Gallirea - Příspěvky uživatele

Nápad na hľadanie nového úkrytu sa im obom evidentne veľmi zapáčil a to tak, že Rowena aj zabudla na únavu a divné stvorenie, po ktorom mali obaja smrť v očiach. Rozbehla sa totiž priamo lesom hneď po tom, čo vyrušila sysľa v nore s poznámkou, že tam úkryt teda asi nebude. No šikovná, vzdychol som si len a sotva po nej stihol šteknúť, keď sa začala rútiť zas z kopca. "Rowena!" Ozval som sa len, Alastora si prehodil do tlamy a rozbehol sa za malou čiernou, ktorá si hopkala lesom za dlhým, zvučným vytím.
No to sa mi snáď zdá, kto že sa ukázal? Pomyslel som si a nemať vzpínajúce sa vĺča v zuboch, aj by som sa spokojne usmial.
Napokon sme sa totiž aj zosúladili s jeho sestrou, ktorá si našla kamenistú cestičku priamo za čiernobielym vlkom, ktorý bol proti krpcom ba i mne celkom solídne veľký. Napapkaná alfa, uškrnul som sa pre seba a z diaľky mu mával chvostom. Rowena bola nadšená z jeho vytia a presvedčená, že to chce za všetko na svete vedieť. "Až budeš staršia, pôjde ti vyť samé," riekol som jej len s prosebným pohľadom, že by si mohla sadnúť, vydýchať sa a potom nech skáče aj zo stromu na strom, bolo mi to jedno.
Pustil som jej akčného brata na zem vypľúvajúc trs srsti, pretože to vĺča sa hmýrilo viac ako ryba na suchu a zdvihol pohľad na Arcanusa.
"No ahoj," pozdravil som pomerne veselo s náznakom rozpakov, pretože som sa ocitol v divnej situácii, kedy som nevedel, či mu partnerka tú novinu oznámila alebo nie. No bol som presvedčený, že o všetkom vie, takže sa mi podarilo zachovať pokojný výraz, len čo som občas strihol ušami k mladým, čo asi robia a kde sú. To už mi len chýba behať po celých horách, pomyslel som si. Sledoval som však malú čiernohnedú guľu, ktorá sa spokojne predstavila a fascinovane sa na alfu Asgaaru dívala. "Rowena ma už predbehla, toto druhé je jej brat Alastor," podotkol som smerom k priateľovi, no očakával som, že mladí sa s ním budú aj tak chcieť zoznámiť po svojom. "Mládež to je strýko Arcanus, alfa Asgaarskej svorky," riekol som im dôležitým hlasom a po oboch mrkol, či rozumejú.

//Príď do Ragaru pls

Že to bude teda šedé a dúfam, že supercool...

Po pravde nebyť dávno a ešte dávnejšie dospelým vlkom, to stvorenie, ktoré zmizlo ako rosol a vyparilo sa v podobe prachu by ma asi vydesilo k smrti. Ale satančatá sú odvážne! Majú našťastie aj city, teda zatiaľ, ale nezrutili sa mi tu do dvoch nariekajucich guli, no nie je to úspech? Pomyslel som si mierne sarkasticky a upokojil mladých s vykulenymi očami.
Alastor sa stihol skôr ako ja pýtať, ako na tom vlastne jeho sestra je. Spokojne som si vydýchol, keď potvrdila, že už sa ma dobre. Na to však prišiel protest. "Sme uprostred borovicového lesa, nie je tu moc dobrý ukryt a ten oheň, hoci ti pomohol, patrí práve Smrti. S nou sa ešte nechceš stretnúť, je desivá," podotkol som s náznakom humoru, no zároveň môj pohľad malej naznačil, že nemá sa ani pokúšať so mnou vyjednávať, bolo by to zbytočné.
"Alfa zariadila ukryt vo vysokohorskom sedle, do ktorého vás asi ani nedostanem a je v ňom vlhko," začal som si viac menej sám pre seba a napokon sa narovnal, kým sa súrodenci dohodli, že sa najprv povezie Alastor. "Co keby sme si zahrali hru? Našou úlohou bude nájsť novú jaskyňu alebo noru, ktorá bude len pre nás, lebo sme výnimočná rodinka!" Zahlásil som veselým hlasom, aby som mláďatá trochu motivoval. Kráčal som však veľmi pomaly, aby Rowenna stihala. "Rowenka až budeš cítiť únavu, ozvi sa, vystriedate sa," podotkol som ešte, kým som podliezal konár borovice, ktorý možno mladého pocuchal ihlicami v srsti.

Postupne sa do nepríjemne chladnej noci zobudil aj Alastor. Áno, síce sme spali niekoľko hodín, no vedel som, že kým by sa nám podaril výstup do toho prekliateho a nanič umiestneného úkrytu, spali by možno ešte zo dva krát. A kychali by obaja, pomyslel som si a len malého posteklil nosom na líci, nech sa trochu upokojí.
Horšie to bolo s jeho sestrou, ktorá sa chulila pod mojou srsťou a našťastie sa prestala toľko triasť. Prečo ja musím mať tieto problémy... Asi fakt budem musieť k jednému z tých pekelných súrodencov, ktorý že to ovláda živelné magie? Ale to je teraz jedno, prekliate hory aj Falion, hromžil som v duchu a veril, že mojej alfe sa prinajmenšom ozvala stikutka.
Rowena mi len posepla, že je mokrá od vody. "Ja viem maličká, už sa sušíš," ubezpečil som ju a snažil sa maximálne ovládať.
Ak by totiz nemala srsť mokru, v pohode by obaja vydržali, pretože napriek nízkemu veku zdedili hrubú podsadu po oboch rodičoch. Ta však nikoho nechráni pred zemetrasením, pretože krstko po oslovení dcéry sa začala chviet zem. Ostrazito som zdvihol hlavu a zakryl vlcata z dohľadu. Lavíny aj mimo sneh? Možno je to len niekde v dialke, napadlo mi a chlacholivo som sa na vlcata usmial.
Netrvalo však dlho a kde sa vzal, tu sa vzal zvláštny strom. Pred okamihom ešte obyčajný dub. No teraz však magický a vyliezol z neho tvor, ktorý bol odpusidvy už len tým, že bol cely proti prírode, zložený z niekoľkých zvierat a s dvomi hlavami. Zneistel som ako mam toto tým mladým vôbec vysvetliť a sledoval som len ticho hádku dvoch muflonich hláv. "Aj toto je forma magie, mládež, len neznámej," riekol som potichu, kým odrazu jedna hlava naplula vedľa Roweny! Stiahol som uši a vyceril chrup na tú ohavu, ktorá diskutovala o našom pomalom rozmnozovani sa. "Posolstvo si nechajte na inokedy," odfrkol som si, no zároveň stihlchol a stuhol do absolútnej nehybnosti, dokonca som ani nežmurkol, keď sa zjevil zelený oheň, ktorý tu po odchode havede zostal. Rowena bola suchá, to super, no oheň bol znamením, ktorému som z nás troch rozumel len ja. (//keď matka zapreda dušu za to, aby im Smrť robila kmotru :D)
Naklonil som sa k ich hlavam, kým sa schovávali pod mojim chvostom na zemi. "Musíme ísť, môžte obaja na chrbát, no budete musieť ísť neskôr po svojich," riekol som im zároveň s upozornením a počkal, kým si vylezu niekde na kohútik. Nemal som síce dôvod sa kamsi presúvať, pretože už sme boli doma, no nebolo to tu bezpečné. Radšej obetujem energiu a vytvorím im lepšie útočisko mágiou.

//Rowenka úspešne bohatne a do úkrytu jej letí 7 opalov :)

Upadli sme všetci traja do hlbokého spánku, teda aspoň to som si myslel. Samozrejme mi nešlo hneď zaspať, pretože sa malá cítila nekomfortne a unavene. Keď vyhlásila, že jej je zima, bol som rád, že necestovala na chrbte, pretože by ju o to viac ofukol ľadový vietor. Ako ja neznášam toto miesto pre život, teda s rodinou, napadlo mi krátko po tom, čo som sa po niekoľkých hodinách zobudil.
Zobudili má totiž tlmené zvuky.

Opatrne som otvoril zelené zraky a skontroloval vlcata pri mne. Alastor pomerne tuho spal, no div, že som nevyskocil na nohy, keď som sa lepšie prizrel Rowene. V srsti mala slabú namrazu a to ona vydala zo seba tie zvuky, ktoré upútali moju pozornosť. Šťastie za lepší sluch, napadlo mi, no presunul som krk tak k nej, že je chvíľu trcala na svet len tvar. Nemohla jej byť taká zima. "Keby som ťa niesol, skôr by ťa prefúklo a omnoho viac," šepol som jej potichu a začal som jej jazykom uhladzat srsť na studených labkach, ktoré som jej nosom presunul medzi moje predné, aby si ich zohriala v srsti. Cítil som sa pomerne sviežo a oddychnuto a aj mi napadlo, ako zakročiť s mágiou, no chcel som počkať na malú slečnu, ako sa vôbec cíti. Pod telom mala mäkký mach, ktorý bol suchý a izoloval od chladu pri zemi.
Zbavil som ju námrazy a kožušok jej začal pomaličky schnúť, pretože spolu s jej bratom sme v tom rodinnom klbku vyprodukovali celkom teplo. Bude to stačiť?