Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Prekvapene som zažmurkal a neovládol jeden kútik úst, ktorý mi vyletel nahor. Bbola zrejme viac utopená ako ja, keĎ s apovažovala za čosi bezcenné a to mne pridávalo na duchu, hoci to bolo dosť nepekné. No nedokázal som tie pocity ovplyvniť, hoci rovnako ako jej - aj moja tvár bola maska.
Po tom, čo sa nazvala ničotou som však nakrčil ňufák a mierne vyceril zuby, ktoré som však následne schoval. "Každý na svete má svoj význam. Niekto nesie svetlo, iný temnotu." Zakaždým som jej odvetil a zároveň oponoval vetičkou na premýšľanie, pretože ma jednoducho zaujímajú takéto rozličné názory, povzdychol som si a dva razy zažmurkal na to jej podceňovanie sa, alebo prirovnávanie sa k čomusi abstraktnému, čo nemožno ani len vidieť.
"Technicky vzaté nemôže. Mráz je môj priateľ od počiatku, slnko hubí mňa cez hustú srsť," riekol som nevzrušene, no neklesol na intonácií, pretože som plánoval pokračovať naspäť k téme. "Nie si bezcenná. Si diamant medzi ostatnými, iba si slepá," odfrkol som si mierne pohŕdavo a pretočil okázalo očami. Následne som sa posadil obtočiac si predné laby chvostom, čím som zakryl pazúry žiariace do tmy. Napokon som sa odhodlal k tretiemu menšiemu monológu, vlčica bola stále napätá, svojim spôsobom. "Je zvláštne stretnúť vlka s rozličným pohľadom na svet, priznať, že údajné krásy života nie sú k ničomu dobré, topiť sa v depresii a zároveň si ju vychutnávať..." nevedel som lepšie definovať moje myšlienky, tak som nejako dúfal, že ma čas s ňou samého navedie na tú správnu nôtu. Tak by to bolo teda najideálnejšie.

Už trochu vážnejšie a zaujatejšie som sa začal mračiť a nepokojne pohadzovať chvostom, z ktorého akurát prskala voda všade vôkol. Vôbec nezareagovala, jedine čo ma mierne potešilo bol evidentný fakt, že si aspoň pre zatiaľ nemieni rýpať do rán, ktoré jej omývala dažďová voda.
S neurčitým pohľadom na jej vyziabnuté telo som počúval myšlienky zo záhrobia, ktoré tvorila zrejme jej duša. Predsa len mi však posledné dve slová vo vete predstavovali osobitú myšlienku, za ktorou sa skrývala skutočná pointa. "Nie si jediná, čo vykrvácala. Taký pocit, byť prázdnou schránkou, čakať na vykúpenie, nevedieť čo ďalej?" vydral sa mi z hrdla hrdelný smiech trvajúci tak pár sekúnd,. skôr to bolo len uchechtnutie.
Následne sa na mňa otočila s otázkou, kotrá bola spomedzi slov, ktoré vypustila z papule, asi najpriamejšia. Narovnal som sa, prešľapol. Napokon podišiel bližšie k nej skúmajúc jej postavu vážnym pohľadom. Bez chtivého záujmu, možno s trochou starostlivosti. "Škoda jedinečnej osobnosti," mykol som plecami a potichu zaškrípal zubami. Vlčice bola naozaj škoda. Koniec koncov, práve som si našiel partnerku na spolu zdieľanie depresií!

Stále rovnaký bezvýrazný hlas. Tíško som si povzdychol a bol napokon aj rád, že toto čudo neznáme zdieľa mrzutosť s niekým iným, hoci nevedomky - nie že by to ona teda chcela.
Prekvapil ma zo strany jej nejaký pohyb a to otočenie hlavy smerom k mojim nohám, ktoré si skusmo premerala a zastavila sa mi v očiach. Skutočne som pocítil silu charakteru, hoci nebol plne zdravý, aký značil nejaký zaužívaný vlčí a najmä zakomplexovaný štandard. Svedomito som jej opätoval pohľad fialových očí. Moje zraky zostali však stále vážne, na tvári grimasa podráždená nastávajúcim prívalom dažďa a frustráciou z posledných dní.Kedy ustane?
Opäť bol cítiť v ovzduší kovový pach krvi, pretože vlčica si jednu labu opätovne zasa párala. Uvedomil som si, že zrejme robím chybu, no pomocou mágie som jej jednu labu odtrhol koreňom od tej druhej. "Keď vykrvácaš, budeš mať o to menej potešenia, drahá," poznamenal som znateľne bezcitným hlasom a napokon sa letmo uškrnul.
Zaujato som počúval, ako o sebe hovorí v tretej osobe. Bola zvláštna a zároveň tak veľmi príťažlivá len tým, že ju obklopovalo rúško tajomna. Nebola mojou rutinou, za ktorú som mohol takú Nailu považovať, pretože tá skackala poslušne za mnou, alebo sme sa mesiace nevideli. Táto vlčica bola iná kategória, svoja osobitná, s ktorou sa narodila. Bolo to darom, prekliatím?

Nevediac ako ma moje nohy prinútili k pohybu smerom k nej a opatrne som ju obišiel, no tak, aby som jej ani len jedným uchom nezaclonil výhľad. Zostávala stále morbídna, čo mi vlastne neprekážalo a vďaka tónu jej hlasu mi ani neprišli tak čudné všetky tie rečičky. "Škoda, že nie je trvalá," odvetil som na jej konštatovanie o smrti slnka. Viac menej som myslel svoje slová ironicky, no vlčica s takým charakterom to mohla poňať hocijako. Alebo ja už blúznim a neviem čo od radosti? zamyslel som sa.
"Isto si všetci trháme žily na labách, hľa, ja mám tiež rany," poukázal som na svoje predné nohy, ktoré od lakťov až po labky hyzdilo nespočetne veľa jaziev rôznych tvarov, veľkostí aj hĺbky v mäse, hoc boli zahojené. Možno mala k tomu svojmu nejaké dôvody. Môj otrhaný zjazvený vzhľad tiež veľa vlkov nechápalo a pripisovali tomu moju nevrlosť k ostatným.
Zdvihol som ňufák k nebu nechávajúc si po ňom stekať prvé kvapky dažďa. Neobával som sa, že by sa mi voda dostala na kožu, no predsa mi voda nebola dvakrát príjemná. Hoci neznáma na to práve čakala...

Ani sa neobrátila, no hoci bola možno psychikou mimo, istotne ma dávnejšie zacítila. Ešte viac som spozornej zastrihajúc ušami, pričom sa tichom rozozvučalo zacenganie striebornej náušnice v mojom uchu, na ktorú som si stále nedokázal zvyknúť. Čo je to za indivíduum? prebudila sa vo mne zvedavosť, ktorá ma štuchala do rebier a zvedavo obskakovala v mojej mysli vlčicu.
Jej hlas znejúci sťa od mŕtvoly zo záhrobia sedel presne k pramienkom stekajúcej krvi na jej nohách. Nepozastavoval som sa nad tým, tiež som nemal ktovieakú skvelú náladu. "Fascinujúca scenéria, ktorá sa každý deň opakuje...až je nudná," ozval sa bas nevšednou odpoveďou na jej otázku. "Konkrétny dôvod ubližovania si a zízania do diaľky?" oponoval som jej následne značne mrzutým, hlbokým hlasom a ledabolo švihal chvostom. Nerozumel som jej, nechcel som, len bola menším rozptýlením.

<- Narvinijský les

Toto som naozaj potreboval. Vietor v srsti, cítiť po každom dopade láb mäkkú pôdu pod nohami, každý náraz, ktorý mi otriasol kostru pri dopade po doskoku cez nejakú tú prírodnú prekážku. Veľmi rýchlo som si uvedomil, kde sa zmenila vegetácia a bol som mimo územie. Pocítil som vytúženú slobodu, o ktorú ma svorka oberala, no beztak moja milá zmizla, bol som tam sám a ešte k tomu uväznený niťami záväzkov a vernosti Alfe. A celé to bolo divné, keď zvážime, že moja Alfa je vlastne moja niekdajšia Kappa z minulosti. Nad tým sa ale už nebudeme pozastavovať, pousmial som sa v duchu nad peknými spomienkami, spomalil do stredného klusu a bezmyšlienkovito obchádzal lesný slalom.
Les nebol ako taký ničím výnimočný, možno mal isté čaro tajomna, ktoré som pocítil vždy, ako moja prítomnosť poctila tunajšie zákutia, ale nič viac... Ako som však ako vždy preventívne zavetril, dostal sa mi do nosa spočiatku pach vlka, konkrétnejšie vlčice, ktorý však hneď prebil nepríjemný ťažký, ktorý sa nedal pomýliť s ničím, pretože to bola krv. Ako? znela jediná moja otázka v hlave a pridal som do kroku nasledujúc pach, kým som vlčicu konečne nezbadal.
Čierna srsť obopínala jej vychudnuté útle telo, žiarila na nej len biela polovica chvosta a biele zadné behy. Bola usadená a po chvíli behania zrakmi som spozoroval spomínanú krv na jej predných labách, avšak zhrozil som sa, keď som o pár sekúnd zistil, že vlčica si ubližuje a má samo poškodzovacie sklony. Alebo poriadnu depresiu, dodala moja myseľ a ja som sa opatrne krokom priblížil s mimoriadne zamračeným výrazom, pri ktorom mi okolo očí vystúpili strieborné znaky môjho veku. Ostražito očakávajúc jej reakciu som pre začiatok mlčal.

//Vrátim sa čoskoro späť, vy dvaja by ste aj tak mali spať minimálne do soboty, aby ubehol jeden vlčí deň...

Opieral som sa o strom, nevedomky sa pohupujúc a sledujúc západ slnka. Bude pršať? uvažoval som s mierne prispatým a zasneným pohľadom počúvajúc ševelenie listov pod náporom zdvíhajúceho sa vetra, ktorý mi prečesával hnedú srsť, v ktorej sa miestami začínali objavovať striebristé šediny. Sklonil som ňufák... zadriemal som.
S prudkým trhnutím hlavy nahor som sa zmätene a mierne vystrašene obzeral vôkol. Spočiatku ma naľakalo blikajúce svetielko, ktoré predstavovala prvá svetluška naznačujúca, že noc je naozaj za rohom. Zažmurkal som, upokojil vlastný tep a pozrel na dvojicu unavených vlkov, ktorí sa chúlili pri sebe, zmorení, vyčerpaní, možno aj nervózni z blížiaceho sa stretnutia so Scaritou.
Neviem čo to na mňa došlo, zrejme jedna z depresií následkom zhoršujúceho sa počasia a náhlej samoty, no potreboval som sa hýbať, cítiť vietor ako mi čechrá srsť na tvári, ako moje uši nepočujú neustávajúci hluk z riečneho koryta. Postavil som sa a ponaťahoval až mi zapraskalo pár stavcov chrbtice. Podišiel som tesne nad spiacu Carmen a Daikona a napriek strate na energii nad nimi pomocou mágie vytvoril akýsi strom z konárov najbližšieho stormu, ktorého koruna sa pretransformovala na hustú, ktorá určite neprepustí dážď. Nechal som ich spať.
Moje labky sa rozbehli inštinktívne sami od seba a prebiehal som úmyselne miesta, kde sa nachádzala Scarita, teda neďaleko. Mohol som počuť jej hlas, no vidieť sme sa nemohli. Ona ma nemohla počuť, pretože som vynikal v umení pohybovania sa potichu, no tušil som, že ovláda mágiu myšlienok, preto som sa urputne sústredil, aby sa to k nej nejakým spôsobom dostalo. Milý vlk, trochu drzá vlčica je jeho partnerkou. Dovolil som im spať, nevládali ani chodiť a ja potrebujem na chvíľu odísť... zneli moje slová v hlave, vďaka ktorým som si pripadal ako čiastočný schizofrenik, ba blázon snáď. Vrátim sa čoskoro, znel moja posledná myšlienka sprevádzaná skokom ponad krovie a na druhé územie.

-> Neprebádaný les

Isto nechápala moju strohú, skrátenú verziu príbehu, preto pre moje uši nevhodne dodala, že nechce tiež umrieť nejako tragicky. Neubránil som sa a pretočil oči, čo sprevádzal ťažký povzdych. "Si mladá a on si na teba snáď dá pozor," podotkol som jemne ňufákom poukazujúc na jej bieleho druha a mierne skleslo sa pousmial. Zase sa na mňa totiž začínala lepiť mrzutá nálada. Preč s tým...
Medzitým som postrehol, že sa dvojica vlkov dosť vliekla za mnou a zaostávali, hoci Carmen pridala silou mocou do kroku, no zadné labky vliekla takpovediac za sebou. Otrávene som si povzdychol a s uvoľnenou bielou zadnou nohou som počkal, pomerne s trpezlivým výrazom, kým sa ku mne konečne doteperia. Možno sa nič nestane, ak by si trochu pospali, premýšľal som a postupne sa vzďaľoval so závesom vlčej dvojice od rieky k hore uprostred územia.
Počas rozprávania sme zrejem obaja s myšlienkami zablúdili na rodný sever a až teraz mi došlo, aký je Daikon mlčanlivý, no pripísal som tento stav jeho ospalosti, keďže mu padali viečka a keby mohol, držal by sa partnerky za chvost alebo bárs sa jej aj prehodil na chrbát v štýle 'a teraz ma ponesieš; ja už nevládzem', preto som sa naňho nejako neobracal ani s otázkami. Patrila si do nejakej ten preživšej svorky na severe? Moc ich nebolo, vlci sa žrali dobre že nie navzájom od hladu..." zamyslel som sa nahlas položiac hnedej vlčici zvedavú otázku a napokon trochu pridal do klusu a snažil sa ich posúriť. Dokonca som plytval vlastnou drahocennou energiou, aby som im z cesty odstránil každý väčší koreň stromu a prebytočné prekážky. Pritom som sám nemal veľa energie, no toto bolo tak jednoduché, až sa to dialo automaticky.
Nie sú sadisti... myslím, že by ste ich mali poznať sami," odvetil som s pokrčením pliec a napokon zastavil na menšej čistine pod zhlukom mladých stromov. "Vyspite sa trochu, pretože v tomto stave nebudete schopní ani hovoriť o niekoľko hodín. Beriem si vás na zodpovednosť," zamrmlal som nevrlo pohadzujúc chvostom a usadil sa pod stromčekom na pravom okraji čistiny, o ktorý som sa oprel a snažil sa udržať oči stoj čo stoj otvorené.

//Nevadí ja tiež nemám teraz tak dva tri dni čas..

Aké očividné na mne bolo, že mám dôvod byť tak mrzutý. Zrejme som mohol aj mlčať a neodpovedať jej na tie zvedavé otázky, beztak by si niečoho čudného všimla. Ako som sa tak na ňu nenápadne zadíval, videl som mladú docela bystrú vlčicu, hoci v duchu som jej radil, aby si radšej dávala pozor na jazyk. Ktovie aká je či bude, možno sa nezmení nikdy. Aj tak ju nepoznám, usúdil som napokon a slabo švihajúc chvostom porkačoval, pričom som preskočil menší ker, ktorý mi prekážal v plynulom prepletaní sa pomedzi stromy.
Ako si Carmen i Daikon všimli moju meravú tvár a odmeranosť, ja som postrehol, že pri mojej zmienke o Carmen zamrzla a ťažkopádnejšie kráčala. "Je to náhoda, nie je tak?" opýtal som sa s kyslým výrazom v tvári, ktorý napokon nahradila mrzutá grimasa.
Pri jej výklade o tom, čo sa jej udialo som tušil, že tiež by to bolo na dlho - čo mi napokon aj slovne potvrdila. Ako som správne pochopil, rozprávala o rozdvojenej osobnosti, či neičom takom. Takže kedysi si bola sladká, hm? vnútila sa mi do hlavy myšlienka a chápavo prikývol. "Nemám rád depresie, ktoré nastupujú po nostalgii." Nič viac jej môj hlboký hlas neoznámil k tejto téme a snažil som sa tváriť čo najviac ľahostajne.
Očakával som, že mi rozpovie časť jej príbehu, odkiaľ pochádza. Nie že by som reálne mal čo i len štipku chuti počúvať niečie reči a diskutovať, ale bol som pridlho sám, Naila mi niekam zmizla a po pravde som sa nudil a taktiež to bola moja povinnosť. A koniec koncov - viacerí ich lepšie vieme posúdiť ako chudera Scarita, ktorá toho mala vyše hlavy. To som postrehol z množstva mne neznámych pachov, ktoré tu len tak voľne migrovali po území.
Bolo načase, aby som zostal šokovaný ja. Táto vlčica, Carmen bielo-uchá pochádzala zo severu a zrejme veľmi dobre poznala kruté podmienky. "Verím ti, pretože som nestretol prívetivého vlka, ktorý si prešiel tými podmienkami. Tiež som severan," dodal som nonšalantne na záver, len aby som trochu odľahčil atmosféru. Medzitým som zabočil kamsi na severovýchod, odkiaľ som rozoznal Scaritin pach. Miestami s ňufákom pri zemi som stopoval, inokedy zas s krkom nízko posadeným sa prepletal pomedzi stromy absolútne nečujne.
"Nie sú a ak chceš, môžeš sa spýtať aj sama, čochvíľa sa s Alfou stretneš." Nemohol som si však dovoliť napriek danému časovému údaju v monológu zrýchliť tempo, pretože by som sa zase zbytočne dusil a to iste nik nechcel.

//Veď ty odpisuješ ako strela. Po tomto poste idem do sprchy.

Prekvapene som zastavil, keď som pobadal v jej hlase náznak súcitu. To by som do nej nepovedal, že najprv bude hrdinka na cudzom území a potom toto, zamyslel som sa a s prižmúrenými očami si ju premeral. Nerád som vravel o minulosti, koniec koncov ako mnoho iných vlkov. "Tak zrejme to traumou môžeme nazvať," zamyslel som sa a opätovne sa pustil do kroku, no nijak som tempo nesilil, pretože aj na nich som zbadal únavu a isto putovali dlho. Tulácky život mi bol koniec konov od malička po dlhé roky veľmi príbuzným.
"Povedzme, že moja družka sa volala presne rovnako ako ty, aj mala hnedú srsť. Žiaľ tragicky umrela," dodal som tichým hlasom a zaškrípal do ticha noci zubami. Striaslo ma a nevedomky mi po každom kroku okolo laby vyrašila mladá zelená tráva. Rozhodilo ma to a napokon som stisnutím zubov tento stav ako tak posunul do úzadia.
Jej druh, Daikon príliš toho už nenarozprával, len čo prikývol, že stále trvajú na tom vyhľadať Scaritu... či kohokoľvek živého v tomto lese, poznamenal som v duchu a na znak porozumenia prikývol. Carmenina následná otázka ma však zaskočila a nevedel som ,či sa smiať alebo pozerať na ňu ako na pofidérne indivíduum. "A kde je to 'doma', odkiaľ pochádzaš? Pretože tunajšie Alfy nie sú sadisti," poznamenal som, pričom som zannal z tváre mierne zmätený výraz a radšej sa na okamih odvrátil.

Samozrejme som okamžite oľutoval, že som jej čo to povedal. Bola zvedavá a pýtala sa, či to bolo myslené v dobrom alebo zlom. Povzdychol som si a len ledabolo pohodil chvostom. "Iba veľmi smutná spomienka, až raz budeš patriť do tejto svorky, možno ti to poviem," takmer okamžite som sa zachmúril a odrazilo sa mi to aj na tvári. Ba dokonca ma teraz nedokázalo ani trochu rozveseliť to jej jedno biele ucho, ktoré vyčnievalo spomedzi ostatných odznakov a prišlo mi ako trochu vtipná hra prírody.
Onedlho som začul spočiatku váhavé kroky, ktoré ma napokon s väčšou ochotou nasledovali. Mierne som preto pootočil hnedú hlavu a periférne neistú dvojicu pozoroval. Vlčica na to, že sa snažila nebyť drzá bola dosť ostražitá. Pookrial som no zostával rovnako v strehu ak nie viac ako ona.
"Samozrejme, alebo by ste radi inam?" opýtal som sa a zároveň jej odpovedal na otázku, v ktorej sa snažila utvrdiť o našom cieli tejto prechádzky po lese. Podotýkam nočnej prechádzky po lese čo mi pripomínalo, ako veľmi rád by som už spal a mal pokoj. Pokračovali sme teda v družnom tichu ďalej, a al by sa až náhodou vlčica nič nepýtala, tak až potom skúsim naviazať opätovne nejaký ten rozhovor.

//spím pardon za kvalitu

//Mám čakať na Daikona, keďže ho vidím online, alebo nie? (čakám max do 23:00)

Skúmavo som si vlčicu premeral. Hoci sa navonok tvárila pokojne, prišlo mi, že zvádza so sebou vnútorný boj, aby mi nebodaj čosi drzé neodsekla. Nejako som to však neriešil, pretože odpovedala dosť slušne, teda kým sme sa nedostali po časť, v ktorej sa dozvedáme, že naozaj stoja o to stretnúť sa s Alfou. Tam vetu prerušila v polovici a ja som po nej hodil prekvapený a mierne vyčítavý pohľad. Všetci vieme, že ti to v hlavičke šrotuje o stošesť a hundreš si svoje. škoda, že nie si natoľko odvážna, aby si tú papuľu otvorila, povzdychol som si a len prikývol snažiac sa naoko tváriť milšie, čo mi vonkoncom nevyšlo. "Isteže," odvetil som stroho pohodiac chvostom a na okamih len vzhliadol ku korunám stromov uvedomiac si, že sa opätovne schyľuje k večeru. Vôbec som si neuvedomil, ako rýchlo nám beží čas a vlastne že už po niekoľký raz som potlačil v sebe zívnutie.
Bolo celkom zaujímavé len tak pozorovať ich rozličné charaktery. Bolo by, lenže tto boli aj povinnosti a nepoznal som ich a po pravde? Začalo sa mi hnusiť postávanie a rozprávanie, nebolo to nič vhodné pre mňa. Avšak letmo som zakýval chvostom s pohľadom upretým na partnera tej mierne drzej, mladej a opovážlivej vlčice, pretože mi bol sympatickejší a prejavil určitú dávku rešpektu, pretože vedel, že som bol v plnom práve ich vyprevadiť či už milým alebo menej milým spôsobom z lesa. Aspoň niekomu nadelili rozum, napadlo mi no napokon som to vzal späť, pretože vlčica zjavom bola mladá a iste sa životom ešte viac naučí.
Hnedá sa predstavila a následne aj svojho partnera ako Daikona, ktorému som už s o čosi menej meravou tvárou kývol. Jej meno ma však zasiahlo niekde vnútri, spojil sa k tomu jej hnedý kožuch a mne sa v mysli premietali stovky spomienok. Boli tam aj šťastné, no aj tie mimoriadne smutné, ktoré ma privádzali do stavov depresií a ja som nemal v tie chvíle chuť ani jesť, ani piť, ani spať len ležať zahrabaný v snehu v horách. "Teší ma, Carmen. Ak však budem mierne nezdvorilý či nevrlý, neber si to osobne ale niekoho mi pripomínaš," dodal som s pokrčením pliec.
Otočil som sa a vydal sa pozvoľným krokom hlbšie do útrob lesa, ktorý ma vítal s otvorenou náručou. Chvíľu som zastavil a obrátil sa na dvojicu, pričom som sa Carmen svedomito vyhýbal pohľadom. "Tak na čo čakáte?" riekol som stroho chladným hlasom bez emócií. Následne som pokračoval v ceste, kým sa tie dve figúrky ku mne nepridajú.

Prekvapivo prvá, ktorá sa ozvala nebola podľa očakávaní vlčica zo svorky, ale hnedo biela neznáma. Pozrel som sa jej do smaragdových očí značiacich mágiu zeme a kým sa vôbec prinútila k tej jednej dlhokánskej vete, tak mi mysľou behali úbohé a neužitočné úvahy o tom, nakoľko asi tú mágiu ovláda. Celkom ma však dorazilo, keď zahlásila, že oni sa zatiaľ nenudia. Napol som svaly na predných nohách a zaťal zelené pazúry do mäkkej hliny, napokon zo mňa tá nervozita opadla. "Ak sa tu budete nudiť, veľmi rád vás vyprevadím za hranice, pretože chcieť sa pridať je niečo viac ako 'počkáme si, kým sa sem Alfa konečne doteperí'," odpovedal som jej mŕtvolne bledým hlasom bez pozitívnych emócií, či teda skôr bez akýchkoľvek. Tak či tak som znovu naznačil aby sa pohli smerom k hraniciam a nešpinili tu svojim pachom a prítomnosťou stred lesa.
Za hnedou vlčicou však dlho nezostala ani jedovatá L, a to som si myslel, keď som ju prvý raz uvidel, že bude celkom milá, pomyslel som si s pachuťou irónie v myšlienke a mimoriadne nezaujatým pohľadom ju počúval, ba niekedy s aproste zahľadel niekam do lesa radšej ako sa dívať na ňu. Ignoroval som všetko, čo mi tu básnila mĺkvym pohľadom. Moje meno poznáš, hlavné je, že si pamätáš, že toto je tvoj business a nikoho iného na rovnakom mieste v hierarchii, ako si ty sama, dovolil som si rovnako jedovato ako ona hovoriť, tak ja premýšľať a iba som prižmúril oči, keď si vzala čiernobieleho vlka so sebou. Stačilo mi sa len trocha nadýchnuť a poznal som, že milostivá si našla partnera, ktorý bol rozhodne nervózny a ako som si aj myslel, nezostane to bez následkov. Akonáhle sa vzdialili, započul som z lesa hlas, ktorý patril jemu, no slová som už nerozoznal, to prerušil šum rieky.
"V poriadku, chcete tu len stáť a nenudiť sa," hodil som mierne vyčítavý pohľad po jeho partnerke, "alebo konečne vyhľadať Alfu, či vás mám vyprevadiť preč a už sa tu neukážete?" pýtal som sa bielo hnedého vlka s tým abstraktným tyrkysovým niečím na chrbte, pretože aspoň on mal toľko slušnosti a uvedomil si, že tu naozaj nemajú čo robiť a len tak posedávať, na rozdiel od jeho partnerky. V oboch možnostiach v mojej otázke som poukázal na to, že tak ako tak budem čelom ich dvojdielnej skupiny a nebudem mať pokoj, kým nebudú vyhodení alebo prijatí. Vlastne ma celkom iritovalo, že som nemal prehľad o vlkoch, ktorí sú už tí "narvinijskí". A ani o Naile, poznamenalo moje podvedomie mrzuto a na to som zostal visieť na páre vlkov spýtavým pohľadom, ako sa rozhodli, na čo ma osvietila moja zdvorilosť, ktorú som nechal niekde v lese.
"Moje meno jest Savior, mimochodom," predstavil som sa a len krátko zašvihal chvostom. Moja tvár bola stále ako mrzutá grimasa a nemohli nájsť ani náznak úsmevu - ostatne ako tomu bývalo vždy.

//Dnes som tu celý deň tak budem slabo dúfať, že si viac zahráme.