Gallirea - Příspěvky uživatele

Z napätej, hoci nekonfliktnej debaty sa to zvrtlo do úplne iného smeru plného zášti i bolesti. Kým sa to však stalo, Sirius sa tváril, že rozumie dôležitosti rodiny, na čo som si stihol prehodiť pár slov s jeho bratom, ktorý sa však zmenil. Tušil som o jednej z mojich mágii, vďaka ktorej som začal prežívať emócie nejako viac, no nemohol som s touto silou nič robiť. Takže na mňa doliehala Alastorova bolesť, z ktorej vyvrelo čosi viac. Kam sa to dostali za ani nie päť rokov života...
Zachvela sa po nami zem a s ubudajúcou nocou sa priznali prvé mraky. Vedel som, že sa ochladí, takže som to predtým nehrotil, aby sme sa nutne začali presúvať kamsi pod stromy. Beztak som b okolí za celé tie hodiny cítil len jedinú dušu, ktorá smerovala inam.
Kvapky začali padať a pod Siriom sa farbili trsy trávy a ploché listy kvetov zmesou dažďa a krvi, ktorá sa objavila. (//Mám za to, že nejaká tam je?) Moje varovanie malo efekt, ako keby sa pokúsim bez mágie vyslať obom myšlienku 'stop!'.
Jeden sa pokúsil druhému hlupo ospravedlniť, na čo som aj ja tlmené zavrcal, pretože som to Siriovi nezjedol, že to bolo zrovna úprimné. Samozrejme, že to jeho dvojča nemohlo prijať. A už nebolo cesty späť. Len na chvíľu sa podarilo menšiemu dvojcatu pregulat na bok, kým ho zasiahli bratove zuby...
Nezasiahol som a nemal som chuť zasiahnuť ani pred Alastorovym varovaním. Začal brata hrýzť kam mohol, prišľapol mu chvost a vzduchom sa nieslo len bytie, vrčanie a hurhaj boja, ktorý sa zdal byť dosť jednostranný. Nie si dobrý otec, keď toto dovolíš. Avšak sú dospelí... Dohadoval som sa chvíľu s nejakým tým svedomím, kým som sa pobil s vlastným kašľom. "Potrebujem ho živého, nezabijaj ešte," vyštekol som hlbokým hlasom pridajuc dôraz na záver vety, keď sa Alastor dohrýzol na bratovom krku kamsi bližšie k tepne. Moje slová boli surové, bezcitné a v zelených očiach som nemal viac stopy láskavosti. "Hrdina bude musieť ísť po svojich, inak ho odvlečiem. Za to vlčicou či odpadom, s ktorou si sa pokúsil brata zniesť zo sveta," dokončil som Alastorovi za chrbtom dívajúc sa pri konci monológu na ubolené dvojča na zemi, a nechal, nech si Sirius odtrpi výprask. Mal som obavu, že by ho mohol zabiť, no na druhú stranu čo sa má stať sa aj tak nejak stane. Vrčal som, no napokon to už bolo len viac menej chrčanie, keď som sa otočil a začal sa šuchtať smerom ku kamenistemu spotu šakalov... Snaha o niečo má však vyčerpala, rovnako zemetrasenie, takže som sa napokon len zosunul s kašľom k zemi, pricom som sa len sám snažil sa vysporiadať s pľúcami, ktoré odrazu vypovedali službu. Adrenalín z udalostí zaplavil telo, cievy zrazu dostali až moc a krvný tlak v tele to prestal dávať. A keby som bol básnikom, pukalo by mi srdce, ale to už malo toľko prasklín, že tento aspekt je nepotrebné vôbec zmieniť. Dvaja bratia si museli vyriešiť konflikt sami, ja som potreboval odpočívať, pokojne aj pár dní, no zrejme by som sa už neprebral. Keď som však padol aj vedomím do mdlob, telu sa uľavilo. Chcelo len ten spánok, hoci bolo otázne, či sa v ňom nezadusim. Majú možnosť si to vyriešiť, zbiť, zabiť, zdrhnúť... A všetko čo sa stratí, sa nájde... bolo posledné, čo sa mi prehnalo mysľou, než mi dalo telo stopku.

// prišiel, odišiel, dusil sa, padol, zaspal ✓
PS. živého Siriusa chytí hneď jak si dá slofika nech utečie hocikam :D

"Ja som nebol nikdy členom, oficiálne. Ja som bol alfou asgaarského alfa páru, pred rokmi, to je rozdiel," skočil som do detinskeho rozculovania sa Siriusa, aby som mu upravil informácie. Veď prečo hájiť záujmy svorky, do ktorej mi nie je nič? Akurát som im len často lozil cez uzemie alebo tam spal, to bolo celé. Netušil som však, či budú dvojčatá reagovať na informáciu, o ktorej možno nevedeli. Mali medzi sebou spor, ktorý bublal na povrch. Alastor sa škaredo díval, Sirius stiahol chvost aj uši. Jeho útla postava vyzerala proti bratovi až komicky. Na druhú stranu sa viac podal na mňa, pretože sám som bol skôr rýchly, ako mohutný svalovec. Sirius sa však začal obhajovať so svojou seba láskou, na čo som okato prevrátil oči. "Opakujem, rodina je všetko. Ak si mentálne zdravý, nemôžeš nemilovat niečo, čo stvoríš. V jej prípade čo vynosí a porodí," skoro som vrcal, pretože ten blázon to proste nechápal. Snažil som sa tu byť však ten diplomatický vrch trojuholníku, a preto som sa okamžite umiernil. "Najdôležitejší na svete si ty, tvoje zdravie. A potom hneď tvoja rodina. Ak na to zabudneš, a je to len o tebe, navždy sám so sebou aj zostanes," pokúsil som sa mu ponúknuť ešte nejakú múdrosť, avšak nedával som si nádej, že niečo pochopí.
Beztak som ho uviedol do nepohody, pretože zostal rozpačitý. Rovnako rozpačitým hlasom odvetil, že je jednoducho Kappa.

Aj to je nejaký základ, na ktorom môžeš budovať... Chápavo som prikývol. "Nie je to otázka, na ktorú si budeš vedieť vôbec sám odpovedať. Až to zistíš, odpovieš," snažil som sa ho trošku povzbudiť a navodiť pozitívnejšej energie, kým sa to pokašlalo bublajucim sporom dvoch bratov. S Alastorom sme boli kus od seba.znepokojene som sa pár krát nadýchol a vydýchol, keď mi opísal, že na Tom prekliatom ostrove ešte aj on po mojej smrti zažíval ďalšie muky. Priznal, že je rovnaký tulák ako ja, na čo som len kývol. "Dôležité je mať sa za kým vrátiť. Hocikam. Nie tam zotrvať, ak zvládneš aj sám prežiť. S vašou mamou sme v zime bez svorky ledva dožili, bolo to šťastie, takže to môže byť dvojsecne," upozornil som, no na druhú stranu mal v mojom pohľade podporu. Nech žije tak, aby mu bolo dobre.
Než však stihol zareagovať, Sirius prihodil na oheň podpaľač svojimi trufalymi slovami. Alastor mi venoval dôrazný pohľad. Hneď som vedel, že si moju účasť neželá, no kým sa mi otočil a začal kráčať k bratovi, z hrdla mi uniklo tlmené vrčanie. "Zaslúži si rovnaký trest, ale nie tvojou zásluhou priamou," šepol som počas monológu Alastora, ktorého telo bolo pripravené k útoku. Atmosféra zhustla, ja som sa pozviechal na nohy, urobil si po lúke väčšie kolečko na Tom nepríjemnom slnku a mal ich tak oboch na doskok i dohľad.
Mohol som si len predstavovať a Alastorove slová spájali a vyfarbili tie puzzle. Sirius sa očividne dopustil niečoho ohavneho. Moja tvár zostala zamračená a okrem chmar na nej cnel aj hnev. Narovnal som sa a dostal sa na možno skok od.oboch, keď Alastor zareagoval a strhol brata k zemi. V očiach rozhodne nevidel svoje dvojča. "Ak je to pravda, Sirius, tak sa nebudeš brániť. Alastor myslím, že jeho zabitím si znicis svoju časť duše a tá jeho sa vráti. Život má zvrátený humor," preveril som skrz zuby a celkovo mohlo byť divné, že som sa s krikom nerozbehol medzi nich. Nejak som dúfal, že menšie dvojča sa pokúsi aspon fyzicky ubrániť do polohy, kedy môžu prísť na radu aj slová. Zároveň som nechcel, aby si Alastor pokaslal solvoj život ešte viac. Nemal by som zasahovať, je to proti môjmu presvedčeniu. Prečo musíme byť ale rodina? Pod tromi vlkmi na lúke sa začala chviet zem, no jav rýchlo ustal. Mne sa akurát tak zvýšil srdečný tep, keď som oboch prepichol pohľadom. Bol to len prejav diskomfortu a značného nesúhlasu s tým, čo mal silnejší brať v pláne. A možno varovanie, že ten ich starý foter by ich oboch dokázal stále pochovať pod zem alebo zmlatit, až sa rozhodne...

Hlina mi škrípala medzi zubami, pretože to, čo som sa snažil piť nebolo tekutinou tak úplne. Bolo frustrujúce, že má vlk možnosti,. má schopnosti i mágie, no zlý zdravotný stav ho stopne okamžite. Kým som sa teda trápil s pokusmi o vytiahnutie nejakej vlahy spod zeme, mal som nejaký čas na tiché pozorovanie dvojčiat, nedvojčiat. Vždy boli rovnakí a zároveň úplne odlišní. Chápal som, že sa ťa odlišnosť musela pretaviť nejak časom aj na ich vzhľade.
Nepochopiteľne ten viac drzý skoro bez jazvičky. A ten dobrý mal tvár zohyzdenú minimálne ako Lucy, to isté sa týkalo aj jedného jeho ucha.
Bratia však viedli spolu najmä tichý rozhovor.Zaujímalo by ma, či ovládajú mágiu myšlienok a komunikujú mimo mňa? Uvažoval som a všímal si naozaj nahnevané pohľady Alastora. Sirius sebou zakaždým šklbol, alebo uhol očami, takže som tam odtušil nejakú vinu za skutok... ktorý musel byť dostatočne ohavný, že zrovna Alastora premenil na žulu, dokončil som si pre seba s povzdychom a snažil sa zakryť prekvapenie, keď Sirius vyhŕkol, čo je na hvozde vlastne zlé a vôbec - bránil nejakým spôsobom svoju svorku. Odpoveď na túto otázku zaujímala aj mňa, no Alastor ho akurát tak prepichol očami. Možno inokedy.
Alastor mi medzitým len odsekol, že krik je málo, na čo som pomaly prikývol. Dokázal som sa doňho vžiť.
Strihol som uchom s ozdobou, ktorá cinkla a díval som sa na Siria, ktorý sa trochu priblížil ku mne. Bolo evidentné, že mu spoločnosť Alastora robí zle omnoho viac, ako moja. Možno podvedome chcel chytiť oporu, ktorú som mu ako rodič mohol i mal poskytnúť. "Bez ohľadu na jej situáciu, deti sú všetko a tak isto by mala byť rodina," zamrmlal som nespokojným hlasom k drzemu synovi. "To, že vás matka predala alebo chcela predať Smrti ešte neznamená, že si nemôžete vybrať. Každý má možnosť voľby. Vaša sestra taktiež," doplnil som sa a hltol si zas pieskom vodo hliny z vykopanej priehlbiny v zemi. Bol to hnus vám poviem.
Prekvapene som zažmurkal, keď mi zas Sirius povedal, aby ma nekleplo. Bola to rýchla odozva na môj kašeľ, na krv, na vek a asi všetko okolo toho. "Myslím, že tak umrieť nemám, alebo sa to ani nedá," uškrnul som sa, pretože umrel som skoro na všemožné spôsoby, no nie na udusenie sa. Umrel som potom naozaj, absurdným spôsobom. Takže som sa vôbec neobával, že by mi toto hrozilo aj keby krvný tlak pozeniem aldo vyšších čísel.
Náhle som však pookrial, uľavilo sa mi aj od psychickej bolesti. Poznal som ich vrodenú mágiu, no naozaj to bolo pričinením jedného z bratov?
"A aký si teda? Kým si?" Položil som dve možno nie úplne jednoduché otázky a na Siriov dovetok, že Smrť nemá rád, som len prikývol s náznakom úsmevu. To by malo byť racionálne aj správne. Spôsob opýtania sa však naznačoval, že mi nemusí odpovedať hneď. Nemusí v prítomnosti brata, ktorý mu spôsoboval diskomfort a vlastne jeden druhému. Jeho otázku akoby do vetra, či sa vrátim a snáď usadim v Asgaare som však prešiel len žmurknutím. Plánoval som sa k tomu vrátiť neskôr.
Bodla ma totižto veta od Alastora. Zamyslel som sa spätne ako som im moje myšlienky pred pár hodinami podal, než som prehovoril znova a otočil svoju pozornosť mimo Siriusa. Stiahol som obe uši, zvesil hlavu a následne ňou zavrtel. "Lennie z vás chcela mať silných vlkov, ktorých sa asi celý svet musí báť alebo čo... Dala vám toľko slobody, koľko mohla. Zabudla vštepovať viac lásky a empatie ku svetu a tvorom v ňom však," povzdychol som si k úvodu. "Skôr tlak okolia minimálne vo mne zasial pochybnosť, či budete vľúdne duše po takom štarte do života. Nikto nie je predurčený na to, aby bol zlý a parchant," poslednú vetu som odpovedal s maximálnym dôrazom a dlhšie som sa díval Alastorovi do očí, pričom som pohľadom strihol aj na jeho brata.
Začínala sa viac dostavovat únava. Odmietal som dlhé hodiny spánok, bol som vlastne určite deň i noc hore nepretržite, no strach z toho, že už ich viac nemusím vidieť,ma držal čulého. (//neviem už ani skloňovať a tvoriť vety po dnešku pardon).
O pár minút som skoro až dokázal zabudnúť na dvojča bez zelených odznakov, pretože sme s Alastorom prelomili trápnu bariéru tvorenú šokom a bolesťou. Ostatne synov pohľad neoznačil ani nič iné, boli tam stopy výčitiek a bolesť. Opätoval som mu ten pohľad. Je mi to veľmi ľúto. Alastor nebol tak výrečný ako jeho brat, no za to som vedel, že počul každé moje slovo a aj mi v krátkosti kývol hlavou, než sa dostal ku mne. Opäť ma objal pocit príjemného chladu, ako keby sa teleportnem zrazu na Zubatú horu. Rozhodene som sa otriasol a vzhliadol k vecernemu nebu, hoci som vďaka mágii vedel, že sa nezatiahlo, že nefuka. Že sa ani v noci o moc neochladí. Zavše moje hrdlo nebolo boľavé po zachvatoch kašľa, ale cítil som sa skoro až zdravo. Vďačne som sa pozrel najprv na jedného, potom na druhého, pretože som nevedel vďak priradiť správnemu adresátovi. Mal som odrazu omnoho lepší pocit a nie, že idete zhoriet zaživa vo vlastnom kožuchu. S úľavou som si vydýchol a prekvapene chvíľu spracovával, že sa mi nechce ani tak kašľať, ako doposiaľ.
Zastrela to však nová emócia. Alastor podišiel ku mne a pritisol si ku mne hlavu. Hovoril potichu, ako keby možno až tak nechcel vysloviť na hlas to, čo bolo stále pravdou. Čo by pre diváka bolo úplne jasné, že tak je. Zaleskli sa mi oči a dotyk som mu opätoval vo forme nejakého vlčieho objatia, na čo som sa trošku otočil a skumavo mu pohľadom prešiel po tvári a hrozných jazvach. "Kto... Čo?" naznačil som pohľadom na rany a poondene ucho a zamracil sa. Už teraz som vedel, že príčina jeho dávnej fyzickej bolesti bude na mojom zozname nenavidenych tvorov. "Veľmi si mi chýbal, aj tvoj brat, aj Rowena," dodal som však popri Tom ako odpoveď a zahľadel sa mu do očí. "Ak som dostal ďalšiu možnosť tu byť, tak už ju nezahodím a budem tu, pre teba, pre vás," šepol som a koniec vety vyslovil nahlas smerom k jeho bratovi obďaleč. Alastor ho do mňa úspešne odstrihol a chápal by som, ak by sa Sirius cítil natoľko mimo svoj komfort, že by sa otočil a bežal preč. Chcel som mu však dať odpoveď, chcel som. On chcel so mnou komunikovať, po rokoch. Bolo to dôležité. Preto som nosom "postrapatil " Alastorovu hnedú srsť medzi ušami a telo ma len posadilo na zem. "Vrátim sa tam, Arcanus je rodina. Ale neviem povedať, či tam zostanem, Arcanus sám vie, že som duša túlavá. Ale možem a chcem vás určite navštevovať," dopovedla som a na tvári sa mi objavil náznak úsmevu. Nevedel som však, kde by som mal hľadať jeho brata, ktorý tú svorku zjavne zavrhol.

The whole meeting was strange and even stupid on her part. on the one hand, she tells me that she is one of the highest-ranking wolves in the pack, on the other, she catches a wolf, a stranger, just by looking at her, and slowly drags him to her own den. She had scattered thoughts, kept talking while she led me somewhere to another edge of her forest. I cautiously and very quietly followed her and, unlike her, carefully watched the surroundings with my eyes and ears. I considered the whole thing one big trick. It didn't take long before I had another company. My decent self would have said that it was another lady, but I only saw a pair of multi-colored eyes and the massive body of the Wolf. Alpha and no one else, I knew immediately. It did not look as fragile and elegant as this white one, but very intimidating. I saw that the queen here is definitely not afraid to use force. Dark gray to black, brindle in fur and each eye of a different color. Did it mean that she controls two elements? It was an unprecedented phenomene for me until that moment. White-ass and Scary-ass, was my only thpughts at the moment.
The alpha she-wolf didn't stand still for long, she started walking around me and poking me with just looks. As if she were throwing a piece of meat. White's nice smile didn't help me then. Her queen was so unsympathetic and hostile to me from the first sight that I felt that the alpha she-wolf perceives me in the same way. And stupid questions: "Who are you? Where did you come from? What are your intentions with our pack?"
... back then, eye rolling was my most common response. I didn't want to stay there, the area was too hot. But what did the young me see on the White back then? At first, testosterone clouded my common sense, fór sure.

(//O pár mesiacov neskôr časť 3)

Ako som sa odmlčal, potrápil má pár minút kašeľ ako obvykle, no teraz tomu dopomohlo tropické počasie a rovnako tropická noc. Samozrejme som si mohol pomôcť mágiou, no môj zdravotný stav to zakazoval, nebolo by to múdre rozhodnutie. Hoci ako týchto dvoch sledujem, asi by som obetoval dušu za to im dať tichú facku nejakým koreňom okolitej rastliny, Lennie čím si túto rodinu zakliala Neslyšne som si povzdychol a počas mojich úvah prevrtaval pohľadom trs trávy medzi mojimi prednými nohami.
Bol to druhý vrh môjho potomstva, kde som si zaprisahal, že budem lepším otcom. A ani som vlastne nemohol sám za to, čo sa z nich vykľulo. Napriek tomu to v ich puberte mnou tak lomcovalo, že si dvojčatá samé neboli vedomé, ako málo ich delilo od seriózneho preplesku, aký kedysi utŕžila ich nevlastná sestra.
Sirius len podotkol, že sa stal členom Asgaaru až po jeho bratovi. Vlny čiernych emócií sa však pretavili aj do odpovede jeho brata. Pomyselné zimomriavky mi prešli po chrbte, pretože som zachytil aj pohľady, ktoré Alastor s ľahkosťou bratovi rozdával. Mierumilovné, zelené zraky vyjadrovali akurát tak nechuť až nenávisť a ja som mal dejavue, pretože tento pohľad bol mojím zrkadlom za mojej mladosti. "Myslím, že pomôže, keby sa vykričíš z bolesti, hoci možno len na čas," poradil som synovi s odznakmi a na tvári sa mi zracila vráska medzi očami. Trápilo ma, o koľko som toho prišiel. Ani si nemusela obetovať deti Smrti, samé sa pozabíjajú až budú mať viac síl, preklinal som v duchu ich matku,.pretože logicky nebolo tu nikoho, na koho hádzať vinu.
Rozptýlil.ma však úškrn Siria, ktorý ma pobavene hecoval, že by som to mal povedať Rowene sám. Ako som bol pred.chvilkou skrúšený, že mu neviem dať odpoveď o jeho matke, narovnal som sa do plnej výšky. Bol som podobne vysoký ako Sirius, no na rozdiel od neho, zo mňa salal omnoho väčší rešpekt a tí mladí ani nevedeli, kto bol ich otec. Kým bol a akým vlkom bol, pretože minulosť formuje. Podišiel som k nemu, sledujúc úsmev,. ktorý aspoň trošku musel ochladnúť. "Ja som jej to už povedal. A snažil sa vysvetliť, nevieš, čo sa vtedy udialo. Alastor bol najpokornejší z vás troch," venoval som omnoho miernejší pohľad Alastorovi, "ty si sa nevedel vpratať do kože a vaša sestra láskala.len svoje ego, namiesto vzťahov s rodinou." moje slová boli ostré črepy. Nedalo sa.ma presvedčít, že bolo po nich ľahké a príjemné chodiť.
Ustúpil som zo synovho osobného priestoru. Nevedel som, ako to vníma on, no mne samému zásah do mojej kupoly kľudu vždy maximálne prekážal. Jeho ľahostajnosť ohľadom osudu matky ma však dostala napriek tomu, že ten vlk bol parchant skoro od narodenia. Aj tak vás tá neempatia k okoliu a rodine vedela zasiahnuť pri každej takejto rozprave.
Už už som mu chcel odpovedať, keď ma zasiahli slová Alastora. Vĺčatá? S kým? Je to jedno, sama mi to isto nikdy neprizná, keby ma vidí, napadlo mi len v krátkosti, pretože bolo podstatné skôr riešiť jej ohavný úmysel. "Lennie zapredala vaše duše potvore, ktorá mňa samého takmer pripravila o život l, ktorá mi kazila život aj vzťahy svojimi magickými zásahmi, ktorá sa hlasno smiala v mojej hlave, keď som od amoku takmer zabil matku vašich nevlastných súrodencov, vlčicu, ktorú som miloval. Pretože vo všetkom mala pazúry. A čo asi by ste vy čakali, že z potomstva doslova darovaného Smrti bude?!" Lúkou sa rozoznel môj hlboký hlas,. ktorý prechádzal do tlmeného vrčania. "Mohol som sa snažiť ako som chcel," dodal som viac kašľom ako jasnými slovami. Triasol som sa a trvalo pár sekúnd, kým som to potlačil, rpzdychal sa. "Dúfal som, že raz nastane deň,.kedy budete chcieť porozumieť. Nič sa nedeje len tak," xachrčal som a pohľadom vystríhal najprv jedného, potom druhého syna.
Sirius sa našťastie nemiešal do vecí, ktoré boli medzi mnou a Alastorom, takže som podišiel od neho práve smerom k jeho bratovi. Jeden mal čo robiť v Tom horku, aby si zachoval zdravý úsudok. Trpezlivo som si ho vypočul. Vedel som, o akom období rozprával. V duchu sa mi ježil chrbát pri spomienke na besny útok na Styx, ktorý nemal zdarny koniec. "Arcanus ti nikdy neklamal, plánoval som vo hvozde dožiť. V Tom čase sa v lese objavila vrahyňa Elisy, vašej tety v podstate," začal som a po ocku pozrel aj na dvojča s náušnicou. "Podarilo sa nám ju zraniť a mal som jej krv v papuli, keď nejakým magickým trikom zdrhla. Ja som šiel po pomste,.čo je prirodzené,. keď ti dotyčná zraní či zabije x blízkych, takže som sa zrovna s Arcanusom nemal kedy rozlúčiť," vysvetlil som a sledoval jeho tvár, pretože o tej situácii možno aj počul v priebehu času. Ktovie.
V očiach sa mi zablysol odlesk jeho chrupu s nastupujúcim ránom a ja som pre zatiaľ ovládol pohľad, ktorý by ho varovaním prišpendlil k zemi. "Až by si vedel, koľko bolesti som prežil a koľko rokov tú bolesť musím niesť v srdci a na pleciach, potom by si mi veril, že je moja druhá šanca na život po Tom pekelnom ostrove skôr trest, než vykúpenie." Môj hlas neniesol viac stopy hnevu. Skôr mrazil a obaja mohli okamžite vytušiť, že naozaj nie som šťastný z toho, že mi niečo život predĺžilo. "Dal by som kedysi čokoľvek, aby sa môj otec po mňa s bratom vrátil. Aby nedovolil mojej matke a vašej starej mame, aby nás nechala napospas mrazom na Sibíri, napriek jeho zlým skutkom, ktoré sám vykonal. Takže ak si pevne rozhodnutý, že ti moja existencia ubližuje," rozkašľal som sa a po dvoch minútach trápenia s dychacim aparátom som si len na suchú zem odplul viac krvi ako slín. Nenechalo má ani zdravie, aby som mu mohol objasniť čo mám na srdci. "...tak mi to povedz, zahoď poslednú šancu na to mať nad sebou ochranu posledných criepkov rodiny, ktorej na tebe stále záleží. Mám za sebou viac ako štvornásobok vášho života, ak ti príde, že som si to všetko naplánoval a spokojne si žijem, si vedľa ako Sirius, ktorý považuje svoju sestru za neviniatko," dokončil som chrapľavo, odpľujúc si ďalšie pol deci krvi, ktorá len signalizovala, že nevydržím dlhšie zanedbávať podvýživu, na ktorú bolo moje telo u tak nejak stavané. Ale nie naveky. Siriovi som po dopovedaní len venoval krotky pohľad. Nevšimol som ho za názor a trošku slepý pohľad na svoju sestričku. Ale veci sa mali tak, ako mali.
Alastorov posunok podobný prilyvnutiu som registroval, no nakoľko som mu nerozumel, neriešil som to. Pochopí, že trpím viac ako on, tým, že žijem? Rozbehnú sa vám kolečka aspoň keď si zratate , koľko mám rokov a koľko fu*kupov sa môže stať za takú dobu?! A vlastne je to asi jedno. Su slobodní a môžu konať ako chcú.
Venoval som obom pohľad. Každý mohol vyčítať čosi iné. No ak to nechápali zo slov, moje oči vsimavemu naznačovali, koľko toho videli - a že toho hrozného bolo minimálne úmerne k prezitemu šťastiu. A potom tu boli dvaja mladí vlci pri sile, ktorí mali dojem, že na nich leží celý svet už teraz.
Vstal som, chvíľku sa ešte dusila a odišiel smerom k lesíku, odkiaľ som počul vodu. Nechcel som však odísť od synov, a preto som sa pokúsil vyhrabať a následne naplniť malú jamu vodou, ktorá by mi uhasila smäd. Energetický deficit bol citeľný, dokázal som spod zeme vytiahnuť sotva pár hltov, ktoré boli viac hlinou ako zivotodarnou tekutinou. Chvel som sa.uz len pri Tom hrabaní. Zas a znova som trpel, než by som pustil rodinu do neznáma. Než by som sa tam vypravil sám. A stále som uchoval toľko energie,. ktorá by ich dvoch zachránila, aj keby si kmotra Smrť odrazu zmyslela, že obe dvojčatá znesie razom medzi mŕtvych.

Pozviechal som sa celkom rýchlo, natiahol sa a popri Tom si tvár obtrel o laby, aby som upravil zlepenú srsť na tvári od slanej vody. Dôstojnosť má pochopiteľne opustila, no bolo načase sa vrátiť do tela sebavedomého vlka... koľko to len šlo,.keďže moja kostra by vedela vyučovať dejiny gallirejské. Prekvapilo ma však, že zrovna citlivejší z dvoch bratov bol ten mlkvy, zachmúrený. Trošku ma bodli, že sa vidím za mladi v zrkadle, no tento obraz sa aj rýchlo rozplynul.
Zbystril som, pretože som stihol zachytiť náznak šťastnej emócie na tvári Siriusa. Veľmi rýchlo to zamaskoval, zrejme na vlka,. ktorým sa snažil všeobecne byť, minimálne v spoločnosti. Keďže bol Alastor meravý, stačilo mi sledovať ho periférne. "Alastor bol stabilný člen,.nie? Snáď nepoznám vlka,.ktorému by pod Arcanusovou ochranou nebolo dobre," dodal som a potichu sledoval pohľady medzi bratmi. Aj očami, aj duchom sledujúc energiu som zotrval dlhší čas v tichosti.
Už som sa.chcel pýtať, čo sa medzi nimi dvomi stalo, nakoľko tu nebolo veľa povedaneho, no zaskočil ma Sirius, že sa pridal do asgaarskej rodiny on... Rowena. Bum. Ďalšia dýka do brucha a do srdca k tomu. Keby aspoň do chrbta... Zamračil som sa a skryl tak svoj údiv nad touto skutočnosťou, ktorý sa mi mohol na tvári. "Nezanevrela aspoň na vás dvoch? Boli ste príliš malí - ona bola - aby ste rozumeli v Tom čase niektorým veciam a hlavne cítila veľkú krivdu, hoci neprávom," zaspomínal som a bolo z môjho tónu cítiť, že mi je to tak veľmi ľúto, akoby to bolo včera. Puknuté vzťahy s rodinou ešte v zárodku života vĺčat. Mal som mnoho otázok, no bratia boli dôležitejší. Už to, že tu boli. Obaja. Boli to roky,.odkedy sme boli takto spolu. Ťažilo ma to a ani len úľava, že žijú, mi moc nepomohla k dusevnemu pokoju.
A veru ani Sirius. RlTen vie absolútne presne, ako vám zabodnúť kôl do nezahojenej rany a ešte ním dobre vŕtať a točiť, zaúpel som v duchu, pretože medzi našou trojicou zostalo visieť meno ich matky. Už tak som mal oči stočené na Alastorovi, ktorý napinal svaly a neušli mi ani pazúry, ktoré na chvíľu ryl do hliny pod sebou. "Na všetko ti asi lepšie odpovie Život. Nechcel som sa vrátiť, aby som ťa - vás -," mrkol som po jeho drzejšom bratovi, "trýznil skutočnosťou, že som prelud. Že snáď mi je vtipné, ako som ti ublížil, keď behám vďaka mágii zas po svete." Koniec vety som smeroval Alastorovi a stiahol uši. "Môžem prosiť len o odpustenie, že som tu nebol pre teba skôr. Dúfal som, že sa dáte ako súrodenci aspoň dokopy, aby ste sa držali navzájom," hlesol som. Nie sklamane, vždy som veril, že aspoň spoločne sa nestratia. A zjavne sa, ešte aj od seba.
Nemohol som však ďalej ignorovať pohľad syna s náušnicou a jeho otázku. Pre zmenu som bol ja ten,.kto zostal napätý, na čo som sa.postavil a váhavo sa k obom priblížil. "Nenašiel som ju," odvetil som úprimne, tichým hlasom. Bolo v ňom však toľko skrytej bolesti, že by jeden uveril, ako som kričal na hory a lesy. Aj slepý by zbadal, koľko sebakontroly a mentálnej sily musím vynaložiť, aby som rozoberal tak bolestivé téma, akým bola.ich matka. A ja? Miloval som ju? Nedokázal som si dodnes odpovedať. Ale hlboko som miloval rodinu, ktorú priviedla na svet a puto, ktoré sa medzi nami vytvorilo. Nezmizlo, a preto som veril, že stále môže byť živá.
Mal som sto chutí sa opustiť, nechať rozsypat dušu ako domček z karát, no nič by som nedosiahol. Zabili ma potvory a ten škodoradostný život usúdil, že budem trpieť - ale nažive. Keby mi dal návod, ako to prekonať, povzdychol som si a napokon spocinul očami na Alastorovi. Bol to prosebny pohľad; nemohol som dopustiť, aby odišiel. Aby sme sa rozdelili, nie teraz hneď. A Sirius bol taktiež dôležitý. Vďaka slabej schopnosti cítiť som tušil, že svoje strasti vie taktiež skryť.

Bolo čudné tu len tak na seba civiet, no odtušil som, že sa nám hlavami prehrávajú podobné veci. Prešiel som si pár krát labou po tvári, pretože som sa neobvykle opustil, i keď pochopiteľne, a bol ako otvorená kniha emócií. Čo rozhodne neboli u mňa typické. A Alastor? Prekvapivo mlkvy stĺp. Koľko ste sa nevideli, mohlo sa všeličo udiať... Vlastne... !!!
Vtedy mi to došlo. Kedy som sa so synom - tým milsim - videl naposledy. Pamätal som si divné miesto, ostrov, skazu tvorov, ktoré ma zadupali zaziva. Prehltol som naprázdno a pár krát sa nadýchol. "Alastor... Asi chceš vysvetlenie," oslovil som ho opatrným hlasom a zadíval sa do zelených zrakov pátrajúc po Tom nevyslovenom, čo som ja nemohol počuť. A ani by som nasilu nechcel. Nie som ako jeho matka, blysla mi hlavou spomienka, ktorú som však rýchlo zahnal. Rana už bola otvorená a nebolo potrebné ryt do ďalšej.
To som však netušil, že sa k nám pridá tretí vlk a rovno dvojča toho, čo Nemo predo mnou stál. Srdce mi vynechalo minimálne jeden úder, keď nie aj dva a mal som problém sa nadýchnuť. Drobný, strapatý dvojník Alastora. "Sirius. Nemáš ešte vek na to, aby ťa kleplo," jeho meno som len vydýchol a zareagoval na jediné slová, ktoré v tejto trojici zatiaľ padli. Už nebol úplným dvojníkom svojho brata, Gallirea sa o to postarala po svojom. Čo ma však prekvapilo,.bola zelená ozdoba v jeho uchu, ľavom. Rovnako, ako mám ja, otázne je, ako sa mu tam dostala? Ale je to jedno, tu už nič neprekvapí, bleslo mi hlavou. Otázne bolo, kto z nás troch by mal začať rozprávať. Otec, ktorý je tak starý, že už by mal byť mŕtvolou? Zavše keď ho Alastor videl aj umierať? Alebo neskrotny Sirius, ktorý kedysi nevedel brať nič vážne - a podľa výrazu jeho tváre som pochyboval, či sa toľko zmenil. "Podľa pachu usudzujem, že minimálne jeden z vás je stále člen Asgaaru?" opýtal som sa, skoro možno až do vetra.
Slnko nad nami od rána neúprosne pálilo, na čo som hodil jeden zamračený pohľad na oskara hore a stočil pohľad najprv na jedného, potom na druhého syna. Obaja mali hrubšiu podsadu ako ja a bolo by zvláštne, ak by chceli tráviť čas na lúke zaliatej slnkom. Presunieme sa? Alebo ma nechcete vidieť a idete každý svojou cestou?

Ešte sa ku mne ani nedostali poriadne slnečné lúče, takže sa mi začali zatvárať oči a myseľ upadla do driemot.
Napriek veku mi vycibrený sluch však stále slúžil a začul som, že sa sem niekto alebo niečo blíži. Zelené zraky preto spocinuli ihneď smerom, odkiaľ zvuk šiel. Vedel som však, že ak sa nepohneme, ani na tráve si ma okoloidúci nemusí všimnúť. Túžba po spoločnosti neprišla ani s vysokým vekom.
Avšak, toto bol niekto celkom iný. Vietor nevial a predsa... Strnul som viac ako dosiaľ. Zapolil s vlastnou hlavou, že sa mi to len zdá. A keď sa vynorila silueta, utvrdil som sa, že je to isto prelud, pretože takého vlka som si nepamätal. V tmavohnedej srsti boli odlesky inej farby, zelenej, na zadnej nohe sa tiež niečo leskli a celkovo, nebolo to možné. Ale ten pach... Zaupel som, no len v myslí. Nevydal som zo seba hlaska a nedokázal od neho odtrhnúť oči. Huňatý ako ja za mladi, kráčal a bolo vidieť, že vyliezol nedávno z vody.
A potom sa naše pohľady stretli. Prisahal by som, že ani božské vlčie entity na Gallirei a ich príbytky nešírili toľko energie, ktorá prešla tými pohľadmi. Toľko emócií l, ktoré má udreli, zakapal som po dychu a nevedel sa nadýchnuť znova. Mechanicky som sa pozviechal do šedú, natiahol zjazvený hnat jeho smerom v snahe urobiť krok. Lana mi dopadla zas na zem. Boli to nekonečné minúty, aspoň tak som to vnímal. Moje zraky si prezreli jeho vylepšený kožuch, (//idk kde je strážca) zelené pazúry ako som mal aj ja. A nemohol to byť nik iný.
Zostal.som strnulo sedieť a náznakom Alastorovi, že som nažive, mohli byť len slzy, ktoré sa mi spustili z očí. Zamotala sa mi hlava, srdce ako keby chcelo dostať infarkt a mňa to zmohlo. Telo si uvoľnenie našlo po svojom v podobe mokrých cestičiek na starej tvári, ktoré mi lepili ušmudlanú srsť. To nemôže byť reálne...

Nepochopiteľne nebolo v našich silách dostihnúť niekoho,.kto sa javil byť nedostihnuteľný. A to napriek tomu, že sme ju zranili. Neprebehla žiadna rozlúčka v lese, nezistil som, ako je na Tom Arcanus. Ten beztak musel byť tiež už starý, aj keď na to vôbec nevyzeral. Asi mu pomáha tá liečivá mágia, myslel som si, keď som sa z hôr nad hvozdom plahočil zas na juh. Nepochopiteľne, bolo extrémne horúco. Dúfal som skôr v nález nejakého vodného toku. Čo iné mi vlastne zostávalo, keď sa tú vlčiu potvoru nepodarilo dolapiť. (//úsmevné, že pred rokom chystáš Styx a o rok ťa chytí druhý char

)
Zdalo sa mi, že som počul zurčanie vody. Moja myseľ pátrala v spomienkach, kým mi došlo, že je to pravda. Môj domov zmizol, tiekli tu vodné toky,.ktoré kedysi neexistovali a vlk zostal až zhrozený, ako dlho vlastne behá po tomto svete.
Čo si budeme hovoriť, cítil som sa maximálne mizerne. Akonáhle som sa ocitol na nejakej lúke podivných kvetov, ktoré odpocivali na nasledujúcu jar, zastal som. V žilách som mal viac mágie ako života, nakoľko som sa cítil omnoho mladšie, než bolo reálne. Koľko liet už kráčam touto krajinou? A stále bez cieľa? Posmutnel som, zabudol na vodu a našiel si miesto pri okraji lesíka, odkiaľ som zachytil sem tam zvuk vody. Bolo ráno, pekne horúce, no zatiaľ som veril, že tieň mi dovolí na chvíľu oddychovať, hoci bol minimálny. To by si jeden musel zaliezt do lesa, že.

Som rada, že si si rozmyslela aspoň tento aspekt, nakoľko Cernuna je aká je, to je iná kapitola, no ja som tu nechala za fucking xy rokov (existujem od roku 2009 v tejto vlčej komunite, pre upresnenie novým ľuďom) tiež veľa práce a nevzala som si ju. Lesný strážca bol z mojej hlavy, nepáčilo sa mi síce, že sa používa a kreslí hocijak, no v konečnom dôsledku to bol nápad, ktorého realizácia robí dodnes radosť mnohým, ktorí dnes ani netušia odkiaľ to vzišlo ako aj kopu iných veci :)

Nebudem sa veľmi miešať do zákulisia, sama som mala.na Skylieth ťažké srdce viac ráz či už ako hráč alebo samotný administrátor, no vždy sa dalo dohodnúť. Vždy to bola jedna veľmi kreatívna osoba, ktorá kedysi tlačila tak moc až na pilu, mala toľko nápadov ako aj ty Styx. Je extrémne ťažké nevyhoriet v admine, ak vám hra nemôže kvôli povinnostiam prinášať radosť.
Rešpektujem, že si bola rozčúlená pri písaní tohoto článku, no zrejme si až také surové kopačky nedostala, keď ti tento výlev plný vulgarizmov (tlapka má byť tá prvá, ktorá striktne lpi na pravidlách a aj ich dodržuje, nie sú tu len dospelí!) umožnila uverejniť bez cenzúry a neznášala dodnes.
Samozrejme že majiteľ webu to tu môže len tak zrušiť keď sau zapáči. Aj niekoho vyhodiť. A je zvláštne, že som sa ja s ňou dokázala vždy nejako dohodnúť, a to som pred pár rokmi nakladala statne a nie len jej. Tiež som osoba, ktorá všetko povie narovinu.
Tvrdenie "nikto sa nechcel pridať" je trošku tiež zcestne, hráčov, ktorí chceli bolo vždy veľa. Ale nie vždy sa daná osoba aj hodila, vo tu nebudem rozoberať prečo a začo. Urobilo sa unáhlené rozhodnutie prípadne sa vybral človek, ktorý pôsobil "najlepšie" a niekedy to rozhodnutie zabolelo. Tím si nesadol, nový človek chcel SILOU MOCOU aplikovať všetko čo ho napadne aj spôsobom, akoby mu mal web patriť a potom sa urazalo ego a zas dookola bolo treba komunikovať a riešiť.

V roku 2022 to tu upadlo a rozhodne by to nezaniklo, pretože Gallirea je o vlkoch. Nie o tých dvoch najvyšších v admine. Komunita tvorí už niečo zabehnuté a rozvíja.
Sama si mala pauzu a vyskúšala si si, že ťažké výzvy v reálnom živote sa moc nedajú Zvládať s admin prácou tu, ešte keď sa Gallirei tiež chce človek venovať naplno. Stalo sa to asi všetkým už, mne viac ráz, a preto ti pripomeniem, že nebyť Saviora, o rok skôr by to tu skapalo. Celý rok 2021 som bola najväčší ťahúň a keď som proste potrebovala voľno a byť v reálnom svete, rýchlo sa na všetko dobré zabudlo.
Vždy platilo, a pokiaľ viem boli všetci upovedomení, že čo sa rozoberá v admine, tam aj zostane až do dátumu, od ktorého nejaký aspekt mal platiť/odštartovať. Takže prirodzene, že to majiteľku webu nejak zasiahlo, najmä riešilo sa to XY krát, v minulosti z vynášania vecí boli aj naozajstné problémy, toto je maličkosť, ale hádam, že šlo Skyl o princíp.

Absolútne sa stotožňujem s Baghý. Ber to ako možnosť k vlastnému sebarozvoju l, Skylieth tiež. Dnes by som dala veľa za to, aby som tu mohla znova tvoriť obsah, ktorý by ľudia ocenili a pamätali by si aspoň teda ten môj charakter, že tu kedysi bol. Takže možno to bolo len unáhlené rozhodnutie z oboch strán alebo od jednej či druhej a takmer to priamo zasiahlo hráčov.
Verím, že zostanes aspoň herne, nakoľko si hráčsky priniesla Gallirei mnoho.

Sú to veci medzi vami. Neťahaj do toho ostatných. Každý má svoje problémy, svoje skúsenosti a iné vzťahy s ostatnými ako ty. Byť admin, tento článok minimálne vycenzurujem ak aj nezmazem po pár dňoch, pretože niečo takéto patrí na ten chat a discord, nie sem. Vlastne mi ušla na záver aj pointa, že si sa mala takto rozlúčiť.
Ja som sa rozlúčiť nemohla, pretože som v Tom čase bola plná emócií, ktoré som dusila. Zrejme by môj článok bol v podobnom duchu a možno horšom, ale neprišlo mi správne vylievať si frustráciu medzi všetkými hráčmi takto verejne a niekoho šikanovať. Všeobecne je veľmi ťažké, aby sme neriešili druhých, keď nás niečo zabolí alebo sa nám nepozdáva konanie tých ľudí. Sústreď sa na seba, svoje postavy a to, ako byť ten lepší človek. Je mi ľúto, že niečo takéto medzi vami vybuchlo, mám k obom sympatie, hoci osobne poznám len Skylieth.

/za preklepy prepáčte, niektorí vedia, ze keď píšem cez mobil je to hrozné:D/

Musel som ustúpiť od okraja prepadliny skrz prach, ktorý sa zospodu valil. Nepochybne sa hneď strhla medzi trojicou mela, skrz vrčanie a prach naviac, no bol by som blázon, ak by som tam skočil za nimi. Za prelámanie hnátu za zlý skok to rozhodne nestojí, napadlo mi a napokon som si ľahol k okraju, priplazil sa čo najbližšie ku krovine, ktorá celé tie útoky na prírodu prežila,takže ma prípadný lezec nemusel hneď po vyšplhaní sa hore registrovať. Mladý béžový odišiel s ešte mladším s tou lebkou na hlave kamsi do útrob lesa. Vedel som, že je to tak správne, hoci by sa nám pomoc možno aj hodila. Najmä pri love, aký nemá náročnosťou obdoby...
Strihol som ušami, keď som začul nejaké zaskučanie zmiešané s vrčaním, no nevedel som identifikovať, kto to dostal. Až keď som začul alfovo vykríknutie mena tej druhej asgaarskej (zrejme), spozornel som. Pocítil som záchvev zlosti a následne úplného kľudu, okolím sršala energia, ktorá bola rozhodne magická. Domyslel som si, že Arcanus v sebe prebudil všetky jeho diabolsky nediabolské sily a chystá útok. Rozhodol som sa počkať, i keby následsky padli aj na mňa. Disciplinovane som ležal prilepený k zemi, v rannom šere ešte skrytý tieňmi.
Po azda nekonečnom tichu mi skoro urval uši výkrik čierneho alfy, na čo mu to opätovala Styx zúrivým porejavom bolesti. Jediné čo... prečo stojí na labách?: Neomráčil ju snáď ten konár? Ak má nejakú obranu, o ktorej nevieme...
V hlave mi to rozhodne šrotovalo. Vzhľadom na stiesnené priestory vlčieho ringu, ktoré rozhodne nepredstavovali veľkosť Stredozemnej pláne, mi nešlo do hlavyu, ako sa tak ľahko vyhýbala útokom. DFokonca som o chvíľu mal možnosť vidieť dole, no jeden by čakal krv, nie asgaarskú vlčicu rozpľacnutú v prachu a Styx...
...ktorá zatrepala tými pidikrídelkami a začala sa driapať nahor, na únik. Tak teda po starom, bleslo mi mysľou, spomenúc si na jej šikovné sa vyhnutie útokom, keďže na nej bolo minimum krvi, ak nejaká vôbec. (//?) Netušil som, že zášť k onej sivej je vo mne natoľko silná, že plne prebudila k životu jednu z mágií, ktorými ma nedobrovoľne obdarila Smrť. Akoby som natiahol labu a proste okrídlenej vzal zmysel pre orientáciu, priual som si, aby nič nevidela, nech sa jej svet rozmaže, nech vidí stromy na diere, do ktorej by mohla znova padnúť, a vrčal som. Ale až keď som sa odrazil zadnými a zavesil sa jejo krk, sotil ju do lopatky, kam som cvakol prudko zubami,v snahe strhnúť z jej pleca čo najviac sa dá vrátane mäsa. "Trp ty špina!"
Vrčal som po neja zároveň uskočil v smere dozadu, pretože som očakával odplatu zubami naslepo. Bolesť som však aj mentálne živil a zvyšoval v tele Styx. Všetku tú zlosť vočijej osobe som pretavil a oblbnutie mysle a vtiahnutie vlčice do agónie bolesti.
Zalapal som síce mierne po dychu, pretože som pocítil, že ma toaj čosi stojí, no cez to som pristúpil zase k fyzickému útoku, a rozbehol sa, odrazil, v snahe dopadnúť zubami rovno k jednému z krídel, ktoré som sa pokúsil chytiť a šklbnúť... Len či to bol aj zdarný pokus, keďže som pochopil, že táto tuláčka prašivá posilovala asi na dennej báze za uplynulé roky. Chcel som aj niekd ev kútiku duše pomôcť dvojici z jamy, no veril som, že využijú popadané konáre, aby sa vydriapali. Nemohol som dopustiť, aby sivá zase raz zmizla.

//využívam mágiu halucinácií na rozmlženie videia, halucinácia v podobe jamy-ktorá zmizla, bolesť

//Prepáčte, ako sa dlho čakalo, zabudla som to tu kontrolovať :) neskôr dnes napíšem

Various thoughts raced through my head as my paws crossed the imaginary boundaries of the pack's territory. I was just distracted by the female's white tail wagging in front of me. So like a little wolf I followed that tail into the bowels of the mixed forest. The trees were deciduous, some very old. Everywhere different grasses and flowers, stones, only slightly hilly terrain. Just the warm weather! Who can survive here in the south with a thick coat like mine? I played with this match for a long time. It was an obstacle for me to even consider a new start in life here.
But why? For the wolf to sweat all day and cook in his fur? Back then, I often couldn't forgive myself for obnoxious grumbling under my nose. It was no different back then either.
White didn't mind.
Whitetail, left, right.
She was talkative, she had something to talk about the whole way through the forest, and I just listened - after all, it was the best for me. She told me who the pack alphas were and even that she was a beta, the alpha's right paw.
Surprised, I then stopped in a small clearing in the forest and stared intently into her deep eyes. I was like she was a hidden agent to get me there. An attractive beta just happened to appear on a walk in the meadow, where I was also. Just by chance, it's enough to twist her ass and tail and I follow her blindly. Was that their tactic then? Before the winter, a strong male came in handy as a hunting aid.

//2

V tom humbuku som si neuvedomil, že pri druhom pleci béžového, stojí aj niečo mladé, možno adolescentné. Čierny vĺčik, s postupom noci som už na ňom Ďalšie farby nenašiel, no mal časť lebky ako masku na tvári, čo mi prišlo zaujímavé. Najviac zaujal pach. Zamračil som sa, dívajúc sa naňho, kým dole v jame padol všetok rozvírený prach. Koho mi pripomínaš...
Vytrhol ma z dumania hlas Parsifala, ktorý mi objasnil, že sa sem šedá napoklonkovala s najväčšou drzosťou len tak. Zavrčal som si pre seba a venoval jame pod sebou jeden nenávistný pohľad, kým som s prikývnutím nesúhlasil, že tu zostanem. Dvaja mladíci sa spolu pobrali do lesa, čierny chvost z tých dvoch som vyprevádzal zaujatým pohľadom.
Až zapraskanie zlovestnej energie ma donútilo sa zvrtnúť. V priehlbine lietali elektrické iskry, zmes skučania a vrčania k tomu. A mne chvíľu trvalo a zorientovať, čo sa dole v tme deje. Našťastie priatelia splývali s tmou, zatiaľ čo operená hnusoba svietila... "Pár výchovných by sa ti zišlo," húkol som po Styx, kým sa jeden z konárov úbohého stromu pri nej nenapriahol na parádnu šlehu, ktorá mierila sivej do tváre...
"Ale najprv si počkám na tie od asgaarčanov," uchechtol som sa a strategicky sa vzdialil od okraja, zamieril si to na balvan neďaleko.

Can one wolf burn out? No, not burn out literally. Mentally. The development of events, life, getting to know or saying goodbye to acquaintances - after all, meetings can be so emotional that they could even start to break one piece by piece, right?
I didn't think I'd ever be very social. And yet, life brought me to a small forest that was in the south - oh, how I hate the heat in summer! Mosquitoes everywhere! I saw no reason why I should stay in such a place or perhaps explore it. Until a snow-white she-wolf with emerald eyes captured my sight and subsequently my brain...
Everything happened quite quickly. Today I know that maybe it wasn't deep love, but rather impulses and hormones that lured me to that little grove in the south. I watched her graceful movements with my eyes, how her hips moved and her little paws stepped on the grass as she approached me. She didn't even have to try to seduce me. She simply informed me where I was, that her pack lived in the forest and who the alpha was, should I just join them. So like the recruiter, she was exemplary, probably every male would head straight for that white tail without hesitation.
I used to be careful, I hesitated, I didn't run after her right away. The hot summer hampered my brain and I didn't want to do anything at that time. And after all I told her, she wasn't my type. I always liked dark fur coats. But then... her ringing voice rang out, a soft laugh. (//I can't translate it to anj more than literally:D) I stopped with my paw raised halfway back to the north and looked into her eyes. According to them, she possessed earth magic, just like me, although my vision was a darker shade. Her eyes were like magnets. I had to turn my head, then my body, and walk after her slowly as if in a daze. At the edge of the forest, I introduced myself to her and after a short conversation decided that I could stay here for some time. Of course, purely for selfish reasons, that I will rest somewhere, eat, maybe grab a hot girl for myself and go somewhere else...

//na pokračovanie, je to jeho minulosť, jeho začiatky života na Gallirei... aspoň si ich sama takto pripomeniem