Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Moja nálada zvládla za tých pár sekúnd zvuku, čo sa mi dostal do uší, padnúť takmer na bod mrazu. Nebyť na podobné (//shitlifehappens) udalosti zvyknutý, asi by som stál ako omráčený na mieste a neodhodlal sa začal pomerne rýchly zostup do údolia, v ktorom sa asi už nedal strácať čas. Že ja vás hodím do potoka, ak sa len bijete o nejakú prkotinu, myslel som si už vo svojom nešťastno podráždenom móde, kým som zbehol kamenistú cestičku.
Beztak som musel spomaliť a trochu sa sústrediť aj na pach. Toto rozhodne nebolo územie plné bahna, v ktorom by dvaja malí súrodenci zanechávali odtlačky labiniek. Ílovitá pôda všade vôkol bola popraskaná a vysušená, slnko sa snažilo dosť piecť. A keďže som sa nachádzal v celkom korýtku, zanadával som si, pretože moje najviac neobľúbené ročné obdobie, je tu.
V hlave som však mal len hlas syna, pretože sa niečo dialo. A moje pesimistické úvahy sa asi naplnili.
Zrýchlil som a čoskoro mal na dohľad dve guličky, pričom tmavšia ležala. Rowena?! Zhrozenie som nedával moc najavo, mračil som sa s vážnou tvárou a ledva vedľa nich zastavil, udýchaný. Akoby nestačilo, musel som najprv zdolať svoj kašeľ, aby som sa mohol vôbec pozrieť na malú, čo jej je. Priblížil som sa vetriac krv, ktorá jej vytiekla z tlamky. "Vysvetlíš mi hneď a jasne, čo sa stalo?" Prehovoril som na syna pomerne vážnym a nahnevaným hlasom, hoci som skoro šepkal. Oči som neodtrhol od Roweny. Dýchala, umyl som jej krv na tlame a vyčkával, či sa objaví ďalšia krv, ktorá však neprichádzala. Uvoľnil som sa a trochu a mohol to vidieť aj ten malý, na ktorého som potom obrátil zelené zraky.

Rozhodol som sa onedlho nasledovať stopu tých dvoch, pretože som mal v hlave všelijaké tie pesimistické a negatívne predtuchy. Jeden nikdy nevie, napadlo mi, keď som opustil svoje stanovisko a zavyl najmä Arcanusovi, že idem za nimi do toho údolia, či kam to dole z kopca bežali.
V lese sa ozvalo vytie, pri ktorom sa mi automaticky radostne zhupol chvost zo strany na stranu, no zdalo sa, že si išla sivá vlčica len odpočinúť. Lennie som stále nepočul a ani necítil. Kedy sa zase vrátime domov, napadlo mi, kým som zdolával celkom obratným skokom padnutý kmeň stromu. Zvykol som si za tie roky a návštevy na občasné prepadliny, vyvýšenín ako zadarmo, kamene? To ste mali šťastie, ak ste zakopli len šesťkrát. A predsa skvelé moiesto na život... ktorý tu dlhé roky je, napadlo mi mierne smutne, kým som zišiel na okraj údolia, ktorým sa začal ozývať úpenlivý krik. Nebyť ozveny, asi by sa mi to do uší nedostalo.

//Ellisino údolie

//Snáď onedlho zachráni situáciu Savo ':D

//Když je kmotra Smrt, tak za ní musí chodit...

Boli mi podávané otázky Čo je to? hádam tak dvakrát po sebe určite. Ale na čo sa pýtal? Pozrel som sa na malého vlka, či sa na niečo nedíva, no on tie zlatavé kukadlá upieral na mňa, dobre že mu nevypadli a neodkotúľali sa bokom. "Ale čo čo je? Nerozumiem, mágia je mágia, ty si nemohol cítiť nič, nepoužil som ju na teba, je to zlá mágia," zavrtel som nechápavo hlavou a frustrovane si povzdychol. Chcel by som na nich niekedy vlastniť mágiu myšlienok, toto je za trest, pomyslel som si, kým som si vyvalil pupok na kameň.
"Áno, tu býva Arcanus s partnerkou a celá ich asgaarská svorka, ty patríš do ragarskej," vysvetlil som mu opätovane a len pohodil chvostom, keď sa pýtal na zvyšok rodiny. Niekde v lese už budú a pochybujem, že bude od svojho brata chcieť byť dlho ďaleko, napadlo mi, kým sa hvozdom začalo rozliehať praskanie vetví, jačanie od bolesti a iné zvuky, ako keď sa nejaké vĺča rúti dole kopcom. Zasmial som sa a žmurkol na Alastora, pretože k jeho otázkam šla odpoveď osobne.
Prvá slová od Siriusa, ktorý sa dovalil z krovia, boli o tom, že mu matka dala ranu. "Mágia elektriny, dávaj si veľmi dobrý pozor, čím mamku naštveš," odvetil som pomerne ľahostajne, no nevidel som na ňom ani jazvy a ani roztrhanú kožu ako som mal ja, keď to prehnala Smrť a vlastne aj Lennie so spomínaným magickým zásahom. "Bol si drzý? Evidetne áno, nesťažuj si," poradil som mu, lenže na to sa tu zjavila aj ich sestra.
Už som neležal, ale zoskočil zo skaly a díval sa na všetkých troch, pričom moje oči skĺzli aj na čiernosivohnedú vlčicu, ktorá sa za ňou elegantne dopravila tiež. Zvítala sa s Alastorom a potešene som vydýchol, keď sa ku mne pritúlila, na čo som jej nechal na líci slabý "bozk", pretože už sa odťahovala s vysvetlením príčiny synovho rozhorčenia.
Vyhľadal som Siriusa a zostal šokovane zízať. Keď nie sú na chlp rovnakí, tak... tak... Už ani jeden nevedel, ktorý je ktorý, no temperamentnejšia guľa musel byť Sirius. Zato Rowena ich vyzvala k hre po zvítaní sa so mnou a utekala kamsi do lesa. Arcanus mladá beží... niekam, spať alebo hrať sa, vy tu máte tú mágiu, čo počujete kde je kto, skontroluj ju...
Nie že by to môj kamarát teda bol počul. Dokonca aj Lennie sa rozhodla, že mi tých dvoch nechá na krku a ide loviť. Sotva som vyštekol a malý Sirius? šprintoval za ňou. "Aj od otca dostaneš ránu, keď budeš toto robiť!" Zavyl som za ním mierne podráždene a brblal si svoje popod nos.
Radšej som sa presunul k bobrej samici, ktorú som od brucha načal a len si vybral niečo, čo mi voňalo najviac, čo som si mohol žuť a zbavilo by ma to nervov na tie malé chlpaté gule.
"Buď choď za Rowenkou sa hrať do údolia, je tu kus od lesa, patrí svorke, alebo zostaň, ale nesmiete ísť mimo asgaarské územia," riekol som zostávajúcemu vĺčaťu a trpezlivo ho pozoroval, ako sa rozhodne a či mi vysvetlí nejako lepšie tú jeho záhadu.

//Bobrí ostrov (cez rieku Mahtae)

Malý vlk ešte nebol veľmi výrečný, čo som v duchu maximálne ocenil. Nežral mi zatiaľ nervy ani trpezlivosť, dokonca poslušne počkal, hm, aj by som si povedal, že sa pochválim matke, aké máme schopné dieťa, no potom sa pozriem na jeho brata... A už nič. Povzdychol som si a po prebratí sa zasmial, keď som zbadal roztrhanú kožu v oblasti koreňa chvosta bobra, ktorý sa očividne vĺča snažilo dať urputne dole. Jeho však zaujímalo, či som ich zabil machovou mágiou, na čo som rázne zavrtel hlavou, kým som sa dvihol. "To je mágia zeme - živel zeme," opravil som ho. "Toto bola jedna mocná mágia od Smrti, ale je to zákerná moc," šepol som ešte k mladému, kým som sa ponaťahoval a chystal sa k odchodu.
Za nami sa ozvalo praskanie vetvičiek, automaticky som sa naježil, no keď som zistil, že to bola zrejme len nejaká vlčica, oddýchol som si. Beztak som dotyčnú pozoroval až kým neodišla, pretože mala pokazenú farbu. Očividne niečo požrala, z čoho sa mení, vyzerá to dosť odpudivo a divne, zhodnotil som a venoval pozornosť synovi, ktorý vševediaco obchádzal ohlodaného bobra a toho, ktorý bol ešte celkom celý. Chcel po mne vziať bobrí chvost. "Vezmeme celého bobra," dodal som a premýšľal, ako mám sakra preniesť vĺča aj bobra skrz hrádzu bez toho, aby sa na mňa rodina nebohej bobrice nevrhla.
Napokon som preniesol najprv bobricu a potom vĺča, takže sme čochvíľa skočili do krovia hustého Asgaaru. Udreli ma do nosa najrôznejšie pachy a po chvíľkovej analýze som zostal prekvapený, že Lennie so zvyškom sú už tu. "Zavetri, je tu cítiť množstvo púachov, výrazne a to na hranici, tak zistíš, že si vliezol na územie svorky. Totiž vlčích svoriek máme na Gallirei viac, toto je Asgaarská a strýko Arcanus je tu alfa," rozhovoril som sa trošku a pohľadom zastavil vĺča, aby zostalo pri prvom zoskupení skál v lese a neliezol hlbšie. Hoci ja by som mohol, ale zrejme tu majú pestrú zmes návštev, odfrkol som si a prisunul bobricu, ktorej mladý chcel sundať chvost. Načal som mu tú zadnú časť zubami a prehryzol silné väzy, hoci mi z toho brnelo v čeľusti. Nemalo to vôbec dobrú chuť, preto som sa mračil a napokon si máličký kúsok z tela bobra odtrhol. Zavyl som, aby som dal Arcovi a rodinke vedieť, že ich čakáme. Následne som si oblizol ňufák od krvi a neriešil to, že vĺča je jak strašiak, len čo som mu očistil tročku tvár a krk s hrudníkom. Trpezlivo som sa posadil na jednu xo skál, ktorú začalo vyhrievať slnko, a díval sa do lesa.

//Sedia s mŕtvym bobrom na západnej hranici, blízko ostrova bobrov, zavyté na oznámenie, nechcem sa seknúť s 5+ vlkmi pls :) Tak nejako si rozdeľme hry alebo čo.

Ako som aj očakával, zabralo to a hlad donútil Alastora trochu rozmýšľať a prestať hysterčiť. Nemalo ani zmysel to nejako komentovať, pretože vĺča aj tak začali zaujímať naši mokrí stavitelia, ktorí teda túto noc mali asi dovolenku, keďže sme ich našli bokom od ostatných.
Asi si zaslúži pochvalu, alebo tak, zostal čučať potichu, napadlo mi po použití mágie a usmrtení potravy. Bolo to možno z pohľadu mladého rýchle a ultra super, no vyčerpalo ma to natoľko, že som sa zrazu necítil ani len na presun skrz rieku do hvozdu oproti. Zívol som si sledujúc vĺča, ktoré si spokojne trhalo pásiky mäsa, dokonca to nos ponorilo aj kamsi pod rebrá zvieraťa. "Vnútornosti vo svorke majú potom alfy, je to najvýživnejšia časť, hoci ti tak nechutí," podotkol som len aby sa nepovedalo a odtrhol si zadné stehno. Možno to bolo brutálne, no patrilo to k životu, beztak bolo zviera po smrti a my dvaja celý zabrblaní od krvi.
Alastor im zatiaľ skúmal chvosty. Aj pohľadom a následne zubami, ja som mal v sebe už niekoľko súst mäsa, na čo som začal s druhou polovicou tela na torze. Hlad som mal taktiež pomerne veľký. "Chvost je pre nich kormidlo pri plávaní, pomáha im držať smer v prudkej rieke, taktiež ním vedia plesknúť o vodu a varovať ostatných, že ús tu hladní vlci," odpovedal som mu na otázku po prehltnutí a následne som pokračoval s ďalším sústom. "Ja som ich ochromil mágiou, takže nestihli nikoho varovať. Jedz koľko vládzeš," dodal som na záver a pokračoval s vlastnou hostinou, na čo som sa šiel s pohľadom upreným na syna napiť k rieke a hrádzi, kde sa tvorili plyutké zátočiny. S príchodom rána bobry zaliezli.
Vrátil som sa nazad ku koristi, z ktorej som pokračoval na chrbte a následne sa len mlsne olizujúc som si ľahol pod vŕbu do trávy a počkakl, kým s apridá vĺča. aK nie je unavený, môžem to vzdať s pokusom o spánok, zívol som si a zložil hlavu medzi rpedné.

Plné brucho ma však zmohlo, takže som naozaj neudržal oči otvorené a pospal si niekoľko desiatok minút. Bbol to fajn pocit, byť najedený a vyspatý. Rozospato som skontroloval okolie, pár ráz si zívol a šiel sa postaviť, nech môže cesta pokračovať.

//Asgaar (cez rieku)

Istý čas som nerobil doslova nič, teda po tom, čo som sa zatúlal až do Armanských hôr. I to bola nejako dlhá a nepohodlná cesta, žeby ma to prestáva baviť to lobzovanie, hm, pomyslel som si a rozhliadol sa po svojom aktuálnom stanovišti. ílovitá pôda, nejaké tie stromy a pomedzi ne sotva dobrý výhľad na Rragarské pohorie, ktoré som prednedávnom opustil. Iný dôvod ako ten, že som mal pohoria plné zuby, by môj náhly odchod asi nezapríčinil. Išiel som proste dlho lesom do hôr, aby som v konečnom dôsledku zízal na tie zasnežené hory. Ideálne miesto pre život, počujete vážení? íl čo sa vám bude s kameňmi lepiť na labky a následne bude škriabať medzi prstami, desať horských sediel, na ktoré sa musíte vydriapať, aby ste sa vedeli zložiť pod vlhkým previsom, keď chcete spať suchí, paráda! Idylka ako vyšitá! Ironických myšlienok som mal v hlave tak zo tri tucty a premýšľal som, či by naozaj ten Ageron nebol lepší? I keď toto bola asi téma, ktorú som mal načať v spoločnosti nášho okrídleného Alfa - ňumáka, ktorý by sa vedel vyjadriť viac. Isteže by nesúhlasil a prehováral ma, no ja som bol presvedčený, že bez rozdielu na jeho názor, raz si urobím aj tak po svojom. Imobilný je, nepresúva sa, používa len tie jeho hlúpe krídla... Isto nevie ani len chodiť po svojich, napadlo mi ešte v rámci ohováračiek hnedého, okrídleneho alfy Ragaru. I keď som mu nemusel zazlievať všetko, mal som v sebe asi príliš veľa negatívnej energie alebo čo, že som sa na protest vyvali na tie kamene na zemi na chrbát a sledoval pre zmenu okatú sovu, ktorá zaujato kempila v korune nado mnou a tiež niečo pozorovala. Istotne nie Ragar.

//líná = lenivá
vzpomínáš / vzpomínky = Spomínaš, spomienky

Spomienkovo vzpomínkovo ocení viacero ľudí určite ako čítam, ale za pekný, dlhý post ti pribudnú v úkryte 2 kryštále

//Trošku viac "možná" ako by bolo okej na čítanie , no Rowena si polepšila o 5 ametystov.

Trošku som sa zasekol a zostal zarazene na syna zízať, keĎ mi položil divnú otázku. Jasné už aj, rozdelia si ťa na šesťdesiatpäť častí, ktoré ochutia po svojom, odpovedal som mu v duchu ironicky, no bolo to úsmevné, akú jednoduchú myseľ tie mláďatá mali. Rázne som preto zavrtel hlavou a venoval mu pomerne seriózny a presvedčivý pohľad. "Oni to drevo nežerú, stavajú skrz rieku most," vysvetlil som mu to jednoducho. "Plus drevo je ich potrava, nechutí im mäso a nás sa boja," dopovedal som a zároveň sa mlsne oblizol, pretože aj mne začal vyhrávať žalúdok svoju hladovú pieseň.
Aspoň som teda dúfal, že jeho hlad premôže obavy pretože som videl, že sa mu zrýchlil dych, hoci uslzené oči som nemal šancu v tme vidieť. Bola pravda, že ostrov vyzeral dosť strašidelne, keďže hlodavcovití robotníci začali v noci najviac makať. Počul som prehĺtanie na sucho, na čo mi zdelil, že asi nebude vedieť niečo zjesť. Jjemne som mu jazykom zotrel slané slzy z tváre a povzbudivo ho šťuchol. "Dostaneme nejaký lenivý pár, ktorý im nepomáha stavať, urýchlim to pomocou mágie, dobre?" Ozval som sa nadšeným hlasom, pretože vidina lovu a dobrého žrádla sa mi začala až moc pozdávať. Plus by to mohlo Alastora trochu motivovať. Naozaj nemôžeš byť slabota, v horách neprežiješ, zachmúril som sa a popohnal malého k pohybu, zakrádali sme sa popod vŕby, ktoré nás šteklili a zároveň schovávali so svojimi konármi. Celkom som veril, že by sa tenké konáriky mohli vĺčaťu páčiť, nebyť strašidelných bobrov.
Prikrčil som sa a vetril, šiel som po pachu. Kráčal som smerom k nášmu pôvodnému cieľu, do bezpečného hvozdu, takže sme sa čoskoro ocitli na južnej strane ostrova. Zaznemenal som pohyb a počul ohryz kmeňa pri rieke. Akonáhle som sa dostal dvom bobrom skoro na dosluch, labkou som zastavil syna o hruď a pohľadom mu naznačil, nech zostane stáť. Spôsobiť dvom bobrom stavy halucinácií sprevádzané následnou bolesťou, na ktorú sa zvalili k zemi a stočili do klbiek nebol problém. Vysililo ma to, no nečakal som a zadýchane dvomi skokmi prekonal vzdialenosť, pričom som im nadelil rýchlu smrť, nech sa hneď netrápia. Ich srsť a koža bola pevná, no dalo sa prehrýť k teplej potrave, na čo som sa unavene na syna usmial, hoc mohol vidieť len zelené oči. "Poď si naplniť ten pupík," hlesol som potichu a cítil, že sa mi takmer zatvárajú viečka, kým som mu naporcoval jeho časť.
Odrazu sa však zdvihol vietor a zachytil som slabý náznak vlčice Styx. Zamračil som sa. Nemôže tu byť... je to skôr, ako keby tu prebývala... čo je možné, hm, zostal mi chrobák v hlave, vďaka ktorému som už vopred vedel, že sa sem raz rozhodne vydám a preskúmam to tu do podrobna.

Prijímam stále nových hodnotiteľov, ktorí nekreslia :)) ˇ~vzkaz

A pripomínam, že kto vôbec neodošle svoje dielo, bude pokutovaný aj keby v úkryte nič nemal.

Alastora lámanie dreva samozrejme vydesilo, ak by to bolo možné, tak asdi do biela. Teda podľa toho ako sa mi zavesil o ľavú prednú. "Prasklo drevo, bobry majú silné zuby, ktorými prehryznú kmeň a strom spadne," vysvetlil som mu pokojným hlasom a ľahostajným spôsobom. Mohol by sa trochu upokojiť, keď uvidí, že nič neriešim, ale nemám mu to za zlé, potichu som si vzdychol a zľahka si vymanil labku zo synovho zovretia.
Na to skoro okamžite som bolestivo sykol, pretože to mláďa si zmyslelo ma ťahať zubami za srsť na citlivom bruchu. "T´Ja ti rozumiem, nemusíš to zdôrazňovať po svojom," zaúpel som a venoval mu vážny pohľad, hoci v tej tme naňho žiarili akurát tak zelené oči. Napokon som sa posadil a prisunul si vĺčika medzi predné. "Ten dotyčný nemá rád skoro nikoho a robí zle na územiach svoriek, nechceme ho vidieť,"
zamumlal som mu len do srsti na krku, kde som ho následne olízol a pritúlil si k nemu na moment hlavu, nech vie, že sa mu nič so mnou nestane. Teda od bobrov som ani nič nečakal, vedeli, že som im kedysi celkom zavaril. A čo viac moja partnerka bola antibobrovo založená, takže na nich napľula za posledný rok asi tak stotisíc rozličných nadávok.
"A už nemáš ani hlad, hrdina?" Podpichol som ho a uškrnul sa. Strach zakryje všetko, pomyslel som si a chápavo kývol na jeho požiadavku. "Najprv sa pomstíme bobrom za to, že ťa vydesili, dobre? Ulovím fajnové raňajky, ktoré si dáš v noci," zasmial som sa na odľahčenie a zotrval pri synovi, aby cítil niečiu blízkosť a opadol najväčší strach.