Gallirea - Příspěvky uživatele

Nemohol som si nevšimnúť, resp. neucítiť uprený pohľad vlka, ktorý patril k smrti, snu a kade čomu, no najmä jeho bielu polovicu tela, ktorá bola bárs čo iné, len nie prírodná. Vedeli sme obaja, že sa poznáme, no mená boli nepodstatné. Druhý vlk si ma naopak nevšímal, pretože dostal zrejme hysterický záchvat, na ktorý som nevrlo prevrátil očami, pretože mal paniku z vĺčat. Za to vlčica s čiernou špičkou chvosta tento prípad vzala najdisciplinovanejšie; ja som sa zostal tváriť stále ako starý mrzák, totálne s nezáujmom voči okoliu. A tak to má aj byť.
Hnedá vlčica s pieskovou hlavou prehovorila a rozpovedala nám jej príbeh. Mojimi očami skoro prebehol súcitný pohľad, ale bol to len nepatrný záblesk. Zostal som stáť švihnúc sem tam chvostom v mierne zhrbenom postoji, ktorý moju výšku udával ako nižšiu, než je priemer. Vlčica nám takto zdôverila starostlivosť o jej malých, ktorí vyzerali, že čochvíľa zdochnú. Aspoň bude po starostiach, napadlo mi a díval som sa na čiernobieleho vlka, ktorému labu zdobil náramok, o ktorý sa to čiernobiele vĺča vrhlo. Začal ziapať po dvojfarebnom, aby ho ušetril takého postrachu, no pe mňa bola len užitočná informácia v podobe jeho mena. Meinere. Ten si vĺča nezoberie, skúmal som neprístupné rysy vlka a krátko opätoval bielej vlčici, ktorá sa nám predstavila ako Vločka jeden nevrlý pohľad. Bola to moja klasika a bolo prirodzené, že ako vlčica sa zastala vĺčat a vzala si pod ochranné krídla hnedé s pieskovým bruchom. Za to ten takzvaný Meinere...
Nebyť mojej trpezlivosti, hodím mu posledné vĺča priamo do tváre - či už to je živé, alebo nie. No ovládol som sa a blýskol po ňom len mrzutým chladným pohľadom. Vyštekol po mne, že sa mi vĺča moc nepodobá, ale mám ho adoptovať.
Akoby to malé však rozumelo, začalo sa tackať smerom ku mne a keď už sa dostavilo, bezcitne som ho odšmaril labou od seba, až sa mu podarilo spraviť tri kotrmelce. S neprístupným pohľadom som prekonal jedným skokom panikáriaceho vlka s vĺčaťom a dostal sa bližšie k dvojfarebnému Meinerovi. "Mám pätoro vlastných. Neviem či sú nažive. Nemám záujem o nešťastie druhých," zavrčal som hlboko, no môj pohľad nebol nepriateľský, len vyjadroval jasný odpor a kdesi v kútiku očí možno smútok kvôli vlastným problémom. Obrátil som sa a bezducho sledoval to, ktoré som odšmaril od seba. Už sa stihlo vypotácať zo snehu a začalo sa tisnúť k tomu, čo chytal záchvaty strachu. Na to, že Vločka sa snažila upokojiť situáciu a zoznámiť nás som nedbal. Najprv priority, potom zbytočnosti.

//Hnusné rýchle fretky... ešte mi aj toho prcka na hlavu hodili! Majte trochu súcitu, môj hnedáč ich má 5 =D

Savior

Snehová bitka -> 1 lístok
Mikuláš -> 5 lístkov
60 oblázků -> 3 lístky
Príspevok 6x -> 6 lístkov
= 15 lístkov

<- Boruvkovy les (presun-akcia)

Neprestávalo snežiť. Každá vločka sadnúca mi na ňufák, každá, čo mi zastrela zrak ma niekde vo vnútri bodla. Tak som aj opustil les a priateľa, ktorého zas uvidím nevedno kedy. Skôr ma trápilo, ktorým smerom sa vydať. Najmä tak, aby som nikoho nemusel stretnúť - to by bolo najideálnejšie. No žiaľ nevydalo.
Práve na mieste, na ktorom by som očakával vlko-prázdno, sa nejakí nachádzali. Viedlo ma sem vytie podobné plaču, ktoré som si vsugeroval do hlavy, že iste je to podmelódia mojich chmúrnych myšlienok a nostalgickej nálady. Evidentne tomu tak však nebolo. Ani som sa nesnažil otriasať zo seba sneh, ktorý aspoň zakrýval zvyšky krvi na mojej hlave a papuli, či nejako sa maskovať proti vetru, aby ma tak skoro dotyční neucítili. Ja som však práve cítil pach smrti - nie tej ozajstnej, ale skôr vlka, s ktorým som si myšlienku spojil. Ani nie prednedávnom zomrieť a utopiť sa v niečej krvi a teraz ho tu stretnúť, to neveští nič dobré, povzdychol som si, prikrčil sa a bežal. Po zvuku, ktorý mi takpovediac týral uši.
Ktorý je mi až príliš dobre známy... Oostatných som nepoznal, no s určitosťou som dokázal určiť, že hlas vlčí nepatrí tomu, čo umrel tam vtedy. Ak to nebol sen. Tobôž nie ani zvyšným dvom. O tom všetkom som sa mohol presvedčiť čochvíľa na vlastné oči spatriac dotyčných, zavýjajúce stvorenie, ktoré malo po boku tri vychudnuté telíčka. Zrazu som ďakoval svojej prezieravosti, že som pred odchodom dostal do seba tú poživeň, ktorej krv mi zasychala na zľahka prešedivenej papuli.
Vlčica mala tri vĺčatá - dve určite jej, no tretie s pruhmi čiernobielej srsti by som si rozhodne rpedstavil po boku nejakého iného vlka, keby nemávalo béžovou špičkou chvosta. Zastavil som flekujúc v snehu, ktorý sa v momente rozvíril okolo môjho tela, na ktorom sa dali skoro rovnako dobre počítať rebrá, ako na tých malých, hoci moje končatiny obopínali svaly. Okato som ignoroval vlkov kolom seba - keď už som musel byť v spoločnosti, proste som ju vylúčil. Ostro som pohliadol na vlčicu, zazrel jej tyrkysové oči, na čo ma prudko bodlo pri srdci, ale odhodlal som sa nemyslieť práve na tú časť mojich spomienok. "Putovanie severnými planinami je nemúdre, ak nechceš, aby čochvíľa pokapali," rozrezal som ticho svojim hlbokým hlasom, ktorý mohol pôsobiť až bezcitne, no v skutočnosti som jej oznámil realitu, za ktorou sa schovávala rada - choď preč, choď na juh, nájdi potravu; si jednoducho zlá a zúfalá matka. Nie, čisto zúfalá len, preletela mi mysľou myšlienka, ktorej som nevenoval pozornosť ani ja, ani môj urputne mrzutý výraz, ktorý vyjadroval samé chmáry a možno beznádej. O ohni v čistom srdci to nemohlo značiť nijako...

Zapadajúc v hlbokých závejoch, žmúriac oči proti vetru a vločkám, ktoré zrazu pôsobili ostro, prahnúc po slobode a možnosti žiť... Odraz svetla na ligotavom bielom povrchu ma oslepil, zimou mi skrehli údy, no ja som pokračoval. Kam vlastne? Kam... Zmena, pach krvi, strachu... sila, hlboký pohľad a zrazu to bola budúcnosť - nie mala to byť budúcnosť. Pokrýval nás sneh a hriala jej a ich prítomnosť. Potom ešte raz. A zas útraopy a smrť. Nekonečný kolobeh. Skončil som sám a predsa to nie je iné. Musím... bežať, vytrvať, kam? Kam...

Prebudiac sa s hlasným kýchnutím značne otrasený rýchlymi sledmi minulosti na severných planinách som sa zmätene vyhrabával spod nádielky snehu, ktorá ma takmer celého pokryla. Odhrabaný sneh bol od krvi zhnednutý a špinavý a hocičo iné - len nie pekný. Za to moja srsť už nebola zlepená a vyzerala obstojne, hoci papuľu som mal stále krvavú a aj niektoré miesta na hlave.
Pomaly som vydýchol obláčik vzduchu, ponaťahoval sa ignorujúc hlasné praskanie kostí a podišiel pomaly k stále spiacemu priateľovi, ktorý vyzeral zrazu tak mladý, odpočinutý... beztak unavený a ja som mohol vidieť imaginárne závažia na jeho pleciach, ktoré som sám dvojnásobne v živote okúsil. Pomaly som sklonil k nemu hlavu. "Ak sa neuvidíme v tomto živote, v budúcom si ťa nájdem, drž sa priateľu," zašepkal som snažiac sa nezobudiť ho. Môj hlas znel až príliš mŕtvolne, ale pripísal by som to neochote opustiť toto miesto a prítomnosť Storma, keby niet nostalgie, ktorá sa ma snažila utýrať k šialenstvu. A na to som potreboval len jedno miesto. To ma volalo, počul so mniečie vytie... niečie?
Obrátil som sa vezmúc do papule statnú zajačiu samicu a položil som ju k Stormovým nohám. Dobrú chuť. Bez posledného pohľadu som sa zvrtol, preskočil predtým zničené krovie a opustil les, v ktorom sa najbližších pár mesiacov určit eneukážem. Možno až keď ja i on zostarneme na magickú desiatku, znelo mi hlavou.

-> Snežné hory (akcia)

// Hlásim sa.

btw... Meinere a Morfeus sa mi strašne mýlia, tak ak sa niekde pomýlim... =D Dajte mi hodinku na presun, nestíham písať za troch naraz...

Minúty, hodiny. či snáď celé dni?
Ľúbostné vločky, ktoré by jeden skutočne neočakával v tak ranú dobu mi vytvorili na ňufáku, chrbte, hlave a údoch jemný poprašok, ktorý som si najmä teda z nosa sfúkol, zaklipkal pár krát očami a prebral sa do zrazu veľmi studeného dňa, pod klenbou bezútešne sfarbenej oblohy.
Raňajky? vštepil mi prázdnotou stiahnutý žalúdok ako prvé, na čo som sa rozhliadol, kým moje zraky nezaregistrovali Alfu tunajšej svorky a môjho priateľa. Nehľadiac na okolnosti a prítomnosť členov v lese (ktorí ma nepoznali), som potichu vstal nesnažiac sa ani striasť zo seba snehové vločky a čo najtichšie som sa rozišiel lesom a postupne naberal na tempe s nosom skloneným a stopujúc známky pachu strachu, krvi... a niečoho, čo sa bojí ukázať svetu na oči, lebo by zočilo akurát rozďavenú vlčiu papuľu.
Pri mojej schopnosti pohybovať sa nevidený to niečo čoskoro posledný krát vydýchlo. To niečo v podobe dospelého zajaca samice a jej dvoch mladých, ktoré mali ledva možnosť uzrieť prvý sneh. Ich smrť bola rýchla, ja neľútostny a nerozhodila ma ani roztomilosť tých malých, ktoré ledva stačili okúsiť príchuť života. Po procedúre lámania väzov som tú trojicu pomocou koreňa vytvoreného mágiou zviazal a druhý koneic koreňa vzal do papule. Práve takto som klusal späť k miestu neďaleko svahu k horám von z tohto lesa, kde odpočíval v ríši snov Storm, ktorý mi navrhoval síce divinu, no ja som bol až príliš sebestačný. Za mnou zostával len môj pach, brázdy v letmej snehovej pokrývke a kropaje krvi, ktoré sa občas natiahli do morbídne vyzerajúcich čiar. Aspoň tu tie ich mladé krky pochopia, že život nie je ako lízať med, usúdil som konečne sa dostaviac na kúsok pľacu medzi stromami, kde som prečkal v spánku noc a teda i asi aj nejaký ten deň.
Tr i zajačie mŕtvoly som nedbalo odhodil k ovocným krom a usadil sa na svoje pôvodné vyležané miesto, ktoré zatiaľ nepokryl nový sneh. Vvôbec som nedbal na vlastnú očistu - stále som mal srsť všade zlepenú starou vlčou krvou, ktorá pôsobila ako extra silný gél na srsť (// =DD) plus sa pridala nová z úlovku. Každý si má hľadieť svojho. Zostal som som zavretými očami podriemavať a uveodmovať si, aké je úžasné nerušene ležať, naberať sily, ktoré som posledné týždne čerpal z ničoho a mať pocit bezpečia hoc len na chvíľu.

1, Cora ( aj diktátorka musí schytať a porááádne )
2, Meadow
3, Naila
4, Sigy
5, Severka
6, Kessel
7, Cernun
8, Noxopsisko ( chce to viac bielej a menej mojej hnedej! =D )
9, Takki
10, Radnayden

Ja tiež kreslím tak, že málokedy to vyzerá ako vlk =) Ale zadanie vraví, že pojatie témy v tomto ohľade "vlka" môže byť akékoľvek a ja chápem, že iste i bude rôznorodé =)

//Lucy by si Kessela pamätať mala z Klímového lesa... bola vtedy malá, ale mala hráča a Kess bol vo svorke <- plus s členmi sa vĺčatá zoznamovali
Asi by som ti mala napísať, koho vlastne Lu pozná =D

Skutočne už som sa držal na nohách len silou vôle a s krátkym prikývnutím a mojim neprítomným pohľadom som Stormovi prepáčil, najmä za okolností, kvôli ktorým mi toľko nepovedal, koľko by bolo žiadané. Sledoval som jeho pohľad a rozhliadal sa s ním po lese zisťujúc, že hmla konečne ustúpil (z čoho bol akurát mokrý kožuch) a sieti slnko. Ako keby šedá chmára posledný dní bola tatam.
Storm sa docela zaradoval, že som kývol na ponuku, že tu zostanem, no na to sa mi zas snažil vnútiť jedlo. On vrtel chvostom, ja som sa mračil, no na plnej čiare ma zradil žalúdok, ktorý pomerne hlasno zaškvŕkal. "Možno," zamumlal som pomerne nevrlým hlasom no následne pookrial, aby som náhodou priateľa neurazil, čo by som nechcel. Ale aj tak toho už moc vlk nepovedal, len mi vyjadril ľútosť nad úplnou stratou toho, na čom mi záležalo najviac zo všetkého, a teraz je to preč. Definitívne.
Nasledoval som Stormov príklad a zvalil sa do rednúcej trávy chrbtom ku kmeňu stromu, aby mi tvoril závetrie. Nahlas som zívol. "Vidím ten spánok asi na dlhšie... ale ak ma niekto z tvojich napadne, skočím mu po krku," dodal som na výstrahu ostrým hlasom, potom venoval priateľovi letmý úsmev a schoval si tvár do tieňa ovocného kra pri mne. Už nebolo nič podstatné, nič ma netrápilo... objala ma tma, ktorú som s radosťou prijal.

//Krátke, len nestíham do školy

Chcel som pochybovať o jeho duševnom zdraví, nakoľko hoci sa snažil byť diskrétny - priamu otázku v mojej mysli by iste neignoroval. Chcel som pochybovať, či je teda v poriadku, a príčetný, ale vzhľadom k mojim stavom prechádzok a pozerania sa do blba som múdro držal papuľu zavretú, len čo som sa ošil pred vetrom, ktorý zvečeriavaním sa začal zas naberať na sile. Až po nevrlosťou nad vlastným pohodlím som postrehol, že mi zase priamo neodpovedal, iba potvrdil nevidenú, imaginárnu vstupenku do tohoto lesa, ktorý platí zrejme na toľko, koľko on tu bude na čele - dúfal som v roky a tak isto aj roky jeho plného zdravia.
Aj tak by som sem chodil i bez povolenia, zaumienil som si a utvrdil sa taktiež v tom, čo je pravda. Pravda bola, že som nebol unavený aj ja a priateľ čochvíľa pritakal. "Snažím sa vyhýbať miestam s vlkmi a málokedy sa niekde zdržím, ale rád by som zostal minimálne prespať, už len kvôli tebe... a aj tak mi nevieš súvisle odpovedať, keď ti pomaly padá hlava," uškrnul som sa poukazujúc na jeho mierne pri-spatý pohľad, hoci sa vehementne snažil držať si dôstojnosť, aká by sa k jeho postaveniu patrila a určite neplánoval zaspať prvý - alebo spať vôbec. Iste ho trápili mnohé skutočnosti, ktoré boli novinkou. Alebo nie?
Očakávane Storm nerozumel, čo sa s pôvodným lesom, ľudovo nazývaným ako "Klímový" stalo. Po tvári mi prebehli chmáry smútku a odvrátil som sa. Stále som mal svoju hrdosť, hoc aj pred najlepším priateľom a vôbec vlkovi, ku ktorému mala moja dôvera neviditeľné hranice. Ale je to lojálne, odpovedať, čiže som s neblahým tušením ďalšieho kašľa spustil: "Rozhodol som sa tam vrátiť, minimálne do úkrytu počas toho nechutného obdobia dažďov- oblasť pretína zakalená rieka, okolie obýva samý otravný hmyz, sú tam nejaké zrúcané skaliská a vyzerá to, že prívalom vody mohol vyhniť od koreňov aj les... ktovie... Mám však pocit, že je to horšie, ako bola strata rodiny. Toto bola posledná spomienka," zahmlil sa mi zrak, čo som zakamufloval kašľom, ktorý však nebol hraný, ale trval príliš krátko, aby som prekryl falošnou maskou vnútorné peklo a čierny oheň, ktorý mi spaľoval všetko vo mne. Vyčítal som si stále mnohé a vidieť šťastie rovnakého typu u niekoho iného, hoc priateľa mnou otriaslo, a pritom som mu to veľmi prial. Presne tak.
Posledné slová som prepočul, mňa nikdy vlci nezaujímali, zaujímala ma len jedna konkrétna vlčice, či vlastne dve a bez nich sa svet nemusel ani točiť - beztak mi neprišiel zaujímavý.

Remember us and all we used to be, goodbye my friend, you have been to one to red fire paw O=)
Tlapkááá neumiera a zostáva aspoň v hre; za všetku prácu aj akcie ďakujem (hoci som sa ich moc neúčastnila) a nech sa ti darí v tom volejbale - raz si zahráme ty grep jasné?! =D

Hoci som bol stále ako keby mrzutý, prechádzajúci sa s neprítomným pohľadom v nezmyselných kolečkách, mal som radosť z toho, že vidím dávneho priateľa, s ktorým som ako s jedným z mála mohol zdieľať spomienky a náš život, ktorý sa rozvíjal na tomto svete len pár rokov, ale udalostí v nich bolo požehnane. Od tuláctva, cez zázemie svorky, cez vlastné svorky partnerky a vĺčatá, až sem.
Dovolil som si trochu zasniť sa a prvý krát trochu energickejšie zavrtel chvostom v radostnom geste. Na moju skusmú otázko neotázku mi neodpovedal, no vyjadril tak ak moje myšlienky. "Plne ťa chápem s bremenom, ktoré nesieš drahá Alfa. Ale neočakávaj odo mňa, že budem dodržiavať hranice, vieš, že ja nerád a nikde," trhane som sa zasmial a rýpol do Storma ohľadom alfy celkom ironickým hlasom, lebo o tom mi nepovedal, pritom obaja sme vedeli, že čuch neoblafne nik a predovšetkým takým výrazným pachom - a mňa.
Padol následne ďalší návrh na moju hlavu, či sa nechcem prespať. Blyskol som po ňom očami, pretože mi to nepripadalo rozumné spať tu, al napokon som s neochotným prikývnutím potvrdil jeho slová. "Nie so však jediný, komu by sa zišiel spánok," šepol môj hlas smerom k hnedému vlkovi, ktorého tvár bola akurát strhaná stresom a povinnosťami. Preto som ho ani z čírej zvedavosti nechcel zahltiť zbytočnými otázkami. A na tie máme času predsa vždy...
Jeho poznámku o úprave prostredia nahradila tráva, ktorá mu pošteklila spodok brucha - isteže tam predtým nebola. Praxou je to mimovoľné vďaka minimálnemu úbytku energie, vysvetlil som priateľovi v myšlienkach a sám si ustlal trávou vedľa čučoriedkových kríkov, ktoré mi zabezpečili aspoň nejaké to závetrie a suché miesto k oddychu. Nechal som si medzitým spracovať jeho otázku ohľadom známostí a veľmi ťažko som sa mračiac pokúšal odstrániť hmlistú clonu, ktorá bránila hlbšie ukoreneným myšlienkam. "Stretol som len bývalých členov Klímovej svorky, niektorých, dvoch synov, z toho jeden bol s Hexedom, ktorého som však nevidel a inak nič. Skrývam sa pred svetom, takže žijem v domnienke, že všetko je staré a nezničené..." Ťažko som si povzdychol a natiahol sa na bruchu v ľahu. "...asi ako Klímový les, ktorý nahradila odporná rieka." Dodatok vyvolávajúci moju jasnú rozmrzelosť bol skôr mimovoľný, preto som len krátko zašvihal chvostom a letmo sa usmial. Tiež som si bol vedomý nových tvárí, ale jeho novinky ma po pravde zaujímali viac.

Iste svojou povzbudivou poznámkou, ktorá sa z jeho papule vykýblila prvá bola mierená aj naňho, nakoľko som skoro zabudol, že sme na tom rovnako. "Ty pôsobíš ale ako sotva dospelý fyzickým stavom," uškrnul som sa slabo, no stále mi na tvári spočívali obvyklé chmáry, ktoré značili jediné - niečo ma trápilo, čím bol vlastne celý môj život. Tento výraz som mal takmer stále, čiže nič nezvyčajné...
"To áno, to obaja." Okato som debatu zvrhol jeho smerom v snahe nepripomínať si udalosti, ktoré ma trápili minimálne v snoch, hoc často i v realite. Hodil som po ňom pohľad vlka "špekulanta" a zamrvil sa. Bolo včasné ráno a ja už som zrejme dospel za prah únavy i bolesti. Keby niet mysle, cítil by som sa ako tie sprosté vrabce, ktorých jedinou úlohou bolo švitoriť a lietať, ako by práve požili bobule napustené LSD.
Zase som zostal neprítomný hľadieť do stormu hľadajúc asi tie vrabce (?), kým sa neupútala jeho nálada, nakoľko som bol na svoje pomery občas i empatický. Nepochopil moju narážku, až som nechápavo zavrtel hlavou a otriasol sa. "Je tu plno hladných krkov, či už starých, alebo veľmi mladých," podpichol som ho žmurknúc okom, ktoré hyzdila jazva. Nechcel som uberať na ich šťastí a taktiež aj spokojnosti.
A tá sa dostavila v podobe zubiaceho sa Storma, ktorý sa postavil zo zdevastovaných kríkov, ktoré okamžite ošetrila moja mágia bez toho, aby som sa na ne pozrel. Nebudeme ničiť niečí barák hm?
Ubezpečil ma, že nepochybuje a ja som sa s ľútostivým úškrnom zahľadel na jeho kožuch, ktorý sa teraz podobal strakatej srsti jeho syna, ktorého som si však inak nepamätal. Až na to, že Storm bol fľakatý od krvi, ktorá však bola stará a šla skôr farebne do hneda. Nniekoho partnerka sa poteší... nedokázal som zastaviť tú inak škodoradostne a po pravde dobre mienenú myšlienku, ktorá ma pichla prudko kdesi v hrudnom koši. Odvrátil som sa a zadíval medzi stromy očakávajúc jeho slová na vyrieknuté i nevyrieknuté otázky.