Příspěvky uživatele

//Udobriť sa s otcom

//Kry
//Sorry ak nebudem na niečo alebo niekoho reagovať, píšem v rýchlosti

Odlomený kus ľadového ostrova nás neúprosne hnal po slanej, ľadovej vode do neznáma. Aby nebolo málo, juh a teplé územia neboli zrejme len na juhu, ale aj na severe iným smerom. Za svoj dlhý život som videl fakt všetko, no toto sa priečilo zdravému rozumu aj dosiaľ nadobudnutým vedomostiam.
Ostrov pod našimi labami sa začal pomaly zmenšovať, a tak sme boli nútení sa k sebe tlačiť.
Alastorov dôvod zotrvania však zahrial pri srdci. Vďačne som sa naňho usmial a venoval mu dlhší pohľad. Vážim si to, pomyslel som si len, pretože mohlo sa takto čoskoro stať, že do kolonky "najlepšie vĺča" sa zapíše natrvalo práve on. Ani som sa nestačil diviť, kedy dospel.
Riekol mi, že tmavošedý vlk sa volá Stín. Nepáčil sa mi ani vlk a ani Alastorov výraz v tvári, keď o ňom prehovoril. Dotyčný bol zohyzdený celý tak, ako moje predné hnáty, posiate desiatkami jaziev . Ich ťahanice som fakt neriešil., len keď to jednooký začal hrotiť, varovne som vyštekol. "Utopím vás oboch v tej slanej vode, ak nebudete držať tlamy aspoň na chvíľu," zamračil som sa a venoval úsmev priateľskej vlčici, ktorá tu kysla medzi bandou samcov, ktorí si naháňali vlastné egá.
Plávali sme naozaj k pevnine, kde bolo zjavne tpelejšie. Keď sa ľad roztopil úplne, zostal som po bruch vo vode a len s úsmevom zavrtel hlavou, keď mi Lilac, ako sa predstavila, ponúkla taktne pomoc. "Ak sa mám utopiť v plytkej vode, tak sa utopím drahá, vďaka," mrkol som po nej okom preťatým jazvou a na brehu sa dôkladne otriasol, kým iný zvolil cestu uvoľnenia stresu v podobe besného váľania sa v piesku... na neznámej pláži. Prekvapene som preto stočil pohľad na Alastora, keď vravel, že tu asi bol. V mojich očiach bola otázka, kývnutím hlavy som ho chcel povzbudiť, nech rozpráva teda.

//Sprostá,práveže fakt dosť dobré....
Už len za tie oxytocíny 1 kryštál a 3 mušle

//Už som mala veľa dní ako Meinere :D 1 kryštál a 2obl pre teba

//Launee dopíšem tam výsledné sumy po zrážke v tom prevodníku zajtra, dnes už na to fakt nemám

//Narrské vršky

Čo to bol vlastne za blbý nápad, štverať sa do kopca? Jediné šťastie, že po nepríjemnej búrke sa vyčasilo a my sme mohli pokračovať. Tráva postupne ubúdala a krátko na to ma začali medzi prstami drieť a tlačiť kamienky štrku, ktorý sa len drolil pod nohami. Viackrát som zakopol, chrapľavo si zanadával a možno zo tri krát sa posadil s výhovorkou, že si chcem vybrať zaseknutý kamienok z laby, pričom som len potreboval chytiť dych. Tieto kopce fakt nie sú hory ako z idylky... v takých normálnych, nie z idylky, tečie aspoň voda! Kam oko dovidelo, tam bol len piesok a mizla vegetácia. Jazyk som dobre že nevláčil až po zemi, keď som sa šuchtal za priateľovým chvostom. Celý čas som mal pocit, že ho vidím pred sebou, ako s tým hnedým chvostom občas zakmitá, aby mi ukázal smer. Netušil som však, že ma sprosto po niekoľkých minútach začal klamať zrak, takže každý trs suchého kru, ktorý som obišiel, mi pripomínal čosi iné. A za tým sa moje laby slepo hnali.
Trmácal som sa, oddychoval často, hoci akonáhle som si sadol, hrdlo mi vyslalo alarmujúci signál, že je totálne vyprahnuté. Pre seba som si nevrlo mrmlal tak, ako skoro každý deň posledných päť rokov. Zhruba od času, keď moja kondícia začala miznúť a s ňou aj svaly kedysi váženého alfáka. Ako ironické, zdochnúť pred prilezením za životodarcom, začal som sa nahlas smiať, na čo som sa takmer udusil vlastným kašľom. Pobral som sa radšel ďalej mysliac si o sebe, že blúznim.
Myslel som si to aj vtedy, keď sa mi do uší dostalo zurčanie vody. Oči zbystreli, uši sa natočili príslušným smerom a ja som s o dosť väčším elánom zvládol poklusom prekonať posledné metre štrku, piesku, hliny a prachu, ktorým som sa dusil.
Voda sa leskla, tiekla kdesi spomedzi kopcov od vrcholu. Zadíval som sa proti slnku tam hore, no pri predstave, že zvládnem ísť aspoň za polovicu, sa mi zatočila hlava. Zadok sa mi zviezol na piesčitú zem a venoval som sa radšej len haseniu smädu. Po minúte som zadržal dych a namočil si aj tvár a predné laby, potreboval som zúfalé ochladenie. Hoci som mohol pôsobiť celkom otrhane, srsť sa už sotva leskla, stále som bol viac prispôsobený na zimu než na jarné počasie na slniečku.
K tomu bodu tam hore ma však ťahalo. Už som pochopil, že Storma len tak ľahko nenájdem, že sa naše cesty znova rozdelili. Aspoň sme sa mohli rozprávať, kým jeden z nás odíde, už asi onedlho, došlo mi a počas premietania si zopár spomienok sa moje nohy automaticky dali do pohybu popri prameni potoka. Bolo zjavné, že tadiaľto prešli desiatky pútnikov predo mnou – či už vlčích alebo aj nie.
Nemohol som si dovoliť to vybehnúť ako kedysi, no pravidelným krokom som sa dostával vyššie a vyššie, len čo mi pár krát podkĺzli laby pod nepevným povrchom, po ktorom smerovali moje kroky.
Dostal som sa tak zhruba niekde do polovice cesty k vrcholu, kým mi nohy začali totálne oťažievať, musel som sa posadiť, napiť. Rozdýchať sa. Kašeľ však náhle odišiel ako prišiel, vedel som sa lepšie nadýchnuť. Hm? Samá mágia vo vzduchu, zastrihal som ušami a spomenul si, že v tom ľavom uchu mi sem tam cinkne ten kovový lístok. Už aj zabúdam, všetko, dodal som si pre seba kyslo, kým mi telom prešiel prúd energie, veľmi pozitívnej. Cítil som niečiu dobrú náladu. Výbornú. Neskutočne skvelú náladu. Nevedel som tie emócie ani opísať, nič také som ja sám nikdy necítil. A teraz tu, na tomto kamenistom pieskovisku by sa chcelo vlku aj vznášať od spokojnosti. „Čo do p*dele smrtinej...“ začal som si sám pre seba, kým sa mi odrazu po chrbte skĺzla niečia srsť. Nervózne som zavrčal a uskočil uvedomujúc si bodanie v bedre, no útočníka nebolo.
Iba smiech. Srdečný, šťastný. A ja som sa vyjavením len zviezol do ľahu a nechápavo si premeriaval bieleho huňatého vlka s obrím a dlhým chvostom, ktorý bol azda ako samotné vlčie torzo. Už len sa pritúliť v zime a hneď by bolo vlku dobre.
Objavil sa znenazdajky, len tak. Stál uprostred toho potoka, no voda obtekala okolo jeho láb, ako keby boli magnetmi, ku ktorým sa tekutina nesmie priblížiť. Stačil som len zaklapnúť prekvapenú tlamu, ktorú som nechal údivom pootvorenú. Hmlistý zrak sa mi trošku vyjasnil tak, aby som si ho mohol poriadne prezrieť. Zostal som bez hlasu, v úžase. Toto je... Je úplne iný ako Smrť. Nemôžu byť súrodenci, začal som pozvoľna premýšľať nad tou najhlúpejšou skutočnosťou, zatiaľ čo sa Život srdečne zasmial a len prikývol. Potvrdil to, o čom som pochyboval. „Ale ako?“ Sykol som slabo a pár krát zavrtel hlavou, premnul si labou oči, či ma starý zrak nešáli. Bola to skutočnosť.
Ja, zvyknutý na mágiu a jej výbuchy po celej krajine, som zostal totálne vykoľajený z vlka, ktorý bol otcom všetkého – teda tak sa tradovali reči po svorkách kedysi. A on sa smial na tej celej situácii. Proti nemu som vekom bol ako mláďa, no pred očami mi stál mocný a mladý vlk, viac ako plný života. A ja len ako vetchá troska, ktorej vyhovoval pomalší pohyb. „Nemusíš sa cítiť tak hrozne, je v mojej moci ti vrátiť časť života,“ ozval sa odrazu a veselo zavrtel chvostom. V očiach mu ihrali iskričky nadšenia, že som si ho konečne našiel a on by mi mohol pomôcť. Ako pomôcť? Nemožné. Alebo to možné je... Myseľ mi začala s prílivom úvah, myšlienky sa mi kotúľali rôznymi smermi. A medzitým si vlk preskočil na plochú skalku pri potoku, ktorú som si predtým ani nevšimol - inak by som sa tam asi zvalil a piekol sa dobrovoľne na slnku.
Uvažoval som nad jeho slovami a donútil sa odvrátiť zrak smerom k vrcholu. „Takže tam žiješ,“ vylúdil som len zo seba a po očku si všimol jeho vrtiaci sa chvost a prikyvujúcu hlavu. „Poď tam so mnou! V jaskyni môžeš odpočívať, nikto ťa tu nebude rušiť,“ nadchol sa mocný vlk predo mnou a hravo poskočil nad vlastným nápadom. Zároveň ma vyzývajúc k pohybu. „Ďaleko a vysoko,“ namietol som odovzdaným hlasom. Bez štipky mrzutosti, hoci som sa tak cítil - bolo to vekom. Na iné myšlienky som posledné týždne ani len neprichádzal. Tu však tie myšlienky neprichádzali ku mne.
Život natočil hlavu na stranu, na čo skočil do potoka a mňa zasiahla sprška vody. Automaticky som sa otriasol a zmätene vyštekol, čo si to dovoľuje. Jja sa očividne hrať nechcem, blázon, neveriacky som naňho zízal a on sa len pobavene škeril.
„Tak poď už, nasleduj ma,“ vyslovil s prosbou v očiach a pokynul mi hlavou smerom k cestičke k vrcholu. Neobjavil som ani trochu odporu v sebe. Nemohol nasledovať nesúhlas. Proste som nemo prikývol a postavil sa. Urobil zopár krokov a mračil sa. Zato božský vlk sa chichotal ako malé vĺča a poskakoval z jednej strany potoka na druhú a naspäť ku mne.
Nohy mi fungovali. Nebolelo ma kráčať, neboleli ma svaly z chôdze do kopca ešte skôr, než by sa stihlo telo zohriať. Vďačne som zavrtel chvostom a štekol po Životovi. Neboli treba slová ani vysvetlenia. Presne som tušil, že je to jeho zásluha. Umožnil mi vyjsť s ním až na vrchol, odkiaľ sme mohli sledovať obzor - aspoň som tomu veril. Nikdy som tu totiž nebol.

Výhľad bol skutočne unikátny na to, že sme sa nachádzali viac na juhu Gallirei ako na tom severe, ktorý bol obsypaný rôznymi pohoriami a horami. „Ako mi vieš teda pomôcť?“ Ozval som sa. Zmizol mi od boku, presúval s akadiaľ chcel a mizol kedy chcel. Ako keby kontroloval všetko a všetkých v krajine. Sedel so tu totiž niekoľko hodín,. slnko stihlo prejsť skrz celú oblohu. Odpovedí sa mi dostalo na ďalší deň na obed, kým som si nadránom zdriemol na nepohodlnom piesku.
„Duša túži odísť, potrebuje oddych. Ale rodina je dôležitá, môžem ti dať roky a čas, ktorý potrebuješ na spokojný odchod,“ začal Život pokorným hlasom. Ani sa ma nepokúšal presviedčať, že by mi bolo dobre zas päťročnému. Nedával mi záruky - také čosi som potreboval počuť, nepatril som k sorte naivných. Tento vlk bol očividne všemocná entita, ktorá vedela o všetkom a zároveň dokázala urobiť aj nemožné. Veď som dokázal vyliezť až sem v krátkom čase!
„Budeš potrebovať silu, ktorú len v sebe nájdeš,"“ šepol mojim smerom, jeho dych ma pošteklil na uchu. Kým som sa prudko obrátil, on s chichotom uskočil. Ani len škaredý pohľad som mu nemohol venovať, chvost sa mi sám rozkmital vo veselom geste a cuklo mi aj kútikmi tlamy. „Nepotrebujem všetko pre seba, mám vlkov, ktorí to budú potrebovať viac,“ pokúsil som sa ešte o nejaké námietky, na čo biely vlk pár minút dumal. Možno to bola i hodina. Sledoval som dravé vtáky nižšie od nás, ako sa vznášajú nad pláňou v snahe uloviť si obed. A ja som necítil ani len hlad, nebolo mi nič. Cítil som sa skvelo. Sotva som dokázal ,myslieť na konkrétnych členov rodiny, ktorým som chcel lepšie.
„Koľko potrvá, kým si po mňa príde... fakt je to tvoja sestra?!“ Otočil som vlastnú, spočiatku zdráhavú, otázku. Prišlo mi to absurdné a on sa len smial! Stále bol šťastný! Frustrovane som si odfrkol a o sekundu boli tieto emócie preč. Hrialo ma kdesi v hrudníku a atmosféra vôkol ma nútila sa prihlúplo usmievať šedivou tlamou na Života aj jeho domovinu. On zo seba ako odpoveď vylúdil povzdych a s úsmevom a pár skokmi mi zmizol za skalami neďaleko. Váľal som sa v tráve...kde sa vzala?!... a zdriemol si kedy chcel.
Napil som sa a znovu spal. Niekoľko hodín, možno aj dva dni. Neobjavila sa jediná myšlienka, že by som mal niekam ísť. Že by bol čas ísť preč. Cítil som sa v prítomnosti tak mocného vlka dobre a pohodlne, určite sa toto všetko snažil on dopriať mojej utrápenej duši.
On ma pritom ani nerušil. Mohol som tu byť donekonečna... a predsa som v spánku zablúdil na rozľahlé pláne, ktorých povrch bol pokrytý ľadom a snehom. Snehové víry sa občas točili vo vetre pri zemi, kým ich vzdušný prúd preniesol inam. V diaľke mi v ušiach znel láskyplný hlas Života, ktorý ma chlácholil, nech zostanem na mieste, keď mi je tu tak dobre. Tešil sa, že som tu s ním bol. Hodiny. A vlastne asi aj pár dní (//rátam odkedy šli so Stormom hore, tzv. 4.7.), ak nie aj týždeň. Nemal som silu odísť.
Kým neprišiel spánok a mdloby, kedy sa mi ukazovala silueta čiernej beštie. Ona mala na rozdiel od jej brata odpoveď na moje otázky. Vábila ma hlasom, ktorý odrazu nebol jedovatý. Chcem len ísť niekam... Na sneh a umrieť. A spať. Život, máš tu horko... Nevyslovené priania, hoc z podvedomia, potrebovali len toľko energie, ktorá prúdila na celom vrchole, na území celých Narrských vrchov. Zavše si na mňa brúsila dlhé roky zuby iná bytosť, ktorá dopomohla mágii, aby ma presunula len tak, okamžite. Vzdorovať jednoducho nešlo a kým mi do tváre neudrel studený vietor, ani som netušil, že som sa kamsi premiestnil.

//Kry (teleport)

A fakt dúfam, že som to rozrátala správne, Saviorovi by mal zostať prázdny inventár (8 kryštáľov zostane) ak je to vôbec dobre. Až to budeš prevádzať, tak mám keby niečo uložený stav úkrytov

//Baghy a Erlend majú šťastný deň, našli jeden druhého, navyše nájdu v tráve aj 4 kryštály a 10 oblázkov (podeľte si ich herne ako chcet)

//2 kryštále a 15 kopretín pre Meinera... za upomienku na prvú kamarátku :)
...tiež 3 mušle za neskorú odpoveď z mojej strany + 30 oblázkov za pravidelnú aktivitu ve křoví!

//Za celkom obšírny popis šťastia ako takého... aj pár happy momentov si Elorka polepší o 2 kryštále a 16 vlčích makov do úkrytu
...also o 3 mušličky za čakanie

Ten hlúčik vlkov sa tak prekrikoval, že si moju prítomnosť vlastne ani nevšimli. Ako typické, keby som ľadový medveď, tak im teraz trhám hlavy od chrbta a ani o tom nevedia, pomyslel som si a uškrnul sa. Nemal som moc dôvod sa tam približovať, hoci ma celkom zaujímal naplavený neporiadok a predmety, ktoré mi boli neznáme. Nevybavoval som si proste, že v týchto končinách by sa len tak hocičo objavilo z oceánu, kým to neboli mŕtve ryby či tulene a podobné zvieratá.
Zaujímal ma hnedý vlk, divoko sfarbený, až by som povedal... že miestami mu srsť pretkala zelená farba. Zdala sa mi z diaľky rovnaká ako moja, no nespomínal som si, že by sa nejaký potomok narodil tak. A do toho ma bila frustrácia, že nech som akokoľvek sa snažil zaostriť zrak, proste to nešlo! Nijak!
Vlk sa našťastie rozhodol pobrať mojim smerom. V opačnom prípade som plánoval odchod a umrieť niekde na depresiu či také niečo. Ako sa blížil a jeho labky našľapovali na praskajúci ľad, doniesol sa s vetrom ku mne aj jeho pach a mne sa zablyslo v zakalených očiach. Stále som videl ostro do blízka, no na diaľku som nedokázal určovať detaily. Bola to daň za vysoký vek, ktorý mi Život udelil; Život, ktorý mi umožnil sa tu túlať toľké roky, azda i viac, ako ostatní.
Alastor. Alastor! Nedokázal som zakričať jeho meno nahlas. A ani som moc nechcel, keď som videl tú skupinu s nami na krách...
...ktoré sa odrazu začali lámať. Lledva som vsdtal, zaboleli ma bedrá, no prúd nás začal neúprosne unášať. A zatiaľ čo ma syn privítal a sotva držal radosť v sebe, uvedomil si tiež, čo sa stalo. Opätoval som mu lískanie sa a slabo ho potiahol za ucho. Onriešil, že by sa rozbehol a sločil, videl som napätie na jeho svaloch, ktoré začali rásť s pohybom a vekom - koniec koncov jeho tatík nebol najvyšší, no do vyššieho veku som sa mohol tiež pýšiť mohutnými plecami a silou - čo sa teraz rozhodne nedalo povedať, keď moja tvár musela byť viac strieborná ako hnedá.
Keď sa ku mne vrátil so skleslým pohľadom, povzbudivo som mu prehrabol nosom srsť na krku a líci... kde bola tá srsť zafarbená do svetlejšej zelenej, akú som nosil na sebe ja. Jeho odznaky boli zaujímavé, pripomínali mi lístie unášané vetrom. "To je nepodstatná otázka, keď si neskočil. Prečo si neopustil kru?" Opýtal som sa a odkašľal si. Hlavne ti neviem vôbec odpovedať, dodal som si pre seba a ustarostene vzhliadol k dymovej clone, ktorá nad ľadovými pláňami a oceánom rozhodne nemala čo robiť. Kus ľadu s nami plával ako s bezmocnou tlupou tučniakov pred porážkou od ich predátora. "Poznáš niekoho z tých otrhancov? Mali by sme sa k nim priblížiť, keby sa ľad znova lámal. Viacerí si aj viac budeme vedieť pomôcť," navrhol som chrapľavým hlasom a ťažkopádnou chôdzou, no s pevným pohľadom mierne zakalených očí a hrdo dvihnutou hlavou, sa vydal ku skupine samcov.... a jedinej vlčice, ktorá vyzerala medzi nami ako krehký motýľ. "Zdravím," riekol som hlbokým hlasom a znova sa posadil na ľad. Nepotreboval som, aby niekto videl triašku zadných nôh, keďže bolesť kĺbov vedela byť občas neúnosná.

//Dymová hora

//vrchol Narrskych kopcov (teleport)

Nevládali sme, zrejme obaja. Po tom, čo nás skoro zmiatla z kopcov piesočná búrka sme utichli. Dlho sa nevideli a napokon to takto dopadne, rozdelí nás doslova život, povzdychol som si pre seba, schopný konečne úvah. Z pôsobiska toľkej mocnej mágie a brata smrti som sa ocitol inde. Na severe. Žiadna zelená a prvé listy sfarbené do žltých h odtieňov. Chcel som zmiznúť... Takže plní priania? Ale prečo sem? Premýšľal som, kým som si ani spočiatku neuvedomoval, že laby kráčajú po zamrznutej zemi a do nosa vdychujem slaný vzduch.
Moja chôdza bola vetchá, no snažil som sa udržovať si rovnomerne tempo napriek bolestiam zvnútra tela. Klby boli ako alarmy nadmerné dlhého života v jednom tele. Bolo ťažké to ventilovat, no na druhu stranu som už zažil aj horšie veci.
Nos mi však stále slúžil, takže zmes vlcich pachov sa doniesla ku mne pomerne skoro. Mierne som sa prirkcil, hoci vo všeobecnosti som bol aj tak vždy nižší, a obišiel skupinu z východu, na čo som si vyhliadol zmrznute krovie s par sutrami okolo. Cítil som, že ťa rastlina stále nie je mŕtva, hoci už vôbec nemohla slúžiť ako ukryt. Chcel som si však len sadnúť a prezrieť si ich, nemal som v úmysle byť nevideny. Otrhana banda nejaká tulakov... Ale čo tam robí ta vlcica? Šinulo sa mi mysľou, kým som lapal dych, ako keby som celú krajinu prešiel práve po vlastných a nie vďaka nejakému splnenému prianiu.
Zrak mi však padol na známy odtieň tmavohnedej srsti, skoro až do čierna. Kazili to len akési cmuhy bbledsej... Mohol som žmurkať koľko som chcel, nedovidel som poriadne. Pred očami som mal do takej diaľky - hoc to bolo možno dvadsať metrov - a nemohol som sa sústrediť. Pach mi pripomínal syna, no bol zároveň iný. Srsť sa mi nezdala až tak povedoma, a napokon som mohol len stiahnuť uši a odvrátiť sa. Aký má zmysel niekoho hľadať, keď prestávam vidieť? pomyslel som si a neurčito rýľ do tvrdej zeme pazúrom. Nemal som akúkoľvek náladu na trávenie času so skupinou mladých vlkov, ktorí by zvládli uloviť azda aj tulena.

//Tayne po ceste k rieke zakopne o 2 kryštály, zaseknute o seba, kým Cashmere upúta lesk 20 oblazkov pri vode :)

(každá dostane polovicu z nálezov do inventára za aktivnu hru , ak ich objavia teda :))

//Pripájam sa sem, potvrdzujem účasť, nech to dedo trochu spestrí

//For more happy days si nájde Dušan v úkryte 3 kryštále za post a 16 vlčích makov

//Pre Cynthiu to bude 1 kryštáľ a 17 kopretín