Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Asgaar

Mal som všetkých týchto rodinných záležitostí po krk. Akoby fakt nestačilo, že sa musím ťahať s týmto malým... a kde sú vlastne tí dvaja? Zarazil som sa, no dianie v lese mi pomyslen ie na zvyšok rodiny nejako vytesnilo z hlavy.
Mladý samozrejme musel zarevať, že Lucy smrdí, na čo som ho takmer okamžite stisol zubami tak, aby aj reálne cítil, hoci som sa vyvaroval tomu, aby mu začala tiecť krv. Akonáhle sme sa ocitli nad hvozdom, pustil som opatrne vĺča na zem. "Posledný raz ti vravím, že nesmieš na počkanie urážať každého! Ďalší raz ti to už nepoviem, niekto ti natrhne kožuch alebo urve ucho," riekol som už značne podráždeným hlasom a napokon len vydýchol. "Lucy do rodiny nikoho ďalšieho neprijme, na to je moc egoistická, ale z toho si nič nerob," dodal som o čosi miernejšie. Zostalo mi len dúfať, že keď pôjde vĺča chvíľu do kopca po svojich, že sa trochu unaví. On si však pamätal, že mal ísť plávať, na čo som hodil krátky pohľad na oblohu. "Ráno," odvetil som len a zavetril, pretože sme sa dostali na skalnatejšie miesto, kde sem tam aj zafúkalo. A najmä naskytol sa nám výhľad na krajinu na juhu, ktorá bola ponorená v tme.
Zavetril som a prekvapene zažmurkal. Ale je to možné? Kde si? Pýtal som sa sivočiernej vlčice, ktorá nám tu vedela celkom splynúť s kamením a tmou, preto som sa rozhliadol a mierne pobehol, na čo som aj tak musel zastaviť a čakať. Zaklonil som hlavu a v krátkosti zavyl. "Možno ťa tvoja matka ešte chce a mňa tiež... a príde," riekol som mu o dosť veselším hlasom ako dosiaľ a trpezlivo sa posadil chrbtom ku skalám, dívajúc sa kamsi do nočnej tmy na juhu.

Ako som si aj mohol myslieť, to malé vĺča sa prirútilo nazad. V očiacvh mal akurát tak diabolské iskričky, no pretvaroval sa, že bol za mňa len pozdraviť sestru a všetko je vlastne okej. Prižmúril som oči, keď sa jej predstavoval ako Sirius, pretože mi to celé prišlo divné. Sirius pľuje viac nadávok a večne skuvíňa, že má hlad, premýšľal som, no nechal to zatiaľ tak.
Na dcérinej tvári bolo vidieť, že ju to zasiahlo. Azda sa aj urazila, pretože sa na mňa musela hneď oboriť. Už by ťa toto detinské správanie fakt mohlo prejsť, sa preber a zisti si, ako to reálne v živote chodí, vrčal som si pre seba v duchu. Tvár mi len mierne skamenela, no nemračil som sa, teda aspoň zatiaľ. "A čo iné si chcela počuť? Lož? Alebo mám byť celý život sám, pretože sa na mňa AJ NA VÁS vaša matka vyprdla a zmizla?" Aj z môjho hlasu bolo počuť, že sa dotkla aj mojich citov. Mali sme diametrálne odlišný názor na celú vec a najmä Lucy sa nikdy nevedela preniesť do reality.
Odsekla malému, že jeho sestrou nebude nikdy. "Predstavil som ho ako príbuzného, tak neopomínaj fakt, že zbytočne argumentuješ," požiadal som ju o čosi milším tónom a hodil pohľad na malého, aby láskavo čušal.
Lucy si aj tak zmyslela, že mi musí už aj zaraz ukázať jej partnera, pretože si evidentne niekoho našla. Mal som sto chutí jej odseknúť rovnakým štýlom, akým fungovala ona, že ma to absolútne nezaujíma. Z morálneho hľadiska a rodiny som však zamával chvostom a s miernym úsmevom jej naznačil nech ide. Nasledoval som ju spolu s vĺčaťom.
Takmer mi však padla sánka, pretože sa ukázalo, že jej partner nie je nik iný, ako najstarší syn Arcanusa a Elisy. Hodil som na Arca prekvapený pohľad. "No, tak to gratulujem, až sa mu náhodou niečo stane a nájdeš si iného, nezabudnem ti to vyčítať, dcérka," zahundral som neisto, pretože Lucy naozaj nechápala ničomu, čo sa dialo a ani sa nesnažila mi vidieť do života. Mohol som tu len stáť ako hlúpe pako, ale namiesto toho som im len kývol. "Aj tak ma nechceš vidieť, tak zas pôjdem. Aspoň vieš, že máš nevlastných súrodencov a rodinu, ktorá sa o teba zaujíma, aj keď to nie je zjavne obojstranné," dokončil som skoro šeptom, kývol Arcanusovi a bez varovania zdrapil malého syna do zubov a rozhodol sa ísť po hranici kamsi do kopcov, preč z tejto šaškárne. Hodia sa k sebe, jedna paličatá, druhý ešte viac, obaja egá až do nebies, no krása.

//Vyhlídka

Len som si vzdychol, keď mi počas monológu skočil do reči a rozhodol sa jeho otázku ignorovať. Možno to pochopí, ale čo čakať, nemá ani mesiac či koľko, vzdychol som si a nechal jeho horlivosť tak. Vyjadril však sklamanie nad tým, že je Lennie preč, vlastne, že je stále preč. Prikývol som, hoci môj súhlas nebol práve žiadúci pri správnom usmerňovaní mláďaťa. "Asi jej chýbala voľnosť a chce byť sama," skonštatoval som len okato mrzutým hlasom a s nádejou v očiach sa rozhliadol, no nebolo po nej ani stopy. Ani náznak pachu na hraniciach, na ktorých sme čakali. Čo už. "Ja už tiež pomaly neviem, kto je," zamrmlal som si ešte dovetok potichu.
Zamračil som sa však na syna po jeho prehlásení, že nemám dcéru rád. "To ti zas kto nakecal? To by som nemal rád ani teba, mám rád svoju dcéru, pretože jej sestra z Gallirei dávno odišla a zostala mi tu len ona a tvoj druhý, starší brat," zahundral som tlmene a ukončoval tak konverzáciu s besným mláďaťom.
To besné mláďa si však zmyslelo, že ja som moc pomalý a on musí ísť napred. Zavyl som do lesa, hádam (azda) to zachytil aj Arcanus, ktorému bolo vytie určené. Blíži sa k vám chlpatá pohroma, hoďte to niekam do jamy alebo mu splašte matku, zaúpel som, pretože som bol z mladých značne psychicky vyčerpaný. Chcem tak moc, že by som sa rád prespal?
Na pol ceste za tým malým šašom som však narazil (prekvapivo) práve na Lucy. Objavila sa predo mnou dospelá, najmä konečne dorastená vlčica. Bola drobnejšia ako som si ju pamätal, no svorka jej evidentne prospievala. Bez okolkov (tak nejako podobne ako ja) si sadla a oznámila mi, čo sa dozvedela od druhých. Uškrnul som sa, no zamával jej na privítanie chvostom. Dokonca sa mi možno zalesklo v očiach, pretože som ju po takej dlhej dobe videl nesmierne rád.
"Takisto ťa rád vidím, je to pravda, no tá škeble si skôr našla mňa ako ja ju," pousmial som sa na záver a neutrálne jej potvrdil domnienku. "Ty už by si mohla s niekým vydržať, čo myslíš?" Zhodnotil som zľahka, no nezabŕdal zbytočne na citlivé miesta. Zahľadel som sa však do lesa, pretože odtiaľ prišla len dcéra, nie môj bláznivý syn. "To bláznivé vĺča, čo letelo za vami, je s tebou nanešťastie príbuzné," podotkol som opatrne a nasmeroval pohľad na ňu, sledujúc reakciu.

Môj nasledujúci smer bol niekam vyššie, konkrétne k úpätiu hôr ragarských. Moje nohy síce už mali niekoľko kilometrov za sebou a uvítal by som oddych, no slnečný kotúč mi začal neúprosne pražiť na tmavú srsť, v ktorej som sa skoro až varil. Mám to ja za to, že sa flákam všade možne a nevnímam čas, tak, povzdychol som si a po pachu sa vydal po štrkovej ceste do kopca, hoc s jazykom zveseným takmer po zem. Mnoho výletov už moje kosti značne cítili. Myslím. že asi fakt starnem, hoci by sa to dalo vyriešiť. Má vôbec cenu ísť zas na nejaký ten juh a poprosiť toho Života? Mladosť rozdáva len tak, alebo čím si to tá Elisa zaslúžila? Myšlienkové pochody som musel na chvíľu utlmiť, akonáhle sa mi pošmykla labka a cítil som, že som si mierne zodral mäkký spodok predných, ktorými som sa podoprel zas do kopca.
Menšiu časť cesty tvoril tieň - nanešťastie. Moc som sa v ňom však nezdržiaval, pretože by mohlo opadnúť moje odhodlanie, vďaka ktorému som sa napokon aj dostal na úpätie, kde som hľadal nejaký vodný zdroj. Mocné slnko bolo azda ešte neúprosnejšie, ako v nížinách, takže som sa rozbehol úbočím hľadať tieň, po takmer holých stráňach.
Moja smola, že som si nevšimol dieru zarastenú machom, do ktorej mi najprv zahučala predná, takže som si nabil bradu, následne som sa prekotil a kotúľal. Márne som sa snažil niečoho drapiť, kotúľal som sa odrazom do nejakej malej prepadliny. Medzi borovicami to veru nebolo nič príjemné, takýto zážitok, no napokon ma zastavil abnormálny kmeň, ktorý vydával dutý zvuk...

//impotentné súrodence :DDD (impotentných súrodencov <- správne skloňovanie) ti zarobili 2 kryštále :)

//1 kryštál ti letí do úkrytu :)

//Aspoň niekto tomu jednookému dáva nádej! +2 kryštále

//Za príspevok 2 kryštále plus za malé čakanie + 6 oblázkov :)

Zrejme nemalo žiadny zmysel ho napomínať či čosi iné. Len som si povzdychol a trošku sa zháčil, prečo som tu len s jedným, namiesto troch, no napokon som to prestal riešiť. Ešte že magické prášky majú divnú moc.
Alastor sa však divil, čo je to asi za hlúposť, prikladať uši ku skalám. "Každé územie má svoju mágiu, ktorú však vedia používať len vlci, ktorí do danej svorky patria, aj Ragar má nejakú, no som tam krátko, takže ja sám neviem, opýtaj sa potom mamy," poradil som zvedavému vĺčaťu a prešľapol z nohy na nohu. Už je to nejaký dlhší čas, čo je preč, hádam je všetko v poriadku a táto krajina ju nezapojila zas do čohosi magického... Obrátil som pohľad zelených očí zas na syna, ktorý mi bol dostatočným rozptýlením.
Pôvodne som chcel síce cestovať cez deň, no nakoľko nám teploty vyšli do astronomických výšin, zotrvali sme v chládku hustého hvozdu. V lese stále bola aj moja dcéra, s ktorou už mal môj mladučký syn svoje samostatné plány. Rázne som zavrtel hlavou. "Má horkú hlavu a koná impulzívne. To znamená, že ak ju urazíš, mohla by ti aj ublížiť alebo by ťa proste nemala vôbec rada," vysvetlil som mu pomerne pokojne a ponaťahoval sa, pričom som sa postavil na nohy. "Mali by sme sa vydať do hôr, zvyšok vrátane mamy nás nájde, cez deň bude zas horko. Zastavíme sa pri jazere, voda už nebude studená na kúpanie, čo myslíš?" Navrhol som vĺčaťu, ktoré by malo byť dostatočne sýte z bobra a beztak som mu plánoval chytiť nejakú rybu... alebo čosi. Zostal mi tu však ten menej nenažraný syn, čo bolo rozhodne výhodou.

Shireen

Nemesis

//5 opalov pre teba :)

Akonáhle som začul zo smeru dvojčiat ospravedlnenie sa, prestal som si ich všímať a pozorne natočil uši k Rowene, ktorá sa s príchodom rána zas stala dobre viditeľnou. Snažila sa mi porozprávať o mágii, ktorá zrejme patrila len vlkom tunajšej svorky. Aj Narvinij mal tú svoju, špeciálnu, spomenul som si a prikývol, aby som malú povzbudil v reči.
Vyslovila však aj obavy, čo by bolo, ak by Lennie neprišla. Chlácholivo som sa na malú usmial a oblizol jej čelo. "Ona príde, obaja sme boli veľmi dlho tuláci a príroda ťa naučí," zhrnul som jej to v krátkosti a zaujato počúval jej vysvetlenie mágie. Takže len priložia ucho? Aké jednoduché, keď je v lese samý balvan, zasmial som sa nad tou náhodou a skúsil podísť k najbližšej skale, ku ktorej som položil dvakrát ucho. Potom som smerom k Rowene len zavrtel hlavou. "Nepočujem ani ja, no nie sme členmi ich svorky, vieš, každá svorka má inú špecifickú mágiu daného územia, aj Ragar má," ...by mal mať... dokončil som a žmurkol po nej.
(//useknuté, narýchlo potrebujem hneď odísť z domu)
Zaujal ma pach v diaľke, ktorý som veľmi dobre poznal. Jednalo sa o Lucy a zhodou náhod som ju tu čakal ja a jej traja noví súrodenci. Bola to nbepekná situácia, preto som sa presunul k Alastorovi, ktorý bol jej smerom najbližšie a nevšímal si tak tých dvoch, ktorých pohltila čienra diera. Prášok mi vynmazal spomienky... na čas.
"Do lesa prišla vaša sestra, Lucy, ale nebudeme ju hneď ryúšiť," pripomenul som synovi a šiel sa "napásť" ešte z toho bobra.

//Ďakujeme moc za spätnú väzbu <3
Ono je to škoda, pretože keby tu ma každý anonymný dotazník, tak odpovie ihneď :D Ale chválim tvoju odvahu, že neriešiš a napíšeš sem, nakoľko tie nápady na discorde sotva niekto číta...
K presnej sume zdrazovania sa vyjadriť neviem, "rokuje" sa o tom, no BF raz zas bude a nebolo ani v plane tento event rušiť :)
Tie lovy sú tiež dobrý nápad, aj keď vždy konkrétne tu potravu vieme vyriešiť osudom. Ako so napísala, zubkova vila vznikla na napade co s vlcatami, keď neplnia toľko akcií a nemôžu sa samé flákať :)

Obaja napokon zmĺkli, hoci som jednému z dvojčiat videl v očiach ligotavé slzy, a to napriek tme. Buď bude fňukna alebo sa budú chcieť mlátiť nonstop, to je výhra, zagúľal som očami a napokon spokojne obom kývol, že je ich správanie zas na úrovni normálu. Zachytil som aj slová ich sestry, ktorá len smutne skonštatovala, prečo sa stále medzi sebou melú. "To ich snáď prejde, aspoň pri tebe by toho mohli nechať," prihovoril som sa jej a venoval synom významný pohľad.
Za posledné dni s nimi som sa dokázal znovu vžiť do úlohy otca, hoci ako sa od narodenia mladých ukazovalo, nebola to vôbec ľahká výchova. Bolo náročné ich viesť správnym smerom, keď si to sami zhoršovali.
Odtrhol som si svoju časť s dávno studeného bobra a pozoroval bratov, ktorí sa napokon uzmierili. Bol som rád, že som toho jedného drzáňa, čo mi kopol do laby nemusel svojpomocne vyprevadiť z lesa, takže som zostal mlčky, kým sa ozvali prvé protesty, že chcú ísť domov. Otočil som sa na vĺča, ktoré malo v očiach menej sĺz (//Sirius). "Musíme počkať na vašu mamu, pretože ak sa mienite počas celej cesty mlátiť a hrýzť, nebudem vás ťahať v zuboch sám," riekol som mu dôvod, prečo tu stále niekomu zavadziame v jeho lese, ktorý (žiaľ) nebol našim domovom.
Vĺčatá išli jesť, hoci mladý vydával pri žutí mäsa kníkavé zvuky, z čoho som usúdil, že možno prišiel o zub aj on. Nejako rýchlo to rastie.
Druhý brat si oduto sadol, posadil aj svoje značne zaguľatené bruško do trávy a len zahlásil, že chce ísť domov. "Niečo zjedz, vyspíte sa a za svetla budeme môcť vyraziť, ak príde Lennie," podotkol som a otočil sa k Rowene, ktorá mi prezradila, že sa rozprávala o nejakej mágii práve s Awnay. "A čo vie?" Pýtal som sa jej teda následne za mágiu a na jej otázku ohľadom domova len kývol - beztak som ju zodpovedal všetkým. Už by tam nemusela byť taká zima.