Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Laura ako si na tom? Neviem, či sa sem najbližšie dni dostanem takto večer...

Akonáhle som sa vydal chodbou v náruč tme a zlému pocitu, moja spoločníčka zostala vydesená ba ešte viac, ak to aj bolo možné a v konečnom dôsledku sa rozbehla za mnou. Pohľad som jej opätoval hoci úsmevu som skutočne nerozumel a vonkoncom nie poznámke o tom, že je tu tma. "Tma neublíži." Strohá odpoveď odoznela na čo som na ňu žmurkol a tápal ďalej v tunele. "Zima je dobrá a rovnako studená ako moje srdce," uškrnul som sa a mierne tak vlčici naznačil, že nie som zrovna zhovorčivý a spoločenský typ, hoci som jej snahu o konverzáciu a snáď naviazanie príjemnejšej atmosféry vzhľadom na podmienky oceňoval. Jja som dodržal ticho a nevtieravo mlčal - predsa len nikdy neviete, čo má vlčica za partnera a vôbec. A my predsa nemáme náladu sa trhať a hádať.
Čochvíľa som pochopil toľké obavy z Laurinej strany. Zem sa mi začala chvieť pod labkami a uši nám zrazu začal trýzniť vreskot neznámeho, zrovna zo smeru, ktorým sme sa pobrali. Ticho som zavrčal prikrčiac sa k zemi a okrem vreskotu nebolo počuť nič, kým to neprehlušila Laura, ktorá vyplašene kričala, nech bežím. Nnepýtal som sa prečo, ani sa ma nikto nemusel pýtať, prečo jej ako neznámej dôverujem, ale z hlbín tmy sa niečo pomaly blížilo a zavše ten kvílivý zvuk... Veru neotáľal som sa rozbehol sa za Laurou, pričom som sa snažil nepredbehnúť ju, hoci by to zrejme nebol problém. Keďže som mal k tomu všetkému aj vážne obavy o svoj dýchací aparát, hodil som po vlčici jeden rýchly pohľad a strhol ju so sebou do jednej bočnej uličky (chmatnúc jej zátylok zubami), ktorá sa v ostrom uhle stáčala späť. Neodvažoval som sa racionálne pohnúť vpred, keby sa odtiaľ vyrútilo iné monštrum. Možno nechýbalo dlho a dostihlo by nás to...
Plytko som dýchal, hoci hrudník sa mi dvíhal a klesal v zúrivom tempe a nasilu som zadržiaval kašeľ, ktorý sa ma snažil už po stý raz nadobro udusiť. Avšak v takejto situácií bolo priam nevyhnutné čušať a premyslieť si čo ďalej.

//Zrovna za žížalu má osud u mňa obrovské bezvýznamné plus :-D

//Už je to jedno :) len som poslala príspevok zároveň s tebou a napísala som ho, ako keby sa Savikor preberie prvý čiže úpravy sa mi mco robiť nechceli, ale už to je ok :)

//Zabijem ťa teraz alebo potom? Poradie =D

Akoby nestačilo, že sa v týchto zaprášených jaskyniach pod zemou ocitli a uši nám dráždila tá melódia, zrazu sa v priestore okolo mňa začal vznášať žltý dym, hoci spočiatku som si ho nevšímal a myslel si, že sa jedná určite o rozvírený prach, hmlu, alebo čosi podobné. V tom prípade by som sa snáď uhol alebo niečo, lenže na to už bolo prineskoro. Ešte že si taký všímavý, ozvalo sa ironicky podvedomie, ktorého hlas začal však pomaly slabnúť a slabnúť. Spočiatku možno dve sekundy som sa snažil odolávať mágií alebo teda tomu dymu, ale bolo to niečo prisilné. Neotrávil som sa, nezomrel, nemal som halucinácie. Jednoducho som v tú chvíľu o sebe nevedel.
Možno hodina, možno dve či len prostý okamih. Otvoril som oči a uvidel... nič. Áno, presne tak. Všade vôkol mňa tma na čo som pár krát zažmurkal a rozoznal steny - ako som sa domnieval - akejsi chodby či tunela. Skôr ma rozrušil fakt, že ležím hlavou na niečom mäkkom s kožuchom a keby niet racionálnej časti v mojej hlave, asi by som hystericky vyštekol a pricapil sa k stene, no nos ma opäť nesklamal - keď už oči áno. Moja hlava počas toho tranzu, spánku - vyložte si to ako chcete - spočívala v kožuchu malej hnedočiernej vlčice, partnerky toho divného vlka, členky Asgaarskej svorky. Nestihol som sa ani urýchlene vzdialiť, lebo ona zajačala a vyskočila na všetky štyri. "Aj tak tu ohluchnem ,ale bude hlúpe keď to bude historka o tom ako jedna vlčica začala jačať bez príčiny niekomu do ucha," zamumlal som mrzutým hlasom a ponaťahoval sa a napokon vytiahol do sedu.
Malá sa mi predstavila ako Laura, na čo som kývol a žmurkol zelenými zrakmi. "Savior," odvetil som stručne a rozhliadol sa. "Zrejme bude najlepšie, ak sa pohneme a skúsime sa niekam dostať," navrhol môj hlboký hlas zamyslene a hodil som krátky pohľad na Lauru, či súhlasí, pretože ja som sa stihol medzitým pozviechať a spraviť pár krôčkov do tmy.

//Zajtra neviem či odpíšem

<- Midiam

Chcel som len jedno, jedno jediné a tak málo! Schovať sa pred vetrom, niekde v suchu počkať až mi uschne srsť a miesto toho som sa znepokojoval nevšednými zvukmi, ktoré priviedli jednu moju nohu do náhodnej diery a zrazu som sa ňou prepadol celý. Aké mrzuté... mal som sto chutí vyprsknúť v hysterický smiech, no myšlienky na nešťastnú náhodu či mokrý kožuch, z ktorého stále kvapkala voda zostali ta-tam.
Mal som zrazu možnosť rozhliadnuť sa hneď po tom, čo som sa vyhrabal z prachu. Ocitol som sa v jaskyni, hoci nevšednej, pretože strop neurčitej hmoty prevrtávali diery podobné, akou som sa sem dostal ja. S nevrlým zavrčaním som si ponaťahoval údy, ktoré mierne brneli dopadom sem. Moje vrčanie sa však akosi roznieslo a zostali mi rezonovať v ušiach. Podozrievavo som sa prikrčil - nebola to jedna jaskyňa, ale hneď niekoľko a akých veľkých. Môj hlas sa ku mne vrátil ako slabá ozvena. Hneď na to sa vrátila aj z hlasu niekoho iného. Stačilo len zavetriť, aby som došiel na to, že aj tu sa poflakuje dvojica známych, ktorých som videl prvý krát pri návšteve Asgaaru - ten vlk podobnej vône ako ...ona... a jeho družka.
Plus ktosi iný, ako som mal možnoť zistiť hneď po tom, čo som sa s tichým klopaním pazúrov dostal priamo za chrbát dvoch zamilovaných. Môžem len pretáčať oči a cvakať zubami, pomyslel som si kyslo a mierne sa prikrčil, aby som pôsobil menší než sa zdám, hoci malý vzrastom som bol všeobecne, hoci teraz mokrý naježený kožuch tvrdil pravý opak. V opare prachu a prítmia tam stál onen neznámy a priestormi sa ozývala melódia pôvodu neznámeho... a snažil sa nevnímať zhrozené kvíkanie vlka, o ktorom som si na malú chvíľku pomyslel, že je až príliš podobný Arcanovi, no tento bol iný. Samozrejme si neodpustil hlúpu otázku čo sa asi deje. Pretočil som zraky a trochu sa stiahol do tieňa, nech mi z neho žnú akurát zelené oči a strieborný pliešok na uchu.

<- Třešňový háj

Stačilo len s úľavou vydýchnuť pri prekonaní posledne prekážky v type kríka a vybehnúť na vzduch, ktorý ma parádne prefackal a do uší mi začalo biť burácanie rieky, stelesnenia moci vodného živlu. A práve ten som potreboval, lebo ak by som aj chcel momentálne niečo vysloviť, z hrdla by mi vyšli sípavé zvuky bez zmyslu. Ešte stačí nájsť vhodné miesto... Skúmal som brehy rieky snažiac sa spomenúť si, kde býval brod podporený padnutým kmeňom stromu cez koryto rieky, ktorý som dôverne poznal.
Hoci mi kožuch zhrubol a zhustol rýchlo podľa prejavov chladného počasia a necítil som na koži chlad, uvedomoval som si, aké to bdue nepríjemné, keď vojdem a vyjdem z vody. Napokon, čo sa môže stať? Maximálne dostanem zápal pľúc, zatváril som sa pomerne skepticky a s rovnako ponurým chechotom sa zosunul mäkkou pôdou k brodu, v ktorom však strom chýbal. Hltavo som sa napil a nechal sa vodou vniesť do jej náruče, na čo ma zasiahla trýznivá zima. Nepovoľoval som na duchu a z druhej strany ma zachytil "mimovoľne" koreň najbližšieho stromu, vďaka ktorému som sa mohol pohodlne vydriapať na breh bez toho, aby ma voda utopila. Automaticky som sa otriasol a zo srsti leteli tisíce kvapiek. Zostal som naježený ako dikobraz, čím moje telo vyzeralo byť opticky vyššie a svalnatejšie. Áno svalov som mal mnoho, iba boli ukryté pod hrubým kožuchom, z ktorého stále kvapkala voda. Nedal som vode príležitosť, aby sa podo mnou vytvorila mláka, lebo už som to mal namierené k akýmsi úkrytom v horách, no v ušiach mi zavibrovala melódia, ktorá sa nehodila ku vtákovi, predsa len bola noc. Isteže som sa pobral za tým.

-> Zrkadlové jaskyne

<- Ohnivé jazero

Pláň pred vstupom do lesíka som prebehol obrazne povediac bez mihnutia oka. Nechcel som si opätovne pripomínať zlé spomienky, ktoré mi mnoho z týchto miest v južných oblastiach vyvolávalo. Hľadel som radšej uprene pred seba a ako ma zahalili tiene stromov a zakryli zamračenú nočnú oblohu, nastražil som uši a započúval sa do zvukov okolo. Okrem mnohých vtáčích hlasov - ktoré spali - som postrehol aj iný šum, ktorý podľa pachov patril vlkom. Z tých troch, možno štyroch mi bol veľmi matne povedomý jeden jedince vlčieho plemena, teda skôr vlčica. Aj som si pamätal jej meno, ale nevracal som sa k tomu. Toto bol len obyčajný signál a zároveň upozornenie k tomu, aby som sa vlkom oblúkom vyhol. Zzahalili ma tiene, rúško noci a nečujnými krokmi som sa oblúkom dostal pred vlkov a mieril kamsi opačným, viac západným smerom - preč od nich. Nikdy v tom nebol strach, nikdy mi na to ani umenie pohybovať sa nevidený neslúžilo k tomuto účelu, iba som sa stránil spoločnosti - najmä takej, ktorej budem musieť vysvetľovať kto som. Aké otravné...

-> Rieka Midiam

<- Ronherský potok

Postupoval som zamračenou nocou zanechávajúc za sebou známy žblnkot vody, ktorý nahradilo ticho obklopujúce jedno z naj-škaredších jazier, aké moje smragdové zraky uvideli. Jazero karmínovej vody, kalnej zmesi piesku, bahna, rias a života len baktérií... a obča sna hladine odlesk z drahocenného kameňa, ktorý sa nachádzal kdesi uprostred na dne a poukázal naň len slnečný lúč, ktorého by sme sa teraz nedočkali. Nikdy nepochopím tých, ktorých toto miesto fascinuje, pomyslel som si a so znehcuteným výrazom jazero obišiel a na mäkkom piesku si dovoli zrýchliť - pád do jamy tu rozhodne nehrozil.

-> Třešňový háj (cez stredozemnú pláň)

<- Sarumen

Nevzrušený tempom s mrzutou náladou som postupoval po toku potoka, ktorého voda aj tak pôsobila až príliš zle na to ,aby som z neho skutočne pil, preto som sa odhodlal vydržať, prebrodiť sa cez ľadovú vodu na druhý breh a pokračovať. Sám som chvíľu zastal, rozhliadal sa na všetky strany, pretože som už nemal cieľ. Nemal som nič. Zázemie, rodinu, priateľov áno, ktorí o mne nevedeli kým som sa náhodne sám neobjavil ani úkryt, ktorý ma uteší v tak bezútešných a daždivých dňoch, akými boli tie posledné. Vlastne už ma juh ničím nepriťahoval. Nijak som sem nepatril. To dospelo k môjmu rozhodnutiu, že sa poberiem nejako späť. Keby mali moje laby tachometer, číslo prejdených kilometrov by bolo závratu hodné...

-> Ohnivé jazero

//Jááááá

//Už to tak vyzerá, že tuláka budeš musieť náájsť ^^

<- Kopretinová lúka

Moje zraky uvítalo neprívetivé šero rovnako neprívetivého hvozdu plného ihličnanov. Rozhliadal som sa počas poamlého poklusu všímajúc, že i toto miesto bolo pozmenené časom a dalo mi vtedy priestor a lovecké možnosti, pričom teraz by som sa tu nažral možno jedine ako krt. Alebo bol červom a stal sa kanibalom, poznamenal som s trpkým úsmevom zároveň skáčuc cez húštiny pomotané zo všetkého možného od kameňov, cez korene až po mladé stromy. Bol som akurát dobre sklamaný sám sebou, že som neobjavil nič užitočné, čo som sa akurát viac pohyboval po bruchu plaziac sa sťa dážďovka, miesto toho, aby som si našiel niečo do žalúdka ako bolo v tom imaginárnom pláne v mojej tvrdohlavej hlave písané.
Po niekoľkých desiatkach minút predierania sa lesom a obetovávania vlastnej huňatej srsti kríkom - čo len samý tŕň - som zadýchane vyliezol na akýsi z mnohých vŕškov zisťujúc, že počujem žvlnkot vody, na čo mi v momente vysmädlo. Ale najprv prekonať kašeľ, medzi ktorým sa mi z papule chrlili nadávky na vlastné zdravie...

-> Ronherský potok

//A ja som chystala prekvapivý návrat za Noxom a ono zdrhne... =D Noxisko posledné dva odstavce patria tvojmu vlčounovi až budeš písať do zlaťáku najbližší príspevok

Mal som celkom pádny dôvod, prečo som náhle zastal. Nebolo to ani prekvapivým chvíľkovým obratom počasia, či snáď melanchóliou z jesenných dní, či nostalgických spomienok, ktoré boli natoľko deprimujúce, že ich moja psychika proste často nezvládala. Opustil som územie rieky, ktorú som nenávidel, ak by bolo možné neznášať rieku, keďže mi zmyla z povrchu zemského domov.
Jeho hlas sa mi dostal do uší skôr ako pach, ja som sa obrazom v mysli vrátil späť do minulosti - samozrejme tam bola ako inak krv, vycerené zuby a v hrudi mi automaticky môj hlas spustil vibrácie. Vrčal som len nad spomienkou a nie to ho ešte vidieť. S krátkym šteknutím som cvakol zubami a potriasol hlavou, aby ma obklopila opätovná clona dôstojnosti. Hrdo som vypäl hrudník a počkal, či ma náhodou vlk hnedej srsti menom Nox Skygge neobjaví. Nevadilo by mi to, hoci som vedel, že je v bezpečnom a dlhodobom zázemí svorky; preto moja myseľ uberajúca sa bojovým smerom naplno pracovala. Jje to už dávno a mal si guráž nájsť si tak sebavedomú vlčicu, aby sa odvážila vyzvať Alfu a to priamo samca, nechápavo som zažmurkal a postrehol, že dávny nepriateľ s akýmsi nos dráždiacim pachom vlčice sa vzďaľoval. Nečakal som, kým úplne odtiaľto zdúchne, prosto som vykročil s nosom pri zemi hľadajúc čerstvú stopu, na ktorú som čochvíľa narazil a zafixoval si aj ten neznámy pach poriadne do pamäti, ktorá bola zrazu ako mladá, pri oživení spomienky. Jedného dňa zistíme možno či by som zvíťazil aj bez podpory toľkých vlkov v rodine... a či by si mal guráž na výzvu ostrieľaného vlka aj bez jedovatej papule Satiry, zavrčal som ticho, zdvihol hlavu k nebu, po ktorom sa lenivo prevaľovali mraky a zaspieval vytím príbeh. Začínal krátkou ódou na domov a Klímový les a natiahol sa na časť o votreleckom páre, ktorý mali priveľmi odvážne a nemúdre srdcia.
Môj hlboký hlas sa rozozvučal lúkou a vietor ho niesol stále ďalej a ďalej a nebolo možné, aby sa úryvok spevu nedostal aj do uší hnedého vlka vzhľadovo podobného mne. Napokon som stíchol a s veľmi vážnym pohľadom sa obrátil k hvozdu, ku ktorému ma ťahala iná spomienka a tak isto hlad, nakoľko som potreboval doplniť sily kvôli nízkym teplotám.

-> Sarumenský hvozd