Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Dokončil som sériu nezmyselných malých okruhov, ktoré o mne len kričali, že príčetnosť môjho ducha kdesi utiekla a tlmene sa zasmial na jeho odpovedi, ktorá nebola nijaká iná než zmätená, hoci to Storm - tak sa volal... efektívne zakryl. Ani ja na jeho mieste by som podobnej odpovedi nepochopil a skôr si pomyslel, že dotyčnému chýba zopár koliečok. Že je ako rozladená gitara - práve tak som sa cítil.
Prudko som sa posadil, až mi mohol vlk pri tom pohybe spočítať všetky rebrá. Samotný pohyb pôsobil proti môjmu zovňajšku ale zrejme i duchu až príliš akčne a zdravo. "Topiť sa v krvi s mŕtvymi vlkmi nevylieči... a na zvyšok by som potreboval elixír mladosti," zachechtal som sa hlboko a skoro sa zdalo, že sa mi do očí vrátila iskra.No o tej som mal posledné mesiace pocit, že sa vráti len keď som sám a mám možnosť si prečistiť hlavu, hoci tomuto vlkovi by som mal bezvýhradne dôverovať, a aj tak bolo.
Všimol si, ako som si ho prezeral - neskrývajúc to - a hrdo sa narovnal. Pokýval som spokojný s priateľovým plným zdravím s hlavou sprevádzaný cinknutím strieborného lístku v uchu, ktorý ma rozčuľoval, občas. Akoby nestačilo, že jedno ucho som už deravé mal! sťažoval som si v duchu a vrátil sa k neprítomnému pohľadu, znovu sa zdvihol na nohy a začal sa prechádzať, no potom som zastavil, ponaťahoval sa s krátkym "prásk" kdesi v chrbtici a unavený životom si povzdychol. Práve vtedy sa ma Storm snažil prehovárať na akési mäso a evidentne pochyboval o mojom zdraví.
"Nikto sa nepriblíži," zavrčal som náhle hlbokým hlasom, ktorý prekvapivo nabral akýsi autoritatívny nádych, blyskol po ňom urazený pohľad, a zrazu som sa v duchu počul ako Alfa, ktorým som býval - ktorý mal svoju hrdosť. Na to som prestal s rozcvičkou a absolútne nezmyselnými prechádzkami odraziac sa s radosťou vĺčaťa zahrabaného v snehu a skočil mu po boku, pričom náraz nás oboch zmietol do húštiny ovocných krov. "Myslíš, že by vratká kostra špinavej srsti prežila, keby sa neudržiavala fit?" poznamenal som na to rečníckou otázkou a v neprítomnom výraze sa mi krátko zablesklo, no skutočne ten okamih zmizol. Už len skutočnosť, že v tele, ktoré neprijíma potravu a živiny je stále toľkej sily...
Postavil som sa bez snahy narovnať sa do naučeného postoja vetchého bezdomovca ktorý týždeň nežral, otriasol z kožuchu krv a pokrstil okolité stromy, snáď aj vlka, ktorého reflexy som mal možnosť pred chvíľkou otestovať.
Pamätal som si jeho ponuku aj to, že si pamätal, ako nerá mám spoločnosť a bol ochotný zahodiť sily, len aby úlovok dotiahol. To už by si ma tu nenašiel...

Jeden by si snáď aj myslel, že v takomto lese, ktorý bol zas preplnený vlkmi, čo bolo až nepochopiteľné vzhľadom na nepeknú minulosť, bude čakať omnoho kratšie. Za ten čas čo som sa tu ponevieral po lese, ošuchol sa sem tam mimovoľne o nejaký ten strom zanechávajúc na kôre stopu krvi sa nikomu neuráčilo vyhnať votrelca. Vo vzduchu toho bolo veľa, preto som všetky tie pachy odložil na "neskôr" a strávil čas len pozorovaním vtákov prelietajúcich v korunách stromov, čo boli po väčšinou aj tak iba otravné vrabce, ktoré sa mi priplietli do zorného poľa.
Kto to tu vedie? Je revolúcia, chaos, alebo čo? vrátil som sa otrávene k predošlým myšlienkam a zostal mrzutý, lebo pach Alfy prekrývali iné a niektoré priveľmi mladé, ktoré som pripísal vĺčatám. Jeden vlk, čo vyzerá ako nájomný vrah po prácičke sa tu fláka a mohol 10x zabiť nejaké to vĺča a stále nikoho a nikoho... Otrávene som si vzdychol robiac veľké kolečko po lese a vracajúc sa ku svahu s myšlienkou, že tu zanechám len čuchovú pamiatku a zas vypadnem, keď teda nie som tým nájomným vrahom.
Trhol mnou až príliš známy hlas, ktorý znel údesom. Pripravilo ho to tu o zmysly? hundral som v duchu tváriac sa, že vlk nemá vrodenú mágiu myšlienok, pričom som o danom jedincovi vedel skoro toľko, ako o sebe samom - prinajmenšom teda aspoň tú trochu. A zavše som ho príliš dlho nevidel na to, aby toto bolo obyčajné nudné stretnutie.
Skôr ako som sa stihol vôbec naňho obrátiť stál takmer pri mojom boku vyjadrujúc stále zdesenie a to zamaskoval starostlivým pohľadom, ktorý nasledoval. Napokon dodal, že ma rád vidí a ja som sa neubránil pobavenému, sarkastickému úškrnu. "Bol som mŕtvy, som ne-mŕtvy, ale stále starý, ba starší. Vlk by si pomyslel, že keď mu Život dá druhú šancu, nadelí mu do vienka aj krásy, ale kdežeeee..." začal som miesto pozdravu otráveným hlasom, v ktorom voľky-nevoľky naozaj znel vek a skúsenosti a zavŕšil som to (ako keby za to môžem a chcem vydesiť vlka viac) suchý dávivý kašeľ, pričom mi z papule kvapkala krv - ktorá však aj tak nebola moja, len mi stekala zo srsti, ale efekt zostal, až som sa v duchu morbídne usmieval.
Až po tomto všetkom som si prezrel hnedého vlka, hnedej, pieskovej i bielej vďaka mágií - srsti, ktorému sa zavše okolo laby niekde zamotalo akési železo, docela vyzdobené a pripomínalo mi niekdajšiu Alfu Hotaru - aj ona bola na takéto cetky. No vlkovi, ktorý bol najlepším priateľom celkom pristal, hoci mi zrazu pripadal ako cudzí. Skúmavo som žmúril oči a zapisoval si v duchu poznatky. Je nejaký namakaný, takže sype. Čučoriedky zjavne škodia aj ovocie, brblal som počítajúc zmeny, na nohe má zrejme konštrukciu zo starej zrúcaniny, ktorá mu uviazla na nohe, ale vyzerá dobre... a zdravo, rýplo si nakoniec podvedomie a ja sám som si bol vedomý, že tie myšlienky boli číre výmysly a bludy, ktoré mi posledný čas - či mesiace? - blúznili jasný úsudok. V kútiku pamäti a nose som vedel, že nie je tu otrávené ovocie a čím sa priateľ asi stal. Ale... nedokázal som už ani vstrebať pomaly to, že je tu veľa vlkov a tamto sa zlomil konár - nie to túto situáciu. Neprítomne som sa začal prechádzať v malých kruhoch po okolí nevzďaľujúc sa však od priateľa. Aj tak som nemal kam ísť. Ba ani to ma nedeprimovalo toľko, ako všetko, čo som svojim "odrezaním sa" od sveta zameškal.

<- Zrkadlové jaskyne

Kto by to povedal, že v snahe nájsť pokojné útočisko k privítaniu vlny nostalgie zavítam práve do tohto lesa? Z jaskýň som blúdil po menších skalách, kopcoch a tak podobne, veď viete. Díval som sa na sever smerom k Snežným horám, ale predsa ma niečo ťahalo zostúpiť sem, na miesto plné spomienok, na takmer prvé spomienky z dávneho času Silmarionu a vlkov, ktorí ma už iste neuchovávajú v pamäti. A pritom moja pamäť sa javila evidentne dlhovekejšia, ako ja sám, čo som pociťoval isté obmedzenia... občas.
Očakávajúc, že v tomto lese plnom ovocných krov, miest na odpočinok a v náručí tieňov od mohutných listnatých velikánov nik nebude - som sa naozaj zmýlil. Temer okamžite ma zarazil pach, ktorý som až príliš dobre poznal. Sídlila tu svorka, čo ma vcelku zarazilo, nakoľko môj priateľ mi kedysi dávno, keď sme sa videli naposledy, hovoril o jej zániku. Lámalo ma to vtedy s ním, pretože obaja sme sa tak stali bezdomovcami a rozpad rodiny býva niekedy dosť traumatizujúci.
Bez rozmyslu, čo vlastne ďalej som zostupoval pomaly zo svahu občas preskočiac nejaký ten ker, ktorý fakt prekážal v ceste, alebo mi ho automaticky "upratala" z cesty mágia, ktorú som používal viac-menej mimovoľne, keďže ma sprevádzala celý život, ktorý však nečinil štyri roky, ale raz toľko, ako som v duchu počítal. Preto som prikrčený v postoji "vychudnutého vlka, ktorého staré kosti obopínajú len svaly a je evidentne chorý a bezmocný" porkačoval naprieč lesom vnímajúc všetky pachy okolo, kým som sa nedostal ku srdcu, kde som spomalil do lenivého kroku a vpíjal do seba všetko, čo mi prinavracalo nostalgické pocity. Vyzeral som síce ako bezdomovec s mokrou srsťou a kompletne celý zmáčaný v krvi, s prepadnutými bokmi, šedinami na papuli, ale môj pohľad v smaragdových zrakoch bol číry ako krištáľová voda v jazierkach, ktoré prináležia tomuto lesu.

//Trošku si to spestríme, hehe...

Ani tak samotný pocit, uvedomenie sa, že práve zomierate nebolo tak hnusné ako pocit, pri ktorom sa vaše pľúca plnia vodou? krvou? Niečim. Pevne som držal oči zavreté, kým som nestratil nadobro vedomie. Pamätám si posledný výdych vzduchu v podobe bublín okolo mojej hlavy a viac nič. Tik-tak, tik-tak, tik...tak.
Do reality ma ako inak prebral kašeľ, ktorý mi dusil pľúca. Snažil sa vypudiť vodu z pľúc, lebo sa mi sníval sen... Počkať, sen? Chvíľu som sa ešte snažil dusiť kašeľ, kým som sa nerozhliadol pochybovačným pohľadom vôkol. Ležal som medzi vlkmi, známymi, ale predsa som ich nepoznal. Nech som sa akokoľvek urputne snažil, nebolo možné si dať súvislosti dokopy, hoc som si pamätal hrozný sen, v ktorom sa môj život skončil v záplave krvavej vody. Už len morbídnosť toho a tohto prebudenia mnou takmer zamávala, ale potom ma šokovala moja srsť. Áno hnedá, hoci tmavšieho odtieňa, akurát že prsia som mal pokryté zakrvavenou srsťou a neboli biele ako zvyčajne. Tak isto aj na zadnej nohy bola srsť pokrytá krvou. Z ňufáku mi kvapla karmínovo sfarbená voda a po oliznutí sa som sucho skonštatoval, že je v tej vode skutočne krv.
Nakoľko som bol vo veľkej skupine vlkov, hoci pomerne bezvládnych, nahodil som nútene neutrálny výraz nevyjadrujúci žiadne emócie, ba ani z toho, že to vyzerá, že všetci sme sa vykúpali v kaluži krvi. Privrel som oči a po pachu sa rozbehol niekam...kam vlastne?

//Ďakujem za akciu, mega žížalou ma to dostalo =D

Evidentný nezáujem o vôbec celkovú moju existenciu či prítomnosť som zaznamenal takmer skôr, ako sa čiernobiely vlk prejavil. A aj tá arogantná vlčica. Skylieth ten negatívny postoj ti uberá na kráse, chcel som byť sarkastický, ale akosi mi už nezostalo síl, preto moje myšlienky sa javili skôr takým smutným dojmom. Vybavil som si akurát meno, akože mená som si zapamätal temer vždy a aj jej pohľad strieborných očí. Obvykle som bol zvyknutý si strážiť myšlienkové pochody vďaka jednému priateľovi, ktorého som mesiace nevidel ani o ňom neslýchal, no teraz som úmyselne ubral na psychickej obrne voči takýmto vlkom.
Piesková sa radšej ku mne ani neotočila a mne na tvári chvíľami pohrával pobavený úsmev, no ani štipka znepokojenia či strachu - zažil som predsa aj horšie situácie a bol labilnejší po citovej stránke ako z niečoho, v čom ma vlastne obklopoval vlastný živel dodávajúc mi potrebnú silu na jasnú myseľ. Takto mierne pobavený som sa teda pohol ďalej opierajúc sa o stenu tunelu preniesol váhu jednej zadnej nohy na druhú a privrel oči. Daj, aby to skončilo. Nepatrím do spoločnosti, šepkal som zrejme skôr k zemi a cítil mágiu, ktorá potešila môjho ducha.
Ani neviem kedy ma či už živel, alebo monštrá a nečakané sci-fi diania na Gallirei vyslyšali. Predtým som to však nemyslel doslova. Do uší sa mi dostal šum, do nosa slaný pach pripomínajúc mi tak veľkú vodu, pri ktorej som bol dňa, ako ma napadlo čierne stvorenie. Mimovoľne som zatriasol hlavou počúvajúc zvuk náušnice, cinkania decentného strieborného lístku. Prudko som otvoril oči a nevedel, či byť zhrozený, utekať, alebo sa len fascinovane dívať. Napokon som sa dôstojne vzpriamil, aby som neodišiel z tohoto sveta ako bezcenný a minulosťou zničený - pretože tunely začala zaplavovať voda. Bol som v pasci či už som bol na strope, alebo nie a to aj vlci podo mnou, plus to priplavilo telá niekoho ďalšieho. Nezalieval to tu tyrkys, ale krvavá voda, ktorá vďaka prítmiu stmavla natoľko, že sme sa vlastne začali topiť v krvi. Možno by to bolo aj poetické hm? zamyslel som sa, zostal hrdo vzpriamený a zaryl trochu labky do zeme - hoci ma krvavá smršť zmietla ako omrvinku do prúdu. Stará priateľka smrť, dožičila si mi osem rokov života, dostal som možnosť mať rodinu, prísť o ňu dvakrát a nakoniec žiť spokojným osamoteným životom, čo vlastne nebolo až tak zlé... upokojoval som sa v myšlienkach, ...ale nemohla si si zvoliť menej drastický a rýchlejší spôsob, ako vlka zabiť?! Ak by to bolo možné, posledný dodatok by som vyl agresívnym hlasom hľadajúc toho, čo toto zapríčinil. Ale ako aj v tuneloch, či pľúcach mojich a vlčích rovesníkov, na myšlienky nezostal priestor.

Raz sa k tomu dopracujem, nádej umiera posledná!

//Savík bude krstný! (nedá sa to tu komentovať, gomene =DD)

//Za Jennu: Zmena ma mrzí a takto by sa každý vlk pri zmysloch mal k hrdzavej aj správať =)

Vlastne spočiatku som si neuvedomoval okolnosti, iba vnímal, že kdesi dole sú vlci... kým mi nedošlo, že je to vlastne všetko obrátené. S Laurou sme boli na strope a oni dole, hoci z nášho uhlu pohľadu to bolo presne naopak. Prekvapene som zažmurkal rozoznávajúc siluety troch vlkov, kým som sa rozpamätal, že jednu čiernobielu vlčicu, tú ironickú, skutočne poznám. Lepšiu spoločnosť som si ani nemohol (ne)vybrať, napadlo mi, keď sa zas začalo niečo diať. Od Laury som sa vzdialil a zadržujúc dych sledoval, ako sa prepadla proste do ničoho a zmizla - hoc to znie úplne iracionálne.
Vydychujúc zadržiavaný vzduch som sa bezradne posadil. "Nejaké nápady, niekto s gravitačnou mágiou?" zamumlal som skôr pre seba, no vlci môj hlboký hlas nemohli prepočuť aj tak. Strážil som si akurát myseľ od útokov zúfalstva a predstavy nad tým, ako tu zostanem žiť s obrovskou a nechutnou žížalou. Nepohol som sa okrem otrasenia sa nad tou predstavou nijak, zostal som len rezignovane čakať na údel.

//Nestíham nič a bolí ma hlava <- nech sa mám na čo vyhovoriť

Jaaaa asi zajtra celý deň hubertus a pije sa do rána.

//Mám v tom teraz trochu chaos, kto je na rade? Mám písať ja, alebo osud?

Z tohoto bude vlastne tiež vyhodnotenie ? =)

Nevediac, či by som jej mal úsmevy snáď opätovať som len neurčito pokrčil ramenami ponoriac sa do vlastných úvah a kráčal vpred. Laby mi pokryla zmes slizu a hliny až mi napadlo, či o chvíľu nezačujem nejaké prekvapené polemizovanie ohľadom materiálu, po ktorom šlapeme. Koniec koncov, Laura mi pripomínala také odrastené vĺča, hoci jej správanie nebolo vyslovene hravé. Jemná, krehká no optimistická. Nenapadli mi iné prirovnania na to, čo som poznal zblízka ozaj len chvíľu. Pretože monštruózna dážďovka bola preč, jediným objektom na prieskum na zahnanie nudy bola práve ona.
Bok po boku kráčajúc mlčky tmou v zmesi slizu a všeličoho narušila ticho druhým vyjadrením vďaky, pretože na moju odpoveď mi venovala len ten jeden z mnohých jej úsmevov. V podstate je ten vlk šťastný, že môže mať pri sebe niekoho ako ona, hoci nerád, no predsa som si pod úsmevom a dobrou náladou predstavil svoju druhú polovičku, ktorá sa v posledných dňoch stávala skôr akousi tretinkou, lebo sa mi stále vzďaľovala.
Napriek svojej nezhovorčivosti som sa rozhodol ticho prelomiť, teda najskôr kašľom a bolo potrebné jej venovať malé objasnenie. Zostal vo mne nepríjemný pocit až som sa musel ošívať, nakoľko som postrehol jej starostlivý pohľad na starého vlka, ktorého ani nepozná. "Iba jeden veľký lov s veľkou svorkou, ktorú viedol jeden starec," ...neodpustil som si zachechtanie, "a nechal si zničiť pľúca od losa." Nonšalantne som pohodil hlavou a nahodil neutrálny výraz vyjadrujúci absolútne zmierenie sa s trošku poškodeným fyzickým zdravím. Beztak som si nemohol pomôcť a musel som čerpať energiu z jej živého a mladého vystupovania. Aké jednoznačné, rýplo si svedomie.
Laura súhlasila s mojim návrhom a dodala druhé logické odôvodnenie. Mlčky som prikývol a bol rád, že aj trošku mladšia generácia je bystrá a učí sa rýchlo. Kiežby to tak bolo pri tých piatich mojich, povzdychol som si v duchu a spozornel, nakoľko som začul vzdialené zvuky, ktoré možno predsa len neboli tak ďaleko. Na to, že i Laura si všimla zmeny ma upozornil jej pohľad plný zdesenia. Ovládol som sa, aby som nepretočil oči, hoci sa mi v nich zablyslo. "Na svete sú horšie veci ako to, že raz sme hore a raz dole," zamumlal som temer nečujne skôr sám pre seba, hoci ma celý tento podzemný komplex začal viac a viac zaujímať.
Pohľad som nasmeroval tam, odkiaľ Laura vytušila vlkov, teda z dola. Opýtala sa ich úplne očakávanú otázku, preto som zostal mlčať, iba ju nechal stáť predo mnou, hoci ma už unavovalo jej zdesenie nad celým týmto tu. "Vlk s darom prírodnej mágie by mal byť v náruči zeme pokojný." Dôstojne som sa narovnal, no napokon "klesol" zas do prikrčenej , na oko slabej a bezmocnej polohy. No okrem slov som nechal okolo nôh vlčice vyrašiť mladú zelenkavú jarnú trávu, ktorá jej mala okrem mojich pomerne strohých slov dodať odvahu a potešenie pre dušu. Takéto malé použitie mágie totiž na mojom zásobníku energie nezanechalo žiadne stopy.

Len tak-tak sme unikli pred niečim veľkým, niečim divného tvaru ťažko to rozdýchavajúc v jednej bočnej uličke a akoby nestačil už len šok z toho, že vás čosi také naháňa, osud nám doprial aj vidieť to takzvané monštrum. Dych sa mi na okamih zastavil.
Skutočne som si začínal myslieť, že vlčica, s ktorou sme sa tu náhodne ocitli je také niečo bojazlivé a možno rado afektuje po takýchto adrenalínových zážitkoch, ale miesto toho sa Laura začala chichotať čo prechádzalo takmer do hysterického smiechu. Spočiatku som po nej hodil pochybovačný pohľad o jej zdraví, no jej prirodzený úsmev a vášnivé opisovanie toho, čo by s nami bolo, keby nás tu prejde obrovská dážďovka - ktorou bolo monštrum - mi z tváre na krátky okamih zmylo chmúrnu masku nekomunikatívneho jedinca. Možno budem nakoniec aj fajn, napadlo mi a mimovoľne som jej opätoval úsmev s prikyvovaním na jej rozrušenosť nad tvorom, z ktorého som už len zastihol zočiť koniec, ako sa posledný článok lenivo prevaľoval tam a späť a za chvíľu ho nebolo. Slabšej povahe by asi skrútilo žalúdok a zrazu som sa utvrdil v tom, že je Laurina reakcia príjemná, ba dokonca som sa pobavil nad jej úžasom. Aspoň tieto okolnosti ma donútili nesústrediť sa na to, kedy sa zas spustí príval kašľa.
Laura mi venovala úprimný pohľad a venovala vďaku, na čo som len ledabolo pohodil chvostom. "Nemyslím si, že by bola tvoja prioritná starosť obávať sa o sliz na svojom kožuchu, takže toto bola samozrejmosť a možno zdvorilosť z mojej strany," vychrlil som zo seba rýchlo neurčitým hlbokým hlasom, mierne v rozpakoch. Nebol som učený prijímať chválu, no dôstojne som vždy preukázal primeranú dávku skromnosti. Isteže som to prehnal s vypätím hlasiviek, dosiaľ zvýšeného tepu z behu a všetkého dohromady, takže som jej starostlivé slová prehlušil suchým kašľom, s ktorým som sa však už dávno stotožnil a bral ho ako nepríjemnú samozrejmosť. Nemusíš sa o mňa starať, keď ma ani nepoznáš, hundral som v duchu kým záchvat konečne odznel. Na jej slová som len váhavo prikývol, privrel oči a vyšiel opäť do tunela, ktorým sa preplazila prednedávnom obrovská slizká... no veď viete. Hodil som jeden váhavý pohľad do uličky, kde sme sa schovávali, ale ovial ma akurát nepríjemný pocit a hoci v tejto chvíli nebolo nič zjavné, nič sa nezdalo racionálne, obrátil som sa na vlčicu s rozhodnutím, či skôr návrhom. Mohla sa predsa rozhodnúť inak, každý sme mali slobodnú vôľu a možnosť výberu momentálne. Buď sa vydať tam, odkiaľ pochádzalo monštrum, alebo ísť tam, kam šlo, alebo neznáma ulička. Každopádne ja som bol rozhodnutý.
"Pripadá mi celkom rozumné sledovať stopu toho slizkého tvora, možno mieri za vzduchom k povrchu," začal som mračiac sa na smer, o ktorom som hovoril, no na to stočil pohľad späť k jej zeleným zrakom. ..."Avšak dámy majú prednosť, ako rozhodneš?" znel hĺbkou môjho hlasu dodatok na čo som sa znova skryl pod závoj chmúr jedného starého vlčieho mrzáka, akým som bol a stiahol sa do tmy, hoci tá nás obklopovala všade.

//Ok, ja idem aj tak na celý deň ku koňom a večer prídem zas k.o