Gallirea - Příspěvky uživatele

<- V.V.J.

Áno, mal som síce pôvodne namierené trochu viac (no dosť trochu) severnejšie, no nejaký tupý pocit ma zatiahol na ďalšiu rozsiahlu lúku, ktorá v lete peknej zelenej bola teraz pokrytá na kompletku blatom, nakoľko tu bol svet krtov a ich zákerných vyhrabaných pascí v podobe malých kopčekov, o ktoré by si nejeden vlk mohol vykĺbiť hnáty.
Nie, to ma netrápilo, možno jedine zas zablatené laby, ktoré som si pred chvíľou umyl. Pokračujúc voľným tempom a žmúriac do tmy som skôr začul spokojné odfukovanie nikoho iného než vlka - teda skôr vlčice - ktorá bola mojou rodinou, mojou dlho nevidenou rodinou, pôvodne stratenou. Mojou dcérou. Lucy? Prekvapene som zalapal po dychu a ostražito ju hľadal v rúšku noci. Smerom odkiaľ šiel jej pach sa niesol aj horký pach krvi, takže bolo pravdepodobné, že si vychutnávala či práve vychutnala svoj úlovok. Zagúľal som očami s tým svojim v zuboch, ktorý som miestami čiastočne vliekol vedľa seba ako ho držal v papuli a zmáčal tak nadobro slinami.
Napokon som sa k drobnej vlčici priblížil asi natoľko, že v tme mohla zbadať len odlesk v smaragdových očiach tmavšieho odtieňa ako tých jej a neónové pazúry. Nesvietili ani nič podobné, iba boli skôr krom bielej nohy a náprsenky jedinou svetlou vecou na mne, keďže tmavý kožuch splýval s nocou. Neotočil som sa priamo na ňu, pretože som jej nechcel zasahovať do života, v ktorom o moju pozornosť zrejme nestojí, no tiež som si po cestovaní v tak namáhavom teréne potreboval dopriať trochu oddychu.

<- z. Galtavar

Konečne som sa vyslobodil z hlbokých jám plných bahna, ktoré mi úplne znemožňovali pohyb a predo mnou sa rozprestrelo voľné priestranstvo. Prikrčený som bežal nocou s tou líščou papľuhou po brehu hľadajúc nejaký úkryt, či závetrie, čo sa mi vlastne ani nepodarilo. Presvedčil som sa o praktickej neprítomnosti nadmerného množstva vlkov na území, kým som úlovok pustil z papule a hltavo chlípal ľadovú vodu, ktoré mi rezala hrdlo - obrazne mysliac. A čo teraz? Len žiť zo dňa na deň, alebo niečo so svojim životom urobiť? Hľadel som s neprítomným výrazom do vody, na svoj odraz vetrom ošľahaného (obrazne aj doslova) vlka, s preťatým okom jazvou, dvoma deravými ušami, z toho na jednom s hompáľajúcim sa kúskom kovu v podobe lístku. Živoriť zo dňa na deň bude asi pre teraz najlepšie, ticho som si povzdychol, znovu sa trochu napil a následne si namočil časť láb zmývajúc tak blato, hoci som musel zatnúť zuby, aby som z tej studenej vody nevybehol so stiahnutým chvostom. Taktiež som si z papule a nosa zmyl zvyšky krvi a všelijakého bordelu, až potom som schytil úlovok späť do papule za zátylok a pobral sa ďalej, na iné územia, pretože som tu postrehol jedného vlka, zrejme oddychoval, hoc som ho priamo nevidel, len cítil a počul jeho pravidelné dýchanie. A nestál mi za spoločnosť - koniec koncov ako nikto.

-> V. Galtavar

<- zrúcanina

Prepletal som sa tmou, krovím, medzi stromami došľapujúc stále na ihličie, kým nezačalo svitať a mňa neoslepilo svetlo z pláne, teda čiastočne. S úľavou som si vydýchol a spomalil zároveň do lenivého tempa, pretože labky začali alarmovať a pociťovať miernu únavu. Lenže žalúdok zas mal iný názor a ja, ako rozum, zase úplne iný. Uvedomoval som sil, že tieto severné oblasti v okolí jazera sú obľúbenou destináciou mnohých vlkov, no hoc som sa tu cítil skvele už len kvôli chladnému podnebiu, bolo tu príliš rušno. A to sa nikdy nezmení, pomyslel som si a medzitým som si vystriehol ryšavý kožuch malého dravca, ktorý tiež hľadal svoju korisť. Líška vo vzdialenosti desiatich skokov však mala smolu, pretože jeden postarší vlk sa rozhodol náhle ponaťahovať si všetky svaly, šľachy a získať ju pre seba. Nemal som problém ju obísť a pohybovať sa v protismere vetra - tak ma cítiť nemohla. No bolo to bystré stvorenie, hoc som počítal s behom, naháňačka sa začala. Vôbec mi beh neuľahčovali jednak zdravotné ťažkosti a jednak rozbahnená pôda a diery v nej po mohutných kopytách losov. Skončil som teda v sprche blata s líškou v papuli, ktorej som nedovolil dlhší život ako tri ďalšie sekundy a už som si ju zablatený, ale šťastný vliekol k jazeru. Nebyť hnedej srsti, asi by som vyzeral strašne.

-> Veľké vlčie jazero

V tme tápajúc po rovnom teréne a každej možnej prekážke, o ktorú sa mohol vlk zraniť som blúdil lesom priamo k epicentru toho, čo vo mne vyvolávalo akurát silný pocit stiesnenosti. Jediné, na čo som si razom spomenul bola len tmavšia oblasť v severnej časti lesa, ktorá bola takto v noci mimoriadne pohltená tmou, ktorá pôsobila klaustrofobicky – šťastie pre mňa, že som fóbiami netrpel. Mojimi jedinými starosťami bolo vždy počasie, nad ktorým som si robil vrásky aj teraz. Prestalo nepríjemne snežiť a aj to málo z bieleho poprašku sa začínalo topiť. Zavše večer mi kožuch trochu zmáčalo mrholenie, spojenie vody a snehu dohromady.
Pokračoval som vytrvalým poklusom primerane zahrievajúc svaly a vychutnával si pocit slobody a pohybu, ktorý poznal snáď každý tulák. A to aj cez to všetko, že sa mi do zorného poľa dostali škaredo vynímajúce sa tiene a temné obrysy balvanov pri obydlí nemenovanej, ktorej sa budem musieť postaviť do očí. Musíme len umrieť, ale teraz by to bol asi paradox, zachechtal som sa, hoci môj hlas znel akosi úzkostlivo. Ookrem toho moja papuľa častokrát počastovala malé i veľké skaly rôznymi nadávkami a urážkami, ako keby sa kus balvanu či ten drobný štrk mohol uraziť a na moje želanie odpratať sa mi z cesty – ako kráľovi predmetov. Síce som o takej mágii vedel, no napriek predpokladu uľahčenia mnohých životných situácií, som nemal záujem. Ten bol na inom mieste.
Vydýchol som si až po zdolaní mierneho svahu, ktorý tvoril bok valu. Ten obkolesoval trosky možno kedysi monumentálnej pevnosti, ktorá bola stále pre všetkých záhadou, no napriek tomu sa nedalo nebyť fascinovaným. Tým opadli pocity úzkosti a zrazu som sa pristihol prechádzať sa pomedzi kedysi silné steny stavby. Zvonka nebyť balvanov, celkovej atmosféry a vôbec by si nepozorné oči objektu nevšimli, nakoľko steny kvalitne urkýval mach, ktorému sa tu hojne darilo. Za to druhú tú kedysi vnútornú stranu stien zdobili zelené žilky, ktoré v mramore tvorili zložité siete. Obišiel som teda poslednú z veží, ktoré sa hrozivo týčili nado mnou a zakrývali mesiac (ktorý beztak nebol vidieť) a vošiel do jednej z hlavných miestností, už s hlavou hrdo vztýčenou a pohľadom veľmi ostražitým. Nemohol som si tak nevšimnúť pahrebu zeleného ohňa, ktorá vlastne mala byť pahrebou, ak by tu bolo všetko na – ako sa vraví – kostolnom poriadku. Zelené plamene sa lenivo vlnili a neuhasínali. Jeho iskry mi tancovali v očiach, labami som ticho došľapoval na zrazu rovnú podlahu, zem, alebo čokoľvek, čo bolo kedysi taktiež vybudované. Niekým? Niečím?
Pamätal som si každý úsek a zrazu prisahal (zrejme len samému sebe), že sa to tu skutočne ani o piaď nezmenilo. Vvľavo by prenikalo slnečné svetlo, ktoré vlčie oči už dlhé zimné dni poriadne neuzreli. Neunúval som sa však ani prejsť popod kamenný oblúkovitý vchod, v ktorom boli vsadené povestné drahokamy – tých som mal a chystal sa nimi vykúpiť si možnosť odtiaľto odísť a nezostať tu už naveky. Jednoducho som zastavil obklopený vírom prachu, ktorý sa lenivo zdvihol z rozbitej kamennej dlážky a skenoval pohľadom zachované schodisko, po ktorom som s akedysi pokúšal vyliezť. V kútiku duše som tušil, že by sa mi to snáď aj podarilo, no nebolo by to k ničomu dobré. Nos som až krčil od nechutného zápachu hniloby dreva, ktoré sa zaseklo v štádiu hnitia a zrejme sa rozhodlo v ňom aj zostať a nepokračovať. A pád odtiaľ zhora by či už náhodný alebo niekym naplánovaný len potešil smrť a tej som tú radosť dopriať nemal v úmysle. Stále som si opakoval, že je môj čas, hoci útrobami zrúcaniny sa zrazu ozval chechot, ktorý by jedincovi so slabou psychikou iste privodil triašku. Mne sa akurát zježila srsť a náhlivo som hľadal zdroj zvuku. Isteže som poznal zdroj, teda Smrť, ale nikde som ju nevidel. Zostal som len očakávať, že ma nejako prekvapí. Pripravený som bol na krik, vresk, smiech, hocičo...
...len nie na to, že sa mi prepadne vratká rozbitá podlaha pod nohami a ja sa sklátim k zemi ako čerstvo zrúbaný strom. Zavrčal som na protest, vyhrabal sa spod prachu a úlomkov kamenia a následne to zo seba všetko striasol. Zrejme však len rozhorčenie z toho okamihu ma donútilo stáť a neuskočiť pred hypnotizujúcim pohľadom neónovo zelených očí, ktoré som mal ani nie na pol kroka od seba, a keby v nich Smrť premieta obrazy, boli by mi tie zraky ako plátno a ja čestný hosť vo VIP sekcii, kde som naňho najlepšie videl.
Jej pohľad bol výsmešný, pohŕdvý a akosi namosúrený – čo iné sa dalo čakať. “Nemáš tu čo robiť!” sykla a pľula mi pritom svoje odporné (jedovaté) sliny do tváre. Nehol som ani brvou, pretože hovorila pravdu. “Toľká škoda, že tvoje noblesné sídlo pokrýva takú časť lesa a zablúdi sem bárs aká duša,” odvetil som stroho šikovne skrývajúc pachuť irónie, ktorú som do vety vložil – teda skôr, než jej nervy vybublú na povrch. Urýchlene som od nej odstúpil a otriasol sa snažiac sa zo seba dostať jej odporný dych. “Na čo čakáš! Smrti si aj tak blízko, takže...vlastne môžeš aj ostať... na večné veky!” zamyslela sa vychudnutá postava čiernej srsti a samoľúbo si ma premeriavala. Zhnusene mnou otriaslo a odvrátil som zrak. Jej hlas mi bol odporný, z jej dychu mu bolo takpovediac na vracanie, jej zjav privádzal len nočné mory, ktoré boli horšie ako morbídne. A teraz som jej tu mal čeliť? Začal som rozoberať v hlave vlastne to, čo by som chcel, kým som sa odhodlal niečo povedať. Medzitým tá príšera okolo mňa poskakovala, driapala mňa do bokov s tými jej vekmi nebrúsenými pazúrmi a ja som – často neúspešne – uskakoval a tváril sa čím ďalej tým rozpačitejšie. Rozhodne sa jej darilo ma rozptyľovať a zrejme i zámerne.
“Sužujú ma starosti. Priveď moju vrodenú mágiu k dokonalosti a umožni mi používať novú schopnosť – a to byť neviditeľným!” povedal som jednoduchým dôrazným hlasom, no dal si pozor, aby som nebol zbytočne panovačný. Nezadarilo sa mi to tak celkom, keďže môj žalúdok robil saltá a môj hlas sa zakolísal, čo sa v iných prípadoch a pri iných stretnutiach nestáva. Lenže stretnúť Smrť – či vlastne priamo vyhľadať Smrť... bláznivé, odvážne, pochabé.
Lenže tá čierna potvora si len akoby nezaujato švihala neónovým chvostom a dobre vedela, že som stále vlastníkom drahokamov, po ktorých túžila, hoci ich mala neobmedzené množstvo. Zazerala po mne a ja som bol naplnený neistotou, prikrčený, očakávajúc jej verdikt. Nemal som odkiaľ tušiť, že Smrť úpenlivo premýšľa, pretože sa jej nezdalo, že by mala byť až tak príjemná a vyhovieť mi po druhý krát. Videla predsa na mne jej vlastné dielo, no o jej rozhodnutí som stále nemal ani páru.
“Ty úbohý starý, šedivý naničhodník! Zem ťa pochová ani sa nenazdáš a TY, zrovna TY si dovoľuješ niečo chcieť!?” sipela a kypela v nej zlosť. Blýskala po mne očami a ja som ovládol nutkanie otočiť sa a urýchlene odísť. “Nedovoľujem, naopak prosím.” Zrazu som znel sebavedomejšie a prejavil som sa ráznejšie. Odmietal som, aby sa tá potvora povyšovala, hoci bola vo svojom a mala nárok. No medzitým milostivá Smrť premyslela čo potrebovala... “Drahokamy máš, s radosťou ti vyhoviem vĺčik...a teraz odchod!” spočiatku sa nečakane obrátil tón jej hlasu a líškala sa a vyhovela mi takmer podliezavým hlasom, na čo sa premenil na hrom a ja som neváhal. Vedel som, že splní všetko, čo som chcel. A tak mi nezostávalo nič iné, len sa snažiť neprizabiť na vyvrátených dlaždiciach, nezakopnúť o kusy skál, nenaraziť do balvanu a trieliť preč, preč, preč... Až neskôr som mal možnosť zistiť, že som nezvíťazil ja, ale jej ľstivá povaha.

-> Západný Galtavar

(//Ak nebolo pochopené, Savior ju žiadal o mágiu neviditeľnosti, no ona si to vzala po svojom a dala mu celkom inú mágiu...)

Castor, Jenna -> 2x príspevok (18.12) = 1 a 1 lístok (spolu: J-9, C-4, S-20)
Savior -> príspevok 1x = 1 lístok (dnes, 19.12. ...ešte len bude napísaný len aby som nezabudla)

// Jasne ze to nema zahrane nebolo kedy a ako ked tu trcim mesiac :D

Savior
Príspevok 2x -> 2 lístky
Za kamienky (40) -> 2 lístky

<- Snežné hory

S úsvitom za chrbtom som si to pelášil cez úzky pás lesa, ku ktorému som stále pociťoval nenávisť, hoci to bolo absurdné a ešte k tomu paradox. No mágia mi tu naozaj bola prospešná. Nakoľko niektoré ihličnany rástli husto vedľa seba, mágia mi z cesty účelne odpratávala každý zablúdený koreň, ktorý by sa rád pričinil na škaredom pomliaždení mojej nohy.
Celkovo by ma ani les netrápil ako atmosféra tu. Nedokázal som prísť na to, prečo je táto atmosféra dôvodom a zároveň spustením nostalgickej nálady, ktorá nútila moju hlavu premýšľať. Srsť sa mi obrazne povediac stavala do pozoru, uši som mal kŕčovito vztýčené a oči rozšírené. Vedel som, kam som zamieril a kam mierim, hovi by som mal ujsť. Neónové pazúry atypické pre bežného vlka ma v tom umocňovali čímdalej tým viac, ako sa mi postupne zabárali do mäkkej hliny. No cez to všetko som našiel odvahu, ktorá sa ma snažila zbaviť, no ja som ju pri sebe svedomito držal.

-> Stará zrúcanina

Vlka, otca vĺčat zrejme ani tak nevzala smrť partnerky ako to, že ten dvojfarebný bol nemehlo a zrejme ešte nezistil, na čo má zuby a ako ich správne používať. Ticho som si povzdychol niečo si hundrajúc popod nos. Akonáhle ten dotyčný cudzí zabalil svojho znivočeného potomka, prepustil som z väzenia mojich láb aj toho hyperaktívneho a urečeneného vĺčika. Isto bol šťastím bez seba, že ja ako jeho teror budem od neho čo najĎalej. Možno preto takým tempom išiel preč...
Ich otec nám objasnil, že došlo určite k nedorozumeniu s jeho nebohou vlčicou, pretože on to videl inak a patril k tomu zavše jeho siahodlhý monológ. Mne by tam však stačilo povedať, že došlo k omylu, neryl by som do tejto udalosti ešte viac. Vo svete je bez ták intríg mnoho. Potom nám samozrejme poďakoval, zvolal si svoje zvyšné dve vĺčatá. pričom Sett už dávno priňom bol a gánil na mňa očami. Dostalo sa nám všetkým krom Meinera požehnania a ani som sa nenazdal, vlkov nebolo. Či už tých zblúdilcov, alebo akože mojej spoločnosti v podobe dvoch vlkov a vlčice. Neotáľal som zvrtnúc sa medzitým v kaluži blata a snehu a trielil taktiež preč.

-> Jedľový pás

//Ja. Nie. Som. Fretka. !.

Popri sústavnom dobiedzaní vĺčaťa, ktoré ešte trochu fňukalo mi akosi ušli všetky udalosti a ani len ich sled som nestíhal vnímať, preto som sa s neurčitým pohľadom posadil a tikal očami po vlkoch okolo seba a občas na Setta. Zrejme pochopil, že byť ticho ak to nie je práve nevyhnutné mu dosť pomôže a možno i zachráni kožuch. No keďže nie som tyranom, ešte k tomu cudzích mláďat, ani by sa tak nestalo.
Divno sfarbený strakáč zas niekam utekal, Meinere mal na malých nervy a podarilo sa mu zahryznúť sa do vĺčaťa, ktorého dočasnou pestúnkou bola Vločka. Sneh zafarbila krv, mne sa pred očami objavili iní vlci a iná chvíľa. Podvedome som sa zachvel a díval sa na bezradných vlkov a automaticky Setta odsunul za seba, aby nemusel byť svedkom smrti brata - spôsobilo by mu to asi riadnu traumu.
Vločka odbehla, čo mi prišlo nepochopiteľné. No akonáhle sa vrátila ona, prirútil sa aj vlk čiernej farby srsti, ktorému automaticky prináležal podmet -> otec. Bolo prirodzené, že sa venoval hlavne krvácajúcemu potomkovi a takmer sa vrhol po Meinerovi, ktorého odstrčil. Po spomienke na slová matky, ktorá bez príčiny zmizla, by som ako každý iný mal mať tendenciu ho odsudzovať, no bol mi ukradnutý - hlavne ak sa má kto postarať o tých troch (či dvoch?) malých. Settovi som stále nedovolil vidieť, pretože krv by pochopil hneď a myslel som ,že i aj jej objemu na snehovej prikrývke, ktorá mala od bielej posýpky dosť ďaleko. Nemusia byť všetci odmladi traumatizovaní a mrzáci, no nie?
Obrátil som sa na Vločku ako iste aj ostatní kvôli jej vysvetleniu, že šla hľadať matku vĺčat, ktorá sa podľa jej opisu rozhodla pre smrť, hoci to podala na otca vĺčat dosť šetrne. Sett mi zahryzol do nohy, pretože to počul. Zabránil som mu napriek všetkému v posunutie s apredo mňa, aby sa mu do zorného poľa dostal krvavý výjav a možno aj muky v očiach jeho otca - ak mu záležalo na žiaľ už nebohej vlčici.

//Niečo odfláknuté - narýchlo. Som po dnešku ako prejdená valcom. PLus stále platí obmedzenie PC a bez mobilu.

Ani som nestihol postrehnúť, ako rýchlo nám ubehla noc, pretože malý vlk stále kňučal, hmýril sa a napokon sa aj spustil plač. Nie len ty si tu, čo plačeš. Aj oni plakali. Ignoroval som ho chystajúc si odpoveď pre Vločku, ktorá sa silou mocou snažila potopiť ma a rýpať do chýb, ktoré som i ja sám učinil, hoc o nich nemohla tušiť.
"Bude schopnejší, ak bude aj trochu samostatný," odvetil som jej mrzutým zahundraním a v duchu pobavene sledoval malého Setta, ktorý ma zrejme už teraz považoval za monštrum. Hahaha... Na jeho otázku neodznela moja odpoveď, len som neurčito mykol hlavou. No pretože mi ten jeho zvuk z toho hrdla liezol neskutočne na nervy a brúsil môj vycibrený sluch, priskočil som k nemu a švihnutím pazúrpv mu trávu preťal nehľadiac na to, že vyrašili aj malé pramienky krvi. Nemohlo ho to však bolieť, skôr mal začať mliesť o sto šesť ďalších milión slov nevnímajúc, že sa prednedávnom takmer udusil. A ostatní? Tí sa zabávali medzi malými a čienrobiely si uzurpoval kus mäsa - bezcenného vlastne.

//Ale nevím JAK se mám ozvat vole =D

//Mám dooosť veľký problém. Nemám ani počítač a bol mi aj zabavený mobil, čiže sa nemám ani ako prihlásiť. Ak sa mi nepodarí odpísať, navrhla by som manipuláciu Saviorom s podmienkou, že polovicu odmeny za akciu dostane dotyčný. Ale ešte uvidím. Thanks for my motheeer!

Akoby nestačilo, že ma vytáčal ten úbohý dvojfarebný, ešte to vĺča akosi oživlo a začalo sa spätne zaujímať o mňa. Vlastné majú strach a niečo také na pokraji smrti...ehm nevydalo? pomyslel som si a neveriacky sledoval, ako sa ten neohrabanec sunul zas ku mne. Prekvapene som zacvakal zubmi, keď na mňa malý vlk prehovoril a dokonca mi oznámil svoje meno. No jeho otázky sa týkali prevažne mojej výšky, mojich pazúrov, ktoré boli momentálne v takom štádiu dĺžky, že som mal trošku chuť mu vyškriabať oči, ale tak krutý som zas nebol. Bolo to otravné a čo horšie - neutíchal a len pokračoval. Veľmi dobre som poznal tento stav hyperaktivity u vlastného syna, no tento bol len vyvrheľ vlastnej matky. A ja som nebol nikým ani ničím nútený mu odpovedať.
Akonáhle sa malý predstavený, vychudnutý Sett priblížil priamo k mojej labe skúmajúc neónové pazúry, zaťal som ich pevnejšie do zeme, aby som mu nechtiac vlastným výbuchom neublížil, no vzápätí mu tú ukecanú papuľu obmotali široké steblá trávy, ktoré boli na toto obdobie atypické a starším vlkom by iste došlo, že je to mágiou. Nedbal som, že ten Meinere mal zelené oči a zrejme mágiu ovládal dobre a mohol by to zrušiť - lenže on sa beztak dištancoval tým, že odišiel a vrátil sa s chamtivým pohľadom s úlovkom v podobe zajaca.
"Dospelý vlk je vysoký. Tie pazúre sú zelené, ale rovnako nebezpečné a rovnako môžeš prísť o oči, ak budeš otravný," zavrčal som priamo pri uchu ´vĺčaťa a v očiach sa mi hrozivo blýskala autorita, ktorá sa mi nedala odoprieť. Tento pohľad na mne videli vlci naposledy ešte za čias Klímového lesa, pretože som nebol typ, ktorý by rád všetkým rozkazoval. Bolo to len niečo vo mne, vo vnútri... "Vaša matka Vás opustila, takže sebou hýb a postav sa nohy, inak čoskoro nebudeš cítiť zimu. Nebudeš cítiť nič." Moje slová vyzneli naozaj ľadovo rovnako ako môj odmeraný hlas.
Odišiel som od Setta, ktorého papuľa bola pečlivo zviazaná trávou a podišiel k Vločke, ktorá sa na ma snažila vrčať. Skúmavo som sa jej zahľadel do modrých očí. "Hovoríš mi z duše drahá. Ja som nemal ani toho cudzinca, bol som sám, doráňaný od šakalov. Videl som smrť vĺčat, videl som smrť svojej rodiny, veľa úmrtí, mnohých vlkov mne blízkych. Tak ma tu nepoučuj, keď si pár mesiacov na svete." Stále som odriekaval slová odmeraným hlasom, ktorým chýbali emócie. Tie mi len krátko prebleskli pohľadom, ktorý vyjadroval muky, ktoré však veľmi rýchlo zmizli. Kúskom môjho ja otriaslo jej prirovnanie, ktoré žiaľ bolo až príliš trefné. Medzitým sa vlk, ktorý mal paniku z vĺčaťa predstavil pod menom Morfeus a akosi sa zmieril so svojou úlohou náhradného rodiča. Ja som si len pomyslel, že keby som ten malý, mám údes z jazvy hlbokej, ktorá mu hyzdila polku tváre a zrazu som bol v duchu vďačný, že práve aj tak vždy nevrlú tvár mi škaredí len kratšia jazva cez oko - ak som práve nepočítal totálne jazvami zo starých rán posiate nohy a miesto na chrbte a boku, kde bolo jedno šeredné a nepríjemné zranenie, ale toť dávno. Práve teraz sa Morfeus zmieril s vĺčaťom, posadil ho k sebe hoc ho niesol v papuli ako zdochlinu ulovenej koristi. Mĺkvo som sa posadil trochu ďalej od Vločky a toho nepríjemného, ktorého som zrejme poznal, Ďalej však od Setta, ktorý mal čo robiť so sebou a mágiou, čiže bolo dosť možné, že si ma nevšimne - a ani to, že som sa vzdialil. Možno nebude bystrý a pomýli si ma s niekým iným, napadlo mi.