nepočítal, že so mnou vôbec napreduje. Už to, že bola nemá, boli sme si cudzí a len tak ma n asleduje - bolo prapodivné. Nezdá sa, že by tam boli nejaké zlé úmysly, ale čo to bzučanie tam v údolí poblúznilo mozog?
Tiež som mal predtým nejaké nutkanie ísť k tejto modrookej - pretože oči na nej boli asi najzaujímavejšie - no nejak som nemal potrebu s ňou cestovať, proste sa ma držala. Na druhú stranu to zas nebolo ani tak zvláštne, jej správamie sa, pretože som pred rokmi často stretával na cestách neznámych tulákov, ktorí sa pripojili a chvíľu putovali so mnou. Vlčica mi takýchto pripomenula, takže som jej venoval len letmý úsmev, keď xrovnala náhodou krok na moju úroveň.
Prechádzka by to bola inak príjemná, po rovinatej pláni. Laby sa nám zabárali do snehu, a to bol asi jediný zvuk v okolí, okrem šumenia mora.

//Magický p.

//+ 1 kryštáľ pre oboch, za plynulú a dlhodobú hru :) ...a za rozvíjanie príbehu

Zotrvali sme aj naďalej v absolútnej tichosti. Chvíľu som stál na mieste, na časti pláže, kde sa strácali snehové záveje a objavil sa aj nejaký piesok. Zadíval som sa na ňu pri mojej otázke, na čo mi len prikývla. Celkom prekvapene som zažmurkal a napokon len kývol, že rozumiem. Aká náhoda, že tá domnienka bola správna... Takže načo tu s ňou som? Zamyslel som sa a len si odfrkol, na čo som sa rozišiel po pláži.
Skutočne tu bolo o čosi lepšie, než v údolí, ktoré bolo ako lievik pre vietor. Zhlboka som dýchal morský vzduch a po chvíli začal preskúmavať pláž. V piesku sa čosi zrazu zalesklo, po pár prejdených metroch. Rozhodol som sa ustúpiť pár krokov iným smerom, pretože pôvodca toho ligotu zostával skrytý, a tak mi napadlo, že možno z iného uhlu to uvidím. A predsa!
V piesku sa pod rannými lúčmi slnka leskla zvláštna mušľa. Atypicky sfarbená, nevidel som za život snáĎ ešte takú - no prechádzky po pláži na mori som nemal vlastne za celý život nejako v programe. Kývol som nosom na mušľu, s pohľadom upretým na nemú. "Vezmi si ju, je to len mušľa," riekol som, no kým som sa obrátil naspäť, vodné vlny si ju najskôr vzali do mora. "Pomalým šťastie nepraje, hm," zahundral som len a privrel oči, pretože sa mi do tela oprel studený vietor, ktorý, ako sa javilo, nemienil prestať. "Na juhu za údolím je les, stromy tam poskytujú dobré závetrie...ideme?" Nadhodil som vlčici a bez ďalších slov sa pobral po pláži na juh.

//Prímorské pláne (//pláne, magický palouk a vrbák?)