Příspěvky uživatele

<- Snežné hory

Hoci som mal tunajšie končiny pomerne v obľube, mrzuto som sledoval lenivo prevaľujúce sa mračná, ktoré nie a nie ustúpiť. Takto mi vlastne prešiel celý obed, kým mi nenapadlo si niečo uloviť - popravde zrovna v tomto úzkom páse som nechcel. Ako sa pomaličky schyľovalo k večeru aj vietor trochu prestal a ukázalo sa zopár slnečných lúčov. Javy počasia boli skoro to posledné, nad čím sa moja myseľ pozastavovala, preto som vytrvalo klusal vpred. Ani neobzerajúc sa za spomienkami a domovom, kam by som sa teoreticky mohol vždy vrátiť, ani iné nepríjemné alternatívy.
Do nosu sa mi dostal pach dvoch neznámych vlkov, na čo som potichju zavrčal. Kde sú všetci, ktorých poznám? Prečo sa vlčie spoločenstvá tak menia? kládol som si v duchu rečnícke otázky a napokon sa upokojil a ticho našľapujúc sa vyhol úseku, kde bol pach týchv dvoch mimoriadne prenikavý. Keby len to ma zlostilo, ale nie, kdeže. Vždy otravné ihlice zabodávajúce sa do labiek či v tomto prpade lepiace sa mi na srsť v zmeske s blatom. Pretočil som očami vyhýbajúc sa svedomito tým príšerným stromom, hoci bola irónia, že ako vlk s mágiou zeme by som mal mať rád prírodu - ale nie bárs akú. Ihličnatá tam nepatrila. Stromy s avšak konečne rozostúpili a poskytli mi výhľad na pláň.

-> Západný Galtavar

Náávšteva sa blíži

Moje oči sa otvorili až na podnet chladného vetru, ktorý sa dostavil po niekoľkých daždivých hodinách. Nerobil som si z toho nejako extra ťažkú hlavu, koniec koncov som pri behu sem hore slušne preschol, čo sa srsti týkalo. Pár krát som zažmurkal, aby moje oči vstrebali svetlo, ktoré prúdilo pomedzi burinu do vchodu jaskyne. Ťažko som si povzdychol sťa unavený starec na životnej púti za smrťou - čo mi samozrejme nehrozilo - a natiahol sa, aby som uvoľnil aspoň stuhnuté svalstvo. A čo teraz? Vietor mi zľahka (z môjho pohľadu) prečesával srsť na hlave, nakoľko som sa doplazil lenivo k východu, by som mohol aspoň hlavu vystrčiť von a pozorovať okolie. Nič zaujímavé sa však nedialo, avšak počas tej nudnej krátkej chvíľky som sa rozhodol, že sa pôjdem túlať naďalej celým týmto vlčím svetom, bez cieľa, bez možností, bez spoločnosti. Posledný bod všedného zoznamu bol však zrejme bonusový a nepotrebný.
Zľahka som sa otriasol vdychujúc chladný horský vzduch presvedčiac sám seba, že by nebolo na škodu overiť si nejaké tie zmeny na juhu a pozrieť sa viac na západ k zdroju slaného vzduchu v okolí. Bez podnetov, možno trochu sklamane sledujúc poskakujúcich kamzíkov vyššie som sa rozbehol šetrným tempom z kopca, brzdiac pritom šmykom a mieriac spočiatku skôr na východ.

-> Jedľový pás

<- ...

Počas uplynulých dní som už nemal chuť ani bežať, či tešiť sa niečomu. Vliekol som sa z nohy na nohu, minimálne zrýchľoval, kým som sa vôbec vymotal z územia Ageronskej smečky. Iba pri náraste teplôt, ktoré tu na severe neboli tak očividné som bol rád za to, že nemusím narýchlo hľadať úkryt pred nepriazňou počasia - avšak i tá sa dostavila v podobe búrky.
Už keď som započul prvé udretie hromu, natiahol som si chrbát a oproti kroku som rapídne zrýchlil hľadajúc úkryt. Tu v Snežných horách ich bolo mnoho, no ja som mal v hlave len jeden jediný cieľ, ktorý bol síce omnoho severnejšie, ale dobehol by som tam cez čokoľvek zlé, čo by ma po ceste mohlo zastihnúť. S búrkou sa však dostavila nostalgia spojená s ďalšími depresiami. Spomienky som mal vyryté v pamäti a hoci som s k nim nevracal, pri určitých dejoch sa mi vracala bolesť, práve ako teraz. Smutnými očami som pohliadol smerom k slnku zahalenému mračnami a nechal dážď, nech mi steká po tvári. Dávny žiaľ však zmyť nevedel...
Ako by nestačilo už len zopár kvapiek tej otravnej vody, spustil sa taký lejak, že ma to donútilo i spomaliť, aby som vôbec zvládal vnímať kraj pred sebou. Bol stred leta, takže na planinách po snehu ani nechyrovalo, ale moje hnedé zjazvené labky to mali namierené okolo hôr stále stúpajúc vyššie a vyššie. Život tuláka však vypestuje vynikajúcu kondičku, zasmial som sa ponuro a cítiac pod labkami zem, ktorá bola výrazne studenšia proti tej pri lese.
Popri tom, ako mi dážď nemilosrdne udieral do chrbta a šľahal studený vietor do očí om sa dopracoval k známemu údoliu. V jeho najhlbšej časti sa mi vydralo z hrdla kvílivé zavytie, na čo som si zahryzol do jazyka a obišiel dotyčnú horu. Mal som v pôvodnom pláne naplánovaný spánok cez noc a ráno ísť vpred, no akosi mi to počasie prekazilo, preto som sa náhlil teraz šetrnejším tempom do kopca, na ktorého odľahlej strane sa nachádzala pomerne zarastená a skyrá jaskyňa. Úkryt bol starý, vekmi vlkmi nepoužívaný, avšak jeho atmosféra vyžarovala niečo zlé, čo sa tu kedysi udialo, možno práve preto sem nezavítali ani len kamzíky či snežné zajace.
Kompletne premočený so zvesenou hlavou som nechal burinu i staré liany aby sa rozostúpili, oprášil som tak neskutočne dlho nevyužitú vrodenú mágiu a vliezol dnu.
Vo vnútri som znechutene zvraštil nos, pretože to tu páchlo zatuchlinou a vďaka kríkom, burinám a kadečomu čo zarástlo vchod tu zrejme dosť dlho nebol ani prístup čerstvého vzduchu. Po dlhšom zvažovaní som napokon kry a lian postŕhal dolu a do tváre mi udrel závan vlhkého vzduchu, ktorý vyhnal z priestoru všetku hnilobu.
Zostal som ležať temer na okraji úkrytu. Do zadnej časti, ktorá obsahovala akési pohrebisko vlkov som sa z určitých príčin nevracal - depresívne stavy som mal a nechcel som väčšie. Hlavu som si položil na predné labky a pomaly zaspával. Naila, kde si? Nájdeš ma? pýtal som sa sám seba v duchu a pri spomienke na milovanú vlčicu som len skormútene odvrátil hlavu od svetla sveta, ponoriac sa do hlbín ríše snov.

<- Ageronský les

Cestovanie mi ubiehalo nehorázne pomaly, nakoľko som len pozvoľna kráčal temer cez celú šírku lesa obývaného Ageronskou smečkou. Bolo však divné, že popri temer celodennom kráčaní a prechádzaní sa po cudzom území sa nezjavil žiadny uvítací výbor, byť aj obyčajná líška, alebo zver, ktorá by len prospela môjmu žalúdku, ktorý bol stiahnutý hladom a ešte aj miernou zlosťou, ktorá stále nevyprchala.
Bol som v štádiu, že pri zbadaní niečoho šedého som podvedome ohrnul pysky, no v duchu som sa pernamentne upokojoval, že to zlo je preč, zostalo na tej lúke plnej ovocia, že to zlo možno napadnú tie nedobre vyzerajúce čierne vtáky a vykolú tomu oči.
Z lesa som sa dostal pomerne ľahko, začal som sa totiž s príchodom noci ponáhľať, pretože les začal vydávať svoje vlastné melódie a mäkký povrch v podobe machu akosi zmenil štruktúru (celkom pre bežného vlka nepochopiteľné) a začal svietiť. Bolo teda rozumnejšie pratať sa odtiaľ čo najrýchlejšie preč, čo ak mali vlci Ageronskí zabudovaný akýsi alarm proti votrelcom...
No a teraz? Mesačný svit ožiaril striebornú hladinu malinkého jazierka na úpätí Snežných hôr, až som sa zarazil, pretože toto miesto muselo byť iste nové. Nikdy som také čosi nevidel a to som mal kraj vôkol prejdený aj v spánku či odzadu. Váhavo som sa priplazil po okrúhlych kameňoch k brehu a namočil si špičku ňufáku. Ľadová, ako inak. Opatrne som sa napil, čo mi krásne vzpružilo vedomie na ďalšiu cestu vpred. V noci sa mihol tieň a už ma nebolo. Nastupovala tvrdá zimou skrehnutá zem a stúpanie. Svaly zabrali. A mňa tu nebolo.

-> Snežné hory

Ovzdušie bolo až príliš dusné a to teraz nespomínam ani počasie. Díval som sa priamo do tmy, kde žiarili nenávistné oči, avšak zrak mi prekryl prúd dažďa, ktorý sa postupne prudko spustil z temnej nočnej oblohy. Stál som ako zmrznutý a nechal si zmáčať srsť, Nerssie sedela na zadku no zato inokedy pokojný Bloody Claw vybuchol emóciami a to natoľko, že som istý čas premýšľal, či sa snáď snaží konkurovať búrke a šľahajúcim bleskom. Naposledy takýto dážď "vtedy", ale toľké emócie zmenené v mágie, to vidím asi len druhý krát, zamyslel som sa mračiac sa, pretože Alfa vlk odhalil neúmyselne množstvo jeho mágií, ako sa menil.
Keď tá smrť z jeho strany ustala, začal prirodzene naštvaným monológom zrejme snažiac sa nás poučiť čo nerobiť - ako by sme boli malé vĺčatá. Ako by si bol o toľko starší odo mňa, aby si ma poučoval, mladý vlk, napadlo mi, nakoľko starší skúsenejší vlk, ktorý by pôsobil ako vodca dlhšie by si taký výbuch nedovolil. Vlastne sám na sebe som to postrehol, že moja trpezlivosť mala iste vyšší level.
A potom to ustalo. Prišiel rad na ňu, jej výraz som rozoznal až s nástupom úsvitu a ako postupne rpestalo pršať. Vzduch sa dal jednoducho opísať ako nedýchateľný a ja som potlačil mierny kašeľ, ktorý sa mi chcel vydrať z krku.
Vlčica proti argumentovala voči všetkému, okrem smrti jej partnera a rodiny. Vedel som ,že hoci je silná a tvári sa akoby nič, vo vnútri má peklo, pretože to bolo celé morbídne, smutné a každého vlka by to zasiahlo - rovnako ako Bloody zrejme smrť blízkych znášal veľmi zle.
Nna jej ďalšie slová som len prikývol, na čo som vyceril ľavú polovicu chrupu, len aby sa mi zaleskli aj zuby ako varovanie. Svoju zmoknutú huňatú srsť som radšej nekomentoval, len čo sa ledabolo otriasol. Potom odišla, nevšímajúc si druhého vlka. Hodil som krátky pohľad na Bloodyho a otočil sa. "Poznám smrť a rodinu nemám, prišiel som o ňu trikrát. Nerssie mi vzala časť, dovidenia." Môj hlboký hlas utíchol a ja preskočiac ostružinové kríky som sa pomaly rozbiehal smerom na sever, len aby som mohol utiecť od toho, čo sa tu práve odohralo.

-> Ageronský les