Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Storm len zhodnotil, že je toto horko určite lepšie ako záveje. Odfrkol som si a zasmial sa. "Ttak to určite," poznamenal som v dobrom a vôbec mu jeho ohľad na veci nebral za zlé.
Boli sme predsa len na jednej vlne - častokrát v živote a momentálne vekovo. Jeho výraz mi rýchlo napovedal, že už ani on nezvládne skákať ako mladý. "Môcť sa niekde konečne usadiť a umrieť v kľude, o tom som už aj snívať prestal. Tak sa poflakujem, kým laby slúžia," pousmial som sa a mierne zvesil uši načúvajúc priateľovi. Stormov vtip o kĺboch a hrozných zvukoch ma skoro až rozosmial, na čo som sa upokojil kvôli prichádzajúcemu kašľu a len zamával chvostom zo strany na stranu. "Mám momentálne tiež pocity, že aj moje sotva odrastené potomstvo by ma položilo ako zlomený konár k zemi," odvetil som súcitne a zamračil sa na nebo, na ktorom sa s príchodom rána začali zhutňovať mraky. Skoro som až cítil prílev chladného vzduchu, ktorý oblaky sprevádzal. S úľavou som privrel oči a nastavil vetríku tvár.
Na to som však vstal a otočil sa na Storma. "Poďme nájsť nejaký previs na tomto kopci alebo niečo, bude liať," poznamenal som mierne ustarosteným hlasom a ponaťahoval si labky a krk. (//už ani neviem, či vie o F&H) Informácia o synovi a jeho... jeho rodine ma donútila okamžite prestať v činnosti, len čo som sa narovnal.
Hodil som po hnedom vlkovi skúmavý pohľad. "Nespomínam si... že by mi Sigy vravel o mladých," stiahol som uši a odvrátil sa, rozišiel sa smerom vyššie na kopec, kde sa mi videlo, že sú nejaké pahorky. Možno bude pod nejakým diera v podobe malej jaskyne, nechce sa mi ležať na lejaku... A premýšľať o Sigym... Kedy? Chytala sa ma frustrácia zpo všetkého, čo mi ušlo. Bboľavé telo a už aj chradnúca myseľ.

//Moc prepáč, treba do mňa denne kopnúť na discorde ak nenapíšem do 2 dní.

//Ak chce Duncan dat hru čisto s Arcom môžeme s Lilith počkať, eventuálne zvlášť v hre pokračovať?

"Neviem či môžem súhlasiť, niektoré veci by to vyriešilo," zamrmlal som mu na odpoveď bez ohľadu na to, že on je rád za možnosť sa ešte vidieť, kým nás staroba privedie naozaj do hrobu v zrúcanine na severe.
Už som aj pomaly zabudol ako mi vedel s ním plynúť čas aj rozhovor. Potreboval si zrejme prečistiť hlavu, a tak sa vydal na juh. "Ale až takto do tepla si si zvolil výlet?" Začudoval som sa a naklonil mierne hlavu, strihnúc uchom s náušnicou. Mať domov, už ma odtiaľ posledné tri roky nik endostane, pomyslel som si a počúval jeho plány. Zjavne chcel násjť brata tej potvory zo zrúcaniny. Síce som tam mal pôvodne s Lennie namierené, no po nej sa zľahla zem a buď ma poslúchla - vydala sa domov na sever - alebo sa prose na mňa vykašľala ako mnohokrát za život, čo sa poznáme, a zmizla. Nebola to však teraz moja starosť.
Pretočil som oči skoro okamžite, keď sa ma pýtal, či som sa snáď usadil . "Skúsil som svorku na severe s alfou blbom, no samozrejme, že už asi ani nejestvuje," odfrkol som si a zahľadel sa do diaľky, pozorujúc mraky, ktoré sa nad nami začali zoskupovať. "Vlastne sa túlam, ale už nie moc, bolí ma celé telo, kým chytím králika, idem vypľuť pľúca," zasmial som sa na svoj účet a prezrel si ho s otázkou v očiach. Vvedel som, že sme vekom rovnako starí, on možno mal tých liet viac, to som nevedel určiť a nikdy som d podrobností nezachádzal. A predsa si len tak šiel na výlet...

//pardon za preklepy a nezrozumitelnost, spim u toho

Dlho som si výhľad na hviezdy neužil. Dostal som sa pod úpätie kopcov skoro až nadránom, takže som pristihol líšku, ktorá horlivo hľadala potravu - iste pre mladé. Potom čosi dlhé ako lasica prebehlo. A ja som nemal ani len vôľu sa za danými tvormi rozbehnúť a niečo si uloviť. Budem ako niektorí; loviť iba mágiou, uškrnul som sa pre seba s patričnou hrdosťou na svoju osobu, že aj v takto vysokom veku som zvládal si loviť. Hoci ten posledný lov... ma skoro zabil. Vážne. A to som na to nemusel vynaložiť ani len toľko úsilia.
Relaxoval som a počúval zvuky noci, obracajúc sa k východu, odkiaľ sa objavovali prvé slnečné lúče nového dňa. Tušil som, že to bude len na krátko, pretože sa blížili mračná neveštiace nič dobrého. Do sluchov sa mi dostal zvuk neohrabaných krokov nôh, ktoré odkopávali štrk a kamienky, a preto keď na m§a spoza kameňa vykukla známa, stará tvár, neubránil som sa pobavenému úsmevu a rozmetaniu piesku a trávy hnedým chvostom.
Vlk mal už na tvári azda toľko striebornej srsti ako ja, nebol tak našľahaný a mohutný ako kedysi, no stále to bol on. "Náhodou som úspešný, Smrť ma ešte nenašla," poznamenal som s mierne sarkastickým podtónom a narovnal sa s heknutím do sedu. "Čo robíš tu na juhu? Mal som za to, že Borúvkový les moc neopúšťaš," vyzvedal som venujúc priateľovi zvedavý pohľad. Toto náhle stretnutie po rokoch - teda určite to nebolo len pár mesiacov - ma trošku oživilo a úplne som zahodil myšlienky na nedávny komunikačný šum s družkou, či ako to vlastne nazvať.

//Ježia čistina

Stále som viac menej šiel po rovine, kde ma na končatinách šteklila tráva a najrôznejšie kvety. Noc bola pomerne jasná a bolo dobre vidieť hviezdy. Ich pozorovaním by som však stratil čas na nájdenie vhodnej skrýše, nakoľko malo na obed zajtra pršať. V duchu som bol rád za mágiu počasia, ktorá mi v mnohom pomohla. Bols užitočná a jej zámerom nemuselo byť týranie iných vlčích duší. Hoci by sa ich možno zopár našlo, pomyslel som si trošku kyslo a obzeral si vysoké kopce, ktoré vyzeralo ako postavené z piesku. Pprišli mi umelé, vôbec nezapadali do tunajšieho prostredia. Začal som loziť po úpätí, no nakoľko čosi ako vchod do čiernej jaskyne hľadať potme bolo ksoro nemožné, usadil som sa k polosuchému, popínavému kroviu, pri ktorom som vyhľadal malý balvan. Oprel som sa pomerne znavene chrbtom a zdvihol hlavu k oblohe, hľadajúc svetielka, ktoré by mi možno ukázali smer. Tie záblesky, čo sa však objavili, padali akurát tak smerom dole. Niečo si priať... vraj... aj tak by sa rodina nedala dokopy, zaspomínal som si na povedačky a reči vlkov, ktorých som stretol ako odrastené vĺča na cestách sem, na gallireu.

Nemal som dôvod viac zorvávať na lúke. K tej hlučnej sa pridala ešte nejaká malá vlčica, ktorá vyzerala, ako by ju práve prešlo stádo kopytníkov. Len som pretočil očami a pratal sa preč, nakoľko som vedel o daždi, ktorý sa už už mal spustiť na krajinu a zmáčať nám všetkým kožuchy. Najvyšší čas akurát nájsť dobré miesto na spanie, kde mi nebude liať na hlavu. Tam sú kopce... nejaké, možno nájdem jaskyňu! Zaradoval som sa úplne vypúšťajúc z hlavy partnerku, ktorá zostala v lese zamrznutá na mieste.
S vidinou nového - a najmä absolútne súkromného - úkrytu som sa dal do poklusu svedomito uhýnajúc katždému hrbolu od krtov a vydal sa ešte viac na juh. U mňa nezvyčajný počin, no nechcel som nasledujúce parné dni po daždu stráviť na otvorených lúkach a pláňach.

//Narrké kopce

Ahoj, zaujímavý dotaz, no neuvažuje sa nad tým. Písať sa dá priamo aj cez stránku, na to to bolo nastavené :) A žiaľ hlavný admin nemá tento rok zrovna moc čas z osobných aj pracovných dôvodov, takže nejaké extra progresívne veci budú musieť počkať.

Výnimočne ma odložilo, a to doslova. Nemal som poňatia o dennej dobe či nejakej tej zmene počasia, hoci prevládala stále vo mne viera, že by ma mágia upozornila a prebrala. Cez to všetko telo potrebovalo poriadny odpočinok, a tak som si ani nevšimol nejakej vlčice, ktorá viedla schizofrenický rozhovor, pri ktorom miestami jačala.
Akože pomrvilo mnou, kým sa jej z hrdla drali slová, no neotvoril som ani len jedno oko. Napokon pri tom poslednom slove som zdvihol hlavu ako keby som celý čas nespal a rozhliadol sa. Nie, nezdá sa mi to, ujačenec tu je, povzdychol som si nevrlo škrípuc zubami, pretože podľa polohy slnkja na oblohe som si dal akurát tak lepšieho šlofíka. "Nabudúce nezabudni vyť dvakrát toľko!" Zahundral som si popod nos nahlas a začal sa sústrediť radšej na ponaťahovanie si končatín a úpravu strapatej srsti, v ktorej sa mi zachytili rôzne steblá tráv.
Aj tak som mal jeden bok otlačený a dúfal som, že to niečo je ďaleko. Nevidel som dotyčného vlka, no nanešťastie darom od života som ho počul aj keby bol na druhom konci lúky.

//Tayne poprosím ťa o rešpektovanie pravidiel - minimálna dĺžka herného príspevku je 7 plných riadkov. Vieš si to skontrolovať cez tvoj profil - príspevky. :)
Tento post ak už nevieš upraviť, nechám tak, nabudúce zmažem.

//Za aktivitu a odvahu ísť navštíviť tetku Smrť si Alastor aj Nemesis nájdu pod vyvráteným kmeňom neďaleko nádielku z opálov a oblázkov.

Odmena bola obom prihodená do úkrytov.

//Zubria vysočina skrz Riečne eso

Čím viac som sa vzĎaľoval lesu, v ktorom som nechal Lennie, tým sa zmenšoval aj vnútorný nepokoj, ktorý vo mne na chvíľu zavládol. Obzvlášť zastávka pri ohybe divokej rieky ma rozptýlila. Našiel som si vhodný prechod po kameňoch a ocitol sa na brehu dosť blízko trojice vlčíc, ktoré mi však neboli vôbec známe. Bolo pekné počasie, a tak ma neprekvapovalo, že aj iní vlci volili ako miesto k odpočinku práve okolie živej rieky. Ja som si však išiel po svojom a poriadne sa napil, premýšľal, kým som sa vydal ďalej na lúku neďaleko.
Na labách ma šteklili všemožnéí malé kvbety a byliny a kdesi v kútiku duše ma každé pohladenie sedmokrásky či púpavy potešilo. Ozýval sa vrodený živel a láska k prírode, ktoré boli dlhé roky utlačované pod ťarchou iných, bežných problémov.
Vyhľadal som ladý háj, skupinku krov s jednou brezou, pod ktorú som sa uchýlil a po chvíli rozjímania aj tvrdo zaspal.

//Zarastený les

Prechádzajúc vysokou trávou mi po mysli chodili všelijaké myšlienky. Vzdať to a vrátiť sa? Bola by tam Lennie ešte? Kde hľadať vôbec Rowenu, ktorá je zrejme tuláčka od mala?
Celú tú spleť preplietli výčitky svedomia, ktoré ma hrýzli akosi viac, než bolo obvyklé. Nikdy to teda nebolo obvyklé.
Dal som si tú náýmahu a vyškriabal sa na machom obrastený balvan, ktorých tu boli celé desiatky široko ďaleko. Necítil som však ich pach, nevidel som nič len tie mohutné zvieratá pasúce sa na bohatej flóre vôkol. Ich pach by prekryl asi aj svorku vlkov, takže som si príliš veľké nádeje proste nedával. Kam by šli? Boli by vôbec na juhu v teple? Uvažoval som a mimovoľne vzhliadol k slnku, ktoré sa driapalo na oblohu značiac jasnmý a slnečný deň. Nezostávalo mi nič iné len sa držať porvotného plánu - a to vydať sa na juh do Sarumenu, kde môžu mať miestni zo svorky nejaké informácie.

//Ježia čistina cez Riečne eso

Ako to prišlo, tak zrejme aj odišlo. Pohľad v jej očiach vychladol rovnako ako akékoľvek emócie, ktoré vo mne rozprúdila. Naozaj to má nejaký význam, strácať tu čas? Povzdychol som si a len sa od nej odvrátil. "Na zahrávanie si fakt nemám čas, na hru s mojimi citmi tiež nie. Takže pokračujem vo svojom pôvodnom pláne," oznámil som jej o dosť chladnejším hlasom, než tým, ktorý jej vyjadroval svoju lásku.
Vĺčatá boli pre mňa dôležité a bol som si vedomý, že sa touberá s nimi cestou ako s prvým vrhom. Bez rodičov, samostatne sa túlajú a vychovávajú. A nezanevreli medzitým už na nás? Pomyslel som si a pristúpil k Lennie, pričom som sa jej so slovami len obtrel tlamou o ucho. "Vráť sa do machového lesíka, zotaviť sa. Ja pokračujem, musím ich nájsť," dodal som a odstúpil, premeriavajúc si ju starostlivým pohľadom. Moc toho teda nenajedla, no vedelô som, že s mágiou si dokáže uloviť skoro čokoľvek, ak nebude nerozvážna a neminie všetku energiu na lov.
Venoval som jej ešte jeden smutný pohľad, kým som sa odvrátil, preliezol spleť koreňov blízkeho stromu a pobral sa smerom viac na juh, kým nie je horko tak neúnosné, že by ma zabilo.

//Zubria vysočina

//Za obetovávanie Saviora znížené o 2 mušle... Ale 12 mušličiek dávam všetkým trom za aktivitu :)

Ako dvaja mladí, naivní a trošku hlúpi vlci. Tak sme sa motali okrajom hustého lesa, kým sme sa s príchodom večera zastavili pod starým, všelijak pokrúteným dubom. Podpichovanie jej ega ma vytrhávalo z pazúrov letargie, s ktorou som v duchu bojoval bezmála už rok. Bezúspešne.
„Preto ťa mám rád,“ odvetil som na jej automatickú obranu slovom. Snažil som sa však naozaj zostať viac potichu, pretože počas noci jej v srsti sem tam, ak iste mimovoľne, preblysli iskry elektriny. Veľmi nebezpečné pokúšať vlka s touto mágiou. Schválne, či ju podedí jeden z nich... Zamýšľal som sa a s privretými očami zhlboka dýchal ranný vzduch. Konečne totiž nepražilo slnko a ja som sa neprehrieval; necítil tak staro a vyčerpane.
Nevšímal som si partnerku, bol som proste sebou, zatiaľ čo ona sa čím ďalej, tým viac prepínala do flirt módu a o čosi sa pokúšala. Aspoň sa stihla vyjadriť, že má tiež nejaký interes hľadať to potomstvo. V kútiku duše som stále mal na mysli aj Rowenu, no jej havrania srsť, ktorá mi tak neskutočne pripomínala mňa samého v jej veku, neveštila nič dobré. Nič domácke. Zľahla sa po nej zem.
...oprava. Zaľahol som ja odrazu, udrúc si hlavu o zem a nejaké korene stromu pod nohami. Mierne mi otriaslo hlavou, takže som hlavnú pointu jej slov síce zachytil, no zopakovať po nej som nemal šancu azda ani slovo. „Chceš ma zabiť vlčica?!“ Zvolal som zhrozene. Nebola to predstava samotného úkonu ako predstava budúcnosti, že by Lennie naozaj zostala znovu v očakávaní. Na malú chvíľu som cítil závan pachu zrúcaniny a smrti, pretože už len pomyslenie vo mne vyvolalo šok. Otriasol som sa však veľmi rýchlo, len čo výbuchom emócií podrástla tráva pod nami aj o dvadsať čísel.
Nutkaniu pritúliť sa som však neodolal a dotyk vlčici opätoval. Atmosféru ako inak pokazila ona sama, takže som sa na nej len tlmene zasmial a odvrátil hlavu od jej tela, ktoré sa snažila až moc príhodne ku mne natlačiť. Vstal som a otriasol sa. Pokúsil som sa upraviť si trochu strapatú srsť s mierne pohoršeným pohľadom na vlčicu, ktorej nálada sa húpala viac vlny počasia. Aj to sa schyľovalo k horšiemu, no moja myseľ odtekala kamsi do neznáma... Triezvy rozum bol síce fuč, dokonca som aj poodišiel o dva kroky preč od nej... Ale nevediac, že som sa nadýchal divného prášku, sa môj piohľad napokon stočil na Lennie. Silnú a nezávislú vlčicu, ktorá si ma hoc kedy len tak povalila na zem. A teraz absolútny, poddajný opak.
Podišiel som k nej, od hlavy a pošteklil ju na tvári jazykom v letmom bozku. Na čo som ju však zubami štípol do líca a posadil sa pred ňu s pobaveným výrazom. Zmena nastala možno tak v zelených očiach, ktoré mali znova iskru. „Nie, Lennie,“ začal som tichým hlasom prechádzajúcim do vrčania. Či už však videla, z mysle počula, alebo proste cítila – určite mala v tomto momente jasno, že zvádzam vnútorný boj, pretože pud prebíja mocný rozum, ktorý bol zatiaľ len mierne senilný.