Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Upútal ma pohľad zlatých očí. V momente som sa odvrátil od príchodzej čiernobielej vlčice a venoval sa už len tej s tou uhľovou srsťou. Nevedel som jej z očí nič vyčítať, no zrazu mi vedela opätovať aj iný pohľad ako ten maximálne podráždený. Podišla sama ku mne a ja som udivený tou náhlou zmenou jej nálady a reakciou naklonil hlavu na stranu. Čo tak náhla zmena, ty kvietok? pomyslel som si a takmer až škodoradostne sa uškrnul, keď moja čierna spanilá odstrčila čiernobielu Nailu bokom a ja som ucítil jej dotyk na mojej tvári.
Takmer blažene som sa usmial a pritúlil k čiernej. "Moja krásna," zašepkal som jej do srsti absolútne ignorujúc tie dve vlčice a tváriac sa maximálne pobláznene - náhlym prívalom citov k čiernej vlčici. Ako sa vôbec volá? napadlo mi len tak odrazu a mierne som sa od nej odtiahol hľadiac jej to zlatých očí, v ktorých som sa priam topil. "Mimochodom, Savior, jest moje meno," prehodil som jednoducho a celú si ju obzeral. Štíhla na drobných labkách, v ebenovej srsti veľký kvet, ktorý jej len pridával na kráse. No dalo sa ju nezbožňovať?

//Hrala by som bez tých dvoch ak nenapíšu...

//Neviem kto je na rade, ale pohneme sa?

Chvíľu som sa pozastavil nad tým pôvodným vytím o pomoc a skúmavo sa na Katarinu zahľadel. Prišlo mi, že sa snaží tváriť nenápadne, alebo proste akosi. To vytie možno nebolo ani jej... ilúzia, docvaklo mi náhle a v očiach mi zaiskrilo pochopenie. Iba som kývol hlavou a raz či dva razy sa obzrel, kde asi toľko trčí tá moja družka...
... kým som nezavetril. Do nosu sa mi dostala omamná príťažlivá vôňa, ktorá šla zo smeru čiernej vlčice s kvetom v srsti. Spočiatku váhavo, no napokon rozhodne som sa vydal k nej zaboriac si ňufák do jej srsti, krátko spievajúc nejaké tie slová lásky, ktorá ma k nej zrazu posadla. Z tejto eufórie ma však vyrušila celkom nepríčetná Katarina, ktorá mi začala čosi zakazovať. "Moja milá, minútku mi daj," šepol som čiernej (//Lievenne) a obrátil sa s chladným odporom v očiach ku Katarine, ktorá dobiedzala.
"Ty mi nebudeš zakazo-," nestihol som ani dopovedať a ležal som na zemi povalený, pod hnedou vlčicou s sfialovými zrakmi. Namosúrene som ju zo seba odsotil silou, ktorú som mal výrazne vyššie ako ona a vrátil sa k svojej novej vyvolenej.
Samozrejme, deň je krásny však? Slnko sa snaží svietiť, zima pomaličky ustupovať a ono musí byť tento románik ešte ťažší? Jasné, to by nebol život. Prešiel mi v ten moment mráz po chrbte a srsť na ňom zostala naježená. Na scénu sa prirútila čiernobiela vlčica a v jej rubínových očiach zmätok, znechutenie, možno i zlosť. Ozval sa jej hlas a v tom jednom slove som dešifroval moje meno. "Ďalšia nápadníčka?"

//Vy obludy z vody, Jenna nemá internet! :D Ani na mobile mi nefacha xD ale ak niekto chcete moc moze to sem za mna postnut Mea keby ju pekne poprosim O:)
Kazdopadne maju nam ho zapojit a mali uz vcera, ale telekom support akoai nedviha mobily, ked im vola nasraty Savior....

//Za Jennu píšem posledná, bezvýhradne

//Pardon všetkým, čo po mne niečo hodili (mám armádu plyšákov!), ale po pravde som bola unavená a aj trochu lenivá sa zas zapájať do niečoho O:) Revanš pýtať u Sava :D

//Nikto mi nebude podpaľovať syna, lebo ja tu niekoho zapálim aj bez mágie ohňa.

//Dámy zariaďte sa ako chcete, no ja odpisujem posledná.

//To si vyprosím. Ak si niekto nevšimol nižšie som postla a skutočne nechápem, prečo dávajú milé vlčice druhé kolo... bola som v tom, že je na rade Osud a nemám o čom písať jednoducho.

<- Východný úkryt

Vyšiel som von na denné svetlo žmúriac oči, pretože ráno bolo skutočne krásne, hoc zimné, no o čosi teplejšie. Nefúkalo ako bláznivé, nesnežilo, ani nepadali na nás kvapky dažďa. Spokojne som zoskákal po rímsach nedbajúc na opatrnosť a občas a obzrel po Naile, či ma teda nsleduje alebo či... všetko to bol sen a bolo úbohé si myslieť opak. Ale to sa nestane... Kde toľko je?
Z dumania nad momentálnou Nailinou polohou ma vyrušilo ťahavé vlčie vytie, podľa hlasu patriace nejakej vlčici. Zpozornel som, zastavil a načúval. Stál som tak zopár minút úplne nehybne a len občas strihol ušami. V ovzduší som však vetril len hnedobéžovú vlčicu Katarinu, ktorú som mal možnosť nedávno poznať a tiež len pred pár dňami opustila úkryt po náhlom Nailinom nvrtae. Druhého vlka som nepoznal.
Akosi neurčito som s aobzrel, a pretože som družku nevidel, rozbehol som sa po pachu neistý a mierne ostražitý, kým moje oči nezbadali kožúšok príjemnej hnedej farby a nejakú čierno šedú s kvetom za uchom. Tá ma však vôbec nezaujímala, pretože som mal pocit, že zúfalý hlas patril práve Katarine...

//Po kom vlastne idem? ste ma preskočili... :D

EDIT: Ale dneska je ešte tri hodiny :D A ja som najskôr až za hodinu a pol doma tak ako tak...

Pripájam Saviora, Jennu nech je sranda :) Nezávisle od ich partnerov, nech to má iskru :D

Len tak sa ležérne opierajúc o vlčicu vedľa seba, počúvajúc naše nádychy a výdychy a počasie vonku, ktoré sa zrejme umúdrilo, som sa díval kamsi do prázdna. Naila sa znateľne uvoľnila, pretože môj hnev pominul a už som jej niekde v duchu dávno odpustil. A nikdy sa naozaj nehneval, dodal som sám pre seba v duchu a nenápadne sa pousmial.
Sledoval som jej pohľad, ktorý si nás oboch kriticky premeral. Skutočne na nás iní mohli počítať rebrá, no teraz v zime tento nedostatok krásy vyriešila aspoň zimná srsť. Mala pravdu. Boli sme obaja rýchli, ja stále silný, ona rovnako obratná ako kedysi, ale keby nás dnes trafí nejaký paroháč jeho dominantou na hlave, sme dolámaní na X-ráz. Kosti skrehnú, svalov ubudne... no duch zostáva. Letmo som sa usmial a prikývol. "Sme schopní rovnako ako kedysi, ale už aj to hlúpe počasie nás trápi a spôsobuje občas väčšie ťažkosti." Uzavrel som túto časť témy a posnažil sa trochu ponaťahovať si chrbát a labky, čiže som od vlčice trochu poodišiel.
Naila však bola celkom smutná z postupne časom obmedzených možností. Nenápadne som s ak nej prikradol a zvalil ju na zem, no tesne pred tým, než padla na zem, som sa pod ňu prevalil, aby sa neudrela. "Sme schopní všetkého, čo len chceme. Sme múdrejší ako mladí vlci, ktorí neskúsili chuť života, tak poď a ži..." riekol som hravo ju zubami zaťahajúc za čierne ucho a následne som sa opatrne postavil a trochu podišiel k východu. Stále ma medzi ušami šteklil jej dych a hrejivé slová.
Automaticky som sa zasmial, keď sa snažila ukázať, že je stále hyperaktívna a veselá. "Ale veď ja viem a to ty mi dávaš energiu pokračovať..." odvetil som stále s úsmevom na tvári a šibalsky žmurkol zakývajúc hnedým chvostom. "Mali by sme sa pohnúť, je ráno a zrejme i celkom pekný deň. Preskúmame všetko a snáď nás niekde prichýlia, aspoň vedomosťami sme užitoční stále," podotkol som a vyzval ju kývnutím k odchodu, keďže na nej sa únava akosi neprejavila. Pomaly som začal vychádzať z úkrytu k rímsam počúvajúc len pravidelný klapot pazúrov o studenú dlážku.

-> Neprebádaný les

//Yakira, Nebína, Cattan, Jenna, Cora, Neon... yeah?

//Mimoriadne výnimočne píšem. Je to odfláknuté

Badal som v jej očiach možno aj trošku strachu, no ako som ju poznal, zrejme si stála stále za svojimi slovami. Akosi sme sa však obaja nechali objať od nostalgie, pretože Naila to nazvala ako jej posledné dni mladosti. Potlačil som smiech, ktorý sa mi chcel vydrať z hrude a pookrial z nevrlého na čosi ako neutrál. Napokon pritakala, že svorka by teraz naozaj mnohé vyriešila.
"Nemusí sa nám už ani dariť loviť a na vysokú môžme zabudnúť, kým nemáme tú záštitu," dodal som ako ďalšie odôvodnenie môjho nápadu - a zrejme možno i jej, len o tom toľko nepremýšľala ako ja.
Už som dávno neležal a bol pri nej. Stačil mi jej láskyplný a len pre mňa jedinečný pohľad a chlad v srdci i nedôvera sa roztopila úplne. "Moje šťastie, drahá," šepol som a jemne jej prečesával srsť na hlave. "Nie si už unavená?" opýtal som sa potom náhle ale mimovoľne šeptom, pretože ak sme mali násjť niečo dôležité, vysnené miesto a pobyt tam až do skonania, nemali sme šancu to nájsť priveľmi rýchlo. Hoci som štyri svorky tunajšie poznal, isto tu boli aj nejaké iné. My ich nájdeme, pomyslel som si škeriac sa ako slniečko na hnoji na svoju partnerku a napokon uprel pohľad kamsi von, do neznáma.