Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- V. Galtavar

Vôbec mi neušiel jej nie práve radostný pohľad, keď si predstavila zas toľkú robotu. Ako však bolo dusno, blata postupne smerom k lesu ubúdalo a nahradila ho pomerne suchá zem. Lucy si medzitým ešte z losíčaťa uchmatla a napokon sa tiež dala do ťahania. Ako som sa tak na mŕtvu zver pozeral počas chôdze, dosť sme ju zredukovali a každý po svojom. Ona čisté mäso, ja skôr také s dostatočnými zásobami tuku po stranách. Hoci jej spôsob uvažovania, že žije len na ovocí a v zime loví zajace, ktoré sú prakticky bez potravy bol priam iracionálny. "Ovocie je zdravé, len nie pre vlka. Aj srsť by si mala krajšiu a lepšiu, keby sa stravuješ trošku ako mäsožravec," riekol som počas občasných prestávok na vydýchanie sa so zamračenou tvárou. Svoj odpor k bobuliam a ovociu som jasne dával najavo a ani sa nepokúšal ho skrývať. Nedá sa z toho vyžiť a bodka.
"Bola by si malá a mala na tých tenkých hnátoch svaly, aby si sa postarala sama o seba," oponoval som jej no veľmi tichým hlasom, viac menej skôr pre seba.
Zamyslel som sa s potmehúdskym úsmevom nad jej otázkou a rozhodol s apre polovičnú istotu, ktorú by mohla teoreticky mať. "Z Borúvkového lesa ťa nikto nevyženie ani ťa tam nik nenapadne. Alfa je vlk menom Storm, ktorý ťa pozná a ty poznáš jeho, hoci si to možno nepamätáš - chodil na návštevy do lesa pomerne často," riekol som vynechávajúc informácie o Agerone, nakoľko som nemal v láske jednu jeho obyvateľku a tomu miestu som sa vyhýbal, len ako to bolo možné.
Zastavil som sa na presvetlenejšom mieste v lese, kam dopadalo trochu svitu z mesiaca a definitívne uvoľnil čeľuste, aby zviera kleslo s tupým buchnutím na zem. Už len skôr tak ako dezert som si ušklbol malý kúsok z brucha a zamyslene sa posadil. Vv lese som cítil niekoľko pachov, no ani jeden mne známy. Hoc by som sa nerád delil, ešte viac by sa mi hnusila predstava tu úlovok nechať. Veď stála ma minimálne stuhnutý chrbát a telo plné modrín. Pomaly plytko som sa nadychoval a snažil sa dostať z dusného vzduchu trocha kyslíka, napokon som sa rozhodol pokračovať v rozhovore. "A ty si na tom ako? Našla si si niekoho...vlka?" pýtal som sa nenútene, aby som ju zbavil prípadných rozpakov. Bolo to len ako chabý pokus o rozhovor, samému sa mi moc rozprávať nechcelo. No veril som, že takto pri mne chvíľu zostane. Snáď.

//Aranel a spol. čo zostali v lese... máme uloveného malého losa a kto chce nech si dôjde vziať, aspoň dáme hru :)

//Inu keď tu vydržíte, z Galtavaru vám donesieme s Lucy večeru... (je divné oslovovať svoj druhý charakter)

Aspoň na chvíľu som si naplno vedel vychutnať ten okamžik plného žalúdku a nemusel myslieť na to, ako ma všetko bolí, aká je vonku zima hoc som ju nepociťoval, nemusel ustavične premýšľať nad tým, kto som, kým budem a kam pôjdem. Zadumaný v sebe a mäse som premýšľal, či za to môže fakt, že aspoň k tomu jednému článku rodiny mám opätovne blízko, alebo si budem sebecky myslieť, že je to len potravou.
Lucy mi objasnila, že vlastne sa stravuje len na ovocí, na čo mi zmizol veselý výraz z tváre, len som sa zamračil a napokon porazenecky vzdychol. "A ty sa čuduješ, že ti je zima nepríjemná, keď na seba nenaberieš trochu tuku?" položil som to skôr ako rečnícku otázku, pretočil oči a ešte si dovolil malý kus z losieho boku snažiac sa čo najmenej nepoškodiť kožu. Jjedlo a oddych pri mŕtvom zvierati mi vlialo do žíl energie a to toľkej, že som bol schopný už vnímať aj nepríjemné tepanie v chrbte na mieste, kam mláďa v posledných sekundách života zakoplo. Načo korene, rovno o vlka! hundral som v duchu a pozoroval mladú vlčicu, ako nezaujato odtrhla losíčaťu ucho a hrala sa s ním. Akonáhle škrtla niečo ešte o stáde, prešiel ma dobrý pocit a necítil som sa tu bezpečne, keby sa sem to stádo alebo bárs aj iné priženie. S trpkým povzychom som pozrel po dcére, no predtým sa jej snažil odpovedať. "Neďaleko sídla Smrti je jedna, tam je Alfa môj priateľ, takže sa nemusíš obávať, keby zablúdiš. Potom je samozrejme Erynijská, hneď pod ňou a tu kúsoček je Borúvková, kde je tiež Alfou môj priateľ, ktorý ťa poznal od narodenia, ale ty si ho nepamätáš. Na juhu sa mi marí ešte niečo," rozrečnil som sa akosi a postavil sa pomaly na nohy otriasajúc zo seba neuschnuté blato a kvapky krvi. "Mali by sme sa skryť aspoň sem do hvozdu, to stádo nie je moc prívetivé a dostaneme sa trochu do úkrytu medzi stromy," navrhol som a pohľadom ju vyzval, aby si svoju chrupavkovú hračku nechala na neskôr a chopila sa práce dostať korisť už takmer polovičnú do lesa. A makačka po love sa môže začať...

-> Východný hvozd
//Neznesiem sa tu na to dívať, zajtra doobeda idem na kontrolu a poobede som zas tu :)

// Davam pauzu bolia ma oči mozno neskor

Sledoval som jej pohľad na vyprchávajúci život tušiac, že kdesi v diaľke za nami sa tisíckami rýh v blate od kopýt a stovkami krtincov (//za siedmimi horami a dolinami...) sa nachádza rodina toho malého, ktorého sme pripravili o život... Súcit? Nie, iba konštatujem, povzdychol som si svedomito ignorujúc okolie, okrem teda svojho blízkeho, na ktoré som dosiahol kútikmi očí. Práve sa mi však do nich dostala Lucy, ktorá sa nečakane priblížila, pretože zrejme žila doteraz tie roky v omyle, že som zdravý, mladý ako trojročný vlk s ideálmi a istotne zdraví. Vystrúhal som na ňu pokrivenú grimasu s ďalším náznakom úsmevu a prešiel si jazykom po zakrvavenej papuli nedbajúc, že je to vlastná krv. Zahľadel som sa do jej starostlivých očí, ktoré mi zrazu až príliš pripomínali jej matku. Potlačil som ťažký vzdych s vôľou jej dať odpoveď. "Vysoká je nebezpečná a táto krv, kašeľ je len dôsledkom lovu na ňu kedysi," prehovoril so uprene sa jej dívajúc do tváre a skúmajúc jej pocity. "Bol to ten prvý lov, na ktorý ťa so súrodencami Siana zaviedla, aby ste sa dívali. Viedol som ho," zachechtal som sa opatrne kdesi v duchu analyzujúc svoj zdravotný stav, ktorý sa akosi stabilizoval.
Lucy sa napokon otočila k úlovku a začala mu trhať kožu, mäso, svaly a nadžgávať sa, čo bolo prirodzené a ja som sa k nej čochvíľa pridal s veľkým kusom z pleca, čím sme losíča dosť zdeformovali. Obaja sme spokojne v tichosti jedli, len čo sme občas prehodili zopár slov. "Ja viem a na takýto luxus si nezvykaj, kým si tulák," odvetil som jej a s varovaním mi zaiskrilo v očiach, no tón hlasu som mal pre zmenu dobrosrdečný. Ako málo dokáže s vlkom spraviť čerstvá priam luxusná potrava, zaumienil som si a s privretými očami ďalej prežúval. Neregistroval som ani losí rev v diaľke, kde sa rodina lúčila s mŕtvym potomkom, hoci Lucy sa začala trochu ošívať. "Ak sa chceš naučiť loviť, zbav sa predsudkov o tom," zamrmlal som ešte potichu prehĺtajúc ďalšie sústo a pridržiavajúc si potravu medzi prednými zjazvenými labami.

Keby mám mágiu myšlienok, asi by ma okrem bolesti...svalov, pľúc, všetkého bolela i hlava, pretože dcéra na mňa zagánila pri mojom postrčení jej zadku vpred očami a cvakla po mne zubami. Aj tak to bolo neskoro, pretože už som len čakal, kým odoznie bolesť v chrbtici a to malé mrchavé mláďa sa konečne zadusí vlastnou krvou. Doprial by som mu krutý osud a pozeral do jeho očí, až kým by z nich nevyhasol život, no ten závisel teraz od Lucy, ktorá sa vzchopila a onedlho letela vzduchom v mohutnom skoku priamo na losíča. Toto je moja dcéra. Nie to úbohé s jazykom až po zem, čo ledva pletie nohami a vzdáva sa cieľa, po ktorý sme si prišli! zapriadol som v hrudi spokojne a sledoval ju, pričom som sa neunúval jej zas skákať po pomoc. Zaťal som sa na Mieste, vystrel sa ignorujúc ďalší príval bolesti, hoc znesiteľnej, sledujúc vlčicu. Môj pohľad bol meravý, postoj hrdý a mlčky som sa prizeral, ako prakticky dve mláďatá bojujú o život.
Losíča kopalo na všetky strany, zrejme aj do Lucy, takže som ho znehybnil dlhočiznými steblami trávy, ktorá náhle vyrašila. Aspoň to niečo málo nevyžaduje výdaj energie, oddýchol som si sledujúc prúd krvi, ktorý vytryskol Lucy priamo do očí, vytváral si cestičky v jej srsti, ktorá beztak bola zlepená bahnom a teraz vyzerala ešte horšie. Pomaly som pristupoval, no losíča sa nevzdávalo. S krutým uspokojením som zaznamenal, že vlčica sa ozaj prejavila ako bojovníčka a moja krv. Nevedomky som sa posadil a prizeral, ako sa jej na čeľusti chvejú svaly, ako driape telo mláďaťa, ako sa jej chveje každý sval, nad hlavou trepoce myšlienka na smrť, ktorá mala poláskať losa, nie Lucy. Nezaujato som sa vyhol kúsku kože, ktorá preletela okolo mňa, pretože z mladej vlčice sa konečne stala lovkyňa, škoda, že až po všetkom sebazaprení a zraneniach, a ovládla ju pomstychtivá túžba po krvi.
Dosiahla svojho. Rozrezala ostrými zubiskami kompletne celé hrdlo, kým malý los posledný krát vydýchol. Hrdlo ešte tuho stískala kým odstúpila a posadila sa kúsok odo mňa s pohľadom upreným na mne. Bujaro som sa nad jej otázkou v očiach rozosmial svojim hlbokým hlasom, ktorý miestami vedel dunieť ako kopytá zvierat, ktorým sme vzali druha. Nepomôžem Ti, moja zásoba energie tiež nie je bezodná a je to tvoj lov, premýšľal som, kým smiech prešiel zas do dusivého kašľa. Napol som svaly v predných nohách skláňajúc nos k zemi, kým som vyprskol poslednú spŕšku krvi, ktorá mi zafarbila chrup, i zablatené labky. Nasilu som tuho zavrel papuľu cvaknúc zubami a povzbudivo sa na Lucy usmial. V pohľade sa mi zračila hrdosť a niečo kdesi poznačené smútkom a vyšším vekom...
"Je to tvoj úlovok... dokázala si to..." a som na teba hrdý. ozval sa chraptivo môj hlas a pokúsil som sa vyčarovať na tvári letmý úsmev. Zachovala sa síce najprv trošku zbabelo, pretože bolo jasné, že i jej život bol pohodlný a podľa jej postavy zrejme bez tukov, ktoré sa v tých zvieratách nachádzali, no nevzdala sa. A to bolo dôležité.

"A ty si vravíš..." rozkašľal som sa popri úskokoch do strán, "vlčica, tuláčka...!" vypľul som zo seba naštvane tie slová popri lapaní dychu, no Lucy ich musela počuť, kedže zo šprintu sme spomalili obaja, no ona ledva dýchala. Celý tulácky život bojujeme o prežitie, o potravu aj v najväčších extrémoch a bežíme. Bežíme, nikdy nevedno kam. Je to súčasť života...a ona nevie bežať po rovnej... no dobre rozbahnenej zemi, nezostali mi už ani sily navyše premýšľať, len zlostne vrčať na matku, ktorá sa zrazu vrhla na Lucy, kým mne sa podvrtla na krtinci labka. Zaúpel som a zaostal, čo bola chyba.
Temer nečinne som sa mohol prizerať, ako Lucy zapadla a matka do nej narazila plnou váhou, čiže letela. Už by aj stačilo, soptil som v duchu, horko ťažko sa vyhrabal spod nánosov bahna a zúrivosťou poháňaný vpred dobehol k dcére, ktorá bola mierne omráčená a veľká matka sa chystala ju zlikvidovať. Zúril som s privretými očami, obnaženým celým chrupom a ani si neuvedomil, že sa losia matka rozbehla a zrazu sa prepadla...pod zem? Áno. Tesne pod jej kopytami sa v zemi vytvorila trhlina a ona so zaryčaním klopýtla a spadla priamo do nej, hoci nebola tak hlboká, aby sa nevedela odtiaľ dostať.
Nenávistne po nej zazerajúc ju zošľahali dlhé korene blízkeho stromu, ktoré sa predrali cez nánosy zeme a zviazali jej nohy. Aspoň kým moja mágia neuplynie. Kým som sa však hral a zisťoval, že som zmocnel aspoň čo sa mágie týka, Lucy už nebolo. Z premýšľania ma vytrhlo jej vytie, ktoré zrazu znelo odhodlane. Skôr ako som sa vládal pohnť ma zachvátil kašeľ, ktorý však nebol suchý ako obvykle, ale podarilo sa mi vykašliavať krv. Opäť som nedbal. V takýchto prípadoch som neznal pudu sebazáchovy, len čo som posledný krát fľochol na losiu matku uväznenú v spleti koreňov, ako sa s krikom snaží vyslobodiť.
Labky sa pohli vpred, vyslobodili sa z hlbokej blatovej jamy, v ktorej uviazla aj dcéra. Mal som ich žeravé, stále ma sprevádzal pocit, že šliapem po žeravých uhlíkoch, no nedbal som. V svaloch mi trieštila bolesť, ale po toľkých rokoch som si ju vedel priam masochisticky vychutnať. Začala poklusom, potom cval, potom trochu šprintu dobiehajúc Lucyin chvost, ktorá sa dostala na mušku mláďaťu, ktoré ledva prepletalo kopytami a stále sa šmýkalo v blate. Aj jeho brat, druh, kamarát ho už opustil. A mne sa nechcelo veriť, že sa Lucy na viac nezmôže, pretože oheň v jej očiach značil o inom. So zavrčaním som sa priblížil k jej boľavým krížom po páde a chňapol po jej srsti, pričom keby trochu stisnem čeľusť, precvakol by som jej kožu. No ja som ju len súril, vpred. Miesto zbytočnej naháňačky som sa zmohol na ešte menší výdaj energie malého koreňa, ktorý sa znenazdajky objavil mladému pod kopytom, čím sa škaredo potklo, zapotácalo, padlo na zem, no vstalo a rozutekalo sa viac doprava. Ale aj tak to stačilo na to, aby som získal náskok a zatarasil mu cestu.
Hrudník sa mi v rýchlych plytkých nádychoch zťažka dvíhal, moje nohy konečne zastali a len uskakovali po stranách, aby sa cezo mňa los nedostal. Svaly sa mi chveli námahou a snažili sa vypovedať službu, z papule mi vytekala moja vlastná krv, ktorá sa úspešne skrývala pod srsťou zlepenou blatom. Mmladé malo vytrešťené oči strachom, ja tie moje privreté zlosťou. Z hrude sa mi vydralo Ďalšie vrčanie. Stačilo mi len počkať na spoločníčku, aby zakročila, pretože malý los si zmyslel, že si to pretryskuje priamo cezo mňa, keby sa len o mňa priamo nepotkol a nepadol zas na papuľku. Moja chrbtica zaúpela tupou bolesťou, pred očami sa mi zahmlelo, no aj tak som tackavo priskočil späť k mladému, ktoré sa štveralo na nohy a snažilo rozutekať... (definitely end of...príspevok :D)

//dopisujem, ja nikdy neviem kedy odpíšeš preto to trvá :D Dráma musí byť :3

Keďže toto bola iná situácia, nielenže som sa musel sústrediť na pokladanie labiek na neistý šmykľavý povrch, ktorý odfrkoval zverom z kopýt, zabudol som na neistú dcéru aj jej starosti. Nebola to dcéra, rodina nič. Súdruh pri love, hoci som mal na výber aj lepšie možnosti. Napríklad Storm, uchechtol som sa nad vlastým výberom zvoliť si skoro samovražednú misiu, avšak stále s iskrou nádeje.
Len tak zvesela som si zavyl, hoci potichu a krátko, keby ma Lucy náhodou počula. Aj tak som nevedel kde sa nachádza, skôr som len uskakoval a šikovne kľučkoval pomedzi telá vdychujúc ich vzduch z nozdier a občas cvakol tam alebo sem zubami, pričom som sa výborne bavil. Svaly sa mi stihli zahriať až po chvíľke, kým som nabral viac do tempa, no stále to nebolo tých plných sto percent, pretože tie som si nechal skryté pre matku a korisť. Hnal som, vrčal, ceril chrup kým sa stádo zrazu rozutekalo, čo ma donútilo rapídne spomaliť, aby som sa mohol rozhliadnuť a zrazu skrčiť, pretože jeden los si to rútil priamo cezo mňa! Okamžite som sa hodil o rozbahnenú zem s tichým bolestivým zastonaním, ktoré na druhý deň bude znamenať modriny. Ako sa zviera priblížilo, prudko som zavrčal a strach ho dohnal ku skoku priamo cezo mňa - nebyť kopýt, asi by som mu rafol do brucha, aj keby som tým asi získal trvalé následky na zdraví. No v očiach sa mi blyšťala krv, ktorá ešte nebola.
Pozviechal som sa na nohy a s plnou papuľou nadávok zamieril ku skupine mladých, ktoré utekali proti mne. Tak troška mysli. Bežia pred niečím. Pred niekým. Akonáhle som na to pomyslel, v diaľke som začul hlas vlčice, ktorá naháňala stádo. Bystré dievča, našla mladých rýchlo, pomyslel som si a s úzkostlivým výrazom sa rozbehol do strany vyhýbajúc sa mladým a naštvaným matkám, z ktorých si ma všimla našťastie len jedna, ale tej som bez ujmy zdrhol. No za touto živou splašenou bariérou by som akosi čakal svoju dcéru, ktorej tu nebolo. Prebehlo mnou neblahé tušenie. Našla ho, alebo matka? Nedokázal som byť dostatočne zhrozený, nahradila to rýchlosť, ako som sa odpichol z miesta a trielil a druhým naliehavejším vytím, na ktoré som v momente odpovedal.
Nevidel som ju, kým som v diaľke nepostrehol ďalšiu menšiu skupinu mladých, ako sa oddeľuje a medzi nimi malú svetlejšiu bodku, ktorá trošku zaostávala, no neochvejne bežala vpred.
Potlačujúc kašeľ, ktorý sa mi pri každom skoku dral z hrdla som sa odrazu ocitol vedľa dcérinho boku. Nevládal som sa na ňu povzudivo usmiať, že to zvláda na výbornú, len som okamžite prišpenlíkoval pohľadom to malé, najmladšie, roztrasené, neisté a totálne vystrašené mláďa, ktoré mala na muške. A z nášho boku matka, po ktorej som vyštartoval skôr, ako napadne Lucy zo slepého bodu. "Bež, uštvi, zadrž...!" stihol som po nej v krátkosti zavyť a skočil materi toho malého po stehne, ktorá s mohutným zaryčaním po mne kopla. Áno, trafila ma do stehna, nedbal som. Nezlomila mi nič, preto spom s poriadnym šklbnutím a kusom odtrhnutého mäsa dopadol prudko na zem, kde som sa automaticky šmykol a skoro zviezol na zem. No odhodlanie ma dralo vpred a opätovne som skrížil cestu smaici, ktorá sa chcela napriek bolesti otočiť za mladým, ktoré už strácalo dych a tiež nestihlo za svoj krátky život nabrať vytrvalosť takú, akou ovplývajú tuláci.

//Neukončíme to naraz, nech si trocha zahráme =D

Svedomito ignorujúc blato, ktoré Lucy odlietavalo z kožucha a zaútočilo aj na moju (aj tak tmavohnedú) srsť som sledoval jej pohľad, no všetko bolo po starom. Bolo samozrejmé, že moje slová ju vyburcovali a ja som sa len potmehúdsky usmieval, pretože presne to bolo mojim zámerom. Videl som, ako na mňa žmúri a na jazyku má stovku nadávok a vyčítavých slov, no zahriakol som ju odmietavým kývnutím hlavou. Nemáme čas na hlúposti, snáď neskôr.
Prešľapol som na mieste, v svaloch mi brnel stupňujúci sa adrenalín, ktorý nemal šancu sa poriadne prejaviť. Byť tak mladším, tešil by som sa a výskal, ale tento výraz mi díávno primrzol na tvári v minulosti na severných plániach... Carmen, šepol mi v hlave ten otravný hlások, na čo som ňou potriasol a vyčistil si myšlienky od takéhoto odpadu.
Lucy sa ani neviem kedy naštvala, pretože som ju úmyselne podceňoval, rozbehla sa a vrazila mi do boku, čím vyvolala spätný náraz, ktorý neustála ona, za to ja som stál pevne na nohách a prekvapene na ňu zízal. Zostala prevalená v blate a ja som sa s chabým pokusom o žart zvalil ako práve zostrelený vedľa nej a zadržal ju pred ďalšími útokmi mocnou labou. (// :D blbo mi to znie). Začala protestovať. Venoval som jej len jeden pohľad. Ale ja viem, že nie. Aj tak som sa jej neodvážil oponovať, pretože beztak jej sebavedomie v spoločenských situáciách bolo až nadmieru vysoké.
Napokon sme sa obaja postavili a otriasli sa od blata. Súhlasila, ale mala otázku, na ktorú som zas pochyboval ja. "Máš toto, tak proste zavy, keď bude treba," riekol som a poklepal jej svojim nosom o jej papuľu. Na to, že si tak výrečná, by si mohla tú tlamu používať aj na užitočnejšie veci, prevrátil som oči a mrkol zas po stáde, ktoré sa stihlo kúsok presunúť. Napodobnil som dcérin postoj a mrkol ešte po nej. "Rozoženieme obaja. Musia sa rozdeliť a potom oddelíme malé...viem že tam je... od ostatných. Neopováž sa ísť po matke, zabila by ťa, tú mi nechaj a žeň mladé, aby sa unavilo." Hodil som po nej pohľad či rozumie a pomalým klusom vyrazil z tieňov, hoci denná doba ich hádzala všade. Vzduch bol dusný, nedýchateľný, ale veril som, že to zvládneme, preto ešte skôr ako by si nás bylinožraví jedinci všimli som štekol tichým hlasom po Lucy zopár slov: "Potom ťa nájdem. Ukončíme to," rozklusal som sa rýchlejšie, naťahoval krok a z hrdla sa mi vydralo vrčanie dravca, ktorý je posadnutý lovom a myšlienkou na krv. Ktorý počuje, hoci len ako keby, ako im búšia srdcia, napĺňajú sa strachom... zrazu bežia. Ja nasledujem.

Sústredil som sa viac menej na svoju cestu a to, kam pokladám labky, aby som si nejakú nevyvrtol na krtinci či skôr teaz nezapadol v kaluži hlbokého bahna. Po očku som pritom periférne pozoroval Lucy, ktorá sa pýšila hrdou chôdzou a musela za mnou čochvíľa poskakovať.Si rýchlejší, zvoľni, okríkol som sa v duchu a prispôsobil sa pre zmenu jej tempu. Na ostatné jej pohnútky či grimasy typu uškrniem sa, zrazu som naštvaná som nereagoval, no nepamätal som si, kedy sa jej myseľ začala točiť takto na plné obrátky.Lebo som všetko zmeškal.
Padla na mňa automatická otázka čo chcem vlastne loviť. Zagúľal som očami a provokatívne do nej počas poklusu štuchol. Potom jej to došlo, na čo som spomalil, aby som mohol už naplno skúmať jej reakcie. Trošku stuhla a evidentne sa jej nepozdával lov na tento typ zveri. A ja som neodolal a z mojich úst sa ozval hrdelný smiech. „Viem, že nemáš toľké skúsenosti, treba dohnať to, čo som ako Alfa zanedbal kvôli nedostatku času,“ prehovoril som na oko tajomným hlasom a škúlil po nej jedným očkom. Nna to som prižmúril oči a vytrvalým tempom obchádzal z diaľky stádo a blížil sa k pár opusteným stromom vo veľkej blízkosti lesa, kde som postupne spomaľoval a napokon zastal naberajúc ľadový vzduch plnými dúškami. Štípal ma v pľúcach, nohy mi horeli, ale pre mňa bol tento pocit slobody a únavy svalov takmer najlepší na svete. Obrátil som sa teda na dcéru...
„Lov začne jedine v prípade, ak sa tam nájde slabé mláďa, čo je len chvíľu na svete, keďže sme dvaja a no tvoja sila...“ zatváril som sa skepticky a pochybovačne si ju prezrel, „nie je na tom zrovna najlepšie, čo musíš vylepšiť!“ dokončil som už hromovým hlasom, pretože som nechápal, ako chce Lucy prežiť zimu bez tukov a svalov na jej útlom tele. No Lucy sa nedala, keďže aspoň psychiku mala silnú a prakticky neochvejnú a rozhodla sa, že loviť rozhodne pôjdeme. Odvrátil som tvár, aby nevidela, ako sa škerím od ucha k uchu, čo však rýchlo prešlo.
Tak pozrime sa... Mladí, tí sú mocní. Starší, tam je vodca, evidentne,ale vyzerá veľmi staro, čo tak...tam sa niečo mihlo! Alebo sa mi to len zdá? premýšľal som mlčky pozorujúc stádo orlím zrakom, kým sa mi medzi očami nevytvorila vráska od sústredenia sa. „Prvý bod, analyzovať korisť a v stáde hľadať najvhodnejšiu. Keď to nejde, proste treba vyčkať na správny moment a vyplašiť ich, rozohnať, dostať od seba a nájsť potencionálny úlovok.“ Odmlčal som sa a pozrel na Lucy potrebujúc jej potvrdenie, že rozumie a vie, čo nasleduje po prípadnom uzrení toho potencionálneho jedinca, ktorý má byť najmenší, slabý a jediným problémom na ňom sú len kopytá a jeho veľká mama, ktorá a pri ňom bude držať. V duchu som zostal zamyslený, kedy mi napadlo sa dať zas na takýto úlet, ktorý ma kedysi aj v spoločnosti svorky stál zdravie dýchacieho aparátu, no navonok som bol vyrovnaný a pokojný, v očiach iskra šibalstva.

//Nevládzem už na oči, tak zajtra od rána... :D

Obrátil som na ňu pohľad, keď ma ubezpečila, že je dosť sýta a nemá hlad po informáciách, ako dosiaľ, teda aspoň čo sa ohľadom jej trojfarebného brata týkalo. Nespravila z neho Elisa ešte ražniči? prekonal som nutkanie zasmiať sa, lebo by to bolo krajne nevhodné a pripadal by som si potom ako hotový sadista. Privrel som oči akonáhle sa ma dotkla a cítil sa, akoby som tu bol ja ten, ktorý potrebuje utešiť... a pritom som jej kruto do očí šplechol pravdu a takto si to nezaslúžila, no rozdiel bol v tom, ...že ona je duchom najsilnejšia...s Allom. Zaspomínal som si na uzavretého hnedobieleho vlčka, ktorého som nevidel pomaly tak dlho, ako Amelis, o ktorej som myslel, že snáď už ani nie je na Gallirei. Ale ani som sa nepokúšal presviedčať samého seba, že ešte žije.
Potriasol som hlavou striasajúc na Lucy ešte kvapky po roztopenom snehu zo srsti na zátylku, ešte predtým, než sa prevalila. Si rozumná, uvedomil som si pri pohľade do jej stále trošku uslzených očí, no napokon ma očaril jej úsmev a kameň zo srdca sa stratil. Na oplátku ona pokárala mňa, až som si neodpustil drzé uchechtnutie. "Mladá ešte aj dlho budeš," riekol som a po prvý krát sa jej nejako zvlášť dotkol a otrel sa jej hlavou o zablatenú srsť na krku. Bola to najmä moja vďaka, že som nezostal na "skoro staré" kolená v jej očiach ako zradca.
Akonáhle si zakryla oči labkami, sklonil som sa a chňapol jej po nich, no mohla akurát počuť cvaknutie zubov tesne pri nich. "Veď práve, lebo je citlivé," štekol som akoby som jej dokázal čítať myšlienky a na to sa ticho zasmial, no to sa jej do uší už nemohlo dostať.
Lucy ma dobehla snažiac sa usilovne naťahovať krok a zrazu bolo po rozumnej vlčici. Bola opäť nezbednou pubertiačkou, ktorá mala samozrejme množstvo otázok. Keby som bol citlivejší, asi by som bolestivo zaúpel či vykríkol, no mňa to akurát bodlo poriadne pri srdci. "A teraz si zalovíme... alebo aspoň prebehneme nohy," uškrnul som sa nenápadne poškuľujúc po vysokej zveri hľadajúcej trocha trávy. Lucy nebola vhodnou spoločníčkou na lov vysokej, obzvlášť keď ju naozaj nikdy nelovila a pri jej minimálnej sile, čo som však vyvažoval ja. Akurát vĺčatá skúšali jeden lov a to cvičný, ktorý dokončili dospelí, preto som sa musel vzdať myšlienky výbornej večere, len čo som sa rozklusal po smere vetra, len aby ma zvieratá neucítili. "Pretože som krvou, mysľou, kosťami tulák drahá," znela druhá moja odpoveď, hoci som poslednou dobou túto odpoveď spochybňoval. "Záleží od akej doby, ale v podstate..." dopovedal som zmierňujúc tempo.

Keby niet mojej odpovede, ktorá ma jednak ťažila kdesi v hrudníku a jednak mi bola prakticky ľahostajná kvôli môjmu zmiereniu sa, aj by som sa nad jej rozčuľovaním ohľadom Elisy a toho lesa zasmial, pretože to bol Lucyin typický výbuch, akými nás všetkých v lese kedysi často už ako malé vĺča počastovala, no zrejme to s ňou prechádzalo aj do puberty. "Myslím, že stačí zavyť na hraniciach, Nesson sa večne niekde fláka..." zadumane som vyhľadal smer na juh, kde som vedel, že sa nachádza práve Asgaar a venoval dcére opatrný úsmev. To nás však hľa - čakala táto zložitejšia záležitosť.
V momente priamočiareho oznámenia o ďalšom úlovku Smrti drobná vlčica stuhla a zmeravel jej rovnako aj pohľad, v ktorom som mohol pobadať krátke zablysnutie sa a lesk. Isteže, mala k matke blízko, ešte aby nie. K tomu všetkému som si sám uvedomoval, že Siana mala síce dobré srdce, no nie na správnom mieste. A ja nebudem taký egoista, aby som si to myslel o sebe, zaumienil som si a mlčky ju sledoval, ako sa napokon stočila do klbka a ľahla si priamo do blata pred moje predné laby a slzami zmáčanú tvár si zakryla chvostom, ktorý som jej automatickým - však nenúteným - pohybom dal dole a nosom jej zotrel ďalší príval sĺz. ktorý sa jej chystal vyvaliť zo smragdových očí.
Mohol som to čakať, no aj tak som zmeravel, keď si pýtala dôvod - predsa len to bolo z jej hľadiska pochopiteľné. Ticho som si povzdychol a zahľadel sa kamsi za horizont severných plání. "Predpokladám, že následkom zranení, mala predsa l-len...zlomený nos, aj keby toho nebolo viac..." vydýchol som prudko a mierne sa zasekol uprostred odôvodnenia, pretože som si nebol istý, či chce Lucy počuť dôvod podrobný, alebo by jej to stačilo stručne. No slová boli z papule vypustené a ja som väčšinou nebral nič späť. Predovšetkým si Lucy zaslúžila pravdu a odo mňa mohla čakať, že nebude podaná tým príjemným spôsobom, akým by to bárs i Siana zvládla.
Sledoval som ju ako sa prevalila na chrbát a pochválila mi náušnicu, ten zdrap kovu v uchu. Chvíľkovo som zostal skeptický, no s prikývnutím jej poďakoval a zamračil sa na jej brucho vystavené svetu, na čo sa môj pohľad zmenil na káravý, hoci som si ju doberal - teraz tak, aby na to hneď neprišla. "Ukazuješ tu brucho svetu, vidíš akurát zem, ale to, keď ti kopytá celého stáda to brucho pomelú, alebo ti po krku skočí neznámy vlk, to je vedľajšie pravda. Kto vás učil opatrnosti," začal som si hundrať pod nos po rozhorčenej prednáške k dcére a prešiel jej rýchlym bohom od boku k boku po bruchu pazúrmi, pričom jeden jej možno nechal za sebou tenkú brázdu krvi. Nie úmyselne, ale citlivý a šetrný som dvakrát nik ynebol. Len čo je pravda. Rozišiel som sa od nej pomalým krokom pozorujúc kam stúpam po pláni. Potreboval som pohyb.

Nasledoval som jej príklad a trochu sa prešiel zároveň sa ponaťahoval, pretože mi nemuseli zbytočne zatuhnúť svaly, keby potrebujem bežať. V danej situácií nemusel byť na to dôvod, no v mojej hlave tak bolo. Zato som nevedel dostať z očí úškrn, ktorý zdobil tvár vlčice priam od ucha k uchu a ja som si len uvedomil, že sa príliš - teda zatiaľ z toho krátkeho pozorovania.
"Uchytil a zrejme sa snaží, keď si vybral Elisu," pridal som sa k jej vyškieraniu sa pobaveným chechotom no nemyslel to voči sivej priateľke nijako zle. Ale veď ona to vie. Mierne som naklonil hlavu počúvajúc dcérin hlas a zastrihal ušami skoro po každej vete, ktorú vyslovila, pričom každú bodku za vetou sprevádzalo cinkanie striebra v mojom hnedom uchu. Na jej otázku som vlastne len prisvedčil, keďže mi nič iné nezostalo.
Horšie bolo, že som skoro okato vynechal z radu vymenovávania Sianu ako jej matku, čo bol dosť dôležitý bod. Zahľadel som sa kamsi do diaľky, kým mi na tmavú srsť pražilo slnko atypické tomuto ročnému obdobiu. Bolo ťažké rozhodovať sa päťkrát pre inú verziu zdelenia o ich mŕtvej matke, keďže potomkov bolo päť a každý z nich jedinečný. No beztak ma to najviac zlomilo pri citlivom Sigym, ktorý j nevinný len tým, aké je nemehlo - občas.
"Nevidel som ju," môj hlas zrazu znel stroho, potláčal som škrípanie zubov. "Je mŕtva, Lucy," dodal som chladne, no aj nasilu po dcére súcitne pozrel a zvesil chvost. Na tvári sa mi ľútosť zjavila len kvôli Lucy, čo ona nemohla vedieť, pretože ja som neľutoval. Zbavil som sa dávno týchto výčitiek a bol by som hlupák keby nie. Iba ma to brzdilo v postupovaní vpred.
Zrazu som prekvapene zažmurkal lebo sa zvrtla chrbtom ku mne, zdvihla hlavu a vydala do povetria prehlásenie o jej armáde a túžbe po moci. Dokázala to predniesť tak realisticky, že nepoznať ju, snáď by som i veril. "takže sme na tom podobne," uškrnul som sa, hoci tieto jej vysnené ambície boli príliš prehnané proti mojim ideálom.

//potom písať dlhé nebudem, ak to má byť nasilu

Pohľad som mal zavadený najmä o strakatý sivý kožuch vlčice, ktorá sa postupne so svojím priateľom (či hračkou?) odvliekla z územia. Zvesil som plecia spolu s vydýchnutím zadržiavaného vzduchu z pľúc a obrátil sa prekvapene na dcéru, ktorá ma možno až príliš uprene pozorovala. Odvrátil som pohľad - nie preto, že by mi bola jej prítomnosť nepríjemná či sa snáď vyhýbal jej otázkam - alebo áno? - ale skôr z nepríjemného dotieravého pocitu, ktorý na mňa vďaka nej doľahol. Bude to také zlé, ako so Sigym, keď ho spomínaš? premýšľal som a trochu sa ošil mračiac sa, lebo sa postupným plynutím dňa začalo otepľovať.
Mierne som si odkašľal od dusného vzduchu, pretože zrazu i ten studený prestal prúdiť. Zmätene som zažmúril proti slnku, napokon však len myknúc plecom obrátil sa k Lucy. "Myslím, že sama dobre vieš, ako sa darí tulákom. Až na rozdiel, že ja sa túlam sám," odvetil som s kyslým úškrnom a tápal postupne v pamäti, či si nespomeniem na nejakých akože ehm príbuzných. A zrazu neviem či s amám smiať, či plakať, alebo oboje.
Tvár mi zneistela a zvážnela do pochmúrnej grimasy, ktorá bola pre mňa typická, odkedy už niet nášho domova- Allämenského lesa.(//pozn. toto je ofic. názov Klímáku, ale tak ho už nechcem nazývať, keďže Gall je nová éra) Nádych. Pohľad, hoc krátky, pekne stručne. "Sigyho aj ja veľmi dávno. Ainesson je v Asgaarskom lese, ktorého Alfy sú prekvapivo Elisa a Arcanus, spomínaš si...?" ďubol som jej do krku nosom a takmer až škodoradostne sa na ňu zaškeril a opäť zmena na "moju tvár". "O zvyšku neviem. Starí členovia vtedy našej svorky sú roztrúsení po Gallirei, tvojich súrodencov som nevidel a nikto nevidel mňa, to ti garantujem," dokončil som so žmurknutím zjazveným okom a nechal tak škaredé dávne poranenie pekne vyniknúť. Celý som si pripadal starý, ak som nemal rátať kúsok kovu v tvare lístka, ktorý sa mi hompáľal na uchu. Dve deravé uši, dve zjazvené nohy, a tak ďalej... čo viac si priať? z hrdla sa mi séíce skoro vydral hysterický smiech, no úspešne som ho potlačil na obvyklý suchý kašeľ, ktorý čochvíľa na to ustal.
"A ty slečna nebezpečná? Nezotročila si si ešte armádu?" rýpol som do nej zdanlivo nevinným hlasom a odvrátil pohľad na zmätené stádo losov, ktoré objavilo divný výkyv počasia a začalo s amotať po pláni a rozrývať zem na priepasť blata.

//Dáme hru? Pár dní musím byť len zavretá doma, so... =D