Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Amelis má pravdu. Veľakrát krik, dôraz, strach a iné šialené pocity zdôrazníš lepšie aj s jednou dlhou hláskou a gram.správne, ako ked zapíšeš celý riadok jedným slovom. Je to neestetické, ťahá to oči, zavše to nie je potrebné všetci tu mylsím poznáme Kishanovu povahu :) Ttoť môj názor. Btw príspevok už bude.

//Obávam sa že ho Savior zachvíľku pre dobro jeho "starých" uší jak to Kishan nazval umlčí naozaj =D

// Je nejaké poradie?

Elisa dokázala byť veru naštvaná aj v spánku. Na jej slová som sa v duchu nevinne usmial a sledoval, ako sa prevalila na bok a zaželala mi dobrú noc. Pokračoval som v zostupe údolím a začul vytie. Bolo to volanie Alfy, neodpustiteľne prísne. Arcanus dával dokopy smečku. Poznal som jeho hlas, veď koľkokrát som takto vyl aj ja a on mi odpovedal. No teraz som bol ticho zakrádajúc sa pomedzi kríky, hneď po tom, čo sa zjavil z ničoho nič Ainesson, ktorý sa však náhlil za vytím. Jeho stopu som obišiel a konečne zišiel do údolia. V okolí bolo počuť tlmené dopadanie labiek pri behu do tohto epicentra lesa a hlasy. Vyhol som sa ich stope a obišiel ju zoširoka.
Netrvalo dlho a zbadal som nenápadnú čiernu srsť s odznakmi.Takmer som ai ho v tme nevšimol, no okolo neho či v blízkom okolí sa zhŕkli vlci. Spoznal som Amelis i jej brata ale napriklad kričiaceho hnedého som nepoznal. Ako som už vedel, prikročil som priamo ich alfe za chrbát a chňapol mu po chvoste, ktorý som potiahol. "Alfa by mala byť viac ostražitá," ...priateľu. Zuby som mal vycerené, postoj pripravený ako keby k boju no v očiach mi iskril humor a Arcana som.si skutočne len doberal. Moje vystupovanie bolo beztak moc dôstojné na to, aby som skutočne niekoho napadol.

Otriasol som sa a súcitne pozeral na kamarátku, ktorú chytal pomaly útlm. Hlavu mala zloženú na labkách a klipkali jej oči. Zrejme sa musela dosť premáhať, skonštatoval som sucho v duchu a snažil sa za to neobviňovať. No zatiaľ bola stále pri vedomí vedomá si svojho bezpečného vyvýšeného stanovišťa a prešla na inú taktiku, ktorou mi zľahka potvrdila, že som vítaní, stačí sa len ohlásiť. Pri jej opise tohto lesa som sa krátko zasmial. Tiež som bol unavený a už tak začal pôsobiť aj môj hlas. Navyše, kdesi za šedou záplavou mračien som cítil zapadajúce slnko, ktoré bezvýhradne vyhlásilo svetu odchod. Keď ste tulákom a nemáte na práci nič iné len prežívať a ponevierať sa po svete, pochopíte rýchlo striedanie smien v tomto kolobehu prírody, rozoznáte to už aj v spánku.
Zavetril som znova a ich pach tu stále bol. Váhavo som pozrel do ľava na podriemkajúcu Elisu, váhajúc, čo ďalej. V hlave som mal stále jej prosebný pohľad. Mohol by som aspoň prečkať noc a skúsiť sa vyspať. Hoci podľa jej opisu samotní členovia tejto smečky sú nebezpečné indivíduá, hútal som.
Elisin hlas akoby ožil a zrazu znela rozhnevane. Prekvapený tou náhlou zmenou nálady som zažmurkal a cúvol. Rozčuľovala sa nad neschopnosťou členov a apelovala kritiku bárs aj do nebies. Letmo smi zacukalo kútikmi úst. "Daj im čas, aj ja som sa rozčuľoval často, lenže tým pakom v Klíme bola žiaľ moja sestra, môj syn a...Baghý sa tuším volala," riekol som zamysliac sa nad dávnou členkou Klímovej smečky, ktorú som si pamätal vďaka charakteristickej čiernej papuli a jej podobnosti s Kesselom, ďalším priateľom.
Prudko som preniesol váhu na predné nohy a vyskočil na skalu, kde odpočívala, takže som spočíval nad ňou. "Ale čo si budeme hovoriť, ovládnem tu celý les a všetko ohrozím pukaním starých kostí a kašľom!" prehlásil som diktátorsky a na dôvažok dupol labou o kameň. S kyslým úškrnom som sa však sklonil k jej hlave. "Vyspi sa, ráno tu ešte budem," zašepkal som už tichým svojim hlbokým hlasom a prešiel jej ňufákom po sivej srsti na hlave. V tom istom momente som zoskočil zo skaly a ako potvrdenie mojich slov mi mierne prasklo v chrbtici. Pobral som sa lenivým krokom dolu z kopca do údolia chvíľu otáľajúc, či začujem jej odpoveď, ale či už ju prepadol príval snov a žiadaného ticha.

Pobavený jej hlasným výstupom som sa zasmial, pretože ona zrejme kvety považovala za niečo iné, čo by jej labku mohlo odtrhnúť. Klasicky mi pohrozila jej mágiou, nakoľko oheň bol dosť nebezpečný zrejme tak rovnako ako ona. Na to som prevrátil oči ja a zaškeril sa. Skutočne chceš pečené rebierka? pýtal som sa v duchu a vypočul si jej úprimnosť, na čo som len zastrihal ušami. Bral som jej slová a bol som si vedomý ich pravdivosti. Záštita smečky bola predsa len prisilná... Elisa zostala potichu a pokračovala ďalej po lese. Ľahostajne prizerajúc sa krajine som preskočil padnutý strom a ladne dopadol zas na predné labky, ktoré prešli opäť do kroku. Obaja sme si užívali konečne teplejšieho počasia, respektíve skôr toho, ne nezačalo zase pršať a boli zadumaní vo vlastných myšlienkových pochodoch. Ach sladké to časy, spomínal som na takéto podobné obchôdzky lesom, avšak ten kedysi bol ľahko priestupný a vždy to končilo na mýtine alebo pri veľkej skale. Ona ma viedla kamsi... južne? netušil som.
So smiechom sa ma opýtala, či tu zostanem navždy. Neveselo som pokrčil ramenami. "Necítim sa na to, že by som sa chcel usadiť drahá - len to neber v zlom, možno raz," odpovedal som zdvorilým a najmä úprimným hlasom. Bez čiernobielej som bol samostatná jednotka, ktorá bola viac-menej prázdna a bez názorov k okolnému svetu. No čochvíľa mi Elisa prezradila, že mierime do nejakého údolia, na čo som prikývol s predstieraným nadšením. "Vieš budem rád keď si kĺby konečne oddýchnu od preliezania tejto dráhy," zasmial som sa predierajúc sa cez nejaké tie ostružiny alebo čo to bolo za ker. Rozhovorila sa ako správna sprievodkyňa aj o úkryte, ktorý našli a tému s jej partnerom som radšej ignoroval len sa potmehúdsky pousmial. Vyšli sme na kopec, kde si Elisa sťa prvá dáma sadla na skalu a pozerala šťastným pohľadom vôkol seba. Bol to jej domov. Jej...
V údolí sa črtalo malé jazierko, skôr by som to nazval močiarom či jamou plnou kyseliny. Zelená voda, neurčitá tma pod hladinou, ale vôkol docela krásne na to, že Asgaar mal často v sklone znechutiť návštevníkov neprechodným terénom, pri ktorom sa aj ten najhúževnatejší vlk unavil. Jej odpoveď na otázku hierarchie ma potešila, niekde v hĺbi duše možno aj dojala. "Keby to beriem vážne, zrejme by som nelovil na cudzom území, však?" riekol som pobavene a mierne do Elisinho ega rýpol. Pprisadol som si vedľa skaly počúvajúc hlasy, ktoré boli skutočné, ale zatiaľ som ich nevedel zaradiť.

Pretrpel som všetky jej poznámky na môj účet či slovné protiútoky už len za tú energiu z radosti zo života, čo z nej sršala. Potmehúdsky som sa usmial, byť len na okamžik a zdatne kráčal. "A dáme nieč k tomu grátis plus zabalíme do kvetinového obalu," dopovedal som keď už sme poli u teatrálností a Elise okolo labky náhle vyrašilo také množstvo púpav a sedmokrások, že jej omotali kompletne prednú labky. Toľkej magie však bolo nazmar, pretože uznala porážku až som sa zatváril pochybovačne. Takýto jav sa nestával príliš často. "Kedy som bol taký neškodný?" spýtal som sa zarazene a nadvihol obočie prizerajúc sa priateľke do červených očí. Dokázala vo mne vyvolať pochybnosti o vlastných schopnostiach a to už bolo veru čo povedať. Hoci...
... zmätene som sa pozeral na sivé klbko eufórie a uvažoval, či by som skôr nemal pochybovať ja. Prosila ma. nech zostanem na čo som sa zasmial. "Veď nemám kam ísť," odvetil som stále uvedomujúc si tú iróniu, že ona musela byť kedysi podriadená mne a ja som teraz tulák, ktorého by mala právo bez akéhokoľvek rozmyslu vyprevadiť zubami z územia a utopiť v rieke. "Irónia, aká je medzi nami prehodená hierarchia..."
S návrhom prehliadky lesa som súhlasil s horlivým prikývnutím. Asgaar som si pamätal len matne a táto pustina lesná sa koniec koncov stále menila. "Rád ho pozdravím, len teraz je iste zaneprázdnený. A budem to mať na pamäti, mimo to, Naila sa tu zastaví možno i sama, pôjde po pachu," riekol som temer všetko čo som mal na srdci, prekonal další kašeľ a pobavene sledoval jej počínanie.

Pohľad, pri ktorom si nejeden vlk nemohol byť istý, či by sa nemal obrátiť a skontrolovať, či mu nehorí chvost uštedrila aj mne a ja som pretočil oči. Poznal som toto zvyčajné gesto a oplatil jej to krátkym vycerením zubov. "Som starší, ale pamäť slúži," odsekol som mierne dotknuto a pre istotu s anevyjadroval k akejsi jej príhode s neviditeľnosťou. Na druhú stranu ma zaujala. Nespomínam si, že by tú mágiu ovládala. U smrti bola iste až po rozpade Klímu, skutočne ako ochranár nemala čas..." dokončil som hypotézy v myšlienkach a na jej spiklenecké plány plné zla, ako sa zbaviť tých skoro trojročných šidiel som sa krátko zasmial, hoci smiech pôsobil ba až unaveným dojmom. "Isteže, len aby ťa nestiahli so sebou," žmurkol som a snažil sa ignorovať iritujúci fakt, že ako som predtým spomenul jazvy, teraz sa mi vybavovala každá jedna.
Pri mene Alicien som zlostne prižmúril oči a švichol chvostom, no nedodal som k tomu nič. Bol som spokojný, že zmizla, hoci sme sa zrejme tskto na poslednú chvíľu udobrili. Na moju výzvu, aby sme sa šli prejsť a ukázala mi teda možno prechodnejšie cesty týmto bludiskom cross-country nereagovala, len sa vyhlásila za šéfkuchára a poskytla mi možnosť luxusného obedu. "Ak ulovia," zamumlal som nepodceňujúc schopnosti druhej Alfy ale pripomínajúc si, že má v smečke dv amladé neskúsené vlky. Spomenul som si, ako hrdo dodala že sa k nej nik nepriblížil. Vv tom momente som sa zvrtol a skočil jej po krku. Samozrejme zuby pekne v papuli, len som ju prevalil a prigniavil jej hrdlo. Opätovne som cvakol zubami a v očiach mi pobavene zaiskrilo. "Šach mat, Alfa," riekol som ku koncu pridusene. Beztak som musel zoskočiť a udusiť príval kašľa, ktorý sa aj tak dostal na povrch. Znovu som kývol halvou a rozišiel sa kamsi medzi stromy, hoc váhavo. Viesť mala ona.

Moja tvár akosi pripomínala tie stále neustupujúce mraky a nasledoval som jej príklad a mierne si natiahol predné laby, do ktorých by som už skutočne čochvíľa dostal krč. Nad bielou vlčicou som si už hlavu nelámal, čo som vedel, Elisa k nej nebola obzvlášť nejako príjemnejšia ako k ostatným. Na jej menšiu sťažnosť som sa premohol, aby som sa nezasmial. "A myslíš, že v Klímovom lese to bolo inak? Pritom ten les nebol ani prechodným miestom tulákov ako toto tu," poznamenal som s miernym úsmevom, ktorý sa opäť skryl za masku tajuplnosti. Jej stačilo vedieť, že mám pomerne dobrú náladu, nakoľko som už nenapínal svaly či už v tvári alebo nohách a uvoľnene som ležal na zemi. Keby som bol snáď na inom mieste na tomto vlčom svete, zrejme by som mal brucho ponorené v blate, ale toto bola zalesnená púšť. Úprimne som v duchu ľutoval Elisu u Arcana, pretože so situáciou a smečkou to budú mať iste ťažké a zavše, poznal som svojich potomkov a bol som šťastný, že ani sama sivá nevie kde to trojfarebné šidlo je.
Podpichnutie mojej vychudnutej osobnosti som vzal s úškrnom a prikývol, keď vzala kritiku aj na seba. "Zrejme som vyhral nevyhlásenú súťaž o to, kto zostane tulákom dlhšie a k tomu prakticky neviditeľným," podotkol som a krátko sa zasmial. Buchol som o zem zopár krát chvostom, tešil som sa, že našla zázemie, že bude jej a opätovne nadobudne pocity voči rodine, ktoré niektorým vlkom občas už nezostanú po dlhom čase osamote. Tu máš vysvetlenie. Následne povedala o vĺčatách, že sú zlo, čo bola kedysi iste jej tradičná veta keď zbadala vĺča a podľa jej rozprávania tých mojich musela mať po krk. Srdečne som sa zasmial. "Sigy iste zacítil tvoj pach a pelášil na druhý koniec krajiny, ak si však nebudeš dať s nimi niekedy rady - čo viem že áno - pošli nejakého zbytočnejšieho člena aby ma vyhľadal," navrhol som so skromným pohľadom no následne sa uchechtol na vlastnej myšlienke. Ak ma teda budú schopní nájsť.
Ako odpovedala na časť o pruhovanej so sekerou na krku, naježil sa mi zátylok a pretočil som sa tak, aby v plnej paráde vynikli moje zjazvené predné laby. "Aspoň máš ešte viac srsti ako jaziev," zagúľal som očami a prižmúril ich nad jej pozastavením sa. Zrejme sa jej niečo prehnalo hlavou, no nerozmýšlal som pre istotu nad čím. Zamyslene konštatovala, že pôjdu asi na lov na čo som si tíško vzdychol. "Aj ja by som mal niečo malé zas nájsť, prestáva sa mi páčiť predstava samých zajacov," zabrblal som a neurčito pokrčil ramenom hne dpo tom, čo som sa zdvihol do sedu. Jej smiech ma vyrušil z úvah o lovných možnostiach tu na juhu a pri jej m´plánoch so mnou som sa škaredo zaškeril. "Restované rebierka a daj k tomu hocičo, len asi ani po smrti by som nezniesol ovocie a tie bobule," tvár mi vytvorila kyslú grimasu a prudko som sa otriasol. Obzrel som sa do hlbín lesa, nakoľko som začul akési ševelenie hlasov a bol rád aspoň za mimoriadny sluch, ked už to dýchanie bolo chatrné. Postavil som sa, priblížil sa k nej a chňapol jej po uchu. Ozvalo sa cvaknutie naprázdno. Nosom som poukázal do lesa a pre vlastné dobro už nehovoril, lebo som páve včas utlmil valiaci sa kašeľ.

Zrejme sa jej dotkla moja neurčitá odpoveď takpovediac na všetko. Privrel som oči na chvíľu a povzdychol si. Nie všetko, čo sa zdá očividné také aj je, opätovne som zdvihol hlavu a narovnal sa aspoň do sedu. Chvostom som si zakryl labky. Kedysi ma napríklad skutočne iritovali tie neónové pazúry, ale to už bolo dávno pasé. Avšak Elisina prvá otázka mi na tvári vytvorila úsmev. "Les je pokrytý takpovediac tvojim pachom...á Arcanovým samozrejme," dodal som spomenúc si, koho že to mala ona za partnera a zatrasením hlavy vyhnal neistotu. "Neviem si predstaviť, že by nejaký iný vlk v tomto lese viedol túto smečku," venoval som jej jeden z mojich zriedkavých úsmevov, ktorý aj tak bol ako keby poznačený dávnym smútkom, ale to zrejme celkovo všetko čo som povedal.
Zajaca odmietla a navrhla, aby som dojedol. Staré priateľstvo ruší zákon smečky? v duchu som bol pobavený. "To bývalo." Nechcel som byť nostalgický a radšej som tému uzavrel. Nech si to zožerie aj miestna háveď.
Jej privítanie som prijal sklonením hlavy a buchnutím hnedým chvostom. Upozornenie o mojich potomkoch, ktorí našli čas svojej zabudnutej rodiny som prešiel kývnutím hlavou a odvrátením pohľadu smerom k úsvitu. "Amelis ma nenávidí a na syna nie je nikdy dobrá nálada, nech sú šťastní," dodal som pravdivo a vedel som o úprimnosti svojich slov veľmi dobre aj v realite.
Elisa ma takmer rozosmiala, keď rozprávala o nejakom zranenom vlkovi, u ktorého jej je partner a o tom, že by mohli mať večeru. Zadusil som to nutkanie v sebe a ponechal si tichú masku dôstojnosti. "Povinnosti sú prvoradé," povedal som uznanlivo a trošku sa natiahol. Jjej pohľad k nebu priam skoro až skeptický mi neušiel, ale nepozastavoval som sa nad tým, pretože som bol na rade rozprávať. "Ako som vravel, Amelis ma nenávidí. Nedávno sme sa stretli a ako zvyšní štyria zistila, že Siana," pokračoval som zúrivo zatínajúc pazúry do zeme,"...je mŕtva a rodina stále preč. Cestoval som spätne na sever, prekvapilo ma územie akejsi Ageronskej smečky, kde žiaľ patrí aj Nerssie a myslím, že si na naše spoločné vzťahy nezabudla," podotkol som mrzuto a ľutoval, že som jej neodvrkol nejakú neurčitú odpoveď, ktorá by evidentne pre moje duševné dobro predstavovala iste lepšiu alternatívu. "Nostalgická časť v Snežných horách - aspoň tam je zima - a vybral som sa na juh. Chcem preskúmať viac západ a južné oblasti, dlho som tam nebol, každé leto bolo príliš horúce." Riekol som už miernejším hlasom a uvoľnenejšie moje nastávajúce plány, no nechcel som byť nezdvorilý ohľadom mojej partnerky a zároveň jej priateľky. Veď Naila si získala skoro každého srdce. "Nailu som videl pred hodnými týždami naposledy u rieky Mahtae. Naše cesty sa často delia na veľmi dlhý čas, čomu celkom nerozumiem, ale ak ma bude chcieť vidieť nájde ma. Pozná ma viac ako hocikto iný," dodal som ticho a počúval zvuky lesa periférne sledujúc sivú vlčicu.
"Na pláňach žije vysoká zver, ktorú už nezvládnem loviť sám a ako tulák to mám niečim starým zákonitým zakázané. Hľadal som potravu, šiel som do lesa hoci toto je ako púšť niekedy," letmo som sa usmial, no moje gestá už neboli pokojné ako predtým. Labky som mal stále kŕčovito napnuté zaháňajúc vlastné útrapy v podobe spomienok. No keď už som bol tu a tak rýchlo prezradený, plánoval som sa istý čas zdržať, možno do ďalšej noci. "Mimochodom, budeš asi aj nebezpečná Alfa, ktovie, čo by si mi spravila neskôr," podotkol som naznačujúc na pás béžovej srsti od môjho kohútika, kde sa kľukatila jazva, stará rana spôsobená skokom Elisy na môj chrbát pri prvom príchode do Klímového lesa. Prekvapivo, nikdy som neveril, že to raz zaradím medzi to príjemné, čo sa mi stalo v minulosti.

Kým som tam znudene s ľahostajným pohľadom cvakal zubami po kosti, stihol na oblohu vyhupnúť aj mesiac, ktorý vsak za čiernymi mrakmi nebol vidieť. Zrazu sa mi lepšie dýchalo, cítil som blížiaci sa dážď- opäť. Mrkol som na zvyšok zajaca premyslajuc, či ho dám do seba alebo ešte počkám, no napokon som len privrel oči počúvajúc zvuky lesa či hlas nočných vtákov.
Prirodzene, počul som aj ju, oči som mal pokojne zavreté. Oddychovali od všetkého sveta. Zrazu som začul výkrik, v tej eufórii ťažko posúdiť, či.kladný alebo záporný. Nestihol som reagovať a aj keby áno, nepohol by som sa. Prevalili sme sa len čo som ticho zaúpel, keďže nedopatrením ma Elisa prevalila na skalu. Moje pomenovanie z jej papule som akože prepocul. Hoci má pravdu, starnem a cítim že tie elegantné skoky z hôr na kamziky by som.zrejme tak ľahko nezvládol, v mysli sa mi ozval ponurý smiech, ktorý prešiel do skutočného, bars som znel aj trochu zničene. Sám som ťažko veril, že sme v realite a bol som na seba hrdý, že som sa tak svedomito a najmä úspešne vyhol bývalej rodine. Avšak pocit viny po rokoch stale nevyprchal.
Vlčica sivej srsti ma nenechala ani.nadýchnuť sa, jej radosť z nej sypala príval otázok a.bol by som veru radšej, keby nespomenula aj.Nailu, ale čo narobime. S kyslym úškrnom som jej pozrel konečne do rubínových očí. "Tiež ťa rád vidím. Vyhýbal som sa všetkému, čo mi spôsobí bolesť v tom staršom organizme," riekol som opatrne nakoľko som sa nepotreboval opúšťať a vylievat si niekomu city, hoci ona patrila do úzkej skupiny najlepších priateľov. "Naila je...niekde. Ty by si.mala preháňať, si silnejšia, drahá Alfa," na otázku ohľadom partnerky som neurčito odvrátil pohľad, no druhú polovicu vety som sa ľahko usmial a drcol do nej nosom. Odplazil som sa k zvyšku zajaca a predhodil ho Elise. Boli to vlastne vnutornosti, čo boli hodné pre ňu. "Si tam kde si, tak podľa toho sa aj stravuj..." zamumlal som akoby mimochodom a pochybovacne sa zahľadel na.nebo a valiace sa mraky, no nenavrhoval som, any sme šli niekam, kde sa tá otravna voda nedostane. Vydržať som.dokázal veľa. Čakal som, kým si dá skromnú večeru, aby som.mal ked tak možnosť preháňať.

<- Mahtae

Les ma ako už tradične privítal skalou či padnutým stromom na preskočenie, niečo ako zahriatie sa na výstup po kopcovitom teréne, ktorý pripomínal pomaly dráhu cross-country. Povzdychol som si ladne dopadnúc za spomínaný kmeň akéhosi kedysi listnatého stromu a klusal som naprieč lesom s ňufákom nízko pri zemi stopujúc čo i len malého zajaca, ktorý by sa sem zatúlal z hôr. Ak mal vlk šťastie, vždy sa nejaký ten drobný tvor našiel. Bolo by predsa nefér, keby na každom území kraľovala vysoká zver bez stopy po niečom ľahko dostupnom aj tulákovi.
Ako mi však vietor priniesol tunajšie pachy, zarazene som zabrzdil, pričom sa mi labky vnorili opätovne do kyprej vodou premočenej zeme. To nie je možné, hvozd je dlhé roky opustený, nie, nie oni. Zmätený so zjavným šokom na tvári som zdvihol hlavu a opäť okúsil tunajšie ovzdušie. Zamieril som severne, potom na východ, neskôr južnejšie motajúc sa lesom a driapajúc sa po skalách, čo mi možno aj tie neónové pazúry zbrúsilo, kým som nemal istotu. Skutočne to tak bolo. Asgaarská smečka ožila, ale nie len tak pod hocijakými Alfa vlkmi. Po tvári mi prebleskol ponurý úsmev a v očiach mi zaiskrilo, lebo sa tu náhodne zjavil aj pach toho ušatého zvieraťa, po ktorom som prahol. Prekvapenie, uchechtol som sa v duchu, spravil obrat a spustil sa z kopca. Neškodne javiaci sa zajac neveľkého vzrastu - viac šliach ako mäsa - zastavil prežúvanie akejsi zoschnutej trávi pri pohľade na mňa. Môj zjav ho načisto paralyzoval. Oči mi zaiskrili, odrazil som sa od skaly vedľa môjho boku a dopadol priamo na zajaca. Čo z toho, že mi raz ušiel, väzy mu tak ako tak zlámala moja laba, ktorá sa po ňom silou neskroteného býka napriahla. Zzvláštny zvuk praskania kostí a napokon nastúpil blažený z môjho žalúdku, ktorý bol poctený konečne po zase dlhej dobe potravou. Hnedé boky som mal opäť prepadnuté, avšak rebrá skrývala hustá srsť. Napriek tomu, že som bol nízky na vlka zo severu či statného samca, napriek malému obsahu tuku na mojom tele som sa o seba nebál. V tichosti som premieľal medzi zubmi stehennú kosť toho malého ešte pred chvíľou živého tvora a trpezlivo čakal so zakrvavenou papuľou a ž´vážnymi očami, ktoré nevnímali porušenie pravidla o love a zdržovaní sa na obsadenom území. Tušil som, kto príde. Minimálne ona určite áno.

<- Západný galtavar

Labky boli konečne oslobodené od blata zabraňujúcemu v mojom pohybe a slobodne som sa rozbehol priamo po prúde rieky na juh, pričom som sa svedomito vyhol predtým spomínanému lesíku, kam som nechcel ísť. Spravil som si medzizastávku v jednej z plytčín večne rozhnevanej rieky, aby som zmyl nánosy bahna - skutočne obmedzovali pohyb. Druhá zastávka bola za účelom sa napiť, pretože som bol zvyknutý cestovať dlhé územia, aj dlhý čas a ktovie kedy narazím na vodu. Vlastne čo som si pamätal, Asgaar bol odjakživa pustina bez vody. Možno s avšak zmenila, napadlo mi a s ostražitým pohľadom som vkročil do lesa, ktorý bol na niektorých miestach tak nepriestupný.

-> Asgaar

To ja sa obávam skôr toho Kishana... máte tu pochybné divoké indivíduá :D

<- Jedľový pás

Kým nehrozilo, že by som po brucho zapadol v klzkom bahne, rozbehol som sa už priamo behom naprieč pláňou. Necítil ani nevidel som tu nič bezprostredne nebezpečné, možnože pach jedného vlka mi prišiel povedomý, ale veľmi vzdialený. Ba dokonca ani losy či zatúlaná srna neboli v dohľade a moje znivočené pľúca si vydýchli.
Keď som si konečne ponaťahoval dostatočne laby aj chrbát, menším šmykom som spomalil na krok, občasný klus kade sa dalo. Po daždivých dňoch bola pláň ešte viac rozbahnená ako inokedy a rozdupaná kopytami zvieracích velikánov. Radšej som si ani nepripomínal chuť kedysi z dávnejších čias, len sklamane zavrčal, pretože tu nemal šancu vlk nájsť ani poriadnejšieho zajaca. Brodil som sa, tackal, náhodné kry preskakoval - stále smerom k juhu obchádzajúc pritom širokým oblúkom jazero, kde sa vždy ktosi vyskytoval. Najbližší les je Borúvkový, ale tam nechcem. Nepotrebujem problémy. Teda až Asgaar, pamäť mi ešte slúži, vyhľadal som si teda orientačne plán cesty a vliekol s anaprieč pláňou. Zavše sa mi do nosu dostal pach čerstvej krvi na čo som usúdil, že dvaja vlci sotva postrehnuteľní v diaľke boli na love. Otrávene som pajdal vpred.

-> Mahtae