Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Celé to stretnutie mi neprišlo nejako komplikované, keď som obe vlčice po očku sledoval a záverečné ustanovenie v mojej hlave bolo jednoznačné. Všetko má Lucy v hlave a sú to bludy, usúdil som a bol rád, že napokon i ona privolila na Katarinin návrh ísť niekam, aby nás tu nezasypali tony snehových vločiek. Lucy však zastávala názoru, že sa treba poriadne najesť, čím so mnou súhlasila a medzitým odklusala pomaly polomer územia smerom k lesu.
Vzhliadol som a zadíval sa na Katarinu takmer ospravedlňujúcim pohľadom. Takmer. "Ideme si ešte zaplniť žalúdky, keďže ozajstná zima zrejme s oneskorením len prichádza. Neviem ako Lucy, no ja do úkrytu prídem," prikývol som zatajujúc druhú časť, že zrejme sa tam pôjdem len vyspať. Katarina sa medzitým so mnou rozlúčila, no s Lucy už nemala šancu, keďže drobná bola jednoducho teraz drobná bodka. Sucho som Katarine odkývol, no ona už sa odpichla do zeme a vyrazila šprintom vpred na sever. Ak má toľko energie na plytvanie, pomyslel som si pretáčajúc oči a moje labky sa samé vydali za Lucy.
Zrejme ma pochytila dobrá zimná nálada, akože moje najobľúbenejšie ročné obdobie, takže som zrýchlil do pravidelného cvalu dobiehajúc dcéru, ktorej som provokatívne zacvakal zubami pri tvári a pelášil si to preč do lesa. "Skús ma prebehnúť a možno ti nechám hlavu!" zavyl som jej smerom a potichu sa zasmial, pretože od hnedých láb mi už odletoval čerstvo napadaný sneh, ktorý zakryl všetko to blato a krtince.

-> Východný hvozd

Z tichých úvah ma vyrušilo ticho - ticho v podobe Lucyinej vždy tárajúcej papule, ktorá zrazu zaryto mlčala, myslela si iste svoje a rozhodla sa ísť trochu prejsť, aby oživila stuhnuté svaly. Keď nevie čo so sebou... díval som sa teda len na našu donedávna neznámu spoločníčku, ktorá sa ako tak stotožnila s faktom, že nie je obyčajná vlčica - neobyčajnou ako nás všetkých robila naša vrodená mágia. "Keď myslíš," pohodil som nonšalantne hlavou a mimovoľne si zívol, v čom som napodobnil dcéru, u ktorej som nevedel určiť príčinu zívania. Alebo či neplánuje zas vyviesť nejakú hlúposť, no nestrachoval som sa a prakticky ani nestaral. Predsa len bola skoro dospelá.
S úsvitom sa začali z neba po dlhom čase znášať jemné snehové vločky. Prekvapene som zažmurkal a nakrčil nos, keď mi na ňom zopár pristálo. Následne som sa poriadne oklepal no s letmým úsmevom na tvári, keďže mi zimné počasie viac ako vyhovovalo. A nielen mne, ale i mojim pľúcam. Za to Katarina z toho nebola akosi nadšená a nepokojne sa ošívala, kým Lucy blúdila stále niekde vo svojej mysli a predstavovala si seba uprostred jazera, ako takú kačicu - ktorou v lete nepochybne bola. Ak jej zostala záľuba v podobe vodných zdrojov, napadlo mi a viacej pozornosti som jej už žiaľ nevenoval.
Nenasledoval som príklad dvoch vlčíc s naťahovaním sa - ešte by zas spievali moje kĺby ódu na vek, len som prikývol na Katarinin návrh schovať sa a obrátil sa náhle na Lucy. "Dorazíme zvyšok úlovku a pôjdeme potom do úkrytu? Kúsok severnejšie je docela veľká jaskyňa..." navrhol som opatrným hlasom, no zjavom som sa tváril, ako by mi bolo všetko na svete ukradnuté. Tak či tak som sa rozišiel krokom po pláni zatiaľ neudávajúc smer a čakajúc na rozhodnutie.

Nezmohol som sa na nič extra okrem prevrátenia očí, keď sa na mňa Lucy zaškerila. No bol som rád, že sa tie dve pustili do reči, hoci Katarina pôsobila stále mierne vyplašeným dojmom. Bolo jej vysvetlené, že má svoju vrodenú mágiu, Llucy zareagovala na môj dodatok a obrátila sa na mňa s otázkou. Trpko som si povzdychol, narovanl sa a počkal so zatrpknutým výrazom v tvári, kým sa tie dve porozprávajú, keďže Lucy zmenila tému na kraj a miesto pôvodu. Dozvedeli sme sa však akurát to, že hnedá vlčica pochádza z ďaleko. No nehovor, ja som tiež nebývam práve za rohom, neodpustil som si sarkastickú poznámku.
"Ilúzie ovládajú vlci s veľkou fantáziou. Skús si predstaviť, že chceš niečo vytvoriť, napríklad kamene a predstavuj si... Musíš prísť sama na to, ako mágiu použiť." Odpovedal som jej v skratke, aby sme postupne potlačovali ten zmätok, ktorý hýril Katarine na tvári. Neočakával som však, že sa ma tiež bude niečo pýtať - a vlastne ako mnohých vlkov aj ju zaujala práve zelená srsť, ktorá sa mi plazila po ľavom pleci a nohe. "Súvisí, mojou vrodenou mágiou je zem, iba ju ovládam o niečo lepšie, ako Lucy," na potvrdenie svojich slov sa Katarine zachvela zem pod nohami a medzi prednými labkami sa jej vytvorila malá puklina v zemi, v ktorej vyrašili sedmokrásky. "Farebná srsť je odznak mágie, ktorý sa dá kúpiť za drahokamy, ktoré rôzne po Gallirei nájdeš - a vymeníš majetok za schopnosti, vlastnosti, odznaky u Smrti, alebo jej brata - Života. Smrť je hmotná vlčica a skutočne stelesňuje smrť ako takú, u jej brata platí to isté," odkašľal som si na záver, pretože ma unavilo po stá raz rozprávať tak dlho plus ešte k tomu túto historku, ni nikterak mi to neprekážalo. Beztak by som mal v iný deň na práci len nezmyselné flákanie sa po svete a všímanie si počasia, ktoré sa začalo konečne ochladzovať.

//Katarina: Treba čítať všetko, nie len priamu reč, pretože ty reaguješ akoby len na ňu, pritom možno na tvoju vlčicu tí naši ceria zuby a ani si to nevšimneš. Zapoj trochu fantáziu, opisuj, čo sa deje okolo teba... A čiarky tam, kam patria ;)

Pretočil som očami pri prvej Lucyinej poznámke o chorobe a zadrhol v sebe odvrknutie, že chorá je tu asi ona, keď za všetkým jej nepochopeným hľadá jednoducho absurdnú príčinu. Zostal som teda odvrátený a ako som sedel, prikryl som si predné labky huňatým chvostom, pretože som takpovediac nevedel zrazu, čo so sebou. Pritom od Katariny bolo nanajvýš neslušné, že odignorovala moju zmienku o love, za ktorou sa skrývala ponuka. Nehodlal som ju však opakovať, keďže Lucy sa jej vypytovala na všeličo a z toho sme sa dozvedeli, že si prednedávnom ulovila nejakého zajaca, zablúdenca. Ak som sa prizrel jej papuli pozornejšie, špinila jej srsť nedávno zaschnutá krv.
Lucy sa dala do objasňovania svojej mágie vlčici, ktorá zjavne nevie, že ten dar má štiež. Skúmavo som sa jej pozrel do fialových očí. "Ilúzie, jednoznačne," ovetil som krátko zadumaným hlasom a žmurkol po Katarine ľavým okom zohyzdeným nepeknou jazvou. Na druhú stranu som si nemohol sťažovať, že ma ignorujú, pretože začali rozvíjať tému a moja dcéra už isto pochopila, že odo mňa sa pomoci nedočká. Zostal som teda pri nich mĺkvo sedieť, občas som sa poobzeral hľadajúc neexistujúce nebezpečenstvo a striedmo strihal ušami, pričom pri každom pohybe vzduchom ozvalo sa cinkanie malého strieborného lístku v ľavom uchu.

*Cíti sa nadmieru ignorovaný*

Napätie z tváre mi vymizlo až vo chvíli, keď sa so mnou Lucy prestala slovne biť a podotkla, že sa o to pokúsi neskôr, nakoľko sme počas našej cesty späť do lesa objavili samotnú vlčicu, ktorú som nikdy v kraji nevidel ani necítil, a to moje labky prešli veru mnoho území. Zachytil som jej prosebný pohľad a odmietavo odvrátil zrak k vlčici, aby sa so mnou dcéra nesnažila komunikovať prostredníctvom grimás, ktoré vlastne robiť ani nemohla - znemožňovalo jej to zranenie na tvári, teda skôr tých päť malých rán, ktoré boli predsa tak deštruktívne. A ako málo stačilo... Nie, z úst vypustila viac ako veľa.
Konečne sa predstavila po tých pohľadoch značiacich, aby som všetko spravil za ňu. Len ticho sedela, pozerala do blba a sama sa bránila konverzácií na čo som mrzuto zavrčal jej smerom, no tak očividne, aby si to neznáma nevyložila zle. Odvrátil som sa na hnedobéžovú vlčicu a venoval jej pohľad, dívajúc sa do fialových zrakov. Predstavila sa nám, na čo sa aj mne kútiky úst mierne podvihli, no nebola to žiadna sláva. Nemusel som premýšľať, ako rozviesť rozhovor, začala nám predstavená Katarina sama. "Loviť sme boli, ale vysokú. Ideme do lesa, kde sme si na čas nechali náš úlovok v podobe losa, ktorého aj tak sami nenapraceme do žalúdkov." Moja odpoveď vyznela ležérne, zatiaľ čo som občas nonšalantne pohadzoval chvostom mlátiac nebohú zem, na ktorej sa zrazu objavili trsy trávy. Bol som si istý, že moja práa to nie je. Hodil som rýchly pohľad na Katarinu, ktorej sa však na tvári javilo toľko pocitov a najmä šok, ktorý prevládal nad všetkým ostatným. Hodil som po Lucy potmehúdsky úsmev. "Myslím, že by si jej to mohla vysvetliť sama," riekol som so slabým úsmevom, no v očiach mi blýsklo varovanie. Nepokúšaj sa odtiaľto utiecť, alebo vycúvať. Vieš, že som rýchlejší.
Katarine sa na tvári zjavil okrem šoku aj údes, na čo som si trpko vzdychol. "Toto je svet vlkov a tak isto - mágie," šepol som krotkým hlasom snažiac sa jej vrátiť pokoj, ktorý z jej duše zrazu odišiel. Pozrel som veľavýznamne na dcéru očakávajúc, že svoj čin vysvetlí, hoci ja som sa z toho niekde v duchu tešil, pretože ma konečne pochopila. Zostal som čakať kým si vlčice medzi sebou ujasnia podstatné fakty a medzitým som sa zaujímal len o čistú nočnú oblohu.

//Nejak sa zo mňa stáva hoc nedobrovoľne fretka, čo už. =D

Cupkala za mnou, kým som teda nezastavil a nepocítil náraz do vlastného pozadia, pretože vlčica sa zrejme nepozerala vôbec pred seba, ani pod tie svoje krivé nohy. No na druhú stranu som to nijak nekomentoval, pretože predsa len mala otvorené len to pravé oko a na ľavej tvári tie šrámy.
Ako som predpokladal, dcéra nahodila nechápavý až rozhorčený výraz a vyhovorila sa na stovky myšlienok v jej hlave. "A práve o tom hovorím. Buď si vyčisti myseľ, alebo hoď zbytočnosti do ústrania," nadhodil som a pretočil oči. Ale čo iné od nej čakať, hm? Plus ku všetkým planým rečiam sa pridali jej tiché protesty a pohľad, ktorý som mal zapichnutý v chrbte - ako na mňa dcéra svedomito gánila. Zasyčala na mňa jednoznačné slovko 'nie' a ja som len nesúhlasne zakýval hlavou. Nebolo už potrebné viac rozprávať, ale kým sme sa dostali k neznámej blatom obalenej vlčici som jej vštiepil ešte jeden fakt: "Nie, to nie je ona." Zamračil som sa, aby som zabránil jej prípadným ďalším protestom a pozoroval neznámu ako sa narovnala a zaregistrovala našu prítomnosť.
Tvárila sa obozretne a nepristupovala, iba pozdravila a pýtala sa na našu, dajme tomu, totožnosť. Lucy som na to venoval jeden neústupný pohľad. Nechcel som ju do ničoho tlačiť, ale pomôcť jej vyriešiť jej stavy úzkosti v prítomnosti vlčíc. S povzdychom som sa ale predstavil prvý. "Zdravím, moje meno jest Savior," prehodil som v krátkosti zdvorilým hlbokým hlasom, no na tvári som nedokázal vykúzliť úsmev. Len prirodzená vážna tvár s chmárami a znakmi mrzutosti. Nič iné by sa ani nedalo očakávať...

//Po pravde neviem takto hrať. Je tomu ale 1,5 roka čo som naposledy sa s niekým zoznamovala a neviem... hrať xD

Prkna: 6 => 6x opál
Hřebíky: 4 => 4x vlčí mak
Trubky: 3 => pre Amelis 3* do rýchlosti
Sníh: 2 => 10x zafír
Šrouby a matice: 1 => 1* do taktiky lovu
Mléko: 0,5l => 40 oblázků

The biggest order ever ~

<- Veľké vlčie jazero

Nerozumel som jej pohnútkam zrejme asi toľko, ako ona mojim. Zastavil som náhle kdesi na pláni vetriac, či sa tu niekto nenachádza. Na moje prekvapenie práve toto najviac rozbahnené miesto na celej Gallirei si vybral nejaký vlk na odpočinok. Vlastne vlčica, poopravil som sa v duchu a nevedel čo jej odpovedať na to, že by jej viac vyhovovali jazvy ako nič. "Toto máš po Siane, bola rovnaká..." zarmlal som celkom skrúšene, no napokon moje city zas vychladli a pozrel som sa na ňu s typickými chmárami na mojej tvári. "Chceš sa zžiť s vrodenou mágiou? Najprv sa nauč sústrediť. Myšlienky ti zbytočne utekajú všetkými smermi ale nie tam, kam majú," poučil som ju vážnym hlasom no podal to ako jednoduchý fakt, ako keby bol napísaný v nejakej prírodopisnej knižke s názvom LUCY, neprikazoval som jej. Trochu som od nej poodišiel s ňufákom pri zemi a počúval zvuky okolia s mimoriadne vycibreným sluchom. Slabý šramot, letmý praskot... kostí? Neznáma bola na love. Pokynul som hlavou Lucy, aby ma nasledovala priamo k vlčici.
Spočiatku som ju nevedel rozoznať, no jej pach bol postupne silnejší a silnejší, až som zastavil kúsok od nej a už zvyškov jej večere. Bola celá obalená v blate. (//KATARINA)
Spýtavo som pozrel na Lucy. "Iba mi napadlo, či neoceníš aj inú spoločnosť. Možno by sme spolu prišli na to, prečo máš pocit, že ťa vlčice pri sebe neznesú," šepol som povzbudivo a krátko švihol chvostom. No bolo to na nej a ja som tak svedomito uzavrel tému minulosti a nevypovedaných otázok. Nemal som chuť sa zoznamovať, ale keby si Lucy všímala, možno by postrehla aspoň moju snahu o to, nájsť jej aspoň jednu vernú dušu, ktorá ju bude mať rada aj takú panovačnú a s veľkým egom.

//No druhá kappa chlapská populácia sa odmieta vyjadrovať... =D
N: Keď teraz Neon 2x prižmúril oko, na tretí si Jennu tiež nevšimne, že?

Mohol som sa dopredu obávať, že ona bude počuť aj ten najmenší šelest, takže som bol vystavený jej otázkam a hlasným úvahám. "To nepochopíš, kým neuvidíš. Až budeš staršia na to prídeš aj sama," umlčal som ju s veľavýznamným pohľadom a nereagoval na jej protesty typu "prečo je on lepší ako ja". Opäť som prestával mať na ňu náladu. Sa zdvihnem a odídem, na takéto blbosti nemám čas. Unudene som sa natiahol a sledoval, čo takého z nej ešte vypadne.
"DVOJročné vĺča Lucy - to sme boli na tom silou podobne," zafŕkal som a okato prevrátil oči, pretože ona skutočne prskala po mne slová a vety takmer bez rozmyslu. Len z toho, že ju niečo mrzelo. Začala ma obviňovať, že by som pri svojej rodine mohol urobiť výnimku, na čo som len tak tak zadusil bujarý príval smiechu, ktorý sa mi dral z hrdla. "Nechápeš, stále nie?" pretočil som sa opätovne z boku na brucho a prekrížil si predné zjazvené labky. Napokon, keď mi jej bezvýrazná tvár toho moc nenapovedala, som sa postavila otriasajúc zo seba z tej uležanej trávy a podišiel som k nej po ceste labou demolujúc nejaké tie kvetinky. "Dotkol som sa, pozri ako to dopadlo," dodal som zlovestným šeptom a zľahka jej nosom prešiel po každej jazve na tvári a kopíroval ich tvar. Venoval som jej len vážny pohľad zelených očí. Postrehol som známku zúfalstva v jej hlase a krátko sa zasmial, no skôr prekvapene, ako sarkasticky. "Za mňa budú jednať činy, nie dotyky. Ak sa raz rozhodneš s Nailou vychádzať až ju stretneš, môže ti porozprávať, že nie som ako tvoje vysnené predstavy - nežný a láskavý druh." Zatrepal som hlavou, pretože som už čiernobielu, čo m opustila, nechcel mať ďalej v myšlienkach. Príliš to proste stále bolelo a rana sa stále otvárala.
Odvrátil som sa od nej kútikom oka pozorujúc, že slnko opäť zapadá a vydal sa priamo na Galtavar, kadiaľ som chcel prejsť zas do lesa a nájsť si náš úlovok. Z toľkých nervov mi akurát znovu vyhladlo a predstava zahodenia takého luxusu mnou jednoducho otriasala. Pod každou labkou mi vyrašila bujará zelená tráva malej veľkosti a čakal som, kým sa Lucy pripojí, aby som jej mrzuto vysvetlil vôbec princíp tej mágie. Ak už činy, tak sa do toho pustime, zamumlal som si v duchu pre seba a zvažoval jej úvahu položenú v podobe rečníckej otázky. "Ale tvoj otec je asi užitočnejší spoločník, keďže nenechal dcéru hladovať cez zimné obdobie na kostiach zajacov," riekol som smerom k nej a čakal, kým na mňa obráti pozornosť, aby tiež pochopila v čom spočíva to, že moje šľapaje sú samá tráva, atypicky zelená pre toto obdobie, hoc bolo stále teplo.

-> Východný Galtavar

//Tak dohráme zajtra či? (akože nie definitívne chápeme sa) Lebo idem postnúť, len sa na mňa z ničoho nič nahromadilo 20 vecí, ale veď na to mám ďalších 5 hodí ešte...

//Ona ho nechápe naschvál, alebo že akože naozaj nechápe? :D Cez ďalšiu reklamu napíšem, pozerám HP

Jedno jediné ma na celom našom rozhovore a spoločnom bytí bavilo - dôkaz spoločnej krvi. Mala niektoré výrazné črty môjho charakteru a po prehrávaní si predošlých rozhovorov som usúdil, že keby sa mám biť sám proti sebe, zrejme nevyhrá ani jedna strana. A tiež som si uvedomoval, že ona nie je prvá a zrejme ani posledná, ktorá mi bude vyčítať odmeraný prístup ku všetkému a večne zamračenú tvár. "Skús sa zamyslieť, prečo je Naila mojim slnkom, myslíš, že pri nej som večne mrzutý?" zamumlal som dúfajúc, že zrovna túto otázku prepočula, alebo ju nebude brať doslova, tobôž aby na ňu ešte skúšala odpovedať. Nie všetky priania sa nám však splnia. Zostal som radšej ticho a prikývol, keď podala svoje ospravedlnenie konečne iným spôsobom, pre mňa prijateľnejším a bolo to bez zbytočných toľkých rečí. Poslednou dobou som sa viac a viac začal uzatvárať do seba a bol problém so mnou viesť nejaký extra rozvinutý rozhovor. A toto je prípad, keď musíme. Alebo...chcem? nie? áno?
Frustrovane som zarýval pazúry do mäkkej zeme, kým to zo mňa neopadlo a dovolil som sa opäť uvoľniť. Medzitým sa však Lucy odobrala k vode a nebyť mojej chladnej povahy, zrejme by mi jej bolo ľúto. Rany na tvári ozaj nevyzerali dvakrát božsky a tobôž hlavný šrám cez oko. Tvár jej opuchla. Zahľadel som sa na vlastné predné zjazvené labky a pohľad mi prešiel na dlhé neónové pazúre. Už teraz som vedel, že jej tvár zrejme navždy zohyzdili práve tie. Nikdy sa nebude usmievať bez toho, aby jej tvár vyzerala ako grimasa.
Nevedomky som ich striedavo zatínal do zeme a uvoľňoval. Bolo mi akurát ľúto, že Lucy nepochopila jemný kvietkový náramok, ktorý jej skrášľoval pravú prednú labku a bol pri mojom rozpoložení asi najviac. Stalo sa.
Vrátila sa ku mne a jej hlas znel akosi zmierlivo - či už so mnou alebo osudom? Nevedomky som sa zahľadel na takmer belasé nebo tápajúc v minulosti. Veril som, že keď jej ju objasním, pochopí a jednak budeme mať k sebe bližšie. "Ako sa mne podarilo v dvoch rokoch loviť takmer bez oka na pustých severných pláňach?" položil som takmer rečnícku otázku a skusmo zažmurkal ľavým okom; práve tým, priamo cez ktoré mi tvár hyzdila hlboká jazva - dávne staré poranenie. Sám som sa nad touto otázkou zamýšľal a hľadel do neurčita, pretože som si kontroloval dych, aby som bol bez prívalov kašľa schopný pokračovať. "Nie som zvyknutý na dotyky a rovnako ani ich rozdávať. Som zvyknutý na dotyky zubov a pazúrov, som zvyknutý vidieť zranenia, krv, úmrtia. Myslíš, že mám chuť sa dotýkať, keď vo mne život vykresal nedôverčivého a obozretného vlka?" riekol som vážnym hlasom a premeral si ju od labiek až po uši, nevynechávajúc pritom ani opuchnutú ľavú tvár, ktorú hyzdili rany. Nikdy nevieš, v čo sa môže vyvynúť hoc aj nežný dotyk. Áno nezabudol som...Siana... takmer mi jej meno vykĺzlo z papule, preto som si radšej zahryzol do jazyka, čo som následne aj oľutoval.
Nenasledovali však ďalšie hnevlivé slová z jej úst, skôr len výčitky. Premýšľal som vlastne nad jej posledným obvinením, kým som si zložil hlavu na labky a predo mnou pomaly rástlo aj zo desať druhov rastlín. Sedmokrásky, slnečnica, ruža, margarétka, nezábudka, skorocel, tráva, kopriva...či šípkový ker? Nedovolil som im narásť viac a nechal ich napospas počasiu. A ten ker napospas zemi, ktorá sa pod jeho koreňmi prepadla a rastlinu zdemolovala. Spýtavo som sa pozrel na Lucy. Ako ťa to mám naučiť, keď sám neviem, ako sa môžu diať také veci? Vyžadoval som po nej viac-menej konkrétnu odpoveď, pretože 'naučiť sa mágií' znelo tak obšírne - a najmä náročne.

//Cora uvidí Saláka. Bude šťastná. Nechaj ich, budeme mať ražniči rôznych veľkostí.