Gallirea - Příspěvky uživatele

//Prisahám, že za toto Jenna Parysu zabije. Ako si to predstavuješ? že vetranie v srsti? čo vietor, ale dosť veľký prúd krvi a pochybujem, že by mohla tak vrieskať bez toho, aby sa vlastnou krvou neudusila. Vykĺbená noha vôbec nebolí však áno...
Možno je toto fantasy, ale toto prekročilo aj moju predstavivosť.

Trpezlivo a v úctivej vzdialenosti som vyčkal, kým debatný krúžok Scarita konečne rozpustí a aspoň čo som pochopil, prijala do svorky mladého vlka. Nedbal som, možno to bol jej príbuzný a koniec koncov, ja som tu nebol od toho ,aby som riešil dôvody, ktorá mala Alfa vlčica.
Následne sa na mňa obrátila s otázkou, či myslím Sigyho. Zostal som mierne zaskočený, že sa s ňou stretol a len som na začiatok váhavo prikývol. "Áno, jeho som myslel..." mal som ešte niečo na jazyku, no skočila mi akoby do myšlienok s prosbou, aby som šiel za cudzincami, ktorých pach mi následne vletel do nosa. Bola s nimi avšak aj vlčica, ktorú som videl prvý raz pri uvítacej ceremónií v tomto lese. "Hádam, že s nimi je aj L... Le... proste tá vlčica, no idem," riekol som snažiac sa usilovne si rozpomenúť na meno vlčice, no ani som nepostrehol, že by sa mi vtedy predstavovala.
Prudko som s aotočil a rýchlejším klusom sa rozbehol do lesa a čo ma zarazilo bolo to, že vlci neboli na okraji lesa, ale trochu hlbšie. Nos som držal nižšie pri zemi svedomito sa vyhýbajúc stromom a kríkom, kým ma pachy nezaviedli priamo k epicentru diania.
Spomalil som a so zdvihnutou hlavou a skúmavým, avšak priveľmi vážnym pohľaodm som si štvoricu vlkov premeral. Ako som dobre postrehol, vlčica L, ktorej meno som netušil tam bola s nimi, ďalej čiernobiely vlk s akýmsi šperkom na labe, ktorého osm tuším už tiež videl. Úplnými cudzincami pre mňa zostala tmavohnedá vlčica útlej postavy, na ktorej ma takpovediac doslova iritovalo to jej biele ucho a vedľa jej boku - pravdepodobne partner - bielo-hnedý vlk so zvláštne umiestneným tyrkysovým odznakom mágie, ktorý potvrdzoval mágiu vzduchu. Nikto zaujímavý, ničím ma neoslovili... chcú sa tiež pridať?
"Prečo nečakáte na Alfu niekde na hraniciach lesa? Alebo aspoň zavyť a oznámiť, že som tu a nesnažím sa zapáliť les?" vytkol som im a druhú otázku skôr mieril na L (//Lennie ak by niekto nepochopil), ktorá s nimi bola a vôbec jej to neprekážalo. Zzostal som na ňu otočený nepokojne pohadzujúc chvostom.
"Scarita momentálne nemôže a isto by nerada, aby sa jej potulovali po území," riekol som a veľavýznamným pohľadom jej naznačil, že by sa mohli posunúť kamsi úplne bokom a počkať, nie si len tak vykecávať vnútri lesa. Obrátil som sa na cudzincov, nakoľko som nechcel byť neslušný, keďže meno našej Alfy už padlo a iste ich to zaujímalo, ako som sa už z diaľky pri mojom príchode dopočul od bielo-hnedého vlka, preto som mu venoval krátky meravý pohľad. "Scarita a Kessel sú tunajší Alfa vlci. V poslednej dobe sa tu fláka však viac vlkov, ako by bolo potrebné, takže sú prirodzene zaneprázdnení a budete asi musieť počkať," dodal som a oprel sa pritom o najbližší strom po mojom boku, pretože ma cesta sem celkom unavila - a priznával som, že nedostatok potreby za uplynulý mesiac mnou dosť zamával. [/b]

Chcel som tak moc, keby sa úplne pokojne prebudím, bez nadbytočného stresu? Ale kdeže.
Prvá vec, ktorú som po otvorení očí zbadal bolo preblikávajúce svetielko priamo na mojom ňufáku. Prudko som sa zdvihol zo zeme a ohnal sa po dotieravej svetluške, ktorá ma v rúšku noci takpovediac vydesila. Mierne som sa za seba hanbil a ako odlietala, neodpustil som si ešte jedno nevrlé cvaknutie zubami po nej.
Otriasol so mzo seba napadaný prach uvedomujúc si, že som spal len tak pod holým nebom a ani koruny stromov ma príliš neuchránili pred dažďom. Pokračoval som ponaťahovaním sa a po známom popraskaní kĺbov som s avydal cestičkou späť, ako som odišiel od Sigyho.
S ňufákom pri zemi som čoskoro našiel aj miesto, kde mladý vlk prespal a podľa pachu mieriaceho k rieke som usúdil, že už je zrejme preč. Pamätal som, ako mi rozprával o Kesselovi, ktorého chcel navštíviť, ale beztak nebol tunajším členom a aj keby chcel byť - bol som skôr a nepáčilo s ami, že sa tu poflakoval. Zbavím sa toho pocitu niekedy? premýšľal som, pretože ako celkom čerstvej Kappe mi malo byť skutočne ukradnuté, či s aniekto neznámy fláka po lese. Mal som si hľadieť svojho, hľadať si potravu, nudiť sa a nič iné. Ja som mal však vsugerovaný stále pocit zodpovednosti ešte z čias Klímového lesa a len tak na pár sekúnd som sa zasnil, že ako ochranár alebo v neakej pozícií by som aspoň našiel uplatnenie.
Následne som myšlienky vytriasol z hlavy a napokon sa len bezcieľne potuloval vôkol, kým som nenaďabl na Scaritinu stopu, ktorú križovalo niekoľko mne možno letmo povedomých pachov. Zamieril som teda za nimi.
Alfa stála zrejkme v krúžku priateľov či rodiny, no ja som si počkal, kým dohovoria a vystúpil trochu z tieňa. "Nerád ruším, ale flákal sa po lese niekoľko dní môj syn, ktorý vraj chcel vidieť Kessela, ale napokon odišiel a neviem, či sa tu môže prechádzať ako sa mu zachce do budúcna," predniesol som na úvod pevným hlasom, no moje oči boli mierne zmätené z toho všetkého. "Aby nedošlo k nedorozumeniam, prirodzene," podotkol som, rpetože nerád by som sa porafal so Sigym o tom, že nesmie byť na území Narvinjského lesa a pritom to má povolené.
Stiahol som sa zase do úzadia mierne priblížiac sa k Alfe a svedomito ignorujúc ich rozhovor. Stačila mi len odpoveď a išiel by som...kam?

Stále ma neprestali udivovať jeho názory, no teoreticky som s ním súhlasil. A keby sa snažím byť ja ten dobrý, nemám na výber, je tak? pýtal som sa v duchu samého seba obzerajúc si syna, z ktorého konečne dospel aspoň v niektorých ohľadoch poriadny vlk. Prezeral som si jeho bledohnedú farbu a žíhaný kožuch, ktorý bol akousi zmesou jeho rodičov a robilo ho to predsa úplne jedinečným.
Bol som na odchode a aj on mohol vedieť, že náš rozhovor, hoc prvý za posledný rok bol u konca. A bolo mi jasné, že Sigy zostane pekne tam kde je a nerozhodne sa ma nasledovať, priečilo by sa to zrejme jeho osobnosti. Avšak počul som, čo za mnou ešte štekol a len krátko sa nad tým v mysli pozastavil. A prečo sa nad tým pozastavovať? Bolo zle, potopa, zemetrasenie a kdečo iné a preds žijeme a život, hoc nie je fér, vždy pokračuje a bude pokračovať ďalej, povzdychol som si neveriacky krútiac hlavou nad samým sebou, že sa vôbec s takou blbosťou obťažujem.
Syna som nechal kdesi za sebou a poriadne sa nadýchol uvedomujúc si, že nemusím nikam ísť, nikam sa ponáhľať, skrývať sa, pretože toto bol môj domov. A predsa len k poslednej položke zoznamu... od tej som s aneodtrhol. Naila sa mi stratila niekde v lese, ja som zavše medzitým prežil ďalší celkom divný rozhovor plný emócií a bol som totálne psychicky vyčerpaný. Taktiež mi po rozume behali samé vlčice a bolo toho na mňa posledné týždne priveľa. Fyzicky som únavu nepociťoval, všimol som si ju až po tom, čo som ťahal labky po zemi za sebou a zvalil sa medzi korene mohutného dubu pri rieke, kde mi pelech tvoril zelený mach a ja som sa ani nenazdal a ocitol sa v ríši snov...

Na niekoľko minút, či snáď i hodín sme zostali obaja mlčky. Posledný prehovoril Sigy. Celkom v rýchlosti mi opísal, čo sa vlastne stalo medzi ním a jeho sestrami - prišlo mi to celkom smutné, pretože hneď ako som sa dozvedel, že sa s nimi stretol som možno chabo dúfal, že budú zase spolu držať pokope ako kedysi. Dúfal, že snáď bude Sigy šťastnejší, no zrejme som sa mýlil, a to ma v duchu škrelo. Všetko sa evidentne mení, poznamenal som si pre seba v duchu a čiastočne skormúteným pohľadom si premeral mladého vlka pred sebou. "S dospelosťou prichádza aj zodpovednosť a ty si si jej vedomý. Bolo to len tvoje rozhodnutie, začať žiť vlastný život nezávisle od druhých, hoc tvojej rodiny a krvi," riekol som pritakávajúc hlavou, pretože som sa s jeho postojom celkom stotožňoval. Urobil by som na jeho mieste to isté, avšak nemal by som až také výčitky svedomia ako tuto stále nevinný a asi aj navždy nevinný Sigy.
Opäť som cúvol a stiahol sa do tieňa najbližšieho stromu, pretože som nemohol nepostrehnúť, že sa Sigy trochu ošíval a znovu znervóznel, pretože zo seba ledva vykoktal okolnosti ohľadom Naily. V skutočnosti bola jeho odpoveď stavaná na neutrálnej pôde. Oceňoval som to, hoci to možno z jeho strany nebolo úmyselné, pretože skutočne Nnailju ani on ani jeho súrodenci poriadne nepoznali. Vlčice si ju možno pamätali, pretože s ňou a mojou sestrou sa často bláznili a robili všetko "rodičmi a opatrovníkmi zakázané" a vie sa, že zakázané ovocie chutí najlepšie...
Ihneď potom zvážnel, narovnal sa a ja som so záujmom naklonil hlavu a postrehol zacinkanie strieborného lístku v mojom ľavom uchu. Padli na moju hlavu ďalšie obvinenia, avšak právoplatne. Ticho som si povzdychol a ako vždy si ponechal úplne vážnu tvár a takmer až ľahostajný výraz. Miestami som s aodvrátil kamsi do útrob lesa. "Odjakživa ste vyrastali s tým, že nepoznáte poriadne otca a ani sa s ním - teda mnou - nestýkate. Bol som tulákom a oceňoval som samotu." Pozrel som sa mu do očí, či mi aspoň trochu rozumie a s nádychom pokračoval: "A to znamená, že nikto ma nevidel, za nikým som neprišiel, nikoho neoslovil. Naposledy si zistil pravdu o tvojej matke, zanevrel na mňa," prebehol som po ňom veľavýznamným pohľadom, možno trochu vyčítavým, "a utiekol. Nebudem sa ti vnucovať, keďže nechceš a chceš svoju rodinu. Budiž, Sigy," dokončil som nonšalantne, pohodil chvostom a postavil sa kráčajúc k nemu.
"Mám ťa rád a som tu pre Váš dokiaľ vôbec ešte dýcham. Napriek všetkému, aj keď si isto ty aj súrodenci myslíte, že som tyran." Veľmi opatrne som mu priložil ňufák ku krku, len natoľko, aby pocítil môj dotyk a následne sa odvrátil a rozišiel sa krokom do lesa. Zzastavil som zase kdesi medzi tieňmi, aby som prípadne počkal na jeho odpoveď, aby ma nasledoval, ak by sám chcel, alebo aby som len povedal zbohom a odišiel.

//Veľmi sa ospravedlňujem, mám toho reálne veľa, ale prvotným dôvodom je, že som bez internetu.

//Ospravedlnujem sa Sigymu a inym s ktprymi hram, ale som chora a mame odpojeny internet do doby neurcitej...

Okamžite som spozoroval jeho ostražitý postoj, zamračil som sa a trochu cúvol. Žíhaný vlk objasnil svoju prítomnosť tu tým, že je vlastne len na návšteve vlka, ktorého obaja poznáme. A čo som si ešte pamätal, Kessel bol jeho opatrovníkom istý čas a učil ho aj lepšie loviť a naučiť sa samostatnosti - na čo som ja sám nemal čas. Musím sa mu raz poďakovať, zaumienil som si v duchu, hoci toto som si pripomínal už dlhé mesiace, odkedy sa svorka rozpadla.U syna posunul výchovu len tým najlepším smerom a vedel som, že Sigy je odvážnejší ako kedysi, hoci teraz to tak možno nevyzeralo.
A práve. Opýtal sa ma v podstate to isté, no cúvol a ja som až moc ostro vnímal pohľad jeho očí. On cúvol, ja som postúpil o tri kroky dopredu. Presný priestor sme určovať nemohli, keďže bola tma. Postupne za z tmy začali vynárať drobné mihotavé svetielka v podobe svetlušiek, ktoré na atmosfére moc nepridávali. Tíško som si povzdychol. "Určite bude rád, keď ťa opäť uvidí," pokúsil som sa syna obmäkčiť a povzbudiť s letmým zakývaním chvosta. "Tiež som popravde hľadal jeho, no napokon som stretol druhú Alfu a tá ma prijala do svorky." Odmlčal som sa a neurčito pokrčil plecami, pretože mi to samo prišli divné, takto o tom rozprávať.
"Každopádne," ozval som sa znovu, "som rád, že som sa tu mohol usadiť a to už po zvyšok môjho života. Takže keby náhodou si niečo... ma potreboval..." prehltol som premáhajúc lámanie hlasu, "...som tu. A aj budem pre teba a tvojich súrodencov, hoci nie som najlepší otec, však?" mierne som sa pousmial mysliac poslednú otázku čisto ako rečnícku a úprimne v srdci dúfal, že žíhaného vĺčika na ňu nenapadne aj skutočne odpovedať. Dalo by sa síce povedať, že mám srdce z kameňa, ktorý necíti, no beztak by to bola pre mňa podpásovka. Nikto neznesie predsa všetko, ubezpečil som sa a skúmavým pohľadom prebehol po Sigym, či plánuje teraz zdrhnúť alebo sa inak vyhnúť odpovedi, keby sám chcel.

Nevedel som, či to bolo tým napätím z konečného takpovediac verdiktu, či snáď novými informáciami, ktoré som sa tu dozvedel. Jednak ma čuch nijako nezradil, jednak počuť pravdu bolo rovnako zarážajúce. Ale od tej doby som ho nikde nevidel, kde bol? premýšľal som nad priateľom a napokon nostalgiu vytriasol z hlavy. Mal som čo som chcel. Alfa predstavená ako Scarita mi objasnila túto skutočnosť, potvrdila, že svorka je založená len nedávno a následne nás oblial pocit eufórie, pretože sme boli prijatí - a tým definitívne získali novú rodinu, ktorej sme obaja s Nailou chceli zostať verní až do konca.
Zaregistroval som jej ňufák na mojej tvári a aj radosť, ktorá z nej sálala. Rozhodne som sa nikdy nevedel tak tešiť ako ona, no teraz sa mi rozkmital chvost zo strany na stranua šťastne som sa na Nailu usmial, taktiež aj na Scaritu, ktorá nám navrhla, aby sme si šli obzrieť územie, zatiaľ čo sa musela venovať ďalším povinnostiam. Nna to treba mať časom vlkov drahá Alfa, pousmial som sa a zaškeril sa na vytešenú partnerku. "Už to tak vyzerá, že to pravda je," usmial som sa vrtiac chvostom a voľným krokom sa rozišiel naprieč územím. Proste by som rád vedel, odkiaľ pokiaľ môžem slobodne behať, kam nesmú vbehnúť iní. A tiež, možno si prezrieť hory, ktoré boli taktiež súčasťou tohto pekného územia.
Bol síce deň a nebol tak impozantný, ako noc v tomto lese, ktorého názov sme zatiaľ ani netušili, no predsa som si každý nádych aj krok vedel vychutnávať plnými dúškami. Zaplavila ma spokojnosť, aká už dlho nie. Zrazu som ani nepomyslel na hlad, ktorý ma dlhodobo trýznil, ani na nič iné. Starosti tuláka boli zrazu pasé - a to je na tom najlepšie, vydýchol som šťastne a na okamih zastavil, aby mala Naila možnosť ma dobehnúť. Teda aspoň som dúfal, že ma bude nasledovať, pretože sme mali veľa vecí nedoriešených. A komunikácia je základ.

Aj tentoraz mala Naila prednosť v monológu, pretože Alfa vlčice - zatiaľ neznámeho mena - podala logickú otázku, prečo práve. Kým moja polovička rozprávala, periférne som si obzrel druhú vlčicu, zrejme členku svorky. Mala zaujímavé sfarbenie, ani nevyzerala nejako nesympaticky, ba naopak. Na krku sa jej taktiež hompáľal prívesok, avšak to by bola asi tá posledná vec, nad ktorou by som sa pozastavil. Aj tak len slušne odvetila, že ju teší nás spoznať a odbehla preč.
Nepatrne mnou trhlo, keď tunajšia Alfa poznamenala, že hoci má mteraz prepadnuté boky, špinavú srsť a výzor bezdomovca, ktorý dlho nežral, nezapriem v sebe jednoduchšie povedané minulosť. Zamračil som sa a zadíval sa vlčici do očí. Neboli to pre mňa práve príjemné spomienky - teda ako ktoré. No je fér, aby to vedela, pomyslel som si prenášajúc zároveň váhu z jednej nohy na druhú. "Vlastne áno, bol som na juhu v Klímovom lese - hoci meno ti možno nič nehovorí, lesa dávno niet," poznamenal som mierne posmutnelým hlasom a zatrasením hlavou zahnal zbytočné chmáry. "Každopádne zodpovednosť mi cudzia nie je, svorku tvorilo 22-23 hláv, vrátane vĺčat, snáď nemusím podotýkať, že lov na vysokú tiež nie je problém, keďže zopár lovov som už viedol. Žiaľ, svorka sa rozpadla následkom hádky mňa a vtedajšej druhej Alfy... krátko po potope, ak si ju zažila," dokončil som a mierne sa zakuckal na konci, potláčajúc kašeľ, ktorý sa mi snažil opätovne privádzať problémy.
Napokon som si rozmyslel, čo jej povedať aj na jej otázky, hoc som dlho rozmýšľať nemusel. Bolo to úprimné, automaticky povedané. V očiach tiež mohla vlčica vidieť pravdu. "Prvým logickým dôvodom je, že je tento les na severe - som zo severu a na juhu je pre mňa neznesiteľne počas leta - hoci paradoxne som tam bol Alfou," uškrnul som sa krátko, naraz naspäť zvážnel, "a ako už spomenula Naila, tot územie je naozaj čarovné miesto, je tu pokoj a niečo snáď intuícia mi vraví, že by som tunajšej Alfe aj svorke mal prisľúbiť vernosť po zbytok života. Snažil by som sa byť nápomocný ako by som len vedel, či už v rámci lovu, dozoru/výchovy nad mladými, alebo len ochrane územia, nakoľko sila mi zostala..." bol som nútený na chvíľu prerušiť monológ, aby som sa konečne na pol miúty oddal tomu suchému kašľu, čo ma trápil, napokon som sa narovnal s mierne ospravedlňujúcim výrazom a pokračoval: "V jednej svorke neďaleko je Alfou môj priateľ. Ďalšia je, pokiaľ som dostal dobré info plná, v Ageronskom lese žije vlčica, ktorá mi predala kedysi Alfa post, žiaľ momentálne sa nenávidíme. Prirodzene pokoj som našiel práve tu. Úprimne možno by som mal problém plniť príkazy, alebo také niečo, keďže som bol vždy ten dominantnejší jedinec, avšak som rozumný a nepociťujem potrebu vykrúcať sa ako nedorastený pubertiak a som ochotný plne rešpektovať ako Alfy, tak aj svorku." Pokúsil som sa o letmý úsmev, znovu potláčajúc kašeľ a napokon mi zostala na jazyku ešte jedna protiotázka na Alfu, pretože skutočne z jej pachu bol cítiť vlk môjmu srdcu blízky, priateľ, no nikde som ho tu nevidel - ba ani nepočul prichádzať.
"Zavše na území cítim pach môjho priateľa, ktorý bol členom v mojej svorke, Kessel sa volal... a cítim ho aj Vás," podotkol som mierne naznačujúc na Alfu, no napokon pookrial a staihol som sa k Nailinmu boku. Mohol som byť neviem ako veľký a silný, aj tak som občas u nej potreboval oporu. Mierne som ju potiahol za ucho a usmial sa, hoci ona možno pokladala v takejto situácií toto správanie ako nevhodné. A čo potom, keby nás vyhostí? pýtal som sa Naily v duchu, no snažil sa neprepadávať do pesimistickej rokliny. Mierne som zastrihal uchom s náušnicou, ktorá v tichu lesa zacengala a počúval zvuky lesa, či sa k nám náhodou niekto neblíži. Mmedzi tým som sa snažil len zhlboka dýchať, aby sa nedostavili opäť zdravotné problémy, hoci mi nerobilo problém Alfe vysvetliť ich príčinu. Viac som sa skôr pozastavoval nad tým, odkedy som taký ukecaný vlk - ale asi kvôli žiadanej situácií, vlk nikdy nevie...

//Prepáčte za preklepy, dĺžku aj nekvalitu, no mám obviazanú celú ľavú ruku po úraze včera a naozaj zle sa mi píše s jednou...

<- Neprebádaný les

Rozumel som jej pocitom, sám neviem, ako by som sa na jej mieste zachoval. Myseľ mi však stále trochu mátala i tá čierna vlčica Lievenne, ktorú som za posledný týždeň sotva spoznal... Teda rozpamätával som sa, že bola extrémne nevrlá a potom zrazu sladká ako med. Jednoznačná faloš ma obalamutila, som hlupák, vrčal som sám na seba v duchu a sústredil sa radšej na vlastné nádychy a výdychy pri pravidelnom strednom tempe kamsi z lesa do lesa. Za šumom rieky, občas zastrihanie ušami, jeden pohľad, zmena smeru, hoci nie nejako výrazná. Tak isto som vedel, že Naila beží za mnou, hoci si drží značný odstup. A možno nám to len obom prospelo - ako keby prechádzka a každý sám so svojimi myšlienkami.
Podvedome som spomalil, privrel oči a načúval zvukom vôkol. Došľapovanie vlčích láb - jemnejšie kroky jej, moje ťažkopádnejšie, každopádne hneď po koncentrovaní sa absolútne tiché. Húkanie sovy, pri ktorom som sebou mimovoľne trhol, vrzgot konárov stromov, pomedzi ktoré presvitala nočná obloha. Stačilo si iba vychutnávať chvíľu okamihu... hoci vlčica za mnou bola mimoriadne nabrúsená. Už len za to ma priveľmi šokovalo, že sa ospravedlnila. Ty nemáš za čo, nedokázal som ani vydýchnuť nahlas, hoci som beztak mal posledné dni podozrenie, že skutočne tú mágiu myšlienok ovláda. A ja som o nej nevedel. Ani by som ju samu nepustil ku Smrti, príliš som sa o moje slnko bál.
Ocitla sa mi pri boku, ja som zastal v mäkkom machu medzi koreňmi akéhosi dubu. Venovala mi spýtavý pohľad i otázku, či toto územie, táto svorka sídliaca tu bude naša... doživotná, a to doslova. Váhavo som sa rozhliadol. Sám som poriadne netušil, že tu svorka je.
Bežal som tadiaľto. Zastavil sa tu, napil sa tu. Cítil pach, ktorý mi bol povedomý a dlho vlčí nositeľ nevidený. A teraz... Vedel som, že je tu zmena. Hranice boli označené, hoci len nedávno. Pokračoval som radšej v ceste skrývajúc potmehúdsky úsmev a sledujúc Nailu, ktorá šťastne vdychovala vôňu lesa s jasnou túžbou na jazyku.
Pri rieke som len znechutene nakrčil nos a nechal ju viesť, plával za ňou a nemať skoro plnú papuľu vody, nadával by som. Na brehu som sa mohutne otriasol a mokrá srsť mi pridala na mohutnosti... možno i majestátnosti. Naila bola nadšená z poletujúcich svetielok všade vôkol, les vyzeral magicky, ten nádych tajomna bol čerešničkou na torte. Potešene som zavrtel chvostom, keď sa moja milovaná polovička začala tešiť a nedávnu trápnu situácia pre zatiaľ odložila na neskôr.
Naila po prebraní velenia cesty mierila pomaly, krokom priamo po pachu Alfy - vlčice, niekam do útrob tohto rozmanitého lesa. Alfa však nebola sama. Nechal som družku kráčať prvú, zatiaľ čo za ňou do tmy žiarili len moje zelené oči a pazúry. Naila neváhala a opatrne vlčicu oslovila, pretože sme sa zrejme vmiesili do ich konverzácie. Takmer po boku jej stála sivo-hnedo-čierna vlčica (//Lennie?) a riešili zrejme tiež neznámeho vlka béžovej farby.
Alfa vlčica sama o sebe bola skutočne krásna. Bielu srsť jej zdobili čierne odznaky a taktiež modré odznaky mágie vody. Na krku sa jej ako mnohým iným vlkom hompáľal elegantný prívesok - keďže i sama vlčica tým dojmom pôsobila. Mal som dojem, že som ju už niekedy videl, no meno som si skutočne nedokázal vybaviť.
Narovnal som sa do plnej výšky, hoc tou som skutočne neoplýval. Ako ja som zaregistroval okamžitú eleganciu a auru okolo Alfy, ona videla pred sebou dvpch vlkov - tulákov, poznačených šedinami vyššieho veku, v mojom prípade aj mnohopočetnými jazvami. Pretože som oceňoval byť nenápadným článkom, protivilo s mi, že mi z čiach Alfy zostalo telo obalené svalmi, respektíve mohutnejšieho rámca, hoci boky som mal z dlhého hladovania prepadnuté. Možno sme obaja starí, alebo sa tak len cítime, ale v očiach nám nevyhasla iskra, ubezpečoval som sám seba a zahľadel sa bielej vlčici do očí. "Isto drzé gesto od nás, vojsť doprostred územia, avšak s dobrým úmyslom vyhľadať Alfu s úmyslom opýtať sa, či skôr požiadať," prerušil kratšie ticho môj bas a mierne som sklonil hlavu, no len nepatrne.
Celkovo môj postoj bol až príliš hrdý na tuláka, ktorý sa má Alfa vlka - v tomto prípade vlčice - obávať. V očiach a zdvorilých slovách sa skrývalo zrnko úcty, no tento prejav m zostal ešte stále zo života v minulosti... ku ktorej som sa, hoc veľmi nerád, vracal stále znova a znova. Teraz som si vystačil len s čakaním na jej reakciu, alebo skôr, kým na ňu bude mať čas, keďže sa zrejme rozprávala s neznámym béžovým vlkom.

Natoľko ma ťažilo to množstvo pocitov, ktoré sa vo mne miesili, že som ani nepostrehol, kedy sa slnko skrylo za obzor a nastala noc. Mierne zamyslene som sa zadíval pomedzi stromy, kým sa situácia opätovne akosi nevyhrotila. A nie že by to bol útok všetkých troch vlčíc, skôr len jednej čiernobielej, Naily. Mal som proste pomalšie reflexy, keď po mne skočila a prišpendlila ma svojimi labami k zemi. Z pohľadu rubínových očí jej sršalo zúfalstvo zmiešané s hnevom a zuby mala nebezpečne blízko k môjmu ňufáku, ktorý som sa snažil od nej čo najviac vzdialiť. Začal som sa cítiť bezradne akonáhle som došiel na to, že odpor je márny.
Do tváre mi pľula samé ostré vety, zlostné a nešťastné slová spolu s jej slzami, ktoré mi čoskoro dopadli na tvár. Neviem či to bolo ako jarný dážď, ktorý mi osviežil myseľ, no začal som sa rozpamätávať, hoci Lievenne sa mi skutočne páčila. Mierne som sa vzchopil a rozhodol sa aspoň zachovať si svoju hrdosť, keď už nič iné a nikoho iného...
Nailu som dosť nešetrne zo seba strhol na bok, neuvedomujúc si, že aj menší výdaj sily by mi bohato stačil. "Vyčítal som ti, že si zmizla, pretože som bol celý čas sám." Posledné slovíčko som zvlášť zdôraznil a rozpamätával sa na dlhé mesiace bezcieľneho blúdenia, čo som sa vyhýbal každej živej aj neživej duši. "Pobehuje tu hromada krásnych vlčíc, vrátane tuto Lievenne," poukázal som ešte stále mierne zastretým hlasom k čiernej vlčici a obrátil sa späť na družku, nad ktorou som sa teraz týčil ja. "Prestaň byť ako posadnutý žiarlivec a zistíš, že najkrajšia a najmilšia si mi ty... Sme síce starí, no aj tak to bude tak, kým neskonáme..." dodal som šeptom a pobral sa k mojej novej platonickej láske.
"Drahá Lievenne... si skutočne atraktívna a máš rovnako krásnu dušu, ale asi si nemôžeme byť súdení," riekol som presvedčivo smutným hlasom, ktorý bol však úprimný, pretože v očiach som mal takmer ľútostivý pohľad. Nesmelo, avšak veľmi letmo som jej prečesol ňufákom srsť na krku končiac ním na lupeni kvetu. Môžeš ma čokoľvek, no nikdy nebudeš mať viac ako moja Naila, behalo mi mysľou, no napokon som cúvol a celkom pokorne zvesil hlavu.
"Aj na staré kolená sa viem správať ako pubertálny blbec, odpustite mi," prerušil som ešte ticho opatrným hlasom a napokon sa otočil k odchodu. Katarine som venoval rovnako ospravedlňujúci pohľad a kráčal kamsi na východ po sluchu, kde sa ozýval hukot vzdialenej rieky. Naila vyjasníme si to sami, iba raz ťa poprosím, nasleduj ma, ozval som sa jej v myšlienkach a rozklusal sa rovnomerným tempom preč, hoci mi trhalo srdce, že som sa musel vzdať toho ošiaľu, ktorý som náhle cítil k Lievenne. Spoznal som ju však zlým spôsobom.

-> Narvinijský les

//Ták se mi to líbí hoši :D ...ale sklamem Vás, lebo k pc sa dostanem až zajtra doobeda xD

Značne sa oteplilo a ja som si mohol okrem krásneho počasia vychutnávať prítomnosť až troch vlčíc, akému vlkovi je lepšie?, napriek okolnostiam, že jedna bola zrejme šialenec, druhá bola akási naštvaná a protivná a na tretej som mohol nechať oči - aj som nechal. Nie doslova, pravdaže.
Vnímal som ako sa letmo usmiala a usúdil som, že je to u tejto čiernej vlčice veľmi vzácne gesto. Opätoval som jej hlboký pohľad a mierne zavrtel hnedým chvostom, pretože už som nevedel viac vyjadriť šťastie, ktoré ma s ňou stretlo. Čo tam po tom, že som ani nevedel kto je, čo je zač, či to nie je nejaká zlá mrcha... bola proste moja, ja som si ju privlastnil. A začal som sa akosi pohrávať s myšlienkou, či by nebolo lepšie mať rovno vlastný hárem vlčíc, načo mi je jedna? A taká obyčajná a naštvaná, fľochol som chladným pohľadom na Nailu, ktorú som tiež kdesi v kútiku duše, srdce či čohosi ešte mal veľmi rád, no čierna vlčica s ľaliou bola jednoducho osud.
Pochválila mi meno a mierne polichotila, tak som sa placho pousmial a neisto prešľapol z nohy na nohu. Moja čierna nádhera sa mi predstavila ako Lievenne a ja som len takmer nečujne vzdychol. "Tak vznešené meno, ako moja spanilá," zahlaholil som jej do uška ďalší z mnohých komplimentov a čudoval sa, prečo som také čosi nikdy nepovedal žiadnej pred ňou. Prečo nie tej, prečo nie Siane a prečo Naile, ktorú som si myslel, že bezhranične ľúbim? Zvláštna zhoda okolností, však áno? A možno to bude len chvíľkový vzťah, zostane mi polka háremu a budem si môcť vyberať zase! tešil som sa v duchu posadnutý šialenými myšlienkami, ktoré rozhodne nesedeli jednak ku mne a jednak ani k mojej večne nevraživej a mrzutej povahe, rovnako starého mrzáka. Čo sa Lievenne na mne páči? Na prešedivenom vlkovi so zjazveným telom? Kdesi na ňom sú svaly, ale viac do nebies kričia trčiace rebrá, má zvláštny vkus... premýšľal som s pohľadom upreným v očiach mojej vyvolenej.
Zrazu sa ku mne Lievenne priblížila natoľko, že som jej teplý dych cítil na tvári, ako mi šeptala mierne zlomyseľné slová k tým dvom. "A čo keby sme proste odišli? S tebou aj na kraj sveta," pošepol som jej a mrzuto a zahľadel na Katarinu a Nailu, ktoré stáli obďaleč a skutočne otravovali vlkovi život.

//Námietka voči bielym... Jennin repertoár urážok na biele vlčice je značne obmedzený, s týmto zamorovaním nesúhlasím :D

//Akce v únoru 2015...