Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Dobrá predstava predstaviť si pol ročného vlka na druhom dospelom :D

Osud mi veľmi neprial, pretože som si viac musel dávať pozor pod nohy ako na to, čo sa deje v mojom okolí. Možno preto som prehliadol takmer neviditeľné vĺča, ktoré sa skrývalo pod hustým krovím. Mohol som sa však pokojne vyhovoriť na to, že padol súmrak a moje starecké oči sú v tom najlepšom poriadku. Nno, tie možno neboli, každopádne sluch mi odmalička slúžil lepšie ako bolo na vlka obvyklé, a preto sa mi do sluchov dostal slabý, krátky zvuk. Ťažko povedať, či to niečo šteklo, či sa tu len niekde pod kríkmi nebijú hlodavce, hm, zamyslel som sa a zostal stáť s labou vo vzduchu, kým som sa poobzeral.
Moje oči postrehli letmý pohyb, začul som zašuchotanie lístkov v kroví. Mal som šťastie, inštinktívne okolo epicentra hluku krík zhustol, začali rašiť nové a nové konáre plné lístkov len na spodných vetvách, takže som tam zviera uväznil. Rýchlym chmatom som zašmátral labou, dostal jeden malý hryzanec do prsta, na čo som to oblé telíčko prigniavil. Krátke zapišťanie, jačanie, či ako to opísať a ticho, kým mi po labe zbesilým tempom prebehol druhý hlodavec,m ktorý ma okúsil zubami dvakrát! Dočerta, zavrčal som aj nahlas a uvoľnil malú dieru na jednej strane, kde som otvoril papuľu a počkal tých pár sekúnd, kým parťák toho prvého vybehne. Rovno mne do zubov!
Víťazoslávne som sa pre seba zasmial a zubami ukončil trápenie zvieratka, ktoré sa mi javilo ako hraboš, hoci riadne vypasený. Našiel som teda očami jeho kolegu bledej, žíhanej srsti, ako tam nehybne leží. Oba hraboše boli statné, pupkaté a najmä - prenosné. Ak by top aj zhnilo... aspoň môžwm mať lepší pocit, alebo večeru, napadlo mi, kým som si chytil dve mŕtve telá za kože do zubov.
Sklonil som sa k zemi a skoro až po bruchu snoril po okolí s nosom prilepeným o zem. Zachytil som síce slabý pach, no ten mi akurát pripomenul, že som premýšľal predtým nad dcérou. Lov trval pomerne dlho s tými ťažkosťami a Alastorom uprostred stáda, zvláštne, všetci zrejme zostali v lese a tu nikoho?
Otriasol som zo seba vodu, pričom mi chvost jedného z mŕtvoliek pošteklil tlamu, a rozhodol sa pre náročnejší výstup do hôr, kde sa nachádzal úkryt.
Dal ten postup celkom zabrať, musel som ísť systematicky, po pamäti a dávať si pozor na laby, akonáhle začalo pribúdať v teréne viac skál. Niečo málo trvalo, kým som našiel previs, pod ktorým sme mali všetci tráviť zimu... A kam sa nikomu vlastne nechce liezť, poznamenal som si pre seba, keď som slabo zanadával podliezajúc previs a potok, kým som vošiel dnu.

//Striebristý previs

Dlho mi to nevydržalo, len tak sedieť a počítať kvapky, ktoré mi dopadli na kožuch z ihlíc na konároch vôkol mňa. Nakoľko to nebol ideálny úkryt a pachy neboli dobre rozoznateľné, zavyl som do priestoru hôr, počúvajúc pri tom vlastný hlas v podobe ozveny. Aspoň zistíme, kto z nás sa už stihol vrátiť, hoci nepredpokladám, že sa pohnú teraz z Ageronu, premýšľal som, otriasol sa a opustil svoje doterajšie stanovisko.
Rozhodol som sa trochu ponaťahovať a prebehnúť sa, hoci tento plán skrachoval takmer ihneď po pošmyknutí sa na klzkom teréne. Snehu nejako ubudlo, voda všetko zmizla a ako aj na pláni tak aj tu by bolo všade bahno, keby sa tu len tak premávalo stádo losov. Už ich hádam zahnali naspäť, strelil som pohľadom po veľkom lese pod kopcom, nba ktorý som sa vyštveral a začal postupne zas smerovať na juh, hoci teraz už opatrnejším tempom. Pre istotu som skúsil ešte raz zavyť, pretože sa mi nedostalo žiadnej odpovedi. Zavše kvasiť samému na jednom fleku sa mi už vôbec nechcelo, moje laby mali skôr tendenciu pobrať sa čo najrýchlejšie preč.

//Ageronský les

Dúfal som, že možno necítim v daždi, ktorý s príchodom rána zas započal, no nemýlil som sa. Hranice boli kompletne zmyté, vlci zo svorky dlhodobo preč, takže som mohol na našom území pokojne očakávať nejakých tých tulákov. Ale tak hádam nie... Nestarám sa možno trochu moc? Asi nie, pridal som sa, je na čase sa s tým zmieriť, veď sme tu vyše roka, zamýšľal som sa, kým som vetril a išiel po južnej hranici pomedzi prvé ihličnany, či ma nos naozaj neplietol.
Darmo. Nič. Nikto tu nežije.
S povzdychom som sa obtrel o najbližšie stromy, ktoré som míňal a na nejakých vetvičkách kríku nechal určite aj čo to zo srsti, keďže som mal také šťastie, že ten ker bol zrovna šípový a plný veľkých tŕňov. Práve tie som si ešte nejaký ten čas vytriasal z kožuchu, kým som označkoval strom o zopár desiatok metrov ďalej, predral sa ďalej k západu cez krovie a pokračoval. Nemal som veľmi dobrú predstavu o tom, ako reálne veľké je územie Ragarských hôr. Čo sa týkalo horských sediel. tak to určite, mal som hory prelezené skôr, než sa tu objavil nejaký okrídlený, tmavohnedý vlk. A rozhodol sa časť hôt si privlastniť a sám, bez partnerky, dodal som si v duchu pre seba, kým som označil ďalší strom.
Ako som však putoval k západnej hranici, pribudlo o čosi viac snehu, z čoho som usúdil, že už som možno zašiel i Ďalej. Vrátil som sa a označil posledný strom, ktorý som považoval za južnú hranicu, kým som zabral do kopca a šiel po západnej. Zdvihol som nohu aj pri nejakom staršom kmeni, ktorý zarastal pod novými kríkmi a pokračoval vyššie, kde borovice strácali na veľkosti, preto nezostávalo nič iné, než začať značkovať i menšie.
Druhý raz som sa zastavil až na to, aby som zo seba otriasol dažďové kvapky a chcel som i sneh z láb, no akonáhle som sa vrátil viac do vnútrozemia, nohy sa mi prestali zabárať pod plytkú pokrývku. Hm? Tak o tomto sa tak bavili tie vĺčatá? Asi, spomenul som si na rozhovor mladej flundry, ktorá sa zabávala pohybom v horách, čomu som vtedy celkom nerozumel. Väčšou záhadou však bolo, že mi mágia na tomto území došla na myseľ až teraz. Vždy som niekam jednoznačne mieril a zjavne i bezmyšlienkovito.
Teraz mi prišlo zbytočné trepať sa až navrchol, nuž som to vzal skratkou a po ceste sa bedlivo poobtieral o kmene stormov a krovie, kým som sa dostal aj k hranici na východe. Po ceste som zachytil slabý pach Roweny, no nevedel som hneď v sekunde určiť, či sa tu nachádza alebo nie. Koniec koncov počasie bolo fakt na nič.
Zostal som sa pohybovať na východnej hranici, kde medzi borovicami sem tam rástli aj štíhle jedle, ktoré však už prináležali Jedľovém u pásu. Na každom strome na hranici sa však už niesol aspoň jeden - môj - vlčí pach, čiže ak by to alfa dotiahla do konca, tulákov by sme tu očakávať nemali. Na druhú stranu, kto by sa sem teperil, tak ˇaleko na sever, blbá ročná doba, povzdychol som si a zošuchol sa do sedu pod mladú borovicu, kde na mňa aspoň toľko nepršalo.

//Západný G.

Možno mal byť lov v takej početnej skupine snaha našej alfy nás dať ako svorku dokopy, no keď som sa rozhliadol, každý si šiel po svojom. A aby nebolo málo, Starling tam proste zostal na tej rozbahnenej pláni rozprávajúc sa s Auronom. A potom môžeme premýšľať, komu dáme za vinu to, že sa unavení teperíme s dvomi obrovskými... Škoda nad tým uvažovať, zatrepal som hlavou v snahe vyčistiť si ju a zároveň si otriasol kožuch. Dážď z nás celkom účelne zmýval blato a všetci sme postupne nadobúdali pôvodnú farbu kožuchov. Pomohol som napokon Severke dopraviť losa hlbšie do lesa, medzi opadajúce stromy a vrátil sa po zvyšok.
Na moje prekvapenie tu však alfa nebol, spolu s Cynthiou šli do hĺbky lesa. Zastrihal som ušami, lesom sa niesol dupot kopýt a praskajúce konáre, ktoré losy - alebo aj vlci - polámali popri behu. Asi ich šli rozohnať, hoci možno by sa tu usadili a nemuseli by sme zakaždým zápasiť s bahnom na pláni, no nič, pomyslel som si a vrátil sa k partnerke a malému, nakoľko si aj tak ostatní riešili svoje. Cynthia riešila losov a Sheyu, Alfa stádo, Starling niekoho vlastne cudzieho a Severka? Tú som taktiež už nikde nevidel, kým som sa po vlastných šľapajách vrátil, no letmo sa mi do nosa doniesol pach druhého syna, čo ma utvrdilo v domnienke, že nejako ten malý smrad prežil.
Odbočil som teda, kým som sa dostal konečne k Lennie a overil si, či čierna vlčica s fľakom na čele šla naozaj po druhom satančati. Verím, že áno, pomyslel som si a zavyl smerom, kadiaľ šla Severka, pretože som potreboval len aspoň jednohlasnú odpoveď, že má prcka pod kontrolou. Na chvíľu.
Hneď na to som prešiel po cestičke naspäť k Lennie. "Zdá sa, že so Siriusom je Severka, idem do Ragaru, nie som si istý, či tam Rowena zostala," vyjadril som jej svoje najbližšie plány a zároveň obavy o dcéru, ktorá bola tiež až príliš samostatná. Obtrel som sa Lennie letmo o bok a vyrazil spočiatku opatrným krokom do kopca, kým som si našiel známu cestičku a preplietal sa krovím do kopca rýchlejšie. Ako prvé ma však zarazilo, že nikde necítiť pach svorky. Hm?

//Ragarské hory

//Preskakujem.

Od tej mojej skvelej partnerky sa mi odozvy nedostalo. Prisudzoval som to však tomu, že musí byť značne vyčerpaná po love a ešte aj záchrannej misii syna, ktorý stále vešal hlavu. Len som sa sklonil k jeho uchu, za ktoré som ho veľmi slabučko potiahol. "Boli ste so Sheyou ukážkoví a nezľakli sa v dôležitom počiatku lovu, nič si neber v zlom, aj mne los ublížil - to je to zviera, čo sme lovili," vysvetlil som mu potichu a prečechral mu srsť medzi ušami ňufákom, kým som sa zas narovnal, hodil mierne zmätený pohľad po Alastorovej matke a dobehol alfu.
"Pomôžem so značením hraníc, alebo to s Cynthiou či niekým zvládnete?" Ponúkol som sa, kým som napokon s heknutím pomohol v ťahaní druhého zvyšku úlovku. Ešte predtým som si beztak krvavú tlamu zašpinil znova, napratal si žalúdok do prijateľnej miery a posúval sa pomaly do Ageronského lesa, odkiaľ sa o pár minút ozvalo slabšie, piskľavé vytie. Žeby... ho nezožrala? Divil som sa, pretože hlas som, ako inak, spoznával. Hodil som za svoje plece pohľad na Lennie, ktorá bola akási zadumaná a proste zrýchlil, kým sa dalo využiť klzké bahno na posun zvieraťa.

//Ageronský les

Jesenná depresia bola vraj pre mnohých normálnou vecou, záležitosťou, vezmite si to každý ako chcete. Ja som svoje momentálne emočné rozpoloženie depresii rozhodne prisudzoval. Jeden deň kefy je fajn, druhý ma bolí hlava. Jasné, čím to asi bude, žeby tými besnými vĺčatami? Jasal som, už len kedy taký Sirius otvoril papuľu. Jasať sme mohli obaja s Lennie, akonáhle sa začala o zem hádzať Rowena, ktorú nevedno kto rozmaznal. Je možné, že je taká sama od seba? Jedine ak by nebola po nás, hm, zamýšľal som sa a skoro ako každú jeseň, moje labky si to zamierili skrz sneh z Ragarských hôr smerom k tým Snežným, konkrétne bližšie k Zubatej hore.
Jasno vytvárali len odlesky bieleho snehu, pretože s príchodom noci prestalo pršať a možnože len vďaka tejto zmene som si všimol, že už nie je ani len biely deň.
Jasné, mal by som asi riešiť to, kde mám tú podarenú rodinku, kde je partnerka, s ktorou náš vzťah udržujeme asi len kvôli malým... Ja som sa však poflakoval snehovým závejom k horám, kde bola ešte väčšia kosa. Jeseň som tam teda nehľadal, lístia sme mali až až v Ageronskom lese, ktorý si ragarská svorka nedávno privlastnila. Jupí, aspoň čosi pozitívne, uškrnul som sa pre seba a zastavil, keď sa nado mnou týčila v oblakoch najvyššia hora tejto našej magickej krajiny.

//Aj pre Cynthiu tu zostali nejaké tie 3 kryštále a 33 oblázkov

//Kessel zarobil prv 3 kryštále a 27 oblázkov + 2 maky ako štartovné ve křoví :)

//Pippa si zaslúžila 3 kryštále a 37 oblázkov :)

//Pre Launee 20 oblázkov a 3 kryštály ešte za halloween :)

//Ahoj Gee, Launee to ešte uznám, pretože Halloweenský event zmizol fakt asi 5 min pred pridaním jej príspevku, ale tebe už nie. Ako vidíš, nikde nie je nič vyhodené :)
Každopádne za post máš aj tak 2 kryštále

///Nori taktiež získava 35 oblázkov a 3 kryštále za halloween :)

//Nemesis si polepšil tiež o 3 kryštále a 15 oblázkov

//3 kryštále a 31 oblázkov pre Noroxa :)