Gallirea - Příspěvky uživatele

//Aina
LOTÉRIA - 8

Posledný skok na balvan na brehu mi až tak nevyšiel. Narazil som si celkom slušne hrudník, čo mi na moment vyrazilo dych. Úplne to stačilo na to, aby som privrel oči a prestal dávať pozor. Zadné laby mi skĺzli, pazúry ten šmyk už nezastavili a ja som pri dopade mal čo robiť, aby som sa nejako pretočil a nedopadol hlavou medzi kamene do polozamrznutej rieky. Namočil som si však zadný hnát a akonáhle bol na brehu a vzduchu, prestal som v tej nohe mať cit. No paráda, toto s ami už dlho nestalo, povzdychol som si, avšak nevešal som hlavu. Dobre som si uvedomoval, na akú púť som sa vydal cez nepriazeň počasia, ktoré ma teraz usilovne bičovalo. Niekde pri tom pošmyknutí sa som stratil kontrolu, takže som sa ani neotriasal a vydal sa smerom za sálajúcou sopkou, ktorá sa týčila nad mojou hlavou a všetkými kriakmi na okolí.
Snehu bolo naviateho veľa najskôr len pri Aine, pretože čím som stúpal viac na východ, držiac sa severnej linky, tým snehu ubúdalo. Dokonca som na kopci zistil, že ďalej k jadru sopky sneh mizne. Do nosa sa mi však dostali čudné výpary z puklín, ktoré som občas musel prekročiť či preskočiť. Kýchal som z toho, potom sa chvíľu smial a radšej sa neodvažoval popustiť uzdu myšlienkam a fantázii. To by som asi nikam nedošiel, hehe, napadlo mi, keď som sa driapal ku skalám, v ktorých spočíval veľký jaskynný komplex. Počkám aspoň do rána, vyčasí sa, povzbudil som sa a s funením zabral do strmého výstupu.

//Východný úkryt

//ZG
LOTÉRIA - 7

V hĺbke mysli som so bol vedomý, že môžem vlastne len ďakovať za mágiu počasia. Ľadová búrka sa hnala krajom vôkol mňa, zatiaľ čo na územiach, kam som vkročil to najhoršie akoby uťalo a vietor mi nešľahal do očí. Na mraze vonku to nič nemenilo, cítil som ho pomaly v každom pazúre, ako som sa brodil snehom. Smerom k rieke totiž pribúdali snehové záveje. Vodu som mal čochvíľa na dohľad a hoci bola možnosť prebrodiť sa, vrátil som sa trošku južnejšie k jazeru a balvanom, po ktorých sa Ainu dalo prejsť. Z poľadovice na povrchu balvanov som nemal absolútne dobrý pocit. Dokonca som na oment zaváhal. Ak bude najhoršie, pomôže mi zem, dodal om si sebadôveru, kým som prišiel k najbližšiemu balvanu a so škrabotom pazúrov po ľade na ňom sa vydriapal hore. Zopár minút som zotrval a sledoval tenký ľad, pretože ako som vedel, táto rieka od sopky bola vždy pomerne teplejšia, než ostatné toky. Celoročne ľadové.
Zamarilo sa mi, že vidím celkom schodné kamene. Postupoval som veľmi opatrne, zakaždým sa mi minimálne jedna noha skĺzla a ľadové krúpy mi bili do čela, keď som koncentráciu presmeroval najmä na prechod cez rieku, ktorý sa mohol skončiť aj mojim pádom a nejakou tou zlomeninou. Stálo mi to za to, aby ,ma bičovalo počasie a zima, kým som sa dostal na druhý breh a mohol vypustiť z pľúc zadržiavaný dych. Beztak mi ho studené vetrisko stále bralo od tlamy.

//Sopka

//pokračovanie

Pár krát som sa zhlboka nadýchol, pred očami sa mi mierne zatmelo. Bbolo to už dávnejšie, čo som naposledy jedol a ovládať snehovú búrku nebolo moc jednoduché.

//Aina

//Jedlový pás
LOTÉRIA - 6

Vydal som sa viac na sever. V lese som musel ubrať, akonáhle sa mi prekrvili zas nohy a prsty, pretože som sa nejeden raz potkol o skrytú nástrahu pod závejmi. Korene stromov boli nehybné, zamrznuté, zasnežené a cez to všetko dokázali byť predsa aj nebezpečné. A spúšťajú vlkovi na hlavu tony snehu, doplnil som si pre seba, keď som len tak-tak uskočil pred padajúcou lavínou z konára pri mne. Mladý strom ma mal určite tak k smiechu, no táto situácia ma popudila zas k rýchlejšiemu kroku.
Nebolo ťažké ani v noci ísť a orientovať sa. Sneh osvetľoval krajinu, ako sa z jeho povrchu odrážalo svetlo mesiaca, avšak minimálne. Zavše od pláne prefukoval pomedzi jedle silný, studený vietor a ja už som presne vedel, čo ma na otvorenom priestranstve asi tak bude čakať.
Ako som opustil posledné stromoradie, oprel sa mi do tváre studený vetrisko, ktrý šľahal z neba kúsočky ľadových kryštálikov. Vedeli sa zavŕtať v tej rýchlosti až pod srsť a bolestivo narážať do lícnych kostí, chrupaviek uší či nosa. Nezdochnem tu, zavrčal som si pre seba, pretože nápory vetra a celkovo to počasie urobilo s mojimi bedrovými kĺbmi okamžité peklo. Rozboleli ma, podlomila sa mi zadná časť tela. Odhodlanie nájsť rodinu a nepríjemné bolesti mi pomohli k tomu prečistiť nebo. Mračná nezmizli, nona mňa sa prestalo valiť krupobitie, vietor sa stočil od chrbta.

//LOTÉRIA - 5

Toho vypätia bolo asi príliš, posledné dni. Teda skôr týždne. Napriek mrazu som skoro až spokojne zaspal pri zasnežených koreňoch ihličnanu nado mnou. Sem tam som si čosi zo spánku zamrmlal, sem tam zanadával, keď sa z ihličnatého konára nad mojou hlavou šmykla dole časť snehovej prikrývky. Neprebralo ma to. Béžové vĺča ma dokázalo vyždímať, že by to nik vopred neuhádol.
Nech je niekde s tučniakom zamrznutá a nie pri mne... Pomyslel som si skôr, než som sa odvážil zívnuť a rozlepiť očné viečka. Zorientoval som sa pomerne rýchlo, pretože aj počas driemot som vedel byť v strehu a rozhliadol sa. Na moje šťastie som zjazvené malé vĺča nikde nevidel. Obklopoval ma len les s ponurou atmosférou vďaka jeho obyvateľke - Smrti - a sneh kam oko dovidelo. A to som ešte netušil, čo také ma čaká na pláni. Zachytil som zvesti o novej svorke blízko sopky, nemôže byť ťažké ju nájsť. Že by si konečne niekto zabral ten les s veľkým úkrytom? Neboli by hlúpi, uvažoval som nad najbližším cieľom cesty, a pretože mi bolo jasné, že Lennie by v týchto mrazoch sama s tými dvomi neprežila, vsadil som všetky karty na to, že si vyhľadala novúp svorku ako útočisko. Trápila ma však Rowena, pretože som ju nikde na okolí necítil a najskôr bude sama. Zdedila túlavé laby asi po mne, tak dúfam, že si poradí, povzdychol som si len, pretože mi rodina chýbala. V Ragare akurát tak vždy niekto musel dávať zabrať. S novým cieľom som sa pustil poklusom na zohriatie svalov skrz sneh na severnú hranicu pláne.

//Potok Aina (cez ZG)

//PRIRÁTANÉ

1 lístok za herný post z 15.1. darujem Rowene
1 lístok za herný post z 9.2. darujem Freyi