Příspěvky uživatele

< návrat zpět

// Som na letisku len som malo spala,ale možno napíšem

Šum lístia zostal len v mojich zbožných predstavách, pretože tento zvuk nepatril tomu, čomu som ho pripisoval. Zastrihal som ušami. Cinkla náušnica, vietor spieval nepríjemné piesene a snažil sa dostať aj do tejto zrúcaniny starého úkrytu. Svoje vokály spustila rieka, ktorá mala ďaleko od malého lesného jazierka. Moje oči sa konečne otvorili a zmysly začali opätovne vykonávať svoju prácu.
Zmätene som zažmurkal a snažil sa spomenúť si, prečo som z polky tela zasypaný sutinou štrku a rastlinných zvyškov a jediný svetelný bod, ktorý vidím, je tesne pred mojim ňufákom a je skutočne malý. Hľadáš Allamänský les, podotýkam les a nájdeš len pustinu preťatú riekou plnou hmyzu - ba viac ako vody. Smutne som vydýchol a uvedomil si stiesnený priestor tohto úkrytu, no keď som sa priplazil ku akože východu, otvor bol na mňa primalý. Môj spánok bol zrejme veľmi dlhý a medzitým sa tento prístrešok skál a rastlín premenil na moju rakvu, no východisko bolo očividné a nebál som sa o seba. Beztak som už nikoho nemal. Drahá, kde si?
Napol som sval na chrbte a prudko sa postavil rozrážajúc vlastným telom suť, ktorá sa ma snažila pochovať zaživa. Domohol som si troškou mágie, na čo priestor jemne zosvetlilo svetielkovanie mojich pazúrov. Náhle ma obklopila temnota okolitej krajiny. ktorá sa mihotala v rúšku noci. Pevným krokom som vykročil a jedným skokom sa dostal zo zrúcaniny. Z kožucha som ledabolo dostal kamienky, no predsa mi zostal s nádychom do siva od prachu zo štrku.
Odhodlane s výrazom boha smrti som sa vydal čo najďalej od rieky a zamieril na východ. Tam bola kedysi lúka, ktorú som mal rád... Bývala...

-> Kopretina

<- Stredozemná pláň

Pohyboval som sa zhruba po okraji pláne zanechávajúc za sebou pás trávy, hoc i tých zopár trsov zožltlo a premenilo sa v rovnaké nič, aké tam bolo aj predtým. Nie že by to bolo úbytkom mojej energie, skôr som už nemal vôľu niečo robiť, niečo dokazovať či už sebe alebo svetu. Ako som zistil, pohybovalo sa po okolí zopár vlkov, zaujal ma však len dávno stratený pach mojej dcéry, ktorá bola zrejme na tak dlhý čas uväznená pod padnutým stromom, keď je konečne zas na slobode a pohybuje sa. Lucy nech si žije svoj život, pomyslel som si a skôr sa sústredil na vlastnú stratu cieľavedomosti - možno len dočasnú.
Tak málo a vlastne veľa vie spôsobiť strata domova. Na miesto Allämenského lesa tu čnela prázdnota, zopár väčších krov či malých stromov a tok veľkej rieky, ktorá sa tu vzala odinakiaľ. Jej farba mala od priezračnej ďaleko, hmýrilo sa tu množstvo hmyzu, ktorý som otravne striasal mykaním uší, či potrepaním hlavou, pričom mi zakaždým zacinkal kúsok kovu v tvare listu, ktorý sa mi pred pár dňami jednou náhodou objavil v uchu. Jediné, čo to tu malo spoločné s lesom bolo kvákanie žiab, ale nechcelo sa mi veriť, že by sa tie malé lesné jazierka zmenili na takýto tok... .
Toto bolo spravené schválne? Malo to tak byť?! zaúpel som a vyl ťahavo žalostným hlasom ku zapadajúcemu slnku, ktoré prinášalo z druhej strany mesiac. So zničeným pohľadom som klusal, bežal, vliekol sa po brehoch a blízkych územiach ale ani stopy po ničom, čo som toľko miloval ja aj iných dosť vlkov, ktorých som doteraz považoval za priateľov. Objavil som napokon skúsi sutinu skál, ktorá už bola viac menej zarastená plazivými rastlinami. Bezducho som sa preplazil pod menší previs skrytý rastlinami a uvelebil sa tam. Možno to bol pozostatok z úkrytu. Medzitým som však ešte raz vyjadril zhmotňujúce sa depresie vytím a zložil si hlavu na labky. Nikdy sa mi to nestalo, no teraz som zaspal skutočným, hlbokým spánkom. Ostražitosť bola dávno pasé...

Prehľadávať rad za radom jednotlivé otvory v skalách ma prestalo baviť hneď po tom, čo som si uvedomil, že nastala ďalšia noc a príliv zosilnený splnom sa už blížil. To však zostalo úplne nepodstatné, nakoľko som sa tak trochu zasekol medzi skalami a mohol som sebou lomcovať koľko som chcel, tak rýchlo to nešlo. Utopený s hlavou v skalách? To je trápny spôsob smrti, hundral som v mysli a zmeravel, keď som v huňatej srsti na zátylku ucítil malý pohyb nôh a prirovnal ich okamžite k červenému tvorovi. To rozhodne nebolo dobré. Prežil som povodeň a neprežijem jednu malú vec? hromžil som a stuhnutý počúval cvakanie tých jeho klepiet. Samozrejme našli opäť moje ľavé ucho a ja som potichu sykol, no napokon sa rozhorčením akosi vyprostil zo spárov skalísk. Tíško som zanadával, pretože okrem rany na uchu ma neskôr bude zrejme aj trápiť bolesť hlavy, ktorá pokojne môže prejsť do migrény - ako ja som tieto stavy nemal rád.
Zatriasol som poriadne hlavou cítiac na labkách slanú vodu, ktorá mi začínala obmývať končatiny a ja som sa tak urputne snažil zbaviť niečoho malého, červeného hamburgera, morského živočícha, niečoho, čo mi istý čas zabráni chodiť na pláž. Zrazu sa ten malý zjavil pred mojou papuľou zavesený za moje ucho, na čo som s hrôzou mohol vidieť napáchané škody a trikrát deravé ucho. Bez rozmyslu som rozďavil papuľu plnú bielych ostrých zubov, cvakol a rozhrýzol to malé telíčko. Nemal som čas premýšľať o tom, či sa to vôbec dá stráviť a či mi to neucvakne nič v papuli, ale prekvapivo, na niečo také nepríjemné bol ten kúštik mäsa až priveľmi dobrý. Chuť, ktorú neokúsi mnoho vlkov a tým sa stávala o to viac exotická.
Vodu do polovice kĺbov som ignoroval a obrátil sa smerom k vlnám, ktoré lačne oblizovali skaliská aj moje premáčané telo. Uucho mi divne prevísalo a do tyrkysovej vody dopadali kvapky krvi. No krv nebola jediná a udivene som vydýchol zbadajúc vlastný obraz. V krabom napadnutom uchu sa mi hompáľal kúsok striebristého kovu v podobe listu. Náušnica m zacelila ranu na čo som opatrne zavrtel hlavu a započúval sa do skromnulinkého cinkania lístku. Začal som sa cítiť lepšie, pretože môj žalúdok priadol spokojnosťou a ranu mi zacelilo toto kúzlo, ktoré si na mňa vymyslela príroda. Urýchlene som sa vydriapal na klzké skaliská zo dvakrát sa pošmyknúc, no pazúry zostali pevne zaťaté do kameňa a jeho brázd a vlastnými silami som sa prehupol na druhú stranu. Hnedé laby početných jaziev dopadli so šplechotom do plytkej vody na mokrý piesok a už som si to trielil čo najrýchlejšie preč z tohoto miesta, len čo som sa raz obrátil. Ďakujem, občas sa zrejme oplatí vytrpieť si. Mieril som na východ, k miestu svojho pôvodného domova dúfajúc, že sa krajina po zemetrasení toľko nezmenila. Predpokladal som s nástupom depresií, ale tie ma práve nezaujímali. Putoval som teda sám sprevádzaním cinkania náušnice.

-> Stredozemná pláň (cez lúku vlčích makov)

Voda s nástupom dňa konečne ustúpila, hladina klesla a ja už som stál len v mokrom piesku. Mierne prekvapený tou zmenou som sa obzrel, či si to náhodou vlny nerozmyslia, no napokon som stočil späť pozornosť k červenému, ktorého klepetá stále ostro cvakali. To nebude dobré, ak ma chňapne, usúdil som a zmeravel, keď moje uši zaznamenali akýsi hlások, čo vylúdil ten tvor. Vyvodil som si že sa mi posmieval, kvôli vlnám čo ma zmietli hlbšie do vody, no to nebolo podstatné proti tomu, že sa konečne pohol. Taký malý, ale proti hodinám nečinnosti.
Po pravde som sa vydesil, keď ten malý vyskočil, zrazu som ho mal pri očiach a cvakal klepetami, no už aj v mojej srsti. Nemal som kam ustúpiť, lebo v prechode mi bránili skaly. Dobije ma tu toto malé...?! skrslo mi ešte v hlave predtým, než mi cvakol do ucha - zrovna toho ešte nepoškodeného. Sklonil som sa, zakňučal a hľadal toho malého satana, ktorého zrazu niet. Keď odoznela bolesť, teda skôr len pulzovala, snažil som sa vypátrať v kameňoch okolo tú malú beštiu, len by som ju zakopal pod metrák piesku, no do tých tmavých zakútí so nevidel.

Medzitým nastal úsvit a pomaly sa rozvidnievalo. Môj pohľad však stále pomyselne prepichoval to čudné stvorenie, ktoré bolo desať-násobne menšie od podpriemerného vlka a pritom ak by sa tak dalo povedať - bolo to sebavedomé. Má klepetá a si myslí, že sa zrazu svet kvôli nemu obráti? dumal som a otrávený zatiaľ neriešiteľnou situáciou kvôli vysokej hladine vody a mojou polohou väzňa medzi skaliskami a vodou, som ešte vyštekol aj po jednej mimoriadne drzej vlne, ktorá mi ošpliechala tvár a nahnala so do očí, ktoré ma začali štípať. Automatický reflex bol ich zavrieť. Ticho som zaskučal a nevedel, čo si počnúť, no nakoľko som ani tu nevidel východisko nasilu žmurkajúc som podráždené zraky otvoril uvedomiac si, že ako som tu tak skotačil kvôli vode, dostal som sa bližšie k červenému, ktorý sa zdal byť všetkého schopný. Neisto som sa zapotácal, lebo pod vodu som nevidel kde trčala menšia skalka, keby cúvnem zase ma to zatopí a zostávala takto len jedna alternatíva a to bolo červené stvorenie, o ktorom som nikdy nepočul a to už som na Gallirei žil nejeden deň. Váhavo som zostal stáť a aspoň obišiel jeho stanovisko v podobe výklenku z druhej strany, mysliac si, že keď to má oči veľkosti brusnice ani to nie, že sa to tak rýchlo možno neotočí. Alebo áno a ty prídeš o ňufák. Skusmo veľmi rýchlym pohybom som doňho drcol hlavou a v momente cúvol pricapiac sa chrbtom o mokrú skalu. Použiť mágiu v tomto teréne by bolo veľmi obtiažne a zrejme by ma taká spotreba energie donútila tu zasa prenocovať utopený vo vode plnej soli. A fyzicky mi to akosi nešlo do hlavy, plánovať útok. Hovorí sa, že logika nepustí, ale okolo mňa teraz zjavne ani neprebehla.

Neviem ako je to možné, ale vďaka mojej nevšímavosti mi zrazu slaná voda obmývala predné labky a pomaly aj ňufák, na čo som zaprskal a prešiel si labou ppo nose, či snáď z neho neubudlo, keď ten pach tu už len môj čuch dráždil. Padali na mňa driemoty, v piesku som si vyležal pohodlné miesto na spánok a zrazu voda a hľa - mesiac, ktorý nebolo vidieť. Fúkal neúprosne chladný vietor, čo by ani tak nevadilo, keby sa mi brucho nemáča v spenenej vode. Opäť ma chytil mikro spánok a po prebratí sa som so zlostným syknutím vyskočil na rovné nohy, lebo voda ma takmer zaplavila celého. Byť tu dlhšie a spať, bude zo mňa žralok, pomyslel som si a cúvol pokiaľ mi to skaly okolo pobrežia dovolili a úzkostlivo sledoval, ako sa hladina následkom prílivu približuje. Na druhú stranu so, však zostal prekvapený, že i tento obyčajne mierumilovný svet má v sebe takéto skryté nebezpečenstvo.
Prudko som sebou trhol, keď mi skoro pri tvári čosi cvaklo. Odskočil som späť do vĺn, ktoré mi zasa zmáčali brucho. Automaticky som sa otriasol a zameral pohľad na toho červeného živočícha, ktorý na mňa cvakal klepetami. "To má byť útok?!" zhúkol som po ňom a mierne vyceril zuby. Začal som pochybovať aj o neškodnosti tak malého niečoho, keďže už len voda tu bola nebezpečná a ja som usúdil, že by som mal prehodnotiť svoj názor na vodný živel - ako mierumilovný.

//kishan

<- Prímorské pláne

Mierne som sa odklonil od pôvodného cieľa, nakoľko ma na predošlej pláni zaujala vôňa špecifická a takisto zvuk, ktorý pochádzal práve z tohoto miesta. Terén sa odrazu zmenil na piesčitý a trávy postupne ubúdalo a kameňov pribúdalo. Doklusal som až do takej časti pláže, že sa mi cez labky presýpal len piesok. Prekvapene som zastavil a rozhliadol sa. Nepamätám si, že by som voľakedy vyhľadal pláž, inú ako u veľkého jazera...Toto je ešte väčšie...more. Vdýchol som do pľúc štipľavý vzduch nasýtený soľou a vydal sa bližšie k okraju vody. Počkal som na menšiu prílivovú vlnu a skusmo som si nechal namočiť labky. Voda síce krištáľovo čistá, ale sťa ľad. Otriasol som sa a rozklusal sa opäť po pobreží preskakujúc vlny, ktoré sa následkom prílivu drali na piesok.
Ako som tam tak pobehoval minúty a minúty došlo mi, že vodná hladina skutočne stúpla a zrejme to v noci bude zaujímavé. Avšak moje oči zbadali dosiaľ nevideného živočícha, preto opatrne so skrytou zvedavosťou som sa priblížil k akejsi skale vybielenej od morskej soli. Ten tvoj bol do červena, mal dve miniatúrne oči a pripomínal hamburger s klepetami. Zmätene som zažmurkal a nakláňal sa k nemu bez toho, aby sa niečo stalo, no napokon trochu cúvol a ľahol si do chladného piesku, ktorý bol svojim spôsobom aj príjemný. Tvora som prestal pozorovať, nakoľko zrejme odišiel kamsi pod skalu a nechal som pohľad spočívať na vlnách.

<- Západné lúky

Len som si tak už zo zjavne zlepšenou náladou pobehoval smerom k juhu s ňufákom viac pri zemi, keď som sa donútil zastaviť, pretože tieto lúky nevyzerali ani trošičku podobne tým predošlým a ja som si uvedomil zvláštnu pachuť miestneho vzduchu. Neznáme niečo a najmä soľ. Zmätene som nadvihol labu hľadajúc príčinu, ale okrem starého známeho som necítil nič. Teda respektíve, ten známy bol Ainessonov a ja som ho len raz krátko videl, rozhodne som si nič iné nepamätal.
Zavše sa mi nepáčila ani atmosféra tu, bola tajuplná, divná a ja som vedel čo to znamená - nechceš obetovať zasa niečo smrti, tak zdrhni. Bolo to asi prvý krát, čo som dal na ten hlas.

-> Mušličky

<- Ostružina

Ubíjal ma daždivý výber počasia od bohyne vlčej, ale nie však ani tak na duchu ako do očí, preto som temer neprestajne otriasal vodu z tváre. Konečne som sa však vedel nadýchnuť a mohol som sa tešiť z tisícok kvetov an tejto vlkmi zabudnutej lúke a okolitýc všade kam sa len rozhliadnete a rozhodne nedovidíte. Mágia zeme mi šumelado uší svoju pieseň, kvapkvy vody zas do očí hoci ani taký dopad do ucha nebol dvakrát príjemný a ja som si mohol pobehovať ďalej nevnímajúc pre mňa beztak neznáme pachy.

-> Tie pláne pri mori

<- Armanské hory

Tu som to už trošku poznal a zhrozene som zisatil, že tí dvaja vlci spred dvoch mesiacov (//čistkááááá) sú stále tu. Nasilu som azdusil kašeľ a skryl sa do tieňom stromov, len aby som s avedel preplížiť nejako rozumne a potajme. Otravovali ma však rôzne kere a ak by bola pláň menšia, tak som skoro tretinu populácie prírodnín zdeformoval na tunel konárikov, presne na moju výšku a smutne tenkú šírku. Už aby skončili takéto prechody... hromžil som v duchu a keby som nezabudol, že zas príde kašeľ, nedovolil by som si polovičný jasot nad prekonaním toho crossu za mnou.

-> Západné lúky

<- Galtavar

Omámený z cesty lesom, ktorý bol skutočne "dream place" som s apriplechtil až k horám, ktoré tu delili dve vlčie spoločenstvá - ktovie, v akom vzťahu. Pre zatiaľ aspoň spokojne skrytý pod hustými korunami stormov pred dažďom som začal poklusom vystupovať prvú horu. Sám som čoskoro zistil, aké je to náročné len tak si zmyslieť štverať sa na strmý kopec.
Keď už som sa tam konečne vyteperil, labky sa mi podlamovali, mal som ich stŕpnuté a pulzovala mi v nich únava. Avšak priskoro som sa tešil z dobrého zdravia, keď sa dole v údolí blízko lúk pristavil kašeľ a ja som musel tempo spomaliť nattoľko, aby som sa aspoň nepotácal.

-> Ostružina

Prisvedčila mi príbuzenský vzťah ako priamy, pretože tá beštia dávno vlkmi zabudnutá bola tuto Skyliethina sestra. Prevrátil som oči absolútne ignorujúc jej pohľad, kotrý na mňa smeroval. Začalo ma to tu ubíjať a keby len ten čas, ktorý som s neznámou zabil, ale aj dážď, ktorý sa zas psustil z neba. Tešil ma fakt, že bola na leto zima ale tom že tu niekto niečo odo mňa očakával... Nehovorila nič iba sa tvárila maximálne egocentricky a v tú ranu som bol veľmi rád, že neolvádam iné mágie ako svoju milovanú vrodenú. S nenápadným úsmevom som prečesol trs trávy, ktorý mi vyrástol okolo ľavej prednej labky.
Hrdo prehlásila, že si vybrala kamzíka ako najslabšieho pokémona na svete, zrejme si trúfala ho sama skoliť a odbehla preč. Vďaka tomu som bol ešte viav mrzutý a to mi stále kvapky bubnovali do chrbta, až som otrávene zavrčal a s otrasením sa rozbehol smerom na juh, vyhľadať môj úkryt v Klímovom lese, ktorý som si poctivo strážil napriek tuláckej duši. No nechcel som ísť okolo rieky, tušil som tam pobehujúcich vlkov.

-> Armanské hory (cez Ageron)

->

Z dlhého postávania mi tŕpli nohy, takže kým sa čiernobiela vlčica vymotala zo zložitej spleti myšlienok, ponaťahoval som si vytieraním všetky končatiny.Stále som o nej nemal utvorený obraz a nedokázal som ju k ničomu priradiť, keby bola tulák, zrejme by to bolo jednoduchšie. Zavetril som ešte raz jej pach, ktorý som napokon dokázal priradiť k vôni ihličnatých stromov, z čoho sa dalo vydedukovať, že žije pod záštitou Erynijskej svorky. Nikto známy, uzavrel som túto časť a sledoval jej tvár, ktorá sa chvíľu natiahla do celkom úprimného úsmevu, no akoby sa spamätala a nahodila zas kameňa hodný výraz. Zbrklo sa ma opýtala na meno zjavne nechtiac, lebo svoje meno zo seba vysúkala trošku zdráhavejšie. Prezývku poopravila. "Teší ma Skylieth... príbuzná Skyly?" okúsil som so zaujatým pohľadom pripravený na negatívnu reakciu. Pohodil som zľahka hlavou a dokončil predstavovanie sa: "Savior."
Na radu ohľaodm rodiny jej stuhla čeľusť, čo som si tie drobné výkyvy nálad dobre všímal a napokon to zahovorila tým, kde tu teda niečo uloví. Tváriac sa zamyslene som sa rozhliadol. "Tu na pláňach okolo jazera len vysokú zver, pri rieke ryby, v tom úzkom ihličnatom páse na severozápada aj zajace, no skôr kuny, líšky a podobne a potom niečo väčšie až v snežných horách - kamzíky," rozhovoril som sa a moja tvár sa ani o piaď nepohla k zmene výrazu či možno mierneho úsmevu, ktorý som mal len v mysli. Možno vlčica čakala, že sa ponúknem ísť s ňou, no ja som krátko zavrtel hlavou. Potrebujem si niečo overiť na druhom konci zeme, nie tu. Napokon som sa trochu prešiel ďalej od nej a pozoroval chvíľu stav počasia, aby som mohol neskôr zakročiť či už hľadať úkryt alebo ísť napriek čomukoľvek.