Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Všetko je ideálne, slniečko svieti (dobre to nie je práve super), tráva všade okolo mňa a podo mnou, môj boľavý chrbát si konečne mohol oddýchnuť a mňa začali chytať driemoty. Privrel som teda oči počítajúc v duchu ovečky a snažiac sa zaspať absolútne nevnímajúc, že kúsok odo mňa už neleží vlčica v bezvedomí, ale spôsobuje zúrivý šplechot, štekot, kašeľ... a všetko možné. Lenivo som pootvoril jedno oko a sledoval ju, ako sa roztrasená konečne vyhrabala spod vody a potáca sa sem. Horšie ako jej slová bude, keď sa oklepe vedľa mňa! Asi jej uvoľním flek, pomyslel som si namrzene a ponúkol Lucy kus jarnej mäkkej trávy, aby sa vysušila. Miesto očakávaných slov vďaky prehlásila, že som aj tak zbabelec. Zavrel som znova oči a ležérne pohodil chvostom. "Mysli si čo chceš, nebudem sa s tebou baviť, ak ma mieniš obviňovať kvôli tvojmu urazenému egu." Prevalil som sa na druhý bok a nastavil sa slnečným lúčom, aby dosiahli všade a vysušili mi mokrú srsť. Ona moju stále bublajúcu zlosť aspoň odstránila z povrchu tým, že odvolala svoje slová. "Ale asi som ťa tam mal nechať, veď tak si sa vyjadrila, že aj vtedy som mohol," hundral som s odvrátenou tvárou a dal jej jasne najavo, koľko na mňa jej zlé reči zapôsobili, a že som jej celkom neodpustil. No nepoprel som rodinu. Trochu som sa pootočil, aby som na ňu videl aspoň po očku a všimol si, že jej mier je naozaj po vôli. Neopätoval som jej dotyk, okolo labky jej vyrašil sedmokráskový náramok. Vylož si to ako chceš, pomyslel som si a nastavil tvár slnku, pretože ma jeho lúče upokojovali. Nechcel som sa dostať zas do amoku ako predtým.

//Píšem to 2,5 hodiny, vzdávam sa.

//Ále čo chceš ;) Ako dá sa poznať, že tvojim rodným jazykom slovenčina práve nie je, ale keď si nevedela niečo vyskloňovať, šikovne si sa vynašla :D A máme challenge za sebou ^^

<- Východní hvozd (cez Galtavar)

Opäť sa vo mne ozval ten sebecký hlások, ktorý by najradšej zhodil vlčicu, hoc drobnú, zo svojich pliec a konečne si oddýchol, no bolo by hlúpe načúvať takýmto bludom. Bola síce pravda, že som mlel za pláňou skoro z posledného - nie od nejakej hmotnosti na mne - ale skôr kvôli tomu staršiemu zraneniu, vďaka ktorému mi v hlave tepala tupá bolesť. Lucy sa občas prebrala a vylúdila zo seba nejaký zvuk, no mňa stále ešte hnev neopustil. Keby sa vlčica rozhodla byť zase arogantná, bez váhania by som ju maximálne necitlivo zo seba zhodil a nechal ju napospas smútiacemu stádu losov - možno by sa potom oni hrali s jej hlavou - keby teda neboli bylinožravé a mierumilovné. Zastavil som sa len na tú chvíľu, čo zo seba nevládna vlčica vydala dve slová a následne zrejme všetok obed. A to vlastne znamená, že sa budeme musieť znova vrátiť... Zvlášť keď tu nie sme sami, podotkol som v duchu skúmajúc visiace pachy v ovzduší, ktoré som však nepoznal. Zahliadol som len nejaké dve body a automaticky tak zamieril po piesčitom brehu druhou stranou.
V duchu som usilovne počítal každú jednu položenú labku, každý jeden odtlačok v piesku a zatínal zuby. Popri tom som občas vzhliadol, či podskočil, aby vlčica nepadla, pretože som skutočne nemal chuť ju zase zubami vláčiť po zemi, čo bolo dosť náročné. Napokon som našiel plytkú vodu a normálny breh - nie nejaký zráz - a nešetrne vlčicu striasol priamo do vody, ktorá bola iste o pár stupňov Celzia chladnejšia, ako dusný vzduch. Zabránil som akurát nosu, aby sa jej ponoril, veď beztak šokovou terapiou sa aj sama rýchlo preberie.
Odstúpil som prizerajúc sa, ako voda zmenila farbu zrazu na matnú a sfarbenú do karmínova následkom krvi a množstva zaschnutého blata, ktoré sme mali na sebe obaja. Mne už sa síce podarilo čo-to zo seba striasť, no aj tak som vliezol s krátkym zanadávaním aspoň po brucho a trohu sa umyl, následne rovno aj napil a vyskočil na breh. Stačilo mi jedno otrasenie sa, aby som zo seba dostal vodu a na to som odišiel od brehu do zvädnutej trávy, ktorá sa po mojom dotyku zmenila na sviežu jarnú, do ktorej som sa následne uložil.

//Napíš potom Noxovi, ja idem doobeda asi preč a neviem kedy sa vrátim, každopádne celú noc som tu :D

Bol som natoľko vyvedený z miery, že som prestával poriadne dýchať, na čo som sa zas poriadne rozkašlal a tým efektívne prerušil akékoľvek zvuky okolia. K tým patrila aj prechádzka vlčice k nejakej skale kúsok od nás, ktorú som nepostrehol v amoku zlosti. Ľutoval som. Ale nie to, čo by stál len môj výbuch, ale že som jej ublížil. A ona mne a vedela, čo môže čakať, sme si kvit, uvedomil som si a konečne ustálil pravidelné dýchanie. Netušil som čo si myslieť, zasa vo mne vládla vojna pocitov.
Ale tá sa utíšila jediným tichým zvukom - akýmsi tupým buchnutím. V okamihu som sa zvrtol analyzujúc pohľad pred sebou, ako sa rinie Lucy z papule krv, keď pretočila oči a jej hlava sa skĺzla ako aj nevládne telo zo skaly. Primrazilo ma to na mieste - ten pohľad - kým som nebol schopný sa opatrne priblížiť a šťuchnúť do nej nosom, tentokrát však jemne a opatrne. Nič, sucho som skonštatoval a následne skontroloval jej dýchanie. Hrudník sa jej nepatrne dvíhal, preto mi odľahlo a zúfalo som na ňu zostal hľadieť. Ty si proste odpadneš a čakáš, že ťa budem zachraňovať?! soptil som v duchu samými nespravodlivými pocitmi a rozpamätával sa, kde je tu asi najbližšie voda - čo som si pamätal, tak až jazero.
Nevrlý, otrávený, zúfalý, vystrašený, znechutený som sa donútil konať. Schmatol som do čeľustí Llucyin kožuch za zátylkom tak ako kedysi a nešetrne ju vliekol cez skaly, popadané konáre, všetko, kým mi nebrnelo v sánke. Nna to osm jej trup podvihol hlavou a vyhodil si ju na chrbát. Podlomili sa mi labky, hoc nie od jej hmotnosti, ale skôr z nedávneho zranenia. Skrz to všetko som dokázal zaťať zuby a preukazovať dcére v bezvedomí, aký som ja surovec a vrah, ktorému na ničom a nikom nezáleží. "Vidíš to?! Niekoho bolí chrbát a ty sa necháš vláčiť!" zanadával som nahlas do vetra, ktorý teoreticky ani nebol a vliekol sa lesom po okraji tej rozbahnenej pláne priamo z zdroju vody sám neveriac, že to robím - kde je zrazu moja sebeckosť?

-> nasleduje krátka zastávka - VVJ

//POzerám, že áno :D Drama je vždy také xD A úmyselne som to spracovala do textu tak, aby si si vybrala, či chceš mať jazvy - aby sa Noxo nenudil, alebo nie ;)

Z pôvodne priateľského hovoru sa to zvrtlo v niečo iné a atmosféra mi začala mi značne nepohodlná. Neviem či to bolo zrovna dôvodom pohybu, vďaka ktorému sa premiestnila kúsok odo mňa, no jej nasledovné pohŕdanie, ktoré na svet vysolilo jej obrovské ego mi dalo poriadnu ranu niekde medzi rebrá. Potichu som zaškrípal zubami. "A vďaka nim ešte žiješ a nejaká tá dajme tomu vlčica ťa ešte nezadrhla," priam som odpľul slová do zeme pred sebou, ale v duchu som nemohol poprieť fakt, že som za to rád. Je lepšie, že si tu ho aj egoistická a panovačná, akoby vôbec... Vôbec som nerozumel, prečo sa práve zasmiala, pretože som medzitým opätovne potlačil nutkanie skočiť jej po krku, lenže v duchu mi stále znel zvyšok dobrosrdečného láskavého hlásku. Je to tvoja dcéra, tvoja krv.
Áno, nervy mi praskli takmer až po tom, čo sa opovážila vôbec do tejto menšej aféry zapliesť súrodencov, ktorí tu vlastne neboli. "Aj taký sebec ako ja by si nedovolil tárať tu o vlkoch - ešte k tomu súrodencom - ktorí tu nie sú a stotožňovať ich z tak egocentrickými názormi, ako sú tie tvoje, Lucy," jej meno som na záver obzvlášť zdôraznil a vypľul zo seba ako nadávku. Obaja sme si zrejme uvedomovali, že táto situácia zvlášť takto patová raz musela prísť a budúcnosť sa pohupovala na oboch stranách váhy. A ako dopadne?
Poslednou kvapkou bolo, že zo mňa Llucy hoc (snáď pre moje duševné dobro) nechcene urobila zo mňa bezcitného vraha. Zamrzol som a moja tvár sa menila na zamračenú až priam zlostnú a moja aura bola z veľkej časti len agresia. Prudko som sa obrátil kŕčovito napínajúc svaly na nohách a zarývajúc pazúry do zeme. Moja dcéra zdemolovala losíčaťu hlavu a ležala pri ňom. Stačili mi tri dlhé kroky, aby som sa dostal na jej úroveň. Tri kroky sprevádzané hrdelným vrčaním a pohľadom o odtieň tmavších zelených očí ako tých jej, ktoré vyjadrovali zlobu a podráždenie... a kdesi aj znechutenie. Rodina, nerodina. Prepáč, bola to záverečná. Surovo som jej strčil do miest za lopatkou a prevalil ju na bok. Ušla sa jej facka mierená všetkou silou, labou s pazúrmi priamo cez pol tváre nevynechávajúc ani oko. V amoku som netušil, či tam bude mať zranenie, no už len náraz do lebky ju musel otriasť, keďže mne v samotnej nohe dosť brnelo. Napokon som sa k nej prikrčil, priamo k uchu a zasyčal zopár podráždených slov, ktoré jasne značili o tom, že niekto si mal dať radšej servítku pred ústa a mlčať: "Asi ti vôbec neprekáža, že ja som vtedy prišiel takmer o život, kým som zachraňoval vás a ostaných členov početnej svorky. Nebol som v tedy tak sebecký ako teraz a položil by som život za rodinu. Miloval som vás i vašu matku aj celú svorku. Žil som roky s vedomím, že som urobil správne. A zrazu príde ledva trojročná princezná a vyhlási o mne, že som vrah." Slová boli ostré, každé jedno dôrazné a dal som si záležať, aby jej zopár dôležitých zostalo rezonovať v ušiach. Napokon som po nej hodil tak znechutený pohľad, z ktorého prevracalo žalúdok a cúvol som. Nechcel som jej ublížiť. "Ale ak chceš, aby som sa ním stal... Nikdy mi nič nebolo jedno!" zahrmel som spoly zlostným hlasom sťa Smrť a spoly zúfalým tónom. Odvrátil som tvár snažiac sa hľadať medzi stromami odpovede, čo je zrazu zle...

//To nech vás ani nenapadne ju preskočiť! Lennie z toho sa nevyvlečieš

//Ale kedy sa vrátiš? :D Lebo ma zdržuje to odpadové rádio...

//Budeš to tu mať za chvilku, zmazalo sa mi to a na niečo msa strašne smejem takže to stále neviem dopísať :D

"Áno, jasné, nie si to ty. Ty si osobnosť. Povieš mi, či som taký bezohľadný, alebo po kom máš túto vlastnosť?" odvrkol som takmer rovnako nedospelým hlasom ako ona, a aby som umlčal príval nevrlých slov som si odtrhol ďalší kúsok mäsa, hoci môj žalúdok sa cítil dokonale plný a spokojný. Aspoň nie, keď vlastne nič, premýšľal som a prižmúril oči voči jej očividnému vzdoru, ktorý prejavila. Nič iné by som vlastne ani od Lucy neočakával, vedela trucovať a byť rovnako jedovatá ako Siana, keď ich mala priviesť na svet. Obozretne som zostal mlčať a sledovať jej reakcie, pričom mi na to stačili len kútiky očí, ani som sa na ňu nechcel dívať priamo. Rozčúlila ma mojou vlastnou chybou čo bolo jednoducho ponižujúce a rovnako dobré na dôvod, prečo byť rozčúleným.
"Nemyslel som si, že tvoje ego a hrdosť by dopustili, aby si sa podceňovala," vyprskol som a zagúľal po nej očami. Bolo to dávno, čo som bol v plnom zdrví a kondícií, ale aj tak bola proti mne malé niečo, ktoré hnala vpred hlavne tvrdohlavosť a cieľavedomosť. A jasné - jej do neba siahajúce ego. Panovačná skúšaj byť pri iných, u mňa neuspeješ drahá, pomyslel som si sarkasticky a s nadvihnutým obočím ju počúval. Jej nasledujúce slová boli ako jed. Čo z toho, že mala naježenú srsť a cerila po mne zuby. Privrel som oči a skoro sa zatváril až kajúcne, ale bola to len ako zastávka rýchlika a zrazu bolo všetko preč. Obviňuje ma právom. Ale rovnako ako iní, nepozná dôvod. Nerozrušoval som sa viac nad zlosťou, ktorú vypúšťala zo seba mladá vlčica v podobe jedovatých slov, už aj tak pri prvej zmienke Naily som mal namále. "Dobre, vrátime sa späť. Veľká potopa, všade voda, les zalievali tisícky litrov vody. A ja som neprejavil záujem, zachránil som si vlastný krk a nechal v lese päť malých vĺčat, ktoré nevedia plávať a členovia svorky bez vodcu nevedia, čo si s nimi počať. Utopia sa... nie jeden, všetci." Nadobudol som odmeraný ľadový výraz, ktorý bol niekedy u mňa horší ako typické výbuchy zlosti. Predostrel som Lucy budúcnosť, ktorá by súvisela s rozhodnutím jediného vlka - mňa - kedysi dávno, ak by som si počínal tak, ako ma ona obvinila. A to je jeden príklad z tisícerých...
Netušil som, prečo sa mi obrátila, nechcel som ju utešovať a Lucy sama musela vedieť, že ničoho takého sa odo mňa ani nedočká. V rannom veku dobre vedeli, prečo je fajn mať Meadow za opatrovateľku alebo ich tetu Lax. Pri mne by museli prejsť sparťanskou výchovou, ktorú by krehkejší jedinci ako Amelis či Sigy jednoducho nezvládli. Takže som vlastne urobil presne čo ona a obrátil sa jej chrbtom so zaklonenou hlavou vítajúc úsvit.

//Like it, aspoň to nie je nezáživné :D Uum a ďakujem, už sa tomu jazyku nevenujem ako kedysi, keď som mala cieľ :)

Veru nemohol som jej poprieť, že by nebola bystrá. A tiež nebolo treba dlho premýšľať a trápiť sa s rozporuplnými pocitmi, keď i tento problém vyriešila Lucy. Bol by som však naivný zbabelec, keby cúvnem pred jej pohľadom, ktorým by rada iste metala blesky. Nevydalo dcérka, zachechtal som sa v duchu a čakal na príval výčitiek. Sklonil som medzitým hlavu pritisnúc si ju skoro na prsia a díval sa len na svoje predné nohy, skenoval pohľadom cestičky poškodenej kože kedysi dávno, ktoré sa teraz vynímali na mojich nohách (obzvlášť pri behu) ako zreteľné jazvy. Pretínali neónovú srsť, hnedú, každý kúsok kože na labkách. Bolo pre mňa zrazu jednoduchšie pomýšľať na pomstu a nezaoberať sa rodinnými banalitami. Tuláci majú mať slobodnú dušu a nie sa zaoberať rodinou, ktorú stratili a s ktorou putovať nebudú, rozhodoval som sa, kým konečne vlčica dospela k záveru.
Ostrý pohľad som dcére opätoval, pretože som si nehodlal nechať rozkazovať od sotva dospelej vlčice. Akurát že v mojom pohľade sa zaleskol záblesk autority, ktorú som kedysi po nich vyžadoval, hoc nechcene. Napokon som sa odvrátil a nechal jej ego vyhrať.
Akonáhle prerušila ticho skonštatovaním Nailinej mágie, povšimol som si záujem a vydedukoval, že je to asi jediné, čo ju zaujíma. „Ako chceš. Opis som podal objektívne, obľúbilo si ju väčšina členov svorky v tej dobe,“ odvetil som dcére nevrlejším hlasom, než by som vlastne chcel. „Sianina najbližšia priateľka, zabudol som dodať,“ vytiahol som na ňu svoj trumf no podal ho čo najviac ležérnym hlasom, aby ma Lucy neprekukla. Jej pohnútky o tom ako nevychádza s vlčicami ma nezaujímali. Nepožadoval som predsa po nej, aby Nailu mala rada. „Iba ťa žiadam, aby si ju akceptovala ako súčasť môjho života. Či už ju budeš mať v láske alebo nie. Nechcem rozbroje, inak sa rozlúč s myšlienkou, že sa o vás budem niekedy zaujímať.“ Svoje slová som nemyslel zle, nevyhrážal som sa ale podal to ako prostý fakt, ako ja vidím celú situáciu, a že v mojej budúcnosti bude ona určite, pretože sa mi neotočí chrbtom. Zato Lucy robila presne to isté, no nezazlieval som jej to. Mala na to nárok.
Pretočil som očami naschvál, aby to dcéra videla. Neplánoval som ďalšie potomstvo ignoroval myšlienky o tom, ako som starý na tieto záležitosti, ktoré sa jej odohrávali v očiach. Tam som sa zameral, keďže jej falošný úsmev vo mne vyvolal akurát záchvevy zlosti. „Prirodzene,“ zafunel som si do srsti na hrudníku a popošiel k najbližšiemu stromu, aby mi poslúžil ako pomôcka na poškriabanie sa. Napokon som sa vrátil k mŕtvemu losíčaťu a posadil sa vedľa neho pokladajúc chvost na jeho nevládne telo, už radšej svedomito ignorujúc teplo.

//Včera na rádiu Odpad Gallirei padali výzvy, hehe... Je fajn, že si si zvykla, na Silmarione som v češtine písala rok xD

// Okey, ešte ju donútim spolu s KEKSELOM písať a spoznáš ju :D :D

Moje část, která právě nebyla hluboko ponořená do myšlenek jaksi okrajově vnímala Lucy, která také nad něčím dumala a zůstávala v poloze mrtvého lva rozvalenýho po celé své malé délce. Já jsem se pořád bál, nemohl se zbavit dotěrných hlásků v mé hlavě - až jsem si začal o sobě myslet, že se snad stávám jaksi psychicky labilním až narušeným.
Nepomohlo mi nic jiného jen se vrátit do současnosti poslechem Lucy, které se na tváři mísily ty nejrůznější pocity. Zhluboka jsem se nadechl vlastně nedýchatelného vzduchu a upřeně na ni hleděl. Věděl jsem si živě představit, jaké mohou být reakce a po pravdě jsem se obával takové, jakou mně a tehdy ještě i Naile prokázal Sigy, kterého to zničilo. Jakoby se z jeho nevinné duše stal najednou obyčejný ostrý střep, díky nám dvěma - a to moje vlčí polovička nosila do světa radost a štěstí. Do mě se však nyní zapíchl Lucyin ostrý pohled, který jsem si mohl vysvětlit jakkoliv. Vypočítavý, naštvaný, zklamaný, smutný, nadějný ... co tedy !?
Její hlas, který vyslovil jméno mé družky mě zamrazil a zpětně se mi prohrál v nějaké části mozku. Znovu se přetočila, já jsem se mezitím protáhl - jen abych zahnal mírně rozklepané tlapky - a přemýšlel nad její otázkou. Co jí mám asi říct, když vlastně sám nevím?! zaúpěl jsem v duchu a nerozhodně švihal hnědým ocasem. Avšak ani kdyby sám chci, neměl bych zrovna šanci, ne u Lucy. Najednou měla plnou hlavu otázek, které na mě sypala jako kdybyste udělali v plném síle obilí díru a všechno to obilí - samozřejmě, že myšlenky - se valily lavinou ven. A já jsem byl zasypán, neschopný odpovědět, na co jsem se začal neklidně přecházet směrem k mrtvému úlovku a zpět vyvarován se dceřinmu pohledu.
Její poslední otázka mě zarazila jen na velmi krátký okamžik, dokud jsem nevyprskl. Měl jsem sto chutí jí štěknout něco ne moc hezkého sarkasticky do obličeje, což by bylo odůvodněno tím, jaký jsem najednou zoufalý a urputně se snažím zakrýt své rozporuplné pocity. Absolvoval jsem tedy ještě jedno kolečko mé miniaturní trasy a obrátil se na mladou vlčici. "Nailina povaha je můj protiklad. Na tváři nosí věčný úsměv, dobrou náladu přenáší na všechny kolem sebe a je nemožné ji nemít rád," shrnul jsem úvod a nadechl se postupně i k pokračování tohoto výslechu, který jsem připisoval ke svým dalším špatným zážitkem, hned za ten, když Sigy přišel na to, že Siana - jeho milá matka se sněhobílou srstí - je vlastně po smrti. Jak morbidní.
"Černá srst, na všech nohách bílé odznaky, oči zbarvené magií ohně, je mladší ode mne ... a bude se ti zamlouvat," ujistil jsem nakonec svou zvědavou dceru i s chabým pokusem o úsměv. "A ne, zatím nemáš další sourozence," Floch jsem po ní ještě nevrlým hlasem a nakonec se uchýlil zas do sebe a své kopuli vyrovnanosti. Nejlepší nápad jaký mi v danou chvíli napadl byl, abych prostě zůstal potichu a poslouchal negativní náladu, kterou přivolávalo praskání holých větví stromů, které momentálně včetně nás opékalo slunce.

//LENISKO prosím o zhodnotenie, challenge zvládnutý! (alebo nie?)

//Ignorant, Jenna ti asi zapáli chvost

//A neboli aj Kessel a Baghý poslednými vtedy?

EDIT I.: V Allämenskej svorke :) (používam už výhradne nový názov, keďže Gallirea je tiež nová)

Neveril som sám sebe keď som jej prikývol na jej potrebu umyť sa. Teda skôr som neveril vlastne tomu, že dobrovoľne ja a voda, no už len smäd ma kopal kdesi v hrtane, aby som ho šiel čo najskôr uhasiť. Úlovok síce ako taký nejaké grády mal, ale kvôli dusnému vzduchu bolo všetko ťažšie - či už pohyb, alebo len to samotné dýchanie. Aspoň sa zbavíme vzhľadu bezdomovcov, ktorí zavraždili nejakého toho vlka pre trocha mäsa a kožuchu, zasmial som sa v duchu morbídne a so zdvihnutým obočím počúval dcérine protesty, ktoré mi prišli jednoducho absurdné. Bolo to časťou genetiky jej matky, ktorej som ja nerozumel a bol som jej protikladom, preto som porazenecky vydýchol, hoci sa zdalo, že môj hlas bol odrazu nečakane ostrý. "A ja nie som sám? A kopec iných vlkov? Stravuj sa ako vlk a nebuď lenivá," pichol som do nej pohľadom, ktorý videl do útrob, "a bež. Možno zbadáš potom aj tie svaly. Nebudeme o tom diskutovať," uzavrel som mrzutým hlasom pričom sa mi v očiach nebezpečne blýsklo.
Všetku snahu som vzdal, keď ju pri názve danej svorky automaticky napadlo ovocie, no radšej som len pretočil očami a nekomentoval to, nakoľko sa Lucy aspoň sústredila na meno Alfy, ktoré by si mala pre svoje dobro a aj uchovanie spomienok zapamätať. Medzitým si utrhla druhé ucho a nad niečím pri pohľade na losíča so skleným pohľadom asi premýšľala.
Porozprávala mi o doterajších skúsenostiach, na čo som ju ušetril otravného zvedavého pohľadu a radšej sa zadíval medzi tiene stromov, odkiaľ sa čochvíľa mohlo kade čo a kade kto vynoriť. Trhlo mnou však až potom, keď sa vrhla na protiútok navonok neškodnou otázkou. Utečiem, zaklamem, zahovorím, priznám? bil som sa v myšlienkach a napokon si zachoval hrdosť z minulosti kedysi mohutnej, jednoznačne silnej Alfy, ktorá mala milujúcu rodinu, ktorá ho neodsudzovala. Samozrejme, teraz mi zostalo už len malé smietko hrdosti, nič viac. "Jej meno je Naila. Pozná ťa, ty ju nie. Počas vášho detstva bola...hm... v inom svete, niekde na neni, niekde hlboko pod zemou zúčastňujúc sa nebezpečnej výpravy, takže vás videla veľmi malých a potom už dospievajúcich." Rozhovoril som sa zametajúc odpoveď na pôvodnú otázku dobrodružnou výpravou, ktorú by chcel absolvovať iste každý odvážny jedinec.
"Bola niečím, čo som nikdy nemal, mojim slnkom..." zašepkal som mimovoľne do noci so zamysleným pohľadom a ponoril sa do nostalgie. Lucy mohla postrehnúť, v ktorom čase som rozprával aj detaily, ak by chcela. Bolo mmi to jedno. Donútila ma premýšľať o niečom, čo bol môj najväčší strach, ak by sa vyplnil - strata.