Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nasledoval som príklad vlčice a otriasol sa, no až po tom, čo ustal dážď, ktorý nahradil hmlu - ani cezeň nebola viditeľnosť práve viditeľná. Počasím som bol maximálne znechutený, ale nedbal som na mokrý kožuch, na kožu mi neprenikla aj tak ani kvapka.
Dumal som nad toľkým plýtvaním irónie, ktoré považovala za správne neznáma. Z jej postoja som skutočne neočakával, že bude mať náladu sa rozprávať. Zrejme bude zbytočné pýtať sa na meno, bude len Čb, má na to srsť, usúdil som krátko v myšlienkach a pokrčil plecami, keď práve spochybnila moju láskavosť. "Nevidím dôvod, prečo ťa tu nechať tápať za potravou, keď na tejto losmi zabudnutej pláni už nežije žiadna menšia zver, nepoznám ťa a niekto nový zrejme nepozná ani dobré loviská." Odvetil som neurčito krčiac ramená a dívajúc sa niekam neznámo kam k tomu otravnému pásu lesa, ktorý by som najradšej podpálil, nebyť to živé stromy. Nechcel som sa jej nijako dotknúť, iba som všetky slová myslel ako holý fakt. ...beztak som zvyknutý byť bez potravy veľmi dlhý čas," dokončil som a s pokriveným úsmevom na tvári na ňu pozrel. Moje podvedomie bolo stelesnenie skeptického niečoho... nebyť hrubej srsti, trčia mi asi všetky rebrá, čo bolo vlastne na prepadnutých bokoch vidieť. No svaly z ramien a nôh sa pekne držali tam, kde mali.
Zrazu začal dlhý monológ o tom, že rodinu nemá iba smečku, na čo som prekvapene naklonil hlavu nabok. Evidentne mala tam niekde v lese ambície a nebolo to pre ňu nič citové. "Svorka je rodina, čo nesmieš popierať. Skôr či neskôr na to prídeš aj ty," žmurkol som ukončujúc vetu nízko posadeným hlasom a vyčkával odpoveď. Zatiaľ som od nej nevyzvedal nič.

//Doteraz som nadávala jak chorá vrana že sa budem dnes celú noc prehlasovať z jedného vlka na druhého a k tomu mi to tvoje zariadenie situácie vyhovuje, zajtra som v práci a nedeľa bude zaujímavá.

Hrdo prehlásila, že si dokáže uloviť aj sama. Nahodil som trpkú nepríjemnú grimasu. "Aj v prípade, že bol usmrtený na dlhší čas posledný na tejto pláni, lebo zrejme ani tak dobre živení vlci so zábezpekou svorky si nemôžu dovoliť lov na vysokú." Odpovedal som nevrlým hlasom a výrazne kládol dôraz na správne slová, aby jej ego trochu potopili. Nemal som v láske toľkú aroganciu stelesnenú v jednom vlčom tele. A rovnako sa k nej budem správať, zaumienil som si a s cynickým výrazom ju pozoroval a počúval. Dodávať, že ja potrebujem stravu som nepotreboval a premáhal som zagúľať očami, keď sa priblížila a komentovala zelenú srsť na labe. "Vývin vrodenej mágie, aj ty môžeš byť parazit a nemusíš mať na sebe neprirodzený odznak," odvetil som už ostražitejším hlasom, lebo sa priblížila, no nemyslel som to nijako zle. Vvetu som riekol ako jednoduchý oznam. Mierne som cúvol a uvoľnil váhu zo zadnej nohy, na striedačku, len aby mi nebolo pridlho takto tu postávať v jemnej hmle.
K zajacovi mi provokatívne oznámila, že je možno otrávený na čo som si trpko povzdychol. Následne som sa sklonil a zožral zvyšky, ktoré poslúžili ako volejbalová lopta pred malou chvíľou. Mlsne som si oblizol ňufák a okato prevrátil oči. "Samozrejme, zelená srsť je viróza mojej dobrosrdečnosti pomôcť ti a uľahčiť ti trápenie nad tým, že sa vrátiš k rodine bez koristi." Naladil som sa na jej ironickú nôtu. Chcel som tu zostať, len aby som zistil, čo je to vôbec za charakter.

Hmla sa mierne rozostúpila a ja som si premeral vlčicu čiernej srsti s bielymi odznakmi a ňufákom. Nijak zvláštna, no vedel som, že.moja pamäť si jej obraz určite uchová.
...a zrejme aj jej povýšenecké správanie. Ja dobrá duša jej ponuknem polovicu zajaca a ona mi to hodila do tváre. S trpkým úsmevom som mäso striasol z hlavy a prešiel si labou po nose, aby mi tam nič nezostalo. Nahodil som bezduchy a odmeraný výraz. To, že vrčala ma ani za mak nerozčúlilo, iba som naklonil hlavu a napokon sa odvrátil. "Vlk ti ponúkne svoj obed, lebo v tejto pustine nič nenájdeš a ty tým pohrdneš. Arogantná akoby jej patril svet," dokončil som vážnym hlasom a opäť sa k nej obrátil. Mal som také tušenie, že sa tu asi este zdržím.

<- Mahtae

Celý ten prechod malým zakernym lesikom ma trochu zmiatol a vlastne som si viac všímal cestu pred sebou, aby som nezakopol, ako sledoval skutočný cieľ. Napokon som sa aj týmto štýlom ocitol na pláni a ucitil pod labkami nerovnomernú pôdu, po ktorej bol pohyb miestami skutocne obtiažny. Vo vzduchu som.cítil len neznáme pachy a krv, zrejme bylinožravca, ktorý padol za obeť vlcim zubom, no čísi lov bol nepodstatný. V žalúdku mi kyselina rozkladala este čo to z asgaarského zajaca, no mal som v tej hmle šťastie a natrafil na opustené mláďa. Zrejme aj jeho rodičia poslúžili niekomu ako obed. Šťastne som zavrtel chvostom rozhodnúc sa zbaviť ho trápenia samoty. V hmle má snáď ani nepostrehol, no skočil som po nom a na prvý pokus ho.chmatol. Usmrtenie bola druhá záležitosť.
Istú čas som zjedol a zvyšnú polovicu tela vláčil temer bezcieľne v papuli. Teda až kým som nezbadal záblesky čiernej srsti a pach vlčice. Vzdialene mi pripomínal Skylu, ale to.nebolo zjavne možné. Nenápadne v kruchoch zakryty hmlou som využil vietor vo svoj prospech a pozoroval jej blúdenie. Bola sústredená a zrejme tiež potrebovala loviť, hoci som sa zostal mračiť, pretože postavu mala peknú a znacila dostatok potravy. Zo sústredenia ju však následne vyrušili zadné končatiny a časť trupu mladého zajaca, ktorého som rozmachom hodil priamo do.jej boku. Zostal som dôstojne stáť, aby ma mohla registrovať. Pohľad zelených oči bol ostražitý.

//mobil

// Ja to mám prehodené. :))

<- Asgaar

V ušiach mi silnel zvuk približujúcej sa rieky a ja som si až teraz uvedomil, ako ma trýznil celú dobu smäd. Za posledné hodiny som v hrdle cítil iba krv muflóna a to veru moc sucho v hrdle neutíši. Potešene som zavrtel chvostom zbadajúc rieku a bežal som proti prúdu na sever. V dohľade som mal nejakú malú zátočinu, odkiaľ by sa dalo dobre pristúpiť k vode. Každopádne hľadnaie nebolo dlhé a ja som mohol zoskakovať po brehu k priezračnej tekutine, ktorá sa mi čochvíľa valila dole krkom. Spokojne som si oblizol ňufák, vyhrabal sa s ťažkým povzdychnutím preč z koryta a mioeril si to k akémusi lesíku, ktorý bol kedysi známy množstvom veveričiek, no bol predsa nezaujímavý. Cesta mi však pokračovala niekam viac na severozápad a to konkrétne na jednu pláň s loviskami losov.

-> Západný Galtavar (cez Cedrový háj)

Opierajúc sa o zapáchajúcu srsť mŕtveho muflóna som v duchu uvažoval nad všetkým, čo je zrejme absurdné a sledoval, ako sa začalo slnko opätovne šplhať na oblohu. V noci trochu popršalo, len čo som sa postavil a nedbanlivo striasol ako rosu, tak aj kvapky dažďa. Koniec koncov, preležal som tu snáď večnosť, údy som mal sťa tá mŕtvola tu - tuhé a zabil som viac času, ako by bolo správne.
Posadil som sa, natiahol si poriadne so zapraskaním chrbát a rozhliadol sa. Ainesson si čosi švitoril po pod nos, avšak iskričky v jeho očiach mierené na korisť prezrádzali veľký hlad. Arcanus s Elisou boli stále pri nesympatickom a veselej béžovej, hnedý bláznivý vlk bol v nedohľadne skrytom mieste lesa... a Amelis? Tú som skoro ani nepostrehol, ako zo seba vylúdila posledné slovo a uložila sa na spánok. Preberte sa vlci, veď je ráno, šomral som v duchu a následne si ponaťahoval aj zadné končatiny vystieraním ich dozadu.
Dokonca i počasie sa tvárilo nevrlo a vyzývalo k spánku, no mne to nočné driemanie perfektne stačilo a navyše, bol čas nájsť si nejaký úkryt skôr, ako zasiahne územie ďalšia búrka, po tých horúčavách, ktorá sa evidentne chcela dostaviť. Hrdo som zdvihol hlavu a bez premýšľania nad akousi etiketou som sa rozišiel smerom za dvomi Alfa vlkmi Asgaarskými. Cudzincom som po príchode na miesto venoval len odmeraný pohľad úplne ignorujúc fakt, že sa mono chcú pridať a ruším ceremoniál. Kým som nebol kappa ale tulák, pravidlá pre mňa neexistovali. "Ako hovoríte 'starouš' si ponaťahoval postaršie kosti pri love, za čo som ti vďačný Arcanus," rozhovoril som sa a nechal hlboký hlas znieť. Nevšímavejší vlk si čochvíľa nebude pamätať, že som čosi hovoril. "...no zdržal som sa pridlho a je čas ísť neznámo kam." Odmlčal som sa a neurčito pokrčil ramenami. Túlanie sa po celom svete bez rozmyslu som mal vo zvyku a taktiež stať sa neviditeľným pre okolie, to znamenalo asi toľko, že ma nebudú môcť nájsť, ani keby sa neviem ako urputne snažili, kým to ja sám nebudem chcieť. Prikročil som ešte k zlostnej Elise, ktorá zazerala po prišelcoch a uškrnul sa, no napokon pookrial. Položil som jej hlavu do sivej srsti na krk a veľmi letmo sa o ňu otrel. "Dávajte na seba a vlkov tu pozor, lepšie Alfy títo vlci nenájdu. A ak raz ešte uvidím Nailu, dotiahnem ti ju sem v zuboch, prisahám," pošepkal som narýchlo Elise do ucha mierne skormútene, nakoľko z celého môjho postoja voči zblúdilej partnerke vzchádzala mrzutosť.
Len jeden krátky pohľad som venoval Arcanovi a rozbehol sa húštím lesa preč. Popri behu som napokon nepreskakoval len kamene a krovie, ale aj spiaceho bláznivého, ktorý sa možno cítil utlačovaný, no v konečnom dôsledku som si bol istý, že všetku námahu tu ocení. Zbohom v budúcom živote znova, pomyslel som si ironicky, nakoľko moje návštevné odstupy boli niekedy pomaly dlhé ako sám rok času v celej kráse. Moje uši sa natočili smerom späť na západ a rozhodol som sa asi vyhľadať dávnych známych, skôr, ako opäť upadnem na kraji sveta do zabudnutia.

-> Mahtae (//nevydržím čakať, kým mám chuť písať musím lebo potom s ami to znehcutí na mesiac)

//Niekto napíšte, som deprimovaná nič nerobením.

Na jednu stránku som bol trochu fascinovaný empatiou, ktorá vyžarovala z mladej Amelis, ktorá sa starostlivo pridružila k bratovi a umyla mu zaschnutú krv z tváre. Nechcel som byť zbytočne pesimista, ale mal som za to, že to Ainesson neocení ani trošku. Nevďační mladí vlci, zafunel som opatrne. Musel som si dávať pozor na všetky úkony, ktoré spravím. Nechcel som riskovať to chatrné zdravie po námahe. A momentálne mi bolo jedno, že podkopávam súdržnosť rodiny. Začínal som byť pomaly nevrlý. Nie len že pripekalo ako žeravé, napokon sa zatiahlo a stále bol deň a ja som tu trčal. Nechcelo sa mi rozlúčiť s priateľmi, ktorí mi budú i do smrti ako rodina, ale moje srdce z kameňa patrilo iba jedinej vlčici, ktorá práve nevedela vyplniť prázdnotu, ktorú som cítil. Iba čistý chlad.
Nenúteným potrasením hlavy som vytriasol všetko nepríjemné z hlavy von a rozhliadol sa. Amelis sa pýtala Arcana, ktorý bol chvíľu už tu, čo sa stalo s nejakým... nekomentujme jej prezývku... že tu nie je. Objasnenie prišlo v podobe únavy, ktorá daného vlka zrejme postihla. Začal som s anepríjemne ošívať, bola tu veľká spoločnosť a ja som k nej zavše ani nepatril. Aspoň že sa Arcanus vyparil za dvomi vlkmi, ktorí odtiaľto prednedávnom odišli. Hoci odcupkali ďalej, zamračil som sa a sledoval toho čierneho vychudnutého vlka, ktorý mi pripomínal akurát tak kojota. Niečo sa mi na ňom nezdalo a sympatie odo mňa voči nemu zrejme utekali kdesi okolo a netrafili.
To však dobehla Elisa a rázne zakročila. Arcanus mohol ísť ďaleko ako aj chcel, ale kým mal našu malú skupinu v dohľade, začul som útržky slov a úprimne fandil šedej Alfa vlčici. Roztrhaj mu kožuch rovnako ako mne! prosíkal som v duchu sám prkevapený vlastným možno pochybným názorom voči vlkovi, no predsa len som podporoval pravidlá smečky, ktoré som svojim správaním vlastne aj podkopával. Irónia, šepol som tíško v duchu a povzdychol si. Zvesil som plecia, odplazil sa k muflónej matke a oprel s achrbtom o jej srsť. Jej oči už mali sklenený pohľad, ktorý naposledy videl hviezdy. Namrzene som sa od ostatných odvrátil a ľahol si s hlavou na labách.

Zápasil som sám s mágiou, ktorej sa zviera tak urputne bránilo. Konečne však syn zareagoval a vrhol sa k mláďaťu. Na jazyku som mal pochvvalu, avšak stačil jeden vystrašený pohľad koristi a Ainesson spanikáril a nechal muflona ujsť. Nevrlo som zavrčal a v duchu polemizoval, či malo väčší strach mláďa z predátora, alebo Nesson z toho krpca. Predátor dňa, lovec roka skutočne. Otrávene som pretočil očami, kým ten blázon učinil rozhodnutie skočiť do náruče kopýtmuflonej matky. Stŕpol som, no stihol sa spamätať a pohotovo zareagovať. Muflonie telo obmotali ďalšie korene aj nohy, kym Ainesson neusmrtil zviera. Strom, ktorého korene zajali zver zaplakal pod náporom mágie a s hlasným treskotom sa zlomil, zrejme rovnako oka ja potom,codobehla Amelis. Zničene som sklonilhlavu a zápolil s kašľom, ktorý ma zas zachvátil.
Arcanus sa vratil a ja som nasilu zastavil moje pľúcne problémy. Vedel som, že mláďa dostihlitiež. Momentálne mal však obavy o Nessona, ktorého následne nazval blbcom. "Chcel si sa zabiť ty hlupák," vyštekol som do synovej ledva vnímajúcej tváre a s pretočením očí sa posadil.

// mobil sorry

Počas behu som si zhrozene uvedomil, že už cez konáre stromov nepreniká denné svetlo, ale to mesačné, keďže bol spln. Z hrdla sa mi vylúdil ťažký povzdych, nakoľko som sa zdržal dlhšie, než by bolo aj podľa akejsi zaužívanej etikety vhodné. Uistím sa, že im to tu dobre dopadne a zmiznem, presne ako vždy, pomyslel som si ignorujúc fakt, že Arcanus mohol moju myseľ počuť takpovediac na kilometre a k tomu predtým sa vytasil s akousi mágiou, keď okamžite určil polohu aj počet lovnej zveri.
Preskočil som dvomi mohutnými skokmi malinčie a následne akýsi pokrivený strom, ktorý bol zrejme v minulosti obeťou blesku a opätovne sa zrástol takto nakrivo. Zastrihal som ušami a načúval dupotu kopýt, dopadaniu vlčích láb. Vo vzduchu bola priam cítiť dychtivosť skupiny a adrenalín. Ja som sa voľným tempom dostal tesne za Ainessona a toho moc akčného s drzou papuľou ako nevidený tieň a vypočul si, že hnedý sa zrejme aj trošku obáva. No teraz nebol čas na obavy, lebo Amelis sa podarilo úspešne nahnať dvoch zvyšných muflónov priamo k nám. "Skočte mladému po krku, ja zabavím matku. Najprv jeden, potom matka," zdôraznil som dvom vlkom, medzi ktorými panovala rivalita a zdôraznil dôležitosť vlastných slov upreným pohľadom do očí každému z nich. V mysli sa mi javila jasná predstava čo by bolo, keby sa každý vrhne sám na jedného. Muflónia matka mi jedného striasla a dodupala, nakoľko ako kappy nemajú toľkej sily a mláďa by neusmrtili rýchlo, čo by matku rozzúrilo ešte viac.
A bolo to tu. No tak ešte zistíme, či som vo forme, zasmial som sa ironicky v duchu a krátko zavadil pohľadom na huňatom čiernobielom kožuchu ich Alfy, ktorá práve dobehla, mierne horšie našľapujúc na prednú nohu. Skúmavo som prižmúril oči. Asi by sme sa mali ponáhľať skôr, než tá masa svalov s kopytami dorazí, poznamenal som a v duchu s ním súcitil. Nedovolil som si však už žiadne rozptýlenie a vážne vyštekol po hnedom a Nessonovi, aby sa láskavo spamätali, lebo za chvíľu ich mláďa dodupe v tých kroch.
Nebolo to v pláne, keďže tí dvaja sa museli teraz dohadovať a naskytlo sa zaváhanie. S tlmeným zlostným vrčaním som sa odrazil od skaly a skočil matke mláďaťa priamo po krku, z boku od chrbta. Pazúry som jej zaťal do tkaniva v mocnom objatí až som bol sám sebou prekvapený, že vo mne zostalo toľko niekdajšej sily. No to už ranené zviera revalo, pretože moje zuby urputne bojovali. Nešlo mi o usmrtenie, ale stačilo to na to, aby už aj beztak vystrašené mláďa stočilo pozornosť od kríkov, kde boli schovaní tí dvaja. Muflónia matka ma však zo seba striasla a aj cez škaredé poranenie, čo chábalo trochu ku smrti sa rozhodla urputne bojovať. Padol som jej pod kopytá a bleskovo sa prevalil. Mal som šťastie vďaka vlastným reflexom, že som použil mágiu, takže jej hrubý koreň najbližšieho stormu omotal nohu. Trhol, zviera stratilo rovnováhu a padlo na zem, kde sa metalo. Nnedalo sa k nej priblížiť, vlk by musel byť obratný a šikovný, aby jej dopadol na bok a vyhol sa trom zvyšným kopytám. No zatiaľ som ju vládal držať. Nebudem zabíjať, tvoji vlci sa musia naučiť chrániť les a umeniu lovu, ak tu chcú prežiť. Iba zabraňujem katastrofe, poznamenal som trpko vysielajúc myšlienky Árčímu a vyskočil som na rovné nohy. Striasol som zo seba hlinu a kamienky, ktoré sa mi zachytili v hnedej srsti pri dopade. Cítil som sa akosi pomliaždene, ale nebolo to nič hrozné. Zaujato som sledoval priebeh lovu svedomito sledujúc revajúcu dospelú zver, ktorá sa nemohla vyslobodiť. Od sústredenia sa mi na čele vytvorila vráska - nebola to sranda udržať niekoľko sto kilové zviera na mieste.

Onedlho sa s touto skupinou rozlúčila béžová vlčica a krátko po nej odišiel zrejme aj jej partner, na ktorého som mal síce jednu otázku na jazyku,ale čo už. Medzitým Arcanus vyriekol stratégiu a ja som potlačil zívnutie. Moju pomoc nebude treba, ak sa nejaké trdlo nezapletie zveri pod nohy, zamyslel som sa a následne prišpendlil pohľad o syna, z ktorého sa vydralo vrčanie. Mierené proti mne. Zlostne som prižmúril oči a automaticky sa naježil. Nemal som v úmysle ísť proti rodine, ale keď už som si to konečne vyjasnil s posledným potomkom, začne Ainesson rýpať.
Zavrčal rýpavú poznámku, že v mojom veku by som sa nemal namáhať. "Aj v mojom veku viem loviť vysokú a nezraniť sa, hoci ty si mladý a pravda pamätám si posledný lov, čo si skončil pod kopytami. Zamysli sa nad sebou, Ainesson." Odsekol som strohým chladným hlasom, otriasol sa a uhladil naspäť naježenú srsť. Ten vlk ma skutočne rozčúlil a to bolo namáhajúcejšie ako samotné fyzické aktivity. Na Amelis som sa však priateľsky usmial, pretože napomenula brata a odôvodnila. ako je rodina dôležitá. Dokonca sa jej páčil plán lovu, hoci tí dvaja odutí boli evidentne nespokojný. Zostal som nečinne hľadieť do lesa a čakal na kamarátove slová k odchodu.
Prechod lesom, úsvit, muflónia rodina. Bežal som rovnomerným šetrným tempom držiac sa viac-menej skrytý bokom od ostatných. Využíval som každý jeden tieň, aby môj obraz bol akýsi rozostrený. A potom sa Alfa Asgaaru rozbehla a štvala samca preč od ostatných. Povzbudivo som žmurkol na Amelis. Pokiaľ som vedel, bol to jej prvý lov na vysokú, možno druhý. Ja som sa rozklusal obkľukou smerom proti mladému a samici, mal som čas, lebo som rátal že tí dvaja pôjdu loviť po hlave a budú tam skôr, tak ako by to malo byť. Napokon som predsa len trochu zrýchlil a hoci a to možno nepatrí, v duchu som bol veľmi samoľúbi. Starouš päťnásobne rýchlejší a fit, napadlo mi a krátko hrdelne sa zasmial. Čo po tom, že muflóny to počuli, beztak už ich ovládol strach.

//Taktiež pardon, síce som mala možnosť odpísať ale jeden deň som zabudla notebook mimo a celý týždeň mám na starosť 8 malých deciek v tábore... Neviem už o deviatej večer nezaspať, som zničená na totálku, čiže niečo krátke aspoň...

//Hééj admins, na koľko slov sú povolené textové okná? Musela som rapídne premazať post, lebo ma to nechcelo pustiť.

Kým sa ešte dalo a les pokrývala tma, po očku som si prezrel vlkov. Až na akéhosi čierneho s odznakmi a jazvami si ma všimli vlastne všetci - ako inak. A teda dokonca viac, ako Arcanus, na ktorého bol mierený môj 'útok'. Béžovosivej vlčici s mágiou zeme popri boku toho neznámeho som si prezrel nezaujatým pohľadom opätujúc ten jej, ktorý som cítil na postave. Narovnal som sa do plnej výšky, ktorá rozhodne nepresahovala Alfu Asgaarskej smečky a nahodil pokojný a dôstojný výraz. Arcanus konečne totižto zaregistroval moju prítomnosť a s vycerenými zubami sa otočil oproti mne. V duchu som mal úškrn, ktorý nemal koniec, no vonkajšok prirodzene mlčanlivý. Ajaj, faux pas Árčí! smialo sa moje vedomie mysliac na to, že vlk predo mnou skutočne počuje všetky myšlienky a keby ovládal len myšlienky...
Spokojný sám so sebou som sa usadil na akúsi mierne pofidérn kôpku machu a zakryl si zelené pazúry chvostom. Jeho plán k nastávajúcemu lovu na muflóny som prešiel krátkym zagúľaním očí, hoci nie príliš okatým. Jeho prekvapený tón mi neunikol. Trpko som si povzdychol a kyslo sa na kamaráta usmial. "Pýtaš sa tuláka totálne absurdnú otázku," skonštatoval som hlbokým hlasom ako odpoveď na dôvod mojej návštevy. "Mal som hlad, som svetom zabudnutý tulák a hľadal som potravu, ktorú som schopný sám uloviť no a tá je v lese. Je náhoda že Agaar bol najbližšie," dodal som s myknutím ramien na objasnenie. Stále som bol na druhú stránku zdvorilý aj k ostatným poniektorým až príliš dychtivým členom smečky, ktorí nadšene očakávali pokyny k lovu od ich vodcu. Druhý vodca sladko chrní na svojom skalnatom tróne, posumial som sa s krátkym pohybom hlavy smerom odkiaľ som sem dopajdal. Nutno dodať, že skutočne doslova, tento terén a tie cesty...tak ubíjajúce!
"Žijem." Odpovedal som skôr stroho a bez emócií, za to na čiernom vlkovi so striebornými odznakmi sa to hemžilo všetkými náladami. Krátko som pozrel po vlkoch naokolo vážnym pohľadom, lebo Arcanus bol na chvíľu neistý. Prevrátil som oči a priateľsky mu ďubol do pleca. "Savior, kedysi bola hierachia opačne prehodená," predstavil som sa najmä tým torm, kotrých som nepoznal ani len od videnia hoci pach čierneho štíhlejšieho vlka mi bol niečim povedomý. Na Arcana som sa krátko usmial a zavrtel chvostom buchnúc ním o zem. Zvažoval som pri tom jeho ponuku zúčastniť sa lovu. "Smečka, nie nejaký starouš pripletúci sa k smečke!" zdôraznil som jeho výber slov, nakoľko by bolo nevhodné účastniť sa, hoci som bol vo veľkom pokušení. Moja tvár nabrala skeptický výraz, pretože zrejme i čierny pochytil od Elisy - jeho partnerky - zvyk nazývať ma tou prezývkou, kotrá bola trefná len čiastočne. Tak starý nie som, naštvite ma a skolím mufĺóna sám a podám si aj vlka, zavrčal som otrávene v duchu, no pohľad očí, v ktorých sa zaiskrilo som rýchlo upokojil. Rokmi som bol naučený zostať pokojne a dôstojne vystupovať, bez zbytočných povykov.
Zachytil som pohľad môjho trojfarebného syna prekvapený, že skončil tu a nie tam hore na severe u Bloodyho a lúštil čo by asi tak znamenal. Avšak, čoskoro to sama preukázala Amelis, ktorá elegantne vykročila z polkruhu priamo ku mne. Do ucha mi šepla ospravedlnenie a rodinné láskyplné gesto jej zľahka no letmo opätoval. "Na mne nezáleží, hlavne aby ste vy našli šťastie, keď mňa stíhajú katastrofy," odvetil som a zľahka jej prešiel po čiernej srsti na zátylku. Opis môjho života v tej jednej vete mal nádych sarkazmu.

Netrvalo dlho a v mojej staršej hnedej hlave došlo, prečo má Asgaarská smečka svoje kúzlo. Akoby nestačil ako člen môj syn alá rebélia bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy - bol tu tmavohnedej srsti vlk s pieskovými odznakm ia taktiež mágiou zeme podľa očí. Pripadal mi mierne hlúpučký ako kníkal meno béžovej vlčice ako taký teletubbies pre novonarodené mláďa, ale to by bolo v poriadku nebyť toho, že sa zameral na mňa asi ako periskop ponorky na nepriateľa a neurazil ma. Nemal som náladu na takéto čosi, Ainesson mohol vytušiť, že čochvíľa mu utrhnem asi ucho, nebyť rozumu, ktorý som šťastie mal. Na tom úzkom páse svetla z úsvitu sa zaleskol celý môj chrup v plnej paráde. "Pozor na jazyk, ten zrejme potrebuješ." nemal som v pláne sa mu vyhrážať, iba som mu oznámil, na čom u mňa asi je. Môj hlboký hlas pôsobil mierne odmerane, ale stále som si zachoval tichý nenápadný zjav.
Odrazu sa otočil ako raketa, ktorú stiahla zemská príťažlivosť z jej obežnej dráhy a začal pišťať, prečo on nie je zelený a prečo ja áno a prečo je život nefér. Možno Smrť vydesíš natoľko, že ťa premení na mach alebo papradie, aby si bol zelený, ironicky som si pomyslel a zaujato sledoval, ako po ňom Ainesson skočil a hnedý vlk stále vrieskal, chytal paniku ba až hystériu a ja som len zvesil hlavu a povzdychol si. Na Arcana som hodil rýchly ospravedlňujúci pohľad, nakoľko s hnedým som nechcel nič - bol jeho člen, ale Nesson stále môj syn.
Jedným ladným skokom som doskočil priamo ku klbčiacim sa vlkom a zubami trhol Ainessonovou kožou na zátylku. Nutno podotknúť, že som si povšimol ako zmohutnel a vypracoval sa. Odsotil som ho hlavou preč od hnedého a udusil krátke zakašľanie, ktoré by ma vo väčšom prívale zadusilo. "Nemyslím si, že je potrebné plýtvať silami pred lovom," riekol som vážne a hlas a zelené oči sa mi krátko zaleskli. Syn mohol tušiť, že stále som to ja a viem sa naozaj naštvať. No venoval som mu aj letmý úsmev a podišiel späť ku Arcanovmu boku. "...a ani rečami," dodal som narýchlo prizerajúc, ako hnedému obmotala liana hrubá sťa jeho laba papuľu a trošku ho pridusila. Dosť že Nesson ho prakticky ešte zabalil do vysokej trávy. Spýtavo som pozrel na kamaráta po boku. Išiel by som rád, minimálne zabrániť prípadnej katastrofe v prípade ich dvoch, máš môj obdiv, pomyslel som si čiastočne váhajúc, ako týchto dvoch vedia skrotiť. O Elise som nepochyboval, ani o Árčím, no podľa mňa tídvaja alebo hoc len jeden boli až príliš. Úplný opak na oko milej neznámej a priateľskej Amelis.