Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nebolo počuť nič, pomaly ani vidieť nič len vonku zavýjajúci vietor. S touto myšlienkou som sa obrátil späť k vlčici a usúdil, že úkryt nie je až tak zlý - priestorný, suchý a poslúžil jednoznačne proti vetru, ktorý bol vonku iste nepríjemný. Avšak s nástupom noci sa mi začalo viac a viac zívať, no bránil som sa už len z ostražitosti, hoci Katarina sa zdala byť pri zmysloch - a nie nejaký psychopat.
Mierne som sa zamrvil snažiac sa nájsť si pohodlnejšiu polohu v ľahu, no beztak som to vzdal. Premeral som si radšej Katarinu podozrievavým pohľadom. Nejako dlho ticho... Zaspala s otvorenými očami či nechce moje otázky? Napokon som sa dovtípil aj sám a na jej súcitné slová len pretočil očami a buchol chvostom o zem. "Nemá prečo, ale vďaka," utrúsil som ticho. "A ty?" vyzval som ju, aby mi aj ona na oplátku prezradila čo to z minulosti, alebo ak aj nie, jednoducho o sebe. Zaujato som si prekrížil predné zjazvené laby a snažil sa potlačovať každé zívnutie - čo ma stálo ozaj veľa úsilia a dusilo ma to kdesi v krku. Netušil som, či som sa správne rozhodol, keď som sa jej opýtal. Určite musela mať nejaký dôvod byť taká tichá, v očiach vzdor a odvaha. Nepatrila k tým pochabým vlčicicam, ktoré sa schovávali za tieň iného vlka. Alebo je to normálne a naopak Naila musí mať nejaký dôvod, ale veď aj ona vie byť vážna. Nechám ju, nech odpovie sama, usúdil som napokon nedávajúc na sebe znať, ako hlboko som zamyslený - nie to ešte, že myšlienky sa týkajú aj tu práve prítomnej Katariny.
Napokon som sa neovládol a hlasne zívol. Hustota šera v úkryte značne zbledla z čoho som usúdil, že je zrejme ráno. A ja stále na nohách, obrazne myslené, napadlo mi mierne podráždene, no nikoho som z toho neobviňoval -jedine ak seba.

//Nejak osm zabudla, že hrám aj tu... večer napíšem.

//Pred A sa čiarka nedáva... výnimočne v prípade súvetí (prelustruj si trošku ten pravopis...)

Stále som sa cítil v tom tmavom priestore mierne stiesnený, hoc som netrpel klaustrofóbiou. Všetko vnútri ma bilo z každej strany a predsa som sa snažil byť aspoň trochu vyrovnaný... ale podarilo sa mi to? Zavše som mal pocit, že tma nabrala na hustote, z čoho som usúdil, že vládu prevzal pravdepodobne už zas Mesiac. A rapídne sa ochladilo oproti nedávnym teplým výkyvom počasia. Hodil som jeden rýchly súcitný pohľad na vlčicu, no ešte rýchlejšie sa odvrátil. To, že som nechcel prejavovať emócie si už musela zrejme všimnúť aj Katarina. Bol som jej vďačný, že ju zatiaľ nenapadlo do toho hlbšie rýpať.
Nevedela si moju minulosť predstaviť a nepatrne sa otriasla. Obzrel som si ju so záujmom, či sa k tomu aj sama vyjadrí a následne som si šiel ľahnúť do rohu. Predné labky som si nenútene prekrížil a pozorne počúval, čo ďalšie ju bude zaujímať. Netušil som, či to bolo mojou únavou alebo len spokojným plným bruchom, že som odrazu bol tak zhovievavým. Alebo snáď či moja drzá dcéra niečím vo mne pohla, ktovie?
Katarina nadobudla však dojmu, že Lucy ako moja rodina pochádza taktiež zo severu. Prebehla mnou vlna pocitov a ja som stále zaskočený obrátil hlavu a ňufák nasmeroval preč od nej. Depresia? Smútok? Hystéria? Chce sa mi smiať, zbláznil som sa práve, uvažoval som tušiac, že ak bude vlčica niečo chcieť alebo vidieť tvár, musela by ísť asi ku mne. "Lucy pochádza odtiaľto - tu sa narodila aj spolu s jej ďalšími štyrmi súrodencami. Ich matka bola zo severu, ale spoznal som sa so spomínanou až tu, na juhu - zvláštne, že?" z hrdla sa mi vydral zvuk podobný hysterickému vyprsknutiu, ktorý som však hneď utlmil. "Moji rodičia sú zrejme mŕtvi kvôli starobe, bratov mi roztrhali pred očami, nevlastná sestra tu bola, ale napokon sa pobrala túlať za hranice. Bol som Alfou dávno zabudnutej svorky v Snežných horách - kým ju celú nezasypala lavína skál. Neviem, či mám rodinu, či mám nárok mať rodinu - keď som ju dva razy stratil," dokončil som už značne nevrlým a frustrovaným hlasom. Svaly na predných nohách som kŕčovito napínal. Ani z tak dlhých rečí mi nebolo dobre. Ale na revanš, že sa snažila byť milá si zaslúžila pravdu - ostatne, beztak som bol vždy úprimný.

//Snažím sa to urýchliť, nevidíš? xD

//Nemohol by Blue proste postnúť priamo tam?

Kým sme zaliezli do útrob jaskyne, stihla mi na chrbte ešte pristáť slušná nádielka snehových vločiek. Jedným otrasením som ich zo seba striasol, kým Katarina precitla z úvah a odpovedala. Prvé - prekvapil ma jej úsmev, ktorý sa o čosi rozšíril. Rozpačito som sa odvrátil smerom k bielemu bodu, ktorý naznačoval východ z úkrytu. Ja som jej sem neprišiel skladať komplimenty, ale ak to tak vníma, odfrkol som si a ponechal si na tvári meravý výraz podfarbený miernymi rozpakmi, ktoré som sa snažil tvárou obrátenou k juhu zakryť. Nebol som príliš dobrý herec, aspoň nie v takýchto spoločenských - príjemne spoločenských - situáciách.
Hoci s úsmevom od ucha k uchu Katarina podotkla, že ju nepoznám. Konečne som sa k nej otočil a uznanlivo prikývol. "Pravda, môžme len odtušiť niečo zo správanie, ak si poriadne všímame samozrejme," žmurkol som ľavým jazvou zohyzdeným okom a počúval aspoň to malé info o jej pôvode. Medzitým som si tupo uvedomoval pocit stiesnenosti, pretože v kúte úkrytu, v ktorom sme sa ocitli bolo naozaj až príliš sucho a aj vánok mal problém sem preniknúť v miere, aby ho vlk aj cítil.
Riekla, že je z juhovýchodu, na čo som chápavo s letmým úsmevom prikývol. "To by to vysvetľovalo," odvetil som a prekvapene zažmurkal. Ona totiž predpokladala, že som hrdým vlkom Gallirejským. To sotva. Hoci som si bol vedomý krás a hojnosti tejto zeme, vrela vo mne krv pochádzajúca ta zo severu a tú som si až moc uvedomoval. Koniec koncov - v južných oblastiach mi nebolo moc príjemne okrem doby, kým som bol Alfa. To bola lojalita voči rodine, beztak som bol často preč. A možno preto sa biela naštvala, a s potraseím hlavou som zahnal nostalgiu mierne sa úškŕňajúc na vlčicu tu v úkryte, so mnou, tu v prítomnosti. "Pochádzam z ďaleka. Zo severu severnejšie severným pláňam, desiatky kilometrov severne. Z krajiny večného ľadu, zimy. Z krajiny, kde je snežný zajac priam zázrak, kde sú severani zvyknutí na týždne bez potravy a vedia prežiť; teda ja som musel," zaškeril som sa, hoci tá grimasa vôbec nevyzerala tak groteskne ako predtým, nakoľko tá posledná časť monológu nebola vtipná - vzhľadom na to, čo bolo. Ale zanechalo mi to veľa, napadlo mi na záver ťažkopádne zívajúc.

Nemohol som tak presne povedať, že práve odpovedala na moju nevyslovenú otázku, no jej zámerom bolo predovšetkým sa vyhnúť zime. Nenápadne som sa uškrnul. "Mne zima neprekáža, ani keby klesla teplota ešte o desať stupňov, ale nedbám..." Postavil som sa a pobral sa hlbšie do útrob jaskyne, no stále mnou kdesi v hrudnom koši lomcoval pocit nebezpečenstva a stiesnenosti, ktoré však vlastne nemali ani dobré a reálne odôvodnenie. Som si istý, že nechcem zostať naveky slobodným a nezávislým? premýšľal som načúvajúc akurát nášmu dýchaniu a klapotu pazúrov po kamennej dlážke.
Opätovne som sa posadil ležérne sa opierajúc o stenu a premeral si Katarinu zvedavým, možno až mierne podozrievavým pohľadom. Nezdá sa byť ten citlivý typ, ktorý roznáša všade úsmevy. Je v rozpakoch? Pociťuje úzkosť? Nedokázal som zo seba jednoducho striasť pocit frustrovanosti, preto som v konečnom dôsledku usúdil, že kým jeden z nás - či obaja - nezaspíme, bude lepšie viesť snáď nenútený rozhovor. "Si príliš milá a ústretová k večne zamračenému nevrlému vlkovi, ktorého prakticky ani nepoznáš," vytušil som zadumaným hlasom a napokon si nechal po tvári prebehnúť letmý, ba potmehúdsky úsmev. "Zimu neznášaš dobre, teda sever nie je tvojou domovinou?" opýtal som sa nenútene a neskrýval záujem, ktorému som sám nechápal, odkiaľ sa asi vzal. Touto druhou otázkou som zamaskoval svoju všímavosť, ktorá mi čo to o vlčici prezradila. A predsa len to bolo tak málo... Ako keby som to potreboval.

Zastrihal som hnedými deravými uškami načúvajúc, ako sa vlčica postupne vydriapala za mnou. Ešte nejaký čas však zotrvala vonku v nepriaznivom počasí - zrejme len pre ňu - kým ma našla, no môj hlas jej jednoznačne napomohol. Snáď by ma našla, má predsa nos, ak nie je totálny kripel, napadlo mi a prekvapene som si ju premeriaval, keď zastala kúsok odo mňa zrejme netušiac, ako sa ku mne správať. No prvú vec - môj osobný priestor - zaiste pochopila už tam na pláni a ona zrejme vyžadovala to isté. Mierne som naklonil hlavu do boku, keď som zočil jej úsmev, ktorý veru tam dole na pláni nevyčarovala. Vlastne som mal pocit, že toho nie je schopná, že je to len ďalšia tvrdohlavá ženská.
Nechcel som, aby jej bol môj pohľad nepríjemný, preto som jemne zakýval špičkou chvosta a odvrátil pohľad na bielo vonku . Jej otázka mi zacukala kútikmi úst. "Vlastne ani nie tak pred počasím ako otravným okolitým svetom a vlčím spoločenstvom," ušknul som sa no hneď na to jej venoval priamo do fialových zrakov úprimný pohľad značiaci jediné - jej sa ten aspekt otravnosti netýkal - zatiaľ.
Následne som ju pohľadom a miernym pozdvihnutím obočia vyzval k odpovedi na jej vlastnú otázku. Neplytval som zbytočne slovami a testoval zároveň aj jej vnímanie. Nesedel by som tu predsa len tak s nejakým trdlom, ktoré zo seba nevie vysúkať jednak nič inteligentné a jednak ani nič nechápe. Presunul som si medzitým chvost, aby zakrýval značnú časť zjazvených predných láb, ktoré vyzerali ako dávne dielo niečej zlosti. Ako rozšklbaná látka a zle zašitá. Nedbal som a bol to len môj hlúpy zvyk cítiť si na labách chvost.

<- Narvinijský les

Pomaly som začal stúpať do kopca so zamračeným výrazom, ktorého som sa nevedel stoj čo stoj zbaviť. V hlave mi vŕtala spomienka na časy minulé, ktoré zrazu ožili v nepoznanej časti severovýchodnej časti Gallirejskej, toť kúsok odtiaľto. Presmeroval som svoje vnímanie radšej na hľadanie hnedo-béžovej vlčice Katariny, ktorá sem mala zamierené a vlastne som ju objavil kúsok pred vchodom do úkrytu. Pár mohutnými skokmi po rímsach som sa vyškriabal až hore a skryl sa do závetria - avšak stále tak, aby som mal prístup k východu a mal patričný výhľad na okolie. "Lucy šla ďalej svojou cestou. Koniec koncov Gallirea je obrovská," prehovoril som do ticha no mierna ozvena v jaskyni môj hlboký hlas musela Katarine do uší dostať určite. Posadil som sa a oprel chrbtom o chladný pieskovcový kameň. čo tu vlastne robím? S vlčicou, cudzou vlčicou? Prečo ma to trápi, tá moja možno ani nie je, zavrhol som trápne myšlienky, ktoré mojej duši rozhodne nerobili dobre. Akurát som sa stále mračil a po tvári mi behalo množstvo chmár. A čo bolo ešte nečakanejšie - mal som náladu sa rozprávať, len aby mi prišli na rozum iné veci ako tie, ktoré ma v hlave momentálne mátali. Zdvorilo na rovnakom mieste s dôstojne zdvihnutou hlavou som čakal, kedy sa sem vlčica doplahočí - ak teda nebola príliš unavená, pretože i ,ne samému sa snažili viečka automaticky zatvárať a ponoriť ma do hlbokého spánku - následkom čoho som hlasno zíval.

<- Východný hvozd

Nemohol som sa predsa len tak rozbehnúť. Žalúdok by mi jednoznačne urobil salto a to som nechcel - veď úplne mi stačilo, keď sa to prihodilo Lucy a ešte k tomu v tej chvíli mi visela na pleciach.
Postupoval som lesom a keď konečne stromy nerástli tak husto pri sebe som si dovolil pokračovať rovnomerným klusom, tak, aby som sa šetril a zároveň sa vôbec niekam posunul. V tejto časti hvozdu som zavše ešte nebol a zrazu mi pripadal naozaj obrovský. Vlastne po niekoľkých desiatkach krokov a stôp, ktoré som za sebou v malej prikrývke snehovej nechával, som si uvedomil náhlu zmenu vegetácie. Vzdialený hukot rieky. Kde sa tu vzala rieka? To už som tak dávno nikde nebol? zostal som naoko zhrozený a pozmenil smer svojej trasy, aby som bol stále chrbtom k vetru a našiel som onen spomínaný vodný zdroj. Nakoľko mi ani ten vietor neprial, necítil som okolo seba nič a nikoho a cítil sa relatívne v bezpečí, no neznámemu lesu zmiešaných stromov som nedôveroval - minimálne nie natoľko, aby som v ňom skúsil prespať. To by ma beztak stálo Ďalšie hlboké výdaje energie, kým by som našiel úkryt. A to si dovoliť nemôžem, vsadím na istotu, pomyslel som si a občas po ceste sa obzeral vôkol, aby som si toto miesto zapamätal. Údiv z toho, že tu nebola voda a zrazu je som však už dávno prekonal, keďže som mal možnosť zistiť, aké katastrofy na územiach voda spôsobila. Odstránila les z povrchu zemského. Čo by na to povedali asi vlci, ktorým bol ten les domov. A sú tu vôbec ešte, v tomto kraji?
Zatriasol som hlavou snažiac s azbaviť prichádzajúcej nostalgie, privrel som oči sústreďujúc sa len na rieku, ktorú som čochvíľa naozaj našiel. Jej koryto skryté hlboko v lese. A aby nebolo málo, týčila sa tu akási hora či snáď dve, ktoré rieka zjavne obchádzala, ako som usúdil podľa jej točiaceho sa toku nelogickými smermi, keď som klusal popri snažiac sa nájsť vhodné miesto, kde by ma prúd nestrhol do svojho náručia a umožnil mi len zahasiť smäd.
Koryto nemala rieka hlboké z čoho som usúdil, že je tok ozaj mladý. Sklonil som hlavu a hltavo pil, kým si môj hrtan nezmyslel, že by už aj stačilo. Posadil som sa a chvíľu len nečinne sedel a vstrebával chladný vzduch a otriasal zo seba padajúce vločky - kým som sa opätovne vydal pokiaľ možno čo najkratšou trasou priamo cez les. Zmena smeru však privodila aj pachy, ktoré som si predtým nevšimol. A bol som ja hlupák, napadlo mi, pretože ovzdušie sa hmýrilo nejasnými obrazmi vlkov, ktorých som nepoznal, hoci som si na dvoch či troch jedincov matne spomínal. Tá čo neviem meno... Megan?! Tá čo tu chce...a napokon...nie to nie je on! Z hrdla sa mi vylúdilo frustrované vytie, kým som prudko zavrel papuľu, pretože zvuky by vlčie citlivé uši iste privábili. Najviac ma mátal pach priateľa, ktorý býval kedysi kappou mojej a Sianinej svorky, rozumný a spoľahlivý vlk, ktorý tu nemal čo robiť... Aspoň som si to myslel, kým som urýchlene opustil les a zamieril si to k úkrytu.

-> Východný úkryt (//Nene, ešte sa nepridám :D)

Neočakával som od nej síce, že by mi dala jednoduchú a rozumnú odpoveď, no zas ani nie to, čo v skutočnosti povedala. Prekvapene som vyprskol. "Nevšimol som si predtým, že by ti záležalo na mojich názoroch," oplatil som jej to premeriavajúc si ju veľmi podozrievavým pohľadom, no napokon len ledabolo mykol plecom a venoval sa šľachovitému kusu mäsa. Vlastne aj ja by som si mal postupne premyslieť, čo so sebou. Má život tuláka nejaký zmysel? Vlastne ani nie... premýšľal som napokon usúdiac, že potravy by aj stačilo a istotne som tak nabral zásoby na niekoľko dní či týždňov dopredu.
Počúval som jedným uchom Lucyine plány, ktoré sa líšili od mojich len v tom, že ona sa rozhodla nájsť spoločnosť alebo len jedného spoločníka, ktorý by vydržal jej otravnú povahu - ako to sama nazvala - a zostal s ňou. Ako je možné, že ja som tak vytrval? Síce je pravda, že mňa len tak hocičo nepoloží, napadlo mi a neodpustil som si krátky úsmev spokojnosti. Tiež som bol rád, keď mi konečne objasnila, prečo sa tak vytrvalo vyhýba rovnakému pohlaviu a napokon som s povzdychom len rezignovane prikývol. "Vidíš v tom je rozdiel. Ja spoločnosť neznesiem žiadnu, no keď musím, zatnem zuby a držím krok," riekol som a pomaly sa posadil, aby som moc nenatriasal žalúdok. Snažil som sa opatrne ponaťahovať aspoň do miery, aby ma nerozbolel ten chrbát a modriny. Napokon som sa postavil a podišiel bližšie k Lucy svedomito si prezerajúc tie rany na tvári, ktoré sa jej začínali hojiť. Jeden krátky pohľad som hodil aj na labku, ktorý to spôsobila - teda tie pazúre. "Veľa šťastia v hľadaní priateľov a toho, čo od života očakávaš. Opatruj sa, Lucy," riekol som s vážnym pohľadom a aby sa nepovedalo nútene jej prečesal nosom srsť na hlave - avšak s najväčšou opatrnosťou kvôli rankám.
Bolo to moje definitívne zbohom, na ktoré nemala a nemusela odpovedať. Preto som nečakal na odpoveď, neobzeral sa a spočiatku sa len krokom stratil medzi stromami.

-> Narvinijský les

Nedbal som, keď si vzala telo líšky k sebe, ako keby opatruje vlastné vĺča. Iba mi celkom nešlo do hlavy, kam sa zrazu podel jej hlad, keď jej pozornosť tak šikovne upútalo čosi iné. "Ja sa nebudem podriaďovať vôli nejakého mrcho-žrúta, ktorý si zmyslí, že môj úlovok je jeho večera," preniesol som naoko otráveným hlasom zároveň prehĺtajúc menšie sústo z úlovku. Ale ved líšky ti nezožerú ovocie , pomyslel som si pohŕdavo a radšej sa venoval kostiam a mäsu, ako dcére, ktorú stále opájal pocit víťazstva z ľsti. Napokon predsa mäsom nepohrdla a popri tom jej stihla aj tá papuľa mlieť.
"Nezaujíma ma. Ale aspoň viem, čo je to byť zdvorilý," venoval som jej veľavýznamný pohľad so žmurknutím, kým som nezaujato ohryzoval rebro zvieraťa. Popri tom mále čo som robil som svedomito ignoroval stále padajúci sneh. Počul som síce keď si sťažovala, že si jej meno nepamätá, no nič som nevravel. Už ma unavovali zbytočné reči a po pravde sa mi stavala srsť dupkom pr toľkej sociálnej činnosti, ktorá mi prestávala byť po vôli. Napokon som sa predsa premohol jej odpovedať aspoň niečo, či skôr odseknúť. "Mohla si sa s ňou rozlúčiť a spýtať sa na to znova, nezožrala by ťa."
Díval som sa na tú hromadu vlastne už ničoho čo mi padalo do žalúdka a prešiel si jazykom po papuli od krvi. "Neviem ako ty, no v úkryte prenocujem. Nepotrebujem síe spať, ale mám k tomu príležitosť a idem ju využiť," riekol som dcére a už pomerne zaujatejším pohľadom si premeriaval ostatky, ktoré zostali. Hlava - ktorá prináležala Lucy, potom nejaký kus zadných nôh a prakticky trup s bruchom už bol ta-tam. Bez váhania som si vzal teda z tých nôh a zostal pohodlne ležať a pridržiavať si poživeň prednými labami. Po jedle mi akurát opätovne vysmädlo na čo som beztak nedbal a len sa opatrne ponaťahoval. "A aké máš ty plány? Mimochodom s vlčicami problém nemáš, všetko je len v tvojej tvrdohlavej palici," dodal som na záver.

//Nerada to hovorím, ale čítaj celé príspevky. Hon sa už začal.

<- Východný Galtavar

Tušil som, že ak vlčica nevymyslí urýchlene niečo prešibaného, zrejme ma nepredbehne, pretože rýchlosť bola mojou výraznou prednosťou. Takže tak sa aj stalo, že som ju nechal za sebou a to som nepotreboval ani prejsť do vytrvalého šprintu, ktorý zrejme nadobudla ona, pretože som zreteľne vnímal jemné dopady labiek drobnej vlčice. Tak uvidíme koľko potrebuješ k tomu, aby si ma aspoň dostihla. A či potrebuješ teoretické prednášky, pomyslel som si a len z čistej roztopaše a skvelého pocitu pri behu som zrýchlil, čo sa mi vymstilo na hranici lesa. Bbol som si istý, že ani eufória neaktivovala moju mágiu, no koruny stromov mi zatarasili cesty, na čo som prudko flekoval - ale aj na to bola bystrá vlčica pripravená a podrazila mi nohy niekoľko krát koreňmi stromov. Výsledkom bola guča hnedozelenej srsti, ktorá spravila kotrmelec a napokon som zostal prevalený na chrbte dole hlavou v spleti konárov. Bujaro som sa rozosmial - prvý krát od srdca.
Zotrval som v tej nepohodlnej polohe do doby, čo Lucy s hrdo vztýčenou hlavou a chvostom doklusala a vysmiala sa mi. Následne odvolala mágiu a pokračovala do lesa. Prekotil som sa naspäť na brucho otriasajúc zo seba čerstvo napadaný sneh a s úškrnom na tvári, ktorý kazil moju typickú zachmúrenú tvár, sa vydal za dcérou. Špička chvosta sa jej veselo vrtela vo vzduchu, takže som bol nútený jej radosť trochu skrotiť a štuchnúť ju do boku, pretože zamierila spočiatku trochu zlým smerom.
Cítil som náš starší pach, nejaké nové vlčie a líšky a iných mrchožrútov práve smerom k mŕtvemu losovi. Nevrlo som vyštekol. Nebudeme sa deliť s nejakými živými zdochlinami, pomyslel som si vybiehajúc spoza posledných stromov a jedným mohutným skokom som k zemi prigniavil líšku, ktorá vytrvalo trhala mäso z ohlodanej mršiny losej. Zúrivo ma hrýzla do laby, čím som si rozmyslel svoj pôvodný zámer pustiť ju. Dlho veru nedýchala. S pohŕdavým pohľadom som ju odhodil na nevládneho losa, zatiaľ čo ostatných aj vtáčich návštevníkov rozrušil môj nástup a postupne zdúchli. S trpkým povzdychom som pokračoval v ohlodávaní kostí od mäsa, kde mala predtým flek líška.