Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//PRIRÁTANÉ

//Prirátané.

//Ako prvej a jedinej píšem upozornenie, treba dať pozor na to kde má byť post označený ohľadom lotérie... Inak nebudem môcť zarátať

//A ja som dúfala, že k tomu nedôjde, aj keď mi to tak nejak bolo jasné

//A čo Morf? :(

Ďakujem v prvom rade za seba, za roky aktívnej hry, za Lucy , za nápadité zmeny počasia, pretože pre mňa bolo počasie v hre vždy dôležité :)
Z hľadiska admin tímu je ďakujeme možno aj slabé slovo. Bola si viac ako prínosný člen tlapka-tímu a rovnako dôležitý, bude mi čierna tlapa chýbať...
Avšak napriek tomu dúfam, že nám tu Morfeus aj ostatní zostanú aspoň herne
Prajem veľa úspechov v osobnom živote, veľa vôle a chuti sa nevzdať!

//Asi som to tam mala rozpísať... Kvety a drahokamy vieš míňať tiež len po desiatkach ako je uvedené

//Máš to zle prepočítané, venuj pozornosť výmene za oblázky/mušle

//Prosím Lau, nakresli to

//Jazierko Nä'hi
//Lia: Tipujem, že nadväzujúc na osud nižšie si si vybrala variantu boj - 6 postov?

Po ceste som mohol vĺčaťu len trpko závidieť mladosť a energiu, s akou skákala cez sneh. Zjavne jej to nevadilo, napriek celkom riedkej srsti (//sú z juhu že? :D). Avšak jej nasrdená otázka akurát u mňa vyvolala krátky smiech. Nechaj tak, odfrkol som si pre seba a nekomentoval to. Úškrn som jej opätoval, pretože aj jej malý mozog si uvedomil, že nastala nejaká zhoda, čo bol kladný začiatok jej ďalšej výpravy po horách. Nah, Falion by ju tu aj tak nechal, aj keby všetkých hryzie v spánku, tak čo už, usúdil som, kým som strhol hlavu smerom na Lliu, pretože odporne nadávala na sneh. "Zvykaj si," odvetil som len a dal si načas, kým som jej odpovedal na reálnu otázku. "Počas najhorúcejších mesiacov je sneh len na vrcholoch, aj úkryt je tu tak hlúpo v horách, no alfa chcela ísť hľadať čosi nižšie, tam, do Ageronského lesa," dodal som pre ňu ešte nový poznatok o lese, ktorý tvoril južnú hranicu s horami. Len som sa pozrel tým smerom a obrátil svoj pohľad zas na ňu.
Pach sa priblížil - teda my k nemu. Ako som aj rátal, boli to tučniaky, vtáky obývajúce ľadové krajiny. Starí známi a tak dobre sa držia v hejne, že jedného proste neulovíš, zaspomínal som si na roky minulé, keď to bol vítaný zdroj obživy. Jjej otázka ma pobavila. "To je tučniak - hejno tučniakov, čo tu robia? Neviem, žijú na ľadových pláňach, severnejš..." Nestačil som ani len dopovedať malú prednášku, pri ktorej mi napadlo, že ani na vlastné potomstvo som toľko času nemal; pretože Lia sa rozhodla zaboriť do snehu a plížiť sa za nimi. "Ttakto nič nechytíš, si hlučná ako lavína," zašomral som si popod nos, keď sa trojica najbližšie k nej dala do kolísavého pochodu smerom do kopca. Ale čo tu robia?
Nnepripájal som sa k lovu, len si nadišiel Liu polkruhom a len čakal, ako si poradí. Nepredpokladal som, že by sa jej podarilo tučniaka strhnúť, no bolo reálne, že by nejakého zahryzla a poranila... kým jej obeť nevyklove oko.

Na celej situácii, snežení, noci - bolo pozitívne to, že jej buď dochádzal dych alebo slová. Aspoň čosi, vydýchol som sledujúc obláčik pary od vlastnej tlamy, kým malá piesková položila príliš múdru otázku, aspoň na jej vek. Ovládol som výraz v tvári, aby nič neprečítala, kým som odpovedal: "Išla na výlet s rodinou."
Zastrihal som ušami na znak záujmu, pretože mladá začala konečne rozprávať bez jačania a vytia, normálne. Dostalo sa jej odo mňa empatického gesta, pretože som chápavo kývol hlavou. "A vieš, že sa neoplatí jačať na niekoho, kto by ti teda mal pomôcť? Ja len nemám rád útoky na moju osobu, to je všetko," dodal som rýchlo na obranu, pretože by sa hneď obula do toho, ako som sa nerozplakal na mieste, že sa objavilo ďalšie chúďa, ktorého druhí odhodili napospas jeho osudu.
Otriasol som sa a len rozhrabol sneh prednou, keď som si teda mal trhnúť. Malá temperamentná osobnosť mala prekvapivo krátke, pekné a jednoduché meno. "Tak keď už to máme vyjasnené, chceš sa teda pridať do svorky v Ragarských horách?" Nadhodil som s pohľadom upretým na kopce, ktoré zahaľovali sivé mračná. Hovoril som pomaly, sebavedomo, oznamoval som jej dobrovoľne všetko, čo som povedal. Nechcel som zas čítať jej náhle prejavy prílišnej inteligencie či špekulácií. Na to už nemám nervy.
Lia sa však rozhodla pre brodenie sa snehom (//tipujem, že pri snehu 35cm+ a jej veku z nej nebude veľa trčať na to, aby pohodovo klusala :D) smerom nazad. Zavetrila niečo dobré a mne ten pach tiež utkvel v nose, bol iný, no poznal som ho. Radšej sa jej vzdá aj desať kusov, len aby zavrela tlamu, pomyslel som si a v tichosti dobehol malú vlčicu. Bodlo ma svedomie, že by som mohol ísť pred ňou a urobiť jej vychodený chodník, pretože naše stopy zapadli a beztak nemohla tušiť, kam presne sa chce vrátiť. No na druhú stranu slečinka chcela byť dokonalá, tak som sa napokon ocitol pri jej ľavom boku, kráčajúc v jej úrovni. Vietor začínal byť pomerne nepríjemný a ja som po očku poškuľoval, dokedy bude v takej pohode.

//Ragar

Pochybovačne som si malé vĺča premeral. Jej otázka ako argument mala svoje opodstatnenie, takže som aj mierne prejavil záujem a strihol uchom s náušnicou, keď sa ďalej nafukovala. A o malý moment praskne, vybuchne, bublina jedna,pomyslel som si a len sa uškrnul, kým som si ako tak premyslel, čo jej odpovedať. "Ja som sa pripojil, pretože moja družka tu bývala," riekol som na začiatok pokojne. "A dosiaľ som z tvojho prskania nepochopil, že hľadáš miesto vo svorke, keď si riešila len niekoho, kto ťa tu nechal," pripomenul som jej so žmurknutím a otriasol z kožuchu sneh. S príchodom večera začalo pomerne silno fúkať a následkom toho malej vlčici obmrzol chvost, ktorý mala mokrý.
K povinnostiam ssom sa nevyjadroval, bol som nízko na to, aby som čosi také extra riešil. Mladá mi ako inak povedala, že mi bude k zlosti. Zasmial som sa, stroho, krátko. "Viac ma bavíš ako jeduješ, ale ak budeš zlostiť ostatných a nie mňa, možno sa dohodneme, ok?" Navrhol som jej a na znak ako takej dobrej vôle sa jej predstavil. "Volám sa Savior... a ty?" Skúsil som začať odznova a slabo sa pousmial. Divil som sa, že sa snaží netriasť, pretože tu bola dosť zima a jej srsť mi neprišla na tieto územia moc dobre stavaná.
Už bude problém, že ju nemôžeš hodiť len tak do oceánu, vie meno. Možno nájdem niekoho, komu bude chcieť nervy žrať viac, nahováral som si rôzne možnosti blízkej budúcnosti so zahodeným, zjazveným vĺčaťom a polkruhom ju obišiel. Začala sa rehotať a považovať ma za blázna. "Možno som starý, ale rozhodne vb poriadku. Ocitla si sa v krajine, ktorá nesie meno Gallirea. Žije to tu mágiou, obývajú náš kraj dvaja nesmrteľní súrodenci - jeden je Život, druhá jeho sestra Smrť. Sú fyzickí," ohradil osm sa trochu a už len z môjho presvedčenia a hlasu musela aspoň trochu zapojiť mozog a spojiť si, že to tu netáram len tak. Pohľad som mal viac ako príčetný a zmysly tiež.
Preto som sa na okamih odvráítil, pretože som zavetril niekoho z Ragaru a ďalší cudzí hlas. Dokonca nejhaký nárek. "Počuješ? Aj niekoho iného sem prišli doraziť, nien je to tu bezpečné," pretočil som oči na malú pieskovú a zaškeril sa. Následne som zvážnel, pretože naozaj sa ma chcela držať. "A ako ma presvedčíš, aby som ti ulovil žrádlo, hm? S toľkým sarkazmom ťa radšej nechám pod ľadom v jazere," napomenul som ju, hoc mierne a očakával, že možno bude chvíľku ticho a pospája si veci, porozmýšľa čo so svojim životom, ktorý by v tomto kraji mohol visieť na vlásku.

Jej diabolské oči mi prezrádzali, že svoje slová myslí vážne. Slečinka si totižto zaumienila, že ma bude teraz prenasledovať len preto, lebo sa mi protiví. "Ešte raz ty malý, spomalený mozog," potichu som zavrčal a opätoval jej pohľad. "Objavila si sa na cudzom území a nepatríš do svorky, takže nie, nemôžeš sa ťahať za mnou!" Zamračil som sa a otriasol sa od nánosu snehových vločiek, ktoré nás pomerne hojne začali zasypávať.
Po chvíli zamyslenia sa som však k malej spravil jeden krok a ak by chcela ustupovať, tak jedine asi do ľadového jazierka, na ktorom sa tvorila ľadová škrupina. "Na čo mi budeš dobrá, že si ťa mám nechať, hm*?" Vyzval som ju kývnutím k odpovedi a prezrel si u. Možno má toho veľa za sebou, ale poslednú energiu a zvyšky nervov mi teda nevezme, budem rád, ak sa doplazím do úkrytu, ticho som si povzdychol a zasmial sa nad jej poznámkou, že nesmiem umrieť príliš skoro. "To musí smrť rozhodnúť, kedy ma privíta u seba v zrúpcanine. Tá by sa ti páčila, je jedovatá ako ty aj protivná," žmurkol som zjazveným okom a teatrálne zívol, keď predviedla scénu o vode, ktorá jej zjavne nevadila. Posmech voči mne jej sršal ako z tlamy, tak aj z očí. Pokojne som sa usmial, uvoľnil tvár. "Mňa nezaujíma, koľko máš mesiacov. A nehraj to zas na sladké vĺča, správaš sa otrasne," podotkol som krotko a počkal si na ďalšie chytré reči. "Čo tu vlastne chceš? Nechceš ísť nazad domov? Alebo ťa tu nechám skapať na zimu?"
Akonáhle som dopovedal, oprel sa nám dobokom ľadový vietor, ktorý sa zaryl pod každý kúsok srsti.

//Sunstorm ako pomôcku na písanie na mobile napíš aspoň 2 násobok, teda 14-15 riadkov, to by malo stačiť :) a ak prevrátiš mobil na šírku, ukáže tu ti lepšie

//Ragarské pohorie

Či mi stálo za to, ťahať toho parchanta skrz celé hory? Ale iste, to je normálne, že obyčajná kappa vyháňa po svojom votrelca! Mohol som mať pokojné svedomie, hoci ma začala bolieť čeľusť, pretože tá malá príšera sa nebála zjavne asi ničoho. Pokračovala v salve urážok na môj účet a ja som sa len zasmial. Mohla to postrehnúť len ako jemné vibrovanie z môjho hrudníku. Neboj malá, aj tak so mnou nikto nie je a som sám, na urážkach na môj účet musíš popracovať, myslel som si, kým ona - div že nebuchla zlosťou.
Počas cesty nás sprevádzalo sneženie. Spočiatku len letmý tanec vločiek, následne už celkom víchrica a s príchodom rána sa to ustálilo. Beztak som sa už po "členky" brodil snehom a vĺča už nedostávalo ani zaslúžený trest od kamenitej zeme, o ktorú si sem tam - zaiste omylom - tresla prdel. Bola to škoda, ale čo jeden narobí. Vzal som to k jazierku okľukou tak, aby si tá krpatá nepamätala presnú polohu hôr. O chvíľu na to sa mi zaleskla hladina pred očami. Slnko sa len prebúdzalo, takže bolo pomerne blízko. Všimol som si tenký ľad na hladine a akonáhle sa jazierko priblížilo, zrýchlil som krok do poklusu, ktorý bol pre nás oboch nepríjemný. Zastal som na okraji a vĺčaťu drzo zmáčal chvost, než som tú potvoru pustil na zľadovatelý povrch. Moc snehovej pokrývky sa tu nedržalo, pretože ako som vedel, od ľadových plání vedelo fúkať o čosi viac ako len "silno". "Tak keď vidíš jazvy musí ti byť jasné, že ani mňa sa tak ľahko nezbavíš, krpec," dodal som k jej predošlej vychytralej poznámke a naježil sa, pričom som na nej uprene držal pohľad zelených očí. Boli jediným bodom v bielej a sivej, ktorý predstavoval ako taký život. No nie na vlkovi, ktorého tvár bola pretkaná rokmi života - plus som sa na krpatú mračil a ostražito čakal, či mi neskočí po papuli. "Smrdí mi z tlamy žrádlo, ktoré si ty dlho nevidela... ale určite netrpíš hladom, hm?" Nadhodil som chytro a uškrnul sa. "Vieš ktorým smerom sa vrátiť? Lebo ja ťa nechcem a v horách si nemala ako tulák čo robiť," riekol som jej narovinu vážnym hlasom. "A ak sa mieniš do mňa pustiť, tak v tej ľadovej vode skončíš celá," upozornil som ju tichším hlasom a pohodil hlavou smerom k jaziuerku, kde som jej stačil vymáchať chvost, na ktorom sa postupne obvjavovali kryštály námrazy. A čo s tým teraz? Nie je tu nikto, kto by mi zabránil to zabiť a zniesť zo sveta, nech sa to berie, odkiaľ to prišlo, uvažoval som bedlivo pozorujúc malú, béžovú chlpaňu, ktorej papuľa znala evidentne len to najhoršie zo sveta.