Gallirea - Příspěvky uživatele

//Mrzí ma to, nemala som internet. A zrovna nemám čas, mohli ste ma preskočiť už po troch dňoch čakania, pretože to ak nenapíšem, tak to bude na dlho :)

//Fakt je to mini, ale proste nič viac nestíham, príp. to neskôr obnov, keby to prepíšem.

Ešte možno skôr, ako sa zasekla ona som jej slová uťal tichým zavrčaním. Mne nesaď kaleráby do hlavy, drahá, pomyslel som si až prekvapujúco pohŕdavo a pochybovačne si ju prezrel, stále sa mračiac. Pustila sa do chabého vysvetľovania, na čo som len okato prevrátil očami. Objasnila mi, že rovnako ako ja v dosť častých prípadoch, i ona potrebovala náhle čas pre seba a len sa nevzrušene flákala všade možne. A predsa som ju nikdy nikde nevidel... prestal som sa mračiť, no stále ju prebodával podozrievavými zelenými očami. "To, že už sme starí a máme viac liet za sebou, ako ostatok vlkov tu na tom moc nemení, práve že na staré kolená skôr odpočívať," zamumlal som ako vsuvku a sám nechápal, že som čosi také z papule vypustil.
Rád som behával, flákal sa, nič nerobil a žil občas zložitým životom tuláka. Ale zrazu... prišla zmena. "Počuj Naila... Možno by nebolo tak od veci sa opätovne usadiť, skutočne nie sme najmladší... A teraz definitívne." Predostrel som jej návrh skoro až opatrným hlasom a napokon pookrial. Zrazu som dokázal byť aspoň na chvíľu empatický a vžiť sa aj do jej kože. Pookrial aj môj nevrlý výraz a takmer som sa donútil k úsmevu.
"Len moja," šepol som potichu a zľahka sa o ňu obtrel, posadiac sa pri tom.

//Neverím, že to píšem, pretože sa mi to ešte nestalo, ale... Ak nenapíšem dnes večer, tak Jennu prosím preskočte.

Niečo snáď že si do niekoho potichu rýpla a usalašila sa vedľa Cory... Manipulácia povolená všetkým.

Prekvapene som sebou trhol, keď vlčica vyskočila na nohy a mňa ovial chlad prúdiaci zvonka. V očiach sa mi zračila otázka. Čo robíš? Následne sebou však takmer doslova hodila o zem a venovala mi hlboký pohľad, ktorý som s miernymi pochybnosťami opätoval. Ale naozaj, čo si myslí? Je to nefér, argumentoval som namrzene v duchu a len sa prevalil nabok, aby som na ňu videl po tom, čo sa posadila. Čiernu srsť mala opätovne strapatú, lesklú, suchú a žiarila celkom zdravím, keď nepočítame presvitajúce rebrá, ktoré bolo vidieť snáď každému tulákovi. No stále z nej vyžarovala energia. Nedalo sa jednoducho ani si len pomyslieť, že toto je bezcenný vlk. Zrejme však čakala, kým sa ozvem.
Počas mojich úvah som sa snažil si aspoň trochu nosom uhladiť rozstrapatenú vlhkú srsť, no napokon som to vzdal a zostal poležiačky. "Opustila si ma?" začal som zostra na rovinu hlasom v zložení smútku, paranoje a snáď i hnevu. Nevidel som v tejto situácií iné východisko, iné návrhy na otázky, iné... jednoducho nič. Díval som sa smerom pomedzi jej predné labky kamsi k východu namrzeným pohľadom a nevedel, čo si myslieť. "Som prekvapený, že si ma vôbec našla," zahundral som si potichu popod fúzy a robil si v duchu malý-veľký zoznam zážitkov a udalostí, pri ktorých ona nebola, pri ktorých sa patrilo, aby bola, pri ktorých som bol mrzutý, pretože sa na mňa vykašľala. Ak ti je nora lepšia ako ja, tak prosím. Pokojne ti aj sám nejakú vytvorím, myslel som si a svedomito odháňal vlastné výčitky svedomia.

Spal som tuhým bezsenným spánkom a podvedome vnímal iba padanie dažďových kvapiek vonku na rímsy. Oddych som potreboval viac ako čokoľvek iné a po pravde aj keď som ucítil, že sa mi chvejú viečka a čoskoro sa zobudím, nechcelo sa mi. Urputne som sa snažil zasa zaspať, no nešlo to. Pomaly tak začali precitať aj zmysly do úsvitu nového chladného dňa. Srsť som mal mokrú a cítil som to iba niekde na čele a medzi očami, kam mi stieklo trocha vody.
Zhlboka som sa nadýchol vlhkého vzduchu súdiac, že vonku zrejme nie je práve ideálne počasie. Konečne som sa uráčil otvoriť oči na čo osm pár krát zažmurkal, aby som prispôsobil zrak svetlu. Trvalo mi sekundu, kým som si spomenul kto som, čo som, s kým som a čo tu robím . Cítil som na krku medzi srsťou jej teplý dych, ako spokojne odfukovala. Zostal som nehybne ležať a potichu zívol. Po pravde všetky pôvodné plány utiekli spolu s hnedým Katarininým chvostom. Aj som si vybavoval čosi také, že Naila sa nechala trochu uniesť, no nechcel som si to pripomínať. Radšej počkať, kým sa zobudí, ale aspoň sa vyspí, pomyslel som si a spokojne si položil hlavu na predné prekrížené labky. Mokrý kožuch mi nevadil, zima mi zatiaľ nebola a najlepší pocit bol byť vyspatý a stále z losa pomerne najedený. A s ňou, ale to nepoviem skôr, ako si ujasníme zopár záležitostí, zamračil som sa sledujúc východ z úkrytu a lenivé slnečné lúče, ktoré sa nemohli dostať dnu. Občas sa zjavil jemný záblesk, ale tak veľmi nepatrný...

//Mám ti poslať Milku Nesson, aby si prestala drtiť tie TVD hovadiny a našla si čas aspoň na 6-riadkový post? :D To sa dá aj popri škole.

//Bacha na to, kam tie odstavce dávaš hej, v reg. s tým bol tiež problém...

Po istom čase som si dokázal priznať, že sa cítim celkom príjemne, hoci už som prestával vnímať, aký je to pocit byť sám. Veľmi dlhú dobu ma sprevádzala Lucy (žasol som nad jej dominantnou povahou) a teraz to bola hnedobéžová vlčica, ktorá len nedávno objavila schopnosti mágie.
Uvelebil som sa k stene pohodlnejšie a zastrihal ušami hľadiac ku vchodu, pretože som prišelca začul skôr, ako z papule vypustil prvé slová. Krátkym pohľadom som si ho premeral. taký priemerný vlk, čisto bielej srsti a do tmy na nás hľadeli zlaté oči. Jedno mu pretínala nepekná jazva ťahajúca sa až ku kútiku papule, z čoho som usúdil, že už nie je schopný úsmevu, z ktorého by sa neježili chlpy. Ako by ma to zaujímalo, pretočil som oči a kývnutím prijal jeho slušný pozdrav. "Aj tebe dobré," zamumlal som naoko nevraživo, no to bol len stav nedostatku spánku, ktorý zapríčinil silné točenie hlavy. "Úkryt je k dispozícií všetkým vlkov," poukázal som na vlastne prázdny priestor jaskyne a na seba a Katarinu.
Katarina mi v krátkosti odvetila, že tiež zostala bez rodiny. Nemo súcitne som prikývol, no celú túto smutno neviemakú atmosféru narušil šramot padajúcich kamienkov z ríms, zrýchlený dych po dlhom behu a napokon sladká vôňa, snáď ako lesné jahody. Stŕpol som presne v polovici mojej vety, ohľadom toho, čo chce Katarina vlastne robiť. Či zostať sama a túlať sa, či skúsi šťastie v niektorej zo svoriek. Predsa len ich tu bolo dosť. No zrazu tento detail ako aj dvaja prakticky cudzí vlci boli nepodstatní. Vbehla sem čierna vlčica na bielych labkách, v ušiach mi rezonovalo moje meno a jej ohromná radosť. Mal by som sa tešiť... ale prečo je mi to zrazu divné a mierne nepríjemné? uvažoval som a hodil po Naile - pretože práve tá sa po dlhých mesiacoch zjavila - skeptický opatrný pohľad. Následne však začala vrčať po Katarine, hoci sa jej neskôr ospravedlnila. Ale bolo neskoro.
"Nechaj ju tak, môže tu byť slobodne a skryť sa pred počasím," zamrmlal som snažiac sa zakryť mrzutý a mierne sklamaný hlas, keď sa Katarina postavila, čosi jej štekla a s divným výrazom odišla z úkrytu. Mal by si sa tešiť. Ale z čoho? Že ma opustila? pýtal som sa sám seba a pohliadol ospravedlňujúco na bieleho vlka, ktorý stále postával pri vchode. "Prepáč, bude už potichšie," dodal som neurčito a hodil po družke veľavýznamný pohľad.
Nechal som ju, aby sa pritúlila, na čo som zareagoval mierne prekvapene, pretože bola úplne premočená. Voda mi vadila, ale nie Naila. V krátkosti som jej prečesol srsť na krku nosom a všimol si, že sa ma snaží nezamokriť, no jej bola zjavná zima. Ty trúba, mne zima nie je nikdy, zasmial som sa v duchu a pritisol sa v ľahu k nej. "Prídeš po toľkých mesiacoch a vyskakuješ po nejakej vlčici," riekol som potichu nesúhlasným hlasom a tíško zavrčal. Mal som zrazu chuť sa odplaziť na svoje pôvodné miesto pri stene jaskyne, no napokon som sa ovládal, lebo už ani na taký úkon mi nezostala energia.
Ešte raz som kývol hlavou smerom dnu bielemu vlkovi, kým som neodvrátil hlavu preč od východu i vlčice vedľa mňa a zavrel oči. Vnímal som jej mokrú srsť aj kvapky vody, ktoré dopadali pozvoľna na dlážku úkrytu alebo mne na srsť. Nedbal som. Iba dúfal, že sa aspoň pár hodín prespím. To bude stačiť, teda musí, zaumienil som si ako posledné.

//Kata: Veď v pohode, nudila som sa síce strašne, no všetci máme reálny život :)

//Everybody big applause!

//NOXOPSISKO robíš medzi nami intrigy, makaj s tým príspevkom! :D

//*Morbídne sa smeje.*

//Bude tá úprava, keď sa zrazu zas správa Neilynn inak?

//O tom, že ie loviť by sa dalo polemizovať... *musela*

//Lepší edit: Prečo to zas toľko trvalo? :D čakala som len na to... a tak sa podujmem zraneniam - aspoň čo si pamätám:
Cora: nervná a dotlčená
Jenna: opuchnutá ľavá predná laba, na ktorú nevládze stúpiť (a zahraný ten náramok)
Blue: Viac dotlčený ako Cora? vyšťavený bez energie na kompletku krvavý - viac ako ostatní

J., B., jedli z jeleňa (ktorú časť? Plece? Nohu?), prakticky až na roztrhaný krk po love vyzerá stále sviežo, ako vypraný v Perwolle!

EDIT: Ja mám vždy o čom písať (fajn, tak len za Jennu) a beriem ťa za slovo, ona ho ospevovať bude ^^

//Kto je na rade? Blue?