Gallirea - Příspěvky uživatele

/Odvtedy Lenin neznáša Cynthiu

//Aj Newlin mal, aj Elwen. Elwen odišla skôr ako skončil Silmarion, hoci to nebolo ďaleko od seba...

Takže bezo zmeny, hm, odfrkol som si popri počúvaní jej slov. Sarkastický tón si neohla odpustiť, dobre že nepľula všade vôkol. Len som stiahol uši "Taká silná a večne neohrozená vlčica, ktorú skolí len nejaká choroba? To bude karma," naladil som sa na jej vlnu, pretože som naozaj nemal náladu na ostré výstupy. Neposmieval som sa jej však, moja tvár jej mohla prezradiť, že napriek tomu mám starosť. Na moju hlavu padlo zopár výčitiek a ja som sa len odvrátil a nedíval sa na ňu, kým to zo seba dostala. "Rowena chcela zostať, zostal som s ňou, neopustil ju," precedil som ešte pomedzi zuby potichu, pretože ak sa mienila porovnávať, tak ako rodič nevyhrávala.
Nad jej ďalším monológom som vyskočil na nohy, ale utlmil som v sebe vrčanie, pretože mi nepríjemne ruplo v nešťastnom kolene, ktorému robilo počasie len zle. Pár krát som sa nadýchol a upokojil sa, nepotreboval som nervy naviac. Nestačí, že ma štve moja situácia, prihadzuj do ohňa, lebo nič iné náš vzťah a rodina nepotrebuje... Nesnažil som sa skrývať myšlienky, vždy mi bolo ukradnuté, že mi vlčica vidí do hlavy. "Mám právo sa rozhodovať za seba, som na tomto svete prekliato dlho." Našiel som jej oči a venoval jej neústupný, tvrdohlavý pohľad. Mala pravdu, s obomi to bolo strašne ťažké, boli sme dve povahy, ktoré ťažko spolunažívajú, ak sa čo i len jedna strana zlomí. Neponížil som sa však na úroveň, kde by som si sťažoval na bolesti. Ak mi liezla do hlavy, beztak musela vedieť čo ma reálne trápi. Jej posledná veta mi však nechala chlad na tvári. Mal som svoj osobný priestor aj emocionány, do ktorého sa dostala, okej. Ale musela podbíjať aj to, čo som mal dané od narodenia. Nepochopila, že ma nikam nepriklincuje, nikde nebudem mať to svoje miesto...
//Alastor
Vyrušilo ma však ľahké našľapovanie a škriabanie sa do jaskyne. Následne aj závan čohosi nepríjemného a na to aj nášho syna. Podľa jeho krotkého pozdravu som usúdil, že to nebude to protivnejšie z dvojčiat. Chvost sa mi mierne rozkmital a venoval som synovi úsmev. Hoci silený, no naňho som sa hnevať nijako nemohol. Nič na tom však nemenil fakt, že som ho naozaj rád videl. Zato jeho matka ho citovo vydierala. Teda pardon, snažila sa vydierať mňa. Naprázdno som scvakol zuby a pretočil oči tak, aby to Lennie videla. Tá však medzičasom došla na to, po čom tak hrozne jej dítko smrdí. Smiech som skryl za kašeľ a obrátil sa na syna. "Kým nenájdem tvoju sestru, nevrátim sa, iba na návštevy," riekol som mu najpokojnejšie ako som vedel a skúmal jeho tvár. Nie je už úplne malý, ešte možno dva mesiace a bude vysoký ako Lennie...
"Ako sa ti páči nové miesto, kde žijete?" Opýtal som sa o stupeň veselším hlasom a javil úprimný záujem, na čo sa rozšírila machová plošinka podo mnou, takže ak by ktokoľvek chcel, mohol sedieť na niečom príjemnejšom ako na ľadovej, kamennej zemi.
"A čo alfa pár? Je nejaký? Lepší ako Falion?" Ozval som sa ešte tak nejak na obocha pri slove 'lepší' mrkol zvlášť po Lennie.

Napriek tomu, že po pomerne dlhom odlúčení by sme do seba vôbec asi nemali vyrývať, Lennie to nedalo. Len som sa v duchu uškrnul, pretože to pre túto vlčicu bolo odjakživa typické. Nemienil som však pokračovať a niečo jej oplácať, takže len len v pokoji odpovedal na otázku. "Zostal som tam kvôli Rowene, na zimu je tam stále žrádlo, už možno aj lepší úkryt," nadhodil som posledné plusy, ktoré tam boli. Nechcel som jej priznávať však svoje vnútorné rozpoloženie a dôvody, ktoré tak trochu aj ovplyvnila depresia.
Natiahol som sa a bolestivo sykol, keď mi puklo kdesi v oblasti panvy. V konečnom dôsledku som sa potom cítil príjemne, ale miesto mi brnelo ešte aspoň minútu po tom. Zato Lennie sa zhrozila, že jej dcéra nezostala doma. Zavrtel som najprv len hlavou. "Bola preč, vrátila sa. Bola nejaký čas aj doma, potom chytila hysterický záchvat, s ktorým odplašila Alastorovi králiky, pretože som ho vzal na lov," vysvetlil som a zámerne si nechal pre seba detaily. Iba by ju to žralo a dostal by som akurát zásah elektrinou do mokrej srsti.
Uvoľnil som však vnútorné napätie, keď som sa dozvedel o spokojnosti dvojčat. "A čo ty...?" Premeral som si ju s naklonenou hlavou a následne jej skúmal oči. Nedokázal som jej čítať myšlienky, no po toľkýh spoločne strávených mesiacoch už vlk vedel čo to odhadnúť. Vôbec ma však netešila novinka ohľadom jej zdravia. "Ani trochu si neváhala roztrhnúť rodinu... trápi ťa to vôbec, preto ti nie je dobre?" Ozval som sa skoro až šeptom. Nechcel som, aby mi čo i len trochu zakolísal hlas. Ani som jej nič nemienil vyčítať, žralo ma, že pravda bola ani sám život nevedel kde. A možno ani ona.
Zostal som chvíľu mlčať a premýšľať, kým sa znova vrátila k téme Ragar. "Je mi tam dobre, je tam zima," začal som vysvetľujúc a hodil po nej rýchly pohľad, či sa jej tlama nechystá zrovna čosi namietnuť a prerušiť ma. "Ale kvôli zdraviu a samému sebe by som sa mal presunúť niekde južnejšie možno, mimo hôr aj keby mám v lete zdochnúť na horko, ale do toho sa mi moc nechce." Chcem vrátiť čas do šťastnejších dní, kedy medzi nami fungovalo pochopenie... a... emócie...? Sám som si nebol istý vlastným rozpoložením, a preto inak slnečné ráno pred úkrytom zahalila tmavá obloha, z ktorej sa začalo husto snežiť. Trvalo to len chvíľu, potom sa časť mrakov stratila a vločky poletovali lenivými kruhmi len niekde v diaľke pri jazere.

Za aktívne oživenie _ znovu narodenie _ lesa, sa sarumenským prítomným, okolo stratenej Eowyn, pošťastí nájsť za hrsť oblázkov. V okolí sa z kvetov od Newlinovej mágie začnú sypať okrúhle kamienky.

//Maple, Wolganie, Darkie, získavajú každá po 15 oblázkov za aktivitu a pekné posty, Eowyn od strachu rozptýli 8 kamienkov, Kenai s Kasiusom si zlepšia deň objavením 7 kamienkov.

Nakoľko skoro nikto nepochopil, že a lístky herné zbierajú len do 14.2., uznávam teda lístky do dnešnej polnoci, tj. 14.02. 23:59!

//LOTERIA - 12

Dívajúc sa na seba a uškŕňajúc sa nad sarkazmom, ktorý sme obaja tak obľubovali, sme vypĺňali ticho, ktoré sa snažilo medzi každou vetou uviaznuť. A na dlho. Dovolila si ma podpichnúť, na čo som len pretočil oči. "Nemá zmysel loziť kilometre v búrke, kde nikoho neuvidím," riekol som a šikovne tak zakryl reálny dôvod, ktorým bolo fyzické zdravie ako odhodlanie trmácať sa búrkou. To som mal. Nemusí vedieť všetko. "Ale počula si..." Riekol som potichu a s výdychom na okamih privrel oči uvedomujúc si, že som v realite a nespím. Ani žiaden balvan mi neskončil na lebke, že by ňou potriaslo a ja by som teraz blúznil.
Celkom reálna Lennie si sadla v úctivej vzdialenosti odo mňa. Nemohol som to prehliadnuť a jej počínanie schvaľoval. Začala sama konverzáciu. Odkašľal som si, než som si rozmyslel čo povedať. "Falion po love šiel hľadať nový úkryt do Ageronu, odvtedy som ho nevidel." Nepotreboval som sa pretvarovať, povedal som jej narovinu ako sa veci majú. Stále som mal v ňu dôveru, preto mi nevadilo prezrádzať veci, ktoré by ako tuláčka už nemusela vedieť. "Hľadal som Rowenu, no úkryt na dohľad mi prišiel ako fajn nápad, vyspať sa a pokračovať," pohodil som chvosotm, ktorý s tlmeným buchnutím padol na zem. "Usadila si sa v tej novej svorke? Tradujú sa veci, po Gallirei," mrkol som a venoval jej mierne staroslitvý pohľad. Mal som chuť ju objať a zachumlať sa do jej srsti a nedovoliť jej odísť. Zároveň ma toto pokušenie trhalo na kusy. Bolo lepšie, že si zatiaľ každý strážil svoj osobný priestor.

Silmarion: Bloody Claw, Tailla, Kessel (to neviem či nebolo dokonca už na Gallire)

Gallirea: Morfeus

//LOTERIA - 11

Ľad prestal padať z rímsy, vietor sa na moment otočil iným smerom a nevial ako besný do jaskýň, v ktorých sa potom ozývali čudesné zvuky. Konečne som zas mohol padnúť do driemot.
Tentoraz ma však nevyrušil padajúci ľad, ale pomalé kroky, sotva počuteľné škrabnutie pazúrov o kameň, ako sa dotyčná hýbala. Zavetril som a jej pach ma prefackal na trikrát a len pazúry zaryté v machu podo mnou ma udržali ležmo na mieste. Teraz neviem či sa mám tešiť alebo ľutovať, že neprišlo jedno z vĺčat, pomyslel som si mierne ironicky a so zdvihnutou hlavou trpezlivo čakal, kým sa vlčica dostane poza balvan.
A odrazu tu stála. V tme, ktorá jej zakrývala hlavu a chrbát, no zvyšok bledej srsti bol jasne zreteľný. Žmúril som do tmy a mlčky si ju prezeral, v hlave miliarda myšlienok. Nezdala sa mi dvakrát fit, pretože jej krok bol tak odlišný, než kedysi, bola zadýchaná a nesršalo z nej nekonečné sebavedomie. V hrudi ma pichol pocit víťazoslávnej škodoradosti, no udržal som to v sebe a slabo sa uškrnul na jej pokus o vtip. Na to som sa prisunul bližšie k balvanu a zaryl labky do machu. "A ty chodíš strašiť nič netušiacich a spiacich?" Mrkol som na ňu, no beztak i ona vedela, že som málokedy zaspal na úplne nepríčetného, a teda som o jej príchode včas vedel.
Lennie mi prišla v tme dosť užšia, než som si ju pamätal. Avšak nechcel som si domýšľať, kým som ju nevidel v dennom svetle, nebolo to treba ani riešiť. Ak bola stále tuláčkou, určite jej tie rebrá trčali ako aj všetkým. Počasie je neznesiteľné, dodal som si pre seba a obrátil hlavu na Lennie. "Prečo si nešla ráno? Ľadová búrka je lepší adrenalín?" Spýtal som sa dobre vediac, že aj ona má mágiu počasia, hoci som netušil na akej úrovni. Zostal som však dosť zamĺkly, pretože som mal myšlienky na ruby a niekto s nimi triasol, takže sa mi nevedeli ustáliť. Netušil som čo sa pýtať, bojoval som s vlastnými emóciami.

//LOTÉRIA - 10

Prebudil ma však rachot valiacich sa skál. Mal som v živej pamäti spomienky iných vlkov, ako ich tu zasypalo. Ešte rozospatý a so zalepenými očami som vyskočil na nohy a inštinktívne sa prikrčil pri kamennej stene. Nervózne som sa pokúšal labou si žmoliť oči a nejako sa rozkukať, no trvalo to, vzhľadom na stále prebiehajúcu noc. A aj búrku.
To azda neskončí... Skončí s ránom... Už malo byť ráno! Prečo mi nebolo dopriate spať až do rána? Alebo do ďalšieho týždňa? Zaúpel som. Boleli ma oči, bol som nevyspatý. Vv chlade som zatuhol a každý sval vysielal bolestivé signály do rovnako ubolených kĺbov. Pomaly som sa odsunul na svoje machové ležovisko a rozhliadal sa po pôvodcovi zvuku. Až keď som prechádzal po anom miest epri východe tretí raz, všimol som si obrovské ľadové cencúle, ktoré padli zo skalnej rímsy. Ešte šťastie, že tadiaľ nik nešiel, pomyslel som si a rozhodol sa predsa len omrknúť na kraj úkrytu situáciu.
Oči tápali po lesoch podo mnou a zablúdili aj do toho, kde žila Scarita, moja bývalá alfa. Dušovala sa, že pôjdu tam. Počuli by ma?
Ani som nedokončil poriadne myšlienkový pochod, zaklonil som hnedú hlavu k zamračenému nebu a cez ten všetok víchor vyl. Spieval, nazvime si to ako chceme. Môj hlboký hlas unášal vietor do rôznych strán a kým mi nevyschlo v krku, tak som vytie natiahol. Vedel som, že ak by tam niekto z rodiny bol, snažil by sa so mnou nejako spojiť. Nedával som si však príliš márne nádeje, preto som zaliezol do jaskyne za mohutný balvan. Medzi ním a stenou čnelo moje machové ležovisko, kde som sa spokojne snatiahol a chvíľu hľadal vhodnú polohu, aby som si uľavil od bolesti.

Poprosím o vyplnenie mini dotazníku -> https://www.survio.com/survey/d/N3M2W1D5G6W9W4T8B ...týka sa spôsobu vyhodnotenia lotérie.

//PRIRÁTANÉ

//Čas budem mať, takže viem pomôcť

//Sopka Felgä'Tar
LOTÉRIA - 9

Výstup som si asi predtým mal lepšie rozmyslieť. Bolo to podobné ako prechod cez malú rieku, ktorú som kedysi skôr považoval za potok. Teda tak som si Ainu aj pamätal. Rokmi sa všetko mení a mne až teraz dochádza, že ma nespolúcha vlastné telo, pomyslel som si pobavene na svoj účet a ako na zavolanie sa ozvali bedrá. Nevrlo som si pre seba zavrčal a prekonal posledných pár metrov, aby som sa mohol vyškriabať cez skalnú rímsu do jaskyne. Bola to tá hlavná, do ktorej som aj mieril. Spočiatku ma zarazili cudzie pachy vlkov, no spoliehal som sa na sluch, ktorý mi stále slúžil perfektne. Nikoho som nepočul, a preto som sa otriasol a pomalými krokmi zašiel až za lišajníkmi zarastenú skalu, ktorá tvorila v jaskyni hlavné závetrie.
Vošiel som hlbšie a ako by som ohluchol. Víchor stíchol a všetky krúpy s ním. Nevedel som si predstaviť, či je niekto v takej búrke vonku a úprimne som dúfal, že moje šialené potomstvo z druhého vrhu je niekde dobre ukryté. Veď predsa viem, že Rowena nie je doma... a necítil som ju po ceste sem, ale to bude tým, že mi idú cencúle pomaly aj z nosa, odfrkol som si, hrabnúc prednou po zamrznutom ňufáku a napokon som sa uvelebil na zem, na ktorej tesne pred dopadom môjho tela vyrástla zmes lišajníkov a machu, takže som sa položil do mäkkého a v úkryte som sa mohol rozjímať nad čím som chcel. Spánok však prišiel skôr. ako by som také čosi stihol. Konečne mi nebičoval tvár vietor s kúskami ľadu. Od prechodu rieky som totiž nenazbieral silu na dlhšie udržovanie mágie počasia, živly boli mocné a premohli ma, posielajú moje podvedomie do tmy, možno ríše snov.